Obsah (6)

§ 92§ 470§ 43§ 420§ 424§ 431

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 6Cdo/112/2024 Identifikačné číslo spisu: 7715211190 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2026 Meno a priezvisko: Mgr. Dušan Čimo Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026

zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.), o ktorom nároku súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom z

1. marca 2016 sp. zn. 7C/288/2015 tak, že žalobe vyhovel v celom rozsahu a rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na samostatné rozhodnutie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie následne potvrdil Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) rozsudkom zo
2. novembra 2017 sp. zn. 9Co/441/
3. V oboch rozhodnutiach nižších súdov bolo žalované označené ako „Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra“. Rozhodnutie odvolacieho súdu napadlo žalované dovolaním, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ „dovolací súd“ alebo aj skrátene „NS SR“) uznesením z
4. apríla 2022 sp. zn. 3Cdo/131/2019 tak, že zrušil vyššie uvedené rozsudky nižších súdov a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil okrem iného aj tým, že žalobca v predmetnej veci ako žalované označil „Ministerstvo vnútra“ a hoci dôvodová časť žaloby nasvedčovala záujmu uplatňovať nárok zo zodpovednosti štátu pri výkone verejnej moci, podanie žalobcu (z
5. novembra 2015, č. l. 232 - 233 spisu) „upresňujúce“ označenie žalovaného tak, že ním malo byť pôvodne žalované nahradené „Slovenskou republikou“ a „Ministerstvo vnútra“ malo byť vykázané do pozície orgánu konajúceho v mene štátu, bolo

obsahu návrhom na zámenu žalovaného

§ 92ods.

4 OSP, o ktorej bol súd povinný rozhodnúť, ale sa tak nestalo. Súd prvej inštancie k uvedenému ďalej konštatoval, že zámena žalovaných bola skôr vyslovene upravená v § 92 ods. 4 OSP a dnes takto (výslovne) upravená nie je, keď ustanovenia §§ 79 a 80 CSP predpokladajú len rozšírenie okruhu strán sporu a zmeny v dôsledku právnych skutočností, ktoré nastali až v priebehu konania. Poukázal na podanie žalobcu z

1. novembra 2015, z ktorého malo vyplynúť, že sa žalobou domáhal nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy na základe zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý [v § 1 písm. a)] upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, s poukazom na uvedené preto upresnil označenie žalovaného, ktoré malo správne znieť „Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava“. Uviedol tiež, že na pojednávaní dňa
2. septembra 2022 právny zástupca žalobcu s poukazom na vyslovený právny názor dovolacieho súdu navrhol o podaní žalobcu rozhodnúť ako o zmene návrhu účastníka konania na strane žalovaného. Právny zástupca žalovaného k uvedenému namietal, že v danom prípade neboli splnené procesné podmienky na zámenu žalovaného, nakoľko po začatí konania nenastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájali prevod alebo prechod práva alebo povinnosti, o ktorých sa konalo a navrhol, aby súd návrhu na zámenu žalovaného nevyhovel vzhľadom na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie a žalobu v plnom rozsahu zamietol. Súd prvej inštancie s poukazom na § 470 ods. 2 CSP (v zmysle ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované) a nemožnosť rozhodnúť o návrhu žalobcu na zámenu žalovaných

ustanovení CSP, o podaní žalobcu rozhodol

ustanovení OSP a konštatoval, že zástupca žalovaného na pojednávaní dňa

1. septembra 2022 vyjadril nesúhlas s návrhom žalobcu na zámenu žalovaného v konaní. Preto vzhľadom na absenciu súhlasu účastníkov návrh žalobcu na zámenu žalovaných zamietol.
2. Odvolací súd na odvolanie žalobcu napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil, keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nebolo dôvodné. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že podstata odvolacích námietok žalobcu spočívala v tvrdení, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, keď dospel k záveru, že žalovaný nedal súhlas so vstupom do konania na strane žalovaného. Odvolací súd sa s odvolacími námietkami žalobcu nestotožnil a mal za to, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil postupom

§ 470ods.

2 CSP a

§ 92ods.

4 OSP, keďže návrh na zámenu žalovaného bol žalobcom podaný za účinnosti OSP a vzhľadom na nemožnosť o tomto rozhodnúť

ustanovení CSP (uvedený inštitút zámeny už CSP nepozná), posúdil

ustanovení OSP. Pokiaľ išlo o návrh žalobcu na zámenu žalovaného, súd prvej inštancie taktiež správne uzavrel, že žalované nedalo súhlas na túto zámenu a poukázal na zápisnicu z pojednávania z

1. septembra 2022, keď z prednesu zástupcu žalovaného nevyplynulo, že by súhlasil so zámenou. Keďže neboli splnené procesné podmienky na pripustenie zámeny žalovaného, z dôvodu absencie súhlasu účastníkov zámeny v zmysle § 92 ods. 4 OSP, odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.
2. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej tiež „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Tzv. vadu zmätočnosti videl v tom, že uznesenia nižších súdov boli vydané v rozpore s princípom právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, čím bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý proces (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky - ďalej len „ÚS SR“ - zo
3. októbra 2018 sp. zn. II ÚS 293/2018). Namietal, že nižšie súdy zamietli jeho návrh (na zmenu žalovaného) na základe uznesenia najvyššieho súdu (sp. zn. 3Cdo/131/2019), a to z dôvodu, že toto jeho podanie bolo potrebné posúdiť

§ 92ods.

4 OSP. Predtým ale súd prvej inštancie o jeho žalobe rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu náhradu škody, ako aj nemajetkovú ujmu a tento bol ako vecne správny potvrdený aj rozsudkom odvolacieho súdu. Dovolateľ sa tak v súlade s princípom právnej istoty domnieval, že pasívna legitimácia v žalobe bola správna, keďže nebol súdom prvej inštancie vyzvaný (v konaní 7C/288/2015) na opravu pasívne vecne legitimovaného subjektu, na čo bol súd s poukazom na nález ÚS SR z

1. januára 2017 sp. zn. II. ÚS 675/2016 povinný. Dovolateľ tiež namietal, že súd prvej inštancie rozsudkom z
2. marca 2016 sp. zn. 7C/288/2015 ustálil pasívnu vecnú legitimáciu, pričom tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd napadnutými uzneseniami následne rozhodli úplne opačne v tejto veci. Rozdielna rozhodovacia prax nižších súdov v otázke posudzovania pasívnej vecnej legitimácie v konaniach o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ale nemôže byť na obtiaž jemu (dovolateľovi), a to tým, že mu bude odopretá spravodlivosť. S poukazom na označený nález ÚS SR konštatoval, že súdy sú povinné v sporoch proti štátu uplatniť osobitnú poučovaciu povinnosť, opačný postup by znamenal zásah do základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie s účinkami denegatio iustitiate. Dovolateľ tiež uvádzal, že vo svojom návrhu (z
3. novembra 2015) vyslovil nesúhlas s námietkou žalovaného týkajúcou sa nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, keď počas konania nebola žiadna pochybnosť o tom, voči komu si uplatňoval nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatnený na základe zákona č. 514/2003 Z. z.,

ktorého štát zodpovedá za škody spôsobené orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Z obsahu žaloby bolo preto zrejmé, že nárok uplatňoval proti Slovenskej republike a svojím podaním iba upresnil označenie žalovaného. Nižšie súdy svojím postupom uplatnili formalistický výklad právnych noriem, čím zmarili účel požadovanej súdnej ochrany a zabránili dovolateľovi v prístupe k súdnej ochrane. Dovolateľ poukázal aj na iné rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým vyslovil, že je možné dodatočne zhojiť nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného (uznesenie NS SR z 29. septembra 2009 sp. zn. 4Cdo/193/2009). Dovolateľ mal za to, že súdy v konaní porušili zákonom stanovenú povinnosť a nevyzvali ho na opravu podania

§ 43

OSP, dovolateľ ale sám dobrovoľne a bez výzvy odstránil neurčitosť podania, čo mu nemôže byť na ujmu.

dovolateľa nešlo o návrh na zmenu účastníka

§ 92ods.

4 OSP, ale výlučne iba o spresnenie a doplnenie podania. Na základe uvedeného dovolateľ navrhol, aby najvyšší súd zrušil uznesenia nižších súdov a vec vrátil súdu prvej inštancie na opätovné konanie.

1. Žalované v dovolacom návrhu zotrvalo na svojich predchádzajúcich vyjadreniach a opätovne poukázalo na svoje vyjadrenie z pojednávania z
2. septembra 2022,

ktorého neboli splnené procesné podmienky na zámenu žalovaného, nakoľko po začatí konania nenastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa konalo. Nebolo možné preto vyhovieť návrhu žalobcu na zámenu žalovaného a žalovaným v konaní zostalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „MV SR“), ktoré v pozícii žalovaného trpelo nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie. Uvedené zakladalo takú vadu konania, ktorá nedávala inú možnosť ako žalobu z 1. apríla 2011 v plnom rozsahu zamietnuť. Žalované tiež argumentovalo, že aj keby sa postupovalo

ustanovení OSP, žalovaný nedal v zmysle ustanovenia § 92 ods. 4 OSP súhlas na zámenu. Aj v prípade, ak by návrhu na zámenu bolo vyhovené, jeho právne účinky by nastali až po uznesení súdu, nie spätne a všetky nároky žalobcu by preto boli premlčané. Žalované konštatovalo, že žalobca v žalobnom návrhu v konaní o náhradu škody označil ako žalované MV SR, ktorý je samostatnou právnickou osobou, napriek tomu, že v konaní o náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci je jediným pasívne vecne legitimovaným subjektom štát. V danom prípade teda išlo o takú zmenu (zmenu subjektu na strane žalovaného), ktorú nebolo možné zhojiť spôsobom prezentovaným žalobcom v jeho dovolaní. Žalované zastávalo názor, že bolo nevyhnutné rozlišovať Slovenskú republiku a MV SR ako dva rôzne subjekty, ktorých postavenie pred súdom a najmä pasívna či aktívna legitimácia v súdnom konaní sa líšia, a teda nebolo možné ich zamieňať (R 22/1982). Žalované tiež vyslovilo nesúhlas s názorom dovolateľa, že nesprávne označenie žalovaného bolo vadou či chybou v konaní, na ktorú mal súd upozorňovať, a to z dôvodu, že nešlo o spor s ochranou slabšej strany, či spor o ochranu osobnosti.

žalovaného zásada denegatio iustitiae nemôže byť vykladaná a uplatňovaná v takej miere, aby súdy nahrádzali úkony účastníkov v konaní. V tejto súvislosti poukázalo na uznesenia NS SR 5Cdo/132/2018, 7Cdo/126/2013 a 7Cdo/500/2014, naďalej namietalo nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie a v plnom rozsahu sa stotožnilo s dovolaním napadnutým uznesením odvolacieho súdu a dovolanie preto navrhlo ako nedôvodné zamietnuť.

1. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech boli vydané rozhodnutia oboch nižších súdov (§ 427 ods. 1 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP, časť vety pred bodkočiarkou) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.
2. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 8.

§ 420

CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
3. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
4. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
5. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, a/alebo
6. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9.

§ 424CSP dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

10.

§ 431

CSP dovolanie prípustné

§ 420

možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (odsek 1) a dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (odsek 2).

1. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do niektorého z procesných práv (strany sporu) a b/ nesprávnosť procesného postupu súdu reprezentujúceho taký zásah, ktorým došlo k znemožneniu procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia, o ktorom je reč, treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale i ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv spojených so súdnou ochranou práva zaručených Ústavou. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a na jeho predvídateľnosť, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).
2. Správnosť rozhodnutí nižších súdov v prejednávanej veci závisela od vyriešenia právnej otázky, aký majú v prípadoch sporov

zákona č. 514/2003 Z. z. právny význam rozpory jednotlivých častí žaloby a ďalšej súvisiacej otázky, aké sú (vo všeobecnosti) medze postupu pri odstraňovaní takýchto vád a či (in concreto) spôsob, akým žalobca žalované vymedzil, resp. jeho označenie opravil (návrhom z

1. novembra 2015), možno považovať za účinný a súd má povinnosť naň prihliadnuť a zohľadniť ho pri prejednaní sporu vrátane jeho právneho posúdenia.
2. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 3Cdo/309/2008 a 2Cdo/161/2015 zastával názor (ktorý si osvojili aj oba nižšie súdy v prejednávanom spore), že poučovacia povinnosť súdu sa vzťahuje len na procesné práva a povinnosti, ale nie aj na otázku pasívnej vecnej legitimácie vyplývajúcej z hmotného práva. Pokiaľ žalobca v žalobe označí ako účastníka na strane žalovaného štátny orgán (porovnaj § 90 OSP) a následne uvedie, že žalovaným má byť štát, nemôže ísť o spresnenie, doplnenie či opravenie označenia v žalobe už skôr označeného účastníka konania, ale ide o označenie úplne iného (odlišného a nového) subjektu, ktorý v konaní doposiaľ nevystupoval.
3. V iných svojich rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/193/2009, 4Cdo/64/2011, 6Cdo/149/2011 a 2Cdo/48/2017 sa ale najvyšší súd naopak priklonil k názoru, že pokiaľ z odôvodnenia žaloby vyplýva, že žalobca vyvodzuje uplatnený nárok zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

zákona č. 514/2003 Z. z., z ktorého vyplýva, že zodpovedným subjektom je štát, ale ako žalovaného označí štátny orgán oprávnený v mene štátu konať, v takomto prípade ide o zjavný logický rozpor (vnútornú rozpornosť) žaloby, ktorý má za následok jej nezrozumiteľnosť, čím vzniká súdu povinnosť žalobcu poučiť a vyzvať ho na odstránenie tejto vady jeho žaloby.

1. Nejednotnosťou riešenia tejto právnej otázky v praxi dovolacieho súdu a tiež ústavným rozmerom s ňou súvisiaceho problému sa zaoberal už aj ÚS SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 675/2016, publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 10/
2. I

neho ak zo samotnej žaloby vyplýva, že sa ňou žalobca domáhal zaplatenia finančnej sumy z titulu náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci (v tomto prípade nesprávnym úradným postupom príslušného orgánu verejnej moci) v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z., pričom svoj nárok vyvodzoval z tohto zákona, z ktorého je v súlade s § 1 a § 3 ods. 1 zrejmá zodpovednosť štátu, tak v prípade, keď žalobcom bol v žalobe ako žalovaný označený len orgán oprávnený v mene štátu konať, pričom z iných častí žaloby zjavne vyplývalo, že smeruje proti štátu, bolo namieste, aby vo veci konajúci súd pristúpil k aplikácii ustanovenia § 43 ods. 1 OSP pre vadu žaloby spočívajúcu v jej nezrozumiteľnosti z dôvodu neurčitosti, v zmysle ktorého bolo

názoru ústavného súdu povinnosťou okresného súdu žalobcu na odstránenie tejto vady vyzvať. Ústavný súd pripomenul, že aj najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti už viackrát dospel k právnemu záveru, že riadne označenie štátu ako žalovaného účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu, bez ktorého nemožno v konaní pokračovať. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný orgán, ktorý má v mene štátu konať, s uvedením jeho názvu a sídla. Pokiaľ nie je žalovaný takto riadne označený, súd v zmysle § 43 OSP žalobcu poučí a vyzve ho na doplnenie alebo opravu žaloby (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/193/2009, 4Cdo/64/2011 a 6Cdo/149/2011). Ústavný súd uzavrel, že neuplatnenie osobitnej poučovacej povinnosti súdom môže v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci predstavovať závadný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu procesnoprávny predpis priznáva na účely ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, čím v konečnom dôsledku môže dôjsť k zásahu do podstaty jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie s účinkami denegatio iustitiae.

1. Procesný predpis by mal s odkazom na vyššie reprodukované precedenčné závery ÚS SR slúžiť predovšetkým ako účelný nástroj na nachádzanie hmotného práva a nie na to, aby sa z neho samotného stal zmysel celého konania. Presadzuje sa materiálny (prirodzenoprávny) prístup k procesu, pred jeho formalistickým poňatím, v ktorom má strana sporu pocit, že súd vedie konanie sám pre seba a nie pre ňu. Preto túto požiadavku treba vykladať tak, že súdy sa musia podieľať na dotváraní práva (žaloby); legitimitu tejto ich činnosti možno vyvodzovať z ich primárnej úlohy, ktorou je rozhodovanie o individuálnych prípadoch. Aj Európsky súd pre ľudské práva zo zásady iura novit curia vyvodzuje, že táto zásada neslúži na odôvodnenie príčin brániacich mu zaoberať sa meritom veci, ale naopak, oprávnenie prekvalifikovať (doplniť) predložený návrh tak, aby ho vecne preskúmal aj vtedy, ak by ho úzkoprsé a formalistické posúdenie návrhu malo priviesť k jeho odmietnutiu z formálnych príčin pre nedostatky návrhu (Solomakhin v. Ukrajina, sťažnosť č. 24429/03, rozsudok z
2. marca 2012, § 28). Súd je tak pánom právnej charakteristiky faktov sporu (uznesenie NS SR z
3. októbra 2019 sp. zn. 4Cdo/150/2019).
4. Náležitosti žaloby v čase začatia sporu v prejednávanej veci upravoval § 42 a § 79 ods. 1 OSP (teraz § 127 a § 132 a nasl. CSP),

ktorých z nej muselo byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musela byť podpísaná a datovaná; žaloba potom musela obsahovať tiež presné označenie účastníkov konania, a pokiaľ ním bol štát, žalobca bol povinný označiť ho uvedením jeho názvu a názvu príslušného štátneho orgánu, ktorý za štát mal konať. Samotný procesný predpis ale nestanovil presnú štruktúru žalobného návrhu a nedával základ pre jej prísne formalistické poňatie, ale práve naopak, zdôrazňoval, že každé podanie (vrátane žaloby) je súd povinný posudzovať

jeho obsahu (§ 41 ods. 2 OSP, teraz čl. 11 ods. 1 a § 124 ods. 1 CSP). To znamená, že označenie účastníkov konania (strán sporu) nemuselo byť zreteľne oddelené od ďalších častí žaloby, nemuselo mať ani určitú predpísanú formu (formálnu úpravu), iba zo žaloby ako celku však muselo byť zjavné, kto ju robí (podáva) a proti komu smeruje. V prípade, že toto označenie účastníkov (dnes strán sporu) dostatočne zrejmé (jasné, zrozumiteľné) nebolo alebo bolo neúplné a žalobca túto vadu sám neodstránil, súd mal povinnosť v zmysle § 43 ods. 1 OSP (teraz § 129 CSP) ho vyzvať na odstránenie vád jeho žaloby s tým, že zároveň uvedie, ako jej opravu, resp. doplnenie vykonať. 18. V danom prípade žalobca síce v záhlaví svojej žaloby ako žalované označil MV SR, avšak z ďalších častí žaloby jednoznačne vyplýva, že nárok na náhradu škody sa tu uplatňuje

zákona č. 514/2003 Z. z. z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a označený štátny orgán je v zmysle § 4 ods. 1 písm. c) tohto zákona ústredným orgánom štátnej správy, ktorý v danej veci koná v mene štátu (tu porovnaj žalobu).

názoru dovolacieho súdu z obsahu žaloby bolo celkom (t. j. bez dôvodných pochybností) zrejmé a zrozumiteľné, proti komu žaloba smeruje, preto bolo v konaní správne akceptovať návrh žalobcu na zámenu žalovaného a upraviť, že žalovanou v konaní je Slovenská republika, za ktorú koná označený štátny orgán. Práve takto bolo treba rozumieť aj usmerneniu najvyššieho súdu z jeho uznesenia sp. zn. 3Cdo/131/2019, ktoré okrem posunu v procesnej úprave a ním zapríčinenej potrebe tvorivejšieho prístupu k jej aplikácii (v tejto súvislosti porovnaj tiež čl. 4 Základných princípov CSP) upriamilo pozornosť aj na to, že ak v tomto konkrétnom prípade rozpornosť spočívala v uvedení za žalovaného namiesto štátu ministerstva majúceho správne za štát konať a v prípade oboch takýchto osôb šlo o právnické osoby s potrebnou procesnou subjektivitou, procesne ju šlo odstrániť len postupom

§ 92ods.

4 OSP (na rozdiel od prípadu, kedy by problém v označení zakladalo to, že by z neho buď vôbec nebolo zrejmé, kto má byť žalovaný alebo by toto vykazovalo iné vady - napríklad v dôsledku zloženia označení viacerých do úvahy prichádzajúcich samostatných subjektov). Pretože však potreba náhrady jednej právnickej osoby druhou nič nemení na podstate, ktorou je tu nutnosť odstránenia vady žaloby, evidentne je žiadúce dopovedať aj to, čo z uznesenia NS SR sp. zn. 3Cdo/131/2019 nevyplynulo explicitne a síce, že kladnému rozhodnutiu súdu o návrhu na zámenu žalovaných v takomto prípade nemôže zabrániť nesúhlas pôvodného žalovaného (tobôž nie odôvodnený absenciou skutočností, ktoré by mohli byť významnými len v prípadoch straty vecnej pasívnej legitimácie počas konania

§ 92ods.

2 a 3 OSP, resp. § 80 CSP). Opačný výklad je aj so zreteľom k vyššie priblíženým záverom ÚS SR nutné považovať za prehnane formalistický a vo svojich dôsledkoch zasahujúci do podstaty základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších ústavných zákonov). Preto ak odvolací súd rozhodujúci v druhej inštancii návrh dovolateľa na zámenu žalovaného zamietol (tým, že potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie zamietajúce návrh z dôvodu neudelenia súhlasu právnickej osoby majúcej z konania vystúpiť, s návrhom na zámenu v zmysle § 92 ods. 4 OSP) a žalovaným aj po odstránení vady žaloby ponechal označený štátny orgán a nie štát, v ktorého mene tento orgán konal, svojím rozhodnutím znemožnil realizáciu procesných práv dovolateľa, ktoré mu procesnoprávny predpis priznáva na účely ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, čím v konečnom dôsledku došlo k zásahu do podstaty jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie s účinkami denegatio iustitiae. Ani dovolaciemu súdu tak neostalo iné, než konštatovať, že dovolateľ za vyššie opísanej situácie existenciu ním uplatneného dovolacieho dôvodu namietal opodstatnene (§ 431 CSP). 19. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). 20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.