Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 6Cdo/17/2025 Identifikačné číslo spisu: 6123327382 Dátum vydania rozhodnutia: 27.05.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Zemková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 420písm.

1. f)CSP. Dovolateľ uviedol, že v odvolaní uviedol niekoľko podstatných argumentov, ktorými odôvodňoval zmätočnosť, arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť konania súdu prvej inštancie, na základe ktorého dospel súd vo svojom rozsudku k nesprávnym právnym záverom. 4. Dovolateľ poukázal na bod 10. rozsudku Krajského súdu Trenčín, podľa ktorého: „...súd prvej inštancie v konečnom dôsledku správne rozhodol, keď žalobu ako nedôvodnú zamietol z dôvodu, že doposiaľ medzi stranami nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o poskytnutí tohto finančného príspevku, a teda medzi nimi neexistuje záväzkový vzťah...." Uvedené konštatovanie odvolacieho súdu je však v priamom rozpore s obsahom odvolania, v ktorom žalobca vyslovene poprel skutkové zistenia súdu prvej inštancie týkajúce sa rozpočtových možností obce, ako aj upozornil na skutočnosť, že súd prvej inštancie v rámci posudzovania existencie nároku žalobcu (povinnosť obce poskytovať finančný príspevok na prevádzku), tento zamenil s úplne odlišným nárokom (povinnosť obce zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby), ktoré skutočnosti (okrem ďalších) zásadným spôsobom ovplyvnili skutkový stav zistený a ďalej posudzovaný súdom prvej inštancie. 5. Súd prvej inštancie existenciu nároku posudzoval s poukazom na rozpočtové možností obce (žalovaného), ktoré však v konaní neboli zo strany žalovaného žiadnym spôsobom ani len tvrdené, nieto ešte preukázané schváleným rozpočtom obce žalovaného. Argumentácia súdu prvej inštancie, ktorou odôvodňuje svoje rozhodnutie tým, že nárok na poskytnutie finančného príspevku vznikne iba v prípade uzavretia písomnej zmluvy a až v prípade, ak to dovoľujú rozpočtové možnosti obce rovnako nemôže podľa dovolateľa obstáť. Žalobca v odvolaní poukázal a v konaní na súde prvej inštancie opakovane poukazoval na § 10 ods. 2 zákona č. 583/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZRPUS"), podľa ktorého je obec pri zostavení rozpočtu povinná prednostne zabezpečiť krytie všetkých záväzkov, ktoré pre ne vyplývajú z plnenia povinnosti ustanovených osobitnými predpismi. Zákon ZRPUS zároveň pamätá aj na možnú zmenu rozpočtu, v prípade jej potreby v rámci aktuálneho rozpočtového roka (ak nárok na finančný príspevok vznikol v priebehu rozpočtového roka), a to prijatím vhodných rozpočtových opatrení podľa § 14 ods. 2 ZRPUS. 6. Dovolateľ poukázal i na arbitrárne posúdenie veci odvolacím súdom v napadnutom rozsudku (napr. v bode 11. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu) čo podľa dovolateľa odôvodňuje podanie dovolania podľa § 420 písm.
2. f)CSP. 7. Žalobca namietal v priebehu celého konania, vrátane odvolania, že zákonom uložená obligatórna povinnosť podľa § 75 ods. 1 zákona o sociálnych službách nie je a nemôže byť podmienená existenciou zmluvného vzťahu, v opačnom prípade by sa znemožnilo ukladať povinnosti obci „na základe zákona". Povinnosť uložená zákonom č. 448/2008 Z. z. v § 75 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 vzniká na základe zákona a nie na základe zmluvy.

§ 75ods.

14 zákona č. 448/2008 Z. z. je podľa dovolateľa relevantné iba v prípade fakultatívnej povinnosti obce upravenej v § 75 ods. 6, 7 a 8 zákona č. 448/2008 Z. z., kedy povinnosť nie je uložená zákonom, ale ide iba o možnosť poskytnutia finančného príspevku, čo predpokladá uzavretie zmluvy.

1. Ďalej uviedol, že uzavretím zmluvy by nedošlo na strane obce k vzniku povinnosti poskytovať finančný príspevok, nakoľko táto povinnosť je jej uložená priamo zákonom. Jej prípadné uzavretie nemá iný účel ako ten, ktorý ustálil aj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Cob/46/2017, a to deklarovanie zmluvného vzťahu aj formálne, z dôvodu preukazovania vynaložených verejných prostriedkov.
2. Ďalej poukázal na to, že prijatou novelou zákona č. 484/2021 Z. z. zákonodarca odstránil podmienenosť vzniku povinnosti obce poskytovať príspevok.

§ 75ods.

14 nie je možné vykladať tak, že finančný príspevok sa v prípade jeho obligatórneho poskytnutia poskytuje až na základe písomnej zmluvy, keďže povinnosť plniť vzniká ex lege.

1. Dovolateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu v časti výroku I. a III. a v časti výroku II., ktorým rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, a aby mu vec vrátil na ďalšie konanie, a uplatnil si nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
2. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu z
3. decembra 2024 uviedla, že dovolateľ v ňom de facto ani len nenamieta nesprávny procesný postup súdu, ale vyslovene a výlučne v ňom rieši právne posúdenie veci. Z tohto dôvodu je dovolanie koncipované právne nesprávne, čo spôsobuje aj jeho neopodstatnenosť a nedôvodnosť. Súdy podľa žalovanej správne posúdili, že pre poskytnutie finančného príspevku je potrebné splniť kumulatívne podmienky ustanovené v zákone č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách.
4. Žalovaná je toho názoru, že v súdenom prípade súdy oboch inštancií (no najmä súd prvej inštancie) svoje rozhodnutie o nepriznaní peňažného plnenia, ktorého sa žalobca domáhal, odôvodnil riadne, výstižne a dôsledne. Tvrdenie žalobcu, že žalovaná a súdy zamieňajú uplatňovaný nárok žalobcu s úplne odlišnou povinnosťou žalovaného je evidentne mylné a nesprávne. Žalobca toto tvrdí bez reálnej opory v odôvodnení súdneho rozhodnutia. Ide o dezinterpretáciu zo strany žalobcu. Súd v žiadnom prípade nezamieňal v priebehu sporu uplatňovaný nárok žalobcu s inou zákonnou povinnosťou žalovanej. Okrem toho je názoru, že námietky žalobcu obsiahnuté v bode
5. až
6. dovolania sú bez právnej relevancie, keďže žalobca svoje dovolanie podal len voči odvolaciemu rozhodnutiu a nie voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie. V zmysle § 439 CSP je dovolací súd viazaný rozsahom dovolania okrem prípadov presne špecifikovaných v § 439 písm. a), b) a c) CSP.
7. Podľa žalovanej je tvrdenie žalobcu o tom, že

§ 75ods.

14 zákona č. 448/2008 Z. z. sa aplikuje len na fakultatívne príspevky, v priamom rozpore s jeho znením. Zákon explicitne ustanovuje podmienku písomnej zmluvy o poskytovaní tohto finančného príspevku. Argumentácia dovolateľa je podľa žalovanej postavená výlučne na izolovanom výklade jedného zákonného ustanovenia. Závery súdov zodpovedajú judikatúre, najmä rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1KO/8/2020 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 32Cob/9/2022, Okresného súdu Trenčín sp. zn. 80C/35/2023. Zmluva nemá podľa žalovanej len deklaratórne účinky, ale konštituuje práva a povinnosti strán. Preto navrhla dovolanie odmietnuť, alternatívne zamietnuť, a priznať jej náhradu trov konania. Rozhodnutie dovolacieho súdu 19. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je podľa ustanovenia § 420 písm.

1. f)CSP dôvodné, a preto podľa § 449 ods. 1, 2 CSP zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie a podľa § 450 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z nasledujúcich dôvodov. 20. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním" a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk. 21. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 22. V danom prípade z dovolania žalobcu vyplýva, že napáda rozsudok odvolacieho súdu v celom jeho rozsahu na základe § 420 písm.
2. f)CSP. 23. V zmysle § 420 písm.
3. f)CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 24. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 25.

§ 420písm.

1. f)CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom odvolacom návrhu spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 26. Dovolateľ vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm.
2. f)CSP namietal nedostatočné vysporiadanie sa s jeho odvolacími námietkami v odvolacom konaní, poukázal na nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, ako aj na bod 11. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, ktoré považuje za zmätočné a arbitrárne. 27. Dovolací súd zistil existenciu skutočností naplňujúcich dovolací dôvod podľa § 420 písm.
3. f)CSP, keďže rozhodnutia súdu prvej inštancie i odvolacieho súdu neboli riadne a zrozumiteľne odôvodnené. 28. Dovolací súd z obsahu rozsudku odvolacieho súdu konštatuje, že odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že je žalobu potrebné zamietnuť z dôvodu, že medzi stranami sporu nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o poskytnutí požadovaného finančného príspevku, a teda medzi nimi neexistuje záväzkový vzťah, ktorý by tvoril základ povinnosti žalovanej na vyplatenie požadovanej sumy. Preto už nepovažoval za potrebné, zaoberať sa ďalšími odvolacími dôvodmi. 29. K námietkam dovolateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu treba uviesť, že právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. K jeho naplneniu dochádza tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle. Povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 220 CSP a § 393 CSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov - od 1. júla 2016 strán sporu (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). 30. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 245/2022 z 20. septembra 2022 vyplýva, že „arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov sú najčastejšie dané rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy SR (m. m. II. ÚS 336/2019)." Svojvôľa (arbitrárnosť) sa v zásade môže prejavovať vo dvoch podobách: ako procesná svojvôľa, teda hrubé alebo opakované porušenie zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, alebo ako hmotnoprávna (meritórna) svojvôľa, teda extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). O arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). 37. Dokazovanie je procesným právom osobitne upravený postup súdu v civilnom konaní, slúžiaci k utvoreniu poznatkov súdu o skutočnostiach dôležitých pre rozhodnutie, ktorých existencia alebo neexistencia zostala pochybná, kedy súd svojimi zmyslami poznáva určitú rozhodujúcu skutočnosť priamo alebo poznáva určité správy o tejto skutočnosti. Pri tomto postupe utvorené poznatky sa nazývajú skutkové poznatky a myšlienkový postup hodnotenia rozhodujúcich skutočností je skutkovým hodnotením. 38. Odvolací súd sústredil svoju pozornosť a bez ďalšieho prevzal závery súdu prvej inštancie, na časť odvolacej argumentácie žalobcu týkajúcu sa vyriešenia nutnosti uzatvorenia zmluvy o povinnosti žalovanej platiť finančný príspevok na prevádzku poskytovanej služby v prospech žalobcu a dospel k záveru, totožnému so záverom súdu prvej inštancie, že zo znenia § 75 ods. 14 zákona č. 448/2008 Z. z. vyplýva poskytnutie uvedeného finančného príspevku na základe a najskôr odo dňa uzavretia písomnej zmluvy o jeho poskytovaní, preto bez jej uzavretia treba žalobu zamietnuť. Súd prvej inštancie v rozsudku uzavrel, že povinnosť poskytovať uvedený finančný príspevok sa zakladá zmluvou, k uzatvoreniu ktorej dôjde po splnení zákonných podmienok. Bez zmluvy nevznikol záväzkový vzťah medzi obcou a poskytovateľom sociálnej služby, neexistuje teda povinnosť obce plniť a podaná žaloba je nedôvodná. Okresný súd zamerajúc sa na to, že zmluva medzi žalobcom a žalovanou nebola uzavretá, ale nezdôvodnil, či niektorá strana sporu namietala aj výšku požadovaného príspevku. Z obsahu skutkového stavu je zrejmé, že aj ustálenie výšky príspevku napokon zrejme viedlo k stavu, že zmluva za požadované obdobie uzavretá nebola. Nenaplnenie predpokladu, teda že zákonom stanovené okolnosti v posudzovanom spore uzavretie zmluvy (ne)umožňovali, a ak takáto námietka bola vznesená, či a aké dokazovanie v tomto smere bolo vykonané a ako boli dôkazy vyhodnotené, bude potrebné v ďalšom konaní preskúmať (napr. vyjadrenie žalovanej z odporu na l. č. 47, 48, keďže žalobcom uplatňovaný príspevok bol kalkulovaný vo výške 311,77 € a žalovanou bol kalkulovaný vo výške 74,96 €). Uvedený nedostatok v procesnom postupe súdov nezhojil ani odvolací súd, ktorý k viacerým odvolacím námietkam žalobcu nezaujal nijaké stanovisko (§ 393 CSP). 40. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že konanie na súdoch nižších inštancií trpí vadou zmätočnosti v intenzite porušujúcej právo na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.
4. f)CSP. Dovolací súd potom zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) rozsudok odvolacieho súdu aj rozsudok súdu prvej inštancie v dovolaním napadnutom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 CSP). 41. Dovolací súd zrušil aj uznesenie Okresného súdu Trenčín č. k. 83C/22/2023-248 z 9. decembra 2024 z dôvodu, že má svoj základ vo výroku o trovách konania, ktorý bol zrušený rozhodnutím dovolacieho súdu. Závislým výrokom môže byť nielen opravným prostriedkom nedotknutý výrok tvoriaci súčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia v danej veci. Vydanie uznesenia o trovách konania je jednostranne závislé od existencie rozhodnutia vo veci samej. Zrušením rozsudku odvolacieho súdu, uznesenie o trovách konania ako závislé rozhodnutie, stratilo svoj podklad. Bez nadväznosti na predchádzajúce (zrušené) rozhodnutia vo veci samej by zostalo uznesenie o trovách konania osamotené a strácalo by rozumný zmysel, čo by odporovalo princípu právnej istoty. 42. Nad rámec uvedeného dovolací súd dáva stranám sporu aj súdom nižších inštancií do pozornosti, že pristúpil k meritórnemu posúdeniu obdobných sporov v konaní vedenom pod sp. zn. 3Cdo/121/2024 a sp. zn. 8Cdo/2/2025, v ktorých dňa 16. februára 2026 a 3. marca 2026 vydal rozhodnutie. 43. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). 44. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu SR pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.