← Slovensko

určenie, že žalobkyňa je dedičom po por. Dudeškovi

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/75/2024 Identifikačné číslo spisu: 5121209266 Dátum vydania rozhodnutia: 30.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Mária Trubanová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:5121209266.2 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a členov senátu JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Jozefa Zlochu, v spore žalobkyne A. U., narodenej R., N., zast. advokátkou JUDr. Ivanou Tomkówou, Žilina, Kvačalova 1, proti žalovaným 1/ O. T. U., nar. R., N., 2a/ G. C., nar. R., W., 2b/ U. T., nar. R., X., 2c/ P. D., nar. R., T., 2d/ G. T., nar. R., T., 2e/ G. T., nar. R., N., 3/ G. T., nar. R., N., žalovaní 2a/, 2b/, 2c/, 2d/, 2e/, 3/ zast. advokátom Mgr. Martinom Ilavským, Bratislava, Pražská 37, 4/ X. U., narodenému R., N., o určenie, že žalobkyňa je dedičom po poručiteľovi P. T., vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 42C/74/2021, o dovolaní žalovaných 2a/, 2b/, 2c/, 2d/, 2e/, 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 24. októbra 2023 sp. zn. 10Co/68/2023, takto rozhodol: Dovolanie z a m i e t a . Žalobkyňa m á voči žalovaným 2a/, 2b/, 2c/, 2d/, 2e/, 3/ n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Odôvodnenie 1. Okresný súd Žilina (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 23. septembra 2022 č. k. 42C/74/2021-365 prvým výrokom žalobu v celom rozsahu zamietol; druhým výrokom žalovaným 1/ a 4/ voči žalobkyni náhradu trov konania nepriznal; tretím výrokom žalovaným 2/ a 3/ priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 1.1. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania výsluchom strán sporu, oboznámiac sa s listinnými dokladmi založenými v súdnom spise, po vyhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti s poukazom na ustanovenie § 115 a § 474 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), ako aj na súdnu prax (rozhodnutie R 34/1960) a komentár k Občianskemu zákonníku mal jednoznačne a nepochybne za preukázané, že žalobkyňa neviedla s poručiteľom P. T. spoločnú domácnosť po dobu jedného roka pred jeho smrťou na vyššie citovanej adrese. K tomuto záveru dospel predovšetkým z výsluchu žalobkyne a žalovaných 1/ a 4/, ktorými mal za preukázané, že žalobkyňa nežila v spoločnej domácnosti poručiteľa rok pred jeho smrťou, nakoľko zo samotnej výpovede žalobkyne na pojednávaní konanom dňa 23. septembra 2022 vyplynula skutočnosť, že žalobkyňa pokiaľ neodišla na štúdium do zahraničia nefinancovala chod spoločnej domácnosti, žiadnym spôsobom neprispievala na potraviny, energie, či iné náklady a od 22. septembra 2018 sa odsťahovala do Londýna kvôli štúdiu na zahraničnej vysokej škole J.. 1.2. Vzhľadom na výpoveď žalobkyne na pojednávaní konanom dňa 23. septembra 2022, ako aj na písomné, či ústne vyjadrenia žalovaných 2/ a 3/ a preukázanú skutočnosť, že žalobkyňa nežila rok pred smrťou s poručiteľom P. T. a neviedla s ním spoločnú domácnosť, a taktiež nebola a ani nemohla byť odkázaná výživou na poručiteľa s poukazom na skutočnosť, že nebol jej biologickým otcom, ktorému by táto povinnosť vyplývala zo Zákona o rodine a tiež s poukazom na jej sociálne zabezpečenie poskytované v zmysle zákonov SR (poberaním sirotského dôchodku po zomrelom biologickom otcovi, daňových bonusov poskytovaných matke žalobkyne, t. j. žalovanej 1/, ktorá jediná mala voči žalobkyni v zmysle Zákona o rodine vyživovaciu povinnosť, a v žiadnom prípade nie poručiteľ), vyhodnotením všetkých skutkových a právnych záverov v ich vzájomných súvislostiach dospel súd k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 1.3. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol na základe ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku zák. č. 160/2015 Z. z. (ďalej aj ,,CSP“) v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP. 2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobkyne na odvolacom pojednávaní v zmysle § 385 ods. 1 CSP po zopakovaní dokazovania podľa § 204 CSP a § 384 ods. 1 CSP rozsudkom z 24. októbra 2023 č. k. 10Co/68/2023-505 výrokom I. rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že určil, že žalobkyňa A. U., rod. U., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom N., občianka SR je zákonným dedičom v II. dedičskej skupine po poručiteľovi P. T., rod. T., nar. XX. XX. XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX, ktorý zomrel dňa XX. XX. XXXX, naposledy bytom N..; výrokom II. žalobkyni voči žalovaným 1/ a 4/ náhradu trov konania nepriznal; výrokom III. žalovaných 2/ a 3/ zaviazal nahradiť žalobkyni spoločne a nerozdielne náhradu dôvodne vynaložených trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 2.1. Krajský súd po preskúmaní veci mal za to, že vo veci je potrebné nariadiť pojednávanie a zopakovať dokazovanie za účelom ustálenia skutkových okolností a uvedenia právneho posúdenia, ktoré je rozdielne od právneho posúdenia vykonaného súdom prvej inštancie, čo aj urobil na nariadenom odvolacom pojednávaní dňa 24. októbra 2023 (pozri bližšie bod 10. rozhodnutia krajského súdu). Konštatoval, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom, že žalobkyňa nežila v spoločnej domácnosti s poručiteľom od septembra 2018 do smrti poručiteľa v máji 2019, a preto nesplnila podmienku žiť nepretržite v spoločnej domácnosti najmenej jeden rok pred smrťou poručiteľa. Tiež podľa okresného súdu nebola splnená ani podmienka odkázanosti žalobkyne na poručiteľa, nakoľko táto mala vlastný príjem v podobe sirotského dôchodku a súčasne nakoľko nebývala v spoločnej domácnosti, tak sa ani nepodieľala na zabezpečení jej chodu. 2.2. Žalobkyňa v odvolaní rozporovala skutkové zistenia súdu prvej inštancie, ako aj jeho právne posúdenie, pričom mala za to, že naďalej tvorila spoločnú domácnosť s poručiteľom, ako aj sa podieľala na chode spoločnej domácnosti, ako aj bola odkázaná výživou na poručiteľa. 2.3. Odvolací súd s poukazom na § 474 ods. 1 a 2 OZ sa stotožnil s odôvodnením predpokladov, ktoré súd prvej inštancie uviedol v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, a to, že predpokladom dedičského nároku pri spolužití v spoločnej domácnosti s poručiteľom, pri starostlivosti o túto domácnosť alebo pri závislosti výživou na poručiteľovi, je vzťah podľa úmyslu spolužijúcich trvalý. Ďalej dôvodil, že samotné bývanie niekoľkých osôb v jednom byte nie je spoločnou domácnosťou i keď znášajú rovnakým dielom náklady na nájomné, elektrinu, plyn a pod., keď každý z nich žije na svoj účet. Spolužijúca osoba dedí po poručiteľovi v druhej skupine za splnenia podmienok: a/ s poručiteľom žila v spoločnej domácnosti (§ 115 OZ); b/ spolužitie existovalo minimálne jeden rok pred smrťou poručiteľa (§ 474 ods. 1 OZ); c/ s poručiteľom sa starala sa o spoločnú domácnosť alebo bola odkázaná výživou na poručiteľa (§ 474 ods. 1 OZ). Akcentoval, že spoločnou domácnosťou sa rozumie spolužitie dvoch alebo viacerých fyzických osôb, ktoré spolu trvale žijú, a ktoré spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. Uvedené spolužitie s poručiteľom musí existovať v čase jeho smrti a minimálne jeden rok pred jeho smrťou nepretržite. Lehota jedného roka sa počíta spätne odo dňa úmrtia poručiteľa. Po právnej stránke nie je relevantná spoločná domácnosť, ktorá síce existovala s poručiteľom, ale (hoci len krátko pred smrťou poručiteľa) zanikla. Požiadavka starostlivosti o spoločnú domácnosť v zmysle § 115 OZ je splnená aj u toho, kto od kolektívu tvoriaceho spoločnú domácnosť uhradzovanie potrieb iba prijíma, avšak podľa § 474 ods. 1 OZ sa vyžaduje, aby dedič prispieval, či už svojou osobnou činnosťou, či finančne alebo akýmkoľvek iným spôsobom na udržiavanie spoločnej domácnosti a na jej chod. Teda podľa potrieb sa podieľajú členovia domácnosti na všetkých výhodách tohto spoločenstva, či už ide o spoločné bývanie alebo stravovanie, ošatenie, zábavu, výlety a pod. Vzájomné príspevky sa nehodnotia, je tu pocit spolupatričnosti k jednému celku, v ktorom každý podľa možností prispieva (R 34/1960). 2.4. S právnym posúdením súdu prvej inštancie a z neho plynúcimi skutkovými závermi sa odvolací súd nestotožnil, pričom mal za to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu. Podľa odvolacieho súdu žalobkyňa s poručiteľom žila v spoločnej domácnosti (§ 115 OZ), (a/); spolužitie existovalo minimálne jeden rok pred smrťou poručiteľa (§ 474 ods. 1 OZ), (b/); s poručiteľom sa starala o spoločnú domácnosť alebo bola odkázaná výživou na poručiteľa (§ 474 ods. 1 OZ), (c/). 2.5. Odvolací súd mal nesporne za preukázané, že žalobkyňa žila v spoločnej domácnosti s poručiteľom mnoho rokov pred smrťou poručiteľa. Bez ohľadu na to, že poručiteľ nebol biologickým otcom žalobkyne, žili spolu trvale v jednej domácnosti, o ktorú sa s ohľadom na všetky okolnosti spoločne starali. Odvolací súd z predloženej fotodokumentácie, ako aj vyjadrenia žalobkyne, žalovaných 1/ a 4/ nemal pochybnosti o tom, že takéto reálne pozitívne prežívanie životných udalostí v spoločnej domácnosti žalobkyne a poručiteľa prebiehalo. Samotná skutočnosť, že poručiteľ podporil žalobkyňu v jej úmysle študovať v Spojenom kráľovstve preukazuje blízky vzťah medzi poručiteľom a žalobkyňou z titulu existencie spoločnej domácnosti. Uvedené tiež preukazuje nesporný fakt plynúci z predložených výpisov, z ktorých plynie, že poručiteľ a žalovaná 1/ poskytli žalobkyni pravidelne 35 % svojich príjmov, aby jej umožnili študovať v zahraničí. Takýto prístup zo strany poručiteľa by nebol realizovaný pri osobe, ktorú by nepovažoval za súčasť svojej domácnosti, a ktorá by nebola na neho odkázaná výživou. 2.6. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal už s otázkou, či žalobkyňa žila v spoločnej domácnosti jeden rok pred smrťou poručiteľa. Skutočnosť, že žalobkyňa išla študovať do Spojeného kráľovstva nemožno vyložiť tak, že opustila spoločnú domácnosť. Uvedená skutočnosť je okolnosťou, s ktorou ráta ustálená judikatúra a neposudzuje ju ako opustenie spoločnej domácnosti, nakoľko podstatným je jednotiaci úmysel členov spoločnej domácnosti túto zachovať aj po dočasnom vzdialení sa jedného z členov domácnosti z ospravedlniteľného dôvodu (výnimka) tak, ako v tomto prípade. V minulosti takouto výnimkou bol výkon základnej vojenskej služby, ktorý trval dva roky, pričom však uvedené nebolo posudzované ako opustenie spoločnej domácnosti. Dnes ekvivalentom takejto výnimky je práve štúdium v zahraničí (rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR 12/1968 a Cpj 163/81). 2.7. Z obsahu spisového materiálu (odvolanie, vyjadrenia) podľa odvolacieho súdu vyplynulo, že žalobkyňa nemala úmysel trvale opustiť spoločnú domácnosť a do tejto sa pravidelne vracala podľa možností na 14 dní počas Vianoc 2018 a počas veľkonočných sviatkov 2019, pričom počas uvedeného obdobia sa podieľala na starostlivosti o domácnosť (prala, varila, nakupovala, trávila čas s poručiteľom a ostatnými členmi domácnosti). Všetky uvedené skutočnosti preukazujú, že žalobkyňa tvorila spoločnú domácnosť s poručiteľom, a túto chceli zachovať aj naďalej. 2.8. Odvolací súd konštatoval, že bola splnená aj tretia kumulatívna podmienka, a to spoločná starostlivosť o domácnosť. Skutočnosť, že sirotský dôchodok bol používaný na úhradu potrieb domácnosti je jedným so znakov spoločnej starostlivosti o domácnosť. Bez významu je námietka žalovaných 2/ a 3/ o nezákonnosti použitia takýchto prostriedkov na chod domácnosti. Tu je si potrebné uvedomiť, že prostriedky sirotského dôchodku vo výške 142 eur nemohli v žiadnom prípade pokryť potreby žalobkyne, čo však nevylučuje ich dočasné použitie aj na iný účel podľa potrieb domácnosti. Tak ako bolo uvedené vyššie, je potrebné vziať v úvahu, že žalobkyňa bola maloletá osoba, študujúca strednú školu, a preto aj v predchádzajúcich obdobiach nemohli byť na ňu kladené také nároky pri starostlivosti o domácnosť, ako sú kladené na dospelé osoby. Odvolací súd mal za to, že žalobkyňa bola odkázaná na poručiteľa aj výživou. Pri definícii pojmu odkázanosti výživou podľa § 474 ods. 1 OZ, si tento netreba zamieňať s vyživovacou povinnosťou podľa Zákona o rodine tak, ako to urobil súd prvej inštancie. Oba právne inštitúty sú rozdielne pojmom, aj obsahom. Je prirodzené a nesporné, že poručiteľ nemôže mať zákonnú vyživovaciu povinnosť k osobe podľa § 474 ods. 1 OZ, nakoľko nie sú v takom právnom vzťahu, ktorý by takýto nárok odôvodňoval. A ak by tak bolo, žalobkyňa by dedila v inej dedičskej skupine. Odvolací súd poukázal na rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/63/2022. 2.9. Ďalej odvolací súd stotožniac sa s právnymi závermi vyslovenými v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/63/2022 (ohľadom odkázanosti žalobkyne výživou na poručiteľa a jeho prispievaní na jej výživu) a sp. zn. 3Cz/74/78 aplikujúc ich na predmetný spor konštatoval, že žalobkyňa síce mala sirotský dôchodok, výživné od matky, štipendium, pôžičky a príjmy z brigád, avšak tieto jednoznačne nepostačovali na úhradu jej výdavkov spojených s prípravou na budúce povolanie štúdiom, či už na strednej škole na území Slovenskej republiky, resp. následnom štúdiu v Spojenom kráľovstve. V konaní bolo preukázané, že potrebný rozdiel jej vykrýval pravidelnými platbami poručiteľ (do výšky 35 % spoločných príjmov za tri mesiace), pričom tak konal dobrovoľne, a teda žalobkyňa bola výživou odkázaná na poručiteľa. Odvolací súd s ohľadom na všetky uvedené skutočnosti uzavrel, že žalobkyňa splnila všetky zákonné podmienky uvedené v § 474 ods. 1 OZ, a preto rozhodol o zmene rozsudku súdu prvej inštancie tak, že žalobe žalobkyne vyhovel. 2.10. K námietkam žalovaných 2/ a 3/ odvolací súd uviedol, že tieto boli založené na správnosti zamietajúcich dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, s čím sa však odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené nestotožnil, nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávne zisteného skutkového stavu a nesprávneho posúdenia veci. 2.11. O trovách konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 a 2 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní 2/ a 3/ (ďalej aj ako „dovolatelia“) dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnili poukazom na § 420 písm.

  1. f)a § 421 ods. 1 písm.
  2. a)CSP. 3.1. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm.
  3. f)CSP dovolatelia uviedli, že v odôvodnení nasledujúcom bezprostredne po vyhlásení rozhodnutia o odvolaní odvolací súd uviedol, že boli splnené zákonné podmienky na to, aby bola žalobkyňa považovaná za dediča II. dedičskej skupiny. Počas pojednávania pritom odvolací súd predniesol svoj predbežný právny názor len vo vzťahu k tomu, že žalobkyňa žila s poručiteľom v spoločnej domácnosti počas roka pred smrťou poručiteľa. Odvolací súd sa však ani slovom nevyjadril k splneniu ostatných podmienok, ktoré zakladajú zákonný nárok v II. dedičskej skupine. Dovolatelia preto na splnenie týchto podmienok, bez ktorých nárok nemôže existovať, nemohli reagovať. Odvolací súd navyše ani dokazovanie, ktoré opakoval, neukončil - nevyhlásil uznesenie, ktorým by vyhlásil dokazovanie za skončené. Rozhodnutie odvolacieho súdu je preto navyše prekvapivé. Súd navyše celkom zjavne nesprávne označuje žalobkyňu za maloletú. V období, ktoré je predmetom skúmania - ktoré malo byť predmetom skúmania, t. j. rok pred smrťou poručiteľa - nebola maloletá. Žalobkyňa mala XX rokov, preto nebola maloletá. 3.2. Dovolatelia ďalej namietali vady konania spočívajúce v tom, že odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou dovolateľov vo vzťahu (
  4. i)k neexistencii odkázanosti žalobkyne výživou na poručiteľa (
  5. ii)a k neexistencii starostlivosti o spoločnú domácnosť. Dovolatelia pritom považujú konanie odvolacieho súdu - odôvodnenie rozhodnutia o odvolaní - za porušenie zákazu prekvapivých rozhodnutí. V posudzovanom prípade sa tohto - zakázaného - excesu dopustil odvolací súd pri vedení pojednávania, na ktorom opakoval dokazovanie. 3.2.1. Odvolací súd pritom vychádzal aj z neúplného podania - nepodpísané podanie žalovaného 4/ z 26. decembra 2022 - ktorého autorom ani nemusel byť žalovaný 4/, ktorý bol ostatne v konaní pred odvolacím súdom na nariadenom pojednávaní úplne pasívny. Žalovaný 4/ mal byť vyzvaný na opravu. Žalovaný 4/ však vyzvaný nebol. Napriek tomu aj toto podanie, ktorého autor ani nemusí byť žalovaný 4/, je jedným zo základov rozhodnutia o odvolaní. To je celkom zjavne nesprávne a zakladajúce oprávnenosť tohto dovolania ako jeden z dôvodov. Odvolací súd však bez ďalšieho oboznámil v úvode pojednávania, ktoré sa uskutočnilo dňa 24. októbra 2023, aj vyjadrenie žalovaného 4/. 3.2.2. Odvolací súd vychádzal aj z vyjadrení žalovanej 1/ a žalovaného 4/, ktoré neboli doručené dovolateľom, ktorí tak boli poškodení na svojich právach. 3.3. Dovolatelia namietali nesprávnosť záverov odvolacieho súdu vo vzťahu k žalobkyni ohľadom (
  6. i)trvalosti spolužitia a (
  7. ii)spoločnej úhrady potrieb. Vo vzťahu k trvalosti spolužitia je rozhodujúca skutočnosť, že žalobkyňa nechcela trvale žiť s poručiteľom. Poručiteľ bol pre žalobkyňu LEN manžel jej matky, žalovanej 1/. Žalobkyňa odmietla, aby si ju poručiteľ osvojil. Nič lepšie nevyjadruje úmysel nežiť trvale s poručiteľom, než to, že ho odmietne ako otca. K tomu je potrebné uviesť, že je nesporné, že žalobkyňa opustila spoločnú domácnosť, keď odišla študovať do Londýna. Pre úplnosť uvádzame, že žalobkyňa sa po skončení štúdia nevrátila, ostala žiť a pracovať vo Veľkej Británii. Nemožno preto hovoriť o dočasnom opustení domácnosti. Významným pojmovým znakom „domácnosti“ je spoločná úhrada nákladov na potreby domácnosti, teda spoločné hospodárenie. Z pohľadu dedičského nároku žalobkyne je pritom rozhodujúce obdobie jedného roka pred smrťou poručiteľa. Sama žalobkyňa sa na pojednávaní pred prvoinštančným súdom vyjadrila, že na chod domácnosti neprispievala. Následne po odchode do Londýna sa ani nestarala o domácnosť. V konaní pred prvoinštančným súdom bolo preukázané, že žalobkyňa mala príjem prinajmenšom zo sirotského dôchodku. Tiež bolo preukázané, že žalobkyňa neprispievala z tohto príjmu na chod domácnosti. Zároveň niet žiadnych pochybností o tom, že voči žalobkyni mala vyživovaciu povinnosť jej matka, žalovaná 1/. Navyše zo samotnej skutočnosti, že žalobkyňa nebola nútená ukončiť nákladné štúdium a život v Londýne po smrti poručiteľa, vyplýva, že žalobkyňa na poručiteľa nebola odkázaná výživou. Preto žalobkyňa nemá nárok byť zákonnou dedičkou po poručiteľovi v II. dedičskej skupine. 3.4. K nesprávnemu právnemu posúdeniu podľa § 421 ods. 1 písm.
  8. a)CSP dovolatelia uviedli, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v nasledovných otázkach: „
  9. i)v otázke príslušnosti žalobkyne k domácnosti poručiteľa;
  10. ii)v otázke starostlivosti žalobkyne o domácnosť poručiteľa; iii) v otázke odkázanosti žalobkyne výživou na poručiteľa“. 3.4.1. K otázke
  11. i)dovolatelia uviedli, že odvolací súd sa odklonil od rozhodnutí R 15/1980 a R 34/1982 v otázke príslušnosti žalobkyne k domácnosti poručiteľa. Odôvodnenie rozhodnutia o odvolaní dokonca priamo popiera zákonnú úpravu domácnosti - § 115 OZ. Odvolací súd vo vzťahu k príslušnosti žalobkyne k domácnosti poručiteľa rozviedol svojvoľnú a nepreskúmateľnú úvahu o zmene nazerania na domácnosť pričom, dovolatelia poukazovali na bod 18. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Žalobkyňa s poručiteľom nebývala. Takmer osem mesiacov pred smrťou poručiteľa sa žalobkyňa odsťahovala do Londýna. 3.4.2. K otázke
  12. ii)dovolatelia uviedli, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu aj v otázke posúdenia starostlivosti žalobkyne o domácnosť. Odvolací súd uviedol svojvoľný a zákon popierajúci nepreskúmateľný výklad v bode 18. odôvodnenia svojho rozhodnutia. OZ je pritom v § 474 ods. 1 úplne jasný. Žiadne zdieľanie pocitov v ňom pritom nenájdeme. Podmienka pre získanie postavenia zákonného dediča v II. dedičskej skupine je spojená so starostlivosťou o domácnosť. Výklad odvolacieho súdu toto popiera. Navyše sa odkláňa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Odvolací súd sa odklonil od judikátu R 4/1953. Podľa tohto judikátu samotná dočasná príbuzenská výpomoc pri obstarávaní domácnosti nezakladá dedičský nárok. Toto vymedzenie pritom presne popisuje zapojenie žalobkyne do domácnosti poručiteľa po tom ako ju opustila, podľa slov žalobkyne sa totiž „odsťahovala do Londýna“. 3.4.3. K otázke iii) dovolatelia uviedli, že odvolací súd v otázke odkázanosti žalobkyne odôvodnil rozhodnutie o odvolaní neobhájiteľne, keď dokonca uviedol správny príklad ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu sp. zn. 6Cdo/63/2022, ktoré však napokon vyložil celkom zjavne nesprávne v bode 19. odôvodnenia svojho rozhodnutia. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa príjem mala prinajmenšom zo sirotského dôchodku a zároveň mala nárok voči svojej matke na úhradu svojich potrieb. Preto nemohla byť odkázaná výživou na poručiteľa. 3.5. Dovolatelia navrhli rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 4. Žalovaná 1/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že žalovaní 2/ a 3/ založili svoje dovolanie na vlastných domnienkach a fikcii, na spochybňovaní rodinného spolužitia, čo považuje žalovaná 1/ za nemorálne. 4.1. Žalovaný 4/ sa k dovolaniu nevyjadril. 5. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že nevidí prípustnosť, ani dôvodnosť podaného dovolania a v plnom rozsahu sa stotožňuje s rozhodnutím odvolacieho súdu. Navrhla, aby dovolací súd dovolanie zamietol a zaviazal žalovaných 2/ a 3/ nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %. 6. Vec bola predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) súdom prvej inštancie dňa 23. mája 2024. Dovolací súd pred rozhodnutím o podanom dovolaní zistil na základe oznámenia právneho zástupcu pôvodne žalovanej 2/, že pôvodná žalovaná 2/ P. T., zomrela dňa R.. Z uvedeného dôvodu na základe výsledkov dedičského konania podľa uznesenia Okresného súdu Žilina z 30. januára 2026, vydaného JUDr. Alenou Majerčiakovou, notárkou so sídlom v Žiline č. k. 41D/1129/2024, Dnot 247/2024, dovolací súd uznesením z 19. februára 2026 sp. zn. 2Cdo/75/2024 rozhodol o pokračovaní v dovolacom konaní s právnymi nástupcami pôvodne žalovanej 2/, a to: 2a/ G. C., nar. R., W., 2b/ U. T., nar. R., X., 2c/ P. D., nar. R., T., 2d/ G. T., nar. R., T., 2e/ G. T., nar. R., N.. Uvedení právni nástupcovia žalovanej 2/ (ďalej tiež „dovolatelia“) dovolanie nezobrali späť, s dovolaním ich právnej predchodkyne (žalovanej 2/) sa stotožnili a pripojili sa k nemu, predložili nimi udelené plnomocenstvá advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní. 7. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podali v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strany zastúpené advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorých neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalovaných 2a/, 2b/, 2c/, 2d/, 2e/, 3/ je potrebné zamietnuť. 8. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). 9. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 CSP (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť dovolania pre riešenie právnej otázky). 10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.
  13. f)CSP, je procesnou povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 11. Dovolatelia vyvodzovali prípustnosť dovolania z § 420 písm.
  14. f)CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 11.1. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm.
  15. f)CSP je
  16. a)zásah súdu do práva na spravodlivý proces a
  17. b)nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 11.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
  18. f)CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 11.3. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 12. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (napr. sp. zn. 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/205/2017, 8Cdo/73/2017, 3Obdo/1/2017). 13. Dovolatelia vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.
  19. f)CSP namietali, že odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou dovolateľov vo vzťahu (
  20. i)k neexistencii odkázanosti žalobkyne výživou na poručiteľa (
  21. ii)a k neexistencii starostlivosti o spoločnú domácnosť, čo predstavuje námietku dovolateľov o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, resp. jeho nepreskúmateľnosti. 14. Dovolatelia v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm.
  22. f)CSP tiež namietali nedostatky v procese dokazovania a nesprávny procesný postup odvolacieho súdu spôsobujúci prekvapivosť rozhodnutia. 15. K námietke nedostatočného odôvodnenia (nepreskúmateľnosti) rozsudku odvolacieho súdu považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový (skutočný) stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. 15.1. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať aj v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). 15.2. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254 - B, str. 49, § 30). Inak povedané judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). 16. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd k námietke nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, a teda jeho nepreskúmateľnosti, môže len konštatovať, že v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
  23. f)CSP. Dovolací súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a preskúmaní rozsudku odvolacieho súdu dospel k záveru, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nevybočuje z limitov spravodlivého procesu, je dostatočné a presvedčivé, logické a primerané. Odvolací súd svoje zmeňujúce rozhodnutie odôvodnil skutkovo i právne úplne, výstižne a kompaktne. Je z neho zrejmé, z akých skutkových záverov odvolací súd vychádzal, ktoré skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, z ktorých vyvodil skutkové zistenia odlišné od zistení, z ktorých vychádzal súd prvej inštancie, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, ktoré úvahy sú zrozumiteľné, konzistentné a spätne preskúmateľné. 17. Podľa dovolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu má všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry, obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania a nemožno ho považovať za nedostatočne odôvodnené. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva dovolateľov na spravodlivý proces. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom zodpovedajúcim zákonu. 17.1. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd zdôvodnil, prečo zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a určil, že žalobkyňa je zákonným dedičom v II. dedičskej skupine po poručiteľovi P. T. (...), keď na základe vykonaného dokazovania v potrebnom rozsahu na odvolacom pojednávaní dospel k inému skutkovému a právnemu záveru ako súd prvej inštancie, t. j. mal za to, že žalobkyňa splnila všetky zákonné podmienky uvedené v § 474 ods. 1 OZ. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení, a prečo rozhodnutie okresného súdu nepovažoval za vecne správne. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (body 9. až 22.), nevyplýva nedostatočnosť, či nezrozumiteľnosť alebo nepresvedčivosť, ani absencia o skutkových a právnych záveroch podstatných pre jeho rozhodnutie, či taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne a náležite neodôvodnil, a že pri rozhodovaní nezohľadnil argumentáciu strán konania. 18. V reakcii na dovolacie argumenty dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm.
  24. f)CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľov, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Dovolatelia preto neopodstatnene namietajú, že odvolací súd im nedostatočným odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňovali svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 18.1. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 112/05, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu vrátane ich dôvodov a námietok. Samotné odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strany sporu na spravodlivé súdne konanie. 19. Konkrétne pokiaľ dovolatelia poukazovali, že odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s námietkami a ich argumentáciou k neexistencii odkázanosti žalobkyne výživou na poručiteľa, dovolací súd poukazuje na bod 20. rozhodnutia odvolacieho súdu: „ ... Odvolací súd má ďalej za to, že žalobkyňa bola odkázaná na poručiteľa aj výživou. Pri definícii pojmu odkázanosti výživou podľa § 474 ods. 1 OZ, si tento netreba zamieňať s vyživovacou povinnosťou podľa Zákona o rodine tak, ako to urobil súd prvej inštancie. Oba právne inštitúty sú rozdielne pojmom aj obsahom. Je prirodzené a nesporné, že poručiteľ nemôže mať zákonnú vyživovaciu povinnosť k osobe podľa § 474 ods. 1 OZ, nakoľko nie sú v takom právnom vzťahu, ktorý by takýto nárok odôvodňoval. A ak by tak bolo, žalobkyňa by dedila v inej dedičskej skupine. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/63/2022 z 26. 05. 2022, v ktorom vyslovil právny názor, že: „Za osobu odkázanú výživou na poručiteľa sa podľa dovolacieho súdu považuje aj osoba, ktorá nemala vlastný zdroj príjmov na úhradu svojich osobných potrieb a zároveň nemala voči nikomu nárok na ich úhradu a poručiteľ jej dobrovoľne a bezplatne toto plnenie poskytoval. Medzi takéto osoby možno nepochybne zaradiť aj osoby zverené poručiteľovi do pestúnskej starostlivosti. Dovolací súd berie na zreteľ skutočnosť, že maloletá žalobkyňa poberala opakovaný príspevok dieťaťu zverenému do náhradnej osobnej starostlivosti a poručiteľka poberala na žalobkyňu prídavok na dieťa, z ktorých poručiteľka uhrádzala výdavky spojené s potrebami maloletej žalobkyne a taktiež mala k dispozícii aj výživné od rodičov maloletej žalobkyne. Zároveň sa však dovolací súd stotožnil s názorom odvolacieho súdu o tom, že tieto peňažné prostriedky nemohli/nemuseli stačiť na výživu žalobkyne a poručiteľka musela na jej výživu prispievať z vlastných peňažných prostriedkov. Nezanedbateľnou skutočnosťou je aj osobná starostlivosť poručiteľky o maloletú ako aj vytvorenie harmonického a bezpečného prostredia pre výchovu žalobkyne, čo vyplýva zo správy, ktorú vypracoval Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov 5. decembra 2016, 22. mája 2017, 7. decembra 2017 (č. l. 38 - 40 súdneho spisu). Z tohto záveru možno jednoznačne vyvodiť, že poručiteľka na výživu žalobkyne prispievala, čo je z hľadiska posúdenia právnej otázky, či je maloletá žalobkyňa dedičkou po poručiteľke, rozhodujúce.“ Odvolací súd ďalej poukazuje aj na právne závery vyslovené v rozhodnutí sp. zn. 3Cz/74/78, podľa ktorých: „Osoba spolužijúca s poručiteľom v spoločnej domácnosti (v zmysle ustanovení § 474 ods. 1 a § 475 OZ) musí svojou osobnou činnosťou finančne alebo akýmkoľvek iným spôsobom prispievať k udržiavaniu tejto domácnosti, pokiaľ jej v tom nebráni prechodné zdržovanie sa na inom mieste z vážnych dôvodov. Ak sa o spoločnú domácnosť nestarala, môže tu dediť zo zákona iba vtedy, ak bola na poručiteľa odkázaná výživou. Postačí, ak poručiteľ tejto osobe aj dobrovoľne poskytoval úhradu na výživu bezplatne z dôvodu uvedenej odkázanosti výživou na poručiteľa. Odvolací súd sa s uvedenými právnymi názormi plne stotožňuje a aplikuje ich aj na prejednávanú vec. Je zrejmé, že žalobkyňa síce mala sirotský dôchodok, výživné od matky, štipendium, pôžičky a príjmy z brigád, avšak tieto jednoznačne nepostačovali na úhradu jej výdavkov spojených s prípravou na budúce povolanie štúdiom, či už na strednej škole na území Slovenskej republiky, resp. následnom štúdiu v Spojenom kráľovstve. V konaní bolo preukázané, že potrebný rozdiel jej vykrýval pravidelnými platbami poručiteľ (do výšky 35 % spoločných príjmov za tri mesiace), pričom tak konal dobrovoľne, a teda žalobkyňa bola výživou odkázaná na poručiteľa.“ V rozpore s uvedeným potom vyznievajú vyššie uvádzané námietky dovolateľov, keď podľa dovolacieho súdu sa odvolací súd dostatočným a zrozumiteľným spôsobom zaoberal a vysporiadal s ne/existenciou odkázanosti žalobkyne výživou od pozostalého a uzavrel, že žalobkyňa bola výživou odkázaná na pozostalého, preto ich námietku nemožno považovať za dôvodnú v zmysle zmätočnostnej vady podľa § 420 písm.
  25. f)CSP. 20. Pokiaľ dovolatelia namietali, že odvolací súd sa nevysporiadal s námietkami a ich argumentáciou k neexistencii starostlivosti o spoločnú domácnosť, dovolací súd poukazuje na bod 19. rozhodnutia odvolacieho súdu: „Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal už s otázkou, či žalobkyňa žila v spoločnej domácnosti jeden rok pred smrťou poručiteľa. Skutočnosť, že žalobkyňa išla študovať do Spojeného kráľovstva nemožno vyložiť tak, že opustila spoločnú domácnosť. Uvedená skutočnosť je okolnosťou, s ktorou ráta ustálená judikatúra a neposudzuje ju ako opustenie spoločnej domácnosti, nakoľko podstatným je jednotiaci úmysel členov spoločnej domácnosti túto zachovať aj po dočasnom vzdialení sa jedného z členov domácnosti z ospravedlniteľného dôvodu (výnimka) tak ako v tomto prípade. V minulosti takouto výnimkou bol výkon základnej vojenskej služby, ktorý trval dva roky, pričom však uvedené nebolo posudzované ako opustenie spoločnej domácnosti. Dnes ekvivalentom takejto výnimky je práve štúdium v zahraničí. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 12/1968 podľa ktorého: „Pojem spoločnej domácnosti v zmysle § 474 ods. 1 OZ treba vykladať tak, že spravidla predpokladá spoločné bývanie. Výnimka je možná len ak išlo o dočasný a prechodný pobyt mimo spoločnej domácnosti z dôvodu liečenia v nemocnici, z dôvodu návštevy príbuzných, vojenskej služby atď. Pritom je ďalej treba rozumieť pod pojmom spoločnej domácnosti skutočné a trvalé spolužitie dvoch alebo viacerých ľudí, kde jednotliví členovia spoločne prispievajú na úhradu a obstarávanie spoločných potrieb, ako má na mysli § 115 OZ.“ Odvolací súd má za to, že na prejednávanú vec možno aplikovať aj závery vyjadrené v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČSR z 10. 06. 1982 sp. zn. Cpj 163/81, podľa ktorého: „V prípadoch, v ktorých po dočasnú dobu nemohla osoba, na ktorú malo užívacie právo prejsť, zdržiavať sa v byte z vážnych dôvodov (choroba, liečebný pobyt, štúdium, výkon zamestnania dočasne mimo bydliska), vychádzajú súdy z toho, že nemožno dopustiť, aby sa z uvedených dôvodov zmenilo právne postavenie týchto osôb, a aby stratili možnosť stať sa užívateľom bytu po smrti ich pôvodného užívateľa. Trvalé opustenie spoločnej domácnosti sa dá všeobecne vymedziť ako jednanie vedené s úmyslom domácnosť zrušiť a už neobnoviť.“ Z obsahu spisového materiálu (odvolanie, vyjadrenia) jednoznačne plynie, že žalobkyňa nemala úmysel trvale opustiť spoločnú domácnosť a do tejto sa pravidelne vracala podľa možností na 14 dní počas Vianoc 2018 a počas veľkonočných sviatkov 2019, pričom počas uvedeného obdobia sa podieľala na starostlivosti o domácnosť (prala, varila, nakupovala, trávila čas s poručiteľom a ostatnými členmi domácnosti). Všetky uvedené skutočnosti preukazujú, že žalobkyňa tvorila spoločnú domácnosť so žalobcom, a túto chceli zachovať aj naďalej. Záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyňa opustila spoločnú domácnosť nebol správny. Z uvedeného plynie aj nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyňa netvorila spoločnú domácnosť s poručiteľom počas posledného roka pred jeho smrťou. Nakoľko neopustila spoločnú domácnosť, tak túto tvorila tak počas posledného roka ako aj viacerých predchádzajúcich rokov. Skutočnosť, že pri zakladaní spoločnej domácnosti boli počiatočné konflikty a trenie, nepôsobí nijako na správnosť záveru o tom, že v čase viac ako jeden rok pred smrťou poručiteľa existovala spoločná starostlivosť o domácnosť, ktorá trvala.“ Z uvedeného podľa názoru dovolacieho súdu je dostatočne zrejmé, že v posudzovanom spore odvolací súd na základe vykonaného dokazovania nemal pochybnosti o existencii spolunažívania žalobkyne a pozostalého a starostlivosti o spoločnú domácnosť aj napriek skutočnosti, že žalobkyňa študovala v zahraničí, čo aj dostatočne a zrozumiteľne odôvodnil vrátane vysporiadania sa s relevantnou argumentáciou dovolateľov, preto ani túto vyššie uvádzanú dovolaciu námietku nemožno považovať za opodstatnenú v zmysle zmätočnostnej vady podľa § 420 písm.
  26. f)CSP. 21. Nad rámec uvedeného dovolací súd dopĺňa, že námietky dovolateľov vychádzajú z toho, že neboli splnené podmienky podľa § 474 OZ pre určenie, že žalobkyňa je dedičkou po poručiteľovi, čo ale nekorešponduje s odvolacím súdom zisteným skutkovým stavom v spore a odôvodnením jeho rozhodnutia, k čomu napokon odvolací súd sa osobitne v rozsudku, v bode 22. vyjadril takto: „Odvolací súd k námietkam žalovaných 2/ a 3/ uvádza, že tieto boli založené na správnosti zamietajúcich dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, s čím sa však odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené nestotožnil, nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho posúdenia veci, ako aj nesprávne zisteného skutkového stavu.“ 22. Pokiaľ dovolatelia ďalej v súvislosti s nedostatkom odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu namietali, že súd navyše celkom zjavne nesprávne označuje žalobkyňu za maloletú, pričom v období, ktoré je predmetom skúmania (ktoré malo byť predmetom skúmania), t. j. rok pred smrťou poručiteľa, nebola maloletá, k uvedenému dovolací súd poznamenáva, že dovolatelia neuviedli, v čom bolo uvedeným používaním označenia žalobkyne za maloletú zasiahnuté do ich práv, keď uvedenú námietku bez ďalšieho nerozvinuli. Dovolací súd nie je oprávnený za dovolateľa dopĺňať jeho argumentáciu a dotvárať dovolacie dôvody, na ktorých založil svoje dovolanie. Ak aj odvolací súd označil žalobkyňu celkom zjavne nesprávne ako maloletú, z hľadiska materiálneho nedosahuje uvedená zjavná nesprávnosť porušenie takej intenzity, aby mohlo dôjsť k porušeniu práva dovolateľov na spravodlivé súdne konanie v zmysle 420 písm.
  27. f)CSP. 23. Z dôvodov vyššie uvedených dovolací súd môže len konštatovať, že dovolanie žalovaných 2a/, 2b/, 2c/, 2d/, 2e/, 3/ namietajúcich vadu podľa § 420 písm.
  28. f)CSP spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu je síce v tejto časti prípustné, ale nie je dôvodné, pretože táto vada dovolacím súdom zistená nebola. 24. Dovolatelia v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm.
  29. f)CSP namietali tiež nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, spočívajúci v tom, že súd nemal prihliadať na neúplné nepodpísané podanie - vyjadrenie žalovaného 4/ (bod (3.2.1. tohto rozhodnutia). 24.1. Podľa § 127 ods. 1 CSP ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
  30. a)ktorému súdu je určené,
  31. b)kto ho robí,
  32. c)ktorej veci sa týka,
  33. d)čo sa ním sleduje,
  34. e)podpis. 24.2. Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že na č. l. 416 a nasl. sa nachádza vyjadrenie žalovaného 4/ z 26. decembra 2022 doručené v listinnej podobe okresnému súdu dňa 27. decembra 2022 (viď pečiatka na č. l. 418 rub spisu), pričom na č. l. 417 spisu sa nachádza podpis žalovaného 4/. Z uvedeného vyplýva, že podanie žalovaného 4/ obsahuje všeobecnú náležitosť podania podľa § 127 ods. 1 CSP, a to podpis. Pokiaľ odvolací súd na takéto úplné podpísané podanie žalovaného 4/ v súlade so zákonom prihliadol, jeho procesný postup nemôže byť nesprávny. Procesný postup odvolacieho súdu v súlade so zákonom nemôže zakladať konštatovanie o existencii zmätočnostnej vady podľa § 420 písm.
  35. f)CSP. 25. Dovolatelia ďalej k nesprávnemu procesnému postupu súdu namietali, že im neboli doručené vyjadrenia žalovanej 1/ z 26. decembra 2022 (č. l. 420 a nasl. spisu) a žalovaného 4/ z 26. decembra 2022 (č. l. 416 a nasl. spisu), boli tak poškodení na svojich právach. 25.1. Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že vyjadrenie žalovanej 1/ a žalovaného 4/ bolo doručené okresným súdom pôvodne žalovanej 2/ dňa 8. februára 2023 (viď doručenka na č. l. 446 spisu). Ďalej z obsahu spisu vyplýva, že vyjadrenie žalovanej 1/ a žalovaného 4/ bolo doručené žalovanému 3/, resp. jeho zástupkyni G. C. (pozri splnomocnenie na č. l. 317 spisu) dňa 10. februára 2023 (viď doručenka na č. l. 445 spisu). Je tak zrejmé, že nie je pravdivé tvrdenie dovolateľov o nedoručení im vyššie uvádzaných vyjadrení žalovanej l/ a žalovaného 4/, čo vylučuje nesprávny procesný postup súdu, preto dovolací súd nemohol považovať ani túto námietku dovolateľov za opodstatnenú. 26. Dovolatelia v rámci zmätočnostnej vady podľa § 420 písm.
  36. f)CSP tiež namietali nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, nedostatky v procese dokazovania, keď odvolací súd dokazovanie, ktoré opakoval, neukončil, nevyhlásil uznesenie, ktorým by vyhlásil dokazovanie za skončené, preto tento nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ako aj jeho neúplný predbežný názor spôsobil, že jeho rozhodnutie je aj prekvapivé. 26.1. K námietke nedostatkov v procese dokazovania dovolací súd najskôr k dokazovaniu na odvolacom súde považuje za potrebné uviesť, že ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem, odvolací súd na prejednanie odvolania vždy nariadi pojednávanie (§ 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd sám zopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 384 ods. 1 CSP). Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich napriek návrhu strany nevykonal súd prvej inštancie (§ 384 ods. 2 CSP) a tiež za podmienok podľa § 366 CSP (§ 384 ods. 3 CSP). O tom, či je potrebné vo veci zopakovať alebo doplniť dokazovanie, rozhoduje odvolací súd. 26.2. Viazanosť odvolacieho súdu skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) sa vzťahuje na skutkové zistenia uvedené v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd ich môže zmeniť alebo doplniť, prípadne inak modifikovať iba po vykonaní, t. j. po opakovaní alebo doplnení dokazovania. Opakovaním dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie sa v zmysle ustanovenia 384 ods. 1 CSP rozumie opakovanie nie všetkých dôkazov, na ktorých je rozhodnutie odvolacieho súdu založené, ale iba takých dôkazov, o výsledkoch správnosti ktorých má odvolací súd pochybnosti, ide tak o zopakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu (§ 384 ods. 1 CSP in fine). 26.3. Dovolací súd zdôrazňuje, že v predmetnom spore odvolací súd na základe odvolania žalobkyne rozhodol v spore nariadením odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 a 2 CSP zopakovaním dokazovania podľa § 204 CSP a § 384 ods. 1 CSP. Zo zápisnice o odvolacom pojednávaní z 24. októbra 2023 (č. l. 500 a nasl. súdneho spisu) vyplýva, že odvolací súd na tomto pojednávaní zopakoval dokazovanie, dal prítomným stranám sporu priestor na záverečné vyjadrenie k veci a následne vyhlásil uznesenie v znení: „Krajský súd vyhlasuje dokazovanie za skončené a súčasne prerušuje pojednávanie za účelom porady senátu o 09:58 h.“ Uvedené osvedčuje neopodstatnenosť námietok dovolateľov o nesprávnom procesnom postupe odvolacieho súdu vrátane procesu dokazovania, preto sa dovolací súd ďalej touto námietkou nezaoberal. 26.4. Dovolací súd po preskúmaní veci môže len konštatovať, že procesný postup odvolacieho súdu hodnotiac ho v celkovom kontexte vrátane procesu dokazovania sa nevymykal zo zákonného rámca CSP a bol vedený spôsobom, ktorým odvolací súd neznemožnil dovolateľom realizovať im patriace procesné práva v takej miere, že by tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 27. V ďalšom dovolatelia poukazovali, že počas pojednávania odvolací sú predniesol svoj predbežný právny názor len vo vzťahu k tomu, že žalobkyňa žila s poručiteľom v spoločnej domácnosti počas roka pred smrťou poručiteľa, odvolací súd sa však ani slovom nevyjadril k splneniu ostatných podmienok, ktoré zakladajú zákonný nárok v II. dedičskej skupine. 27.1. Z uvedenej námietky vyplýva, že dovolatelia odvolaciemu súdu vytýkali, že nepostupoval podľa § 181 ods. 2 CSP, keď počas pojednávania síce uviedol svoj predbežný názor, ale neuviedol ho podľa dovolateľov vo vzťahu k všetkým podľa nich podstatným okolnostiam. K čomu dovolací súd poukazuje na § 378 ods. 1 a 2 CSP, podľa ktorého na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak odvolací súd nariadi pojednávanie, na jeho začiatku podá predseda alebo poverený člen senátu správu o doterajšom priebehu konania a potom sa vyjadria strany a iné subjekty konania a prednesú svoje návrhy. Tiež podľa § 181 ods. 1 CSP po vyvolaní veci a úkonoch podľa § 180 žalobca prednesie podstatný obsah žaloby a vyjadrení podľa § 167, žalovaný má právo vyjadriť sa k prednesu žalobcu a strana môže odkázať na svoje písomné podanie a po úkonoch podľa ods. 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná, a ktoré dôkazy nevykoná, a uvedie tiež svoje predbežné právne posúdenie veci, čo neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu (§ 181 ods. 2 CSP, v podstatných rysoch prevzatá úprava priebehu pojednávania po prednesoch strán podľa § 118 ods. 2 OSP). 27.2. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva pre konanie na odvolacom súde možnosť primerane aplikovať ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie v prípade, ak ich použitie nie je vylúčené osobitnou právnou úpravou tak, že konkrétna otázka je upravená pre odvolacie konanie odlišne alebo je použitie niektorých ustanovení výslovne vylúčené. Primárne je preto možné použiť ustanovenia o skúmaní procesných podmienok, o dokazovaní, o zmieri. Naopak, osobitne sú pre odvolacie konanie upravené náležitosti rozhodnutia o odvolaní (§ 393 CSP), o nariadení pojednávania (§ 385 CSP), o trovách odvolacieho konania (§ 396 CSP) a pod. Pri aplikácii ustanovení prvej a druhej časti CSP (všeobecné ustanovenia a konanie na súde prvej inštancie) je potrebné prihliadať na osobitý charakter odvolania ako riadneho opravného prostriedku a vylúčiť tiež z aplikácie také ustanovenia, ktoré sú charakteristické výlučne a len pre konania na súde prvej inštancie (napr. predbežné prejednanie sporu podľa § 168 a nasl. CSP). Následne s prihliadnutím na charakter odvolania a odvolacieho konania vymedziť, ktoré ďalšie ustanovenia je možné použiť v rozsahu, kde právna úprava v štvrtej časti, prvej hlavy CSP (odvolanie) absentuje, a ktoré z ustanovení predchádzajúcich častí sú nepoužiteľné (neaplikovateľné); (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. BECK, str. 1265 a nasl.). Napokon odlišnej povahe konania v prvej inštancii (ako tzv. nachádzacieho konania) a odvolacieho konania (ako konania prieskumného) zodpovedá aj odlišná úprava priebehu pojednávania na odvolacom súde (§ 385 ods. 2 CSP), vylučujúca čo i len primerané použitie ustanovení o konaní pred súdom prvej inštancie vrátane úpravy požadujúcej uvedenie v tejto fáze konania i predbežného právneho posúdenia veci (§ 181 ods. 2 CSP). Takáto úprava má svoju logiku nielen preto, že aj súd prvej inštancie má povinnosť uviesť len predbežné právne posúdenie veci a je zjavne vecou kvality, ucelenosti a objektívnej uspokojivosti prípadnej následnej oponentúry voči takémuto právnemu posúdeniu veci, či ju súd pri konečnom rozhodovaní akceptuje (a od predbežného právneho názoru ustúpi) alebo si naopak svoj názor podrží (v tomto prípade s uzrozumením o logickom dôsledku takéhoto počínania v podobe odvolania strany, ktorej argumentáciu neprijal); ale najmä preto, že náprave prípadných nedostatkov (spravidla medzier) v právnom posudzovaní veci odvolacím súdom zásadne neslúži dovolanie pre zmätočnosť (podľa § 420 CSP), ale dovolanie podávané z iného dôvodu, ktorým je práve nesprávne vyriešenie otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu (podľa § 421 CSP). Nemožno preto súhlasiť s názorom dovolateľov ohľadom nesprávneho postupu odvolacieho súdu v súvislosti s ne/vyslovením jeho predbežného právneho názoru v zmysle § 181 ods. 2 CSP v takom rozsahu, ako sa domnievali dovolatelia. Aj prípadné porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv (pozri mutatis mutandis rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/17/2021, 7Cdo/130/2018, 4Cdo/142/2018, 3Cdo/9/2018, aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 16/2012, z ktorého vyplýva, že súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu podľa § 118 ods. 2 OSP, vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci, k tomu porovnaj aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/211/2013, 3Cdo/3/2016, 7Cdo/279/2021 z 31. januára 2022). Vychádzajúc z uvedeného je podľa názoru dovolacieho súdu námietka dovolateľov nedôvodná. 28. Pokiaľ dovolatelia namietali aj prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu v dôsledku jeho nesprávneho procesného postupu, dovolací súd uvádza, že nesprávny procesný postup odvolacieho súdu nezistil. Pokiaľ ide o námietku prekvapivého rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd akcentuje, že o tzv. prekvapivé rozhodnutie ide vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné. 28.1. V danom spore dovolací súd opakovane uvádza, že odvolací súd na prejednanie odvolania žalobkyne nariadil pojednávanie (dňa 24. októbra 2023), na ktorom v zmysle § 385 ods. l CSP sám zopakoval dokazovanie v potrebnom rozsahu, a to listinnými dôkazmi, pretože mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 384 ods. 1 CSP). Voči uvedenému strany sporu nemali žiadne námietky, výhrady, ani návrhy (viď bod 9. a 10. rozhodnutia odvolacieho súdu). Odvolací súd týmto procesným postupom vytvoril stranám priestor, aby sa mohli ústne na pojednávaní k meritu veci vyjadriť, aby sa mohli vyjadriť k tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom, prípadne navrhnúť na ich vyvrátenie dôkazy. 28.2. Nenáležité je potom tvrdenie dovolateľov, že rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé. Odvolací súd nariadiac odvolacie pojednávanie, zopakujúc dokazovanie podľa § 204 a § 384 ods. l CSP listinami a v potrebnom rozsahu postupoval v súlade so zákonným procesným postupom, zásadou kontradiktórnosti konania s cieľom predísť tzv. prekvapivému súdnemu rozhodnutiu. Ak dovolatelia mienili svojimi námietkami, že rozhodnutie odvolacieho súdu bolo pre nich prekvapivé, dovolací súd uvádza, že odvolací súd nezaložil v podstatnom svoje rozhodnutie na iných, či neúplných skutkových zisteniach, ktoré by nezistil prípadným dokazovaním. Podľa názoru dovolacieho súdu dovolatelia neopodstatnene v dovolaní namietajú prekvapivosť rozhodnutia a postupu odvolacieho súdu. 29. Dovolací súd na uvedenom základe dospel k záveru, že dovolatelia neopodstatnene namietali nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie ich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm.
  37. f)CSP), v tejto časti je dovolanie neprípustné (body 24. až 28. tohto rozhodnutia). 30. Dovolatelia zároveň namietali dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.
  38. a)CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 31. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 32. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 33. Na to, aby dovolací súd mohol pristúpiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré o. i. patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v § 431 až § 435 CSP (napr. sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/38/2019, 4Cdo/32/2018, 6Cdo/113/2017, 7Cdo/25/2018, 8Cdo/100/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť, len ak sú splnené uvedené predpoklady (po prijatí záveru o prípustnosti dovolania). Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. 34. Pre procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoria

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.