← Slovensko

náhradu straty na zárobku

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/75/2025 Identifikačné číslo spisu: 2121204006 Dátum vydania rozhodnutia: 30.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Mária Trubanová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 447OZ v aktuálnom znení, t.

j. použiť ich aj na právny vzťah, ktorý je predmetom tohto konania, hoci vznikol pred

  1. decembrom
  2. Rovnako by bolo nezmyselné, aby zákonodarca, ktorý vedel, že skoršie znenie § 446 OZ bolo nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2016 z
  3. októbra 2018 vyhlásené ako nesúladné s čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, chcel, aby sa pri určení výšky náhrady straty na zárobku v týchto právnych vzťahoch stále vychádzalo z protiústavného znenia zákona. Súd mal za to, že pri určení výšky náhrady straty na zárobku nebolo možné vychádzať zo znenia §

§ 447OZ do nálezu Ústavného súdu SR, t.

j. pri náhrade počas PN vychádzať z úrazového príplatku (§ 446 OZ) a po skončení PN z úrazovej renty (§ 447 OZ), pričom z aktuálneho znenia týchto ustanovení vychádza aj výpočet škody v expertnej správe o škode predloženej žalovanou. 1.8. V súvislosti s nárokom žalobcu na úrok z omeškania skonštatoval, že žalobca žalovanej riadne preukázal svoj nárok na náhradu škody za stratu na zárobku podaním z 27. novembra 2020 vrátane príloh, doručeným žalovanej dňa 1. decembra 2020, pričom žalovaná plniť odmietla bez právne relevantných dôvodov a neposkytla písomné vysvetlenie; keďže nesplnila povinnosť podľa § 11 ods. 6 písm.

  1. b)ZoPZP v lehote troch mesiacov, podľa § 11 ods. 8 ZoPZP je povinná zaplatiť úrok z omeškania. Začiatok nároku na úrok z omeškania bol doručením predžalobnej výzvy 1. decembra 2020, 3-mesačná lehota na ukončenie šetrenia poistnej udalosti uplynula 1. marca 2021, následne 15-dňová lehota na vyplatenie náhrady škody uplynula 16. marca 2021, a žalovaná sa dostala do omeškania dňa 17. marca 2021; omeškanie sa vzťahovalo aj na ostatné splatné dávky, vždy od 11. dňa mesiaca, keďže splatnosť bola určená na 10. deň a žalovaná proti návrhu nič nenamietala. So zreteľom na uvedené okresný súd žalobcovi priznal úrok z omeškania zo sumy náhrady za stratu na zárobku počas PN za obdobie 1. júla 2019 - 29. júla 2019 vo výške 5 % ročne zo sumy 972,75 eur od 17. marca 2021 do zaplatenia, úrok z omeškania zo sumy náhrady za stratu na zárobku po skončení PN za obdobie 1. augusta 2019 - 31. marca 2021 vo výške 5 % ročne zo sumy 20.607,80 eur, pričom súhrnne úrok z omeškania vo výške 5 % ročne priznal zo sumy 21.580,55 eur od 17. marca 2021 do zaplatenia, a následne aj z jednotlivých dávok splatných po 17. marci 2021, vždy od 11. dňa mesiaca, pričom poslednou dávkou, pri ktorej si žalobca zmenou petitu uplatnil úrok z omeškania, je dávka splatná v júni 2023. 1.9. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1, 2 v spojení s § 251, § 255 ods. 1 a 2, § 247 CSP. 2. Krajský súd v Trnave (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobcu a žalovanej rozsudkom z 29. januára 2025 č. k. 21Co/35/2024-320, výrokom I. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v celosti a vo výroku II. v časti náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti potvrdil; výrokom II. vo výroku II. v časti náhrady straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti a vo výroku III. zrušil a v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 2.1. Odvolací súd v prvom rade poukázal na to, že žalovaná síce odvolaním napadla celý I. výrok rozsudku, avšak vo vzťahu k nároku na náhradu straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti (§ 446 OZ) priznanému súdom prvej inštancie za obdobie od 1. júla 2019 do 29. júla 2019 vo výške 972,75 eur spolu s úrokom z omeškania, neuviedla žiadnu odvolaciu argumentáciu (nenamietala ani splnenie predpokladov pre vznik nároku žalobcu na náhradu straty na zárobku počas PN podľa § 446 OZ a rovnako neuviedla žiadne argumenty ani vo vzťahu k výške tohto nároku priznaného súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku), čím uvedeným postupom žalovaná odvolaciemu súdu prakticky znemožnila prieskum tejto časti napadnutého I. výroku, preto odvolaciemu súdu nezostalo nič iné, ako napadnutý I. výrok v uvedenej časti nároku na zaplatenie náhrady straty na zárobku počas PN za uvedené obdobie vo výške 972,75 eur s príslušenstvom, postupom podľa § 387 CSP ako vecne správny potvrdiť. Pri tom odvolací súd zdôraznil, že výpočet súdu prvej inštancie vychádzal zo skutočného stavu žalobcu pred a po skončení pracovnej neschopnosti, a nevychádzal z hypotetických príjmov, čím bol zabezpečený spravodlivý a realistický výpočet náhrady podľa § 446 OZ. 2.2. Odvolací súd konštatoval súdom prvej inštancie vykonanie dokazovania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danom spore, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, pričom odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie o vzniku nároku na náhradu straty na zárobku po ukončení práceneschopnosti (§ 447 OZ), s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku (v časti vzniku tohto nároku), s ktorým sa v plnej miere stotožňuje. 2.3. Odvolací súd vo väzbe na odvolacie námietky považoval za potrebné dodať s poukazom na § 447 OZ a body 86., 88. až 95. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, že súd prvej inštancie sa vysporiadal s posúdením splnenia predpokladov pre vznik nároku podľa § 447 OZ, pričom dospel k správnemu záveru, že žalobca v konaní preukázal splnenie týchto podmienok. Žalobcovi tak v dôsledku poškodenia zdravia vznikla strata na zárobku a vznikol nárok na náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti podľa § 447 OZ, námietka žalovanej o ich nesplnení tak nebola dôvodná. 2.4. V nadväznosti na ďalšiu námietku žalovanej týkajúcu sa posudzovania nároku podľa § 447a OZ, odvolací súd uviedol, že sa stotožnil s argumentáciou okresného súdu (bod 87. odôvodnenia rozsudku okresného súdu) a na zvýraznenie správnosti, i s poukazom na ustálenú doktrínu a judikatúru (R 35/1996) doplnil, že predmetné ustanovenie upravuje náhradu straty na starobnom alebo invalidnom dôchodku, vyplýva to zo samotnej podstaty a účelu tohto ustanovenia. Rieši nárok poškodeného na kompenzáciu škody nazývanej strata na dôchodku. K takejto strate dochádza vtedy, ak poškodený poberá nižší dôchodok, pretože pre vymeranie dôchodku sa vychádzalo z priemerného mesačného zárobku zníženého v dôsledku škody na zdraví. Úprava straty na dôchodku tak súvisí s nárokom na náhradu straty na zárobku, je však nárokom upraveným samostatne. Pri jeho uplatnení sa vyžaduje dôkaz o strate na starobnom alebo invalidnom dôchodku. Momentom priznania starobného dôchodku poškodený stráca nárok na náhradu za stratu na zárobku. 2.5. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu straty na zárobku počas PN (§ 446 OZ) a po skončení PN (§ 447 OZ), a preto okresný súd posudzoval, či mu vznikli tieto nároky. Zo žiadneho úkonu žalobcu nevyplýva, že by si uplatnil nárok na náhradu za stratu na dôchodku podľa § 447a OZ, a preto tento nárok nebol predmetom sporu. Napriek tomu súd prvej inštancie konštatoval, že nárok na náhradu straty na dôchodku podľa § 447a OZ by nebolo možné v súčasnosti žalobcovi priznať, nakoľko žalobcovi doposiaľ nevznikol nárok na starobný dôchodok. Odvolací súd, poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 9So/151/2016, podotkol, že ak žalobca ako poberateľ výsluhového dôchodku dovŕši dôchodkový vek, potrebný pre odchod do starobného dôchodku, bude môcť byť jeho nárok posudzovaný aj podľa § 447a OZ. Výsluhový dôchodok po dovŕšení veku potrebného pre odchod do starobného dôchodku sa svojou povahou považuje za starobný dôchodok. Žalobcovi však nárok na starobný dôchodok nevznikol, preto nebolo dôvodné posudzovať nárok žalobcu aj podľa § 447a OZ, ako správne konštatoval súd prvej inštancie. Preto námietka žalovanej o nesprávnom právnom posúdení nároku žalobcu, tak nebola dôvodná. 2.6. V súvislosti so zrušením časti rozsudku súdu prvej inštancie týkajúcej sa náhrady straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti za obdobie od 20. júla 2018 do 30. júna 2019 (pred obdobím od 1. júla 2019), odvolací súd poukázal, že v tejto časti nebolo rozhodnutie súdu prvej inštancie dostatočne odôvodnené. Podľa odvolacieho súdu okresný súd neuviedol presvedčivé a výstižné vysvetlenie, ako pri výpočte výšky náhrady straty na zárobku počas PN aplikoval § 446 OZ, čím znemožnil žalobcovi plnú realizáciu jeho procesných práv. Z tohto dôvodu bola táto časť rozsudku súdu prvej inštancie nepreskúmateľná a odvolací súd ju podľa § 389 ods. 1 písm.
  2. b)CSP zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie, aby bolo možné dôkladne a spravodlivo posúdiť nárok žalobcu. 2.7. Odvolací súd vo vzťahu k námietke žalovanej ohľadom vzniku prípadného bezdôvodného obohatenia poznamenal, že žalovaná túto námietku uplatnila už v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa okresný súd vysporiadal v odseku 100. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, s ktorým záverom sa odvolací súd stotožnil a rovnako poukázal na § 231 CSP, podľa ktorého rozsudok ukladajúci povinnosť plniť v budúcnosti splatné dávky alebo splátky možno na základe žaloby zmeniť, ak sa podstatne zmenili pomery, ktoré sú rozhodujúce pre výšku a ďalšie trvanie dávok alebo splátok. Ďalej uviedol, že zmena rozsudku je prípustná od času, keď nastala podstatná zmena pomerov. Takouto zmenou môže byť aj valorizácia výsluhového dôchodku (avšak musí byť podstatná) a aj priznanie iných dôchodkových dávok v budúcnosti. Za takúto podstatnú zmenu pomerov odôvodňujúcu zmenu v úprave nároku považuje najvyšší súd priznanie starobného dôchodku (R 44/2002). Pre súd prvej inštancie však bol rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku, z ktorého správne vychádzal (§ 217 ods. 1 CSP). Odvolací súd preto poukázal, že uloženie povinnosti žalobcovi oznamovať žalovanej informácie, ani priznanie práva žalovanej nejaké informácie vyžadovať, nebolo predmetom tohto sporu a zároveň uloženie takejto povinnosti, ani priznanie takého práva nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia. Právo žalovanej podať žalobu v prípade zmeny pomerov nie je ničím obmedzené a prípadná nesúčinnosť žalobcu pri oznamovaní potrebných informácií, môže byť zohľadnená až v budúcom konaní. Okresný súd naviac správne poznamenal, že spravodlivým prístupom by bolo, ak by sa v prípade valorizácie výsluhového dôchodku prihliadalo nielen na túto okolnosť, ale na druhej strane aj na valorizáciu priemerného zárobku poškodeného (sp. zn. 3Cdo/326/2006), ktorú rovnako nebolo možné v tomto konaní zohľadniť. 2.8. K žalobcovej námietke nesprávneho právneho posúdenia premlčania nároku na náhradu straty na zárobku počas práceneschopnosti súdu prvej inštancie uviedol, že okresný súd svoje rozhodnutie založil na právnom názore, podľa ktorého nárok žalobcu na náhradu straty na zárobku počas PN za mesiac júl 2018 až jún 2019 je premlčaný, lebo nárok na náhradu straty na zárobku sa nepremlčiava ako jeden celok, ale žalobca si mohol tento nárok na súde uplatniť za jednotlivé mesiace, a keďže žalobca si uplatnil nárok na súde až dňa 6. júla 2021, urobil tak až po uplynutí premlčacej doby. S uvedeným právnym záverom sa odvolací súd nestotožnil a zamietnutie žaloby v tejto časti považuje za predčasné s ohľadom na obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku. 2.9. S poukazom na doktrínu a judikatúru konštatoval, že pokiaľ súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu na náhradu škody počas PN vždy ako mesačné práva netvoriace jeden celok, ktoré si mal žalobca uplatniť na súde za jednotlivé mesiace, s ohľadom na čo následne dospel k záveru o čiastočnom premlčaní týchto práv, dospel k nesprávnemu právnemu záveru. Súd prvej inštancie svoj odklon od ustálenej súdnej praxe neodôvodnil a jeho argumenty popierajú konštantnú judikatúru súdov v danej problematike (rozsudok Najvyššieho súdu ČSR z 29. júna 1972 sp. zn. 1Cz/10/72, publikovaný v Zborníku IV stanovísk, správ a rozhodovania súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov z rokov 1970 - 1983, s. 625, rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 29. novembra 2006 sp. zn. 1089/2006, s právnym názorom, že o tom, aká škoda vznikla na strate na zárobku po dobu pracovnej neschopnosti poškodeného, sa poškodený dozvie spravidla v okamihu, keď mu bola vyplatená posledná dávka nemocenského, a kedy teda môže stratu na zárobku bližšie špecifikovať, t. j. vyčísliť pevnou sumou. Až v tejto dobe sa poškodený dozvie o škode podľa ustanovenia § 446 OZ a až od tejto doby začína plynúť premlčacia doba podľa ustanovenia § 106 OZ). S poukazom na rozsudky krajských súdov, rozsudok NS ČSR sp. zn. 1Cz/10/72, ako aj odbornú literatúru uzavrel, že nárok na náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti sa premlčuje ako jeden celok, nie iba ako nároky na jednotlivé mesačné sa opakujúce sa plnenia z neho vyplývajúce. Nakoľko nárok žalobcu na stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti bol uplatnený včas, bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti zamietnutia tohto nároku (za obdobie od 20. júla 2018 do 30. júna 2019) z dôvodu jeho premlčania, nesprávne. 2.10. Žalobca v odvolaní namietal aj nesprávne právne posúdenie sporu aj z dôvodu, že pri stanovení výšky náhrady žalobcu za stratu na zárobku počas PN, ako aj po PN od zisteného priemerného zárobku žalobcu, ktorý dosahoval pred poškodením zdravia, súd prvej inštancie odpočítal výsluhový dôchodok, ktorý mu je vyplácaný, čo aj dôvodil, ale bez súvislosti so znením právnych noriem, preto vo vzťahu k aplikácii §

§ 447OZ nie je rozsudok náležite odôvodnený.

Podľa žalobcu výsluhový dôchodok nepredstavuje náhradu, ktorá mu bola vyplatená v dôsledku choroby alebo úrazu podľa osobitných predpisov a nie je ani zárobkom, ktorý poškodený dosahuje po skončení PN a nie je ho možné podradiť ani pod invalidný dôchodok, preto nemal byť pri výpočte výšky náhrady straty na zárobku ako počas PN, tak po jej skončení, zohľadnený. Odvolací súd k tejto námietke poukázal na znenie zákona a uviedol, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku pri výpočte výšky oboch nárokov (aj nároku na náhradu straty na zárobku počas PN aj po ukončení PN) zhodne konštatoval, že výsluhový dôchodok žalobcu v prejednávanom spore je potrebné považovať za plnenie majúce povahu náhrady straty príjmu žalobcu počas, aj po jeho práceneschopnosti, a preto pri výpočte výšky náhrady straty na zárobku ako počas PN, tak po jej skončení, prihliadal na výsluhový dôchodok poberaný žalobcom (a tento od priemerného zárobku odpočítal), avšak bližšie odôvodnenie toho, prečo výsluhový dôchodok možno považovať za náhradu straty príjmu, sa týkalo len nároku na náhradu straty príjmu po ukončení PN. Dôvodnou potom bola námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie v tejto časti neobsahuje vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie, nie je z neho zrejmé, ako pri výpočte výšky nároku súd aplikoval § 446 OZ a prečo odpočítal výsluhový dôchodok, preto je napadnuté rozhodnutie v časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku uplatnenej náhrady straty na zárobku počas PN (v sume 683,36 eur s príslušným úrokom z omeškania za obdobie od

  1. júla 2019 do
  2. júla 2019) zamietol, nepreskúmateľné, z ktorého dôvodu ho bolo potrené v napadnutom rozsahu zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. 2.
  3. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu k nároku na náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku citoval ustanovenie § 447 OZ v bode
  4. a túto právnu normu vyložil v bodoch
  5. až 86., v bodoch
  6. až
  7. súd prvej inštancie podrobne vysvetlil, prečo pri výpočte tohto nároku na náhradu škody od zistenej výšky priemerného zárobku pred poškodením zdravia žalobcu odpočítal výsluhový dôchodok a z bodov 88.,
  8. a
  9. je zrejmé, ako citované právne predpisy na prejednávanú vec aplikoval. Námietka žalobcu o absencii právneho posúdenia veci a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia ohľadne určenia výšky nároku na náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti (v zamietajúcej časti) podľa odvolacieho súdu tak nebola dôvodná, čo podrobne odôvodnil (body
  10. až
  11. rozsudku odvolacieho súdu) so záverom, že výsluhový dôchodok v danom prípade jednak kompenzuje stratu žalobcu na zárobku v dôsledku skončenia služobného pomeru a zároveň nahrádza invalidný dôchodok, ktorý nebol žalobcovi priznaný len z dôvodu už priznaného výsluhového dôchodku. Výsluhový dôchodok je teda príjmom, ktorý žalobca pred poškodením zdravia nepoberal, tento mu bol priznaný až v dôsledku škodovej udalosti, preto je potrebné ho považovať za plnenie majúce povahu náhrady straty príjmu žalobcu po jeho práceneschopnosti, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie správne pri výpočte náhrady straty na zárobku po skončení PN naň prihliadal. V opačnom prípade by došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalobcu ako správne uviedol aj súd prvej inštancie, nakoľko v prípade nezohľadnenia výsluhového dôchodku by žalobca mal vyšší príjem ako pred vznikom škody. Podľa odvolacieho súdu námietka žalobcu, že výsluhový dôchodok nie je plnením majúcim povahu náhrady straty príjmu žalobcu po ukončení práceneschopnosti tak nebola dôvodná a postup súdu prvej inštancie, keď pri výpočte výšky straty na zárobku po ukončení PN zohľadnil aj výsluhový dôchodok, bol správny. Z uvedeného dôvodu potom súd prvej inštancie správne zamietol žalobu vo zvyšnej časti nároku na náhradu straty na zárobku po skončení PN. 2.
  12. Odvolací súd s poukazom na všetko vyššie uvedené zhrnul, že pokiaľ súd prvej inštancie vo výroku I. rozsudku priznal žalobcovi od žalovaného nárok na zaplatenie celkom sumy 55.479,47 eur (náhrada straty na zárobku počas PN za obdobie od
  14. 2019 do
  16. 2019 v sume 972,75 eur + náhrada straty na zárobku po skončení PN v sume 54.506,72 eur) vrátane úrokov z omeškania a následne od
  17. januára 2024 nárok na opakujúcu sa mesačnú dávku vo výške 1.027,24 eur splatnú vždy do
  18. dňa príslušného kalendárneho mesiaca a vo výroku II. vo zvyšnej časti nároku na náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti žalobu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľov, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok v uvedených častiach potvrdil (I. výrok v celosti a II. výrok v časti náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti). 2.
  19. Vo výroku II. v časti zamietnutia náhrady straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti (za obdobie od
  20. júla 2018 do
  21. júla 2019 vo výške 7.781,41 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 7.781,41 eur od
  22. marca 2021 do zaplatenia /žalovaná suma 8.754.16 eur mínus priznaná suma 972,75 eur/) a vo výroku III. (o náhrade trov konania) s poukazom na vyššie vytknuté pochybenia však musel odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 2.
  23. Odvolací súd s poukazom na § 396 ods. 3 CSP uviedol, že súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne o náhrade trov.
  24. Proti rozsudku odvolacieho súdu vo výroku I., v časti ktorej bol výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie v časti náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti (zamietajúci výrok) v celom rozsahu potvrdený, podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil poukazom na § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. 3.
  25. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ uviedol, že odvolací súd napadnutý rozsudok, čo do právneho posúdenia veci, nedostatočne odôvodnil. Nie je zrejmé, či vo vzťahu k výkladu ustanovenia § 447 OZ výsluhový dôchodok priznaný žalobcovi, ktorý odvolací súd na účely výpočtu výšky straty na zárobku žalobcu po PN odpočítal od príjmu, ktorý dosahoval pred poškodením zdravia, považuje za invalidný dôchodok vyplácaný poškodenému podľa osobitných predpisov, za zárobok, ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti, alebo či nad rámec znenia zákona vytvára osobitnú kategóriu plnenia majúceho povahu náhrady straty príjmu poškodeného po jeho práceneschopnosti, prípadne či sa tieto kategórie navzájom prelínajú alebo splývajú. Vágnosť použitého pojmu „plnenie majúce povahu náhrady straty príjmu“ znemožňuje žalobcovi identifikovať, čo všetko možno pod tento pojem subsumovať a vytvára stav právnej neistoty. Zároveň vzniká možnosť kumulácie s ustanovením § 446 OZ, kde zákonodarca použil formuláciu „náhradou, ktorá bola poškodenému vyplatená v dôsledku choroby alebo úrazu podľa osobitných predpisov“, ako sa udialo aj v prejednávanej veci, a teda tento odvolacím súdom použitý neurčitý pojem stiera rozdiely medzi ustanoveniami §

§ 447OZ.

Odvolací súd zároveň nedostatočne zdôvodnil odklon od zákonnej úpravy, ako aj od existujúcej judikatúry, keď nedostatočná procesná aktivita žalovanej a ňou zvolený spôsob uplatnenia procesnej obrany nemôže byť podkladom pre konštatovanie o eventuálnom vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu, dotváranie zákonnej úpravy a narúšanie princípu právnej istoty. 3.2. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.

  1. b)CSP dovolateľ uviedol, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení, nakoľko rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, t. j. že výsluhový dôchodok podľa § 38 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov kompenzuje stratu žalobcu na zárobku v dôsledku skončenia služobného pomeru a zároveň nahrádza invalidný dôchodok, ktorý nebol žalobcovi priznaný len z dôvodu už priznaného výsluhového dôchodku. Výsluhový dôchodok je teda príjmom, ktorý žalobca pred poškodením zdravia nepoberal, tento mu bol priznaný až v dôsledku škodovej udalosti, preto je potrebné ho považovať za plnenie majúce povahu náhrady straty príjmu žalobcu po jeho práceneschopnosti. 3.3. Podľa dovolateľa výsluhový dôchodok priznaný a vyplácaný poškodenému podľa § 38 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je možné považovať za invalidný dôchodok, ani zárobok, ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti podľa § 447 OZ a nie je dávkou vyplácanou v súvislosti s poškodením zdravia. Preto pre určenie výšky náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite ho nie je možné odpočítavať od priemerného zárobku, ktorý poškodený dosahoval pred vznikom škody. 3.4. Pokiaľ odvolací súd v napadnutom rozsudku uvádza, že výsluhový dôchodok považuje za plnenie majúce povahu náhrady straty príjmu žalobcu po jeho práceneschopnosti, takáto náhrada straty príjmu by mala byť na účely § 447 OZ vyplácaná za účelom kompenzácie straty príjmu v dôsledku zmenenej pracovnej schopnosti. Výsluhový dôchodok je však vyplácaný aj osobám bez straty pracovnej schopnosti, a preto neplní účel náhrady vyplácanej v súvislosti s poškodením zdravia. 3.5. Odvolací súd by sledoval účel a zmysel právnej normy uvedenej v § 447 OZ vtedy, ak by žalobcovi kompenzoval ako stratu na zárobku majetkovú ujmu, ktorú žalobca utrpel v porovnaní s ktoroukoľvek inou osobou bez straty pracovnej schopnosti v dôsledku škodovej udalosti. Pokiaľ by žalobca neutrpel stratu pracovnej schopnosti v dôsledku škodovej udalosti, mohol popri poberaní výsluhového dôchodku naďalej vykonávať inú prácu v pracovnom pomere a dosahovať zárobok. Ktorákoľvek iná osoba v postavení obdobnom žalobcovi môže poberať výsluhový dôchodok podľa zák. č. 328/2002 Z. z. a popritom (nakoľko je bez straty pracovnej schopnosti) naďalej vykonávať prácu, či už v pracovnom pomere, inom obdobnom pomere, či dosahovať príjem inou zárobkovou činnosťou. Existencia takýchto prípadov, kedy príslušník ozbrojených zborov po splnení predpokladov pre priznanie výsluhového dôchodku popri vyplácaní výsluhového dôchodku naďalej využíva svoje pracovné schopnosti a vďaka nim dosahuje príjem, je všeobecne známa skutočnosť a nie je potrebné ju dokazovať. 3.6. Výklad právnej normy obsiahnutej v § 447 OZ tak, ako ho aplikoval odvolací súd vytvára nerovné postavenie medzi žalobcom ako osobou, ktorá utrpela poškodenie zdravia a stratila pracovnú schopnosť v porovnaní s inými osobami s nezmenenou pracovnou schopnosťou, ktorým bol priznaný výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z. Aby bolo toto postavenie rovné, musel by sa každému výsluhovému dôchodcovi, ktorý neutrpel stratu pracovnej schopnosti a naďalej vykonáva pracovnú činnosť a dosahuje zárobok a zároveň mu bol priznaný výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z., tento výsluhový dôchodok od ním dosahovaného príjmu odpočítavať. Pokiaľ však takáto právna úprava neplatí, nie je možné výsluhový dôchodok vyplácaný žalobcovi považovať za zárobok, ktorý dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti, ani za dávku vyplácanú v súvislosti s poškodením jeho zdravia (lebo je vyplácaná aj úplne zdravým osobám), nakoľko takýto výklad potom vytára nerovné postavenie medzi žalobcom ako osobou, ktorá utrpela poškodenie zdravia vo vzťahu k osobe, ktorá poškodenie zdravia neutrpela a rovnako jej vznikol nárok na výplatu výsluhového dôchodku. 3.7. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu podľa § 449 ods. 1 CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 4. Žalovaná sa k dovolaniu žalobcu nevyjadrila. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné zamietnuť. 6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). 7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 CSP (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť dovolania pre riešenie právnej otázky). 8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.
  2. f)CSP, je procesnou povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). 9. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania o. i. aj z § 420 písm.
  3. f)CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9.1. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm.
  4. f)CSP je
  5. a)zásah súdu do práva na spravodlivý proces a
  6. b)nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
  7. f)CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 9.3. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 10. Dovolateľ v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm.
  8. f)CSP namietal, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje právne závery týkajúce sa kvalifikácie pojmu výsluhového dôchodku na účely náhrady za stratu na zárobku, a to z pohľadu prípustnosti výkladu neurčitého pojmu „plnenie majúce povahu náhrady straty príjmu“, určenia obsahu tohto pojmu, vylúčenia jeho aplikácie vo vzťahu k rozdielom medzi §

§ 447

Občianskeho zákonníka, ako aj nedostatočné odôvodnenie odklonu od zákonnej úpravy a existujúcej judikatúry. 11. K námietke nedostatočného odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu k jeho potvrdzujúcemu výroku v zamietajúcej časti výroku súdu prvej inštancie o náhrade straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti dovolací súd v prvom rade odkazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), z ktorej vyplýva, že zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). 12. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) aj z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 220 CSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). 13. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.

  1. f)CSP. 14. Preto aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné. 15. K dovolacej námietke týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia vyššie naznačenej časti rozhodnutia odvolacieho súdu, a teda jeho nepreskúmateľnosti, dovolací súd vo väzbe na body 11. až 14. tohto rozhodnutia môže len konštatovať, že v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
  2. f)CSP. Dovolací súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a preskúmaní rozsudku odvolacieho súdu (aj rozsudku súdu prvej inštancie) dospel k záveru, že jeho odôvodnenie nevybočuje z limitov spravodlivého procesu, je dostatočné, logické a primerané. Odvolací súd svoje potvrdzujúce rozhodnutie odôvodnil úvahami, ktoré sú zrozumiteľné, konzistentné a spätne preskúmateľné. 15.1. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s potvrdzovanou časťou rozhodnutia súdu prvej inštancie v kompletizujúcej jednote vzhľadom na ich určujúcu spätosť, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie v danom spore tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania a nemožno ho považovať za neodôvodnené, či arbitrárne (svojvoľné). Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu. 15.2. V dôvodoch svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení, a prečo rozhodnutie okresného súdu považuje za vecne správne, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti doplnil aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími (aj dovolacími) námietkami žalobcu. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (najmä body 75. až 104.), ako aj odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie (najmä body 69. až 101.) v kompletizujúcej jednote (§ 387 ods. 2 CSP), nevyplýva nedostatočnosť, či arbitrárnosť (svojvoľnosť) a nepresvedčivosť, ani absencia o skutkových a právnych záveroch, či taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne a náležite neodôvodnil, a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu dovolateľa. 16. Pokiaľ dovolateľ konkrétne namietal nedostatočné odôvodnenie právnych záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa právnej kvalifikácie výsluhového dôchodku ako plnenia majúceho povahu náhrady straty na zárobku, z hľadiska prípustnosti jeho výkladu, určenia obsahu a aplikácie pri stieraní rozdielov medzi §

§ 447

Občianskeho zákonníka, dovolací súd poukazuje na to, že k tejto námietke sa odvolací súd podrobne vyjadril v bodoch

  1. až
  2. odôvodnenia svojho rozhodnutia, keď v bodoch
  3. až
  4. zhrnul, že „v danom prípade zmyslom a účelom oboch ustanovení (§

§ 447

OZ) priznávajúcich poškodenému právo na náhradu škody bolo zaistiť, aby mu v plnej miere bola kompenzovaná majetková ujma. Strata na zárobku je širší pojem ako len mzda, jej účelom je nahradiť poškodenému príjem, ktorý by dosiahol, ak by nedošlo k poškodeniu zdravia (Rc 64/2003). Ustanovenie § 447 OZ nie je možné vykladať zužujúco; v kontexte účelu tohto ustanovenia je za stratu na zárobku potrebné považovať rozdiel medzi príjmom pred vznikom škody a príjmom po jej vzniku, ktorým je výsluhový dôchodok. Uvedené ustanovenie sa vykladá a dotvára v súdnych rozhodnutiach (R 10/1991; R 3/2003; R 29/2004; R 31/1979; R 98/1958; 21Cdo/2805/1999), ktoré priznávajú nárok aj tam, kde by podľa striktného gramatického výkladu nevznikol. Mechanická aplikácia abstrahujúca zmysel a účel právnej normy činí z práva nástroj odcudzenia a absurdity (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. Pl. ÚS 33/97; Pl. ÚS 21/96; rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07; III. ÚS 308/2012). V danom prípade je potrebné zohľadniť individuálne okolnosti daného prípadu a skutočnosť, že v prípade žalobcu sa jednalo o zamestnanca pracujúceho v štátnej službe, ktorého sociálne zabezpečenie je prednostne upravené osobitnými predpismi, a to zákonom č. 328/2002 Z. z., aplikácia ktorého služobným úradom mala za následok priznanie výsluhového dôchodku.“ Osobitne dovolací súd považuje za potrebné poukázať na bod

  1. napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v znení: „Výsluhový dôchodok je dávkou sociálneho zabezpečenia (§ 1 ods. 1 písm. c) zákona č. 328/2002 Z. z.). Z dôvodovej správy k návrhu zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (č. 1379 z
  2. februára 2002) vyplýva, že účelom výsluhového dôchodku je kompenzácia straty na zárobku v dôsledku skončenia služby. Riešenie otázky súbehu výsluhového dôchodku s dôchodkom zo všeobecného sociálneho poistenia je podľa dôvodovej správy zásadné v tom, že výkon služby ako poistená doba sa bude zhodnocovať len raz pre nárok na výsluhový dôchodok. Návrh zákona bol vypracovaný tak, aby (okrem iného) pre nárok na dávky a ich výšku bola rozhodujúcou len doba služby v ozbrojených zboroch (princíp výsluhy) a kvalifikovaný príjem, a aby bol tento systém kompatibilný so systémom všeobecného sociálneho poistenia (ak policajt nesplní podmienky na dlhodobo poskytované dávky výsluhového zabezpečenia, bude prevedený do všeobecného systému sociálneho poistenia).“ Nadväzujúc na uvedené v bode
  3. následne odvolací súd uzavrel, že „výsluhový dôchodok v danom prípade jednak kompenzuje stratu žalobcu na zárobku v dôsledku skončenia služobného pomeru a zároveň nahrádza invalidný dôchodok, ktorý nebol žalobcovi priznaný len z dôvodu už priznaného výsluhového dôchodku. Výsluhový dôchodok je teda príjmom, ktorý žalobca pred poškodením zdravia nepoberal, tento bol mu priznaný až v dôsledku škodovej udalosti, preto je potrebné ho považovať za plnenie majúce povahu náhrady straty príjmu žalobcu po jeho práceneschopnosti, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie správne pri výpočte náhrady straty na zárobku po skončení PN naň prihliadal. V opačnom prípade by došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalobcu ako správne uviedol aj súd prvej inštancie, nakoľko v prípade nezohľadnenia výsluhového dôchodku by žalobca mal vyšší príjem ako pred vznikom škody.“ 16.
  4. Odvolací súd v reakcii na námietku odvolateľa (dovolateľa), že výsluhový dôchodok mu je vyplácaný z dôvodu, že pred vznikom škodovej udalosti splnil predpoklady na jeho priznanie, s ktorou námietkou sa odvolací súd nestotožnil, uviedol, že žalobca pred vznikom škodovej udalosti nesplnil všetky podmienky pre priznanie výsluhového dôchodku, nakoľko podmienkou priznania výsluhového dôchodku je skončenie služobného pomeru (§ 38 ods. 1 zákona č. 382/2002 Z. z.), ktorá podmienka pred vznikom škody splnená nebola. S odkazom na výsluch žalobcu odvolací súd konštatoval, že ku skončeniu služobného pomeru došlo zo strany zamestnávateľa z dôvodu, že následkom úrazu žalobca stratil zo zdravotných dôvodov spôsobilosť vykonávať akúkoľvek funkciu v zbore a služobný pomer s ním musel byť ukončený. Z uvedeného vyplýva, že nebyť úrazu, k ukončeniu služobného pomeru zo strany zamestnávateľa (a ani zo strany žalobcu vychádzajúc z jeho výpovede) by nedošlo, služobný pomer by trval ďalej a žalobca by výsluhový dôchodok nepoberal. V konaní nebolo sporné, že pred škodovou udalosťou výsluhový dôchodok žalobcovi nebol priznaný, ani vyplácaný. V dôsledku poškodenia zdravia došlo ku skončeniu služobného pomeru a priznaniu výsluhového dôchodku, preto priznanie výsluhového dôchodku má spojitosť s poškodením zdravia. Inak povedané, nebyť poškodenia zdravia, žalobca by výsluhový dôchodok nepoberal a mohol zotrvať v služobnom pomere až do dovŕšenia veku potrebného pre priznanie starobného dôchodku (pozri body
  5. až
  6. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu). V rozpore s uvedeným vyznieva námietka dovolateľa o nedostatočnom odôvodnení právnych záverov rozhodnutia odvolacieho súdu, pretože odvolací súd jasne a podrobne analyzoval a kvalifikoval výsluhový dôchodok pre potreby náhrady straty na zárobku, dostatočne dôvodil, prečo je ho potrebné považovať za plnenie majúce povahu náhrady straty príjmu žalobcu, komplexne vysvetlil mechanizmus vyrovnávania rozdielov medzi §

§ 447

OZ, pričom sa oprel aj o doktrínu a relevantnú judikatúru, a zároveň primerane zohľadnil individuálne okolnosti konkrétneho prípadu, ktoré je vždy potrebné posudzovať v kontexte zisteného skutkového stavu. Pokiaľ dovolateľ bez ďalšieho a len abstraktne namietal nedostatočné odôvodnenie odklonu od zákonnej úpravy a existujúcej judikatúry, dovolací súd takýto nedostatok v rozhodnutí odvolacieho súdu nezistil. 17. Skutočnosť, že dovolateľ sa nestotožňuje s názorom odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie) vyjadreným v odôvodnení jeho rozhodnutia (ako aj rozhodnutia súdu prvej inštancie), nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o neodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, či jeho formálnosti a nespravodlivosti. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm.

  1. f)CSP tak nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Rovnako ani skutočnosť, že žalobca nesúhlasí s odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu a výsledkom vykonaného dokazovania, nezakladá dôvodnosť podaného dovolania. Aj stabilná rozhodovacia prax ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok. Podľa názoru dovolacieho súdu námietka dovolateľa predstavuje jeho prostý nesúhlas s rozhodnutím odvolacieho súdu a jeho odôvodnením. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (I. ÚS 188/06). 18. Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm.
  2. f)CSP, správnosť právnych záverov, ku ktorým oba súdy nižšej inštancie dospeli, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie sporu túto vadu zmätočnosti nezakladá (porovnaj judikáty R 54/2012 a R 24/2017), tento právny záver považuje i ústavný súd za akceptovateľný (I. ÚS 61/2019). 19. Vzhľadom na uvedené dovolací súd môže len konštatovať, že dovolanie žalobcu namietajúceho vadu podľa § 420 písm.
  3. f)CSP spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu je síce v tejto časti prípustné, ale nie je dôvodné, pretože táto vada dovolacím súdom zistená nebola. 20. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodil aj z § 421 ods. 1 písm.
  4. b)CSP. 20.1. Podľa § 421 ods. 1 písm.
  5. b)CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 21. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Právnym posúdením sa pritom rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. 21.1. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 22. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Právna úprava dovolacieho konania dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. 23. Všetky dôvody prípustnosti dovolania taxatívne vymenované v § 421 ods. l CSP sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, ktorej vyriešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu. Musí byť splnená požiadavka, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a že išlo o jedinú právnu otázku, výlučne na vyriešení ktorej také rozhodnutie záviselo. 23.1. Najvyšší súd konštantne judikuje vo svojich rozhodnutiach, že len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 23.2. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm.
  6. b)CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm.
  7. b)CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm.
  8. b)CSP, nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach; ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právn

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.