súdu bolo očividné, že aj tento svedok si veľmi presne spomínal na dátum, kedy malo dôjsť k podpísaniu zmluvy o postúpení pohľadávky, čo nasvedčovalo tomu, že po výpovedi svedka H. a následne svedka Mgr. T., bol aj tento svedok vopred pripravený na okolnosti, ktoré má k prípadu vypovedať. Svedok Bc. Y. (na rozdiel od Mgr. T., ktorý tvrdil, že za ním prišiel p. R., aby mu pripravil zmluvu o postúpení pohľadávky) uviedol, že za ním prišiel jeho zamestnávateľ K. H., aby pripravil zmluvu o postúpení pohľadávky, pretože mal na starosti všetky typy zmlúv. Súd prvej inštancie mal za to, že hoci
svedka Mgr. T. mal od neho chcieť p. R. vypracovanie zmluvy o postúpení pohľadávky a
svedka Bc. Y. zase mal chcieť od neho svedok H. vypracovanie zmluvy o postúpení pohľadávky, v konečnom dôsledku obaja svedkovia tvrdili, že v kancelárii v hoteli Fatima si stiahli vzorový typ zmluvy z internetu, doplnili v ňom údaje a túto zmluvu následne p. R. a p. H. podpísali. Na rozdiel od výpovede týchto dvoch svedkov, svedok H. tvrdil, že zmluvu medzi Calypso Agency a p. R. vyhotovoval zrejme Mgr. D. T. (a teda nepotvrdil verziu svedka Bc. Y., že sa so žiadosťou o vypracovanie predmetnej zmluvy obrátil na neho). Z uvedeného bolo súdu zrejmé, že predmetná zmluva o postúpení pohľadávky vznikla spoločným a koordinovaným postupom všetkých zúčastnených osôb - K. H., Bc. Y., Mgr. T. a H. R., s ktorým nemal žalovaný nič spoločné. Navyše, ak by súd prijal záver o pravdivosti spoločného tvrdenia svedkov o tom, že iniciatíva o odkúpení pohľadávky vzišla od p. R., nepochybne u nich muselo vzbudiť minimálne pochybnosť o vážnom záujme neznámej osoby odkúpiť časť pohľadávky vo výške 20.000 eur za rovnakú cenu 20.000 eur. Pre každú priemernú osobu je takéto konanie nanajvýš ekonomicky nezmyselné. Hoci svedok Mgr. T. sa snažil navodiť dojem, že snahou pána R. malo byť získanie úrokov z omeškania v prípade úspechu v súdnom konaní, takúto interpretáciu súd prvej inštancie nemohol uznať, pretože z predmetnej zmluvy o postúpení pohľadávky vyplýva, že malo dôjsť k postúpeniu výlučne sumy 20.000 eur bez akéhokoľvek príslušenstva. Postupník by teda nemal z takto formulovanej zmluvy o postúpení pohľadávky absolútne žiadny finančný prospech. To okrem iného svedčilo aj o účelovosti ďalšieho spoločného tvrdenia všetkých troch svedkov o tom, že p. R. mal byť len nastrčenou osobou žalovaného. Ak by mal totiž žalovaný záujem na získaní žalovanej pohľadávky, aby sa tak vyhol ďalšiemu pokračovaniu súdneho sporu, nemalo by pre neho žiadny logický ani ekonomický význam nadobúdať len časť žalovanej pohľadávky, a to navyše za rovnakú sumu, ako mala byť postupovaná (t.j. 20.000 eur za 20.000 eur). Na to nemusel vymýšľať žiadne hry na postupovanie žalovanej pohľadávky, ale mohol rovno túto sumu uhradiť žalobcovi. 1.4 Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za to, že osoba p. R. nebola nastrčená žalovaným voči právnemu predchodcovi žalobcu (ako sa to zhodne snažili prezentovať všetci traja svedkovia), ale práve naopak, osoba p. R. spolupracovala s konateľom právneho predchodcu žalobcu. Vzhľadom na rozpory vo výpovediach menovaných svedkov, resp. aj na očividne vopred pripravené časti výpovedí svedkov Mgr. T. a Bc. Y. (ktoré sa mali zhodovať s výpoveďou svedka H.), sa súd prvej inštancie stotožnil s tvrdením konateľa žalovaného, že iniciatíva kúpiť žalovanú pohľadávku prišla žalovanému od p. R., ktorý sa konateľovi žalovaného sám ozval.
názoru súdu bolo postúpenie pohľadávky zo spoločnosti Calypso Agency na p. R. špekulatívne. Po nahliadnutí do zmluvy o postúpení pohľadávky medzi Calypso Agency, s.r.o. a p. R.Á., svedok H. uviedol, že podpis na konci zmluvy je jeho, avšak na jednotlivých listoch zmluvy označil podpisy za sfalšované. Takisto pokiaľ ide o bod 4.2. zmluvy o postúpení pohľadávky (
ktorého došlo k zaplateniu kúpnej ceny v hotovosti pri podpise zmluvy) sa svedok H. vyjadril, že tam bolo úplne iné znenie a že táto strana je asi vymenená. Keď ho však súd konfrontoval s tým, že on sám predložil súdu identické znenie zmluvy o postúpení pohľadávky, odpovedal, že to musel to byť nejaký omyl a on tú zmluvu už dlho nevidel. Súd prvej inštancie zastával názor, že z obsahu výpovedí svedkov Mgr. T. a Bc. Y. bolo zjavné, že obaja vedeli podrobne a hlavne zhodne popísať okolnosti vyhotovovania dokumentu Odstúpenia od zmluvy. Aj z toho bolo zrejmé, že po výpovedi svedka H. (ktorý sa v tomto smere vyjadroval oveľa viac všeobecnejšie a nepresnejšie - napr. že „od zmluvy odstúpili do pol roka alebo aj skôr“) boli aj v tomto smere vopred pripravení na to, akým spôsobom majú vypovedať v prospech svedka H.. 1.5 Súd prvej inštancie poukázal na to, že po zrušení rozsudku č. k. 23Cb/15/2013-272 zo dňa 10.09.2014 napadol žalovaný aktívnu legitimáciu žalobcu, pretože žalovaná pohľadávka mala
neho zaniknúť, keď vlastníkom (minimálne časti) žalovanej pohľadávky sa mal stať JUDr. A.. Súd však v tomto smere dospel k záveru, že na základe toho, že právny predchodca žalobcu nepreukázal, že by z jeho strany došlo k úhrade zálohy za osobný automobil žalovanému, teda neosvedčil pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného a potom ani aktuálny žalobca nemôže mať v konaní aktívnu vecnú legitimáciu. Nie však z dôvodu, že by vlastníkom žalovanej pohľadávky (resp. jej časti) mal byť v skutočnosti JUDr. A., ale práve kvôli nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného. Ak totiž neuniesol právny predchodca žalobcu dôkazné bremeno o tom, že sa na jeho úkor žalovaný bezdôvodne obohatil a že má teda voči žalovanému pohľadávku z bezdôvodného obohatenia, nemohol platne postúpiť takúto neexistujúcu pohľadávku na tretie subjekty (Bc. Y., H. R.) a tie následne na aktuálneho žalobcu (N. H.), resp. ani p. R. na JUDr. A.. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že všetky predložené zmluvy o postúpení žalovanej pohľadávky, vrátane odstúpenia od zmluvy, sú neplatné z dôvodu neexistencie predmetu postúpenia. Vykonané dokazovanie vo vzťahu k preukazovaniu namietanej aktívnej legitimácie žalobcu však utvrdilo súd v tom, že dôkazy (listiny a svedectvá), ktoré mali dokázať zaplatenie zálohy, resp. jej prevzatie žalovaným od právneho predchodcu žalobcu, nie sú vierohodné. 1.6 Pokiaľ ide o samotné meritum veci (bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor právneho predchodcu žalobcu), súd prvej inštancie poukázal na to, že odvolací súd (v zrušujúcom uznesení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie - pozn. dovolacieho súdu) vyčítal súdu prvej inštancie, že sa nedostatočne vysporiadal s vykonanými dôkazmi. V intenciách záverov odvolacieho súdu súd prvej inštancie uviedol, že v konaní nebolo sporné, že dňa 19.06.2012 bola medzi právnym predchodcom žalobcu (Calypso Agency s.r.o.) a spoločnosťou VÚB Leasing, a.s. uzavretá Zmluva o lízingu hnuteľných vecí č. 143587, podpísaná Dohoda o započítaní pohľadávok a vystavená faktúra č. 1411200046. Zároveň nebolo sporné, že 10.09.2012 bola Zmluva o lízingu stornovaná zo systému VÚB Leasing, a.s. V konaní však neobstáli tvrdenia žalobcu (resp. jeho právneho predchodcu), že by potvrdenie o úhrade akontácie, ako aj Dohoda o započítaní pohľadávok, kde sa v článku I. bod 1 konštatuje úhrada preddavku na obstaranie predmetu lízingu, jednoznačne preukazovali aj faktickú úhradu akontácie právnym predchodcom žalobcu žalovanému, a teda, že by medzi stranami stornovaním lízingovej zmluvy vznikol vzťah z bezdôvodného obohatenia. Z výpovede svedka Y., ktorá bola v podstate potvrdená svedeckou výpoveďou svedka Y., vyplynulo, že zavedenou obchodnou praxou žalovaného pri predaji ojazdených motorových vozidiel je taký postup, že relevantné listiny (lízingová zmluva, faktúra, atď.) sú vystavené a podpísané ešte pred úhradou akontácie a až na základe týchto dokladov sa platí akontácia do pokladne žalovaného nachádzajúcej sa vo vedľajšej budove. Uvedenými listinami teda žalovaný nepotvrdil aj úhradu akontácie právnym predchodcom žalobcu. Hoci odvolací súd poukázal na to, že svedok Y. má byť ako zamestnanec žalovaného osobou s podstatnou zainteresovanosťou v predmetnom prípade, uvedené neznamená, že jeho výpoveď nemôže byť hodnoverná. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2010,
ktorého hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal (a to vrátane posúdenia hodnovernosti svedeckých výpovedí). Výsluch svedkov Y. a Y. vykonal súd prvej inštancie a po vykonaní týchto dôkazov mal za to, že nenašiel dôvod (a tento ani nevyplynul z ďalšieho dokazovania), na základe ktorého by mal výpovede týchto svedkov považovať za nepravdivé. 1.7 Z hľadiska posúdenia vzniku vzťahu z bezdôvodného obohatenia medzi stranami sporu bola podstatnou tá skutočnosť, či došlo k skutočnému odovzdaniu akontácie žalovanému, pričom súd prvej inštancie mal za to, že ohľadom uvedeného žalobca (ani jeho právny predchodca) neprodukoval taký dôkaz, ktorý by to preukazoval. Svedkovia F. a W. tvrdili, že konateľ právneho predchodcu žalobcu odovzdával obálku svedkovi D.. Ich výpovede sa však rozchádzali v tom, či k odovzdaniu obálky malo dôjsť priamo v aute (
svedka W.) alebo vonku pri aute pred predajňou Motor-Caru (
svedkyne F.). Ani jeden zo svedkov sa však nevedel vyjadriť k obsahu obálky a vyslovili len predpoklad, že v obálke sa nachádzali peniaze. Takisto K. H. ako štatutárny zástupca právneho predchodcu žalobcu k tomu uviedol, že H. Y. nebol priamo prítomný pri prevzatí peňazí H. D., ale musel to vidieť, pretože prichádzal pred budovu naproti D.. Z toho vyplynulo, že k odovzdaniu obálky muselo dôjsť vonku a nie vnútri v aute, pretože inak by nebolo dobre možné, aby prichádzajúci svedok Y. mal možnosť vidieť odovzdávanie obálky od pána H. pánovi D.Á.. Súd prvej inštancie dospel na základe uvedeného k záveru, že výpoveď svedka W. bola ovplyvnená tým, že v danom čase pracoval pre svedka D. ako jeho osobný vodič, a teda svojou výpoveďou sa mu snažil pomôcť aj tvrdením, že videl, ako H. D. dal obálku pánovi Y. s peniazmi. A to napriek tomu, že ani svedkovia H. a F., hoci mali byť tiež prítomní na tom istom mieste, nepotvrdili, že by tiež videli odovzdanie obálky od pána D. pánovi Y.. 1.8 Za nevierohodnú považoval súd prvej inštancie tiež výpoveď svedka D., pretože ako jediný zo svedkov sa snažil tvrdiť, že k odovzdaniu peňazí malo dôjsť v showroome u žalovaného a nie vonku. Takisto sa svedok snažil vyhýbavo prezentovať okolnosti odovzdávania peňazí žalovanému tak, že finančné prostriedky na úhradu akontácie v podstate neprevzal, bol prítomný, keď mu ich pán H.Č. podal a následne ich odovzdal H. Y.. Tiež tvrdil, že on neodovzdával žiadne peniaze za auto, odovzdávali sa priamo pánovi Y. a pokiaľ mu aj boli podané, odovzdal ich pánovi Y., a to za prítomnosti štatutárneho zástupcu právneho predchodcu žalobcu. Takéto vyhýbavé neurčité odpovede považoval súd za nevierohodné a v rozpore s tvrdeniami ostatných svedkov, ktorý nepotvrdili verziu svedka D., že k odovzdaniu peňazí pánovi Y. malo dôjsť v prítomnosti štatutárneho zástupcu právneho predchodcu žalobcu. Okrem toho súd prvej inštancie uviedol, že keby svedok tieto peniaze skutočne odovzdal zamestnancovi žalovaného tak, ako bol na to splnomocnený konateľom právneho predchodcu žalobcu, nepochybne by si vyžiadal aj potvrdenie o úhrade hotovostnej platby. Svedok Y. poprel, že by mu bola zo strany svedka D. vydaná hotovosť v sume 46.427,41 eura, a teda ani nevydával potvrdenie o prijatí takejto platby. 1.9 S poukazom na uvedené výpovede svedkov súd prvej inštancie nemal dostatočne preukázané, že by došlo k odovzdaniu peňažných prostriedkov H. D. zamestnancovi žalovaného H. Y.. V konaní tiež nebolo preukázané, že by bol H. D. oprávnený konať v mene žalovaného ako jeho zamestnanec, prípadne osoba poverená pri prevádzkovaní podniku určitou činnosťou. Skutočnosť, že H. D. bol oprávnený konať za žalovaného nemožno vyvodiť ani z konania H. D., ktorý sa mal, ako vyplýva zo svedeckej výpovede H. X., prezentovať ako zástupca žalovaného. Z jeho výpovede bolo zrejmé, že stretnutie, na ktorom malo dôjsť k ubezpečeniu, že je zástupcom žalovaného, neprebehlo v prevádzkarni žalovaného a tiež nebolo zo strany H. D. predložené žiadne oprávnenie alebo splnomocnenie, na základe ktorého by bolo možné uvedené usudzovať. Právny predchodca žalobcu tiež tvrdil, že dôvodnosť jeho nároku vyplýva aj z platne uzatvorenej Dohody o urovnaní z 10.09.
súdu prvej inštancie v konaní svoje dôkazné bremeno neuniesol a jednoznačne nad všetku pochybnosť nepreukázal, že jeho nárok na zaplatenie žalovanej sumy je oprávnený. V danom prípade z vykonaného dokazovania vyplynulo, že konateľ právneho predchodcu žalobcu odovzdal žalovanú sumu svedkovi H. D., čo bolo potvrdené aj výpoveďami svedkov v konaní a listinným dôkazom Zmluvou o peňažnej úhrade, avšak nebolo preukázané, že by H. D. následne odovzdal žalovanú sumu žalovanému, resp. jeho zamestnancovi. Vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal, že sa na jeho úkor (resp. na úkor jeho právneho predchodcu) žalovaný obohatil, súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. Súd nevykonal znalecké dokazovanie, ani opätovné výsluchy svedkov, ktorí už boli v konaní vypočutí (keď je málo pravdepodobné, že by si s odstupom ďalších rokov detailnejšie pamätali sporné udalosti ako pri ich prvých výpovediach), ani ďalšie navrhnuté dôkazy, pretože pre rozhodnutie v merite veci a aj z dôvodu hospodárnosti konania, ich vykonanie nebolo potrebné. 1.12 V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne plným procesným úspechom žalovaného. 2. Na odvolanie žalobcu podaného z dôvodov
1 písm. b), e), f), h) CSP Krajský súd v Trnave ako súd odvolací dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech. Odvolací súd uviedol, že predmetom jeho prieskumu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu zamietol, keď dospel k záveru, že žalobca nepreukázal odovzdanie žalovanej sumy žalovanému, a teda ani pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného. Stotožňujúc sa so skutkovým aj právnym záverom súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku odvolací súd skonštatoval správnosť jeho dôvodov a odkázal na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Nenašiel dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil už iba rozhodujúce skutočnosti. 2.1 Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nerešpektoval inštrukciu odvolacieho súdu a nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď nevykonal v intenciách odvolacieho súdu žiadne dodatočné dokazovanie k meritu veci a opakovane rovnako rozhodol. V tejto súvislosti ďalej argumentoval tým, že súd prvej inštancie vo veci vydal rozsudok pre zmeškanie, a teda v tom štádiu konania musel mať vytvorený názor o dôvodnosti a preukázaní nároku žalobcu, pričom po zrušení rozsudku pre zmeškanie už nepostupoval v súlade so svojím plánom dokazovania a svoj názor o dôvodnosti nároku žalobcu negoval. Vo vzťahu k týmto námietkam odvolací súd uviedol, že uznesením č. k. 31Cob/90/2020-316 z 31.03.2016 (správne má byť 21Cob/262/2014-316 - pozn. dovolacieho súdu) zrušil v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu jeho nedostatočného a príliš stručného odôvodnenia, keď toto
názoru odvolacieho súdu vychádzalo zo zjednodušujúceho súhrnného vyhodnocovania dôkazov, nedôsledného ozrejmenia záveru o obchodnej zvyklosti žalovaného vystavovať doklady, ako aj rozporu spochybňujúceho hodnovernosť svedkov, pričom na zváženie dal aj výsluch neidentifikovaného majiteľa vozidla E.. Odvolací súd teda v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie nezrušil z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu (ani nesprávneho právneho posúdenia), ale výlučne z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. Odvolací súd neuložil súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie, ako to mylne v odvolaní prezentoval odvolateľ. Nebolo preto ani povinnosťou súdu prvej inštancie vykonať dokazovanie navrhnuté žalobcom, keď jednoznačne spadá do kompetencie súdu prvej inštancie rozhodnúť, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 CSP) a tieto súd vykoná len v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti odvolací súd dodal, že dokazovanie je zákonom upravený postup súdu, ako aj sporových strán, na základe ktorého súd získava pre rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom konania, a preto sa v dokazovaní obmedzuje len na zisťovanie skutkových poznatkov. Súd je subjektom, ktorý určuje, čo sa bude dokazovať, ako bude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti bude považovať za preukázané a ktoré dôkazy vykoná. Sudca sa teda nestáva pasívnym arbitrom, ktorý je pri zisťovaní skutkového stavu odkázaný na tvrdenia a dôkazné návrhy strán. Pravdaže súd musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený sporovou stranou, ak tento skutkový poznatok nebude preukazovať iným dôkazom. Pokiaľ teda žalobca namietal, že súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy, ktoré súd aj mal v pláne pred vydaním rozsudku pre zmeškanie vykonať, bol povinný po zrušení rozsudku pre zmeškanie opätovne predvolať svedkov, čo však nevykonal, táto námietka dôvodná nebola. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie vo veci, pričom ak nevykonal ďalšie dokazovanie (napr. i výsluchom svedka E. ako vlastníka motorového vozidla, ktoré malo byť predmetom leasingu, ktorý však nebol prítomný pri odovzdaní akontácie žalovanému, z čoho vyplýva, že by svojou výpoveďou nemohol objasniť základnú spornú skutočnosť medzi stranami) s poukazom na zásadu hospodárnosti, jeho postup bol správny. 2.2 Za rovnako nedôvodnú označil odvolací súd aj námietku žalobcu, že ak súd vydal rozsudok pre zmeškanie, musel mať vytvorený názor o dôvodnosti a preukázaní nároku žalobcu, pričom po zrušení rozsudku pre zmeškanie tento svoj názor negoval. Odvolací súd poukázal na to, že rozsudok pre zmeškanie žalovaného
CSP predstavuje formu procesnej sankcie za pasivitu žalovaného, ktorá spočíva v nedostavení sa na už nariadené pojednávanie. Účelom zákona je sankcionovať pasivitu žalovaného v konaní, ako aj eliminovať obštrukcie. Je teda výlučne procesnou sankciou a neprejudikuje žiadny záver súdu o dôvodnosti, či preukázaní nároku žalobcu. 2.3 Žalobca ďalej namietal, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nedostatočného právneho posúdenia skutkového stavu, keď mal za to, že nebolo preukázané odovzdanie peňazí p. D. zamestnancovi žalovaného. Odvolací súd k uvedenej námietke uviedol, že žalobca žalobou uplatnený nárok založil na svojom tvrdení, že akontácia na predmet leasingu bola žalovanému zaplatená v hotovosti dňa 19.06.2012. Jeho dôkazy (podpísaná lízingová zmluva z 19.6.2012, faktúra č. 1411200046, podpísaná dohoda o započítaní pohľadávok z 19.6.2012, prehlásenie VÚB Leasing, a.s. z 19.9.2012) o tejto skutkovej okolnosti boli žalovaným účinne spochybnené a následne i preukázané (výsluchom svedkov Y. a Y.Á. ohľadom obchodnej praxe žalovaného, výsluchom svedkyne U., ktorá uviedla, že pred podpisom dohody o započítaní neoverujú úhradu akontácie - č.l. 185). Zároveň mal odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie za to, že ak by svedok D. akontáciu skutočne odovzdal zamestnancovi žalovaného, tak ako bol na to splnomocnený konateľom právneho predchodcu žalobcu, nepochybne by si právny predchodca žalobcu následne vyžiadal aj potvrdenie o úhrade hotovostnej platby. Žiadnym takýmto potvrdením však žalobca, resp. jeho právny predchodca, nedisponuje a ani to v konaní netvrdil. Preto bolo pre úspech žalobcu v spore potrebné, aby preukázal zaplatenie akontácie žalovanému inými hodnovernými dôkazmi. Za takéto dôkazy žalobca považoval výsluch svedkov X. (č.l. 238), F. (č.l. 240) a W. (č.l. 222), avšak ani jeden zo svedkov s výnimkou svedka Tótha nepotvrdil, že by videl odovzdanie obálky od pána D. pánovi Y.Á., rovnako tak nepoznali ani obsah obálky, len predpokladali, že by mohlo ísť o peniaze. Takúto skutočnosť netvrdil ani samotný štatutárny zástupca pôvodného žalobcu K. H. (neskôr v konaní vypočutý i ako svedok), ktorý mal sumu akontácie v obálke odovzdať svedkovi D.. Súd prvej inštancie sa pritom dôsledne vysporiadal v ods. 42 rozsudku s rozpormi vo výpovediach jednotlivých svedkov ako i s možnou ovplyvnenosťou svedka W. (ktorý v danom čase pracoval pre svedka D.). Pokiaľ išlo o výpoveď svedka D. (č.l. 241), ktorý tvrdil, že žiadne finančné prostriedky na úhradu akontácie od K. H. neprevzal, maximálne mu ich podal a on ich odovzdal svedkovi Y. (zamestnancovi žalovaného), táto bola rozporná s tvrdeniami ostatných svedkov a vzhľadom na to, ako i na neurčitosť a vyhýbavosť odpovedí, súd prvej inštancie správne považoval výpoveď svedka D. za nevierohodnú. 2.4 V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukázal na § 191 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, pričom
judikatúry zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca robí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom rade však ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa
zákona dôkaz vykonáva. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a podobne. Súd teda musí pri hodnotení dôkazov zohľadňovať okrem zásad logického myslenia aj bežné ľudské a odborné skúsenosti, teda skúsenosti každého bežného človeka. Najmä pri hodnotení svedeckej výpovede, ale aj všetkých dôkazov vo vzájomnej súvislosti, sudca nemusí ani nesmie bez ďalšieho uveriť takej verzii udalosti, ktorá odporuje bežnej ľudskej skúsenosti a ktorá navodzuje dojem celkom nelogického nezmyselného konania ľudí, ktorí inak pôsobia racionálne. Práve snaha dokazovať takúto verziu udalostí musí v sudcovi vzbudiť pochybnosti o tom, prečo daný ľudia konajú nelogicky alebo spôsobom, ktorý sa vymyká bežnému ľudskému správaniu. Na tieto prípadné motívy potom musí takisto prihliadnuť pri celkovom hodnotení dôkazov, pretože môžu spätne zohrávať úlohu pri hodnotení dôveryhodnosti jednotlivých dôkazov. 2.5 V prejednávanej veci najmä v súvislosti s postupovaním časti pohľadávky vo výške 20.000 eur bez príslušenstva za odplatu 20.000 eur súd prvej inštancie
názoru odvolacieho súdu správne vyhodnotil nevierohodnosť svedeckých výpovedí K. H., Mgr. T. a Bc. Y., ktorí tvrdili, že osoba pána R. bola nastrčená žalovaným voči právnemu predchodcovi žalobcu, a preto sa tiež správne stotožnil s tvrdením konateľa žalovaného, že iniciatíva kúpiť žalovanú pohľadávku prišla žalovanému od pána R., ktorý sa konateľovi žalovaného sám ozval. Aj
názoru odvolacieho súdu, postúpenie časti pohľadávky vo výške 20.000 eur za rovnakú cenu 20.000 eur je z hľadiska bežných ľudských, ale aj odborných skúseností ťažko uveriteľný. V prípade, ak by osoba p. R. bola voči žalobcovi (jeho právnemu predchodcovi) nastrčená žalovaným, resp. ak by mal žalovaný záujem na získaní žalovanej pohľadávky, aby sa tak vyhol ďalšiemu pokračovaniu súdneho sporu, nemalo by pre neho žiadny logický ani ekonomický význam nadobúdať len časť žalovanej pohľadávky, a to navyše za rovnakú sumu, ako mala byť postupovaná (t.j. 20.000 eur za 20.000 eur), ako správne uviedol súd prvej inštancie. Preto správne dospel k záveru o nevierohodnosti uvedených svedkov. 2.6 Z uvedenej odvolacej námietky žalobcu bolo tiež možné vyvodiť, že nesúhlasil s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie (uvedeným v ods. 41. až 43. napadnutého rozsudku), pokiaľ ide o preukázanie skutočnosti odovzdania akontácie žalovanému. Vykonaním týchto dôkazných prostriedkov (výsluchom svedkov ohľadom odovzdania akontácie žalovanému) sa však ani
odvolacieho súdu nepreukázalo odovzdanie finančných prostriedkov svedkom D. zamestnancovi žalovaného. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolací súd konštatoval, že CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Záver, ktorý si sudca urobí o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Voľnosť hodnotenia dôkazu neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, naopak konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov a hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci. Výsledky hodnotenia dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto smere súd prvej inštancie dôsledne postupoval v zmysle § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie
odvolacieho súdu neodporuje zásadám logiky a ani zistenému skutkovému stavu. 2.7 Vychádzajúc z podstaty bezdôvodného obohatenia, ktorou je zákonom ustanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, vydať toto obohatenie tomu, na úkor koho bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný, jeho prvoradým a základným predpokladom je vznik objektívne merateľného majetkového prospechu u obohateného, pričom k zväčšeniu jeho majetku došlo v rozpore s právom uznanými dôvodmi. Dôkaz o existencii bezdôvodného obohatenia na strane obohateného musí ponúknuť postihnutý, ktorý žalobou na súde žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. jeho peňažnú náhradu. Ako vyplýva z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, tento základný predpoklad žalobca v konaní nepreukázal, a tým pádom ani pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v konaní. V konaní bolo preukázané len odovzdanie obálky (nevedno s akou finančnou hotovosťou) svedkovi D., avšak nie odovzdanie žalovanej sumy žalovanému. Žalovaný preto nemôže byť tým, kto sa na úkor žalobcu obohatil. Súd prvej inštancie potom správne žalobu z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného zamietol. 2.8 Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nebol oprávnený posudzovať (ne)platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky a odstúpenia od zmluvy o postúpení pohľadávky z dôvodu, že by nemal oporu vo vykonanom dokazovaní a najmä právoplatne a vykonateľne potvrdenom súdnom rozhodnutí, odvolaciemu súdu nebolo zrejmé z čoho žalobca takýto záver o nedostatku oprávnenia súdu prvej inštancie vyvodil a rovnako tak nebolo zrejmé, čo malo byť
žalobcu potvrdené právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím. Ak mal na mysli skutočnosť, že súd uznesením pripustil zmenu strany sporu z dôvodu postúpenia pohľadávky žalobcu na iný subjekt, je potrebné uviesť, že ide procesné rozhodnutie (§ 80 CSP), pri ktorom súd skúma, či zmenu strán navrhol oprávnený subjekt (žalobca), či s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť do konania na miesto žalobcu a či je preukázané, že došlo k právnej skutočnosti spôsobujúcej prevod alebo prechod práv alebo povinností tvoriacich predmet konania. Už pri rozhodovaní o takomto procesnom návrhu je súd oprávnený skúmať, či je zmluva o postúpení pohľadávky platná (ale len z formálneho hľadiska), pričom takéto rozhodovanie v žiadnom smere neprejudikuje rozhodnutie vo veci samej. V tejto súvislosti považoval odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že na postúpenie je spôsobilá aj pohľadávka, ktorej existencia je sporná (ako tomu bolo i prejednávanej veci). Otázkou, či tvrdené právo alebo povinnosť, ktoré mali byť prevedené existujú alebo či naozaj boli prevedené na iný subjekt sa súd zaoberá v rozhodnutí o veci samej (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo/45/2012 z 26.11.2012). Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie pritom vyvodil správny záver o tom, že žalobcovi nesvedčí hmotné právo, pretože žalobca, ako postupník, sa nestal veriteľom vymáhanej pohľadávky, keďže v konaní nebolo preukázané, že sa žalovaný bezdôvodne obohatil. 2.9 Žalobca tiež namietal, že súd prvej inštancie nevyhodnotil výpoveď zástupcu žalovaného, ktorý na pojednávaní dňa 10.09.2019 uviedol, že mal záujem o odkúpenie pohľadávky, ktorá je predmetom sporu, prostredníctvom p. R. cez svojho právnika p. A..
žalobcu celý proces postupovania pohľadávok hodnotil súd prvej inštancie účelovo v prospech žalovaného, ktorý sám svojou iniciatívou o kúpu pohľadávky, ktorá je predmetom sporu, odkúpil časť pohľadávky, a teda akceptoval jej existenciu. V odvolacej replike zároveň žalobca argumentoval tým, že odkúpením časti pohľadávky žalovaný svoj záväzok voči žalobcovi uznal s poukazom na to, že za uznanie záväzku sa považuje aj plnenie časti záväzku, ak zo všetkých okolností prejavu dlžníka možno vyvodzovať, že čiastočným plnením uznáva aj zvyšok svojho záväzku. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka,
ktorého, ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Odvolací súd uviedol, že úkon žalovaného, ktorý ako sám uviedol (prednes štatutárneho zástupcu žalovaného Ing. I. na pojednávaní - č.l. 538) mal záujem o kúpu časti pohľadávky a realizoval to prostredníctvom zmluvy o postúpení časti pohľadávky uzatvorenej medzi postupcom p. R. a postupníkom p. A., nemožno považovať za uznanie záväzku. Čiastočné plnenie je právny úkon, ktorý má účinky uznania zvyšnej časti dlhu za podmienok uvedených v § 407 ods. 3 ObZ, pričom o čiastočné plnenie ide vtedy, keď dlžník poskytne veriteľovi len časť plnenia, hoci
zmluvy mal poskytnúť plnenie celé. Dlžník tu vedome plní len časť predmetu plnenia. Uzatvorenie zmluvy o postúpení časti pohľadávky, resp. zaplatenie odplaty za postúpenie časti pohľadávky, však nepredstavuje čiastočné plnenie záväzku. Všeobecne sa splnenie (solúcia) poníma ako právny úkon povinnej osoby (dlžníka, prípadne inej na splnenie oprávnenej osoby), ktorá s úmyslom splniť povinnosť poskytne oprávnenej osobe (veriteľovi) to, čo je predmetom plnenia. Ide o jednostranný, adresovaný právny úkon dlžníka. V danom prípade však osoba poverená žalovaným - p. A. neposkytovala čiastočné plnenie žalobcovi, ale odplatu za postúpenie pohľadávky zaplatila p. R., preto nemožno uvažovať o čiastočnom plnení dlhu žalovaným žalobcovi. 2.10 Nad rámec uvedeného odvolací súd uviedol, že čiastočné plnenie (o ktoré sa však v danej nejedná) má účinky uznania záväzku len za splnenia zákonnej podmienky, že možno usudzovať, že dlžník plnením uznáva aj zvyšnú časť záväzku. Pre posúdenie splnenia tejto podmienky je potrebné vziať do úvahy konkrétne okolnosti prípadu. Poskytnutie čiastočného plnenia musí byť uskutočnené takým spôsobom, že z konkrétnych okolností prípadu je možné vyvodiť, že dlžník čiastočným plnením uznal aj zvyšnú časť záväzku. Štatutárny zástupca žalovaného však na pojednávaní dňa 10.09.2019 jednoznačne uviedol, že o odkúpenie pohľadávky mal záujem z dôvodu, aby nemusel chodiť po súdoch. Z uvedeného potom nebolo možné vyvodiť vôľu žalovaného uznať spornú pohľadávku, resp. jej časť. Zároveň odvolací súd považoval za potrebné zdôrazniť, že v prípadoch konkludentného uznania záväzku platením úrokov alebo čiastočným plnením (§ 407 ods. 2, 3 ObZ) ide o výnimku zo všeobecného princípu, ktorá si zaslúži byť vykladaná skôr reštriktívne. Z vyššie uvedeného vyplýva, že argumentácia žalobcu o uznaní záväzku žalovaným tým, že uzavrel zmluvu o postúpení časti pohľadávky, ktorá je predmetom sporu a za túto zaplatil odplatu, bola v celom rozsahu nedôvodná. 2.11 Na záver odvolací súd konštatoval, že skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcu neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalobcu z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Všetky skutkové zistenia, vyplývajúce z obsahu spisu boli riadne uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sa s podstatnými otázkami v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočne zrozumiteľne odôvodnené a logicky konzistentné. Pre úplnosť odvolací súd dodal, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04). Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalobcu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo
1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalobca (ďalej aj ,,dovolateľ“), vyvodzujúc jeho prípustnosť z ustanovení § 420 písm.
f) CSP dovolateľ odôvodnil tým, že listom zo dňa 20.02.2018 a 08.08.2019 v rámci procesného postupu, ktorý súd prvej inštancie akceptoval, navrhol vykonanie dokazovania, okrem iného aj výpovede svedkov vrátane svedka E., ktorého vypočutie navrhol zvážiť aj odvolací súd. Súd prvej inštancie návrh nezamietol a žalobca sa dôvodne domnieval, že dokazovanie vykonané bude. Súd predvolal na pojednávanie svedka D. ako aj ďalších svedkov, teda
žalobcu mal záujem vykonať dokazovanie. Pokiaľ však súd prvej inštancie po zrušení jeho pôvodného rozhodnutia vykonal a teda upravil svoje pôvodné odôvodenie tak, že svoje úvahy ,,prispôsobil“ rovnakému záveru, t.j. zamietnutiu žaloby, konal tak arbitrárne a porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces. K jeho porušeniu došlo aj tým, že súd nevykonal navrhnuté a v prípade svedka E. aj odvolacím súdom odporúčané dokazovanie. Odôvodnenie v zmysle, že je málo pravdepodobné, že svedkovia by si s odstupom času pamätali detailnejšie sporné udalosti a tak ich z dôvodu hospodárnosti nevypočul s tým, že navrhnuté dôkazy neboli potrebné pre rozhodnutie v merite veci, označil žalobca za subjektívny arbitrárny názor súdu, ktorému neprináleží hodnotiť, či si niekto veci pamätá alebo nie, prípadne hodnotiť navrhované dôkazy ako nepotrebné z dôvodu nehospodárnosti dokazovania. Žalobca zdôraznil, že súd prvej inštancie v priebehu konania zmenil svoj prístup k dokazovaniu a paradoxne niektoré dôkazy vykonal, aj keď svedkova vypovedali s odstupom času a niektoré nie s domnienkou o tom, či si veci budú alebo nebudú pamätať. 3.2 V závere dovolania žalobca zhrnul, že porušenie práva na spravodlivý proces je zrejmé a osvedčené tým, že prvoinštančný súd mal v pláne vykonať dokazovanie v intenciách návrhu žalobcu a doporučení odvolacieho súdu, za týmto účelom aj predvolal svedka D., avšak po zrušení rozsudku pre zmeškanie už dokazovanie k samotnému meritu veci nevykonal a vo veci rozhodol. Takýto postup označil žalobca za procesne neprípustný vyvolávajúci právne pochybnosti a právnu neistotu. 3.3 Odvolací dôvod
1 písm. b) CSP žalobca odôvodnil tým, že celý postup súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu je rozporuplný a pri komplexnom zhodnotení zvýhodňujúci žalovaného, keďže nie je pravdou, že skoršie rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie neznamená žiaden vyslovený právny názor na skutkový stav veci. V predmetnom prípade totiž nešlo o prvé pojednávanie vo veci, kedy by súd prvej inštancie zjavne bezdôvodne podanej žalobe bez opory vo vykonanom dokazovaní nemohol vyhovieť. Dokazovanie výsluchom svedkov síce vykonané bolo, avšak výlučne v smere hodnotenia procesných a hmotno-právnych dôsledkov postúpenia žalobného nároku na nového žalobcu. K nesprávnemu právnemu posúdeniu skutkového stavu žalobca poukázal na to, že išlo o nesprávny a neobjektívny postup konajúceho súdu vykazujúci znaky účelového hodnotenia dôkazov a subjektívnej úvahy súdu, keď došlo k hodnoteniu vykonaného dokazovania tým, že sa doplnilo a upravilo odôvodnenie rozhodnutia bez toho, aby bolo dokazovanie zopakované a doplnené. Žalobca poukázal na to, že prijatie žalovanej sumy žalovaným bolo potvrdené aj písomnými dôkazmi a nie len výpoveďami svedkov, pričom ak by boli dôkazy hodnotené vo vzájomnej súvislosti, súd nemohol a nemal žalobu zamietnuť. Do pozornosti tiež žalobca dal
jeho názoru procesne nesprávny postup súdu, kedy hodnotil úkony postupovania pohľadávky, ktorá je predmetom konania a tieto vyhodnotil ako neplatné a to v rozpore so svojím predchádzajúcim procesným postupom, kedy procesné nástupníctvo žalobcu na ich základe akceptoval. 3.4 Súčasťou dovolania žalobcu bol aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako aj ním potvrdeného rozsudku súdu prvej inštancie s poukazom na dôvody hodné osobitného zreteľa, spočívajúce okrem iného v tom, že so samotného obsahu dovolania je osvedčený predpoklad jeho úspešnosti. 4. K dovolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Hneď v úvode poukázal na to, že súd dôkaz výsluchom svedka D. vykonal, nevykonal len jeho opakovaný výsluch, čo nemožno považovať za porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces. Opakovaný výsluch svedka nie je nárokovateľný a je na rozhodnutí súdu, či dôkaz vykoná alebo nie. Z dovolania
žalovaného nie je zrejmé, čo sa malo jednotlivými nevykonanými dôkazmi preukazovať a či by vykonaný dôkaz bol objektívne spôsobilý zmeniť právny názor vo veci konajúcich súdov. Žiadne ustanovenie CSP pritom sudcovi nezakazuje, aby počas konania prehodnotil relevanciu výpovede svedka vo vzťahu k meritu veci.
žalovaného sa súdy vo svojich rozhodnutiach podrobne venovali hodnoteniu dôkazov, jednotlivo, aj vo vzájomnej súvislosti. Žalobcovi pritom nič nebránilo, aby ešte na pojednávaní dňa 14.03.2018 navrhol vypočuť H. D., avšak svoje procesné právo nevyužil. Žalovaný poukázal na čestné vyhlásenie H. D. predložené žalobcom obsahujúce zmenu, resp. doplnenie jeho výpovede, avšak ide o prostriedok procesného útoku, ktorý v konaní pred dovolacím súdom nie je prípustný a dovolací súd je naviac viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. b) CSP žalovaný argumentoval, že z textu dovolania je zrejmé, že žalobca nesúhlasí so spôsobom, ako súdy nižšieho stupňa vyhodnotili vykonané dôkazy a k akým skutkovým zisteniam dospeli, resp. že nevykonali navrhnuté dôkazy, čo však môže byť len odvolacím dôvodom
Z dovolania pritom nevyplýva žiadna právna otázka, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie vo veci, a tak žalobca dostatočne neosvedčil daný dovolací dôvod. K návrhu žalobcu na odklad vykonateľnosti žalovaný uviedol, že žalobca neoznačil žiadne skutočnosti, ktoré by podaný návrh odôvodňovali. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol, nakoľko dovolanie nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, resp. dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom
až 435 CSP, alternatívne, aby dovolanie ako nedôvodné zamietol a priznal žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že tento mimoriadny opravný prostriedok žalobcu je potrebné odmietnuť. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné: 6.
CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Uvedené znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP 7.
CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, pokiaľ trpí niektorou z procesných vád konania vymenovaných v písm.
CSP platí, že ho možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 9. Dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný (§ 439 CSP, okrem prípadov uvedených v písm. a) až c) citovaného ustanovenia). Rovnako je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
f) CSP, je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pre naplnenie predmetného ustanovenia je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, súčasne 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa strane znemožnila realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní. V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“ alebo „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 120/2020 z 21. januára 2021, pod pojmom „nesprávny procesný postup súdu“, ktorý odôvodňuje prípustnosť dovolania
f) CSP, je potrebné rozumieť faktickú činnosť alebo nečinnosť súdu, procedúru prejednania veci (to, ako súd viedol spor), znemožňujúcu strane sporu plnohodnotnú realizáciu jej procesných oprávnení, mariacu možnosť jej aktívnej účasti na konaní, ale aj absenciu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, jeho nedostatočnosť, nezrozumiteľnosť, nepresvedčivosť, či svojvoľnosť, nezabezpečujúcu všetky atribúty a garancie spravodlivej súdnej ochrany. 12. K vade zmätočnosti
f) CSP môže dôjsť aj vtedy, ak je konanie postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a podobne) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04). 13. Dovolací súd k procesu dokazovania vo všeobecnosti uvádza, že zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov má byť súčasťou rozsudku. K posudzovaniu a hodnoteniu procesu dokazovania musia súdy vyššej inštancie v konaniach o opravných prostriedkoch pristupovať individuálne. Ak by sa všeobecný súd v procese dokazovania v sporovom konaní dopustil takej chyby, ktorej následkom by bol výsledok konania (rozhodnutie vo veci samej) poznačený porušením niektorej z inštitucionálnych požiadaviek práva na spravodlivé prejednanie veci, je povinnosťou dovolacieho súdu takúto chybu konania preskúmať na podklade dovolania podaného z dôvodu zmätočnosti
CSP, ktorý bol následne uznesením zo dňa 26.10.2018 zrušený, nakoľko žalovaný preukázal, že pojednávanie zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu. Na následných pojednávaniach (10.09.2019, 24.10.2019, 17.12.2019) vo veci súd prvej inštancie pristúpil k výsluchu svedka H., T. a Y.Č. (v tom čase ako svedok) a oboznámením sa s listinnými dôkazmi, pričom vo svojom rozsudku jasne a zrozumiteľne odôvodnil, že vykonanie ďalších navrhnutých dôkazov,
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.