zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom k 6. júlu 2015 (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“) a výrokom II. priznal žalobcom voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a vo zvyšku konanie zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 497, § 499, § 502 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“); § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4, § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. a), ods. 5, § 54 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“); § 2 písm. d), g),
zmluvy aj mesačné poistné vo výške 8,05 € po dobu trvania zmluvy (108 splátok poistného x 8,05 €), čím mali žalobcovia
zmluvy uhradiť žalovanej celkovú sumu 25 696,18 €. Ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) bola určená v zmluve na 13,79 % a úroková sadzba po poskytnutí zľavy na 11,90 % a priemerná hodnota RPMN
zmluvy bola 10,39 %. Odplata
OZ bola vo výške 12,55 % p. a. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobcovia úver riadne splácali, odmietali ale platiť
nich nezákonné úroky (od splátky 1 po 108), nakoľko zaplatením splátok (1 až 63 a časť splátky 64 vo výške 9,78 €)
zmluvy, uhradili žalovanej celú dlžnú čiastku vo výške 15 000 €, pričom považovali poskytnutý úver (s poukazom na zistené vady zmluvy) za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že sa jednalo o určovaciu žalobu
OZ vo výške 12,55 % p. a., bez akéhokoľvek zdôvodnenia, či aj tento poplatok bol pri výpočte RPMN zohľadnený. Nesprávne bola potom uvedená aj celková čiastka, ktorú musel spotrebiteľ zaplatiť, keď matematicky správne mala byť uvedená vo výške 26 566,92 €. Súd prvej inštancie sa tiež zaoberal samotným charakterom odplaty za spracovanie úveru vo výške 12,55 % p. a. a protiplnenia, ktoré žalobcovia za ňu dostávali a dospel k záveru, že išlo o zmluvné ustanovenie, ktoré požadovalo od spotrebiteľa uhradenie plnenia, o ktorom nebol vopred informovaný, a za ktoré nedostával protiplnenie. Súd prvej inštancie tiež zistil, že zmluva v rozpore s ust. § 9 ods. 2 písm.
1 CSP konanie v tejto časti zastavil. Súhlas žalovanej so späťvzatím žaloby nebol potrebný, nakoľko k späťvzatiu žaloby došlo skôr, než sa začalo pojednávanie. 3. Krajský súd v Bratislave (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) na odvolanie žalovanej v časti výroku I. a II. rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcom priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100 %. Vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie. Vo vzťahu k hodnoteniu naliehavého právneho záujmu v spotrebiteľských zmluvách konštatoval, že bolo potrebné vychádzať z princípov zvýšenej ochrany spotrebiteľa danej nielen komunitárnou, ale aj vnútroštátnou právnou úpravou a k naplneniu tejto zvýšenej ochrany mohlo dôjsť iba vtedy, ak spotrebiteľovi bol umožnený reálny prístup na súd, a to so zvýšenou ingerenciou súdu tak, ako tomu nasvedčovala právna úprava ukladajúca súdom zohľadniť niektoré skutočnosti z úradnej povinnosti.
odvolacieho súdu takýmto predpisom bol zákon č. 129/2010 Z. z. a zároveň aj zákon č. 250/2007 Z. z., ktoré umožnili spotrebiteľom v prípade porušenia práv a povinností s cieľom ochrany spotrebiteľa domáhať sa ochrany svojho práva, a to podaním žaloby na súde. Zákonodarca tak umožnil žalobcom (spotrebiteľom) podať na príslušnom súde žalobu o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru, a preto námietku žalovanej v tejto časti vyhodnotil ako nedôvodnú. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalovanej k záverom súdu prvej inštancie o tom, že zmluva neobsahovala zákonom požadované náležitosti (RPMN a údaj o celkovej čiastke, ktorú mal spotrebiteľ zaplatiť) a uviedol, že ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. presne definovalo, aké náležitosti, okrem tých všeobecných (§ 43 OZ), musí spotrebiteľská úverová zmluva obsahovať, pričom absencia týchto náležitostí je sankcionovaná. Pre úplnosť odvolací súd poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ (vo veci C-76/10),
ktorého súd členského štátu EÚ je povinný ex offo skúmať existenciu údaja o RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere a aj bez návrhu aplikovať sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Poukázal tiež na smernicu Rady 87/102/EHS z
právneho názoru odvolacieho súdu nespĺňala zákonom požadované náležitosti [§ 9 ods. 2 písm. k)], nakoľko v nej bola uvedená nesprávna výška RPMN a nebola v nej správne uvedená celková čiastka, ktorú musel spotrebiteľ zaplatiť. Odvolací súd ďalej uviedol, že žalovaná do ňou uvedenej výšky splátok v zmluve, ale najmä do údaja o celkovej čiastke, ktorú bol spotrebiteľ povinný zaplatiť a tým ani do údaja o RPMN zjavne nezahrnula poplatok za poistenie schopnosti splácať úver, hoci tento bol súčasťou zmluvných podmienok a žalobcovia ho platili spolu so splátkami úveru (vo výške 8,05 € mesačne). Konštatoval, že údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, musí v sebe zahŕňať aj poplatky za doplnkové či vedľajšie služby spojené so spotrebiteľským úverom. Odvolací súd uzavrel, že neuvedenie údaja o RPMN v presnej výške malo bez ďalšieho za následok uplatnenie zákonnej sankcie [
1 písm.
OZ. Z procesného hľadiska odvolací súd založil svoje rozhodnutie na úplne inom skutkovom zistení ako súd prvej inštancie a za týchto okolností bolo preto povinnosťou odvolacieho súdu zopakovať, prípadne aj doplniť v potrebnom rozsahu relevantné dokazovanie (§ 384 ods. 1 CSP), a na tento účel nariadiť aj pojednávanie (§ 385 ods. 1 CSP). Dovolateľka namietala, že aj v situácii, ak by odvolací súd považoval popísaný skutkový nález za zhodný so skutkovým nálezom rozsudku súdu prvej inštancie, bolo jeho povinnosťou umožniť žalovanej vyjadriť sa k odlišnej právnej kvalifikácii (§ 382 CSP), k čomu jej ale nebola vytvorená žiadna príležitosť. O novom dôvode pre uplatnenie sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru sa tak po prvýkrát dozvedela až z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu po jeho doručení. Dovolateľka tiež namietala porušenie viazanosti odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). V odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie žalovaná sformulovala presné právne argumenty, prečo považovala jeho nosné právne názory za nesprávne, a to tak vo vzťahu k dôvodu
2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., ako aj vo vzťahu k dôvodu
2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. Odvolací súd sa však odvolacími námietkami žalovanej relevantne nezaoberal, nesprávnosť zmluvných údajov o celkovej čiastke, ktorú mali spotrebitelia zaplatiť a o RPMN vzhliadol v inej skutkovej okolnosti ako súd prvej inštancii (v údajnom nezahrnutí poistného úveru do celkových nákladov úveru). K odvolacím námietkam žalovanej, ktoré sa týkali právnych názorov súdu prvej inštancie o odplate
OZ a absencie vnútornej skladby splátok, odvolací súd nevyslovil žiadne posúdenie. 5. Dovolací dôvod
1 písm. a) CSP dovolateľka odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci s odkazom na § 432 ods. 1 CSP.
dovolateľky vymedzená nesprávnosť spočívala v nesprávnom právnom posúdení nerozpísania splátky ako vade zmluvy, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolateľka namietala, že rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnej otázky „..či je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej časti anuitnej splátky...“. Rozsudok odvolacieho súdu, rovnako ako predtým rozsudok súdu prvej inštancie, sa priklonil k výkladu, že v zmluve mala byť prítomná takáto špecifikácia štruktúry splátky, žalovaná ale takýto výklad považovala za zásadne právne nesprávny. Poukázala v tomto na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (z 9.11.2016 vo veci C-42/15 - Home Credit Slovakia a z 5.9.2019 vo veci C-331/18 - Pohotovosť). Dovolateľka namietala, že Smernica 2008/48 je vystavaná na princípe tzv. plnej harmonizácie (článok 22 ods. 1), a keďže neupravuje povinnosť uviesť v zmluve o spotrebiteľskom úvere rozpísanie vnútornej skladby splátok, nie je žiaden členský štát oprávnený zaviesť takúto povinnosť vo vnútroštátnom právnom poriadku a ak by k tomu došlo, je povinnosťou každého orgánu verejnej moci, vrátane súdov, uprednostniť taký výklad nesúladnej vnútroštátnej normy, ktorý zaručí plnú účinnosť smernice (požiadavka tzv. eurokonformného výkladu). Vyššie citovaný výklad podaný Súdnym dvorom EÚ následne prevzal Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v početných rozhodnutiach (napr. 3Cdo/146/2017, 3Cdo/56/2018, 4Cdo/187/2017, 4Cdo/211/2017, 6Cdo/ 113/2018, 7Cdo/98/2018 z nedávnych rozhodnutí, napr. 9Cdo/37/2020 z 29.3.2022) požiadavku eurokonformného výkladu vnútroštátnych právnych noriem potvrdil. S ohľadom na uvedené bolo potrebné v konaní vymedzenú právnu otázku vykladať tak, že v čase uzavretia zmluvy so žalobcami zákon č. 129/2010 Z. z. nevyžadoval, aby zmluva obsahovala špecifikáciu vnútornej skladby splátok spotrebiteľského úveru a ani absencia takej špecifikácie nemohla mať za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru. Ak rozsudok odvolacieho súdu uprednostnil iné riešenie predmetnej právnej otázky, pričom sa tým navyše odklonil od početnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, bol v danom ohľade právne nesprávny. S ohľadom na uvedené dovolateľka navrhla, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 6. Žalobcovia v dovolacom návrhu považovali názor žalovanej o tom, že odvolací súd (údajne) rozhodol na inom skutkovom základe ako súd prvej inštancie, za absurdný a nesprávny. Mali za to, že odvolací súd vychádzal z rovnakého skutkového stavu a z rovnakých skutkových zistení než súd prvej inštancie, pričom už v konaní pred súdom prvej inštancie bolo zjavné, že do celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom žalovaná nezahrnula poplatok za poistenie, hoci tento poplatok bol súčasťou zmluvných podmienok a žalobcovia ho platili spolu so splátkami úveru. Žalobcovia už v žalobe argumentovali tým, že žalovaná do výpočtu RPMN nezohľadnila sumu splátok poistného, nezahrnutie poistného do výšky RPMN a celkovej čiastky úveru preto nemohlo byť v konaní pre žalovanú novou skutočnosťou a žalovaná mohla počas celého konania pred súdom prvej inštancie predkladať skutkové tvrdenia a tomu prináležiace dôkazy o tom, či bol alebo nebol v zmluve o splátkovom úvere zahrnutý poplatok, eventuálne mohla súd prvej inštancie (či následne odvolací súd) presvedčiť o tom, že celková čiastka, ktorú mal spotrebiteľ zaplatiť, ako aj údaj o RPMN, boli v zmluve uvedené správne. Tieto údaje však boli od začiatku v zmluve uvedené nesprávne, ergo zmluva o splátkovom úvere nespĺňa náležitosť vyplývajúcu z § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., nakoľko bola v nej uvedená nesprávna výška RPMN ako aj nesprávna výška celkovej čiastky, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť. Správne a zhodne preto súdy oboch inštancií určili, že zmluva o splátkovom úvere bola bezúročná a bez poplatkov. Žalovanej preto v žiadnom prípade nemohlo byť zasiahnuté do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že odvolací súd nezopakoval alebo nedoplnil dokazovanie. Navyše, na to, aby odvolací súd zopakoval alebo doplnil dokazovanie neboli splnené ani len zákonom stanovené podmienky (§ 383 a § 384 ods. 1 CSP), keďže odvolací súd nekonštatoval, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a preto nemal žiaden dôvod dokazovanie zopakovať alebo dopĺňať. Dovolanie žalovanej odôvodnené § 420 písm. f) CSP tak považoval v celom rozsahu za nedôvodné. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. a) CSP žalobcovia uviedli, že žalovanou nastolená právna otázka bola z pohľadu skutkovej a právnej stránky veci absolútne irelevantná, keďže ani kladné ani záporné zodpovedanie tejto právnej otázky nebolo spôsobilé zmeniť či ovplyvniť rozhodnutie vo veci, a to z dôvodu, že zmluva o splátkovom úvere bola z iných dôvodov sankcionovaná bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou a tento záver nebolo možné zmeniť zodpovedaním pre tento spor nepodstatnej právnej otázky. Dovolanie žalovanej podané z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci
1 písm. a) CSP preto navrhli odmietnuť, nakoľko smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nebolo prípustné. 7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len ,,najvyšší súd“ alebo ,,dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala za účinnosti CSP v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bol (z procesného hľadiska) vydaný napádaný rozsudok odvolacieho súdu (§ 424 CSP), za splnenia podmienok podania aj spísania dovolania na to oprávnenou osobou (§ 429 ods. 2 CSP), skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP), či sú splnené procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu. Dospel pritom k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie, prečo bol namieste takýto postup (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP), uvádza nasledovné. 8.
CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie napadnúť (úspešne) dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 9.
CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). 10.
1 písm. a) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). 11.
ktorého je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Skutkový stav (rozumej správnosť jeho zistenia) preto predmetom prieskumu v dovolacom konaní byť nemôže. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní sám formulovať nové skutkové závery, nakoľko nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, keď (na rozdiel od nižších súdov) nemá možnosť vykonávať (rozumej ani opakovať) dôkazy. Dovolací súd môže na základe § 420 písm.
názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu spĺňa kritériá stanovené pre odôvodňovanie rozhodnutí
2 a § 393 CSP, preto ho nemožno považovať za rozhodnutie neodôvodnené, či dokonca zjavne arbitrárne (svojvoľné). Z odôvodnenia tohto rozsudku i ním potvrdeného rozsudku súdu prvej inštancie totiž vyplýva kľúčový dôvod, pre ktorý bolo určené, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov a tým bola zistená vada v zmysle § 9 ods. 2 písm. k). Rozhodnutie odvolacieho súdu je konzistentné, logické a presvedčivé, pri prejednaní sporu postupoval precízne a dôsledne, svoje závery podrobne a presvedčivo odôvodnil a podporil ich aj odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax vyjadrenú v rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ. Odvolací súd sa potom, čo zhodne so súdom prvej inštancie vyvodil, že posudzovaná zmluva je z dôvodu zistených vád bezúročná a bezpoplatkov, sa v odôvodnení svojho rozsudku veľmi podrobne zaoberal už len (a žiadúce je poznamenať, že správne) odvolacími námietkami žalovanej smerujúcimi proti takémuto záveru. Práve pre totožnosť záverov oboch nižších súdov v tejto otázke a nepotrebnosť ďalšieho dokazovania na podporu takého záveru (či v skutočnosti - ako už bolo uvedené vyššie - nespôsobilosť akéhokoľvek dokazovania na tomto závere niečo zmeniť) nebolo potrebným ani nariaďovanie pojednávania na odvolacom súde. Obsah spisu a najmä odôvodnenie dovolaním napádaného rozsudku odvolacieho súdu tak neposkytovali podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Za takúto vadu pritom nemožno považovať, že odvolací súd neodôvodnil rozhodnutie
predstáv dovolateľky, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom. Dovolací súd považuje odôvodnenie dovolaním napádaného rozsudku za také, ktoré poskytuje odpovede na tie otázky, ktoré boli pre rozhodnutie v tejto veci podstatné. Dovolací dôvod
f) CSP preto naplnený nebol. 17. Dovolateľka dovolaním namietala tiež nesprávne právne posúdenie veci (§ 421 ods. 1 CSP), ktoré môže byť predmetom dovolacieho prieskumu iba ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, pričom dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). 18. Dovolateľka v dovolaní vymedzila dovolací dôvod
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP a namietala, že rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnej otázky „..či je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej časti anuitnej splátky...“. S uvedeným konštatovaním sa dovolací súd nemohol stotožniť. Nastolená právna otázka nebola pre rozhodnutie veci podstatná. Primárne oba nižšie súdy nárok žalobcov uznali z dôvodu
2 písm. k), keďže v posudzovanej zmluve bola zistená nesprávna výška RPMN a tiež nesprávne uvedená celková čiastka, ktorú musel spotrebiteľ zaplatiť. To, že v konaní bola zistená aj ďalšia nesprávnosť zmluvy, a to, že zmluva neobsahovala aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, čo bolo v rozpore s § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z., už nemohlo mať na výsledok sporu vplyv, keďže na vyhlásenie bezúročnosti a bezodplatnosti zmluvy postačovalo zistenie vady
2 písm. k). Dovolací súd preto musel konštatovať, že ani dovolací dôvod vymedzený dovolateľkou
1 písm. a) CSP nebol daný. 19. Dovolací súd preto
c) CSP o dovolaní ako celku rozhodol spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto jeho uznesenia.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.