← Slovensko

17 205,53 eur s prísl.

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/55/2025 Identifikačné číslo spisu: 5118205768 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Jozef Kolcun Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:5118205768.2 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu R.. R. F., nar. XX.XX.XXXX, Ž., D. Y. XXXX/XX, zastúpený Advokátska kancelária Kadura a spol., Žilina, Republiky 16, proti žalovanému S.. J. T., nar. XX.XX.XXXX, Q. V. R., I.V. XXXX/X, zastúpený Advokátska kancelária Mrázovský & Partners, s.r.o., Žilina, Mariánske nám. č. 12, IČO: 36855278, o zaplatenie 17.205,53 Eur s prísl., vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 27C/22/2018, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 29. februára 2024, sp. zn. 10Co/52/2023 takto rozhodol: Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 29. februára 2024 spisová značka 10Co/52/2023 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. Uznesenie Okresného súdu Žilina z 12. augusta 2024 číslo konania 27 C/22/2018 - 247 z r u š u j e . Odôvodnenie 1. Okresný súd Žilina (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 13. októbra 2022 číslo konania 27 C/22/2018 - 152 rozhodol tak, že I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 17.205,53 Eur v lehote do 3 dní po právoplatnosti rozsudku. II. Žalobcovi sa priznáva náhrada trov konania v rozsahu 100 %. 1.1. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že podľa potvrdení o zrealizovaní transakcie mal súd zistené, že dňa 07.06.2016 z účtu majiteľa R. F. príjemcovi S.. J. T. bola zúčtovaná suma 12.000,- Eur a dňa 07.06.2016 suma 5.205,53,- Eur, čo je spolu suma 17.205,53,- Eur. 1.2. Na základe vykonaného dokazovania a to podľa predložených rozhodnutí súdov bolo nesporne preukázané, že podľa pôvodného rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 2C/279/2010-270 zo dňa 28.05.2015, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 9Co/739/2015-304 zo dňa 31.03.2016 boli zaviazaní žalovaný 1/ R.. R. F. a žalovaný 2/ R.. F., s.r.o., aby spoločne a nerozdielne zaplatili žalobcovi S.. J. T. nemajetkovú ujmu vo výške 12.000,- Eur, náhradu škody vo výške 1.846,53,- Eur a trovy konania vo výške 3.359,- Eur, čo je spolu suma 17.205,53,- Eur. Podľa potvrdení a potvrdil to aj samotný žalovaný bolo preukázané, že žalobca túto sumu spolu 17.205,53,- Eur zaplatil na účet žalovaného. Ako vyplynulo z ďalších súdnych rozhodnutí po zrušení rozsudku krajského súdu nálezom Ústavného súdu č.k. I.ÚS/533/2016-24 zo dňa 09.11.2016 krajský súd uznesením č.k. 9Co/1/2017-322 zo dňa 31.05.2017 zrušil pôvodný rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 28.05.2015. Okresný súd Žilina opätovne rozhodol rozsudkom č.k. 2C/279/2010-349 zo dňa 13.11.2017, kde bola žaloba voči žalovanému 1/ R.. R. F. v celom rozsahu zamietnutá a tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 9Co/295/2018-380 zo dňa 25.04.2019 vo výrokoch I., II. a V. a vo výroku III., ktorým okresný súd žalobu voči žalovanému 1/ zamietol a ďalej vo výrokoch IV. a VI., ktoré neboli odvolaním napadnuté, zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý a zároveň podľa uznesenia NS SR č.k. 7Cdo/107/2020 zo dňa 30.06.2022 bolo dovolanie odmietnuté. Rozsudok, na základe ktorého bola žaloba voči žalovanému 1/ zamietnutá nadobudol právoplatnosť dňa 22.06.2018. 1.3. Na základe vyššie uvedených skutočností súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 17.205,53,- Eur, ktorú žalobca zaplatil žalovanému podľa rozsudkov, ktoré následne boli zrušené a v ďalšom súdnom konaní žaloba, ktorú podal žalovaný voči žalobcovi bola zamietnutá. Možno teda konštatovať, že táto suma 17.205,53,- Eur, ktorú prijal žalovaný je plnenie z právneho dôvodu, ktorú odpadol, teda, sú splnené podmienky § 451 ods. 2 OZ a možno konštatovať, že žalovaný nadobudol majetkový prospech týmto plnením, čim sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu a je teda povinný predmet bezdôvodného obohatenia vydať žalobcovi tak, ako to vyplýva z § 456 OZ. Vzhľadom na takto preukázaný skutkový stav, súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 17.205,53,- Eur v lehote do troch dní po právoplatnosti rozsudku. 1.4. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 1.5. Žalobca mal vo veci plný úspech, keďže súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a tak podľa citovaného ustanovenia žalobcovi bola priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100 %. 2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „ odvolací súd“) rozsudkom z 29. februára 2024 spisová značka 10Co/52/2023 rozhodol tak, že Rozsudok okresného súdu m e n í tak, že žalobu z a m i e t a . Žalovaný m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol že, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) rozsudok okresného súdu podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietol. 2.2. Žalobca v žalobe svoj nárok odôvodnil zrušením súdneho rozhodnutia, na základe ktorého uplatňovanú sumu plnil/zaplatil žalovanému. Tvrdil, že už bezprostredne na základe zrušenia pôvodného rozhodnutia (rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 2C/279/2010-270 z 28.5.2015 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/739/2015 z 31.3.2016) stratilo jeho plnenie právny základ a teda na strane žalovaného ide o bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 Obč. zák. 2.3. Dotknuté tvrdenie/právny konštrukt žalobcu však nie je opodstatnený, resp. vecne správny. V tejto spojitosti krajský súd určujúco dáva do pozornosti závery rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu zdôraznené/zhrnuté v tzv. právnej vete rozhodnutia publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 74/2019. V nej najvyšší súd konštatoval: „Ten, komu bolo plnené na základe rozhodnutia, ktoré bolo následne zrušené alebo stratilo podľa procesných predpisov účinky, sa bezdôvodne obohacuje len vtedy, ak právny dôvod plnenia reálne nespočíval v hmotnom práve. Ak právny dôvod plnenia podľa hmotného práva tu bol, potom trvá ďalej, bez ohľadu na to, či právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktoré toto právo iba deklarovalo, bolo či nebolo zrušené alebo stratilo svoju účinnosť.“ Obdobný záver vyslovil aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 18/2016 z 9.2.2017. 2.4. Z citovaného je zrejmé, že žaloba v čase jej podania bola predčasná a (paradoxne) nebyť požiadavky žalovanej strany na prerušenie konania v súdenej veci, ktorej bolo okresným súdom vyhovené (uznesenie z 11.12.2019 - č.l. 89), musela by žaloba byť v danom momente ako (určite) nedôvodná „po správnosti“ zamietnutá. Je potrebné uviesť, že žalobca svoje vyššie uvedené skutkové vymedzenie nároku (v konkrétnostiach súdeného prípadu pomerne splývajúce s právnou podstatou sporu) - zrušenie pôvodného rozhodnutia, na základe ktorého plnil - náležite a zodpovedajúco procesným štandardom sporového kontradiktórneho konania nedoplnil. Nadväzne, do určitej miery až nad rámec tvrdení žalujúcej strany okresný súd „dotvoril“ rozhodujúce skutočnosti o konštatovanie, že 10Co/52/2023 v následnom konaní v spore tamojšieho súdu sp. zn. 2C/279/2010 bola žaloba voči žalovanému 1/ (žalobcovi v súdenej veci) v celom rozsahu zamietnutá. 2.5. Citované judikatórne rozhodnutie R74/2019 je významné i z hľadiska vyhodnotenia prejednávaného prípadu po zohľadnení právoplatného ukončenia konania vo veci Okresného súdu Žilina sp. zn. 2C/279/2010. Vo vzťahu k žalovanému je dôležitým záver, že právny dôvod plnenia podľa hmotného práva tu nielen bol, či trval ďalej aj po zrušení pôvodne právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, ale „zostal zachovaný“ tiež po následnom právoplatnom ukončení sporu sp. zn. 2C/279/2010. To znamená, že žalovaný nezískal plnenie, ktorému by chýbal právny základ; čiže sa bezdôvodne neobohatil. 2.6. V daných súvislostiach zároveň primerane poukazuje odvolateľ na ustanovenie § 454 Obč. zák., v zmysle ktorého sa bezdôvodne obohatí aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám. Krajský súd nepovažoval za procesne nevyhnutné zasielať sporovým stranám upovedomenie o možnom použití dotknutej právnej normy, keďže obe strany sa k eventualite jej aplikácie v rámci podaní vykonaných v odvolacom štádiu prejednávania a rozhodovania veci (už) vyjadrili. 2.7. Opätovne je potrebné zdôrazniť špecifikum súdeného prípadu východiskovo definovaného závermi publikovaného rozhodnutia R 74/2019 a následne vyplývajúce z toho, že žalobca v konečnom dôsledku (v zmysle právoplatného rozhodnutia vo veci okresného súdu Žilina sp. zn. 2C/279/2010) plnil za iného - za obchodnú spoločnosť R.. F., s.r.o. Významným je súčasne fakt, že predmetný dlh zanikol, pričom však v majetkovej sfére dlžníka (R.. F., s.r.o.) nedošlo v danej spojitosti k úbytku/k zmenšeniu. 2.8. Nadväzne žalobca ako ten, kto poskytol plnenie bez toho, aby mal sám takúto povinnosť, môže požadovať náhradu (vydanie bezdôvodného obohatenia) nie od žalovaného/ /od toho, komu plnil, ale od obchodnej spoločnosti R.. F., s.r.o./od toho, za koho plnil. V súdenej veci nie je možné prehliadať aj relevanciu „absolútneho prepojenia“ žalobcu a obchodnej spoločnosti R.. F., s.r.o. Žalobca bol/je jedným z troch konateľov označenej právnickej osoby, z ktorých každý koná v mene spoločnosti samostatne v celom rozsahu a taktiež jediným spoločník tejto obchodnej spoločnosti. 2.9. Z konštatovaných dôvodov krajský súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol. 2.10. Pre úplnosť dodáva, že v procesnom postupe okresného súdu; osobitne vo vykonaní pojednávania v neprítomnosti (bezprostredne) žalovaného nezistil porušenie procesných noriem. Bez ohľadu na to, že v zmysle § 195 ods. 1 CSP je výsluch strany svojim spôsobom (až) subsidiárnym dôkazným prostriedkom, v súdenej veci návrh na vykonanie dokazovania výsluchom žalovaného ani vznesený nebol. Z hľadiska (základného/ústavného) práva účastníka konania/strany sporu byť prítomný na verejnom prejednávaní veci bola súčasne dostačujúca prítomnosť právnej zástupkyne žalovaného na pojednávaní dňa 13.10.2022 (bližšie napríklad rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 245/2018 z 18.7.2018). 2.11. V dôsledku zmeny napadnutého rozsudku rozhodoval krajský súd v zmysle § 396 ods. 2 CSP (v spojení s § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP) o nároku na náhradu trov celého (prvoinštančného i odvolacieho) konania. Zamietnutie žaloby predstavuje plný úspech žalovaného v spore, z ktorého titulu má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v (celom) rozsahu - 100%. 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/ b/ CSP. 3.1. Dôvodom pre dovolanie je najmä skutočnosť, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline je vecne a právne nesprávny, prekvapivý a nedostatočne a veľmi nedôsledne odôvodnený, čím došlo porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Napadnutý rozsudok sa opiera o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ako dovolacieho súdu, s ktorým je v zjavom rozpore a ktorý sa týka inej právnej situácie. 3.2. Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline považujeme za prekvapivý, vecne a právne nesprávny a nedostatočne a nedôsledne odôvodnený. 3.3. Zmysel odvolacím súdom citovaného judikatórneho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R74/2019 teda spočíva v tom, že pri posudzovaní nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré spočíva v plnení na základe rozhodnutia, ktoré bolo následne zrušené alebo stratilo podľa procesných predpisov účinky, treba vždy skúmať existenciu reálneho hmotnoprávneho nároku. 3.4. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že v prípade, ktorý posudzoval Najvyšší súd vôbec nedošlo k posudzovaniu otázky existencie hmotnoprávneho nároku ako otázky predbežnej. To bol práve dôvod, prečo Najvyšší súd ako súd dovolací zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vyslovil všeobecne platnú právu vetu, ktorá bola publikovaná v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R74/2019. 3.5. V našom prípade však ide o celkom odlišnú právnu situáciu. Otázka hmotnoprávneho nároku žalovaného na zaplatenie sumy 17.205,53 € bola riadne posudzovaná a hodnotená v pôvodnom konaní 2C/279/2010 a to ako Okresným súdom ako súdom prvej inštancie, tak aj Krajským súdom ako súdom odvolacím. V následnom konaní po zrušujúcom náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 533/2016 zo dňa 9.11.2016, kedy bola pôvodná žaloba žalovaného voči žalobcovi zamietnutá právoplatným rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 2C/279/2010-349 zo dňa 13. 11. 2017 bola otázka hmotnoprávneho nároku žalovaného na zaplatenie sumy 17.205,53 € opätovne riadne posudzovaná a hodnotená. Z uvedeného posúdenia a vyhodnotenia jednoznačne vyplynulo, že žalovaný nemá hmotnoprávny nárok na zaplatenie sumy 17.205,53 Eur. V tomto konaní aj Okresný súd riadne posúdil otázku existencie hmotnoprávneho nároku žalovaného voči žalobcovi a správne uzavrel, že takýto nárok neexistuje. 3.6. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že po posúdení neexistencie hmotnoprávneho nároku žalovaného na zaplatenie sumy 17.205,53 € došlo na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu tým, že žalobca mu túto sumu zaplatil titulom právoplatného rozsudku súdu, ktorý bol následne zrušený (práve z hmotnoprávnych dôvodov). To bolo tiež dôvodom podania žaloby v tomto konaní a je celkom jednoznačné, že Okresný súd Žilina v tomto konaní pod sp. zn. 27C/22/2018 pri posudzovaní nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré spočíva v plnení na základe rozhodnutia, ktoré bolo následne zrušené, riadne skúmal otázku existencie reálneho hmotnoprávneho nároku ako otázku predbežnú. Okresný súd správne vyhodnotil, že táto suma 17.205,53 Eur, ktorú prijal žalovaný je plnenie z právneho dôvodu, ktorú odpadol, teda, sú splnené podmienky § 451 ods. 2 OZ a možno konštatovať, že žalovaný nadobudol majetkový prospech týmto plnením, čim sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu a je teda povinný predmet bezdôvodného obohatenia vydať žalobcovi tak, ako to vyplýva z § 456 OZ. 3.7. V danej veci je tiež potrebné upriamiť pozornosť na skutočnosť, že v pôvodnom konaní pred Okresným súdom Žilina sp. zn. 2C/279/2010 boli dva žalované subjekty - žalobca v tomto konaní a spoločnosť R.. F. s.r.o. Žalobca bol v tomto pôvodnom konaní rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 2C/279/2010-270 zo dňa 28.5.2015 zaviazaný spolu so žalovaným v 2. rade - spoločnosťou R.. F. s.r.o. spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému nemajetkovú ujmu vo výške 12.000,- eur, ďalej spoločne a nerozdielne uhradiť žalovanému náhradu škody vo výške 1.846,53 eur, trovy konania vo výške 3.359 eur a napokon spoločne a nerozdielne uhradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia vo výške 1.780,24 Eur. Rozsudkom č.k. 9Co/739/2015-304 zo dňa 31.3.2016 Krajský súd v Žiline potvrdil tento rozsudok Okresného súdu. Vzhľadom na právoplatnosť rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 2C/279/2010-270 žalobca (ako žalovaný v rade 1 v pôvodnom konaní) zaplatil dňa 7.6.2016 žalovanému sumu 17.205,53 Eur (t.j. nemajetkovú ujmu 12.000,- Eur, náhradu škody 1.846,53 Eur a trovy konania vo výške 3.359 Eur) prevodom na účet žalovaného. 3.8. Vzhľadom na to, že Krajský súd Žilina Uznesením sp. zn. 9Co/1/2017-322 zo dňa 31.5.2017 zrušil pôvodný Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 2C/279/2010-270 zo dňa 28.5.2015 a vrátil mu vec na ďalšie konanie, plnenie, ktoré žalobca zaplatil žalovanému vo výške 17.205,53 eur stratilo právny podklad (už týmto právny dôvod plnenia odpadol). Tento právny záver bol len potvrdený tým, že následným rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 2C/279/2010-349 zo dňa 13. 11. 2017 súd pôvodnej žalobe čiastočne vyhovel avšak iba voči žalovanej v rade 2. - spoločnosti R.. F. s.r.o. a súčasne žalobu voči žalovanému v rade 1. R.. R. F. (žalobcovi v tomto konaní) zamietol. 3.9. Záver Krajského súdu v napadnutom rozsudku, že „vo vzťahu k žalovanému je dôležitým záver, že právny dôvod plnenia podľa hmotného práva tu nielen bol, či trval ďalej aj po zrušení pôvodne právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, ale „zostal zachovaný“ tiež po následnom právoplatnom ukončení sporu sp. zn. 2C/279/2010“ (ods. 14 odôvodnenia) je teda nepochopiteľný a nijako nezdôvodnený. Zdá sa, akoby Krajský súd vôbec nerozlišoval medzi dvomi subjektmi - žalobcom a spoločnosťou R.. F. s.r.o. 3.10. Uvedený záver Krajského súdu je v zjavom rozpore s obsahom spisového materiálu. V skutočnosti už v čase podania žaloby v tomto konaní (dňa 27.03.2018) žalobca vo svojej žalobe tvrdil, že „Okresný súd vo veci (pôvodného konania) vykonal opätovné pojednávanie dňa 13.11.2017, na ktorom vyhlásil rozsudok, ktorým pôvodnej žalobe čiastočne vyhovel avšak iba voči žalovanej spoločnosti R.. F. s.r.o. a súčasne žalobu zamietol voči žalobcovi R.. R. F.. Okresný súd Žilina do dnešného dňa nedoručil stranám písomné vyhotovenie tohto rozsudku, vyhláseného na pojednávaní dňa 13.11.2017“. Navyše žalobca svoje tvrdenia ďalej rozvinul a doplnil vo svojom vyjadrení k odporu proti platobnému rozkazu zo dňa 19.6.2019, kde o.i. uviedol, že „Samotné konanie pred Okresným súdom Žilina pod č.k. 2C/279/2010 už bolo právoplatne skončené tým, že dňa 18.6.2019 nám bol doručený rozsudok Krajského súdu Žilina, ktorým napadnutý rozsudok potvrdil. Uvedený rozsudok prikladáme, pričom opakovane poukazujeme na to, že v odvolacom konaní nefiguroval žalobca v tomto konaní. Na prerušenie konania teda neexistuje žiaden dôvod a preto navrhujeme, aby súd vo veci vytýčil termín pojednávania“. Možno teda opakovane konštatovať, že prerušenie tohto konania uznesením zo dňa 11.12.2019 bolo nedôvodné a nadbytočné, nakoľko pôvodný rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 2C/279/2010-349 zo dňa 13. 11. 2017 vo výroku, ktorý žalobu zamietol voči žalobcovi nadobudol právoplatnosť už jeho doručením, keďže proti tomuto výroku nebolo podané odvolanie. 3.11. Poukazujeme tiež na obsah zápisnice z pojednávania v tomto konaní zo dňa 13.10.2022, kde právna zástupkyňa žalovaného uviedla: „Pokiaľ ide o predmet konania, tak skutočne došlo k tomu, že dôvod na plnenie odpadol, vzhľadom na rozhodnutia súdov. Potvrdzujeme, že došlo k zaplateniu žalovanej sumy, len nechápeme, prečo tu nedošlo k vysporiadaniu medzi žalobcom a jeho spoločnosťou“. Žalovaný teda v tomto konaní výslovne uznal, že došlo k bezdôvodnému obohateniu na jeho strane. Je to teda v skutočnosti Krajský súd, ktorý si „dotvoril“ celkom nové skutočnosti a právne závery v rozpore s tvrdeniami oboch sporových strán, s vykonaným dokazovaním a s obsahom spisu. 3.13. Krajský súd ďalej vyslovil záver, že „žalobca v konečnom dôsledku (v zmysle právoplatného rozhodnutia vo veci okresného súdu Žilina sp. zn. 2C/279/2010) plnil za iného - za obchodnú spoločnosť R.. F., s.r.o.“. Uvedený záver je očividne v priamom rozpore so skutkovým a právnym stavom. Žalobca v žiadnom prípade neplnil za iného. Žalobca plnil výlučne za seba a to v súlade s (vtedy) právoplatným rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 2C/279/2010-270 zo dňa 28.05.2015, ktorým bol zaviazaný spolu so žalovaným v 2. rade - spoločnosťou R.. F. s.r.o. spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému nemajetkovú ujmu vo výške 12.000,- Eur, ďalej spoločne a nerozdielne uhradiť navrhovateľovi náhradu škody vo výške 1.846,53 Eur, trovy konania vo výške 3.359 eur a napokon spoločne a nerozdielne uhradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia vo výške 1.780,24 Eur. Považujeme za nadbytočné pripomínať, že pri plnení solidárneho záväzku plniaca strana neplní „za iného“. Inou vecou je už následný nárok plniacej strany voči druhému solidárne zaviazanému subjektu - to už však v žiadnom prípade nie je predmetom tohto konania. 3.14. Krajský súd ďalej dopĺňa: „Nadväzne žalobca ako ten, kto poskytol plnenie bez toho, aby mal sám takúto povinnosť môže požadovať náhradu (vydanie bezdôvodného obohatenia) nie od žalovaného/od toho, komu plnil, ale od obchodnej spoločnosti R.. F., s.r.o./od toho, za koho plnil. V súdenej veci nie je možné prehliadať aj relevanciu „absolútneho prepojenia“ žalobcu a obchodnej spoločnosti R.. F., s.r.o.“. Tu opätovne poukazujeme na nespornú skutočnosť (potvrdenú tiež žalovaným - viď vyššie), že žalobca plnil voči žalovanému za seba (k úhrade pôvodne žalovanej sumy došlo preukázateľne z jeho osobného účtu) tak, ako mu to vyplývalo z rozsudku 2C/279/2010-270 zo dňa 28.05.2015. Záver Krajského súdu, že žalobca poskytol plnenie bez toho, aby mal sám takúto povinnosť je teda opäť v priamo rozpore s právnym a skutkovým stavom. Úvaha Krajského súdu o relevancii „absolútneho prepojenia“ žalobcu a obchodnej spoločnosti R.. F., s.r.o. vyznieva ako úvaha laická, ktorá vôbec neberie ohľad na rozdiel medzi právnou subjektivitou žalobcu a právnou subjektivitou obchodnej spoločnosti R.. F., s.r.o. 3.15. Tvrdíme, že odôvodnenie napadnutého rozsudku Krajského súdu nespĺňa elementárne požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Poukazujeme na skutočnosť, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je neprimerane stručné (je obsiahnuté v ods. 12. - 16. rozsudku, teda na cca jednej strane), čo je v prípade zmeny rozsudku súdu prvej inštancie zjavne nedostatočné. Krajský súd sa nedostatočne alebo vôbec nevysporiadal s argumentáciou žalobcu. Namiesto toho aplikoval nové, doteraz nepoužité právne argumenty, ktoré navyše riadne nevysvetlil a nezdôvodnil, čím strane žalobcu podstatným spôsobom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Tým došlo k nesprávnemu procesnému postupu ako dovolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 420 písm.

  1. f)CSP. 3.16. Žalobca teda tvrdí, že sú tu dovolacie dôvody v zmysle ust. § 420 písm.
  2. f)CSP - nesprávnym procesným postupom Krajského súdu mu bolo znemožnené reagovať na celkom nové právne argumenty, ktoré použil odvolací súd a tiež v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm.
  3. a)CSP - rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (odvolací súd aplikoval rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 74/2019 v priamom rozpore s obsahom a zmyslom tohto rozhodnutia). Žalobca tiež poukazuje na dovolací dôvod v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm.
  4. c)CSP - rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (tu poukazujeme na skutočnosť, že právnu otázku, ktorú je potrebné posúdiť v tomto prípade je možné považovať za odlišnú od otázky, ktorú dovolací súd riešil v rozhodnutí publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 74/2019). 3.16. Tvrdíme v súlade s ust. § 432 CSP, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nesprávne aplikoval rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 74/2019, keď nebral do úvahy tú podstatnú okolnosť, že otázka hmotnoprávneho nároku žalovaného na zaplatenie sumy 17.205,53 eur bola riadne posudzovaná a hodnotená v pôvodnom konaní 2C/279/2010 ako aj v tomto konaní ako otázka prejudiciálna. Výsledkom tohto hmotnoprávneho posúdenia je jednoznačne neexistencia nároku žalovaného voči žalobcovi. Odvolací súd tiež vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že žalobca pri plnení v prospech žalovaného (ktoré je bezdôvodným obohatením) plnil za iného. 3.17. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhujeme, aby dovolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline ako odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Alternatívne navrhujeme, aby dovolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline ako odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že nie sú naplnené dovolacie dôvody na ktoré poukazuje žalobca a dovolanie navrhuje zamietnuť. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod (§ 420 písm. f/ CSP) zároveň aj dôvodné. Ak totiž dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí z dovolacieho dôvodu uvedeného v § 420 CSP, potom existencia tohto dôvodu, t. j. existencia niektorej z vád uvedených v tomto ustanovení (spôsobujúcich tzv. „zmätočnosť“ rozhodnutia) znamená nielen splnenie podmienky prípustnosti dovolania, ale zároveň zakladá aj jeho dôvodnosť. 6. Z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP). 7. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide, napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu, a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 8. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. 9. Nesprávny procesný postup odvolacieho súdu podľa dovolateľa spočíval v tom, že v prípade, ktorý posudzoval najvyšší súd vôbec nedošlo k posudzovaniu otázky existencie hmotno právneho nároku ako otázky predbežnej, to bol práve dôvod, prečo najvyšší súd ako súd dovolací zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vyslovil všeobecne platnú právnu vetu, ktorá bola publikovaná v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 74/2019. V predmetnom prípade však ide o celkom odlišnú právnu situáciu. Otázka hmotno právneho nároku žalovaného na zaplatenie sumy 17.205,53 Eur bola riadne posudzovaná a hodnotená v pôvodnom konaní 2C/279/2010 a to ako okresným súdom ako súdom prvej inštancie, tak aj krajským súdom ako súdom odvolacím. V následnom konaním zrušujúcom náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 533/2016 zo dňa 9.11.2016, kedy bola pôvodná žaloba žalovaného voči žalobcovi zamietnutá právoplatným rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 2C/279/2010-349 zo dňa 13.11.2017 bola otázka hmotnoprávneho nároku žalovaného na zaplatenie sumy 17.205,53 Eur opätovne riadne posudzovaná a hodnotená. Z uvedeného posúdenia a vyhodnotenia jednoznačne vyplynulo, že žalovaný nemá hmotnoprávny nárok na zaplatenie sumy 17.205,53 Eur. V tomto konaní aj Okresný súd riadne posúdil otázku existencie hmotnoprávneho nároku žalovaného voči žalobcovi a správne uzavrel, že takýto nárok neexistuje. 9.1. Preskúmaním spisu dovolací súd dospel k záveru, že daná námietka dovolateľa je dôvodná. 9.2. Krajský súd Žilina Uznesením sp. zn. 9Co/1/2017-322 zo dňa 31.5.2017 zrušil pôvodný Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 2C/279/2010-270 zo dňa 28.5.2015 a vrátil mu vec na ďalšie konanie, plnenie, ktoré žalobca zaplatil žalovanému vo výške 17.205,53 eur stratilo právny podklad (už týmto právny dôvod plnenia odpadol). Tento právny záver bol len potvrdený tým, že následným rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 2C/279/2010-349 zo dňa 13. 11. 2017 súd pôvodnej žalobe čiastočne vyhovel avšak iba voči žalovanej v rade 2. - spoločnosti R.. F. s.r.o. a súčasne žalobu voči žalovanému v rade 1. R.. R. F. (žalobcovi v tomto konaní) zamietol. Záver odvolacieho súdu v bode 14. svojho rozhodnutia nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a je nepreskúmateľný. 9.3. Takýmto postupom odvolací súd ukrátil dovolateľa na jeho procesných právach a založil tak prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP. 10. Nesprávny procesný postup odvolacieho súdu bolo podľa dovolateľa ďalej spočíva aj v tom, že vyslovil záver, že žalobca v konečnom dôsledku (v zmysle právoplatného rozhodnutia vo veci okresného súdu Žilina spis. zn. 2C/279/2010) plnil za iného , za obchodnú spoločnosť R.. F.,s.r.o. 10.1. Preskúmaním obsahu spisu dovolací súd dospel k záveru, že daná námietka dovolateľa je opodstatnená a postup odvolacieho súdu došlo k ukráteniu dovolateľa na jeho procesných právach a založilo tak prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP. 10.2. Uvedený záver je očividne v priamom v rozpore so skutkovým a právnym stavom. Dovolateľ plnil výlučne za seba a to v súlade s vtedy právoplatným rozsudkom Okresného súdu Žilina, č.k. 2C/279/2010 - 270 zo dňa 28.05.2015, ktorým bol zaviazaný spolu so žalovaným 2/ spoločnosťou R.. F. s.r.o. spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému nemajetkovú ujmu vo výške 12.000,-eur a spoločne a nerozdielne uhradiť žalobcovi náhradu škody vo výške 1.846,53 Eur ako aj trovy konania. Žalobca plnil voči žalovanému za seba (úhrade pôvodne žalovanej sumy došlo preukázateľne z jeho osobného účtu a záver krajského súdu, že žalobca poskytol plnenie bez toho, aby mal sám takúto povinnosť, je v priamom rozpore s právnym a skutkovým stavom. 11. Nesprávny procesný postup odvolacieho súdu podľa dovolateľa spočíva aj v tom, že aplikoval nové právne posúdenie bez toho, aby mu umožnil reagovať na celkom nové právne argumenty, ktoré použil odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia. 11. 1. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 382 ustanovuje, že ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. 11.2. Vyššie citované ustanovenie má predísť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí, vychádza z princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorý je považovaný za komponent princípu právneho štátu, osobitne princípu právnej istoty. 11.3. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné. 11.4. Pod „prekvapivým rozhodnutím“ sa v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp., ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvej inštancie. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie (porovnaj sp. zn. 3Cdo/102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných „nových“ dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana sporu v danej procesnej situácii nemala možnosť namietať ne/správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (porovnaj 5Cdo/46/2011). 10.5. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre definoval tzv. prekvapivé rozhodnutie, o ktoré ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných zásadne odlišných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, pričom zároveň odvolací súd účastníkovi konania neumožní vyjadriť sa k jeho iným (odlišným) právnym záverom, teda účastník konania nemá možnosť právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné (II. ÚS 407/2016, I. ÚS 736/2016). 12. Princíp tzv. „predbežného právneho posúdenia veci“ vychádzajúci z § 382 CSP (tiež por. § 171 ods. 1 CSP), teda súvisí so zameraním sa na dokazovanie sporných skutočností, aby strany sporu dostali príležitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci. Tým by sa mohol predbežný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť (III. ÚS 446/2010, 4Cdo/22/2017). 13. Odvolací súd v bode 15 svojho rozhodnutia uviedol, že v daných súvislostiach zároveň primerane poukazuje odvolateľ na ustanovenie § 454 OZ v zmysle ktorého sa bezdôvodne obohatil aj ten za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám. Odvolací súd nepovažoval za procesne nevyhnutné zasielať sporovým stranám upovedomenie o možnom použití dotknutej právnej normy, keďže obe strany sa k eventualite a aplikácie v rámci podaní v odvolacom štádiu prejednávania a rozhodovania (veci) vyjadrili. 14. Zo spisu nevyplýva, že by odvolací súd postupoval podľa § 382 CSP, že by si plnil svoju povinnosť vyplývajúcu z tohto ustanovenia, čím porušil právo strany na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP). 15. Výzva odvolacieho súdu podľa § 382 CSP je potrebná vždy, keď odvolací súd dospeje k záveru, že nárok treba posúdiť podľa celkom iného právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, alebo síce podľa toho istého právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, ale podľa iného ustanovenia za súčasného splnenia podmienky, že toto iné zákonné ustanovenie je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. 16. Najvyšší súd už v rozhodnutí publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 33/2011 konštatoval, že pokiaľ odvolací súd nevyzval účastníkov konania v zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“; odo dňa účinnosti CSP § 382 CSP), aby sa vyjadrili k možnému použitiu toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie veci rozhodujúce, odňal účastníkovi konania možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ OSP. 17. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že v kontexte celého súdneho konania ide o (ďalšie) tak závažné pochybenie odvolacieho súdu, ktoré znemožnilo žalobcovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa do 30.06.2016 ustálila na tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade zmätočnosti uvedenej v § 237 ods. 1 OSP (teraz § 420 písm. f/ CSP), dovolaním napadnuté rozhodnutie treba zrušiť; najvyšší súd v týchto prípadoch zrušoval napadnuté rozhodnutia bez toho, aby sa zaoberal správnosťou v nich zaujatých právnych záverov (por., napr. rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/44/2015, 2Cdo/111/2014, 3Cdo/4/2012, 4Cdo/263/2013, 5Cdo/241/2013, 6Cdo/591/2015, 7Cdo/212/2014 a 8Cdo/137/2015). 18. Dovolací súd z vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je nielen procesne prípustné, ale aj opodstatnené. So zreteľom na to, dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a zároveň aj zrušil súvisiace uznesenie o trovách konania a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 CSP v spojení s § 450 CSP). 19. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). 20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.