Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 6Cdo/118/2024 Identifikačné číslo spisu: 3721201275 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2026 Meno a priezvisko: Mgr. Dušan Čimo Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026

§ 420písm.

f) CSP dovolateľka odôvodnila arbitrárnosťou a vnútornou rozpornosťou napadnutého rozhodnutia, namietala tiež jeho nedostatočné odôvodnenie a svojvoľný postup súdu v konaní. Podľa dovolateľky sa odvolací súd nevysporiadal s jej podstatnou argumentáciou v konaní, a to, že skutočným vlastníkom bytu bol jej brat (Z. H.) a predávajúci (W. J.) mu iba pomohol prefinancovať kúpu bytu získaním úveru na jeho meno. Celú kúpnu cenu ale zaplatil brat dovolateľky a tá mu iba pomáhala prefinancovať úver, ktorý bol zobratý na predávajúceho v roku 2016 z dôvodu uplynutia 3 ročnej doby fixácie v roku 2019. Dovolateľka preto nikdy nemala skutočnú vôľu nadobudnúť byt do svojho vlastníctva. Rovnako ani predávajúci (W. J.) nemal skutočnú vôľu nadobudnúť byt do svojho vlastníctva, iba prefinancoval úver z banky v prospech brata dovolateľky. Oba právne úkony považovala preto za absolútne neplatné z dôvodu nedostatku vôle podľa § 37 ods. 1 OZ. Dovolateľka namietala, že odvolací súd otázku vlastníctva bytu nepovažoval za podstatnú, podľa názoru dovolateľky ale práve táto otázka bola pre daný spor podstatná. Odvolací súd tak podľa jej názoru porušil procesný postup (§ 387 ods. 3 CSP), podľa ktorého bol povinný zaoberať sa podstatnými tvrdeniami strán v konaní. Namietala tiež, že odvolací súd svoj záver, že nezistil neplatnosť právnych úkonov vôbec neodôvodnil. 8.

§ 421ods.

1 písm. a) CSP bol potom podľa dovolateľky naplnený s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Obo/111/2008 podľa ktorého, „...odporovať možno len takým právnym úkonom, ktoré sú platné a spĺňajú všetky náležitosti stanovené právnymi predpismi...“. Dovolateľka namietala, že odvolací súd nesprávne posúdil platnosť právnych úkonov (oboch kúpnych zmlúv), keď z vykonaného dokazovania bola zrejmá ich absolútne neplatnosť (pre nedostatok vôle), na ktorú mal z úradnej moci prihliadať. Predávajúci (W.S. J.) tak nebol skutočným vlastníkom bytu a dovolateľka jednak nadobúdala byt od nevlastníka (skutočným vlastníkom bol jej brat) a absentovala tiež vôľová zložka dovolateľky skutočne byt nadobudnúť do svojho vlastníctva.

1. Žalobkyňa navrhla dovolanie odmietnuť ako neprípustné z dôvodu, že vymedzené dovolacie dôvody nespĺňali kritériá v zmysle príslušných ustanovení CSP. Mala za to, že dovolanie žalovaného bolo založené výlučne na kritike a nestotožnení sa s právnymi závermi odvolacieho súdu, a to aj napriek tomu, že odvolací súd svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil, vyjadril sa ku všetkým námietkam strán sporu a doplnil vo veci dokazovanie. Žalobkyňa nesúhlasila s tvrdeniami žalovaného o tom, že by odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia dostatočne nevysvetlil, prečo nepovažoval námietky žalovaného ohľadom absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, na podklade ktorej vlastníctvo sporného bytu nadobudol W. J., ako aj kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanou a W. J., za relevantné, resp. za správne. Odvolací súd sa podľa žalobkyne vysporiadal so všetkými podstatnými argumentmi žalovaného a v odôvodní svojho rozhodnutia uviedol dôvody úspešnosti podanej žaloby zo strany žalobcu v podobe naplnenia zákonných predpokladov pre vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu. V tejto časti preto rozhodnutie odvolacieho súdu nemohlo byť arbitrárne, keďže dalo odpoveď na námietky žalovanej. Žalobkyňa ďalej uvádzala, že žalovaný namietal absolútnu neplatnosť oboch právnych úkonov prvýkrát až na pojednávaní v odvolacom konaní a mala za to, že nižšie súdy nemali dôvod sa zaoberať platnosťou kúpnej zmluvy, na základe ktorej nadobudol vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti W. J., keďže táto nebola súdu predložená ako dôkaz. Naďalej trvala na tom, že vlastníkom spornej nehnuteľnosti bol W. J. a jeho úmyslom bolo ukrátiť žalobkyňu tým, že sa zbaví všetkého bonitného majetku. Poukázala pritom na závery trestného konania vedeného pred Okresným súdom Žilina (sp. zn. 35T/48/202) ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
2. decembra 2023, a ktorým súd rozhodol o vine W. J., zo spáchania prečinu poškodzovania veriteľa [§ 239 ods. 1 písm. a), ods. 4 Trestného zákona]. Žalobkyňa mala za to, že ako súdy v trestnej veci, tak aj odvolací súd v civilnom konaní skonštatovali na strane W. J. existenciu úmyslu ukrátiť splnenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu. Žalobkyňa ďalej uviedla, že W. J. za pomoci Z. H. (brat žalovanej) za účasti žalovanej vytvorili umelú konštrukciu vzájomných právnych vzťahov s cieľom ukrátiť splnenie vymáhateľnej pohľadávky žalobkyne prostredníctvom (odporovaného) právneho úkonu kúpnej zmluvy. Žalobkyňa tiež namietala, že žalovaná v konaní nepreukázala žiadnym dôkazom financovanie sporného bytu jej bratom a nepreukázala tak, že vlastníkom bytu bol jej brat (Z. H.).

§ 420písm.

1. f)CSP preto nebol naplnený. Žalobkyňa ďalej namietala, že odvolací súd svojím postupom a rozsudkom nemohol naplniť dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP, pretože sformuloval záver o platnosti oboch právnych úkonov, čím nebolo v uvedenej veci nutné aplikovať zásadu prednosti neplatnosti právneho úkonu pred neúčinnosťou právneho úkonu, čím sa odvolací súd nemohol odkloniť od rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Žalobkyňa konštatovala, že žalovaná zodpovedala za zavinenú nevedomosť pri uzatváraní kúpnej zmluvy, keďže nebola dostatočne obozretná a nezaujímala sa o jej obsah. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti mal žalobca za to, že odvolací súd sa neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, nakoľko odvolací súd nebol povinný vychádzať z tejto rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keďže ani kúpna zmluva, na podklade ktorej W. J. nadobudol vlastníctvo k spornému bytu, a ani kúpna zmluva uzavretá medzi W. J. a žalovanou neboli neplatnými právnymi úkonmi. 10. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech boli vydané rozhodnutia oboch nižších súdov (§ 427 ods. 1 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP, časť vety pred bodkočiarkou), dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné. 11. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 12. Dovolateľka v prejednávanej veci dovolanie odôvodnila dôvodmi prípustnosti podľa § 420 písm.
3. f)a § 421 ods. 1 písm.
4. a)CSP, t. j. tým, že jej súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a aj nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázke pre jeho rozhodnutie významnej za cenu odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 13. Arbitrárnosť môže mať v rozhodnutiach súdov rôznu podobu. Podľa konštantnej judikatúry ÚS SR o arbitrárne rozhodnutie ide najmä vtedy, ak je svojvoľné. Môže tiež ísť o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že prijaté skutkové závery z vykonaných dôkazov pri žiadnej ich možnej interpretácii nevyplývajú. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak byť nevyhnutne. Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces (I. ÚS 115/2020). 14. Podľa § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 15. Podľa § 37 ods. 1 OZ, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. 16. Podľa § 42a ods. 2 OZ, odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený, a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a § 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať. 17. Jednou z možností, ako sa veritelia môžu dôsledkom nepoctivého konania dlžníka brániť, je inštitút odporovateľnosti právnych úkonov. Odporovateľnosť právnych úkonov spočíva v tom, že ak dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky, môžu byť veriteľom napadnuté a súdom prehlásené vo vzťahu k veriteľovi za neúčinné, čo znamená, že majetok, ktorého sa tieto dlžníkove úkony týkajú, môže slúžiť k uspokojeniu veriteľovej pohľadávky, pretože na úspešne odporované dlžníkove úkony sa vo vzťahu k veriteľovi pozerá akoby sa neboli stali. Predmetom odporovateľnosti sú právne úkony, pre ktoré musia byť vždy naplnené zákonné kritéria ich platnosti (§ 37 ods. 1 OZ). Platný právny úkon predpokladá, že k prejavu vôle došlo slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, s možným predmetom plnenia. Základnými zložkami vôle sú jej sloboda a vážnosť. Ak právny úkon nebol urobený slobodne, vážne, určite, zrozumiteľne a s možným predmetom plnenia, bol absolútne neplatný, pritom na takúto absolútnu neplatnosť právneho úkonu bolo potrebné v konaní prihliadať aj bez námietky (ex offo). Vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. K takýmto prejavom vôle patria úkony urobené s vnútornou výhradou alebo simulované právne úkony. 18. Odvolací súd v napadnutom rozsudku konštatoval (na zopakovaním dokazovania) skutkové závery, že dovolateľka predmetný byt nepotrebovala, neozrejmila, prečo vôbec mala vôľu ho kúpiť, konštatoval tiež, že mala (dovolateľka) poslúžiť na nadobudnutie kúpy sporného bytu W.S. J. a jej bratovi. Pre dovolací súd bolo neakceptovateľné, že dovolateľka nenamietala pri podpise kúpnej zmluvy v nej označeného W. J. ako vlastníka bytu, a to napriek jej tvrdeniam v konaní, že skutočným vlastníkom bytu bol jej brat (Z. H.). Sama dovolateľka v konaní opakovane vo vzťahu k uzatvoreniu kúpnej zmluvy namietala, že „iba podpisovala papiere“. Vo vzťahu k týmto zisteniam odvolací súd následne iba stručne konštatoval, že vykonaným dokazovaním nezistil, že by právny úkon, ktorý bol predmetom odporovania (ako aj právny úkon, ktorým W. J. nadobudol vlastnícke právo k spornému bytu), boli neplatnými právnymi úkonmi (§ 37 a nasl. OZ). Toto svoje konštatovanie ale nijako neodôvodnil a nebolo možné ho vyvodiť ani zo zistených (vyššie citovaných) skutkových záverov. 19. Otázkou platnosti (odporovaného) právneho úkonu sa v konaní nezaoberal ani súd prvej inštancie, ktorý na základe vykonaného dokazovania ustálil a považoval za preukázané, že W. J. bol iba formálnym vlastníkom bytu, nemal ho teda záujem nadobudnúť do svojho skutočného vlastníctva. Konštatoval tiež, že z dôvodu finančných problémov Z. H. (a s tým spojenej nemožnosti získať hypotekárny úver), sporný byt na jeho žiadosť (a za jeho peňažné prostriedky) odkúpil W. J. v roku 2016. Odvolací súd síce vyslovil, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie boli nesprávne, otázkou „vlastníctva“ k spornému bytu sa ale odmietol zaoberať. Odvolací súd považoval za irelevantné vzťahy W. J. so Z. H. ohľadom hypotekárneho úveru a užívania sporného bytu a nebolo podľa jeho názoru podstatné, kto bol vlastníkom sporného bytu v skutočnosti a kto formálne. S takýmto konštatovaním odvolacieho súdu nebolo možné súhlasiť. Práve otázka skutočného, resp. iba formálneho vlastníctva bytu bola v konaní vo vzťahu k posúdeniu otázky platnosti právneho úkonu, ktorý bol predmetom odporovania (ako aj právneho úkonu, ktorým W. J. nadobudol vlastnícke právo k spornému bytu), podstatnou. V konaní tak zostali nezodpovedané podstatné otázky vo vzťahu k platnosti odporovaného právnemu úkonu (ako aj právneho úkonu, ktorým W. J. nadobudol vlastnícke právo k spornému bytu), a to, či bolo slobodnou a vážnou vôľou žalovanej sporný byt nadobudnúť do svojho vlastníctva, alebo tak konala s vnútornou výhradou, resp. išlo o simulovaný právny úkon, tiež, či bolo slobodnou a vážnou vôľou W. J. nadobudnúť sporný byt do svojho vlastníctva, alebo týmto právnym úkonom iba simuloval nadobudnutie vlastníctva k bytu a „skutočným vlastníkom“ bytu bol brat žalovanej Z. H.. 20. Otázka platnosti právneho úkonu dovolateľky pri kúpe bytu bola podstatnou aj vo vzťahu k posúdeniu motívu dovolateľky pre jeho kúpu a tiež vo vzťahu k posúdeniu vedomosti dovolateľky o úmysle W. J. ukrátiť žalobkyňu (resp. zavinenej nevedomosti). Odvolací súd na jednej strane konštatoval, že dovolateľka v konaní nevysvetlila, prečo mala vôľu sporný byt kúpiť, keď ho nepotrebovala, na druhej strane ale neôdovodnil, prečo považoval za nesprávne skutkové závery súdu prvej inštancie, že dovolateľka byt kupovala pre brata, ktorý v ňom dlhodobo býval a jeho kúpu aj financoval. V konaní nebolo tiež odvolacím súdom odôvodnené, akým spôsobom si mala a mohla dovolateľka overiť, či W. J. nemal úmysel ukrátiť žalobkyňu. Samotná vedomosť dovolateľky o jeho pôsobení vo viacerých obchodných spoločnostiach tejto vedomosti (o úmysle W. J.) nemohla nenasvedčovať aj s poukazom na zistené skutkové závery, že dovolateľka nemala vedomosť (ani len) o existencii vymáhateľnej pohľadávky voči žalobkyni. 21. Všeobecné súdy v sporovom súdnom konaní nemajú poskytovať formálny či formalistický výklad a aplikáciu práva, ale majú poskytovať taký výklad a aplikáciu práva, ktorý je materiálnou ochranou zákonnosti, aby bola zabezpečená spravodlivá a účinná ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu (porovnaj čl. 2 ods. 1 Základných princípov CSP). Civilné sporové konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie. K základným právam strany sporu, obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí i právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. Zásada iura novit curia („súd pozná právo“) neznamená len to, že súd pozná právo, ale aj to, že si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v ktorej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu svojich práv. 22. Prípustnosť a aj dôvodnosť dovolania dovolateľky vychádza z ustanovenia § 420 písm.
5. f)CSP; z doterajšej judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že vo výnimočných prípadoch aj arbitrárnosť právneho posúdenia veci súdmi nižších inštancií môže odôvodňovať prípustnosť dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm.
6. f)CSP (v tejto súvislosti porovnaj napríklad 4Cdo/5/2019 a 4Cdo/6/2019). 23. So zreteľom na povahu a účel dovolacieho konania preto najvyšší súd dospel k záveru, že v danej procesnej situácii, pre dosiahnutie zmyslu a podstaty ďalšieho konania prichádza do úvahy iba zrušenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu (keď nápravu možno dosiahnuť týmto spôsobom) pre existenciu procesnej vady konania podľa § 420 písm.
7. f)CSP. Z týchto dôvodov tak bolo potrebné podľa § 449 ods. 1 CSP a § 450 rovnakého zákona rozhodnúť spôsobom uvedeným vo výroku tohto uznesenia. 24. Vzhľadom na konštatovanie existencie prvého dovolacieho dôvodu (podľa § 420 CSP) aj dôvodu prípustnosti dovolania [podľa písm.
8. f)rovnakého ustanovenia] už dovolací súd nepristúpil k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľky, týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom [podľa § 421 ods. 1 písm.
9. a)CSP]. Postupoval pritom v súlade so svojou prevažujúcou rozhodovacou praxou, ktorá sa ustálila na názore, že v prípade dôvodne namietanej vady zmätočnosti (pri ktorej existencii musí vždy dôjsť k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci jeho pôvodcovi na ďalšie konanie) ide o procesnú nesprávnosť, pri ktorej je posudzovanie otázok súvisiacich so správnosťou právneho posúdenia predčasné (1Cdo/166/2017, 2Cdo/88/2017, 3Cdo/146/2018, 4Cdo/191/2018, 5Cdo/29/2016 a 8Cdo/70/2017). 25. V novom konaní bude odvolací súd povinný vyhodnotiť platnosť právneho úkonu, ktorý bol predmetom odporovania (ako aj právneho úkonu, ktorým W. J. nadobudol vlastnícke právo k spornému bytu), a to s ohľadom na všetky v konaní preukázané a zistené skutočnosti, tiež s ohľadom na závery konania vedeného pred Okresným súdom Žilina (sp. zn. 35T/48/202, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 7.12.2023). Bude tiež povinný vyhodnotiť motív kúpy bytu dovolateľkou, a to aj vo vzťahu k jej (ne)vedomosti o existencii samotnej vymáhateľnej pohľadávky, ako aj jej (ne)vedomosti o úmysle W. J. ukrátiť žalobkyňu a svoje skutkové závery aj vo vzťahu k zisteným skutkovým záverom súdu prvej inštancie riadne odôvodniť. 26. Nadväzujúc na tieto východiská sa odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia ústavne konformným spôsobom vysporiada nielen s tým, či predmetom odporovania bol platný právny úkon, ale aj so všetkými v konaní nepreukázanými zákonnými podmienkami odporovateľnosti právneho úkonu, s dôrazom na (ne)vedomosť dovolateľky o úmysle W. J. ukrátiť žalobkyňu. 27. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). 28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.