← Slovensko

náhradu straty na zárobku po skončení PN

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/84/2025 Identifikačné číslo spisu: 1205206737 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Bajánková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:1205206737.2 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkýň: 1/ C. J., nar. XX. XX. XXXX, L., D. XXX/XX, 2/ Ing. R. Č., nar. XX. XX. XXXX, L., J. XXXX/X, obe zastúpené: JUDr. Katarína Kaňková, PhD., advokátka, Hlohovec, Hurbanova 81, proti žalovanému: ARRIVA NITRA a.s., Nitra, Štúrova 72, IČO: 36 545 082, zastúpeného: JUDr. Marek Ďuran, advokát, Nitra, Štefánikova 34, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Slovenská kancelária poisťovateľov, Bratislava, Bajkalská 19B, IČO: 36 062 235, zastúpeného: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Bratislava, Pribinova 19, IČO: 00 151 700, o náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, vedenom na bývalom Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. B2 - 21C/5/2020, o dovolaní žalobkýň proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

  1. októbra 2023 sp. zn. 7Co/47/2021, takto rozhodol: Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
  2. októbra 2023 sp. zn. 7Co/47/2021 vo výrokoch, ktorými rozhodol o náhrade trov konania (výroky III. a IV.) z r u š u j e a vec mu v rozsahu vracia na ďalšie konanie. Dovolanie vo zvyšku o d m i e t a. Uznesenie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa
  4. 2024 č. k. B2 - 21C/5/2020 - 1231 v spojení s dopĺňacím uznesením z
  5. februára 2025 č. k. B2 - 21C/5/2020 - 1246 z r u š u j e. Odôvodnenie
  6. Okresný súd Bratislava II (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo dňa
  8. 2020 č. k. B2 - 21C/5/2020-979 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyniam spoločne a nerozdielne sumu vo výške 60.683,22 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne počnúc právoplatnosťou rozsudku do zaplatenia, to všetko do 15 dní po právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.). Zároveň žalobkyniam voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorej výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku, vydaným súdnym úradníkom (výrok III.). Žalobkyniam voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %, o ktorej výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku, vydaným súdnym úradníkom (výrok IV.) a intervenientovi na strane žalovaného priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyniam v rozsahu 100 %, o ktorej výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku, vydaným súdnym úradníkom (výrok V.). 1.
  9. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 427 ods. 1, § 441, § 445, § 447 ods. 1, § 879e ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) § 34 ods. 2 zákona č. 10/1993 Z. z. o Fonde zamestnanosti Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov (ďalej len „zákon č. 10/1993 Z. z.“) a § 82, § 272 ods. 2, 3, 9 a 11 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) a vecne tým, že pokiaľ ide o otázku premlčania uplatneného nároku pridržiava sa záverov Najvyššieho súdu SR, že nárok žalobkýň nie je premlčaný. Žalobkyne si v konaní uplatňovali stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti, ktorá ich právnemu predchodcovi vznikla v dôsledku dopravnej nehody dňa
  11. 1966 a ktorú zavinil právny predchodca žalovaného. V danom prípade vznikol titulom škodovej udalosti žalobkyniam nárok na náhradu škody jednak voči zamestnávateľovi, za vzniknutý pracovný úraz podľa pracovnoprávnych predpisov, ako aj priamy nárok na náhradu škody voči právnemu predchodcovi žalovaného, a to podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov. Uplatnenie nároku voči jednému zo zodpovedných subjektov nevylučuje uplatnenie nároku na náhradu tej istej škody voči druhému zodpovednému subjektu, avšak nárok od jedného zodpovedného subjektu možno požadovať len v rozsahu, v ktorom tento nárok neuspokojil druhý zo subjektov. Nárok právneho predchodcu žalobkýň vznikol v čase, keď bol starobným dôchodcom, preto jediný nárok, ktorý tak podľa súdu prvej inštancie pripadal do úvahy bol občianskoprávny. Pokiaľ Občiansky zákonník v znení účinnom v čase, kedy sa žalobca dozvedel o škode a o tom kto za ňu zodpovedá, priznáva poškodenému náhradu škody v podobe náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, škodca je povinný túto náhradu poškodenému uhrádzať bez ohľadu na to, či poškodený je starobný dôchodca, invalidný dôchodca alebo poberateľ akýchkoľvek iných dávok. V čase od podania žaloby pôvodnému žalobcovi ani jeho právnym nástupkyniam z uvedeného zodpovednostného vzťahu žiadny iný subjekt neplnil. Nebolo relevantným, kto zo zodpovedných subjektov poskytoval žalobcovi dobrovoľne plnenie spočívajúce v strate na zárobku od jej vzniku až do mája 2002, nakoľko tieto nároky podľa súdu prvej inštancie neboli predmetom sporu. Tiež nepovažoval za relevantné, či si právny predchodca žalobkýň uplatnil svoj nárok priamo voči právnym predchodcom žalovaného, pretože v období od roku 1967 až do
  13. 2002 bola náhrada za stratu na zárobku právnemu predchodcovi žalobkýň vyplácaná. Súd prvej inštancie mal za to, že nárok žalobkýň je opodstatnený a trval od
  15. 2002 až do podstatnej zmeny pomerov právneho predchodcu žalobkýň, t. j. zistenia onkologického ochorenia dňa
  18. Pokiaľ išlo o výšku náhrady za stratu na zárobku, základom pre jej výpočet je priemerná hrubá mesačná mzda poškodeného, ktorú poškodený dosahoval pred vznikom škodovej udalosti. Táto mzda následne podliehala valorizácii podľa osobitných predpisov. Súd prvej inštancie sa stotožnil so znaleckým posudkom č. 7/2007 aj s rozsudkom súdu zo dňa
  21. Pri výpočte valorizácie súd prvej inštancie postupoval tak, že k už valorizovanému priemernému zárobku pripočítal ďalšiu valorizáciu, pričom výpočet vykonal znalec znaleckým posudkom č. 7/
  22. Vydaním zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, sa od
  24. 2004 strata na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti považuje za úrazovú rentu. Vzhľadom k tomu, že nárok žalobkýň voči žalovanému je nárokom občianskoprávnym, vzhliadol na to, že novelou Občianskeho zákonníka, ktorá nadobudla účinnosť
  26. 2004 sa zmenilo ustanovenie § 447, podľa ktorého sa strata na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti považuje za úrazovú rentu podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Náhrada za stratu na zárobku sa považuje za úrazovú rentu a po
  28. 2004 patrí poškodenému vo výške, v akej mu patrila do
  30. 2003 podľa ustanovení § 272 ods. 2 a 9 zákona o sociálnom poistení. Táto suma úrazovej renty sa potom zvyšuje podľa § 82 tohto zákona o valorizáciu vydanú príslušným právnym predpisom. Uvedené zmeny v súvislosti s novelou Občianskeho zákonníka účinnou od
  32. 2004 sa prejavili tak, že už od
  34. 2004 sa nevalorizoval priemerný zárobok, ale samotná výška straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, ktorá sa od
  36. 2004 nazýva úrazovou rentou. Poukázal na to, že ustanovenie § 272 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, na ktorý odkazuje Občiansky zákonník po novele účinnej od
  38. 2004 uvádza, že náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali do
  40. 2003 a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do
  43. Na zvyšovanie úrazovej renty platí ustanovenie § 82 tohto zákona primerane. Strata na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti bola právnemu predchodcovi žalobkýň priznaná za obdobie od
  45. 2002 až do
  47. 2017, kedy bolo právnemu predchodcovi žalobkýň zistené onkologické ochorenie, t. j. kedy došlo k podstatnej zmene pomerov, a to pevnou sumou. Pevná suma, ktorá tvorí základ pre výpočet náhrady straty na zárobku je zrejmá z podaní žalobkýň v priebehu konania, ako aj zo znaleckého posudku, v ktorom znalec náhradu za stratu na zárobku vypočítal s prihliadnutím na priemerný zárobok poškodeného (2.063 Sk), ktorý je následne potrebné valorizovať na základe platných právnych predpisov. Hodnota skutočného priemerného zárobku musí byť navyšovaná o stanovené percento a prepočítavaná pravidelne ročne. Súd prvej inštancie sa stotožnil s výpočtami znalca, ako aj právnej zástupkyne žalobkýň a priznal žalovanú náhradu tak, ako si ju žalobou uplatnili. Za obdobie od
  49. 2002 do
  51. 2004 súd prvej inštancie priznal právnym nástupkyniam žalobcu náhradu za stratu na zárobku v sume 7.913,90 eur, za obdobie od
  53. 2004 do
  55. 2010 v sume 22.688,36 eur, za obdobie od
  57. 2010 do
  59. 2014 v sume 16.591,42 eur a za obdobie od
  61. 2014 do
  63. 2018 v sume 13.489,54 eur, teda spolu v sume 60.683,22 eur. Pokiaľ išlo o úroky z omeškania súd poukázal na to, že podľa § 272 ods. 3, 5, 9 a 11 zákona o sociálnom poistení, sa v konaniach o náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, ktoré neboli ukončené do
  65. 2006 postupuje podľa predpisov účinných do
  67. 2003 a o týchto nárokoch rozhodujú súdy, žalovaný sa preto s plnením jednotlivých splátok nemohol dostať do omeškania. Súd prvej inštancie návrh žalobkýň v tejto časti zamietol, nakoľko žalovaný sa s plnením môže dostať do omeškania až márnym uplynutím lehoty na plnenie určenej vo výroku rozsudku. 1.
  68. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko žalobkyne mali v konaní plný úspech, súd prvej inštancie im priznal náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. Najvyšší súd SR vo svojom uznesení zo dňa
  70. 2019, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/631/2014 a rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 10C/72/2005-666 uviedol, že v novom rozhodnutí vo veci rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách dovolacieho konania podľa § 453 ods. 3 CSP. Nakoľko mali žalobkyne v dovolacom konaní plný úspech, súd im priznal plnú náhradu trov dovolacieho konania. Intervenientovi na strane žalovaného, ktorý bol úspešný v odvolacom konaní voči rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa
  72. 2010 č. k. 10C/72/2005-507, v ktorom mu vznikli trovy, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
  73. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z
  74. októbra 2023 sp. zn. 7Co/47/2021 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. zmenil tak, že žalobu zamietol. (I. výrok) Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku II. potvrdil. (II. výrok) Žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného priznal proti žalobkyniam 1/ a 2/ nárok na plnú náhradu trov konania. (III. výrok) Žalobkyniam 1/ a 2/ priznal proti žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného zaviazaným spoločne a nerozdielne nárok na plnú náhradu trov dovolacieho konania. (IV. výrok) 2.
  75. V odôvodnení uviedol, že v prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že právny predchodca žalobkýň p. E. J. sa v konaní domáhal pôvodne voči žalovanému 1/ (Slovenská kancelária poisťovateľov) a žalovanému 2/ (Veolia Transport Nitra a.s.) vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne na zaplatenie 238.414 Sk titulom straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti (ďalej len „nárok na náhradu straty na zárobku po skončení PN“) za obdobie od
  77. 2002 do
  79. 2004 spolu s úrokom z omeškania z jednotlivých splátok a súčasne, aby ich od
  81. 2004 zaviazal uhrádzať žalobcovi mesačne sumu 7.494 Sk vždy do
  82. dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Žalobu odôvodnil tým, že dňa
  84. 1966 došlo k dopravnej nehode, pri ktorej bol zranený a v dôsledku tejto dopravnej nehody bol práceneschopný až do
  86. 1968, kedy mu bol priznaný invalidný dôchodok. Uznesením zo dňa
  88. 2009 č. k. 10C/72/2005-393 súd prvej inštancie konanie voči žalovanému 1/ (Slovenská kancelária poisťovateľov) zastavil, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
  91. Súd prvej inštancie vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom dňa
  93. 2010 č. k. 10C/72/2005-507 a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 31.286,58 eur titulom straty na zárobku po skončení PN za obdobie od
  95. 2002 do
  97. 2010 spolu s prísl., zároveň uložil žalovanému povinnosť uhrádzať žalobcovi mesačne sumu 342,16 eur titulom strany na zárobku po skončení PN a vo zvyšku žalobu zamietol (výroku, ktorým žalobca žiadal uložiť žalovanému povinnosť upravovať úrazovú rentu o sumu zvýšenia dôchodkových dávok). Krajský súd v Bratislave na odvolanie vedľajšieho účastníka uznesením zo dna
  99. 2012 č. k. 3Co/111/2011-552 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V poradí druhým rozsudkom zo dňa
  101. 2014 č. k. 10C/72/2005-666 súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu rozsudkom zo dňa
  103. 2016 č. k. 9Co/631/2014 - 723 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo veci samej potvrdil a v časti náhrady trov konania zmenil. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa
  105. 2019 sp. zn. 6Cdo/186/2017 rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
  107. 2016 č. k. 9Co/631/2014-723 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa
  109. 2014 č. k. 10C/72/2005-66 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dňa XX. XX. XXXX právny predchodca žalobkýň (p. E. J.) zomrel a súd prvej inštancie rozhodol, že v konaní bude pokračovať s dedičmi žalobcu: C. J. a Ing. R. Č. (uznesenie zo dňa
  111. 2020 č. k. 21C/5/2020-872). Následne súd prvej inštancie v poradí tretím rozsudkom zo dňa
  113. 2020 č. k. 21C/5/2020-979 žalobe žalobcu v časti o zaplatenie sumy 60.683.22 eur s úrokom zo omeškania vo výške 5 % ročne počnúc právoplatnosťou rozhodnutia vyhovel a vo zvyšku žalobu zamietol. 2.
  114. V odôvodnení svojho zmeňujúceho rozsudku uviedol, že právnemu predchodcovi žalobkýň vznikol nárok na náhradu straty na zárobku po skončení PN dňom priznania invalidného dôchodku
  116. 1968, preto na stanovenie priemerného zárobku potrebného na určenie výšky náhrady straty na zárobku po skončení PN právneho predchodcu žalobkýň bola rozhodujúcou právna úprava v čase vzniku nároku, kedy sa podľa ust. § 34 Nariadenia č. 66/1965 Zb. vychádzalo z priemerného zárobku pripadajúceho na jeden mesiac po odpočítaní dane zo mzdy. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k stanoveniu základu pre výpočet náhrady za stratu na zárobku po skončení PN (východiskového zárobku) odkazoval na znalecký posudok Ing. Ž., t. j. sumu 2.063 Sk (hrubý zárobok). V konaní nebolo sporným stanovenie výšky čistého priemerného zárobku v rozhodnom období (suma 1.801 Kčs) ani stanovenie výšky hrubého priemerného zárobku v rozhodnom období (suma 2.063 Kčs), tak ako to vyplýva i z podaní právneho predchodcu žalobkýň (zo dňa
  118. 2010, zo dňa
  120. 2011), v ktorých uviedol: „Priemerný hrubý ani čistý zárobok stanovený ku dňu vzniku nároku sme nespochybňovali a nespochybňujeme ani dnes, pretože rozdiel by bol zanedbateľný a spôsobilo by to len ďalšie komplikácie pri výpočte“. Pokiaľ ide o posúdenie, či pri určení výšky náhrady straty na zárobku po skončení PN bolo potrebné vychádzať z čistého alebo hrubého priemerného zárobku v rozhodnom období, je potrebné zohľadniť ust. § 17 ods. 1 vyhlášky č. 45/1964 Zb., podľa ktorého sa priemerný zárobok určí podľa pracovnoprávnych predpisov upravujúcich zodpovednosť pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania. Ust. § 34 Nariadenia č. 66/1965 Zb., ktorým sa vykonáva Zákonník práce (účinného od
  122. 1968), uvádzalo, že pri zisťovaní výšky náhrady za stratu na zárobku sa vychádza z priemerného zárobku pripadajúceho na jeden mesiac po odpočítaní dane zo mzdy podľa sadzby príslušnej pre pracovníka v mzdovom období, v ktorom mu vznikol nárok na náhradu. Od
  124. 1993 podľa ust. § 4 písm. d ) zák. 286/1992 Z. z. o daniach z príjmov, došlo k zdaňovaniu náhrady za stratu na zárobku, t. z. nastal prechod z tzv. čistej náhrady na hrubú náhradu, čo malo vplyv i na určenie výšky nároku na náhradu straty na zárobku po skončení PN. S účinnosťou od
  126. 1993 sa na účely výpočtu náhrady za stratu na zárobku vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, mal použiť priemerný mesačný hrubý zárobok i v prípadoch, keď náhrada bola poskytnutá pred
  127. januárom 1993 (§ 34 ods. 2 zákona č. 10/1993 Z. z. o Fonde zamestnanosti Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov), preto bolo potrebné pri stanovení výšky nároku na náhradu straty na zárobku po skončení PN od
  129. 1993 vychádzať z priemerného hrubého zárobku právneho predchodcu žalobkýň v rozhodnom čase (t. j. zo sumy 2.063 Kčs). 2.
  130. Pokiaľ odvolateľ namietal nesprávnosť postupu pri valorizácii priemerného zárobku právneho predchodcu žalobkýň, odvolací súd uviedol, že Občiansky zákonník v ust. § 447 ods. 2 odkazoval na pracovnoprávne predpisy a vtedy podľa ust. § 195 ods. 1 veta druhá Zák. práce sa neprihliada na zvýšenie invalidného dôchodku pre bezvládnosť, na zníženie tohto dôchodku podľa pracovnoprávnych predpisov o sociálnom zabezpečení, na zvýšenie priznaných dôchodkov podľa tých istých predpisov, ani na zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným úsilím. Náhrada za stratu na zárobku po skončení PN alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity, sa po dobu 12 po sebe nasledujúcich mesiacov od vzniku nároku poskytne zamestnancovi v takej výške, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania s pripočítaním prípadného invalidného alebo čiastočného invalidného dôchodku, poskytovaného z toho istého dôvodu, sa jednalo jeho priemernému zárobku pred vznikom škody. Náhrada za stratu na zárobku po skončení PN, patriaca podľa občianskoprávnych predpisov, sa valorizovala v zmysle Nariadení vlády, ktoré bolo za týmto účelom vydané (Nariadenie vlády č. 17/1983 Zb., Nariadenie vlády č. 128/1992 Zb., Nariadenie vlády č. 312/1997 Z. z., Nariadenie vlády č. 220/1999 Z. z., Nariadenie vlády č. 277/2000 Z. z., Nariadenie vlády č. 310/2001 Z. z., Nariadenie vlády č. 388/2002 Z. z., Nariadenie vlády č. 268/2003 Z. z“). Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 2MCdo/8/2008 uviedol: ,,náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity (§ 195 Zákonníka práce) sa poskytovala poškodenému zamestnancovi ako samostatný čiastkový nárok v čase, kedy už nepoberal nemocenské dávky, ale mal určitú stratu na zárobku, a to bez ohľadu na to, či mu vznikol nárok na invalidný dôchodok alebo nie. Náhrada za stratu na zárobku, ktorá patrila pracovníkovi podľa osobitných predpisov (§ 195 zákona č. 65/1965 Zb. v znení novely) vychádza z priemerného mesačného zárobku pred vznikom škody. Priemerným zárobkom pred vznikom škody je treba rozumieť priemerný zárobok valorizovaný podľa právnych predpisov o valorizácii v tých prípadoch, na ktoré valorizácia dopadá. Na účely valorizácie zárobku pre náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti platia nasledujúce zákonom stanovené zásady: - použije sa suma priemerného mesačného zárobku zamestnanca pred vznikom škody, t. j. pred znížením zárobkov alebo dosiahnutím nižších zárobkov následkom pracovného úrazu alebo choroby z povolania, pričom priemerný mesačný zárobok sa vypočíta podľa platnej právnej úpravy pre jeho výpočet, - sumy zvýšenia o príslušné % patriace za jednotlivé obdobia sa určujú vždy zo sumy pôvodného, t. j. nezvýšeného priemerného zárobku, - priemerný zárobok sa zvýši len za celé obdobie nasledujúce po vzniku nároku na náhradu za stratu na zárobku, za ktoré podľa právnych predpisov zvýšenie patrí, - náhrada za stratu na zárobku po úprave podlieha rovnakému obmedzeniu ako pri priznaní, t. j. § 195 ods. 2 Zákonníka práce a čl. 2 ods. 7 zákona č. 188/1988 Zb. platia aj pre stanovenie výšky náhrady za stratu na zárobku po valorizácii priemerného zárobku.“ 2.
  131. V nadväznosti na to, odvolací súd uzavrel, že pokiaľ súd prvej inštancie prisvedčil argumentácii žalobkýň, že na účely valorizácie zárobku pre náhradu za stratu na zárobku po skončení PN sa má valorizovať už valorizovaný priemerný mesačný zárobok, tieto závery sú založené na nesprávnom právnom posúdení. Na účely valorizácie zárobku pre náhradu za stratu na zárobku po skončení PN platí zásada, že sa použije suma priemerného mesačného zárobku zamestnanca pred vznikom škody, t. j. pred znížením zárobkov alebo dosiahnutím nižších zárobkov následkom pracovného úrazu alebo choroby z povolania, pričom priemerný mesačný zárobok sa vypočíta podľa platnej právnej úpravy pre jeho výpočet - sumy zvýšenia o príslušné % patriace za jednotlivé obdobia sa určujú vždy zo sumy pôvodného, t. z. z nezvýšeného priemerného zárobku. Až s účinnosťou od
  133. 2003 sa priemerný zárobok právneho predchodcu žalobkýň upravoval o výšku priznaných percent postupne, zvyšovaním posledného percentuálne upraveného priemerného zárobku. K posudzovaniu správnosti postupu intervenienta, ktorý pri výpočte straty na zárobku po skončení PN od
  135. 2002 od priemerného zárobku právneho predchodcu žalobkýň odpočítaval invalidný dôchodok právneho predchodcu žalobkýň už v skutočne vyplácanej sume uviedol nasledovné. V čase vzniku nároku právneho predchodcu žalobkýň na náhradu za stratu na zárobku po skončení PN Občiansky zákonník v ust. § 447 ods. 2 odkazoval na pracovnoprávne predpisy a vtedy podľa ust. § 195 ods. 1 veta druhá Zák. práce sa neprihliada na zvýšenie invalidného dôchodku pre bezvládnosť, na zníženie tohto dôchodku podľa pracovnoprávnych predpisov o sociálnom zabezpečení, na zvýšenie priznaných dôchodkov podľa tých istých predpisov, ani na zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným úsilím. Náhrada za stratu na zárobku po skončení PN alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity, sa po dobu 12 po sebe nasledujúcich mesiacov od vzniku nároku poskytne zamestnancovi v takej výške, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania s pripočítaním prípadného invalidného alebo čiastočného invalidného dôchodku, poskytovaného z toho istého dôvodu, sa jednalo jeho priemernému zárobku pred vznikom škody. S účinnosťou od
  137. 2002, prijatím nového Zákonníka práce (ďalej len „zákon č. 311/2001 Z. z.“) bola zrušená redukcia invalidného dôchodku a pri stanovení výšky náhrady na stratu na zárobku sa vychádzalo už z plnej výšky invalidného dôchodku po jeho zvýšení (§ 201 ods. 1 Zákonníka práce, náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity sa poskytne zamestnancovi v takej sume, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania s pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu sa rovnala jeho priemernému zárobku pred vznikom škody. Pritom sa neprihliada na zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím). Pričom z prechodných ust. Zákonníka práce (§ 251 ods. 2) vyplýva, že podľa tohto zákona sa má postupovať i pri náhrade za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity (§ 201 ods. 1) a pri náhrade nákladov na výživu pozostalých (§ 207) aj v prípade osôb, ktorým tieto náhrady patrili do
  138. marca
  139. Majúc za to, že absencia takéhoto prechodného ustanovenia by znamenala neodôvodnenú diskrimináciu osôb, ktoré utrpeli poškodenie zdravia skôr. 2.
  140. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd priznal dôvodnosť k námietke odvolateľa, že pri určení výšky nároku na náhradu straty na zárobku po skončení PN sa do
  142. 2002 od valorizovaného priemerného zárobku právneho predchodcu žalobkýň odpočítaval len pôvodne priznaný invalidný dôchodok právneho predchodcu žalobkýň v sume 1.425 Kčs, priznaný mu rozhodnutím Sociálnej poisťovne od
  144. 1968 (čl. 293) a od
  146. 2002 bolo potrebné prihliadnuť na zvýšenie invalidného dôchodku zohľadniac rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa
  148. 2001, ktorým bol právnemu predchodcovi žalobkýň od splátky za mesiac október 2001 zvýšený invalidný dôchodok na sumu 6.769 Sk/mesačne a jeho následné zvyšovanie (rozhodnutie zo dňa
  150. 2022 na sumu 7.108 Sk/mesačne, rozhodnutie zo dňa
  152. 2003 na sumu 7.535 Sk/ mesačne od
  154. 2003, rozhodnutie zo dňa
  156. 2004 na sumu 7.837 Sk/mesačne od
  158. 2004). Intervenient tak postupoval správne, keď pôvodný čistý priemerný zárobok právneho predchodcu žalobkýň (sumu 1.801 Kčs) valorizoval v súlade s Nariadením vlády č. 17/1983 Zb. za obdobie od
  160. 1969 do
  162. 1980 v rozsahu 2 % ročne, t. j v sume 432 Sk. Na základe Nariadenia vlády č. 128/1992 Zb. za obdobie od
  164. 1981 do
  166. 1989 v rozsahu 2 % ročne, t. j. v sume 324 Sk ročne a od
  168. 1990 do
  170. 1991 v rozsahu 5 %, v sume 180 Sk. Na základe Nariadenia vlády č. 312/1997 Zb., za obdobie od
  172. 1991 do
  174. 1991 17 % ročne v sume 306 Sk, za každý kalendárny štvrťrok roku 1992 7 % v sume 504 Sk, t. j. celkom na sumu 3.547 Sk. S účinnosťou od
  176. 1993 bolo potrebné vychádzať z priemerného hrubého zárobku právneho predchodcu žalobkýň v rozhodnom čase (t. j. zo sumy 2.063 Kčs), preto mal odvolací súd za to, že v následnom období bolo potrebné zohľadniť celkovú výšku valorizácii pôvodného čistého priemerného zárobku právneho predchodcu žalobkýň za obdobie od
  178. 1969 -
  180. 1992, t. j. sumu 1.746 Sk (3.547-1.801) a na túto sumu prihliadnuť v ďalšom období (od
  182. 1993) pri stanovení nároku na stratu na zárobku po skončení PN. Za obdobie
  184. 1993-
  186. 1993 sa priemerný zárobok rozhodný pre výpočet tejto náhrady (2.063 Sk) zvýšil o 5,5 % za každý kalendárny štvrťrok pre prvé tri štvrtiny roka 1993 o sumu 340,39 Sk na sumu 4.149,39 Sk (2.063 + 1.746 + 340,39) a za obdobie od
  188. 1993 do
  190. 1993 o 4,9 % za štvrtý štvrťrok 1993 sa zvýšil o sumu o 101,08 Sk na sumu 4.250,47 Sk (4.149,39 + 101,08). Za obdobie od
  192. 1994 do
  194. 1994 sa priemerný zárobok rozhodný pre výpočet tejto náhrady zvýšil o 4,9 % za každý kalendárny štvrťrok roka 1994, t. j. o sumu 404,34 Sk, na sumu 4.654,81 Sk (4.250,47 + 404,34). Za obdobie od
  196. 1995 do
  198. 1995 sa priemerný zárobok rozhodný pre výpočet tejto náhrady zvýšil o 15,2 %, t. j. o sumu 313,57 Sk, na sumu 4.968,38 Sk (4.654,81 + 313,57). Za obdobie od
  200. 1996 do
  202. 1996 sa priemerný zárobok rozhodný pre výpočet tejto náhrady zvýšil o 13,3 %, t. j. o sumu 274,37 Sk, na sumu 5.242,75 Sk (4.968,38+274,37). Za obdobie od
  204. 1997 do
  206. 1997 sa priemerný zárobok rozhodný pre výpočet tejto náhrady zvýšil o 13,1 %, t. j. o sumu 270,25 Sk, na sumu 5.513 Sk (5.242,75 + 270,25). Za obdobie od
  208. 1998 do
  210. 1998 sa priemerný zárobok rozhodný pre výpočet tejto náhrady zvýšil o 9,6 %, t. j. o sumu 198,04 Sk, na sumu 5.711,04 Sk (5.513 + 198,04). Za obdobie od
  212. 1999 do
  214. 1999 sa priemerný zárobok rozhodný pre výpočet tejto náhrady zvýšil o 7,2 %, t. j. o sumu 148,53 Sk, na sumu 5.859,57 Sk (5.711,04 + 148,53). Za obdobie od
  216. 2000 do
  218. 2001 sa priemerný zárobok rozhodný pre výpočet tejto náhrady zvýšil o 6,5 %, t. j. o sumu 134,09 Sk, na sumu 5.993,66 Sk (5.859,57+134,09). Za obdobie od
  220. 2001 do
  222. 2002 sa priemerný zárobok rozhodný pre výpočet tejto náhrady zvýšil o 6,5 %, t. j. o sumu 134,10 Sk, na sumu 6.127,76 Sk (5.993,66 +134,10). Za obdobie od
  224. 2002 do
  226. 2003 sa priemerný zárobok rozhodný pre výpočet tejto náhrady zvýšil o 8,2 % v pomernej časti, t. j. o sumu 126,87 Sk (169,20 : 12 x 9), na sumu 6.254,63 Sk (6.127,76 + 126,87) a za obdobie od
  228. 2003 do
  230. 2003, kedy dochádzalo už k valorizácii priemerného zárobku upraveného predchádzajúcimi valorizáciami, sa priemerný zárobok rozhodný pre výpočet (6.254,63 Sk) tejto náhrady zvýšil o 8,2 % v pomernej časti, t. j. o sumu 128,23 Sk (512,90 : 12 x3), na sumu 6.382,86 Sk (6.254,63+128,23). Za obdobie od
  232. 2003 do
  234. 2004 sa priemerný zárobok rozhodný pre výpočet tejto náhrady (6.382,86 Sk) zvýšil o 9,3 %, t. j. o sumu 593,60 Sk, na sumu 6.976,46 Sk (6.382,86+593,60). Keďže súd prvej inštancie sa pokiaľ išlo o výpočet priemerného zárobku a spôsob jeho výpočtu stotožnil s výpočtami právnej zástupkyne žalobkýň s poukazom na znalecký posudok č. 7/2007, bolo jeho rozhodnutie v tejto časti nesprávne, založené na nesprávnom právnom posúdení veci. 2.
  235. Nakoľko predmetom konania bol nárok právneho predchodcu žalobkýň na náhradu straty na zárobku po skončení PN od
  237. 2002 pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku bolo potrebné vychádzať z priemerného mesačného zárobku právneho predchodcu žalobkýň k
  239. 2002 (sumy 6.127,76 Sk) a z invalidného dôchodku po jeho zvýšení (suma 6.769 Sk), kedy odčítaním priemerného mesačného zárobku a invalidného dôchodku právneho predchodcu žalobkýň už právnemu predchodcovi žalobkýň od
  241. 2002 nepatril nárok na náhradu straty na zárobku po skončení PN. 2.
  242. V záujme komplexného vysporiadania sa s odvolacou argumentáciou odvolateľa, odvolací súd doplnil, že novela Občianskeho zákonníka v zmysle zákona č. 404/2004 Z. z. s účinnosťou od
  244. 2004 zmenila právnu úpravu náhrady straty na zárobku po skončení PN tak, že táto náhrada sa posudzuje a jej výška sa určuje rovnako ako suma úrazovej renty podľa zákona č. 461/2004 Z. z. o sociálnom poistení. Občiansky zákonník v znení účinnom do
  246. 2004 a v znení účinnom od
  248. 2019 náhradou za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo invalidite rozumie rozdiel medzi priemerným zárobkom poškodeného pred poškodením a zárobkom dosahovaným po poškodení s pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku. V ustanovení § 879w Občianskeho zákonníka je vyjadrený princíp zachovania nadobudnutých práv s tým, že zákonodarca týmto právam priznal nový obsah, čo znamená, že na vyčíslenie výšky škody spočívajúcej v strate na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je potrebné aplikovať právnu úpravu účinnú v čase riešenia výšky nároku. Ustanovenie § 879h Občianskeho zákonníka ale predpokladá, že dňom
  250. 2004 sa naďalej vypláca náhrada priznaná (náhrada, ktorá oprávnenému patrila) k
  252. 2004 a táto sa následne valorizuje, čím je zachovaná kontinuita v minulosti priznanej náhrady (náhrady do
  254. 2004), avšak za predpokladu, že nárok na jej výplatu trvá aj po
  257. Na to, aby bolo možné vôbec hovoriť o transformácii náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti na úrazovú rentu, bolo potrebné, aby bola právnemu predchodcovi žalobkýň vyplácaná k
  258. decembru 2003 náhrada za stratu na zárobku po skončení PN, čo v danom prípade nebolo splnené. V prejednávanej veci bolo nesporným, že právny predchodca žalobkýň dovŕšil vek 60 rokov v roku 1994, vek 65 rokov v roku 1999, pričom ním poberaný invalidný dôchodok bol podľa § 263 ods. 9 zákona o sociálnom poistení od
  260. 2005 považovaný za starobný dôchodok. Na právnu úpravu náhrady za stratu na zárobku (§ 447 Občianskeho zákonníka) nadväzuje právna úprava náhrady za stratu na dôchodku podľa § 447a Občianskeho zákonníka. Od priznania starobného dôchodku právny predchodca žalobkýň nemá nárok na náhradu za stratu na zárobku podľa § 447 Občianskeho zákonníka v spojení s § 89a zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení ale na náhradu za stratu na dôchodku podľa § 447a. Občiansky zákonník v čase vzniku škody odkazoval pri nároku náhrady za stratu na zárobku na vtedy platné ustanovenia Zákonníka práce. Prijatím zákona číslo 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (s účinnosťou od
  262. 2004) však bola uvedená právna úprava zo Zákonníka práce vypustená a zapracovaná do odškodňovania pracovných úrazov a chorôb z povolania v rámci zákonného úrazového poistenia. Následne novelou Občianskeho zákonníka č. 404/04 Z. z. s účinnosťou od
  264. 2004 bolo novelizované ustanovenie § 447 Občianskeho zákonníka tak, že uvedená norma odkazovala na všeobecné ustanovenia zákona o sociálnom poistení. Náhrada za stratu na zárobku kompenzuje znížený zárobok resp. invalidný dôchodok, patrí teda len do priznania starobného dôchodku, ktorý sa stal novým zdrojom príjmu právneho predchodcu žalobkýň. V prípade starobného dôchodku preto do úvahy už nepripadá možnosť o znížení jeho zárobku po skončení práceneschopnosti, nakoľko zásadne starobný dôchodca nie je zaradený do pracovného procesu, zdrojom jeho príjmu je dôchodok a nie zárobok, ktorého zníženie by bolo možné ďalej kompenzovať v zhode s rozhodnutiami R 13/1989, Rc/35/1996, uznesenie NS ČR sp. zn. 25Cdo/288/2004, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/20/2012 z
  266. 2013, 4So/120/2009 z
  268. 2010 (uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/263/2020 zo dňa
  270. 2022). 2.
  271. Odvolací súd nevzhliadol dôvodným ani postup podľa ust. § 293o ods. 1 zákona o sociálnom poistení, v znení účinnom od
  273. 2006 na to, aby sa úrazová renta vyplácala po priznaní starobného dôchodku právneho predchodcu žalobkýň po dovŕšení 65 rokov veku poberateľa, a to vo výške 50 % sumy úrazovej renty vyplácanej ku dňu priznania starobného dôchodku, nakoľko na takýto postup neboli splnené zákonné podmienky, keďže nebolo preukázané, že pôvodný nárok právneho predchodcovi žalobkýň (nárok na náhradu straty na zárobku po skončení PN) bol prekvalifikovaný na úrazovú rentu a tento nárok trval k
  274. júlu
  275. Nemožno opomenúť ani ust. § 293o ods. 2 zákona o sociálnom poistení, v znení účinnom od
  277. 2006, podľa ktorého ak nárok na úrazovú rentu podľa § 272 ods. 3 zanikol v období od
  278. januára 2004 do
  279. júla 2006 z dôvodu priznania starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo z dôvodu dovŕšenia 65 rokov veku poberateľa, Sociálna poisťovňa prizná úrazovú rentu na žiadosť poškodeného najskôr od
  280. augusta 2006, a to vo výške 50 % jej sumy, ktorá patrila ku dňu zániku nároku na úrazovú rentu po zvýšení podľa tohto zákona. V konaní nebolo rovnako preukázané, že by právny predchodca žalobkýň postupoval v súlade s cit. ustanovením a podal na Sociálnu poisťovňu žiadosť o výplatu úrazovej renty. Vzhliadnuc k uvedenému odvolací súd odlišne od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že právnemu predchodcovi žalobkýň nevznikol nárok na plnenie voči žalovanému, vzhľadom k uvedenému bolo nadbytočným zaoberať sa odvolacou argumentáciou žalobkýň vo vzťahu k zamietajúcemu výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie (ktorým súd prvej inštancie zamietol nárok žalobkýň na priznanie úrokov z omeškania). Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. (ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyniam spoločne a nerozdielne sumu vo výške 60.683,22 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne počnúc právoplatnosťou rozsudku do zaplatenia, to všetko do 15 dní po právoplatnosti rozsudku) podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietol a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. (ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol) podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 2.
  281. Nakoľko zmenou rozhodnutia vo veci samej v odvolacom konaní došlo k zmene skutkových východísk pre rozhodnutie o trovách, bolo potrebné zmeniť aj výrok o trovách v napadnutom rozhodnutí. Pri rozhodovaní o trovách konania odvolací súd vychádzal z ust. CSP, kde je základným kritériom pre rozhodovanie o náhrade trov podľa CSP pomer úspechu a neúspechu strán (§ 255 ods. 1, 2 CSP.) a rozhodol tak, že žalovaný a intervenient na strane žalovaného ako úspešné strany sporu majú proti žalobkyniam 1/ a 2/ nárok na plnú náhradu trov konania. V súvislosti s rozhodovaním o trovách konania odvolací súd poukázal na skutočnosť, že s intervenientom súd koná rovnako ako so stranou sporu, doručuje mu predložené listiny, predvolá ho na pojednávanie a pod. Vzhľadom k tomu, že intervenient má rovnaké práva a povinnosti ako strana sporu, má tiež právo na náhradu trov konania v prípade, že ním podporovaná strana sporu bola úspešná. V opačnom prípade je intervenient spolu so stranou sporu, pri ktorej v konaní vystupoval a pomáhal, zaplatiť náhradu trov konania úspešnej strane sporu. Tento záver vyplýval z rozhodnutí súdov vydaných za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, pričom ani po prijatí CSP, ktorý v podstate prevzal tento inštitút len s odlišným názvom, niet dôvodu sa od tejto rozhodovacej praxe súdov odlíšiť. Odvolací súd prisvedčil názoru, že pokiaľ je prípustné, aby v prípade úspechu podporovanej strany sporu bola intervenientovi priznaná náhrada trov konania, musí zároveň platiť, že intervenient môže byť spolu s podporovanou stranou sporu zaviazaný na náhradu trov konania, v ktorom podporovaná strana sporu nedosiahla procesný úspech. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 3 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V dovolacom konaní boli úspešné žalobkyne, preto majú proti žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného nárok na plnú náhradu trov dovolacieho konania. O výške priznanej náhrady trov konania a trov dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).
  282. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalobkyne (ďalej aj ako „dovolateľky“) dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodňovali § 421 ods. 1 písm. b), c) CSP. 3.
  283. Dovolateľky mali za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia nasledujúcich právnych otázok: 1.„Zaniká nárok na náhradu za stratu na zárobku priznanú v roku 1968 podľa § 447 Občianskeho zákonníka, ak poberateľovi náhrady za straty na zárobku sa od
  285. 2005 podľa ust. § 263 ods. 3 invalidný dôchodok považuje za starobný dôchodok, ak o uvedenú zmenu transformáciu nikdy poberateľ invalidného dôchodku nepožiadal?
  286. Zaniká nárok na náhradu za stratu na zárobku priznaný podľa ustanovenie § 447 Občianskeho zákonníka s poukazom na ustanovenie § 89a zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení?
  287. Je prípustné analogicky aplikovať ustanovenie § 293o v spojení s § 293ay zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v prípade súbehu starobného dôchodku a náhrady za stratu na zárobku po skončení práce neschopnosti, ktorá bola priznaná podľa § 447 Občianskeho zákonníka ?
  288. Podľa § 89a zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení zaniká nárok na úrazovú rentu dovŕšením dôchodkového veku aj v prípadoch, keď nárok na náhradu za stratu na zárobku, vznikol pred
  290. 2004?
  291. Je možné od prijatia zákona 404/2004 Z. z. považovať občianskoprávny nárok náhrady za straty na zárobku po skončení práce neschopnosti, ktorý vznikol v roku 1968 za úrazovú rentu ?
  292. Je možné aplikovať ustanovenie § 89a zákona č. 461/2003 Z. z. upravujúce zánik nároku na úrazovú rentu aj na zánik nároku na náhradu za stratu na zárobku priznanú podľa § 447 Občianskeho zákonníka?
  293. Vzniká nárok na náhradu škody vždy uplynutím toho ktorého mesiaca, tak ako mzdy alebo priznaním invalidného dôchodku, resp. v mesiaci kedy sa preukáže pokles príjmu poškodeného?
  294. Vzniká škoda mesačne pri priznaní straty na zárobku?
  295. Ak vzniká škoda - strata na zárobku mesačne potom priemerný zárobok pred vznikom škody môže byť zárobok zistený v čase priznania invalidného dôchodku zárobkom pred vznikom škody, teda v čase keď škoda nie je známa?“ 3.
  296. Žalobkyne tak, ako ich právny predchodca tvrdili, že ak nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti bol uplatnený v tomto konaní podľa občiansko-právnych predpisov nezanikol a nemohol ani dožitím veku tak ako to pri pracovných úrazoch limituje v ustanovení § 89a zákona č. 461/2004 Z. z., podľa ktorého „Nárok na úrazovú rentu zaniká dňom dovŕšenia dôchodkového veku alebo dňom priznania predčasného starobného dôchodku.“ Žalobca dožil dôchodkový vek, ale ustanovenia zákona č. 461/2004 Z. z. sa na neho nevzťahujú (s výnimkou ustanovení o zvyšovaní dôchodkových dávok, na ktoré odkazuje Občiansky zákonník - § 879h Občianského zákonníka) lebo náhrada za stratu na zárobku, ktorej nárok vznikol podľa občianskoprávnych predpisov žiaden obmedzujúci limit určením konkrétneho veku nemá. Podľa občianskoprávnych predpisov sa táto náhrada vypláca vždy až do zmeny pomerov (pričom za zmenu pomerov sa rozumie napr. zlepšenie zdravotného stavu, smrť a pod.). Nárok na náhradu za stratu na zárobku právnemu predchodcovi žalobkýň vznikol v roku 1968, kedy túto náhradu podľa občianskoprávnych predpisov bolo potrebné uhrádzať až do zmeny pomerov, čo u právneho predchodcu žalobkýň došlo dňom zistenia onkologického ochorenia. Do toho času by právny predchodca žalobkýň mohol pracovať nepretržite ako žeriavnik (teda pôvodné povolanie, ako pri vzniku úrazu - dopravnej nehody), lebo až do zistenia onkologického ochorenia žiadnym iným poškodením zdravia netrpel, o čom predložili i lekársky záznam. K zániku nároku podľa ustanovenia § 89a zákona č. 461/2001 Z. z. nemohlo dôjsť lebo - nároky právneho predchodcu na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti je potrebné posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka - nedošlo k zmene pomerov u právneho predchodcu žalobkýň až do zistenia onkologického ochorenia, t. j. do roku 2014 právny predchodca žalobkýň nikdy úrazovú rentu nepoberal právny predchodca žalobkýň nikdy nepožiadal o starobný dôchodok (čo podľa judikatúry bolo možné za určitých podmienok považovať za zmenu pomerov, resp. za prejav, ktorým právny predchodca dáva najavo, že už by pracovať aj nebyť úrazu nemienil). Súd pochybil, keď sa bez dostatočného skúmania priklonil k záveru, že prechodom na starobný dôchodok právnemu predchodcovi žalobkýň zanikol nárok na náhradu za stratu na zárobku odo dňa, kedy sa invalidný dôchodok zo zákona považuje za starobný. Súd vôbec neskúmal tie skutočnosti, že o starobný dôchodok právny predchodca žalobkýň nikdy nepožiadal, (teda nikdy neprejavil záujem požiadať o starobný dôchodok lebo nemienil pracovať a nedošlo ani k zmene pomerov a k premene došlo výlučne na základe právneho predpisu, invalidný dôchodok podľa cit. ustanovenia § 263 ods. 9 zákona č 461/2004 Z. z. sa len považuje za starobný dôchodok, teda ku skutočnosti, že priznaný invalidný dôchodok sa považuje od
  298. 2005 za starobný vyplýva zo zákona ku skutočnosti, že invalidný dôchodok podľa ust. § 263 ods. 9 zákona č. 461/2004 Z. z. sa považuje za starobný došlo až od
  300. 2005, pričom právny predchodca žalobkýň uplatnil nárok od
  302. 2002, na čo odvolací súd neprihliadol a k uvedenému obdobiu nezaujal žiadne stanovisko a tým vec aj nesprávne právne posúdil, keď aj za obdobie, kedy bol poberateľom invalidného dôchodku žalobu bez akéhokoľvek odôvodnenia zamietol, že podľa súčasnej právnej úpravy starobný dôchodca môže pracovať a mať i neobmedzený príjem z pracovnej činnosti, a teda priznaním starobného dôchodku (či už v dôsledku dožitia určitého veku alebo prechodom z invalidného na starobný od
  304. 2005- zo zákona) je a môže byť zaradený do pracovnej činnosti a mať príjem z pracovnej činnosti. Tvrdenie súdu že zásadne starobný dôchodca nie je zaradený do pracovného procesu je nesprávne a nesporne ide o nesprávne právne posúdenie uplatneného nároku v tomto konaní. Nesprávne právne posúdenie spočíva v tom, že jednak nárok na náhradu za stratu na zárobku nezaniká dňom
  306. 2005 a už vôbec nie dňom
  308. 2002, ako to tvrdí súd a intervenient, kedy sa invalidný dôchodok považuje za starobný, lebo aj starobný dôchodcovia môžu neobmedzene pracovať a poberať príjem. Nie je možné preto zastaviť výplatu straty na zárobku a už vôbec nie s poukazom na ustanovenie § 89a zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý použil súd v napadnutom rozhodnutí, lebo žalobca úrazovú rentu nikdy nepoberal a citované ustanovenie sa na neho ani nevzťahuje, nakoľko uplatnený nárok je nárokom občianskoprávnym. Súd vôbec vec neskúmal, jednostranne sa priklonil k názoru žalovaného a intervenienta, stotožnil sa s ním a to i napriek tomu, že na právneho predchodcu žalobkýň nie je možné aplikovať ustanovenia zákona o sociálnom poistení, teda ani ustanovenie § 89a zákona o sociálnom poistení, čo súd nepochopiteľne akceptoval a uviedol, že nárok na náhradu podľa § 89a zákona č. 461/2003 Z. z. zaniká dovŕšením dôchodkového veku. Ak teda právny predchodca žalobkýň by mohol vykonávať pracovnú činnosť nebyť úrazu aj po priznaní starobného dôchodku, nemôže dôjsť k situácii, že by nároky, resp. vyplácaná náhrada mohla byť zastavená len preto, že mu je vyplácaný starobný dôchodok, pričom je irelevantné, či k vyplácaniu starobného dôchodku došlo automaticky alebo na jeho žiadosť. Súdy posúdili uplatnený nárok tak, že zaniká dovŕšením dôchodkového veku (i priznaním predčasného starobného dôchodku), pričom vychádzali výlučne z právnej úpravy zákona o sociálnom poistení a nie z občianskoprávnej úpravy, ktorá sa vzťahuje na žalobcu, nakoľko žalobca si uplatňuje nárok z občianskoprávneho vzťahu (dopravnej nehody) a nie z pracovnoprávneho vzťahu. Súdy v napadnutom rozhodnutí dospeli k záveru, že právny predchodca žalobkýň žalobca uplatnil nárok podľa § 293o zákona č. 461/2003 Z. z., napriek tomu, že zo žaloby je zrejmé, že nárok je nárokom občianskoprávnym aj o aký nárok sa jedná a v akej výške bol až do roku 2002 uhrádzaný. Súd v napadnutom rozsudku mal aplikovať zodpovedajúcu právnu normu a poukázať na právnu normu, podľa ktorej nárok zamietol, resp. podľa ktorej nárok žalobcu dovŕšením dôchodkového veku zanikol. Žalobkyne sú presvedčené, že taká norma neexistuje, podľa ktorej by bolo možné jeho nároky z dôvodu priznania starobného dôchodku zastaviť a nevyplácať. 3.
  309. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhli dovolaciemu súdu, aby rozhodnutie súdu odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
  310. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že rozhodnutia súdov považuje za vecne právne správne, vzhľadom na ktorú skutočnosť navrhol dovolaciemu súdu, aby dovolanie v zmysle ustanovenia § 448 zamietol, prípadne ako neprípustné odmietol. 4.
  311. Intervenient vo svojom vyjadrení uviedol, že rozhodnutia súdov považuje za vecne právne správne, vzhľadom na ktorú skutočnosť navrhol dovolaciemu súdu, aby dovolanie v zmysle ustanovenia § 448 zamietol, prípadne ako neprípustné odmietol.
  312. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) najskôr skúmal, či je prípustné dovolanie žalobkýň a po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť a vo výrokoch o trovách konania zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu.
  313. Dovolateľky, zastúpené advokátom, uviedli celkovo 9 právnych otázok, ktoré podľa ich názoru doposiaľ neboli riešené dovolacím súdom.
  314. Pre prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len otázka právna (teda nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
  315. Dovolací súd je viazaný iba vymedzením dovolacieho dôvodu a právnou otázkou, ktorej riešenie odvolacím súdom považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý prípad prípustnosti (pod ktoré písmeno ustanovenia § 421 ods. 1 CSP) táto otázka patrí. Takéto určenie významovo nespadá pod vymedzenie dovolacieho dôvodu (§ 432 ods. 2 CSP). Všetky dôvody prípustnosti dovolania, ktoré sú vymenované v ustanovení § 421 ods. 1 CSP, sa však vzťahujú výlučne na právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, teda takú právnu otázku, ktorej riešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie veci. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná (ale rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo na odlišných dôvodoch), nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. V takom prípade dovolanie v zmysle § 421 ods. 1 CSP nielenže nie je dôvodné, ale nie je ani prípustné. Súčasne nesmie ísť o hypotetickú otázku, teda riešenie dovolateľom nastolenej právnej otázky dovolacím súdom musí byť spôsobilé ovplyvniť výsledok sporu.
  316. Odvolací súd pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku (nárok právneho predchodcu žalobkýň na náhradu straty na zárobku po skončení PN od
  318. 2002) vychádzal z priemerného mesačného zárobku právneho predchodcu žalobkýň k
  320. 2002 (sumy 6.127,76 Sk) a z invalidného dôchodku po jeho zvýšení (suma 6.769 Sk), pričom uzavrel, že odčítaním priemerného mesačného zárobku a invalidného dôchodku právneho predchodcu žalobkýň mu už od
  322. 2002 nepatril nárok na náhradu straty na zárobku po skončení PN. Odvolací súd sa zaoberal aj transformáciou náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti na úrazovú rentu, pričom uzavrel, že pre túto transformáciu bolo potrebné, aby bola právnemu predchodcovi žalobkýň vyplácaná k
  323. decembru 2003 náhrada za stratu na zárobku po skončení PN, čo v danom prípade nebolo splnené. Nárok mu zanikol, pretože jeho invalidný dôchodok bol vyšší ako priemerný mesačný zárobok, upravený o valorizácie. 9.
  324. Vo vzťahu k tomuto záveru, na ktorom bolo založené zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, dovolateľky právne otázky neuviedli. Ich otázky sa týkali súbehu starobného dôchodku a náhrady straty na zárobku. Tieto otázky však boli v praxi dovolacieho súdu riešené. V rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/263/2020 z
  326. 2022 dovolací súd vyslovil, že náhrada za stratu na zárobku kompenzuje znížený zárobok, resp. invalidný dôchodok, patrí teda len do priznania starobného dôchodku, ktorý sa stal novým zdrojom príjmu žalobcu (poškodeného). V prípade starobného dôchodku preto do úvahy už nepripadá možnosť zníženia jeho zárobku po skončení práceneschopnosti, nakoľko zásadne starobný dôchodca nie je zaradený do pracovného procesu, zdrojom jeho príjmu je dôchodok a nie zárobok, ktorého zníženie by bolo možné ďalej kompenzovať. Odkázal v tejto súvislosti na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/20/2012 z
  328. 2013, 4So/120/2009 z
  331. 9.
  332. Pre rozhodnutie odvolacieho súdu neboli tieto otázky rozhodujúce, riešil ich iba nad rámec s dôvodu komplexnosti a v súlade s ustálenou praxou najvyšších súdnych autorít. 9.
  333. V dôsledku zániku nároku na náhradu straty na zárobku po skončení PN nemohlo dôjsť ani k jeho transformácii na úrazovú rentu, preto ani otázky týkajúce sa súbehu úrazovej renty a starobného dôchodku neboli rozhodujúce.
  334. So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že otázky nastolené dovolateľkami v dovolaní nemajú v okolnostiach daného sporu (a tohto dovolacieho konania) znaky relevantné v zmysle § 421 ods. 1 CSP, v dôsledku čoho prípustnosť ich dovolania z tohto ustanovenia nevyplýva. Procesne neprípustné dovolanie preto najvyšší súd odmietol podľa § 447 písm. c) CSP, okrem výrokov týkajúcich sa náhrady trov konania.
  335. Vo vzťahu k výrokom o náhrade trov konania dovolací súd zdôrazňuje, že Civilný sporový poriadok v úprave náhrady trov konania sa vrátil k režimu účinnému v Občianskom súdom poriadku pred r.
  336. Súd nateraz rozhoduje o trovách konania bez návrhu, keďže trovy konania predstavujú súčasť celého súdneho procesu, t. j. tak ako má súd povinnosť rozhodnúť o veci samej, tak má aj povinnosť rozhodnúť o trovách konania. Opätovne teda platí premisa, že právo na náhradu trov konania vzniká zo zákona a nemožno ho strane uprieť len preto, že si ho neuplatnila (ustanovenia § 258 a 259 CSP tým nie sú dotknuté). 11.
  337. Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania v zmysle 255 CSP (§ 142 ods. 1 OSP) je povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešnou stranou v spore, ako i skutočnosť, či nie sú splnené podmienky pre postup podľa § 257 CSP (§ 150 OSP); nie je rozhodujúce, či je tomu tak pri uplatnení práva alebo jeho bránení, resp. či strana navrhla skúmať existenciu dôvodov osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP. 11.
  338. V súdenej veci odvolací súd rozhodol o náhrade trov konania tretím a štvrtým výrokom, pričom ako vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia vychádzal iba z ustanovenia § 255 CSP, teda iba z procesného úspechu a neúspechu strán. Splnením podmienok pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP sa nezaoberal, preto je konania v časti týkajúcej sa rozhodovania o náhrade trov konania postihnuté vadou podľa § 420 ods. 1 písm. f) CSP.
  339. Z dôvodu, že konanie bolo zaťažené vadou podľa § 420 písm. f) CSP, je potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu vo výrokoch týkajúcich sa náhrady trov konania zrušiť (spolu so súvisiacimi uzneseniami, ktorými bola vyčíslená náhrada trov) a vec mu v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
  340. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách oboch dovolacích konaní (§ 453 ods. 3 CSP).
  341. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  342. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.