← Slovensko

ochranu osobnosti

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/152/2024 Identifikačné číslo spisu: 4123236139 Dátum vydania rozhodnutia: 30.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Viera Nevedelová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:4123236139.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte, zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej a členov senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a JUDr. Jozefa Zlochu, v spore žalobcu: G. A., nar. R.., trvale bytom A., zastúpený Advokátskou kanceláriou Uhrina s. r. o., so sídlom Bratislava, Bezručova 1, IČO: 54 671 337, v mene ktorej ako advokát a konateľ koná JUDr. Timon Uhrina, proti žalovanej: G. A., nar. R., trvale bytom H., zastúpená advokátkou JUDr. Dianou Bereseckou, so sídlom Nitra, Farská 33, IČO: 50 940 937, o ochranu osobnosti, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 36C/58/2023, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 25. apríla 2024 sp. zn. 8Co/25/2024, takto rozhodol: I. Dovolanie z a m i e t a . II. Žalovaná m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Odôvodnenie I. Konanie pred súdom prvej inštancie 1. Okresný súd Nitra (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 14. decembra 2023 č. k. 36C/58/2023-125 (ďalej len „rozsudok súdu prvej inštancie“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby mu žalovaná doručila písomné ospravedlnenie za to, že o ňom uvádzala nepravdivé tvrdenia v rámci súdnych konaní, vedených na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 11P/206/2022, 24P/191/2022, 13P/229/2022. Zároveň priznal žalovanej právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. 2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl. 26 ods. 2 prvej vety, ods. 4, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, § 195 ods. 1 až 4 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj ako „CSP“), čl. 13 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej ako „CMP“), § 11, § 13 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj ako „OZ“) a na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaná všetky podania, v ktorých mala podľa žalobcu uvádzať nepravdivé informácie, realizovala v rámci výkonu svojich procesných práv, a to buď na výzvu súdu alebo ako reakciu na jednotlivé podania žalobcu. Ohľadne podaní žalovanej nebolo vedené žiadne trestné konanie a všetky jej vyjadrenia súviseli s predmetom súdnych konaní, pričom neboli vykonané spontánne. Vzhľadom na uvedené skutkové zistenia súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Ďalej prvoinštančný súd uviedol, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal zníženie jeho dôstojnosti a vážnosti v nejakej konkrétnej spoločnosti, a to bez rozdielu toho, že súd zamietol žalobu z dôvodu, že namietaným konaním žalovanej nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti žalobcu. Návrh právneho zástupcu žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov ohľadne okolností správania sa žalobcu súd zamietol aj vzhľadom na potrebu hospodárnosti konania, ale hlavne preto, že po vypočutí strán sporu ako aj vyjadrení právnych zástupcov mal preukázané, že vyjadrenia žalovanej boli výlučne výkonom jej procesných práv. II. Konanie o odvolaní 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre (ďalej aj ako „odvolací súd“) rozsudkom z 25. apríla 2024 č. k. 8Co/25/2024-181 (ďalej len „rozsudok odvolacieho súdu“) tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 4. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke. Plne sa stotožnil s dôvodmi súdu prvej inštancie, uvedenými v napadnutom rozsudku, a na tieto poukázal ako na správne. K odvolacej argumentácii žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie dostatočným spôsobom a zároveň rozsiahlo odôvodnil rozhodnutie, uviedol zásadné dôvody podstatné pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj myšlienkovú líniu, ktorou sa súd prvej inštancie riadil pri právnom posúdení veci. Odvolací súd bol tiež toho názoru, že súd prvej inštancie postupoval pri odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Zdôraznil, že žalobca svoje odvolanie zdôvodňoval len časťami odôvodnenia súdu prvej inštancie, ktoré je však potrebné posudzovať ako celok, na základe čoho bola zrejmá celá myšlienková línia súdu prvej inštancie, ako aj dôvody zamietnutia žaloby, pretože súd prvej inštancie sa vysporiadal nielen s povahou jednotlivých podaní žalovanej, ale mal preukázaný aj blízky vzťah medzi stranami sporu a tiež prihliadol na to, či tieto podania nemohli byť excesom. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal aj tým, či boli prednesené pred verejnosťou a podľa odvolacieho súdu dospel k správnemu záveru, že sa týkali písomných podaní. Polemika o tom, že pojednávanie je verejné, bola v danom prípade zbytočná, keďže účasť verejnosti nebola stranami sporu tvrdená. Naviac, verejnosť je možné vylúčiť z celého konania, resp. časti, ak sa prejednávajú citlivé informácie. Pozornosti odvolacieho súdu neušlo, že sám žalobca uviedol, že „vyjadrenia žalovanej spočívali vo vykreslení žalobcu ako osoby nespôsobilej na výchovu syna“, teda vo vyjadreniach žalovanej aj podľa žalobcu išlo o procesnú obranu žalovanej, ktorá sa bránila žalobcovmu vykresľovaniu osoby žalovanej ako osoby nespôsobilej na výchovu syna a bude len a len úlohou súdu prvej inštancie v príslušných konaniach, týkajúcich sa rozvodu strán sporu a úpravy práv a povinností k ich spoločnému maloletému dieťaťu, rozhodnúť, ktoré tvrdenia strán sporu sú dokázané, a ktoré nie; uvedené dokazovanie však nebolo predmetom tohto sporu. Vzhľadom na samotné vyjadrenie žalobcu v odvolaní, ani podľa odvolacieho súdu nešlo v rámci vyjadrení žalovanej o exces a žalovaná bránila len svoje procesné práva, zatiaľ čo uvádzala skutočnosti, ktoré sú podľa jej vedomia dôležité pre posúdenie veci a rozhodnutie, komu má byť zverené dieťa do osobnej starostlivosti. Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie správne vysporiadal aj so stanoviskom Občianskoprávneho a Obchodnoprávneho kolégia NS ČR sp. zn. Cpjn 13/2007 a prihliadol pritom na všetky pre vec dôležité skutočnosti. Odvolací súd ďalej konštatoval nespornosť trestnoprávnej zodpovednosti ako prostriedku ultima ratio, avšak súd prvej inštancie posudzoval možnosť excesu aj z iných kritérií, ktoré podrobne rozvinul vo svojom odôvodnení. Samotná skutočnosť, že nebolo priamo odpovedané na otázky, ktoré chcel zanalyzovať žalobca, nepredstavovala dôvod na konštatovanie nesprávnosti skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie len nad rámec dodal, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal zníženie jeho dôstojnosti a vážnosti v nejakej konkrétnej spoločnosti, pričom uvedené taktiež nespôsobilo nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, a to z dôvodu, že žalobcom nebol preukázaný neoprávnený zásah vedúci k zníženiu jeho dôstojnosti. Preto bolo v štádiu odvolacieho konania irelevantné, či súd prvej inštancie vykladal použité slovné spojenie so spojkou „a“ alebo „alebo“, nakoľko nebol preukázaný neoprávnený zásah, a teda nebolo možné aplikovať § 13 OZ a posúdiť možnosti nápravy tohto zásahu, prípadne aj peňažnej satisfakcie, preto ani nebolo zrejmé, či súd prvej inštancie žalobcom namietané slovné spojenie použil v súvislosti s § 13 ods. 2 OZ. S poukazom na dané skutočnosti bolo potrebné konanie žalovanej v postavení účastníčky konania, resp. strany sporu, potrebné vnímať ako právo obrany podľa svojho uváženia, ktoré nemá, resp. nemohlo mať bez ďalšieho iné/tvrdšie dôsledky na porušenie práv žalobcu. 5. Keďže súd prvej inštancie správne dospel k záveru o neexistencii neoprávneného zásahu a jeho objektívnej spôsobilosti narušiť, prípadne ohroziť práva žalobcu chránené § 11 OZ, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči neúspešnému žalobcovi. III. Dovolanie žalobcu 6. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“), ktorého prípustnosť vyvodil z § 420 písm.

  1. f)a § 421 ods. 1 písm.
  2. b)CSP. 7. Za nesprávny procesný postup, ktorým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
  3. f)CSP označil dovolateľ postup odvolacieho súdu, ktorý sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, neobsahujúceho náležitosti odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP bez odstránenia uvedeného nedostatku. Rozhodnutia súdov oboch inštancií považuje dovolateľ za nepreskúmateľné, čím mu znemožnili, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva, pretože mu upreli možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdov oboch inštancií v rámci opravných prostriedkov. Z odôvodnení rozsudkov súdov nie je zrejmé, na základe akých konkrétnych skutkových okolností a dôkazov dospeli súdy k svojim záverom, a akým spôsobom na skutkový stav daný v prejednávanej veci súdy aplikovali relevantné ustanovenia právnych predpisov a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, teda odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nedalo priestor pre pochopenie, prečo konajúci súd vo veci rozhodol tak, ako rozhodol. 8. Podľa dovolateľa súd prvej inštancie založil v ods. 42. až 50. svoje rozhodnutie iba na zovšeobecňujúcich záveroch, že súdy sa pri svojej činnosti stretávajú často s podaniami, ktoré sú obdobné podaniam žalovanej, že tvrdenia žalovanej boli uskutočnené v rámci písomných vyjadrení v rámci súdnych konaní, že žalovaná sa nimi snažila vyvracať tvrdenia žalobcu ako protistrany v konaní, a že ohľadom tvrdení žalovanej nebolo vedené žiadne trestné konanie, a to bez odkazu na konkrétne zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania a odôvodnenia všetkých pre vec rozhodujúcich skutočností. Prvoinštančný súd len mechanicky konštatoval nedôvodnosť žaloby bez toho, aby v zmysle stanoviska Občianskoprávneho a Obchodnoprávneho kolégia NS ČR, sp. zn. Cpjn 13/2007 bližšie a presvedčivo vysvetlil proces uvažovania, ktorý týmto záverom predchádzal a bez toho, aby adekvátne reagoval na podstatné a relevantné argumenty žalobcu, ktoré mali pre spor určujúci význam. Súd prvej inštancie najmä opomenul akokoľvek bližšie analyzovať a vyhodnotiť okolnosti determinujúce, či išlo o exces žalovanej alebo nie, zvlášť pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých k zásahu do osobnostných práv došlo, funkciu, ktorú mal zásah do osobnostných práv plniť a akceptovateľnosť výrazov použitých v rámci zásahu do osobnostných práv. Súd prvej inštancie vôbec nevyhodnotil, či tvrdenia žalovanej, ktoré boli predmetom žaloby na ochranu osobnosti, sa týkali aj iných oblastí, ktoré boli posudzované v rámci týchto konaní, či a prečo tieto tvrdenia boli reakciou na konkrétne vyjadrenia žalobcu v týchto konaniach, či boli uskutočnené v emotívne vypätom kontexte, alebo po dôkladnom zvážení v písomnej forme, a či boli použité akceptovateľné výrazy, prípadne či žalovaná mohla použiť šetrnejší spôsob vyjadrovania. Podľa dovolateľa sa odvolací súd stotožnením sa s argumentáciou súdu prvej inštancie dopustil rovnakých nesprávností. 9. Dovolateľ zdôraznil, že vyjadrenie strany konania v súdnom konaní je vo všeobecnosti posudzované ako výkon práva, podmienkou však je proporcionalita zásahu. To znamená, že ani vyjadrenia strany v súdnom konaní nemôžu byť nekontrolovateľné a bezbrehé, aj pri výkone práva vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom v rámci súdneho konania môže preto dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv v prípade, ak sa strana (účastník) súdneho konania dopustí tzv. excesu, t. j. vybočenia z medzí svojich práv a povinností. V prípade excesu bude takýto zásah neoprávnený, a to aj napriek tomu, že išlo o výkon práva upraveného v Civilnom sporovom poriadku. 10. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu nesie podľa dovolateľa znaky vnútornej rozpornosti a nekoherentnosti, nakoľko súd prvej inštancie v rozhodnutí potvrdenom odvolacím súdom na jednej strane v ods. 44. argumentoval, že písomné vyjadrenia žalovanej, ktoré boli predmetom žaloby, boli doručené iba súdu, preto o nich vedia len osoby, ktoré v konaniach vystupujú. Súčasne však dodal, že za nespôsobilý zásah narušiť alebo ohroziť práva na ochranu osobnosti chránené ustanovením § 11 OZ považujú súdy prípady, kedy zásah spočíval v tvrdeniach, ktoré boli prednesené napríklad za takých okolností, za ktorých nehrozilo zverejnenie a nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k zníženiu vážnosti fyzickej osoby napríklad medzi ostatnými spoluobčanmi a v ods. 45. rozsudku argumentoval, že žalobu zamietol z dôvodu, že tvrdenia žalovanej boli prednesené v rámci súdnych konaní, na ktorých nebola prítomná ani verejnosť, keďže išlo o písomné podania. Na druhej strane súd prvej inštancie v ods. 49. rozsudku v rámci svojej argumentácie prevzal a zopakoval závery zo stanoviska Občianskoprávneho a Obchodnoprávneho kolégia NS ČR sp. zn. Cpjn 13/2007, v zmysle ktorého je možné, aby k zásahu do ochrany osobnosti došlo aj vyjadrením sporovej strany alebo svedeckou výpoveďou, t. j. aj písomným podaním strany a bez účasti verejnosti. S poukazom na uvedené skutočnosti dovolateľ konštatoval, že možná úvahová reťaz vedúca súd prvej inštancie a odvolací súd ku konečným záverom a aplikácii právnych predpisov na skutkový stav daný v prejednávanej veci sa dá rekonštruovať len v jednotlivých alternatívach, ostávajúc v rovine dohadov, najmä pokiaľ ide o to, či súd prvej inštancie celkom vylúčil možnosť, že k zásahu do ochrany osobnosti môže dôjsť v rámci písomného vyjadrenia strany v súdnom konaní. 11. Odvolací súd sa podľa dovolateľa zároveň dopustil nesprávneho procesného postupu, keď nekonal v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR - uznesením z 31. mája 2010 sp. zn. 6Cdo/81/2010, a vybočil tak z nielen zo zákonného, ale aj ústavného procesnoprávneho rámca. 12. Konanie bolo podľa dovolateľa zaťažené vadou podľa § 420 písm.
  4. f)CSP aj z dôvodu, že odvolací súd v rozpore Čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy SR, Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a Čl. 47 Charty základných práv EÚ svojvoľne porušil právo žalobcu na súdnu ochranu, keď nepresunul dôkazné bremeno na žalovanú, čím porušil zásadu tzv. negatívnej dôkaznej teórie, v zmysle ktorej z pravidla, že každý preukazuje iba svoje vlastné skutkové tvrdenia, existuje výnimka vychádzajúca zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti. Zdôraznil, že obsahom právnej úpravy ochrany osobnosti je zákaz akéhokoľvek zásahu, ktorý by bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv, ktoré sú uvedené príkladom v § 11 OZ, a pritom sa nevyžaduje vyvolanie následkov; stačí zásah, ktorý je spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv. V zmysle rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/964/2000 a 30Cdo/1830/2005 dôkazné bremeno pri uplatňovaní práva na ochranu osobnosti je na strane žalovaného. 13. Podľa dovolateľa nedostatok napadnutého rozsudku vyplýva aj z ods. 25. napadnutého rozsudku. V danej súvislosti odvolací súd opomenul § 176 CSP, v zmysle ktorého sú pojednávania zásadne verejné a pokiaľ nedošlo k vylúčeniu verejnosti z pojednávania, hrozilo a hrozí, že nepravdivé tvrdenia žalovanej sa dostanú na verejnosť a zásah žalovanej tak je spôsobilý narušiť alebo ohroziť právo na ochranu osobnosti žalobcu. 14. V súvislosti s námietkou nesprávneho právneho posúdenia v zmysle § 421 ods. 1 písm.
  5. b)CSP dovolateľ označil za otázkou zásadného právneho významu, ktorá nebola doteraz vyriešená v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR otázku: „Môže sporová strana zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti písomným podaním, prípadne aj iným procesným úkonom? Ak áno, aké sú podmienky, resp. okolnosti rozhodujúce pre vyhodnotenie toho, či sa strana písomným podaním, prípadne iným procesným úkonom dopustila tzv. excesu z medzí jej práv a povinností stanovených v súdnom konaní, ktorý má za následok protiprávnosť zásahu do práva na ochranu osobnosti?“ 15. V danej súvislosti uviedol, že ak existujú pochybnosti o úmysle sporovej strany, činiacej vydarenia v civilnom súdnom konaní, avšak je zrejmé, že toto konanie ešte nezakladá trestnoprávnu zodpovednosť, v takýchto prípadoch by sa mala uplatniť miernejšia, občianskoprávna zodpovednosť, nie absolútna „nezodpovednosť“. Opačný prístup k týmto otázkam by výrazným spôsobom znižoval úroveň ochrany osobnosti a dával by priestor na zneužitie procesných práv (v rozpore s čl. 5 CSP) a vysielal by neakceptovateľný informačný signál, že v rámci súdnych konaní je možné uskutočňovať akékoľvek klamlivé tvrdenia, ak sú realizované v rámci písomných či ústnych vyjadrení strany, a teda by mal za následok takmer absolútnu „imunizáciu“ obsahu vyjadrení strán, resp. účastníkov v civilnom súdnom konaní. 16. Na základe uvedených skutočností dovolateľ navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu ako aj prvoinštančného súdu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. 17. Z vyjadrenia žalovanej k dovolaniu vyplynulo, že dovolanie žalobcu považuje za neprípustné, príp. za nedôvodné, preto navrhol, aby ho dovolací súd odmietol, príp. zamietol. IV. Konanie o dovolaní 18. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, splnenie predpokladov prípustnosti, resp. dôvodnosti dovolania. 19. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu a to z akýchkoľvek hľadísk (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/165/2017, 3Cdo/14/2017, 4Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016, 8Cdo/67/2017). Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). 20. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (pozri sp. zn. 3Cdo/42/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 8Cdo/99/2017). 21. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je skôr reštriktívny výklad (pozri sp. zn. 1Cdo/26/2017, 2Cdo/154/2017, 3Cdo/42/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/163/2017, 8Cdo/73/2017). 22. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. K dovolaniu podľa § 420 písm.
  6. f)CSP Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
  7. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
  8. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
  9. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
  10. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
  11. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
  12. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). 23. Ustanovenie § 420 písm.
  13. f)CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktorý sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie), znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (tu porovnaj R 129/1999 a sp. zn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017, 3Cdo/22/2018, 4Cdo/87/2017, 5Cdo/112/2018, 7Cdo/202/2017 a 8Cdo/85/2018). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. 24. Z obsahu podaného dovolania vyplýva, že dovolateľ namieta vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
  14. f)CSP v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozpore s § 220 ods. 2 CSP, vedúceho k jeho nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti, ktorá vada nebola odstránená ani odvolacím súdom. 25. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). 26. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 27. Najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že za porušenie práva na spravodlivý proces treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
  15. f)CSP. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. 28. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa teda odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav. 29. Dovolací súd nezistil žiadne porušenie procesných práv účastníkov konania v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, a teda ani porušenie ich práva na spravodlivý proces. 30. Predmetom tohto konania je žaloba o ochranu osobnosti, ktorou sa žalobca ako manžel a otec spoločného dieťaťa domáhal voči manželke a matke spoločného dieťaťa ospravedlnenia za tvrdenia, obsiahnuté v písomných podaniach a vyjadreniach v konaniach vedených na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 11P/206/2022, 24P/191/2022, 13P/229/2022, týkajúcich sa rozvodu manželstva a úpravy práv a povinností k maloletému dieťaťu, resp. v konaniach o nariadenie neodkladného opatrenia, a tiež náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. 31. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil veľmi rozsiahlo, keď teoretické východiská a svoje závery po vykonanom dokazovaní zhrnul v bodoch 39. až 50., resp. 52. a 53.: „39. Základ súkromnoprávnej ochrany osobnostných práv obsahuje Občiansky zákonník v ustanoveniach § 11 až § 16. Predmetom ochrany sú imateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka, akými sú napr. meno, česť, dôstojnosť, súkromie, telesná integrita a pod. Predmetom práva na ochranu cti a dôstojnosti je česť občana v jeho rozmanitých spoločenských vzťahoch jednak vo vzťahu k spoločnosti a jednak vo vzťahu k ostatným spoluobčanom, ako aj jeho česť v odborných kruhoch, v ktorých je známy svojou odbornou prácou a činnosťou. Ak došlo k neoprávnenému zásahu do cti a dôstojnosti fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť tejto osobe ujmu, dotknutá osoba môže uplatniť právne prostriedky na ochranu. K zásahu do cti a dôstojnosti môže dôjsť rôznym konaním, či prejavmi. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený, a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe z hľadiska jej postavenia v spoločnosti. K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka tak musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, tento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí tu byť zistená existencia príčinnej súvislosti medzi týmto zásahom a neoprávnenosť (nezákonnosťou) zásahu. Nenaplnenie ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje možnosť nástupu sankcií podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka. Neoprávneným zásahom je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t. j. s právnym poriadkom. Zákon nedefinuje pojem zásah ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť zásahu (neoprávneným nie je zásah do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či krajná núdza) a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom, musia byť splnené obe vyššie uvedené náležitosti (zásah musí byť neoprávnený a tiež objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach). 40. Niektoré zásahy, i keď sa zdanlivo možno javia ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno považovať za neoprávnené. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde, ak existujú okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. Jednou z takých okolností je aj výkon zo zákona vyplývajúceho práva alebo plnenie zákonom uloženej povinnosti. Tu totiž dochádza k stretu dvoch záujmov, pri ktorom sa individuálny záujem jednotlivej fyzickej osoby, do osobnosti ktorej sa zasahuje, dostáva do kolízie s iným (verejným - vyšším) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť. K tvrdenému zásahu do osobnostných práv žalobcu malo v danom prípade dôjsť pri písomnom prednese žalovanej v občianskych súdnych konaniach. Prednes účastníka občianskeho súdneho konania, pri ktorom sa vyjadruje k prejednávanej veci alebo k výsledkom vykonaného dokazovania, je výkonom jeho procesného oprávnenia. Pokiaľ pri realizácii tohto procesného oprávnenia, resp. pri plnení tejto procesnej povinnosti dôjde k zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, neposudzuje sa takýto zásah ako neoprávnený potiaľ, pokiaľ sa osoba vykonávajúca toto právo, resp. plniaca túto povinnosť nedopustí excesu (vybočenia). Pri posudzovaní správania určitej osoby zúčastnenej na občianskom súdnom konaní (tu účastníka konania) z hľadiska toho, či sa pri výkone svojich procesných oprávnení alebo pri plnení svojich procesných povinností dopustila excesu a neoprávnene zasiahla do osobnostných práv inej osoby, treba za exces v uvedenom zmysle považovať každé konanie, ktoré vybočilo z rámca zodpovedajúceho výkonu príslušného procesného oprávnenia, resp. plneniu príslušnej procesnej povinnosti. Medzi okolnosti, ktoré vylučujú neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv, patrí výkon práv priznaných zákonom a plnenie povinností vyplývajúcich zo zákona, ak nedošlo k excesu. Ide aj o výkon práva alebo (povinnosti) vypovedať ako účastník (či strana) konania. Keďže v týchto prípadoch ide o výkon práva, resp. plnenie zákonnej povinnosti, súdna prax vychádza zo zásady, že takýto zásah do práva na ochranu osobnosti je oprávnený. 41. V tomto spore išlo o tvrdené zásahy, ktoré pociťoval žalobca v súvislosti s konaním žalovanej, spočívajúce v odoslaní jej podaní v rámci súdnych konaní, ktorých obsah mal byť zásahom do jeho práv. V prvom rade je treba poukázať na existenciu rodinných vzťahov medzi stranami sporu, keď žalobca a žalovaná sú manželmi (konanie o rozvod manželstva nie je ukončené), žalobca je otec a žalovaná matka ich spoločného syna P. A.. Konania, v ktorých podania žalovaná realizovala, sa týkali výlučne žalobcu a žalovanej, ako aj ich maloletého dieťaťa. 42. Hoci zásahy žalobca mohol pociťovať ako zásahy inak dopadajúce na § 11, resp. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nebolo možné podľa názoru súdu dospieť k záveru, že prišlo k naplneniu hypotézy právnych noriem týkajúcich sa ochrany osobnosti bez ďalšieho. Podľa súdu konaniu žalovanej chýbala protiprávnosť (resp. neoprávnenosť). Súdy sa pri svojej činnosti vo všeobecnosti stretávajú často s podaniami, obsahom ktorých sú expresívne a obviňujúce vyjadrenia, ktoré považuje realizujúca strana (účastník) za „vhodný“ spôsob hájenia záujmov a približovanie charakterových vlastností ako aj okolnosti spolužitia na konaní zúčastnených osôb. Súd (sudcovia alebo zamestnanci) sú profesionálnymi subjektmi, ktoré vnímajú rozdiel medzi tvrdením a dokázaným tvrdením. Je preto treba rozlišovať, či tvrdenia inak zakladajúce zásahy, sú adresované subjektom, vo vzťahu ku ktorým niekto realizuje svoje iné práva, alebo ide o konanie s cieľom osobu poškodiť a potom aj zvolené prostriedky (v zmysle adresáta zásahov) tomu zodpovedajú (napr. rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5Co/3/2021, 7Co/28/2022). 43. Dôležitou skutočnosťou v tomto prípade je aj to, že v sporoch o ochranu osobnosti, vychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všeobecné súdy ako ochrancov základných práv, platí, že musí byť zohľadnená aj sloboda prejavu, ak sú na to splnené podmienky. Ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Pri strete práva na ochranu osobnosti so slobodou prejavu je nutné v zásade skúmať kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovorí, pričom na základe odpovedí na dané otázky možno pomocou testu proporcionality určiť, ktorá sloboda má byť uprednostnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 152/08). 44. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že vyjadrenia žalovanej, adresované súdu v jednotlivých súdnych konaniach, boli reakciou na podania žalobcu, ktorými sa žalovaná podrobne vyjadrovala k tvrdeniam, ktoré uviedol žalobca v jeho podaniach. Pre úplnosť súd uvádza, že vyjadrenie z 13. 01. 2023 bolo reakciou na návrh žalobcu na rozvod manželstva (11P/206/2022), vyjadrenie z 23. 12. 2022 bolo reakciou na vyjadrenie žalobcu zo 07. 12. 2022 (24P/191/2022), vyjadrenie z 28. 11. 2022 bolo reakciou na odvolanie žalobcu (24P/191/2022), odvolanie z 05. 10. 2022 bolo podané proti uzneseniu, ktorým bol zamietnutý návrh žalovanej ako matky na nariadenie neodkladného opatrenia (13P/229/2022), podanie z 25. 10. 2022 ako uvedenie ďalších tvrdení v konaní sp. zn. 13P/229/2022, kde žalovaná podala odvolanie, podanie z 09. 10. 2022 v konaní sp. zn. 24P/191/2022 ako reakcia na výzvu súdu. Vykonaným dokazovaním, hlavne výsluchom strán sporu, mal súd preukázané, že písomné vyjadrenia boli doručené iba súdu, preto o nich vedia osoby, ktoré v konaniach vystupujú, t. j. okrem strán sporu, samotný súd, kolízny opatrovník, prípadne ustanovení znalci. Vyjadrenia žalovanej boli smerované a napísané súdu, a to k jednotlivým konaniam, v ktorých vždy vystupovali alebo vystupujú obe strany sporu, či už ako manželia alebo ako rodičia maloletého dieťaťa. Ak aj žalobca uviedol, že o niektorých výrokoch vedia aj ľudia z dediny, tieto tvrdenia nepreukázal. V nadväznosti na to súd poukazuje na to, že za nespôsobilý zásah narušiť alebo ohroziť práva na ochranu osobnosti chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka považujú súdy prípady, kedy zásah spočíval v tvrdeniach, ktoré boli prednesené napríklad za takých okolností, za ktorých nehrozilo zverejnenie a nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k zníženiu vážnosti fyzickej osoby napríklad medzi ostatnými spoluobčanmi (Sborník III. Nejvyššího soudu, SEVT, Praha 1980, strana 177), napríklad rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/180/2007. 45. Súd žalobu žalobcu zamietol z dôvodu, že tvrdenia žalovanej v rámci súdnych konaní, na ktorých nebola prítomná ani verejnosť, keďže išlo o písomné podania, nemožno označiť za neoprávnený zásah do osobnosti žalobcu, i keď podľa názoru žalobcu sa tento zásah žalobcu dotýkal. Vzhľadom na tú skutočnosť, že k tomuto došlo v rámci súdneho konania, v súvislosti so zákonným oprávnením účastníka konania, nešlo o taký závažný zásah, ktorý by bol spôsobilý obmedziť právo žalovanej na slobodu prejavu. Jej vyjadrenia nepresahovali rámec občianskoprávneho konania, keď k zásahu došlo pri výkone iného subjektívneho práva garantovaného zákonom, resp. pri plnení povinnosti ustanovenej zákonom (napr. aj rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/37/2014). 46. Súd v spojitosti s predmetom sporu uvádza, že v súdnych sporoch medzi osobami, ktoré sú, resp. boli v rodinnom alebo príbuzenskom pomere, zohráva neraz osobná stránka veci osobitnú úlohu. Tieto súdne konania sú spravidla emotívnejšie, neraz sa v nich ťažšie zachováva vecný prístup účastníkov konania k prejednávanej veci a výraznejšie sa v nich tiež prejavujú osobné averzie a antipatie zúčastnených osôb (napr. rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7Co/28/2022). To isté platí aj pre tento spor. 47. Podľa právneho názoru súdu bolo pre posúdenie prejednávanej veci rozhodujúce, že tvrdenia žalovanej, týkajúce sa žalobcu, odzneli v rámci výkonu jej procesného oprávnenia vyjadriť sa k prejednávanej veci ako účastníka konania, pričom z obsahu písomných podaní, súčasťou ktorých sú jednotlivé výroky, označené žalobcom, vyplýva, že sa nimi snažila vyvracať tvrdenia žalobcu ako protistrany v konaní. V skutkovom a právnom rámci, v ktorom tieto jej tvrdenia odzneli, nebolo možné predmetné tvrdenia žalovanej aj s ohľadom na negatívnymi emóciami poznačené vzájomné vzťahy týchto účastníkov (žalobcu a žalovanej), kvalifikovať ako vybočenie z medzí jej vyjadrenia sa k prejednávanej veci, ktoré by bolo neoprávneným zásahom do osobnosti žalobcu. V spojitosti s tým je potrebné konštatovať, že podania žalovanej predstavujú komplexné posúdenie veci z jej strany; sú reakciou na podania žalobcu, resp. na výzvu súdu, ani v jednom prípade neboli vykonané svojvoľne. Konania, v ktorých boli podania žalovanej predložené súdu, sa týkajú výsostne osobných vzťahov žalobcu a žalovanej ako aj rodinnoprávnych vzťahov, v rámci ktorého sa riešili, resp. riešia ÚPP k ich maloletému synovi, ktorý bol dočasne zverený do starostlivosti žalobcu ako otca maloletého P.. Nemožno v žiadnom prípade podľa súdu rodičom brániť sa proti tvrdeniam protistrany, teda snažiť sa napr. dosiahnuť zmenu ohľadne starostlivosti o syna, keď žalovaná po všetkých udalostiach, čo sa udiali, sa snaží preukázať, že existuje dôvod na to, aby súd posúdil ňou uvádzané tvrdenia za relevantné pre zmenu súdneho rozhodnutia ohľadne ÚPP na čas do rozvodu k maloletému dieťaťu. Tvrdenia, ktoré prezentovala v rámci konania o rozvod, budú súdom ešte len posudzované, keďže vo veci ešte nebolo rozhodnuté a spolu s nimi sa v prípade, ak dôjde k rozvodu manželstva, bude riešiť aj otázka ÚPP na čas po rozvode. Súd v tomto spore nemá oprávnenie vyhodnocovať uvádzané tvrdenia žalovanej, ale vo vzťahu k predmetu sporu dospel k záveru, že v prípade všetkých týchto podaní nedošlo k žiadnemu excesu zo strany žalovanej, aj keď žalobca ich pociťuje ako zásahy do jeho práv. Ďalej je súd toho názoru, že všetky podania žalovanej treba posudzovať ako celok, pretože poukázanie len na niektoré časti vyjadrení (pár viet z jej podaní) nie je možné posudzovať výlučne osobitne, teda bez toho, aby sa neprihliadlo na podanie ako celok. 48. Súd uzavrel vec tak, že žalovaná sa namietanými vyjadreniami v predmetných súdnych sporoch nedopustila žiadneho porušenia zákona. Vzhľadom na konštatované, keďže namietaným konaním žalovanej nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti žalobcu, už nebolo ďalej potrebným zaoberať sa žiadaným primeraným zadosťučinením, konkrétne vo forme ospravedlnenia sa žalovanej žalobcovi ako ani posúdením dôvodnosti náhrady nemajetkovej ujmy, požadovanej žalobcom. 49. V rámci konania strany sporu poukazovali na stanovisko Občianskoprávneho a Obchodnoprávneho kolégia NS ČR sp. zn. Cpjn 13/2007. Výkon práva sporovej strany vyjadriť sa môže za určitých okolností dostať do kolízie s právom na ochranu osobnosti. Za zjavné vybočenie z práv sporovej strany v súdnom konaní je možné bezpochyby považovať situáciu, keď sa osoba, ktorá zasiahla do osobnostných práv iného, súčasne dopustila aj trestného činu krivého obvinenia, krivej výpovede a krivej prísahy alebo priestupku ublížením na cti. V uvedených prípadoch je nesporné, že sporová strana alebo svedok svojím vyjadrením vybočili z medzí svojich práv a povinností, a preto je takýto zásah do práva na ochranu osobnosti iného neoprávnený. Zložitejšia situácia nastáva vtedy, ak sporová strana vyjadrením síce zasiahla do práva na ochranu osobnosti, ale uvedených trestných činov ani priestupku sa nedopustila. V týchto prípadoch je nutné posudzovať vyjadrenie sporovej strany podľa okolností, za ktorých k tomuto vyjadreniu došlo a funkcie, ktorú malo toto vyjadrenie plniť. Pri hodnotení prípadného excesu, ktorého sa dopustila sporová strana pri svojom vyjadrení, je podstatné posúdenie toho, či ad 1) k zásahu do práva na ochranu osobnosti došlo v rámci realizácie procesných práv a povinností, ad 2) vyjadrenie súviselo s predmetom konania, ad 3) sa sporová strana vyjadrila bez podnetu súdu, spontánne, v štádiu, v ktorom jej nebolo udelené slovo, ad 4) bola sporová strana, pred vyjadrením riadne poučená o svojich procesných právach a povinnostiach. Z toho je zrejmé, že o exces z výkonu práv a povinností teda pôjde najmä vtedy, ak sporová strana zasiahla do práva na ochranu osobnosti mimo realizácie svojich práv a povinností, bez vyzvania súdu, spontánne, a ak jej vyjadrenie nesúviselo s predmetom konania alebo výsluchu. Druhou, nemenej dôležitou kategóriou, ktorú je treba posudzovať, je funkcia predmetného vyjadrenia, ktorým sa zasiahlo do osobnostných práv iného. Funkciou a účelom práva sporovej strany vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom je poskytnúť sporovej strane možnosť bez akýchkoľvek obmedzení uviesť súdu svoj pohľad a názor na jednotlivé skutočnosti, dôkazy a prirodzene aj na sporové strany a svedkov a predložiť súdu vlastné tvrdenia, ktoré sú podľa nej podstatné pre rozhodnutie. V prípade, ak vyjadrenie sporovej strany, ktorého obsahom sa zasiahlo do osobnostných práv, neplní svoju základnú funkciu a jeho účelom je teda len ohroziť alebo poškodiť osobnostné práva iného, je zrejmé, že pôjde o exces. 50. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalovaná všetky podania realizovala v rámci výkonu svojich procesných práv, a to buď na výzvu súdu alebo ako reakciu na jednotlivé podania žalobcu. Ohľadne podaní žalovanej nebolo vedené žiadne trestné konanie a súd mal za to, že všetky jej vyjadrenia súviseli s predmetom súdnych konaní, pričom neboli vykonané spontánne. 51. S poukazom na uvedené súd žalobu v celom rozsahu zamietol. 52. Nad rámec súd uvádza, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal zníženie jeho dôstojnosti a vážnosti v nejakej konkrétnej spoločnosti, a to bez rozdielu toho, že súd zamietol žalobu z dôvodu, že namietaným konaním žalovanej nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti žalobcu. Aj keď odôvodnenie rozsudku je pomerne rozsiahle, hlavne pokiaľ ide o samotné výsluchy strán sporu, súd považoval za potrebné popísať podrobne skutkový stav veci pre vykreslenie vzájomných vzťahov strán sporu. 53. V rámci pojednávania právny zástupca žalobcu navrhol doplnenie dokazovania výsluchom svedkov ohľadne okolnosti správania sa žalobcu k jeho známym a spolužiakom. Súd tieto návrhy zamietol, a to nielen z dôvodu hospodárnosti konania (pretože by musel pojednávanie odročiť), ale hlavne na základe toho, že po vypočutí strán sporu ako aj vyjadrení právnych zástupcov mal preukázané, že podania žalovanej boli výlučne výkonom jej procesných práv.“ 32. Odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia pojednávania majúc za to, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). Plne sa stotožnil s dôvodmi súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku, preto sa v súlade s § 387 ods. 2 CSP v bodoch 25. a 26. odôvodnenia obmedzil len na doplnenie dôvodov, podporujúcich vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, zameriavajúc sa pritom na podstatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu: „23. K odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, pričom odvolací súd poukazuje na to, že preskúmaním veci zistil, že súd prvej inštancie dostatočným spôsobom a zároveň rozsiahlo odôvodnil rozhodnutie, uviedol zásadné dôvody podstatné pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj myšlienkovú líniu, ktorou sa súd prvej inštancie riadil pri právnom posúdení veci. Odvolací súd je tiež toho názoru, že súd prvej inštancie postupoval pri odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, pričom odôvodnenie rozhodnutia obsahuje základné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie, spĺňa parametre zákonného odôvodnenia; za existujúci odvolací dôvod nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu, ale len to, že by ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, ktorá situácia v predmetnej veci však nenastala. 24. Rovnako tak všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvedené konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strany sporu na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). 25. V tejto súvislosti je potrebné tiež zdôrazniť, že žalobca svoje odvolanie ... zdôvodňoval len časťami odôvodnenia súdu prvej inštancie, ktoré je však potrebné ... posudzovať ako celok, na základe čoho je zrejmá celá myšlienková línia súdu prvej inštancie, ako aj dôvody zamietnutia žaloby, nakoľko súd prvej inštancie sa vysporiadal nielen s povahou jednotlivých podaní žalovanej, ale mal preukázaný aj blízky vzťah medzi stranami sporu a tiež prihliadol na to, či tieto podania nemohli byť excesom. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal aj tým, či boli prednesené pred verejnosťou a dospel k správnemu záveru, že sa týkali písomných podaní. Polemika o tom, že pojednávanie je verejné, je v danom prípade zbytočná, keďže účasť verejnosti tvrdená stranami sporu nebola. Naviac, je možné aj verejnosť vylúčiť z celého konania, resp. časti, ak sa prejednávajú citlivé informácie. Rovnako tak pozornosti odvolacieho súdu neušlo, že sám žalobca uviedol, že „vyjadrenia žalovanej ... spočívajú vo vykreslení žalobcu ako osoby nespôsobilej na výchovu syna“, teda vo vyjadreniach žalovanej aj podľa žalobcu išlo o procesnú obranu žalovanej, ktorá sa bráni žalobcovmu vykresľovaniu osoby žalovanej ako osoby nespôsobilej na výchovu syna a bude len a len úlohou súdu prvej inštancie v príslušných konaniach, týkajúcich sa rozvodu strán sporu a úpravy práv a povinností k ich spoločnému maloletému dieťaťu, rozhodnúť, ktoré tvrdenia strán sporu sú dokázané, a ktoré nie. Uvedené dokazovanie však nie je predmetom tohto sporu. Rovnako tak vzhľadom na samotné vyjadrenie žalobcu v odvolaní, ani odvolací súd nemá za to, že by išlo v rámci vyjadrení žalovanej o exces a žalovaná bráni len svoje procesné práva, pričom uvádza skutočnosti, ktoré podľa jej vedomia sú dôležité pre posúdenie veci a rozhodnutie, komu má byť zverené dieťa do osobnej starostlivosti. Následne odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie sa správne vysporiadal aj so stanoviskom Občianskoprávneho a Obchodnoprávneho kolégia NS ČR sp. zn. Cpjn 13/2007 a prihliadol pritom na všetky, pre vec dôležité, skutočnosti. Niet sporu pritom, že trestnoprávna zodpovednosť je ultima ratio, avšak súd prvej inštancie posudzoval možnosť excesu aj z iných kritérií, ktoré podrobne rozvinul vo svojom odôvodnení. Samotná skutočnosť, že nebolo priamo odpovedané na otázky, ktoré chcel zanalyzovať žalobca (viď odvolanie), nie je samé osebe dôvodom na konštatovanie nesprávnosti právnych a skutkových záverov súdu prvej inštancie. Rovnako tak súd prvej inštancie len nad rámec dodal, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal zníženie jeho dôstojnosti a vážnosti v nejakej konkrétnej spoločnosti, pričom uvedené taktiež nespôsobuje nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a to z dôvodu, že žalobcom nebol preukázaný neoprávnený zásah ako dôsledok vedúci k zníženiu dôstojnosti žalobcu. Preto bolo v tomto štádiu konania irelevantné, či súd prvej inštancie vykladal použité slovné spojenie so spojkou „a“ alebo „alebo“, nakoľko nebol preukázaný neoprávnený zásah, a teda nebolo možné aplikovať § 13 Občianskeho zákonníka a posúdiť možnosti nápravy tohto zásahu, prípadne aj peňažnej satisfakcie, preto ani nie je zrejmé, či súd prvej inštancie žalobcom namietané slovné spojenie použil v súvislosti s § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je, že došlo k neoprávnenému zásahu, a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Tieto náležitosti musia byť súčasne splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom. Keďže súd má byť profesionálne nestranný (objektívny) a má povinnosť v konaniach, týkajúcich sa starostlivosti o maloletých, dokazovať a zisťovať skutočný stav veci, t. j. nemôže bez ďalšieho ani prevziať tvrdenia účastníka, resp. strany sporu za preukázané, potom je v danej veci situácia iná, ako keď ide „o ohováranie“ pred treťou osobou, ktorá vec strany nepozná a nemá možnosť preverenia si pravdivosti tvrdení. S poukazom na uvedené je potom aj konanie žalovanej v postavení účastníčky konania, resp. strany sporu, potrebné vnímať ako právo obrany podľa svojho uváženia, ktoré nemá, resp. nemôže mať bez ďalšieho iné/tvrdšie dôsledky na porušenie práv žalobcu a ich dôsledku pre žalovanú. 26. Keďže súd prvej inštancie správne dospel k záveru o neexistencii neoprávneného zásahu a jeho objektívnej spôsobilosti narušiť, prípadne ohroziť práva žalobcu chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, odvolací súd rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2, 3 CSP ako vecne správny potvrdil.“ 33. Dovolací súd zdôrazňuje, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu tak v sebe zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. 34. V kontexte s uvedeným dovolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie rozhodnutí nižších súdov v ich kompletizujúcej jednote je jasné, zrozumiteľné a presvedčivé, vysporiadavajúce sa so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o prípad vybočenia z medzí ustanovení § 393 ods. 2 CSP, resp. § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutí súdu je zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa strany domáhali, čo navrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov prvoinštančný i odvolací súd vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd a ako tieto úvahy posudzoval odvolací súd, zrozumiteľne a presvedčivo je odôvodnený aj záver, že k žalovanému zásahu nedošlo, a to aj s podporným prihliadnutím na v dovolaní namietané spoločné stanovisko občianskoprávneho a trestného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky. Z odôvodnenia jasne vyplýva podstatný záver, že žalobcom tvrdený zásah do práva na ochranu jeho osobnosti nebol preukázaný, pričom práve na ňom ležalo nielen bremeno tvrdenia, ale aj dôkazné bremeno čo do preukázania, že tvrdenia žalovanej takým zásahom vo vzťahu k žalobcovi sú; v tejto súvislosti je potom neopodstatnená námietka žalobcu, že na neho bolo prenesené dôkazné bremeno, ktoré malo zaťažovať žalovanú. 35. Rovnako za neopodstatnenú vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm.
  16. f)CSP dovolací súd vyhodnotil aj námietku, že odvolací súd opomenul ustanovenie § 176 CSP (zásada verejnosti pojednávania), keď podľa dovolateľa vzhľadom na nevylúčenie verejnosti z pojednávania „hrozilo a hrozí, že nepravdivé tvrdenia žalovanej sa dostanú na verejnosť a zásah žalovanej je tak spôsobilý narušiť alebo ohroziť právo na ochranu osobnosti žalobcu“. Odvolací súd sa totiž vyjadril aj k tejto možnosti, keď v odôvodnení jasne uviedol, že „polemika o tom, že pojednávanie je verejné, je v danom prípade zbytočná, keďže účasť verejnosti tvrdená stranami sporu nebola“. 36. Z vyššie uvedených dôvodov preto dovolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti dovolania podaného z dôvodu podľa § 420 písm.
  17. f)CSP. K dovolaniu podľa § 421 ods. 1 CSP Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
  18. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
  19. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
  20. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 1, 2 CSP). 37. Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré o. i. patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj sp. zn. 2Cdo/203/2016 a 6Cdo/113/2017). 38. Ak nemá dovolanie, prípustnosť ktorého strana sporu vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k znemožneniu meritórneho dovolacieho prieskumu a odmietnutiu dovolania, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v ustanoveniach v § 421 ods. 1 písm.
  21. a)až
  22. c)CSP ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj sp. zn. 1Cdo/126/2017, 1Cdo/206/2017, 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/89/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/186/2016) a súčasne musí byť aj preukázané, že skutočne ide o niektorý z predpokladov prípustnosti dovolania (rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
  23. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo
  24. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
  25. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne). 39. Na to, aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). 40. Súčasne musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. 41. Riešenie právnej otázky prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, jej obsahu, zmyslu a účelu, normu interpretuje a zo svojich skutkových zistení (to znamená po vyriešení skutkových otázok a na ich podklade) prijíma právne závery o (ne)existencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad. 42. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, by teda dovolateľ mal:
  26. a)konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd,
  27. b)vysvetliť, a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia dovolacieho súdu doložiť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [písm. a)], alebo označiť rozhodnutia dovolacieho súdu, v ktorých je konkrétna právna otázka riešená rozdielne [písm. c)], resp. uviesť, ktorá právna otázka, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, nebola ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená [písm. b)],
  28. c)uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená. 43. Dovolanie nie je koncipované ako ďalší riadny opravný prostriedok („ďalšie odvolanie“), preto pri formulácii právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, je potrebné mať na zreteli, aby zároveň bola vymedzená aj dostatočne všeobecným spôsobom tak, aby bolo možné vôbec konštatovať, že vo vzťahu ku konkrétnej právnej otázke skutočne existuje alebo neexistuje ustálená, príp. rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu. 44. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikovaný právny záver ústavného súdu (sp. zn. II. ÚS 172/03), v zmysle ktorého „ak by najvyšší súd

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.