potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 30. júna 2008, sp. zn. 6 Co 60/2006, ktorými bolo rozhodnuté o ţalobe ţalobcu (totoţného so ţalobcom v prejednávanej veci), ktorou sa domáhal voči šéfredaktorovi denníka S. tlačovej opravy nepravdivých údajov (totoţných s údajmi v preskúmavanej veci) v predmetnom článku podľa zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch a ktorou ţiadal, aby bol ţalovaný šéfredaktor zaviazaný na uverejnenie tlačovej opravy. V tomto konaní bolo ţalobe vyhovené len čo do údaja, týkajúceho sa tvrdenia v predmetnom článku, ţe „M. V. spravuje majetok L. nadobudnutý predovšetkým v privatizácii a ţe vraj ide o nehnuteľnosti, historické budovy, ako aj aktíva za viac ako pol miliardy korún“. Vo zvyšku (ohľadom ostatných údajov) bola ţaloba zamietnutá. Podľa názoru odvolacieho súdu takýto výrok právoplatného rozsudku zaväzuje okrem účastníkov v zmysle § 159 ods. 2 O.s.p. aj súd. Nemoţno preto nanovo pristupovať k hodnoteniu pravdivosti či nepravdivosti jednotlivých tvrdení uvedených v predmetnom článku, resp. nie je moţné znovu prehodnocovať, či sa takýmito výrokmi zasiahlo do práva na česť ţalobcu, keď o týchto skutočnostiach uţ bolo právoplatne rozhodnuté súdom prvého stupňa
rozhodnutím odvolacieho súdu. Poukázal na záväznosť výroku právoplatného rozsudku, kde sa konštatovalo, ţe pokiaľ boli v predmetnom článku uverejnené nepravdivé tvrdenia, tieto sa nedotkli cti ţalobcu a hodnotiace úsudky, ktoré nemohli byť predmetom tlačovej opravy, pri týchto nemoţno preukazovať pravdivosť, či nepravdivosť a za uverejnenie nepravdivých údajov ukladať povinnosť ospravedlnenia. 4 4 Cdo 175/2011 Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalobca podľa § 238 ods. 1 O.s.p. z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
f/ O.s.p. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) videl v prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Ţalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom podaného dovolania i uplatnenými dovolacími dôvodmi. Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov podľa § 242 ods. 2 písm. a/ aţ d/ O.s.p. (vrátane, ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahu medzi účastníkmi, ako v preskúmavanej veci). Dovolacie dôvody, ktorými bolo dovolanie odôvodnené, dovolací súd pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia 5 4 Cdo 175/2011 (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Dovolateľ nenamietal, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo. Dovolací súd vzhľadom na dôvod dovolania i svoju zákonnú povinnosť osobitne skúmal, či v konaní (ne)došlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
f/ O.s.p.) tým, ţe odvolací súd nečakane zaloţil svoje rozhodnutie na inom právnom ustanovení. Dospel pritom k záveru, ţe konanie S. takouto vadou postihnuté. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné právo, ktoré mu právny poriadok priznáva. Podľa § 213 ods. 2 O.s.p. (účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu), ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. 6 4 Cdo 175/2011 V prejednávanej veci odvolací súd vec posúdil podľa ustanovenia právneho predpisu, ku ktorému sa účastníci dovtedy nevyjadrovali. Súd prvého stupňa sa totiţ zaoberal hmotnoprávnou stránkou veci a vo veci rozhodol podľa príslušných hmotnoprávnych ustanovení. Naproti tomu, odvolací súd svoj zmeňujúci rozsudok zaloţil na procesnom ustanovení § 159 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre kaţdého. Podľa § 213 ods. 2 O.s.p. musia byť súčasne splnené dve podmienky, a to 1/ musí ísť o ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a 2/ toto ustanovenie musí byť pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej. Ak sú súčasne splnené obe podmienky, je odvolací súd povinný vyzvať účastníkov, aby sa k moţnej aplikácii tohto ustanovenia vyjadrili. Za danej právnej úpravy je porušenie povinnosti zo strany súdu potrebné kvalifikovať ako odňatie moţnosti účastníkom konať pred súdom. Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, ţe účastníci by nemali byť zaskočení moţným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umoţnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Sudcov iný právny názor, neţ je názor účastníkov konania môţe súd účastníkom v priebehu konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbeţným právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený predbeţný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil. Úmyslom zákonodarcu novelou § 213 ods. 2 O.s.p. od 15. októbra 2008, ako to vyplýva z dôvodovej správy k novele Občianskeho súdneho poriadku bolo v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa v nej, ţe účastník tak bude mať moţnosť vyjadriť sa k moţnej aplikácii doposiaľ nepouţitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie posilňuje právo na spravodlivý proces tým, ţe účastník bude môcť aţ po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať moţné rozhodnutie súdu. Odvolací súd je povinný v prípade, ţe mieni vec posúdiť podľa iného právneho ustanovenia, vyzvať účastníkov, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Výzva odvolacieho 7 4 Cdo 175/2011 súdu je plnením osobitného druhu tzv. mandukčnej (poučovacej) povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto povinnosti je zabrániť odňatiu moţnosti konať pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Princíp tzv. „predbeţného právneho posúdenia veci“ vychádzajúci aj z § 213 ods. 2 O.s.p. súvisí so zameraním sa na dokazovanie sporných skutočností, a to tým spôsobom, aby účastníci konania dostali príleţitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci. Tým by sa mohol predbeţný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť (III. ÚS 446/2010). V preskúmavanej veci, z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa, odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch neţ súd prvého stupňa. Účastníkom konania tak v danej procesnej situácii odňal moţnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého aţ v odvolacom konaní. V súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. mal odvolací súd vyzvať účastníkov, aby sa vyjadrili k moţnému pouţitiu ustanovení iného právneho predpisu, podľa ktorých mienil danú vec posúdiť. Zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd takto nepostupoval a účastníkom nevytvoril procesnú moţnosť vyjadriť sa k aplikácii § 159 ods. 2 O.s.p., ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce. Jeho procesný postup v dôsledku toho vykazuje vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Uvedená skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesným vadám podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne. V súvislosti s touto vadou je potrebné uviesť aj to, ţe v ďalšom konaní bude úlohou odvolacieho súdu okrem vyššie naznačeného, zaoberať sa a v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať sa i s otázkou vzťahu hodnotiacich úsudkov a skutkových tvrdení. Judikatúra (viď R 9/1968) totiţ dospela k záveru, ţe akékoľvek hodnotiace úsudky, a to bez ohľadu na to, či sú zaloţené na pravdivých údajoch alebo nie, nemôţu byť predmetom tlačovej opravy podľa ustanovení Tlačového zákona. Tlačovou opravou sa nie je preto moţné domáhať opravy 8 4 Cdo 175/2011 kritických hodnotiacich záverov, pretoţe by sa to priečilo samotnému pojmu a zmyslu kritiky a Tlačový zákon počíta zásadne s tlačovou opravou skutkových tvrdení a nie hodnotiacich, ktorými môţe byť zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti, upravenej v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd Slovenskej republiky z dôvodov vyššie uvedených rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.
2 O.s.p.) s tým, ţe právny názor ním vyslovený je pre súd záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.