Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Cdo/117/2024 Identifikačné číslo spisu: 1113243946 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2026 Meno a priezvisko: Mgr. Miroslav Šepták Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 420písm.

1. f)CSP dovolateľka namietala súdmi nižších inštancií „svojvoľné uprednostnenie" znaleckého posudku predloženého žalovaným. V podrobnostiach uviedla, že súd prvej inštancie určil hodnotu pozemkov po zriadení ochranného pásma len na základe znaleckého posudku predloženého žalovaným, pričom sa vo svojom rozsudku vôbec nezaoberal jej návrhom, aby sa „konfliktnosť" záverov posudkov riešila formou aritmetického priemeru. Záver odvolacieho súdu uprednostniť z pomedzi kolidujúcich znaleckých posudkov posudok predložený žalovaným (v bode 11. rozsudku) označila za nedostatočne odôvodnený a svojvoľný. To isté platí aj o záveroch týkajúcich sa neopodstatnenosti žalobkyňou uplatnených nárokov za majetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku zriadenia ochranného pásma pohrebiska spočívajúcu v strate budúcich úžitkov (odčerpateľných zdrojov) z pozemkov, keďže žalobkyňa v dôsledku zriadenia ochranného pásma na dotknutých pozemkoch stratila možnosť realizovať projekt GreenHILL; zmarených investíciách do realizácie projektu GreenHILL a v nemožnosti užívať pozemky za každý deň trvania obmedzenia užívania pozemkov. Žalobkyňa dala do pozornosti dovolacieho súdu, že po zriadení ochranného pásma celá suma zaplatená žalobkyňou spoločnosti ATELIER 3M, s. r. o . v súvislosti s prípravou projektu GreenHILL stratila hodnotu / význam, a to v rozsahu 100 %, nakoľko sa projekt GreenHILL v dôsledku ochranného pásma nemohol realizovať a výstupy pripravené spoločnosťou spoločnosti ATELIER 3M, s.r.o. nebolo možné akýmkoľvek spôsobom použiť, ani len čiastočne. Záver odvolacieho súdu, že takéto obmedzenie nespadá pod „obmedzenie v užívaní pozemku" podľa § 15 ods. 8 nového zákona o pohrebníctve, nemá logické vysvetlenie a podľa názoru žalobkyne je svojvoľný. S ohľadom na vyššie uvedené mala dovolateľka za to, že rozsudok je nedostatočne odôvodnený a svojvoľný, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, čo napĺňa dovolací dôvod v zmysle § 431 ods. 1 CSP v spojení s § 420 písm.
2. f)CSP. 4.2.

§ 421ods.

1 písm.

1. a)a
2. b)CSP dovolateľka namietala odklon rozhodnutia odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to konkrétne od súdnej praxe ESĽP, na ktorú poukázala v bodoch 46. až 48. dovolania (prípad ESĽP Werra Naturstein GmbH & Co KG v. Germany č. 32377/12, rozhodnutie zo dňa 19. januára 2017, prípad ESĽP Bistrović v. Croatia č. 25774/05, rozhodnutie zo dňa 31. augusta 2007, prípad ESĽP Ouzounoglou v. Greece č. 32730/03, rozhodnutie zo dňa 24. novembra 2005). Tiež namietala, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil vec, keď konštatoval, že nároky žalobkyne b/ až d/ uplatnené v žalobe z ich povahy nespadajú pod náhradu v zmysle ustanovenia § 15 ods. 8 zákona o pohrebníctve. S ohľadom na skutočnosť, že v judikáte R 73/2019 (s prihliadnutím na závery ktorého rozhodovali súdy nižších inštancií v preskúmavanej veci - pozn. najvyššieho súdu) neboli uplatnené iné nároky podľa § 15 ods. 8 nového zákona o pohrebníctve ako nárok na náhradu v dôsledku znehodnotenia pozemku dovolateľka formulovala otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená a to „či v zmysle ustanovenia § 15 ods. 8 nového zákona o pohrebníctve možno vlastníkovi pozemku dotknutého zriadením ochranného pásma priznať náhradu výlučne len za znehodnotenie pozemku (rozdiel medzi hodnotou stavebného pozemku a hodnotou pozemku, na ktorom sa stavať nedá), alebo aj za stratu budúcich úžitkov (výnosov) z pozemku, zmarené investície do pripravovanej činnosti na pozemku či inú ujmu (následky) spôsobenú zriadením ochranného pásma." 5. Žalovaný (ďalej aj „dovolateľ") prípustnosť ním podaného dovolania odôvodňoval ustanoveniami § 420 písm.
3. f)CSP a § 421 ods. 1 písm.
4. a)a
5. b)CSP. Najvyšší súd Slovenskej republiky žiadal, aby zrušil prvý výrok napadnutého rozsudku, a to v časti, v ktorej žalobe čiastočne vyhovel a tretí výrok. 5.1.

§ 420písm.

f) CSP dovolateľ namietal, že odôvodnenie napadnutého rozsudku neposkytuje odpoveď na ním prednesenú relevantnú argumentáciu týkajúcu sa indexu zastavania plôch uvedenú v odvolaní; a že takéto „zmätočné, až arbitrárne odôvodnenie nemožno považovať za zákonné". 5.2.

§ 421ods.

1 písm.

1. a)a
2. b)CSP dovolateľ namietal odklon rozhodnutia odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho, a to od uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. novembra 2018, sp. zn. 7Cdo/25/2018 a 5Cdo 196/2009. Formuloval otázku či, „Je súd povinný procesnú obranu žalovaného právne kvalifikovať a až na základe uvedeného rozhodnúť o existencii nároku?" V danej súvislosti uviedol, že súdy nižších inštancií dospeli k záveru, že žalobkyňa má nárok aj na úroky z omeškania z priznanej istiny, za tohto stavu boli povinné obranu žalovaného právne kvalifikovať (čo ale neurobili), v dôsledku čoho by zistili, že žalobkyni uplatňovaný nárok v časti úrokov z omeškania nevznikol. Uvedený prístup je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, čím je daná nielen prípustnosť, ale i dôvodnosť dovolania. V zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.
3. b)CSP žalovaný formuloval otázky, ktoré podľa jeho názoru doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené, a síce „V akom momente vzniká omeškanie pri povinnosti zaplatiť náhradu za obmedzenie užívania pozemku, o výške ktorej rozhoduje v prípade nezhody vlastníka pozemku a zriaďovateľa pohrebiska, súd?". Vyslovil presvedčenie, že záver súdov prvej a druhej inštancie o vzniku omeškania žalovaného je nesprávny. Žalovaný sa nemohol dostať do omeškania s úhradou pohľadávky, o ktorej výške má v zmysle zákona rozhodovať súd, ešte predtým, ako súd o danej výške rozhodne. Za ďalšie, „Došlo k zriadeniu ochranného pásma pohrebiska nadobudnutím účinnosti zákona č. 131/2010 Z. z., t. j. od 01. januára 2011 alebo nadobudnutím účinnosti zákona č. 470/2005 Z. z. t. j. od 01. novembra 2005?". Záver súdov nižších inštancií týkajúci sa okamihu vzniku ochranného pásma je podľa žalovaného nesprávny. Zo znenia starého zákona o pohrebníctve je nepochybné, že tento (t. j. zákon č. 470/2005 Z. z.) ustanovil ochranné pásmo pre dotknuté pohrebisko. Pokiaľ preto súdy nižších inštancií dospeli k záveru, že ochranné pásmo vzniklo až účinnosťou nového zákona, ide o nesprávny záver, ktorého následkom je priznanie neoprávneného nároku žalobkyni. 6. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky žiadala, aby podané dovolanie žalovaného odmietol resp. zamietol. K jednotlivým dovolacím námietkam uviedla, že žalovaný v dovolaní prichádza s novou argumentáciou (čo v dovolaní sám priznáva), spočívajúcou v tvrdení, že sa nemohol dostať do omeškania so zaplatením náhrady za obmedzenie užívania pozemkov podľa § 15 ods. 8 nového zákona o pohrebníctve, nakoľko pohľadávka vlastníka pozemku na zaplatenie predmetnej náhrady má vzniknúť až rozhodnutím súdu, ktoré má mať charakter konštitutívneho rozhodnutia. Predmetná nová argumentácia žalovaného je procesne neprípustná v dovolacom konaní, nakoľko nebola uplatnená počas prvoinštančného konania, a ani druhoinštančného konania. Odhliadnuc od uvedeného bolo hmotnoprávne posúdenie o existencii nároku aj na úroky z omeškania odvolacím súdom správne, a to v súlade s judikátom R 73/2019. Správne sú aj právne závery o okamihu vzniku ochranného pásma na pozemkoch žalobkyne k 01. januáru 2011, t. j. nadobudnutím účinnosti nového zákona o pohrebníctve (viď bod 45 prvoinštančného rozsudku). V uvedenom smere žalobkyňa poukázala aj na už spomínaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. decembra 2017 sp. zn. III. ÚS 566/2017, vydaný v danej veci ako aj na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26. marca 2019 sp. zn. 13Co/59/2018. Ohľadom ďalších žalovaným formulovaných námietok (napr. nezohľadnenie indexu zastavaných plôch) ako v podrobnostiach žalobkyňa odkázala na vecne správne odôvodnenie napadnutého rozsudku. 7. Aj žalovaný v podanom vyjadrení k dovolaniu žalobkyne Najvyšší súd Slovenskej republiky žiadal, aby ňou podané dovolanie odmietol. Podľa jeho názoru napadnutý rozsudok spĺňa všetky parametre zákonného odôvodnenia súdneho rozhodnutia; v konaní nedošlo ani k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces. Vyslovil názor, že celé dovolanie žalobkyne je účelové s cieľom zneužiť zriadenie ochranného pásma za účelom získania obohatenia, na ktoré neexistuje zákonný nárok. V podrobnostiach ďalej uviedol, a to v súvislosti s uprednostnením znaleckého posudku T.. G.. A. Y., F.., že nedošlo k žiadnej vade v konaní, či porušeniu princípu rovnosti strán a rovnosti zbraní na úkor žalobkyne. Odvolací súd sa tiež výstižne a jasne vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré nemožno žalobkyni priznať iný nárok okrem nároku na náhradu za obmedzenie užívania pozemku. Rozhodovacia prax ESĽP, na ktorú poukazuje žalobkyňa sa zaoberá úplne odlišnými právnymi otázkami, preto jednoznačne nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu pre vymedzené dovolacie otázky a taktiež ju nemožno ani len zohľadňovať pri rozhodovaní vo veci samej. Je nesprávny podľa žalovaného taký výklad ustanovenia 15 ods. 8 zákona o pohrebníctve, podľa ktorého by vlastníkovi pozemku dotknutého zriadením ochranného pásma, bolo možné priznať náhradu nielen za znehodnotenie pozemku, ale aj za prípadnú škodu (či už skutočnú škodu alebo ušlý zisk), vymedzenú žalobkyňou ako strata budúcich úžitkov (výnosov) z pozemku, zmarené investície do pripravovanej činnosti na pozemku či iná ujma (následky) spôsobená zriadením ochranného pásma. Z tých istých dôvodov žalobkyni nepatrí ani akýkoľvek nárok súvisiaci s pozemkami, ktoré neboli zasiahnuté ochranným pásmom. 8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie tak žalobkyne ako aj žalovaného je síce procesne prípustné, ale nie je dôvodné a preto ich zamietol (§ 448 CSP). 9. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. 10. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
4. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
5. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
6. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
7. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
8. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
9. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 11. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
10. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
11. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
12. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 12. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 13. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 14. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.
13. f)CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Dovolanie podľa § 420 písm.
14. f)CSP 15. Žalobkyňa ako aj žalovaný vyvodzujúc prípustnosť dovolania v prvom rade z ustanovenia § 420 písm.
15. f)CSP zhodne namietali, že odôvodnenie napadnutého rozsudku neposkytuje odpoveď na nimi prednesenú špecifickú odvolaciu argumentáciu; v prípade žalovaného týkajúcu sa indexu zastavania plôch, uviedol, že „zmätočné, až arbitrárne odôvodnenie nemožno považovať za zákonné". Žalobkyňa záver odvolacieho súdu, že nároky žalobkyne b/ až d/ uplatnené v žalobe z ich povahy nespadajú pod náhradu v zmysle ustanovenia § 15 ods. 8 zákona o pohrebníctve, t. j., že aj ďalšia majetková ujma nespadá pod „obmedzenie v užívaní pozemku" podľa § 15 ods. 8 zákona o pohrebníctve, označila za svojvoľný, nemajúci logické vysvetlenie. Namietala teda odvolacím súdom prijaté právne závery. Nesúhlasila tiež s tým, ako konajúce súdy vyhodnotili vykonané dokazovanie, namietala, že súdy nižších inštancií „svojvoľne uprednostnili" znalecký posudok predložený žalovaným. V podrobnostiach tiež uviedla, že súd prvej inštancie určil hodnotu pozemkov po zriadení ochranného pásma len na základe znaleckého posudku predloženého žalovaným, pričom sa vo svojom rozsudku vôbec nezaoberal návrhom žalobkyne, aby sa „konfliktnosť" záverov posudkov riešila formou aritmetického priemeru. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm.
16. f)CSP najvyšší súd považuje za potrebné poznamenať, že neušlo jeho pozornosti, že odvolací súd vyhlásil napadnutý rozsudok, ktorým čiastočne zmenil prvoinštančný rozsudok, bez nariadenia pojednávania, avšak ani jeden z dovolateľov neučinil obsahom svojich dovolacích námietok to, že uvedeným postupom bola porušená zásada viazanosti skutkovým stavom, predmetnými skutočnosťami sa preto dovolací súd nezaoberal. 16. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
17. f)CSP, sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 17. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
18. f)CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo 190/2019, 3 Cdo 168/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo 152/2018). 18. V predmetnej veci sú v dovolaním napadnutom rozhodnutí (obsah ktorého nemožno posudzovať izolovane od rozsudku súdu prvej inštancie, lebo prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok - viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody, uvedené ustanovenia, ktoré súd aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ako i vysvetlené právne úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil. Prijaté právne závery sú primerane odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim § 393 ods. 2 CSP (predtým § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.). Za procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm.
19. f)CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľov (v danom prípade oboch procesných strán). 18.1. Konkrétnejšie k dovolacím námietkam oboch strán o nedostatočnom (arbitrárnom) odôvodnení dovolací súd uvádza, že súdy nižších inštancií v odôvodnení svojich rozhodnutí dostatočným spôsobom objasnili (súd prvej inštancie v bodoch 45. až 47.; odvolací súd v bodoch 9., 10. a 11.) ako (s poukazom na zistený skutkový stav) v spore dospeli k záveru, že žalobkyni vznikol nárok na primeranú náhradu za obmedzenie užívania pozemku v zmysle § 15 ods. 8 zákona č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve ako rozdiel medzi všeobecnou hodnotou pred a po zriadení ochranného pásma pohrebiska. V uvedenom smere odvolací súd označil za neopodstatnenú odvolaciu argumentáciu žalobkyne, podľa ktorej mal súd prvej inštancie výšku rozdielu medzi všeobecnou hodnotou pred a po zriadení ochranného pásma pohrebiska určiť „ako aritmetický priemer hodnôt znaleckých posudkov vypracovaných pre účely tohto konania". Vysvetlil prečo s ohľadom na okolnosti danej veci nebol dôvod na postup podľa odvolateľkou označeného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. apríla 2010 sp. zn. III. ÚS 152/2010-10 svedčiaceho pre žalobkyňou žiadaný postup a priliehavejšie boli závery vyplývajúce z judikátu R 73/2019. K otázke okamihu zriadenia ochranného pásma na pozemkoch žalobkyne sa odvolací súd vyjadril v bode 13. svojho rozsudku, pričom v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že týmto momentom bola účinnosť zákona č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve, ktorý povinnosť zriadiť ochranné pásmo k pohrebisku vztiahol aj na už existujúce pohrebiská, pričom obsah obmedzení v prechodnom ustanovení § 36 ods. 3 formuloval spätne k 1. novembru 2005, teda k účinnosti zákona č. 470/2005 Z. z. Žalovaným prezentované námietky v uvedenom smere boli preto vyhodnotené tiež ako neopodstatnené. V ďalších bodoch (17 až 19) napadnutého rozsudku odvolací súd zdôvodnil, prečo na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyni vznikol proti žalovanému ako zriaďovateľovi pohrebiska nárok na náhradu podľa § 15 ods. 8 zákona o pohrebníctve iba v rozsahu zodpovedajúcom výmere dotknutých pozemkov 4311 m2, celkovo vo výške 1.657.105,29 eura, čo predstavuje rozdiel medzi sumou za túto výmeru ustálenou znaleckým posudkom G.. E. č. 14/2008 a znaleckým posudkom T.. G.. Y. č. 3/2020 t.j. 1.657.105,29 eura. Zdôraznil, že „ochranné pásmo pohrebiska síce vlastníka dotknutého pozemku obmedzuje, avšak z povahy veci toto obmedzenie zasahuje do užívacích práv vlastníka iba v rozsahu, v akom sa daného pozemku obmedzenia skutočne týkajú", v ktorom smere prezentoval taký výklad sporného ustanovenia § 15 ods. 8 zákona o pohrebníctve podľa ktorého „...kompenzácia potenciálnej sekundárnej ujmy ďalších vlastníkov nehnuteľností, nad rámec výmery nehnuteľností priamo obmedzených ochranným pásmom pohrebiska, v režime ustanovenia § 15 ods. 8 zákona o pohrebníctve, zriaďovateľom pohrebiska, je vylúčená". Rovnakým pohľadom odvolací súd nazeral aj na ďalšiu žalobkyňou uplatnenú majetkovú ujmu (nároky b/ až d/), konštatujúc, že „..Pri hodnotení takto vzniknutej ujmy a jej kompenzácie treba dôsledne rozlišovať medzi nárokom na náhradu za obmedzenie v užívaní pozemku, ktorý vyplýva priamo z ustanovenia § 15 ods. 8 zákona o pohrebníctve, ktoré upravuje náhradový právny vzťah vrátane osoby oprávnenej (vlastník obmedzeného pozemku) a osoby povinnej (zriaďovateľ pohrebiska) a inými právnymi vzťahmi (napr. vzniknuté titulom nároku na náhradu škody alebo náhrady za iné, od tohto nároku odlišné, obmedzenie vlastníctva), kde je okrem iného rozdielny aj okruh subjektov". Za nesprávny označil právny názor súdu prvej inštancie, že „vlastník dotknutého pozemku má proti zriaďovateľovi pohrebiska nárok nielen na náhradu za obmedzenie v užívaní (využití pozemku podľa jeho predstáv), ale aj nárok na náhradu všetkej ďalšej majetkovej ujmy (škody), ktorá mu v dôsledku zriadenia ochranného pásma pohrebiska vznikla". Z uplatnených nárokov súd prvej inštancie považoval za opodstatnený nielen nárok na náhradu za zníženie hodnoty pozemkov (nárok a/), ale aj nárok na kompenzáciu nákladov vynaložených v súvislosti so žiadosťou o vydanie územného povolenia (nárok c/