← Slovensko

náhradu škody

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/51/2025 Identifikačné číslo spisu: 7705217633 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Bajánková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:7705217633.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Agropotravinárskeho družstva Malčice, Malčice, zastúpeného JUDr. Danicou Holováčovou, advokátkou, Košice, Čajakova 5, a Advokátska kancelária Bröstl & Čentík s.r.o., Košice, Rázusova 1, proti žalovaným 1/ Slovenskému vodohospodárskemu podniku, š. p., Bratislava, Karloveská 2, Povodie Bodrogu, odštepný závod, so sídlom v Trebišove, M. R. Štefánika 25, 2/ Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo životného prostredia SR, Bratislava, Nám. Ľ. Štúra 1, za účasti intervenienta na strane žalovaného 1/ Allianz - Slovenskej poisťovne, a.s., Bratislava, Pribinova 19, o náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 12C/277/2005, o dovolaní žalobcu a žalovaného 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 8. júna 2023 sp. zn. 2Co/91/2020, takto rozhodol: Rozsudok Krajského súdu v Košiciach v napadnutej časti, ktorou žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 765.243,98 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (druhý výrok) a rozhodol o náhrade trov konania strán, štátu a intervenienta (štvrtý, piaty a šiesty výrok) z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie. Dovolanie žalobcu o d m i e t a. Odôvodnenie 1. Okresný súd Michalovce (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo dňa 1. 10. 2019 č. k. 12C/277/2005-889 rozhodol tak, že žalobu zamietol a zároveň žalovaným, intervenientovi a Slovenskej republike priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 1.1. Právne vec posúdil podľa § 420, § 420a OZ, § 48 ods. 3, § 49 ods. 5 zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách (ďalej aj Vodný zákon), § 3 ods. 2 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva. 1.2. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že dňa 31. 7. 2004 došlo k pretrhnutiu hrádze na rieke Ondava a následnému vyliatiu tejto rieky a zaplaveniu poľnohospodárskej pôdy žalobcu a spôsobenia škody na jeho majetku. Ako spornú nepovažoval skutočnosť, že žalobca je subjekt vykonávajúci poľnohospodársku výrobu na pozemkoch, ktoré boli zaplavené vodou z rieky Ondava. Výšku škody mal preukázanú znaleckým posudkom č. 13/2005, z ktorého je zrejmé, že celkovo bolo v kat. úz. U., B. U., U., P. zaplavených 1456,27 ha poľnohospodárskej pôdy obhospodarovanej žalobcom. Priama škoda predstavuje sumu 13.802,893 Sk, za práce zaplatené pred záplavou spočívajúce v čistení odvodňovacích šácht 21.472,00 Sk, čistenie a preplachovanie drenou 110.439,00 Sk, a to vo výške 871.255,59 eura s prísl. Takto vyčíslená výška škody podľa názoru súdu korešponduje i so skutočnosťami vyplývajúcimi z ďalších zistených dôkazov predložených žalobcom. Žalovaného v prvom rade považoval za pasívne legitimovaného v spore, nakoľko ako správcovi vodného toku mu vyplývajú určité povinnosti v zmysle ust. § 48 zákona č. 364/2004 Z. z. Z uvedeného dôvodu považoval nárok žalobcu na náhradu škody proti žalovanej v druhom rade za vecne neopodstatnený. 1.3. Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní, výsluchom strán sporu, znalcov, znaleckými posudkami a svedkov dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je dôvodný. Pri zisťovaní príčin pretrhnutia hrádze súd poukázal na dva znalecké posudky, a to znalecký posudok Ing. Ľ. B., ktorý za príčinu pretrhnutia hrádze určil proces stekutenia hrádze, následným podmočením a pretrhnutím. Prelievanie hrádze znalec vylúčil. Znalec Ing. C. U., PhD. príčinu pretrhnutia hrádze stanovil v kombinácii dvoch príčin, a to 1. lokálnych priesakov spôsobenej porušením filtračnej stability zemín v dôsledku vzniku vnútornej sufózie, prípadne erózie na kontakte erózie a zeminy a 2. preliatím betónovej steny a koruny hrádze povodňovou hladinou, čo malo spôsobiť následné progresívne mechanické porušenie vzdušnej strany hrádze. Pri posudzovaní príčin pretrhnutia hrádze teda vychádzal zo znaleckého posudku Ing. C. U., PhD., ktorý podľa jeho názoru jednoznačne je obsahovo hutnejší, presvedčivejší a logickejší ako posudok Ing. Ľ. B.. Bol toho názoru, že so závermi znalca Ing. C. U. korešpondujú aj ostatné dôkazy. V tejto súvislosti poukázal na svedecké výpovede, z ktorých vyplynulo, že k deštrukcii hrádze došlo jej preliatím. Oficiálna príčina pretrhnutia hrádze vyplýva podľa názoru súdu aj z predložených obrazových záznamov na nosiči DVD, na ktorých prelievanie hrádze vidno. Rovnako okresná povodňová komisia za oficiálnu príčinu pretrhnutia hrádze určila preliatie hrádze a následnou deštrukciou vzdušnej strany hrádze. 1.4. Súd ďalej uviedol, že príčiny pretrhnutia hrádze - lokálne priesaky a preliatie hrádze i so zistenou hydrologickou situáciou na Ondave a vodných dielach Domaša ho viedli k záveru o mimoriadnej situácii na rieke Ondava dňa 31. 7. 2004, v dôsledku vysokého stavu vody. Na námietku žalobcu súd uviedol, že znalec Ing. C. U.D., PhD. je znalcom z odboru stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností, vodohospodárskej stavby a je plne spôsobilý na podanie posudku. Podľa názoru súdu skutkové okolnosti, ktoré predchádzali pretrhnutiu hrádze na rieke Ondava dňa 31. 7. 2004, či už záver zo znaleckých posudkov znalca Ing. Ľ. B., Ing. C. U., PhD. či článku „Letná povodeň na východnom Slovensku“, prípadne „Modrej správy“ či záverov okresnej povodňovej komisie, dávajú dostatok informácií k vytvoreniu jednoznačného záveru, že koncom júla bola na rieke Ondava enormná zrážková činnosť, dosahovala 130 % dlhodobého normálu, výška hladiny Ondavy dosiahla pred pretrhnutím hrádze historickú hladinu 662 cm a vodné dielo Veľká a Malá Domaša viac vody zachytiť nedokázalo. Bol vyhlásený 3. stupeň povodňovej aktivity. Takýto rýchly a enormný vzostup vodnej hladiny spôsobil pretrhnutie vodnej hrádze a následne povodeň. Škody spôsobené mimoriadnymi udalosťami sa neodškodňujú, pretože mimoriadna udalosť predstavuje zákonný elaboračný dôvod, čo je i tento prípad. Aktuálne fotografie z obdobia 10/2016 predložené žalobcom nie sú spôsobilé preukázať zanedbanie povinnosti žalovanej v zmysle § 48 ods. 3 zákona o vodách ku dňu 31. 7. 2004. 1.5. Na dôkazy navrhnuté a predložené žalovaným 1/ v podobe súkromno-znaleckého posudku Technickej univerzity v Košiciach a analýzy znaleckého posudku č. 13/2005 súd neprihliadol, nakoľko sudcovská koncentrácia konania bola v spore uplatnená s poučením súdu z 30. 1. 2017. Vzhľadom k tomu, že porušenie prevenčnej povinnosti v zmysle § 415, prípadne inej právnej povinnosti podľa § 48 ods. 3 vodného zákona zo strany žalovanej preukázané nebolo, nebol daný predpoklad vzniku zodpovednosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka a pretrhnutie hrádze na rieke Ondava dňa 31. 7. 2004 bolo spôsobené mimoriadnou udalosťou, vysokým stavom vody, ktorý spôsobil preliatie hrádze a priesaky v dôsledku sufózie a erózie, súd žalobu zamietol. Žalobu vo vzťahu k žalovanej 2/ súd zamietol z dôvodu nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie. 1.6. Výrok o trovách konania odôvodnil súd ust. § 255 ods. 1 CSP a úspešnej žalovanej, intervenientovi a štátu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 8. júna 2023 sp. zn. 2Co/91/2020 rozhodol tak, že: „Potvrdzuje rozsudok v časti zamietajúceho výroku a vo výroku o trovách konania vo vzťahu k žalovanej Slovenskej republike. (prvý výrok) Mení rozsudok v časti zamietajúceho výroku a vo výroku o trovách konania vo vzťahu k žalovanému v prvom rade tak, že Slovenský vodohospodársky podnik, š.p., so sídlom v Bratislave, Martinská č. 49 je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 765.243,98 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku. (druhý výrok) Potvrdzuje rozsudok v prevyšujúcej zamietajúcej časti ohľadom sumy 106.011,61 eura. (tretí výrok) Mení rozsudok vo výroku o povinnosti žalobcu nahradiť trovy štátu tak, že žalovaný v prvom rade je povinný nahradiť trovy konania štátu platbou Okresnému súdu Michalovce v celom rozsahu. (štvrtý výrok) Žalobca je povinný nahradiť žalovanej Slovenskej republike trovy odvolacieho konania v celom rozsahu. (piaty výrok) Nepriznáva náhradu trov konania intervenientovi. (šiesty výrok)“ 2.1. V odôvodnení svojho zmeňujúceho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie ako príčinu pretrhnutiu ochrany hrádze označil mimoriadnu udalosť v zmysle § 49 ods. 5 Vodného zákona. Svoj právny záver o existencii mimoriadnej udalosti vylučujúcej zodpovednosť žalovaného za škodu v zmysle ust. § 49 ods. 5 Vodného zákona neoprel o znenie príslušných zákonných ustanovení. V rozhodnutí síce konštatoval, že škoda bola spôsobená ako následok mimoriadnej udalosti, nezaoberal sa však samotným pojmom „mimoriadnej udalosti“, ktorý Občiansky zákonník nepozná. Tento pojem vyplýva práve z citovaného ustanovenia Vodného zákona (poznámka č. 57 odkazujúca na ust. § 3 ods. 2 zákona č. 42/1994 Z. z.) a jeho obsah je potrebné konkrétne v súlade so zákonnými podmienkami vymedziť a vyhodnotiť s poukazom na skutkové zistenia a do príslušného právneho záveru s citáciou aplikovaných právnych predpisov. Nebolo preto postačujúce, ak súd prvej inštancie v tomto smere sa obmedzili na konštatovanie, že „rýchly a enormný vzostup vodnej hladiny spôsobil pretrhnutie hrádze a následne povodeň“, pretože pojem mimoriadnej udalosti je v zákone presne špecifikovaný a má svoje znaky, t. j. nie každá udalosť je zákonom považovaná za mimoriadnu udalosť. Ak teda súd chcel založiť svoje rozhodnutie na tom skutkovom a právnom základe, že došlo k mimoriadnej udalosti, musel by takýto záver vyplývať zo skutkových zistení a korešpondovať s právnym vymedzením tohto pojmu v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 42/1994 Zb. o civilnej ochrane obyvateľstva. V prejednávanej veci však tomu tak nebolo. 2.2. Ďalej dôvodil, že z obsahu podanej žaloby bolo zrejmé, že žalobca vymedzil zodpovednosť žalovaného z porušenia právnej povinnosti uvedenej pre žalovaného ako správcu vodného toku a vlastníka vodnej stavby v zmysle § 48 ods. 5 a § 53 zákona č. 364/2004 Z. z. Predmetom žaloby bol teda nárok žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia právnej povinnosti žalovaného zanedbaním povinnosti správcu, v dôsledku ktorých došlo k prietrži ľavobrežnej ochrany hrádze rieky Ondava dňa 31. 7. 2004 severne od existujúcej čerpacej stanice G. v katastri obce U., následkom čoho došlo k zaplaveniu poľnohospodárskej pôdy žalobcu a následnému vzniku škody. Vzhľadom k tomu, že posúdenie príčin prietrže ľavobrežnej ochrany hrádze bolo odbornou otázkou, správne postupoval súd prvej inštancie, ak v konaní ustanovil znalca. Zo správy povodeň 2004 bolo zrejmé, že Krajská povodňová komisia vyhlásila dňa 30. 7. 2004 III. stupeň povodňovej aktivity na toku Ondava v obvodoch Trebišov a Michalovce. Najkritickejšia situácia na toku Ondava mala nastať vo večerných hodinách dňa 30. 7. 2004 a v ranných hodinách dňa 31. 7. 2004, kedy hladina rieky Ondava dosiahla maximum 662 cm o 13,00 hod. Najväčšie problémy nastali pri čerpacej stanici G. pri obci U. na ľavobrežnej hrádzi Ondavy, kde dňa 31. 7. 2004 v čase od 9,10 do 9,15 hod. došlo k deštrukcii hrádze. Z fotodokumentácie, ktorá je obsahom znaleckého posudku č. 13/2005 vyhotovenej z videozáznamu DVD č. 1 o priebehu prietrže ľavobrežnej hrádze bolo zrejmé, že na zábere č. 1 je vidieť menší výver a na korune hrádze vidieť postávať ľudí. Rovnaká situácia bola zachytená aj na fotografii č. 2 s tým, že na korune hrádze bolo vidno malé množstvo vody, ktoré sa však neprelieva. Na snímke č. 3 bola zachytená zvýšená intenzita vyvierajúcej vody a na snímke č. 4 bol zachytený mohutný prúd valiacej sa vody spod hrádze, ktorá ešte nebola prerušená a nad miestom výveru stoja ľudia. Snímka č. 5 zachytávala prúd vody spod hrádze, pričom hrádza ešte nebola prerušená. Na zábere č. 6 bol už väčší výver a dva paralelné pruhy na hrádzi naznačovali, že následne dôjde k deštrukcii hrádze. Na zábere č. 7 bola hrádza už čiastočne pretrhnutá na jednom mieste. Znalec Ing. Ľ. B., PhD. ako príčinu prietrže ochrannej hrádze uviedol podmočenie dolnej časti svahu hrádze, stekutenie podložia na vzdušnej strane hrádze a následné vytvorenie klznej plochy na hrádzi. Podľa jeho názoru tento negatívny jav ohrozoval najmä oblasti s priepustným (piesočnatým) podložím pri prúdení podzemnej vody v smere gravitácie. Znalec Ing. C. U., PhD. ako prvotnú príčinou prietrže ochrannej hrádze označil lokálne priesaky determinujúce porušenie filtračnej stability zemín v dôsledku vzniku vnútornej sufózie, prípadne erózie na kontakte betónu a zeminy. Potvrdil skutočnosť, že v procese vývoja a kolapsu ochrannej hrádze boli evidované lokálne priesaky v oblasti vzdušnej päty hrádze, čo determinovalo lokálny pokles hrádze. Dospel k záveru, že pretrhnutie hrádze spôsobili lokálne preferované priesakové cesty vyplývajúce z nedostatočného zaviazania betónového tesnenia do podložia hrádze a preliatia koruny betónového tesnenia. Tie podľa jeho názoru spôsobili lokálny pokles hrádze a jej následné preliatie len urýchlilo jej haváriu. Keďže účelom ochrannej hrádze je ochrana pred povodňami a tie sa navrhujú a zhotovujú tak, aby umožnili neškodné odvádzanie veľkých vôd samotnú zrážkovú činnosť, vyhlásenie III. stupňa povodňovej aktivity a dosiahnutie historickej hladiny na vodnom toku rieky Ondava, nemožno považovať bez ďalšieho za mimoriadnu udalosť, pokiaľ nedošlo k jej plošnému preliatiu. Pre posúdenie určitej udalosti ako mimoriadnej treba zohľadniť všetky rozhodujúce okolnosti, ako je účel hrádze, ktorým je fyzické zamedzenie následkov preliatia sa vodného toku z medzí jeho prirodzeného vodného koryta a zabránenie rozšíreniu vodnej masy jej zadržaním v ohradenom priestore, a to za situácie, keď je vodná hladina vodného toku oproti bežnému stavu zvýšená. Je nesporné, že vodná hladina rieky Ondava sa zvýšila v dôsledku zvýšených zrážok. Samotnú zvýšenú úroveň zrážok nemožno v dôsledku lokálneho pretrhnutia hrádze považovať za mimoriadnu udalosť. Súhlasil s názorom žalobcu v tom, že za mimoriadnu udalosť v dôsledku zvýšenej úrovne zrážok by bolo možné pouvažovať len preliatie vodného toku na dlhšom úseku. Obaja znalci Ing. Ľ. B., PhD., ako aj Ing. C. U., PhD., v znaleckých posudkoch, ale aj pri výsluchu zhodne uviedli ako príčinu prietrže ochrannej hrádze jej podmočenie dolnej časti svahu hrádze a lokálne priesaky determinujúce porušenie filtračnej stability zemín v dôsledku vzniku vnútornej sufózie, prípadne erózie na kontakte betónu a zeminy. Znalci potvrdili skutočnosť, že v procese vývoja a kolapsu ochrannej hrádze boli evidované lokálne priesaky v oblasti vzdušnej päty hrádze, čo determinovalo lokálny pokles hrádze. Z fotodokumentácie v znaleckom posudku, ako aj z videozáznamu bolo zrejmé, že k prietrži hrádze došlo len na malom úseku, avšak iba v častiach, v ktorých sa objavili priesaky, teda podmočenie a až následne došlo k poklesu koruny hrádze a jej preliatiu. V konaní nebolo preukázané, že k prietrži hrádze došlo pod vplyvom prívalovej vody, ktorú by bolo možné označiť za mimoriadnu udalosť. Napokon aj z videozáznamu DVD č. 1 bolo zrejmé, že dochádza k priesakom na náveternej strane hrádze a následne aj k zosuvu tejto náveternej strany hrádze. V tejto súvislosti nebolo možné súhlasiť s názorom žalovaného, že z videozáznamu je zrejmé, že došlo k preliatiu hrádze a potom k následnému poškodeniu telesa hrádze aj stability a v dôsledku toho aj k prepadu koruny hrádze. 2.3. Odvolací súd uviedol, že k prietrži ľavobrežnej hrádze na rieke Ondava dňa 31. 7. 2004 nedošlo v dôsledku mimoriadnej udalosti uvedenej v ust. § 3 ods. 2 zákona č. 42/1994 Z. z., nakoľko prietrž hrádze nebola spôsobená živelnou pohromou, pri ktorej dochádza k nežiaducemu uvoľneniu kumulovanej energii alebo hmôt v dôsledku nepriaznivého pôsobenia prírodných síl, ale v dôsledku lokálnych priesakov spôsobujúcich porušenie filtračnej stability zemín v dôsledku vzniku vnútornej sufózie, následnému vzniku výverov, v dôsledku čoho nastal pokles vzdušnej strany hrádze a prietrž hrádze. Prietrž ochrannej hrádze ako mimoriadnej udalosti vylučuje zistenie znalca Ing. C. U., PhD., ktorý za príčinu prietrži ochrannej hrádze, ako už bolo vyššie uvedené, považoval lokálne preferované priesakové cesty vyplývajúce z nedostatočného zaviazania betónového tesnenia do podložia hrádze. Z bodu 8 ods. 8.11 STN 752102 vyplýva povinnosť správcu ochrannej hrádze potrebu mimoriadne podrobne riešiť potrebnú tesnosť hrádze proti nežiaducim priesakom a stabilitu hrádze a jej podložia. Ako vyplýva z citovaného ust. § 53 písm.

  1. a)zákona č. 364/2004 Z. z. povinnosťou žalobcu ako správcu ochrannej hrádze bolo udržiavať ju v riadnom stave a zabezpečovať jej údržbu tak, aby neohrozovala bezpečnosť nielen osôb, ale aj majetku a iných právom chránených záujmov. Práve v danej veci boli príčinou prietrže hrádze priesaky hrádze a jej podložia a vznik vnútornej sufózie s následným poklesom podložia hrádze a zosuvu telesa hrádze. Žalovaného ako správcu vodného toku zaťažovala v zmysle ust. § 48 ods. 3 písm.
  2. n)zákona č. 364/2004 Z. z. v spojení s ust. § 8 písm.
  3. a)nariadenia vlády č. 32/1975 Zb. povinnosť v čase nebezpečenstva povodne a počas povodne zabezpečiť ochranu hrádze proti vlnobitiu, priesakom, eróznym vplyvom, výverom a ochranu proti preliatiu koruny hrádze. 2.4. Odvolací súd v rámci vykonaného dokazovania nevykonal dokazovanie na návrh žalovaného v prvom rade súkromnoznaleckým posudkom Technickej univerzity v Košiciach a naň neprihliadal z dôvodu uplatnenej sudcovskej koncentrácie konania v spore súdom prvej inštancie v rámci poučenia strán sporu 30. 1. 2017. Výšku škody mal odvolací súd preukázanú znaleckým posudkom č. 13/2005 vypracovaným znalcom Ing. I. B., CSc., z ktorého záveru bolo zrejmé, že žalovanému vznikla škoda vo výške 23.053.740,00 Sk, ktorá pri konverznom kurze 30,126 Sk/euro predstavuje sumu 765.243,98 eura. Uvedená škoda pozostávala z priamej škody vo výške 13.802.893,00 Sk v prepočte 458.172,11 eura, v obnove funkčnosti odvodnenia v sume 2.542.246,00 Sk v prepočte 84.387,77 eura, v obnove produkčnosti ornej pôdy v sume 5.248.581,00 Sk v prepočte 174.220,97 eura, z dane z nehnuteľnosti pre obce v sume 586.000,00 Sk v prepočte 19.451,64 eura, na nájomnom pre SPF a vlastníkom prenájomcom pôdy v sume 874.000,00 Sk v prepočte 29.011,49 eura a v prevyšujúcej zamietajúcej časti ohľadom sumy 106.011,61 eura podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 2.5. Rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne odvolací súd potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP aj v časti zamietajúceho výroku a výroku o trovách konania vo vzťahu k žalovanej Slovenskej republike, a to titulom nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie v konaní. Výroky o trovách konania vychádzajú z ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1, 2 CSP, podľa ktorých, ak súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. Žalobca mal v spore úspech vo vzťahu k žalovanému v prvom rade, preto súd uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy prvostupňového aj odvolacieho konania v celom rozsahu vzhľadom na to, že výška žalobcom uplatneného nároku bola závislá od znaleckého dokazovania. Žalovaná v druhom rade rovnako mala v konaní úspech, preto súd uložil žalobcovi povinnosť nahradiť jej trovy odvolacieho konania v celom rozsahu. Vzhľadom na to, že v konaní mal úspech žalobca vo vzťahu k žalovanému v prvom rade, zmenil súd aj výrok rozsudku o povinnosti žalobcu nahradiť trovy štátu tak, že túto povinnosť uložil žalovanému 1/. Intervenient v konaní vystupoval na strane žalovaného 1/, ktorý úspech v konaní nemal, preto mu nebola priznaná ani prípadná náhrada trov konania. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný 1/ (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodňoval § 420 písm. f), § 421 písm. a),
  4. b)CSP. 3.1. V dovolaní uviedol, že zamietnutie jeho návrhu na vykonanie dokazovania znaleckým posudkom č. 43 Technickej univerzity v Košiciach zo dňa 20. 8. 2019 bolo zo strany Okresného súdu Michalovce v danej procesnej situácii arbitrárne a porušujúce jeho procesné práva [súd prvej inštancie nevykonal/odmietol vykonať ním navrhnuté dôkazy nevyhnutné na zistenie skutkového stavu (išlo o dôkaz, ktorý bol relevantný pre zistenie a posúdenie skutkového stavu, ktorý z dovtedy vykonaných dôkazov nebolo možné bezpečne ustáliť), a zároveň súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo voči nemu k porušeniu práva na spravodlivý proces], a to v kontexte zmien záverov uvedených znalcom Ing. B. v ním vyhotovenom Doplnení č. 9/2017, ako aj zmien jeho tvrdení počas jeho výsluchu, ako aj v kontexte návrhu na pripojenie spisu sp. zn. 21C/65/2008 a vykonanie dôkazov listinami tvoriacimi jeho súčasť, ako aj v kontexte predchádzajúceho nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania znaleckým ústavom samotným súdom prvej inštancie vzhľadom na existenciu podmienok prípustnosti jeho nariadenia predpokladaných § 207 CSP, ktorých danosť mal súd prvej inštancie za preukázanú. V konaní pred odvolacím súdom na pojednávaní dňa 17. 2. 2022 (v nadväznosti na zopakovanie dokazovania odvolacím súdom ZP č. 13/05, ZP č. 42/2015, doplnkom k znaleckému posudku, a to č. 9/2017, a ZP č. 9/2018) uviedol, že závery Ing. U. v jeho znaleckom posudku sú zhodné so závermi Technickej univerzity, ktorá vypracovala znalecký posudok ako odborný ústav, ktorého výsledky sú nespochybníteľné, i keď súdom prvej inštancie v rámci sudcovskej koncentrácie takýto dôkaz znaleckým posudkom Technickej univerzity nebol pripustený. Teda požiadal o vykonanie dôkazu v odvolacom konaní znaleckým posudkom č. 43 Technickej univerzity v Košiciach zo dňa 20. 8. 2019. 3.2. Ďalej namietal, že odvolací súd nad rámec právnej úpravy aplikovanej súdom prvej inštancie aplikoval na prejednávanú vec aj ustanovenia § 8 ods. 1 písm.
  5. a)nariadenia vlády č. 32/1975 Zb. (bod 56 rozsudku), § 13 ods. 1 písm. f),
  6. g)
  7. c)nariadenia vlády č. 32/1975 Zb. (bod 57 rozsudku), § 5 nariadenia vlády č. 32/1975 Zb. (bod 58 rozsudku), § 2 nariadenia vlády č. 32/1975 Zb. (bod 59 rozsudku), § 48 ods. 5 (bod 37 )a § 53 písm.
  8. a)zákona o vodách, pričom na základe aplikácie uvedených právnych predpisov na ním zistený skutkový stav (bod 54, 55, 57, 58, 59, 60, 61 a 62 rozsudku) prekvapivo konštatoval zodpovednosť žalovaného za škodu v rozsudku priznanom rozsahu bez toho, aby v súlade s ustanovením § 382 CSP vyzval strany sporu, aby sa k ich možnému použitiu vyjadrili. Žalovaný 1/ konštatoval uvedenú vadu procesného postupu odvolacieho súdu aj vo vzťahu k prekvapujúcej aplikácii bodu 8 ods. 8.11 STN normy 752102 odvolacím súdom (bod 50, 51, 52, 55 rozsudku), z ktorej podľa súdu „vyplýva povinnosť správcu ochrannej hrádze potreba mimoriadne podrobne riešiť potrebnú tesnosť hrádze proti nežiaducim priesakom a stabilitu hrádze a jej podložia“, pričom súd konštatoval, že bolo povinnosťou žalovaného 1/ realizovať sondáž a vykonať opatrenia v zmysle slovenskej technickej normy a zabezpečiť ochrannú hrádzu proti nežiadúcim priesakom, ako aj stabilitu hrádze a jej podložia. Na aplikáciu bodu 8 ods. 8.11 STN počas celého konania žiadna strana sporu ani súd neupriamovali pozornosť a svoju argumentáciu, porušenie predmetného ustanovenia predmetnej normy žalobca voči žalovanému 1/ netvrdil, vzhľadom na čo prekvapivosť rozsudku vo vzťahu k žalovanému 1/ prekročila mieru ústavnej konformity. 3.3. Predmetom tohto konania nebolo zvyšovanie hrádze žalovaným, predmetné ustanovenie bodu 8 ods. 8.11 STN normy 752102 nebolo stranami sporu ani súdom komunikované ako relevantné pre rozhodnutie sporu, vzhľadom na čo s poukazom na čl. 4 CSP v spojení, bol odvolací súd povinný aj vo vzťahu k bodu 8 ods. 8.11 STN 752102 postupovať voči žalovanému 1/ podľa § 382 CSP. (Odvolací súd ani nevykonal dokazovanie STN normou 752102 a predmetným ustanovením bodu 8 ods. 8 11 postupom podľa § 204 CSP, čím vzhľadom na zásadný charakter aplikácie tejto STN pri prejednaní sporu opätovne odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému 1/, aby uskutočňoval procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalovaného 1/ na spravodlivý proces). 3.4. Súd prvej inštancie v skutkových zisteniach na základe vykonaných výsluchov svedkov uviedol, že svedkovia O., V.Á., Ing. V., Ing. Z., L. Č. zamestnanec Povodia Bodrogu a Hornádu v Trebišove vypovedali, že „došlo k preliatiu hrádze na mieste, ktoré nebolo spevnené vrecami s pieskom.“ (str. 13 rozsudku Okresného súdu Michalovce). Okresný súd taktiež uviedol, že „I Okresná povodňová komisia za oficiálnu príčinu pretrhnutia hrádze určila preliatie hrádze a následná deštrukcia vzdušnej strany hrádze, čo je zrejmé zo svedeckej výpovede člena tejto komisie Ing. V..“ Odvolací súd sa mohol od uvedených skutkových zistení vyplývajúcich z výsluchov uvedených svedkov odchýliť iba na základe zopakovania vykonania týchto dôkazov v odvolacom konaní. Odvolací súd tak však v rozpore s ustanovením § 383 CSP a § 384 ods. 1 CSP dokazovanie vo vzťahu k uvedeným svedkom (či už ich opätovným výsluchom, alebo prečítaním zápisníc z pojednávaní súdu prvej inštancie obsahujúcich ich svedecké výpovede) nevykonal, pričom uvedené zásadné skutkové zistenia v odôvodnení rozsudku neuvádza, ani sa žiadnym spôsobom nevysporiadava s uvedenými skutkovými zisteniami a dôkazmi. 3.5. Vytkol odvolaciemu súdu neprávne vyhodnotenie zodpovednosť žalovaného 1/ za porušenie § 53 ods. 1 písm.
  9. a)zákona č. 364/2004 Z. z. žalovaný 1/ nie je vlastníkom protipovodňových hrádzí na rieke Ondava. Zo znenia § 53 ods. 1 písm.
  10. a)zákona č. 364/2004 Z. z. vyplýva, že povinnosti v ňom stanovené platia iba pre vlastníka vodnej stavby. Tieto povinnosti preto nezaväzovali žalovaného 1/. Žalovaný 1/ tak tieto povinnosti ani porušiť nemohol, a teda ani nemôže zodpovedať za škody vzniknuté z porušenia týchto povinností sa vzťahujú iba na vlastníka vodnej stavby. 3.6. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania vyvodzovanej z ust. § 421 ods. 1 písm.
  11. a)a
  12. b)CSP vymedzil ako otázku zásadného právneho významu pre danú vec nasledovne: „Interpretácia a vymedzenie mimoriadnej udalosti podľa § 3 ods. 2 písm.
  13. a)zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva na účely jej aplikácie a interpretácie ustanovenia § 49 ods. 5 zákon o vodách v skutkových okolnostiach prejednávanej veci má zásadný význam pre zákonné vyhodnotenie právnej otázky liberácie žalovaného 1/ podľa § podľa 49 ods. 5 zákona o vodách.“ 3.7. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol dovolaciemu súdu, aby rozhodnutie súdu odvolacieho zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodňoval § 420 písm.
  14. f)CSP. 4.1. V dovolaní uviedol, že odvolaciemu súdu možno vytknúť, že vôbec nerozhodol o časti odvolania žalobcu zo dňa 28. 10. 2019 týkajúceho sa nárokov na zaplatenie úrokov z omeškania z dlžnej istiny. V bode 57 svojho odvolania žalobca uviedol, že nepripustenie zmeny žaloby súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 03. 03. 2011 možno subsumovať pod odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 2 CSP, pretože rozhodnutie o nepripustení zmeny žaloby je zaťažené vadou podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b),
  15. d)CSP. Žalobca pred súdom prvej inštancie podaním zo dňa 17. 08. 2010 žiadal o pripustenie zmeny petitu žaloby tak, že žalovaní sú solidárne zaviazaní zaplatiť sumu 871.255,59 eur spolu s úrokom z omeškania 10 % ročne zo sumy 871.255,59 eur od 30. 11. 2004 do zaplatenia. Žalobca ďalej vo svojom odvolaní zo dňa 28. 10. 2019 uviedol v bodoch 52 až 56, že uvedené uznesenie o zamietnutí návrhu na zmenu petitu nebolo súdom prvej inštancie vôbec odôvodnené. Žalobca poukázal v odvolaní na to, že podľa vtedy účinného OSP (§ 95 ods. 2) bolo možné nepripustiť žalobu výlučne z dvoch dôvodov. Za
  16. a)to bola nehospodárnosť a za b), ak by výsledky doterajšieho dokazovania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu alebo by malo dôjsť k zmene vecnej príslušnosti. Vo svojom odvolaní žalobca správne poukázal na to, že v dôsledku zmeny žaloby nemohlo dôjsť k zmene vecnej príslušnosti a z povahy navrhovanej zmeny si posúdenie nevyžadovalo žiadne ďalšie dokazovanie. Žalobca preto vo svojom odvolaní namietal, že procesný postup nepripustenia žaloby súdom prvej inštancie považuje za nezákonný a hrubo porušujúci jeho práva na súdne uplatnenie jemu patriaceho nároku. Krajský súd sa s uvedenou otázkou v odôvodnení svojho rozsudku zo dňa 08. 06. 2023 nijako nevysporiadal. 4.2. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol dovolaciemu súdu, aby rozhodnutie súdu odvolacieho zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 5. Žalobca vo vzťahu k dovolaniu podanému žalovaným 1/ vo svojom vyjadrení uviedol, že rozhodnutia súdov považuje za vecne a právne správne, vzhľadom na ktorú skutočnosť navrhol dovolaciemu súdu, aby dovolanie v zmysle ustanovenia § 448 zamietol, prípadne ako neprípustné odmietol. 6. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení v súvislosti s dovolaním žalobcu uviedol, že rozhodnutia súdov považuje za vecne a právne správne, vzhľadom na ktorú skutočnosť navrhol dovolaciemu súdu, aby dovolanie v zmysle ustanovenia § 448 zamietol, prípadne ako neprípustné odmietol. 7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že obe dovolania podali v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strany sporu, v neprospech ktorých bolo rozhodnuté, zastúpené v súlade s § 429 ods. 1 CSP, skúmal prípustnosť dovolaní bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je procesne neprípustné, pretože smeruje proti neexistujúcemu výroku. 7.1. Spôsobilým predmetom dovolania môže byť len konkrétny (existujúci) výrok, ktorý tvorí súčasť výrokovej časti rozhodnutia odvolacieho súdu. (3cdo/236/2004). Z § 212 ods. 2 (ktorý platí aj pre dovolacie konanie; § 438) vyplýva, že rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci. V prípade, že odvolací súd nerozhodol o všetkých nárokoch žalobcom uplatnených v konaní (napr. o príslušenstve pohľadávky), hoci tak bol podľa už uvedeného zákonného ustanovenia povinný urobiť, nemôže sa dotknutá strana domáhať nápravy tohto nedostatku prostredníctvom dovolania. Prostriedkom nápravy v takomto prípade nie je dovolanie, ale návrh na doplnenie rozsudku v zmysle § 225. Predmetom dovolania môže byť iba výrok, ktorý bol odvolacím súdom vydaný, a nie výrok neexistujúci. Dovolanie žalobcu preto odmietol (§ 447 písm.
  17. c)CSP). 7.2. Vo vzťahu k dovolaniu žalovaného 1/ dovolací súd uvádza, že je procesne prípustné a zároveň dôvodné. 8. Podľa § 420 písm.
  18. f)CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9. Citované ustanovenie § 420 písm.
  19. f)CSP v spojení s § 431 CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, keď miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, predvídateľnosť rozhodnutia, zachovanie rovnosti strán v konaní, relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu, ako aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019). 10. O vadách v procese dokazovania možno hovoriť vtedy, ak súd vychádzal pri rozhodnutí zo skutočnosti, pre ktorú nie je z vykonaných dôkazov podklad, alebo ak považoval určitú skutočnosť za základ svojho rozhodnutia úplne inak, ako vyplýva z vykonaného dokazovania, prípadne ak nezistil určitú podstatnú skutočnosť, ktorá bez ďalšieho z vykonaného dokazovania vyplýva. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza (rovnako ako právna úprava Občianskeho súdneho poriadku účinná do 30. júna 2016) zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, vyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada, vychádzajúca z čl. 15 základných princípov CSP a normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729). 11. Podľa konštantnej judikatúry najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm.
  20. f)CSP paušálne tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti. Na druhej strane ústavný súd vo svojich rozhodnutiach tiež vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS 332/09). Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi konštatované skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 Základných princípov CSP), a to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06). 12. K porušeniu práva na spravodlivý proces môže dôjsť aj tým, že zistenie skutkového stavu je prima facie natoľko chybné (svojvoľné), že by k nemu súd pri rešpektovaní základných zásad hodnotenia vykonaných dôkazov nemohol nikdy dospieť - ide o tzv. extrémny rozpor medzi vykonanými dôkazmi a z nich urobenými skutkovými zisteniami (porov. I. ÚS 6/2018), alebo tým, že prijaté právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, resp. že z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú (porov. I. ÚS 243/07). 13. Dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi pravidelne pripomína, že na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018). Hodnotenie skutkových okolností, na ktoré odvolací súd pri svojich úvahách vzal zreteľ, dovolaciemu prieskumu nepodlieha. Nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle § 420 písm.
  21. f)CSP (v tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, R 6/2000, ako aj na rozhodnutia 1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017, 8Cdo/187/2017, 9Cdo/159/2022). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval už ústavný súd, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, II. ÚS 404/2023). Výnimkou sú iba rôzne závažné deficity v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), prípadne konajúcimi súdmi svojvoľné, neudržateľné alebo v zrejmom omyle prijaté skutkové závery, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, ako aj logická, funkčná či teleologická nekonzistentnosť v procese hodnotenia dôkazov. 14. Aplikujúc vyššie citované právne závery ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu na prejednávaný spor, dospel dovolací súd k záveru o neudržateľnosti procesného postupu odvolacieho súdu, ktorý zamietol návrh žalovaného 1/ na vykonanie dokazovania prostredníctvom znaleckého posudku č. 43 Technickej univerzity v Košiciach zo dňa 20. 8. 2019. Dovolateľ v tejto súvislosti dôvodne namieta, že zamietnutie jeho návrhu na vykonanie dokazovania znaleckým posudkom bolo zo strany Okresného súdu Michalovce v danej procesnej situácii voči žalovanému 1/ arbitrárne a porušujúce procesné práva žalovaného 1/. 15. V rámci konania pred odvolacím súdom dovolateľ navrhol (v nadväznosti na zopakovanie dokazovania odvolacím súdom ZP č. 13/05, ZP č. 42/2015, doplnkom k znaleckému posudku, a to č. 9/2017, a ZP č. 9/2018), že závery Ing. U.R. v jeho znaleckom posudku sú zhodné so závermi Technickej univerzity, ktorá vypracovala znalecký posudok ako odborný ústav, i keď súdom prvej inštancie v rámci sudcovskej koncentrácie takýto dôkaz znaleckým posudkom Technickej univerzity nebol pripustený. Predmetný dôkaz a jeho zhodnotenie, ktoré by malo byť zachytené v odôvodnení napádaného rozhodnutia, v ňom úplne absentuje, resp. odvolací súd sa obmedzil na konštatovanie, že v rámci vykonaného dokazovania nevykonal dokazovanie na návrh žalovaného v prvom rade súkromnoznaleckým posudkom Technickej univerzity v Košiciach a naň neprihliadal z dôvodu uplatnenej sudcovskej koncentrácie konania v spore súdom prvej inštancie v rámci poučenia strán sporu 30. 1. 2017, hoc ten priamo súvisel s uplatnením nároku na náhradu škody a z obsahu spisu vyplýva, že takýto dôkaz sa v spise nachádzal (č. l. 799 a nasl.). Ak odvolací súd konštatoval, že naň neprihliadal z dôvodu uplatnenej sudcovskej koncentrácie konania v spore súdom prvej inštancie postup odvolacieho súdu bol nesprávny, nakoľko odvolací súd bol povinný interpretovať a aplikovať ustanovenie § 384 ods. 2, ako aj § 470 ods. 2 CSP spôsobom umožňujúcim nápravu porušenia procesných práv žalovaného 1/ súdom prvej inštancie, ako aj spôsobom umožňujúcim doplniť dokazovanie ďalšími dôkazmi umožňujúcimi objektivizáciu skutkového stavu, a to osobitne v situácii, ak došlo k opakovaniu výsluchov znalcov, ich závery neboli jednoznačne zhodné, preto nevykonanie dôkazu posudkom Technickej univerzity v Košiciach bolo nevyhnutné pre rozhodnutie v otázke príčin pretrhnutia hrádze. Išlo o dôkaz, ktorý bol relevantný pre zistenie a posúdenie skutkového stavu, ktorý z dovtedy vykonaných dôkazov nebolo možné bezpečne ustáliť. 16. Z podstaty ďalšej dovolacej argumentácie je zrejmé, že žalovaný 1/ vytýkal odvolaciemu súdu nepredvídateľnosť jeho rozhodnutia. V súvislosti s uvedeným treba poukázať na ustanovenie § 382 CSP, v zmysle ktorého vtedy, keď má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Účelom tohto ustanovenia je predísť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia je súčasťou princípu právnej istoty. Predvídateľné je rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup súdu. O nepredvídateľné a prekvapivé rozhodnutie ide tiež vtedy, keď odvolací súd („nečakane“) založí svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, pričom strana proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné. 17. V danej veci odvolací súd aplikoval na prejednávanú vec aj ustanovenia § 8 ods. 1 písm.
  22. a)nariadenia vlády č. 32/1975 Zb. (bod 56 rozsudku), § 13 ods. 1 písm. f),
  23. g)
  24. c)nariadenia vlády č. 32/1975 Zb. (bod 57 rozsudku), § 5 nariadenia vlády č. 32/1975 Zb. (bod 58 rozsudku), § 2 nariadenia vlády č. 32/1975 Zb. (bod 59 rozsudku), § 48 ods. 5 (bod 37) a § 53 písm.
  25. a)zákona o vodách, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí nepoužil a pričom na základe aplikácie uvedených právnych predpisov na ním zistený skutkový stav (bod 54, 55, 57, 58, 59, 60, 61 a 62 rozsudku) prekvapivo konštatoval zodpovednosť žalovaného za škodu v rozsudku priznanom rozsahu bez toho, aby v súlade s ustanovením § 382 CSP vyzval strany sporu, aby sa k ich možnému použitiu vyjadrili. 18. Dovolací súd napokon konštatuje, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v časti náhrady škody v dôsledku porušenia právnej povinnosti žalovaného zanedbaním povinnosti správcu nie je výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností v posudzovanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo. Vzhľadom na skutočnosť, že v priebehu konania vyšli najavo a boli zistené relevantné okolnosti tohto konkrétneho prípadu, ktoré zároveň boli zásadné pre rozhodnutie vo veci, tieto však úplne absentujú v hodnotení skutkových zistení zo strany odvolacieho súdu, došlo tým k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd neodôvodnil, prečo svedecké výpovede Ing. L. Z., Ing. W. M., U. V. (vzťahujúce sa ku kľúčovej skutkovej otázke preliatia hrádze) nepovažoval za relevantné. 19. Zhrnúc uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ dôvodne namieta nesprávny procesný postup odvolacieho súdu a danosť dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm.
  26. f)CSP, nakoľko v hodnotení relevantných skutkových zistení chýbala významná časť relevantných skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo a zároveň boli namietané, ktoré následne mali podstatný vplyv na posúdenie všetkých príčin vzniknutej škody. Odvolací súd sa v rámci hodnotenia dôkazov podľa § 191 CSP nezaoberal všetkými predloženými dôkazmi významnými z hľadiska dôsledného posúdenia všetkých kritérií určujúcich príčinu vzniku škody, ale selektívne zohľadnil len tie dôkazy, ktoré boli v neprospech dovolateľa, nevykonal dôkaz, ktorý bol pre rozhodnutie veci významný a vydal prekvapivé rozhodnutie, pretože porušil ustanovenie § 382 CSP. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 420 CSP, dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby sa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie súdu. 20. Z tohto dôvodu dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti, ktorou žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 765.243,98 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku.(druhý výrok) a rozhodol o náhrade trov konania strán, štátu a intervenienta (štvrtý, piaty a šiesty výrok) zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1, § 450 CSP). Je potrebné, aby odvolací súd v ďalšom konaní v zmysle § 384 ods. 1 a § 385 ods. 1 CSP nariadil pojednávanie, vykonal nové dokazovanie a následne takto vykonané dokazovanie komplexne vyhodnotil a následne vo veci opätovne rozhodol a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, pričom sa vysporiada so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi argumentmi sporových strán. 21. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). 22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.