Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Tdo/9/2026 Identifikačné číslo spisu: 6424010227 Dátum vydania rozhodnutia: 30.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Petr Kaňa Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:6424010227.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kaňu a členov senátu JUDr. Jozefa Šutku a JUDr. Emila Dubňanského na neverejnom zasadnutí konanom 30. apríla 2026 v Bratislave, v trestnej veci obvineného W. Z. a spol., pre zločin neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1, ods. 3 písm.
- a)Trestného zákona s použitím § 138 písm. b), písm.
- j)Trestného zákona, o dovolaní obvineného W. Z. proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. októbra 2024, sp. zn. 3To/67/2024, takto rozhodol: Podľa § 382 písm.
- c)Trestného poriadku sa dovolanie obvineného W. Z. o d m i e t a. Odôvodnenie Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej tiež „súd I. stupňa") rozsudkom zo 7. augusta 2024, sp. zn. 6T/32/2024, [pozn.: ktorého vyhláseniu predchádzalo zo strany súdu I. stupňa prijatie vyhlásenia obvineného o tom, že je vinný zo spáchania skutkov uvedených v obžalobe v zmysle § 257 ods. 1 písm. b), ods. 7, ods. 8 Trestného poriadku], uznal obvineného W. Z. za vinného pre zločin neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1, ods. 3 písm.
- a)Trestného zákona s použitím § 138 písm. b), písm.
- j)Trestného zákona, na skutkovom základe v ňom uvedenom. Za to súd I. stupňa obvinenému uložil podľa § 173 ods. 3 Trestného zákona v znení účinnom od 6. augusta 2024, s použitím § 36 písm. l), § 37 písm. m), § 38 ods. 2, § 39 ods. 5 a § 39 ods. 1, ods. 3 písm.
- d)Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov a 8 mesiacov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm.
- a)Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu (odňatia slobody) s minimálnym stupňom stráženia. Popri tom mu podľa § 60 ods. 1 písm.
- a)Trestného zákona uložil aj trest prepadnutia vecí konkretizovaných vo vyššie označenom rozsudku súdu I. stupňa. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej tiež „odvolací súd") uznesením z 29. októbra 2024, sp. zn. 3To/67/2024 (ďalej tiež ,,napadnuté uznesenie"), odvolania obvineného a prokurátora podľa § 319 Trestného poriadku (ako nedôvodné) zamietol a podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku odvolanie družky obvineného J. V. zamietol, pretože bolo podané oneskorene. * * * Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal obvinený, prostredníctvom ustanoveného obhajcu Jozefa Bónu, dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
- i)Trestného poriadku. V rámci dovolacej argumentácie v podstatnom uviedol, že na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine a vzhľadom na jeho postoj k prejednávanej veci v priebehu celého konania je názoru, že vzhľadom na okolnosti spáchania skutku, povahu trestného činu a neexistenciu škody, je uložený trest neprimerane prísny a neplní preventívnu a výchovnú funkciu, ale plní len represívnu funkciu. Zdôraznil, že má 5 maloletých detí, ktoré sú plne závislé na jeho výžive a príjme. Pred zadržaním riadne chodil do práce s pravidelným príjmom vo výške cca 1 500 až 2 000 eur a bol jediným živiteľom rodiny. Po jeho vzatí do väzby sa rodina dostala do veľmi zlej sociálnej situácie, musela opustiť prenajatý byt a bola nútená presťahovať do jednej unimobunky spoločne s matkou a jej partnerom, kde žijú bez prívodu elektrickej energie, pitnej vody a sociálneho zariadenia. V minulosti nebol trestaný za drogovú trestnú činnosť a väčšinu doterajších trestov má zahladenú. Zastáva preto názor, že v rámci odvolacieho konania neboli patrične zohľadnené tieto mimoriadne okolnosti prípadu a pomery páchateľa, a tieto sa neodrazili na mimoriadnom znížení trestu podľa § 39 ods. 5 a § 39 ods. 1 Trestného zákona. Po citácii §§ 33a, 34 ods. 3, 39 ods. 1, ods. 3, ods. 5 Trestného zákona vyslovil názor, že pri ukladaní trestu súdom I. stupňa tieto ustanovenia aj napriek tomu, že na nich rozsudok poukazuje, využité neboli. Ak by súd skutočne prihliadol na jeho osobné a rodinné pomery, a pri ukladaní trestu využil aj § 39 ods. 1 Trestného zákona, musel by mu ukladať trest pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu podľa odseku 3. Preto vnímal uložený trest za neprimerane prísny a nespravodlivý, čo má nepriaznivý dopad nielen na neho samého, ale predovšetkým na jeho rodinu a maloleté deti. Požiadal preto Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušiť napadnuté uznesenie, ako aj rozsudok súdu I. stupňa a prikázať odvolaciemu súdu, aby vec znovu prerokoval a rozhodol. * * * Prokurátor Okresnej prokuratúry Žiar nad Hronom (ďalej tiež „prokurátor") v písomnom vyjadrení k dovolaniu obvineného primárne uviedol, že dovolacia námietka, spočívajúca v namietaní neprimeranosti uloženého trestu, nie je subsumovateľná pod označený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
- i)Trestného poriadku, resp. po vecnej stránke nenapĺňa žiadny z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, poukazujúc na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 5/2011. V danej trestnej veci trest nebol uložený mimo zákonnej trestnej sadzby ani nebol uložený druh trestu, ktorý je neprípustný. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu skutku (nesprávnej právnej kvalifikácii skutku) uviedol, že obvinený urobil vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm.
- b)Trestného poriadku, a to po riadnom poučení podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku, a preto nadobudol rozsudok súdu I. stupňa v časti výroku o vine právoplatnosť jeho vyhlásením. Dovolanie vo vzťahu k výroku o vine je za danej situácie oprávnený podať výlučne minister spravodlivosti Slovenskej republiky (R 12/2017), aj to len z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
- c)Trestného poriadku pre zásadné porušenie práva na obhajobu v prípade chýb, ktoré by nastali v súdnom konaní, v rámci ktorého odsúdený urobil predmetné vyhlásenie o svojej vine (R 53/2021). Uvedené bazálne podmienky naplnené neboli. K argumentácii obvineného ohľadom súčasného použitia ustanovení o mimoriadnom znížení trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, ako aj § 39 ods. 5 Trestného zákona s tým, že reálne nedošlo k zníženiu dolnej hranice (a uloženiu trestu) o viac ako jednu tretinu pod dolnú hranicu trestnej sadzby podľa osobitnej časti Trestného zákona za daný zločin uviedol, že uvedený postup súdu možno podľa jeho názoru považovať za neštandardný, nie však nezákonný. Súd I. stupňa svoj postup pri znižovaní trestu odôvodnil na strane 9 rozsudku a v tejto súvislosti je názoru, že poukaz súdu na § 39 ods. 1 Trestného zákona vo výroku o treste bol v danom prípade nadbytočný, nie však nezákonný, pretože aj pri aplikácii § 39 ods. 1 Trestného zákona (hoci aj súčasne s § 39 ods. 5 Trestného zákona) zákon súdu neukladá uloženie trestu zníženého o viac ako jednu tretinu pod dolnú hranicu trestnej sadzby, t. j. súd môže pri aplikácii § 39 ods. 1 Trestného zákona (aj v kombinácii s § 39 ods. 5 Trestného zákona) ukladať aj trest pod dolnou hranicou trestnej sadzby, ktorý nemusí byť obligatórne znížený o viac ako jednu tretinu pod dolnú hranicu trestnej sadzby. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky z formálnych dôvodov podľa § 382 písm.
- c)Trestného poriadku dovolanie obvineného odmietol. * * * Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej tiež „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") primárne skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm.
- h)Trestného poriadku], prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm.
- b)Trestného poriadku], v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na súde na to určenom (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), že dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku), a že boli splnené podmienky uvedené v § 372 ods. 1 Trestného poriadku. Pripomína, že v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku je ako dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, ktoré sú v dovolaní uvedené, pričom táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb vytýkaných napadnutému rozhodnutiu a konaniu, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania v ňom uvedených v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku. Podstatné sú teda vecné argumenty (vytýkané chyby) uplatnené dovolateľom a nie správnosť ich subsumpcie (podradenia) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku (R 120/2012). Poznamenáva tiež, že dovolanie je jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania, ktorý je spôsobilý privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak to je odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu. S ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca v mene obvineného, najvyšší súd je viazaný dovolaním do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti nemôže ísť nad rámec dovolania a v ňom špecifikovaných dôvodov (§ 385 Trestného poriadku). * * * Dovolací súd, posudzujúc dovolanie obvineného v uvedených intenciách, konštatuje, že obvinený v ňom uplatnil výlučne (vecne aj označením) dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
- i)Trestného poriadku, ktorým sa snaží zvrátiť výrok o treste napadnutého rozsudku pre nesprávnosť (nedostatočnosť) aplikácie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona, ktorého aplikácie sa tak vo väčšej miere dožaduje, na argumentačnom podklade založenom na zdôrazňovaní jeho osobných pomerov a okolnosti prípadu, ktoré odvolacím súdom mali byť (a neboli) dostatočne zohľadnené. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
- i)Trestného poriadku je naplnený, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Z obsahu dovolacej argumentácie obvineného je pritom zrejmé, že táto smeruje výlučne proti výroku o treste (nie proti výroku o vine), preto z alternatív zahrnutých v tomto dovolacom dôvode prichádzajú výlučne úvahy o tom, či napadnuté rozhodnutie je (alebo nie
- je)založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Vo svojej podstate dovolateľ namieta výlučne nesprávne použitie (aplikáciu) § 39 ods. 1 Trestného zákona, ktoré nepochybne je hmotnoprávnym ustanovením. Napriek tomu dovolací súd, z pomerne širokého spektra otázok pokrytého judikatúrou k tomuto dovolaciemu dôvodu, upriamuje pozornosť na stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 5/2011, a to práve k otázke vzťahu § 39 Trestného zákona z pohľadu možnosti alebo nemožnosti jeho podradenia pod dovolací dôvod upravený v § 371 ods.1 písm.
- i)Trestného poriadku: S 5/2011 Hmotnoprávne ustanovenie § 39 Trestného zákona (resp. § 40 Trestného zákona v znení účinnom do 1. januára 2006) o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody svojou povahou a významom sa primkýna ku všeobecným hľadiskám stanoveným pre voľbu druhu trestu a jeho výmery v § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Trestného zákona a nasl. a na rozdiel od ustanovení § 41, § 42 (o ukladaní úhrnného, spoločného a súhrnného trestu) alebo ustanovenia § 47 ods. 2 Trestného zákona, ktoré sú taktiež hmotnoprávne, ale kogentnej povahy, ho nemožno podriadiť pod „nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia", zakladajúce dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
- i)Trestného poriadku. Pokiaľ nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť v dôsledku toho, že je chybný výrok o vine, možno výrok o treste napadnúť z hmotnoprávnej pozície zásadne len prostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
- h)Trestného poriadku. Vzájomný vzťah dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm.
- i)Trestného poriadku a § 371 ods. 1 písm.
- h)Trestného poriadku je taký, že prvý z nich je všeobecným hmotnoprávnym dôvodom a druhý špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim sa k výroku o treste. Z logiky tohto vzťahu potom vyplýva, že samotný výrok o treste okrem prípadov nesprávnej aplikácie ustanovení kogentnej povahy viažucej sa k rozhodovaniu o treste môže byť napadnutý prostredníctvom nie všeobecného, ale len prostredníctvom špeciálneho dovolacieho dôvodu, ktorý sa viaže k takému výroku. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
- h)Trestného poriadku nie je naplnený tým, že obvinenému nebol uložený trest za použitia § 39 Trestného zákona (resp. § 40 Trestného zákona v znení účinnom do 1. januára 2006), v dôsledku čoho uložený trest má byť neprimeraný lebo pokiaľ súd nevyužil moderačné oprávnenie podľa uvedených ustanovení a trest vymeral v rámci nezníženej trestnej sadzby, nemožno tvrdiť, že trest bol uložený mimo trestnú sadzbu stanovenú Trestným zákonom za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného. Nepoužitie ustanovenia § 39 Trestného zákona resp. § 40 Trestného zákona v znení účinnom do 1. januára 2006 nezakladá žiadny dovolací dôvod. Z citovaných judikovaných záverov tak zjednodušene vyplýva, že v prípade, ak súd v pôvodnom konaní nepoužil mimoriadne zmierňujúce ustanovenie podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, tak takáto skutočnosť nezakladá žiadny dovolací dôvod. * * * Dovolací súd v reakcii na dovolaciu argumentáciu, hoci ide o skutočnosti s absenciou právnej sily zvrátiť už vyššie uvedený záver, a preto len marginálne dodáva, že z napadnutého uznesenia odvolacieho súdu a rozsudku súdu I. stupňa nevyplýva ani dôvodnosť námietky obvineného, že by sa konajúce súdy nezaoberali okolnosťami prípadu ani jeho osobnými pomermi v konfrontácii so zákonnými podmienkami § 39 ods. 1 Trestného zákona, keď opak vyplýva z uznesenia odvolacieho súdu na str. 5 - 7 a z odôvodnenia rozsudku súdu I. stupňa na str. 7 - 9. Obvinený v dovolaní v skutočnosti predkladá len inú (vlastnú) predstavu o spôsobe hodnotenia týchto okolností a jeho osobných pomerov vo vzťahu k výmere uloženého trestu, odlišnú od hodnotiaceho záveru konajúcich súdov o tom, že tieto síce dosahujú intenzitu mimoriadnych okolností podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, avšak vzhľadom na okolnosti prípadu (najmä dĺžku obdobia predaja „pervitínu" a skutočnosť, že konania sa dopustil najmenej na šiestich osobách), kriminálnu minulosť obvineného (10 záznamov v registri trestov najmä za majetkovú trestnú činnosť) a to aj napriek tomu, že obvinený je otcom piatich maloletých detí, nebol už daný podľa odvolacieho súdu zákonný priestor na zníženie trestu vo výmere akej sa dožadoval obvinený. Skutočnosť, že na hlavnom pojednávaní vyhlásením uznal vinu, svoje konanie oľutoval a že je otcom 5 maloletých detí, ktoré sú odkázané na jeho výživu, mu pritom bola zohľadnená tým, že súd I. stupňa aplikoval jednak mimoriadne zmierňovacie ustanovenie § 39 ods. 5 Trestného zákona, ako aj z pohľadu podmienok uvedených v odseku 1 tohto paragrafu. Obvinenému je vhodné pripomenúť, že bol odsúdený za spáchaný zločin neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1, ods. 3 písm.
- a)Trestného zákona s použitím § 138 písm. b), písm.
- j)Trestného zákona ohodnoteným trestnou sadzbou odňatia slobody v rozpätí od 7 do 15 rokov. Súd I. stupňa tak aplikáciou § 39 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona (konkrétne zohľadnením sebareflexie tým, že urobil vyhlásenie o vine a jeho osobných pomerov), s čím sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, obvinenému ukladal trest odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby podľa týchto zmierňovacích ustanovení, čomu zodpovedá mu uložený tento druh trestu vo výmere 4 rokov a 8 mesiacov, čo v žiadnom prípade nemožno hodnotiť ako bezvýznamné zmiernenie jeho trestania za trestný čin s dolnou hranicou trestnej sadzby odňatia slobody 7 rokov. Vo vzťahu k § 39 ods. 1 Trestného zákona je potrebné zdôrazniť, že je v ňom zakotvené moderačné oprávnenie súdu vo vzťahu k výmere ukladaného trestu, a hodnotiace úvahy k rozsahu využitia tohto moderačného ustanovenia je zverené súdom v pôvodnom konaní. Potom už len nad rámec uvedeného je vhodné tiež uviesť, že ani námietka proti neprimeranosti trestu (ak ide o trest zákonný z pohľadu druhu a výmery v medziach zákonnej trestnej sadzby) nenapĺňa žiadny dovolací dôvod (R 58/2007). Obvinenému pritom bol uložený taký druh trestu, ktorého uloženie Trestný zákon za trestný čin, pre ktorý bol uznaný za vinného pripúšťa, a rovnako tak, pokiaľ tento trest z pohľadu jeho výmery bol obvinenému uložený mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, tak práve v jeho prospech na základe aplikácie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia. Najvyšší súd zdôrazňuje, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
- i)Trestného poriadku, ako ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
- h)Trestného poriadku nie sú naplnené tým, že obvinenému bol uložený trest v ním subjektívne pociťovanej neprimeranej výmere. Pokiaľ konajúce súdy správne aplikovali príslušné ustanovenia Trestného zákona upravujúce ukladanie trestu, tak ako je tomu v posudzovanej trestnej veci obvineného, a trest mu bol následne vymeraný v rámci zákonom upravenej trestnej sadzby, nemožno tvrdiť, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia [§ 371 ods. 1 písm.
- i)Trestného poriadku], ani že bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo že bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa [§ 371 ods. 1 písm.
- h)Trestného poriadku]. * * * Na podklade tejto argumentácie dovolací súd konštatuje, že dovolateľom vytýkanými chybami nebol naplnený ani ním uplatnený dovolací dôvod [§ 371 ods. 1 písm.
- i)Trestného poriadku], ani iný dovolací dôvod, pod ktorý by ním vytýkané chyby pri správnej subsumpcii mohli byť podradené, a preto z dôvodu, že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku, dovolanie obvineného odmietol. Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.