Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Obdo/26/2025 Identifikačné číslo spisu: 6120207908 Dátum vydania rozhodnutia: 13.05.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Andrea Moravčíková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:

§ 421ods.

1 písm.

1. b)CSP dovolateľ uviedol, že odvolacie rozhodnutie záviselo aj od posúdenia právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi podľa dovolateľa neboli doposiaľ vyriešené: 1. či vzájomná žaloba dovolateľa, pokiaľ ide o vydanie účtovníctva (t. j. o splnenie zmluvnej povinnosti žalobcu) je reivindikačnou žalobou alebo žalobou o splnenie zmluvnej povinnosti, a či a v akom rozsahu sú vo vzťahu k tomu strany zaťažené dôkazným bremenom, 2. aký je právny charakter vád vo vedení účtovníctva dovolateľa a či vady v účtovníctve dovolateľa, ktoré dovolateľ vytkol žalobcovi, právne existujú a opodstatňujú uplatnenú zľavu dovolateľa voči žalobcovi alebo boli žalobcom odstránené, 3. či je potrebné pre posúdenie existencie vád vo vedení účtovníctva dovolateľa aplikovať príslušné ustanovenia zákona o účtovníctve, 4. či záväzok žalobcu vydať účtovníctvo dovolateľovi existuje a ktorá strana a v akom rozsahu je zaťažená dôkazným bremenom k preukázaniu tejto skutočnosti, 5. aké sú účinky odstúpenia od zmluvy o vedení účtovníctva vo vzťahu k povinnosti žalobcu vystaviť dovolateľovi faktúry v zmysle predmetnej zmluvy. 28. Podľa dovolateľa položené otázky odvolací súd nesprávne právne posúdil, pretože vo vzťahu k prvej otázke vzájomná žaloba dovolateľa, pokiaľ ide o vydanie účtovníctva (t. j. o splnenie zmluvnej povinnosti žalobcu), je žalobou o splnenie zmluvnej povinnosti žalobcu a v tom smere je dovolateľ povinný preukázať iba to, že takáto povinnosť u žalobcu vznikla, pričom to, že strana žalobca nesplnil túto povinnosť, stačí iba tvrdiť a dovolateľ nie je povinný dokazovať jej nesplnenie, t.j. neexistenciu, a žalobca je povinný dokázať splnenie zmluvnej povinnosti voči dovolateľovi. Vo vzťahu k druhej otázke sú vady v účtovníctve dovolateľa vadami trvácimi, a dovolateľ preukázal, že existovali v čase, keď si uplatnil zľavu (reklamáciu) voči žalobcovi a opodstatňujú ju. Ohľadom tretej otázky mal dovolateľ za to, že odvolací súd (ani súd prvej inštancie) pre právne vyhodnotenie toho, či v účtovníctve dovolateľa existovali vady, ktoré dovolateľ vytkol žalobcovi, neaplikoval zákon o účtovníctve. Zákon o účtovníctve mal odvolací súd aplikovať v spore, keďže sa týka aj vád pri vedení účtovníctva a správnosť vedenia účtovníctva je predmetom právnej regulácie zákona o účtovníctve. K štvrtej otázke uviedol, že záväzok žalobcu vydať účtovníctvo dovolateľovi právne existuje a na jeho existenciu nemá vplyv to, že žalobca tvrdí, že ním nedisponuje, a to napriek tomu, že dovolateľ dôkazmi preukázal, že žalobca jeho účtovníctvo protiprávne zadržiaval. Ohľadom poslednej piatej otázky mal dovolateľ za to, že účinky odstúpenia od zmluvy o vedení účtovníctva sa nedotýkajú povinnosti žalobcu vystaviť dovolateľovi faktúry, pretože ide o tzv. pretrvávajúce zmluvné plnenie podľa § 351 ods. 1 ObZ, príp. o synalagmatický záväzok podľa § 351 ods. 2 ObZ. 29. Tiež namietal existenciu vady podľa § 420 písm.
2. f)CSP, ktorú vzhliadal najmä v nedostatočnom a arbitrárnom odôvodnení odvolacieho rozhodnutia, ktoré má predstavovať nesprávny procesný postup súdov v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolateľ považuje obe rozhodnutia súdov nižších inštancií za nepreskúmateľné, arbitrárne a v rozpore s princípmi spravodlivého procesu. 30. Ďalej argumentoval, že odvolací súd sa v rozhodnutí nevysporiadal s podstatnými tvrdeniami a argumentami žalovaného, ktoré bližšie špecifikoval v bode 43 písm.
3. a)až
4. g)svojho dovolania. Mal za to, že riadne preukázal existenciu vád vo vedení účtovníctva ako aj to, že tieto vady pretrvávali aj v momente, keď si uplatnil voči žalobcovi zľavu za mesiace apríl a máj 2019, tu poukázal na body 39 a 41 rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré závery sú podľa dovolateľa v extrémnom logickom rozpore s tým, čo tvrdil a preukazoval dovolateľ a čo je obsahom súdneho spisu. Namietal, že nie je spravodlivé ani logicky udržateľné, aby dovolateľ bol v konaní zaťažený dôkazným bremenom ohľadom skutočností, ktoré objektívne a nie z vlastnej viny nemôže dokázať, pretože druhá strana (žalobca) vyvolala a udržiava protiprávny stav tým, že odmieta splniť svoju zmluvnú povinnosť, ktorej sa dovolateľ domáha vzájomnou žalobou. 31. Dovolateľ zároveň poukazoval na povinnosť žalobcu vydať účtovníctvo a dôkazy o tom, že ho žalobca zadržiaval a že si žalobca túto povinnosť nesplnil, pričom už v konaní pred súdmi nižšej inštancie uviedol dôkazy, ktoré preukazovali, že žalobca zadržiava v rozpore so zmluvnou povinnosťou účtovnú dokumentáciu dovolateľa. Tvrdil, že v rozhodnutiach súdov nižšej inštancie nie je uvedené, ako sa s dôkazmi o tom, že žalobca zadržiava účtovníctvo dovolateľa, súdy vysporiadali. Podľa dovolateľa súdy dospeli k nelogickému záveru v rozpore s dôkazmi, že žalobca žiadne účtovné dokumenty dovolateľa nemá a že preto nemá takú povinnosť voči dovolateľovi, poukazujúc na bod 49 a 50 odvolacieho rozhodnutia. 32. Ďalej poukazoval na doktrínu vysvetľovacej povinnosti protistrany a doktrínu informačného deficitu, ktorá sa uplatňuje v procese dokazovania, tiež na svoju argumentáciu v odvolaní o potrebe aplikovať dovolacím súdom judikovanú doktrínu informačného deficitu a vysvetľovaciu povinnosť druhej strany (žalobcu) a s tým spojený prenos dôkazného bremena z dovolateľa na žalobcu. Uviedol, že v praxi to znamená, že strana konania, ktorá je štandardne zaťažená dôkazným bremenom, v istých situáciách nemá objektívnu možnosť toto svoje dôkazné bremeno uniesť, pretože napríklad objektívne nemá prístup k dokumentom, ktoré môžu preukazovať jej nárok alebo z ktorých je možné jej nárok odvodiť. Podľa dovolateľa sa teda na žalobcu v tomto smere prenieslo dôkazné bremeno ohľadom (ne)splnenia jeho povinnosti:
5. a)vydať účtovné doklady v zmysle čl. 4.4 Zmluvy a dovystaviť faktúry v zmysle čl. 3.2 až 3.4 Zmluvy, ako aj
6. b)riadnej a konkrétnej identifikácie účtovných dokladov, ktoré je povinný vydať dovolateľovi. Z dôvodu, že dovolateľ nebol objektívne schopný konkrétne identifikovať každý jeden účtovný doklad, ktorý mu má vydať žalobca, nemožno podľa dovolateľa zamietnuť žalobu iba na tomto základe. Dovolateľ práve v dôsledku toho, že žalobca porušil svoje zmluvné povinnosti v čl. 4.4 Zmluvy, objektívne nemohol identifikovať všetky účtovné doklady, ktorých vydania sa domáha od žalobcu, keďže nimi vôbec nedisponoval. 33. Na záver uviedol, že žalobca si v celom konaní nesplnil svoju vysvetľovaciu povinnosť a neprispel k objasneniu skutkového stavu, ktorý zavinil sám žalobca. Podľa dovolateľa uvedený stav mal byť preto zo strany odvolacieho súd ako aj súdu prvej inštancie vyhodnotený na ťarchu žalobcu ako nesplnenie si dôkaznej povinnosti zo strany žalobcu, spočívajúcej v neodovzdaní účtovnej dokumentácie dovolateľovi v zmysle čl. 4.4 Zmluvy, avšak súdy nižšej inštancie sa nevysporiadali s celou argumentáciou dovolateľa ohľadom aplikovania vyššie uvedenej doktríny judikovanej najvyšším súdom. Podľa dovolateľa sa teda odvolací súd a súd prvej inštancie fakticky od tejto judikatúry odklonili (§ 421 ods.1 písm.
7. a)CSP), ale ani nevysvetlili, prečo tento podstatný argument dovolateľa nezohľadnili resp. ako sa s ním vysporiadali (§ 420 písm.
8. f)CSP). 34. K dovolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca s tým, že žalovaný nepreukázal dôvodnosť ním uplatnených dovolacích dôvodov. Žalobca navrhol dovolaciemu súdu, aby podané dovolanie žalovaného odmietol ako nedôvodné. 35. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátskou kanceláriou v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že tento mimoriadny opravný prostriedok žalovaného je potrebné odmietnuť.

§ 421ods.

1 písm.

1. a)a
2. b)CSP 36. Dovolateľ v podanom dovolaní uplatnil dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP, namietajúc nesprávne právne posúdenie podľa § 421 ods. l písm.
3. a)a zároveň aj podľa § 421 ods. 1 písm.
4. b)CSP. 37. Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
5. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
6. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
7. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 38. Vo vzťahu k výroku, ktorým bolo žalovanému uložené zaplatiť žalobcovi 1 550 eur s príslušenstvom, je podľa dovolacieho súdu potrebné najprv uzavrieť, že prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP je zákonom vylúčená. 39. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP je limitovaná odsekom 2 uvedeného zákonného ustanovenia a taktiež aj ustanovením § 422 CSP. 40. Podľa § 422 ods. 1 písm.
8. a)CSP, dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení (s výnimkou sporov s ochranou slabšej strany) neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada. Na určenie výšky minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). 41. Z citovaných ustanovení vyplýva, že prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP je obmedzená nielen ustanovením § 421 ods. 2 CSP ale aj ustanovením § 422 CSP. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia je dovolanie neprípustné v tzv. bagateľných veciach. Skutočnosť, či ide o bagateľnú vec je limitovaná predmetom konkrétneho konania, teda tým, o čo strane v tej ktorej posudzovanej veci ide (II. ÚS 165/2017, III. ÚS 885/2016, I. ÚS 218/2017). Ak sa jedná o bagateľnú vec, dovolací súd dovolanie odmietne bez toho, aby skúmal správnosť právnych záverov odvolacieho súdu (resp. aj súdu prvej inštancie). 42. V rozhodovanej veci bol predmetom konania podľa žaloby nárok voči žalovanému na zaplatenie peňažnej sumy 1 550 eur. Minimálna mzda ku dňu začatia konania (3. septembra 2020) predstavovala podľa Nariadenia vlády č. 324/2019 Z. z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2020, sumu 580,00 eur, pričom 10-násobok tejto sumy predstavuje sumu 5 800 eur. Keďže napadnutý výrok o peňažnom plnení predstavuje iba 1 550 eur, teda menej než 5 800 eur, ide o výrok pod zákonným bagateľným cenzom. Už z tohto dôvodu je dovolanie v tejto časti neprípustné podľa § 421 ods. 1 CSP, a to bez ohľadu na to, či dovolateľ formálne tvrdí odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa § 421 ods. 1 písm.
9. a)CSP alebo existenciu dosiaľ neriešenej právnej otázky podľa § 421 ods. 1 písm.
10. b)CSP. Bagateľný cenzus totiž pôsobí ako zákonná prekážka prípustnosti oboch týchto variantov dovolania. 43. Na tom nič nemení ani okolnosť, že dovolateľ napadol rozsudok odvolacieho súdu „vo všetkých výrokoch“. Pre posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP je rozhodujúci konkrétny napadnutý výrok odvolacieho súdu, nie celkový rozsah dovolacieho návrhu. Ak je teda samostatne napadnutý výrok o peňažnom plnení vo výške 1 550 eur pod hranicou ustanovenou v § 422 ods. 1 písm.
11. a)CSP, dovolací prieskum podľa § 421 CSP je v tejto časti vylúčený. 44. Dovolací súd preto v tejto časti uzatvára, že v posudzovanom prípade ide o bagateľnú vec, keďže nie je splnená podmienka uvedená v ustanovení § 422 ods. 1 písm.
12. a)CSP, v zmysle ktorej pre prípustnosť dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 CSP musí výška dovolateľom žiadaného peňažného plnenia prevyšovať desaťnásobok minimálnej mzdy ku dňu začatia konania. 45. Keďže dovolanie žalovaného v tejto časti smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je procesne prípustné, najvyšší súd ho odmietol podľa ustanovenia § 447 písm.
13. c)CSP bez toho, aby skúmal správnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia. 46. Dovolací súd v ďalšom skúmal existenciu tzv. vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
14. f)CSP vo vzťahu ku celkovému procesnému postupu súdov nižšej inštancie, teda ako k žalobe tak aj k vzájomnej žalobe. Dovolací súd pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny, teda takého práva strany sporu na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces i práva na súdnu ochranu.

§ 420písm.

1. f)Civilného sporového poriadku 47. Žalovaný prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval zároveň aj z ustanovenia § 420 písm.
2. f)CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 48. V rámci procesnej vady podľa § 420 písm.
3. f)CSP dovolateľ odvolaciemu súdu vytýkal nedostatočné, nepreskúmateľné a arbitrárne odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia, ktoré má predstavovať nesprávny procesný postup v takej miere, že porušuje jeho právo na spravodlivý proces 49. Dovolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku prvoinštančného súdu, a zároveň aj postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal, uvádza, že nezistil namietanú vadu zmätočnosti (závažné procesné pochybenie odvolacieho súdu) spočívajúcu v tom, že by odvolací súd svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil dovolateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 50. Dovolateľ predovšetkým namietal, že odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal s jeho argumentáciou týkajúcou sa vád účtovníctva vedeného žalobcom a dôsledkov týchto vád pre vznik nároku žalobcu na zaplatenie ceny za poskytované služby. Z obsahu napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že odvolací súd sa touto otázkou zaoberal. V odôvodnení rozhodnutia reprodukoval rozhodujúce skutkové zistenia súdu prvej inštancie, zaoberal sa charakterom zmluvného vzťahu medzi účastníkmi, ako aj účinkami odstúpenia od Zmluvy, a vysvetlil, prečo nepovažoval tvrdené vady účtovníctva za preukázané v rozsahu, ktorý by mal vplyv na posúdenie nároku žalobcu. Skutočnosť, že odvolací súd neprevzal argumentáciu dovolateľa alebo ju nepovažoval za právne významnú, sama osebe neznamená porušenie práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, na akých úvahách odvolací súd založil svoj právny záver, a preto nemožno hovoriť o takom nedostatku odôvodnenia, ktorý by zakladal procesnú vadu podľa § 420 písm.
4. f)CSP. 51. Podstatnú časť dovolacej argumentácie (vo vzťahu k vzájomnej žalobe) dovolateľ opieral o tvrdenie, že súdy nižších stupňov nesprávne rozdelili dôkazné bremeno, pričom sa dovoláva tzv. negatívnej dôkaznej teórie a doktríny informačného deficitu. Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že uvedené konštrukcie nemožno vykladať spôsobom, ktorý by viedol k automatickému preneseniu dôkazného bremena na druhú stranu sporu vždy, keď jedna zo strán tvrdí, že sa nachádza v informačnej nevýhode. Negatívna dôkazná teória vychádza z úvahy, že neexistenciu určitej právnej skutočnosti spravidla nemožno dokazovať rovnakým spôsobom ako existenciu určitej skutočnosti. Z toho však nevyplýva, že účastník konania je zbavený povinnosti tvrdiť a preukazovať skutočnosti, na základe ktorých odvodzuje svoje nároky alebo produkuje námietky. Rovnako ani doktrína informačného deficitu neznamená obrátenie dôkazného bremena v spore, ale predstavuje len metodický prístup pri hodnotení dôkazov v situáciách, keď sa určitá relevantná informácia nachádza prevažne v dispozícii jednej zo strán sporu. 52. Zo spisu vyplýva, že predmetom sporu bolo okrem iného aj posúdenie, či žalobca riadne odovzdal žalovanému účtovnú dokumentáciu a či účtovníctvo vykazovalo vady tvrdené žalovaným. Ide o otázky, ktoré boli predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie a následne aj hodnotenia odvolacieho súdu. Dovolateľ v tejto súvislosti v skutočnosti nespochybňuje procesný postup súdov, ale polemizuje so skutkovými závermi, ku ktorým súdy dospeli na základe vykonaných dôkazov. Požiadavka dovolateľa, aby sa v dôsledku ním tvrdeného informačného deficitu presunula dôkazná povinnosť na žalobcu v širšom rozsahu, než ako to vyplýva z procesných pravidiel, nemá oporu v právnej úprave ani v judikatúre dovolacieho súdu. Takýto postup by viedol k popretiu základnej zásady sporového konania, podľa ktorej každá strana nesie dôkazné bremeno vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré tvrdí na podporu svojho procesného postoja. 53. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd sa otázkou právnej povahy nároku na vydanie účtovnej dokumentácie zaoberal podstatne podrobnejšie, než ako to prezentuje dovolateľ. Krajský súd najprv identifikoval právnu chybu súdu prvej inštancie spočívajúcu v tom, že tento vychádzal z úvahy, podľa ktorej odstúpením od zmluvy zanikli všetky práva a povinnosti zo zmluvy, a teda zanikla aj povinnosť žalobcu odovzdať účtovnú dokumentáciu. Odvolací súd tento záver neakceptoval a výslovne uviedol, že takýto výklad nezodpovedá účinkom odstúpenia od zmluvy v obchodnoprávnych vzťahoch. Poukázal na to, že niektoré zmluvné povinnosti môžu podľa svojej povahy pretrvávať aj po skončení zmluvného vzťahu, a medzi takéto povinnosti môže patriť aj povinnosť odovzdať dokumentáciu vytvorenú pri poskytovaní služieb. Už z tohto dôvodu nemožno súhlasiť s tvrdením dovolateľa, že odvolací súd jeho nárok posúdil formalisticky alebo bez hlbšej právnej úvahy - naopak, odvolací súd právne posúdenie súdu prvej inštancie v tejto otázke korigoval. 54. Napriek tejto korekcii však odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný v konaní nepreukázal také skutkové okolnosti, ktoré by odôvodňovali uloženie povinnosti žalobcovi vydať ďalšie účtovné doklady. Krajský súd vychádzal z vykonaného dokazovania, najmä z listinných dôkazov a výpovedí účastníkov, a dospel k skutkovému záveru, že žalobca účtovnú dokumentáciu žalovanému odovzdal, resp. že nebolo preukázané, že by zadržiaval ďalšie doklady, ktoré by bolo možné konkretizovať a ktoré by žalovanému ešte neboli vydané. Z týchto skutkových zistení potom vyvodil právny záver, že žalobcovi nemožno uložiť povinnosť vydať dokumentáciu, ak nebolo preukázané, že takáto dokumentácia sa ešte nachádza v jeho dispozícii. 55. Dovolateľ sa s týmto záverom nestotožňuje a svoju polemiku opiera najmä o tvrdenie, že v dôsledku jeho informačného deficitu mali súdy postupovať odlišne a dôkazné bremeno presunúť na žalobcu, tu zdôrazňujúc negatívnu dôkaznú teóriu. 56. Negatívna dôkazná teória vyjadruje úvahu, že preukazovanie neexistencie určitej skutočnosti je spravidla problematické, a preto nemožno od účastníka spravodlivo požadovať, aby dokazoval absolútnu neexistenciu určitej skutočnosti. Z toho však nevyplýva, že by účastník sporu bol zbavený povinnosti tvrdiť a preukazovať rozhodujúce skutočnosti, na ktorých zakladá svoj nárok alebo obranu. Uvedená teória slúži najmä ako metodické východisko pri hodnotení dôkazov v situáciách, keď jedna zo strán tvrdí určitú pozitívnu skutočnosť (napríklad splnenie povinnosti), ktorá sa nachádza v jej sfére dispozície. Nemožno ju však interpretovať tak, že by automaticky dochádzalo k obráteniu dôkazného bremena vždy, keď jedna zo strán tvrdí, že určitá skutočnosť neexistuje. 57. Z argumentácie dovolateľa vyplýva, že ak tvrdí, že mu žalobca neodovzdal kompletnú účtovnú dokumentáciu, malo by byť výlučne na žalobcovi, aby preukázal opak. Takýto prístup by však viedol k situácii, v ktorej by žalovaný nemusel konkretizovať, aké doklady majú byť predmetom jeho nároku ani z akých okolností vyvodzuje, že sa ešte nachádzajú v dispozícii žalobcu. Dôkazné bremeno by sa tak fakticky obrátilo bez ohľadu na skutkové okolnosti sporu, čo by bolo v rozpore so základnými princípmi sporového konania. 58. Odvolací súd preto postupoval správne, keď vychádzal z toho, že žalovaný musí v prvom rade tvrdiť a aspoň rámcovo preukázať, že určitá konkrétna dokumentácia mu mala byť ale nebola odovzdaná a že sa nachádza v dispozícii žalobcu. Až na základe takto konkretizovaných tvrdení by bolo možné uvažovať o tom, či je potrebné prihliadať na informačný deficit žalovaného pri hodnotení dôkazov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však vyplýva, že žalovaný takúto konkretizáciu v konaní nepredložil v rozsahu, ktorý by umožňoval uložiť žalobcovi povinnosť vydať ďalšie doklady. 59. Za tejto situácie je zrejmé, že dovolacia polemika žalovaného v skutočnosti smeruje proti skutkovým záverom odvolacieho súdu o tom, či bola účtovná dokumentácia odovzdaná a či existujú ďalšie doklady, ktoré by žalobca zadržiaval. Ide teda o nesúhlas s hodnotením dôkazov a so skutkovými zisteniami súdov nižších stupňov, nie o namietanie procesnej vady, ktorá by žalovanému znemožnila uplatniť jeho procesné práva. 60. Pokiaľ teda žalovaný namietal vady spočívajúce v nesprávnom hodnotení dôkazov a s tým súvisiace nesprávne skutkové zistenia, tak dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov. ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
5. f)CSP. Taký prípad však nepredstavuje vec tu preskúmavaná. 61. Vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaného (nárok na zaplatenie 6 428,32 eur) je potrebné konštatovať, že dovolanie v tejto časti neobsahuje samostatnú a právne relevantnú dovolaciu argumentáciu, ktorá by bola spôsobilá založiť prípustnosť dovolania ani podľa § 421 CSP, ani podľa § 420 písm.
6. f)CSP (tento nárok nie je dotknutý bagateľným cenzom podľa § 422 CSP). 62. Zo systematiky dovolania je zrejmé, že dovolateľ síce formálne uvádza, že napáda rozsudok odvolacieho súdu „v celom rozsahu“, teda aj vo výroku, ktorým bola potvrdená zamietavá časť rozhodnutia súdu prvej inštancie týkajúca sa vzájomnej žaloby, avšak obsah dovolania tomu nezodpovedá. Dovolacie dôvody a právne otázky formulované dovolateľom smerujú takmer výlučne k iným častiam rozhodnutia, najmä k nároku žalobcu na zaplatenie odplaty za vedenie účtovníctva, k otázke odovzdania účtovnej dokumentácie a k problematike vystavenia faktúr. Tieto otázky však nesúvisia s právnym posúdením vzájomnej žaloby žalovaného, ktorej predmetom bol samostatný peňažný nárok odvodzovaný z tvrdeného porušenia povinností žalobcu pri vedení účtovníctva. 63. Rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti vychádzalo zo skutkového záveru, že žalovaný nepreukázal existenciu právneho základu svojho nároku ani rozsah tvrdenej škody, ktorú mal žalobca spôsobiť nesprávnym vedením účtovníctva. Odvolací súd sa pritom stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, podľa ktorých žalovaný nepreukázal ani existenciu dohody, na základe ktorej svoj nárok odvodzoval, ani príčinnú súvislosť medzi postupom žalobcu a tvrdeným majetkovým následkom. Ide teda o právne posúdenie založené na konkrétnych skutkových zisteniach a na hodnotení vykonaných dôkazov. 64. V dovolaní však absentuje argumentácia, ktorá by tieto závery odvolacieho súdu spochybňovala z hľadiska právnej otázky alebo procesnej vady. Dovolateľ v tejto časti nekonkretizuje, v čom mal odvolací súd nesprávne vyložiť alebo aplikovať právnu normu upravujúcu zodpovednosť za škodu alebo iný právny základ jeho nároku. Rovnako neuvádza ani to, aká právna otázka mala byť v tejto súvislosti riešená v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu alebo ktorá právna otázka mala byť odvolacím súdom riešená nesprávne či neúplne. 65. Dovolací súd sa zároveň osobitne zaoberal aj otázkou, či z obsahu dovolania možno identifikovať takú argumentáciu, ktorá by smerovala proti výroku odvolacieho súdu potvrdzujúcemu zamietnutie peňažného nároku žalovaného uplatneného vzájomnou žalobou vo výške 6 428,32 eur. V tejto súvislosti dovolací súd nepovažuje za sporné, že z dovolania je zrejmá snaha dovolateľa prezentovať všetky tri zložky vzájomnej žaloby - teda nárok na vydanie účtovnej dokumentácie, nárok na vystavenie faktúr a nárok na zaplatenie peňažnej sumy - ako vzájomne prepojený skutkový a argumentačný celok. Z dovolania možno vyčítať naratív, podľa ktorého malo zadržiavanie účtovnej dokumentácie žalobcom znemožniť vykonanie auditu, absencia auditu mala znemožniť úplnú identifikáciu vád účtovníctva, z týchto vád mala žalovanému vzniknúť škoda a následné zníženie odplaty za poskytované služby malo predstavovať prejav uznania zodpovednosti žalobcu za túto škodu. Dovolací súd tento spôsob argumentácie z dovolania identifikoval a pri posudzovaní prípustnosti dovolania ho zohľadnil. 66. Zároveň však platí, že samotné skutkové alebo argumentačné prepojenie jednotlivých nárokov vzájomnej žaloby nemôže nahradiť procesnú povinnosť dovolateľa adresne napadnúť nosné právne a skutkové dôvody, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie o každom z týchto nárokov samostatne. Odvolací súd pritom výslovne zdôraznil, že vzájomná žaloba obsahovala tri samostatné nároky založené na odlišných právnych dôvodoch, a preto bolo potrebné každý z nich posudzovať osobitne. Tento metodický prístup je logickým dôsledkom dispozičnej zásady sporového konania a viazanosti súdu uplatneným nárokom. 67. Rovnaké východisko platí aj pre dovolacie konanie. Dovolací súd je viazaný obsahom dovolania a právnymi otázkami, ktoré dovolateľ v dovolaní formuluje a nemôže z vlastnej iniciatívy vytvárať nové právne konštrukcie ani domýšľať možné právne dôvody, na ktorých by bolo možné napadnuté rozhodnutie preskúmať v prospech dovolateľa. Takýto postup by prekračoval rámec dovolacieho prieskumu a bol by nezlučiteľný so zásadou rovnosti zbraní medzi účastníkmi konania. Úlohou dovolacieho súdu nie je nahrádzať procesnú aktivitu dovolateľa ani dopĺňať jeho dovolaciu argumentáciu. 68. Aj keď teda dovolací súd z dovolania rozpoznal snahu dovolateľa obsahovo prepojiť jednotlivé zložky vzájomnej žaloby do jedného argumentačného rámca, táto skutočnosť sama osebe nepostačuje na založenie dovolacieho prieskumu vo vzťahu k peňažnému nároku 6 428,32 eur. Dovolanie totiž neobsahuje takú právnu otázku ani takú individualizovanú procesnú námietku, ktorá by smerovala proti rozhodujúcemu dôvodu, na ktorom odvolací súd založil zamietnutie tohto nároku. Za tejto situácie dovolací súd nemôže prekročiť hranice vyplývajúce z obsahu dovolania a sám konštruovať možné právne dôvody dovolacieho prieskumu, keďže taký postup by znamenal neprípustné rozšírenie dovolacieho konania nad rámec procesnej iniciatívy dovolateľa. 69. Za tejto situácie je zrejmé, že dovolanie vo vzťahu k vzájomnej žalobe zostáva iba na úrovni formálneho napadnutia výroku rozhodnutia odvolacieho súdu, bez toho, aby dovolateľ v tejto časti identifikoval konkrétny dovolací dôvod alebo právnu otázku, ktorá by mala byť predmetom dovolacieho prieskumu. 70. Dovolací súd preto dospel k záveru, že vo vzťahu k výroku o vzájomnej žalobe dovolanie neobsahuje relevantnú dovolaciu argumentáciu, ktorá by mohla založiť prípustnosť dovolania. V tejto časti ide v podstate len o všeobecnú polemiku s výsledkom konania pred súdmi nižších stupňov, ktorá však nie je sprevádzaná formulovaním právnej otázky ani tvrdením procesnej vady, a preto nemôže byť predmetom dovolacieho preskúmania. 71. So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že postupom odvolacieho súdu nedošlo k vade v zmysle § 420 písm.
7. f)CSP, ktorá by zakladala porušenie práva žalovaného na spravodlivý súdny proces, čo v danej časti zakladá dôvod na odmietnutie dovolania v zmysle § 447 písm.
8. f)CSP. 72. Keďže nie je daná procesná prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
9. f)CSP, ani podľa 421 ods. 1 CSP, dovolací súd dovolanie žalovaného ako celok podľa § 447 písm.
10. c)a
11. f)CSP odmietol bez toho, aby posudzoval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. 73. Žalobca bol v dovolacom konaní úspešný, preto mu dovolací súd priznal voči žalovanému náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu (§ 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 74. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.