1, ods. 3 písm.
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného W. Z. o d m i e t a . Odôvodnenie Rozsudkom Mestského súdu Bratislava I, sp. zn. 5T/9/2024, zo
1, ods. 3 písm.
3 Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona s prihliadnutím na § 36 písm. j) Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov, pričom
2 písm. a) Trestného zákona bol na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradený ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
1, ods. 4 Trestného zákona mu bol tiež uložený trest vyhostenia na 7 (sedem) rokov. Proti uzneseniu krajského súdu podal obvinený prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie s poukazom na dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku [zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu],
1 písm. g) Trestného poriadku [rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom] a
1 písm. i) Trestného poriadku [rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť]. V podanom dovolaní obvinený uviedol k dôvodom dovolania
1 písm.
hovorov zo znaleckého posudku v čase, keď malo dôjsť ku skutku, bola komunikácia cez mobilný telefón Xiaomi Redmi necelé dve minúty, posledný hovor bol pred 00.30 hod. pričom z výsluchu svedka policajta M.Q., ktorý vypovedá, že odsúdeného videl telefonovať v čase okolo 03.30 hod. ráno, čo sa zásadne vylučuje so závermi znaleckého posudku. Koho teda svedok M. videl telefonovať 20 až 30 minút, ak to
znaleckého dokazovania nebol odsúdený? To mohla byť práve tá osoba, ktorá šoférovala motorové vozidlo. Je nepochybné, že rozhodujúcimi dôkazmi boli zápisnice zo svedeckých výpovedí migrantov, ktoré však boli ako dôkazy neprípustné v tomto konaní. Konajúce súdy na jednej strane ospravedlňujú nezrovnalosti v ich výpovediach tým, čo zažili v posledných dňoch pred výsluchmi avšak na druhej strane, ich výpovede považujú aj napriek tomu čo zažili za dostatočne dôveryhodné (pričom viacerí z migrantov počas jazdy spali) na to, aby som bol na ich základe odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere siedmych rokov. Odsúdený zásadne odmieta svoje odsúdenie na základe takto nedostatočne zisteného skutkového stavu a na základe nezákonne vykonaných dôkazov (prečítanie výpovedí migrantov) v spojení s nič nepreukazujúcim znaleckým dokazovaním (ani posudok z biológie (DNA stopy na volante a riadiacej páke) ani znalecký posudok z obsahu mobilného telefónu) a taktiež na základe rozporuplných výpovedí svedkov - policajtov. Nakoľko je judikatúra ESĽP pre zmluvné strany Dohovoru záväzná, s prípadom Al Alo ktorý sa viedol voči Slovenskej republike mali byť vyšetrovatelia PZ, ktorí prešetrujú trestné činy prevádzačstva, v rámci výkonu rozhodnutí ESĽP pred Výborom ministrov Rady Európy upovedomení a ich postupy v prípade zabezpečovania dôkazov pri vyšetrovaní trestných činov prevádzačstva mali byť s týmto rozhodnutím ESĽP zharmonizované, resp. SR mal prijať v nadväznosti na predmetný rozsudok ESĽP také konkrétne a všeobecné opatrenia, aby v prípade stíhania trestných činov prevádzačstva bolo možné vypočuť migrantov aj po ich administratívnom vyhostení. Teda mala byť zabezpečená skutočná možnosť zopakovať výsluch svedka migranta (dopytom o osobné údaje, tel. č., adresu trvalého, resp. budúceho pobytu, a pod.), ktorý bude z pochopiteľných dôvodov administratívne vyhostený z krajiny. A teda k závažnému porušeniu práva na obhajobu došlo práve tým, že aj po tom, čo mali OČTK a konajúce súdy vedomosť o pre nich záväznom rozhodnutí ESĽP vo veci Al Alo proti Slovenskej republike, nezákonne pripustili v konaní pred súdom ako hlavný a usvedčujúci dôkaz prečítanie nedôveryhodných a rozporuplných výpovedí migrantov, pri ktorých nebol prítomný ani odsúdený ani jeho obhajca.“ Obvinený v podanom dovolaní poukázal aj na ďalšie z jeho pohľadu závažné rozpory vo výpovediach vypočutých svedkov a osobitne zdôraznil, že spochybňuje rozhodnutia konajúcich súdov z dôvodu, že vychádzajú z nedostatočne objasneného skutkového stavu a z dôkazov získaných v rozpore so zákonom. Namieta taktiež aj znalecké posudky, ktoré nič relevantné nepreukázali a konštatuje, že výpovede svedkov - policajtov sú navzájom protirečivé. K nesprávnemu právnemu posúdeniu zisteného skutku ako dôvodu dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku obvinený uviedol v zásade nasledovné: „Aj napriek rôznorodosti v rozhodovacej praxe tunajších súdov je obhajoba toho názoru, že došlo v prípade odsúdeného k nesprávnemu hmotnoprávnemu posúdeniu zisteného skutku, a to tým, že bola použitá kvalifikovaná skutková podstata
ust. § 355 ods. 3 písm.
ust. § 138 Trestného zákona, kedy obšírnym výkladom pojmu „na viacerých osobách“ (v tomto prípade na svedkoch) došlo k svojvôli konajúcich súdov, ktoré uložili odsúdenému tak prísny trest, a to práve kvôli výkladu pojmu „na viacerých osobách“, ktorý však odporuje litere zákona. Trestný čin, ktorého spáchanie bolo odsúdenému dané za vinu, nebol spáchaný na žiadnej osobe, a už vôbec nie na viacerých osobách. [...] Odsúdený a obhajoba sa stotožňujú s právnym názorom vysloveným Krajským súdom v Bratislave v rozsudku, sp. zn. 3To/88/2017, z 3. októbra 2017. Preto malo byť
názoru odsúdeného použitá iná, miernejšia kvalifikácia skutku, ktorý mu je kladený za vinu, a teda rozhodnutia Mestského súdu ako aj Krajského súdu sú založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku a na nesprávnom použití hmotnoprávnych ustanovení Trestného zákona.“ S poukazom na vyššie uvedené obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že rozsudkom súdu prvého stupňa v spojení s uznesením odvolacieho súdu bol porušený zákon v neprospech obvineného, vrátane ustanovení o konaní, ktoré daným rozhodnutiam predchádzali, aby zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a uznesenie odvolacieho súdu, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia, ktoré obsahovo na dané rozhodnutia nadväzujú, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad, aby ďalej prikázal súdu prvého stupňa, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol, a napokon aby rozhodol o väzbe obvineného tak, že ho prepustí na slobodu. K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor a k argumentácii dovolateľa uviedol, že: „Vo vzťahu k namietaným výsluchov svedkov z prípravného konania a prečítaní ich zápisníc na hlavnom pojednávaní uvádzam, že obvinený po svojom výsluchu pred vyšetrovateľom PZ 31. augusta 2023 vyjadril záujem o účasť na výsluchoch svedkov G. S. T., C. I., S. T. a I. A. S., kedy bol súčasne vyšetrovateľom upozornený, že svedkov nebude možné v budúcnosti znova z dôvodu neprítomnosti vypočuť. Odsúdený sa však zúčastnil len výsluchu svedkyne C. I., ktorej aktívne kládol otázky a následne od svojej požiadavky vo vzťahu k účasti na výsluchu ostatných menovaných migrantov upustil, čo vlastnoručne potvrdil svojim podpisom na úradnom zázname v prítomnosti tlmočníka. V uvedenej veci neboli v čase realizovania výsluchov svedkov v prípravnom konaní naplnené dôvody povinnej obhajoby. Z uvedeného vyplýva, že všetky výsluchy menovaných svedkov boli v prípravnom konaní zrealizované zákonným, kontradiktórnym spôsobom. V nadväznosti na uvedené bolo preto povinnosťou súdu oboznámiť obsah svedeckých výpovedí ich čítaním na hlavnom pojednávaní. Zároveň je potrebné uviesť, že tieto výsluchy neboli rozhodujúcimi dôkazmi proti odsúdenému, ale tieto boli podporené ďalšími výsluchmi svedkov (výpovede príslušníkov polície, znaleckým posudok KEU k biologickým stopám nájdeným v aute použitom na prevádzanie a podporené nelogickou výpoveďou odsúdeného). Z uvedeného dôvodu na predmetný prípad nemožno aplikovať rozhodnutie ESĽP „Al Alo“. Záverom je potrebné uviesť, že odsúdeným opísané rozpory vo výpovediach svedkov sa týkali nepodstatných skutočností, ktoré nemali vplyv na posudzovanie samotného skutku. Vzhľadom na uvedené zastávam názor, že dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku nebol naplnený. K [...] dovolacej námietke [obvineného subsumovanej pod dôvod dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku] je potrebné uviesť, že názor vyslovený odsúdeným je v súčasnosti prekonaný uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Tdo/52/2018, z 11. decembra 2018,
ktorého ustanovenie § 355 ods. 2 Tr. zák. chráni záujem štátu na kontrole osôb, ktoré prekračujú štátnu hranicu.
tejto základnej skutkovej podstaty sa napĺňa objekt skutkovej podstaty tohto trestného činu pre jedinú osobu, ktorá nie je štátnym občanom Slovenskej republiky alebo osobou s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky tým, že páchateľ v úmysle získať pre seba alebo iného priamo či nepriamo finančnú výhodu alebo inú materiálnu výhodu, pre túto osobu buď organizuje nedovolené prekročenie štátnej hranice Slovenskej republiky alebo prechod cez jej územie, alebo také konanie umožní, alebo v ňom pomáha, alebo na tento účel vyrobí, zaobstará, poskytne alebo drží falošný cestovný doklad alebo falošný doklad totožnosti. Na rozdiel od toho, v odseku 3 tejto skutkovej podstaty, ak páchateľ čin uvedený v základnej skutkovej podstate spácha závažnejším spôsobom konania, je prísnejšie trestaný. Pod závažnejším spôsobom konania
j) Tr. zák. je potom možné chápať aj naplnenie základnej skutkovej podstaty uvedenej v odseku 2 § 355 Tr. zák. nie na jedinej, ale na viacerých osobách. Tým sa napĺňa kvalifikovaná skutková podstata tohto trestného činu
3 písm.
1 písm.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, pričom nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku. V porovnaní s dôvodmi, ktoré opodstatňujú podanie odvolania, sú dovolacie dôvody koncipované podstatne užšie. Je tomu tak z dôvodu, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Právoplatnosť súdneho rozhodnutia v sebe poníma jeho faktickú nezmeniteľnosť (formálna právoplatnosť) a záväznosť (materiálna právoplatnosť). Preto sú možnosti podania dovolania - vrátane dovolacích dôvodov - striktne obmedzené, aby sa potenciálne širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala v rámci konania pred dovolacím súdom ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako ďalšie odvolanie. Pokiaľ by totižto zákonodarca zamýšľal urobiť z najvyššieho súdu tretí stupeň s plnou jurisdikciou, nestanovil by katalóg dovolacích dôvodov. K dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku.
1 písm.
názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. Zaoberajúc sa konkrétnymi námietkami obvineného ohľadne porušenia jeho obhajobných práv najvyšší súd dáva do pozornosti, že právu obvineného spočívajúcemu v možnosti navrhovať dôkazy zodpovedá paralelne existujúca povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť, alebo ho odmietnuť (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku), prípadne rozhodnúť o tom, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods. 1 Trestného poriadku - primerane pozri R 116/2014). Pre posúdenie možnosti aplikácie dovolacieho dôvodu
1 písm.
3 Trestného poriadku, (ktoré sa len vyhlási a zaznamená do zápisnice o hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí a písomne nevyhotovuje), resp. minimálne v odsudzujúcom rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku, alebo v rozhodnutí odvolacieho súdu vo veci samej, nevysvetlí (neodôvodní) aspoň stručným, no zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom nadbytočnosť a nepotrebnosť doplnenia dokazovania. Pre bližšie vysvetlenie najvyšší súd uvádza, že právo na obhajobu je porušené predovšetkým v prípade existencie tzv. opomenutého dôkazu.
doktríny opomenutých dôkazov je opomenutým predovšetkým taký dôkaz, ktorého vykonanie má pre posúdenie otázky viny zásadný význam, avšak vo veci rozhodujúci súd jeho vykonanie bez adekvátneho odôvodnenia odmietne, prípadne jeho vykonanie úplne opomenie bez akéhokoľvek odôvodnenia, čím v konečnom dôsledku dochádza k tomu, že vo vlastných rozhodovacích dôvodoch o ňom vo vzťahu k jeho odmietnutiu absentuje akákoľvek zmienka, alebo zmienka je len okrajová a všeobecná, nezodpovedajúca povahe a závažnosti veci. Z podaného dovolania najvyšší súd zistil, že dovolateľ namietal nevykonanie dokazovania v rozsahu jeho návrhov na výsluch svedkov - F. a X. (porovnaj č. l. 406, resp. č. l. 471 súdneho spisu). Pokiaľ ide o námietku obvineného, že neboli vykonané ani výsluchy ďalších z 18 zaistených migrantov, dovolací súd poznamenáva, že z obsahu predloženého spisového materiálu nezistil, že by obvinený takýto návrh na vykonanie dokazovania v konaní pred súdom predložil. Zo spisového materiálu vyplýva len to, že obvinený namietal nevykonanie týchto výsluchov v priebehu prípravného konania (č. l. 396, 471 a 532 súdneho spisu), čo však nemožno považovať za návrh na výsluch konkrétnych svedkov v konaní, o ktorom by bolo potrebné zo strany konajúceho súdu rozhodnúť a prípadné odmietnutie návrhu osobitne odôvodniť. Z rozhodnutí súdov nižších stupňov je naviac zrejmé, že sa s touto námietkou obvineného vo vzťahu k prípravnému konaniu riadne vysporiadali (porovnaj str. 12 uznesenia odvolacieho súdu). Najvyšší súd nahliadnutím do predloženého spisového materiálu zistil, že súd prvého stupňa o návrhu obvineného na výsluch svedkov F. a X. rozhodol na hlavnom pojednávaní konanom 7. mája 2024 uznesením tak, že tieto návrhy obhajoby na vykonanie dôkazov
3 Trestného poriadku odmietol (viď č. l. 471 súdneho spisu). Rozhodnutie o odmietnutí týchto návrhov na vykonanie dokazovania súd prvého stupňa vo svojom rozsudku odôvodnil nasledovne (str. 6 rozsudku súdu prvého stupňa): „Rovnako nepodstatné súd vyhodnotil námietky obhajoby ohľadne dĺžky telefonovania obžalovaného (zvlášť ak sám obžalovaný potvrdil, že z vozidla vystúpil a svedok M. zas nekonkretizoval, ako dlho obžalovaný telefonoval, pozn.). Značka dodávky bola ustálená zápisnicou o obhliadke miesta činu a totožnosť vodiča bola jednoznačne zistená výsluchom menovaných migrantov (ako aj svedka M. a nepriamo svedka I.. K., ktorí opoznali obžalovaného aj s odstupom času a po zmene zovňajšku, pozn.). Z týchto dôvodov súd ako nadbytočné
3 Tr. por. odmietol návrhy na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov X. a F. (ani z úradného záznamu z 31. augusta 2023 nemožno vyvodiť, že by E. vnímal svedkom M. popisovanú situáciu inak, č. l. 260, pozn.).“ Po podaní riadneho opravného prostriedku a po predložení veci odvolaciemu súdu sa námietkami obhajoby ohľadne nevykonania navrhovaného dokazovania zaoberal aj odvolací súd, ktorý v dovolaním napadnutom uznesení pomerne rozsiahlo doplnil odôvodnenie súdu prvého stupňa nasledovne (str. 9 - 11 uznesenia odvolacieho súdu): „Súd prvého stupňa postupoval správne, keď odmietol vykonať dôkaz vypočutím ďalších dvoch príslušníkov PZ, pretože výpoveď svedka Z. M. bola zrozumiteľná v tom, že v civilnom oblečení vykonávali hliadkovú službu a počas toho, ako boli s vozidlom zaparkovaní, prišlo vozidlo s migrantami a zaparkovalo 2 až 3 metre od nich. Z fotodokumentácie pritom rezultuje, že vozidlo s migrantmi nemohlo zaparkovať vedľa vozidla s policajtami, pretože sa jednalo o parkovanie popri ceste, ale muselo zastaviť pred nimi. Vozidlo na základe predchádzajúcej generálnej výzvy o uniknutých vozidlách s prevádzačmi po zrealizovanom zákroku pozorovali určitú dobu, obžalovaný bol jedinou osobou, ktorá z vozidla vystúpila. Vozidlo stále pozorovali, a preto svedok vylúčil, že by z neho ešte niekto iný vystúpil. Z výpovede policajta I.. Z. K., ktorý bol členom dodatočne privolanej hliadky, vyplynulo, že on pristúpil k vozidlu zo strany vodiča, vpredu sedeli len 2 osoby, a to obžalovaný v strede a žena na sedadle spolujazdca. Odvolací súd súhlasí so súdom prvého stupňa, že bolo nadbytočné vypočúvať druhého člena z hliadky Z. M., i druhého člena z hliadky I.. Z. K., pretože nimi uvádzané podstatné okolnosti korešpondujú s úplne nezávislou skupinou dôkazov, a to s výpoveďami vypočutých migrantov, a súčasne nie je pravda, že skutočnosti uvádzané svedkom Z. M. ohľadom výhľadových možností sú vylúčené. Naopak, prihliadajúc na fotodokumentáciu zachytávajúcu pomery na mieste, je výpoveď policajta M. exaktná ohľadom toho, čo vidieť mohol, a čo vidieť nemohol. Podstatné je pritom to, či vozidlo mohla viesť osoba odlišná od obžalovaného, ktorá by po príjazde vozidla vystúpila, odišla z miesta a nebola identifikovaná. Nie je správny argument obhajoby, že policajt Z. M. nepotvrdil, že vozidlo viedol obžalovaný. Takáto interpretácia jeho výpovede nezodpovedá skutočnému obsahu jeho výpovede, kedy síce uviedol, že nevidel obžalovaného šoférovať, avšak pozoroval vozidlo, z ktorého vystúpila len jedna osoba, obžalovaný, ktorý telefonoval, a následne opäť nastúpil do vozidla. Ak teda svedok vylúčil, že z vozidla vystúpil niekto ďalší, a zároveň vo vozidle vpredu sedel len obžalovaný a C. I., ktorá evidentne nešoférovala, jedinou logickou možnosťou je, že obžalovaný bol vodičom, hoci ho svedok M. pri šoférovaní nevidel. Svedok Z. M. sa nachádzal na mieste zadržania ešte pred príchodom inkriminovaného vozidla a toto cielene v rámci plnenia služobných úloh pozoroval. Jasne a exaktne interpretoval, čo vnímal a videl, pričom niet žiadneho dôvodu polemizovať o tom, či jeho pozornosti mohlo uniknúť, že z vozidla, ktoré cielene pozoroval, nebadane niekto vystúpil a odišiel na neznáme miesto. Na takúto úvahu nie je žiaden racionálny dôvod, keď odvolací súd na rozdiel od obhajoby nezistil vo výpovedi svedka vnútorné ani logické rozpory, a tiež nezistil rozpornosť jeho výpovede s výpoveďou I.. K. či migrantov o udalostiach, ku ktorým došlo na ulici Z. K. Z.. Obhajoba pri svojej argumentácii, že svedok nemohol cez zatmavené sklá vzhľadom na rozmery oboch vozidiel vidieť, kde pred vystúpením z vozidla obžalovaný sedel, odvádza pozornosť od podstatnej skutočnosti, a to, že ak by z vozidla, ktoré stálo v rozhľade policajnej hliadky, ktokoľvek pred obžalovaným vystúpil, uvedené by vidieť museli, a keďže nič také nevideli, je potrebné prijať záver, že okrem posádky vozidla, ktorá bola následne legitimovaná, nikto iný vo vozidle nebol, a ani z neho pred obžalovaným nevystúpil. Ak vozidlo s migrantami zaparkovalo 2 až 3 metre pred vozidlo s policajtami v civilnom oblečení, je logické tvrdenie svedka, že nevidel obžalovaného presadať zo sedadla vodiča na sedadlo spolujazdca, pretože mu vo výhľade bránili zatmavené sklá, a súčasne je logické, že videl, kto vystupoval alebo nevystupoval z vozidla pred ním, pretože mimo vozidla mu vo výhľade nič nebránilo. Odvolací súd nezistil nedostatočnosť alebo nepresvedčivosť ani vo vzťahu k výpovedi svedka I.. Z. K., ktorý síce primárne uviedol, že si udalosti presne nepamätá, následne však pomerne podrobne popísal, čo sa po jeho príchode na miesto činu odohralo. Jasne konkretizoval, že vozidlo jeho hliadky zaparkovalo v blízkosti vozidla zn. Renault, že pristúpil k vozidlu, svietil dovnútra, videl vpredu obžalovaného v strede a na sedadle spolujazdca ženu, vzadu vo vozidle migrantov, obžalovaný po vystúpení z vozidla zahodil papier, policajt ho vyzval, aby ho zdvihol, nech tu nerobí „bordel“. Naviac, táto výpoveď z hľadiska skutkového záveru o tom, kto bol vodičom vozidla s migrantami, nie je, na rozdiel od výpovede svedka Z. M., rozhodujúca. O to menej významná by bola výpoveď druhého člena hliadky policajta X..“ S prihliadnutím na citované časti odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa a uznesenia odvolacieho súdu
dovolacieho súdu nemožno konštatovať, že by v trestnej veci obvineného boli prítomné tzv. opomenuté dôkazy vo význame dôkazov, ktoré konajúce súdy napriek návrhom obhajoby na ich vykonanie ignorovali alebo odmietli bez toho, aby svoje rozhodnutie adekvátne odôvodnili. Naopak z obsahu spisu je zrejmé, že právo dovolateľa na riadne a presvedčivé odôvodnenie nadbytočnosti a nepotrebnosti ním navrhovaného dokazovania bolo zachované v dostatočnej miere. Inými slovami možno uzavrieť, že súd prvého stupňa, ako aj krajský súd o návrhoch obvineného na vykonanie dokazovania nemlčali a zrozumiteľne vysvetlili dôvody, ktoré ich viedli k odmietnutiu jeho návrhov. Pokiaľ obvinený namietal porušenie jeho práva na obhajobu s poukazom na nesprávnu úvahu súdov ohľadne nepotrebnosti alebo nadbytočnosti ním navrhovaných (alebo aj nenavrhovaných) a z jeho pohľadu dôležitých dôkazov, resp. s poukazom na nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov súdmi, k týmto námietkam najvyšší súd uvádza nasledovné. Na podklade dovolacích námietok spadajúcich pod dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku nie je dovolací súd oprávnený skúmať hodnotenie dôkazov, ako ani ,,kvalitatívnu správnosť“ úvah skôr konajúcich súdov vo vzťahu k dostatočnosti dôkazného podkladu pre nimi vnímané zistenie skutkového stavu v miere spoľahlivej a obsahovo spôsobilej pre rozhodnutie vo veci samej. Dovolací súd rovnako nie je oprávnený (výnimku predstavuje procesná situácia, ak je dovolateľom minister spravodlivosti; viď § 371 ods. 3 Trestného poriadku) skúmať a meniť ani správnosť a úplnosť skutku zisteného práve na podklade už skôr vykonaného hodnotenia dôkazov, ktoré sa realizuje v konaní pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom. Nevykonanie (arbitrárne), pre spravodlivé rozhodnutie známeho a dôležitého, významného či rozhodného dôkazu súdom alebo nesprávne hodnotenie dôkazov, môže byť dovolacím dôvodom
3 Trestného poriadku, pretože posúdenie rozsahu (ne)vykonaných dôkazov, ako aj posúdenie správnosti realizovaného hodnotenia vykonaných dôkazov je otázkou skutkovou a nie právnou. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov skôr konajúcimi súdmi. S ohľadom na to nemôže argumentácia dovolateľa, ktorým nie je minister spravodlivosti, spochybňujúca nevykonanie navrhnutého (alebo aj nenavrhnutého) dôkazu alebo uskutočnené hodnotenie vykonaných dôkazov zodpovedať dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku. Vyslovený záver v plnom rozsahu zodpovedá doterajšej aplikačnej praxi i judikatúre najvyššieho súdu o nemožnosti preskúmavania správnosti a úplnosti skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní, s výnimkou prieskumu ich rozhodnutí uvedeným spôsobom z podnetu dovolania podaného ministrom spravodlivosti
3 Trestného poriadku. Pokiaľ tak neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní dovolací súd nemôže preskúmavať v rámci dovolateľom (obvineným alebo generálnym prokurátorom) uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
subjektívneho hodnotenia dovolateľa vzhľadom na jeho význam (dôležitosť) vykonaný byť mal, resp. že súdy
subjektívneho hodnotenia dovolateľa v pôvodnom konaní nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy. Osobitne k rozhodnutiu o nevykonaní navrhovaného dokazovania dovolací súd uvádza, že posúdenie dôležitosti (významu) konkrétneho dôkazu nie je možné bez komplexného vyhodnotenia dôkazného stavu na podklade rozsahu a kvality procesu dokazovania vykonaného súdmi v pôvodnom konaní, ktorého výsledkom je nimi zistený skutkový stav, v konečnom dôsledku odzrkadlený v tzv. skutkovej vete výroku o vine obvineného. Záver o dôležitosti (významu) takého dôkazu preto logicky nie je možný bez primárneho posúdenia otázky náležite zisteného skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorý je zase výsledkom procesu hodnotenia dôkazov
kritérií upravených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, z ktorého obsahu je navyše nepochybné, že žiadny dôkaz v trestnom konaní nemožno posudzovať izolovane od iných, v danej veci zabezpečených, resp. vykonaných dôkazov. Vyššie uvedený záver tak zohľadňuje systematickú prepojenosť jednotlivých dovolacích dôvodov upravených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ich vzájomné vzťahy a obsahovú nadväznosť, v posudzovanom prípade medzi dovolacími dôvodmi upravenými v tomto ustanovení pod písmenami c) a i) a na vetu za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku logicky nadväzujúci ako jediný možný dovolací dôvod
3 Trestného poriadku. Dovolací súd z vyššie uvedených dôvodov zdôrazňujúc svoju viazanosť skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu poznamenáva, že na poklade dovolania podaného obvineným nebol v tejto trestnej veci oprávnený skúmať a posudzovať odmietnuté návrhy obhajoby na vykonanie dokazovania z hľadiska ich významu pre skutkový stav predloženej veci, ako ani správnosť hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu [§ 371 ods. 1 písm. i), veta za bodkočiarkou Trestného poriadku]. S prihliadnutím na všetky zistené skutočnosti najvyššiemu nezostáva iné len konštatovať, že naplnenie dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku v zmysle zásadného porušenie práva obvineného na obhajobu na podklade vyššie uvedených námietok dovolateľa nezistil. Z podaného dovolania ďalej vyplýva, že obvinený za dôkazy, ktoré mali byť vykonané nezákonným spôsobom, a ktorých vykonaním malo súčasne dôjsť k zásadnému porušeniu jeho práva na obhajobu, považuje výsluchy svedkov C. I., G. S. T., S. T.W. a I. A. S. vykonané na hlavnom pojednávaní konanom 7. mája 2024 formou prečítania zápisníc o ich výsluchoch z prípravného konania
3 písm. a) Trestného poriadku. Predmetné výsluchy dovolateľ považuje za rozhodujúce dôkazy, na ktorých má byť odsudzujúci rozsudok súdu prvého stupňa založený, a preto mali byť na hlavnom pojednávaní
jeho názoru vykonané kontradiktórnym spôsobom, resp. súdy nižších stupňov a orgány činné v trestnom konaní mali vyvinúť vyššiu mieru úsilia na zabezpečenie účasti týchto svedkov na hlavnom pojednávaní. Takto formulovanú dovolaciu námietku by bolo možné podradiť aj pod dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. S ohľadom na okolnosti prípadu, zohľadniac procesný postup orgánov činných v trestnom konaní v prípravnom konaní a súdov nižších stupňov v súdnom konaní, má pre podradenie označenej dovolacej námietky pod to ktoré „písmeno“ § 371 Trestného poriadku prioritný a zásadný význam právo na obhajobu a spravodlivý proces s ohľadom na rešpektovanie princípu kontradiktórnosti. V dôsledku toho má dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku špeciálnu povahu a dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku je k nemu vo vzťahu subsidiarity (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Tdo/70/2024, z 19. februára 2025). Preto najvyšší súd vyššie uvedenú dovolaciu námietku podradil pod dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Za účelom overenia tvrdení obvineného najvyšší súd nahliadol do napadnutých rozhodnutí oboch súdov a zistil, že skutok popísaný v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa bol preukázaný okrem iných dôkazov aj na základe výsluchov svedkov - migrantov C. I., G. S. T., S. T. a I. A.W. S. z prípravného konania. Na predmetné dôkazy ako na usvedčujúce poukázal súd prvého stupňa, pričom súčasne uviedol, že výpovede S. T. a I. A. S. nepovažoval za ťažiskové (str. 5 - 7 rozsudku súdu prvého stupňa). Na hodnotenie dôkazov zo strany súdu prvého stupňa následne v odvolacom konaní nadviazal aj odvolací súd, ktorý taktiež poukázal okrem iných dôkazov aj na výpovede menovaných svedkov, zahrnul ich do množiny usvedčujúcich dôkazov a označil ich za priame dôkazy (porovnaj str. 8 - 14 uznesenia odvolacieho súdu). Z odôvodnení rozhodnutí súdov nižších stupňov
najvyššieho súdu možno vyvodiť, že predmetné výsluchy svedkov - migrantov neboli jedinými usvedčujúcimi dôkazmi. Na druhej strane však zo skutkových úvah súdov nižších stupňov nemožno s dostatočnou mierou istoty vyvodiť, či týmto výsluchom svedkov - migrantov bola pripísaná váha rozhodujúceho dôkazu. V takomto prípade je
dovolacieho súdu potrebné poukázať na aktuálnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
ktorej prieskum celkovej spravodlivosti trestného konania z hľadiska potencionálneho porušenia práva obvineného na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru je potrebné realizovať nielen v prípade, ak namietaný dôkaz nevykonaný kontradiktórnym spôsobom predstavuje jediný alebo rozhodujúci dôkaz, ale rovnako aj vtedy, ak súd zistí, že nie je úplne jasné, či takýto dôkaz predstavuje jediný alebo rozhodujúci dôkaz a súčasne je presvedčený, že mal značnú (nie však rozhodujúcu) váhu a jeho pripustenie mohlo znevýhodniť obhajobu (porovnaj Schatschaschwilli proti Nemecku, bod 81, alebo Al Alo proti Slovenskej republike, bod 55.). V nadväznosti na uvedené najvyšší súd uvádza, že zo skutkových úvah súdov nižších stupňov je zrejmé, že namietané výsluchy mali z hľadiska odsúdenia obvineného dôležitú váhu a ich pripustenie do konania mohlo znevýhodňovať obhajobu. Z tohto dôvodu dovolací súd považoval za odôvodnené sa ďalej zaoberať namietanou nezákonnosťou vykonaného dokazovania, ako aj jej prípadným dopadom na obhajobné práva obvineného (najmä na právo obvineného na kontradiktórny výsluch svedka v konaní pred súdom) a na celkovú spravodlivosť trestného konania, a to aj napriek tomu, že s istotou nezistil, či namietané výsluchy svedkov - migrantov predstavovali v predloženej trestnej veci pre skôr konajúce súdy dôkazy určujúce výsledok tohto trestného konania (k definícii rozhodujúceho dôkazu porovnaj Al-Khawaja a Tahery proti Spojenému kráľovstvu, bod 131.).
3 písm. a) Trestného poriadku zápisnica o výpovedi spoluobžalovaného alebo svedka sa môže prečítať aj vtedy, ak bol výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona a taká osoba zomrela alebo sa stala nezvestnou, pre dlhodobý pobyt v cudzine alebo na neznámom mieste nedosiahnuteľnou, alebo ochorela na chorobu, ktorá natrvalo alebo na dlhší čas znemožňuje jej výsluch alebo ak sa taká osoba ani na opätovné predvolanie súdu k výsluchu bez dôvodného ospravedlnenia nedostaví a jej predvedenie bolo neúspešné; ak ide o výpoveď svedka, u ktorého bol v čase jeho výpovede v prípravnom konaní, ktorá sa má prečítať, dôvodný predpoklad, že na hlavnom pojednávaní ho nebude možné vypočuť, možno jeho výpoveď prečítať len vtedy, ak bol o úkone riadne upovedomený obvinený, a ak má obhajcu, jeho obhajca. Nahliadnutím do predloženého spisového materiálu dovolací súd zistil nasledovné: - obvinený mal od začiatku trestného konania k dispozícii tlmočníka (porovnaj č. l. 128 a nasl. vyšetrovacieho spisu); - obvinený bol pred svojím prvým výsluchom v prípravnom konaní
Trestného poriadku nezúčastnil s tým, že sa ich zúčastniť nechce, nakoľko chcel byť prítomný len pri výsluchu ženy, ktorá sedela vedľa neho vo vozidle (č. l. 113 vyšetrovacieho spisu); výsluchy svedkov G. S. T., S. T.W. a I. A. S. boli vykonané v neprítomnosti obvineného (č. l. 114 a nasl. vyšetrovacieho spisu); - v súdnom konaní súd prvého stupňa preveril prítomnosť svedkov - migrantov C. I., G. S. T., S. T. a I. A. S. na území Slovenskej republiky a zistil, že menovaní svedkovia boli 31. augusta 2023 predvedení
1 zákona o pobyte cudzincov na mobilnú jednotku Policajného zboru Bratislava, boli administratívne vyhostení a bola im uložená lehota na vycestovanie z územia Slovenskej republiky v trvaní 7 dní; následne boli
3 písm.
označeného ustanovenia, nedochádza k zásahu do práva obvineného na obhajobu v zmysle čiastkového práva obvineného na kontradiktórnosť trestného konania („rovnosť zbraní“) takým spôsobom, ktorý by bol nezlučiteľný s čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 2 ods. 14 Trestného poriadku (možné zásadné porušenie práva na obhajobu v zmysle dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku). Kontradiktórnosť možno charakterizovať ako všeobecný právny princíp konania, za pravidlo procesného práva ovládajúci každý súdny proces. Spolu s právom na obhajobu je jeho najzákladnejším princípom. Bez neho vôbec nemožno hovoriť o procese, keďže podstatou procesu je konfrontácia dvoch strán, z ktorých každá musí mať možnosť vyjadriť sa, popierať návrhy, argumenty a dôkazy druhej strany a predkladať vlastné. Ide o jednu z hlavných záruk súdneho konania. Neexistuje spravodlivosť bez kontradiktórnej diskusie a čím skôr k nej dôjde, tým väčšia je nádej na objektívnosť. Kontradiktórna diskusia je kráľovskou cestou pri hľadaní pravdy. Princíp kontradiktórnosti sa uplatňuje predovšetkým v súdnom konaní. Prvky kontradiktórnosti sa však vyskytujú už v prípravnom konaní. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“. Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na protiargumenty protistrany.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov, alebo v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: vypočúvať alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a vypočutie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
14 Trestného poriadku strany sú si v konaní pred súdom rovné. Dovolací súd na tomto mieste v plnom rozsahu poukazuje na detailný vývoj judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva tak, ako ho popísal vo svojom skoršom rozhodnutí, sp. zn. 1Tdo/70/2024, z
Trestného poriadku vo vzťahu k Tureckej republike. Použitie predmetného procesného inštitútu
najvyššieho súdu prichádzalo do úvahy z dôvodu, že svedkovia - migranti počas svojich výsluchov v prípravnom konaní uviedli orgánom činným v trestnom konaní adresy svojho trvalého pobytu na území Tureckej republiky. Súdy nižších stupňov napriek tomu, že disponovali takouto informáciou, nepožiadali príslušné orgány Tureckej republiky o preverenie pobytu týchto svedkov na uvedených adresách a u tureckej strany ani nezisťovali možnosť prípadného zabezpečenia vypočutia vyhostených svedkov na hlavnom pojednávaní prostredníctvom videokonferenčného zariadenia. S poukazom na vyššie uvedené najvyšší súd sumarizuje, že v trestnej veci dovolateľa možno konštatovať vzhľadom na administratívne vyhostenie svedkov - migrantov, výraznú mieru ich nedostupnosti pre potreby súdu prvého stupňa. Na druhej strane je však nutné rovnako pripomenúť, že zo strany súdu prvého stupňa nedošlo k pokusu o využitie všetkých dostupných procesnoprávnych inštitútov zabezpečenia účasti svedkov - migrantov na hlavnom pojednávaní aspoň na diaľku prostredníctvom videokonferenčného zariadenia, a to napriek tomu, že disponovali informáciami o adresách ich trvalého pobytu v Tureckej republike, ktoré však využitím právnej pomoci vo vzťahu k cudzine ďalej nepreverovali. V trestnej veci dovolateľa teda nebolo vynaložené všetko primerané úsilie na zabezpečenie účasti svedkov - migrantov na hlavné pojednávanie, a preto dovolací súd uzatvára, že naplnenie dobrého dôvodu neprítomnosti týchto svedkov na hlavnom pojednávaní nemožno v plnom rozsahu konštatovať. Ad 2) - či sporné výpovede predstavujú jediný alebo rozhodujúci dôkaz. K predmetnej otázke sa najvyšší súd taktiež vyjadril už v predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto uznesenia, keď uviedol, že predmetné výpovede zjavne nepredstavovali jediné dôkazy, avšak nevedel ďalej určiť to, či z pohľadu konajúcich súdov predstavovali rozhodujúce dôkazy. Keďže však predmetné výsluchy svedkov zjavne zohrávali pri odsúdení obvineného dôležitú úlohu (mali značnú váhu) a je zrejmé, že ich pripustenie z objektívneho hľadiska znevýhodňovalo postavenie obhajoby, najvyšší súd považoval za odôvodnené preskúmať celkovú spravodlivosť trestného konania prostredníctvom tohto testu známeho z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (opätovne k tomu porovnaj Schatschaschwilli proti Nemecku, bod
Trestného poriadku zo strany orgánov činných v trestnom konaní individualizovane poučený o tom, že do budúcna týchto svedkov nebude možné kontradiktórne vypočuť, resp. zopakovať ich výsluch z dôvodu možného postupu vyplývajúceho z readmisnej dohody o návrate migrantov do krajiny pôvodu (č. l. 95 vyšetrovacieho spisu). Na základe predmetného poučenia možno
najvyššieho súdu konštatovať, že obvinený sa účinne vzdal práva na kontradiktórny výsluch svedkov - migrantov v prípravnom konaní, a preto nevykonanie výsluchov svedkov G. S.. T., S. T. a I. A.. S. kontradiktórnym spôsobom počas celého trestného konania nemožno pripísať pochybeniu orgánov činných v trestnom konaní. Rovnako je potrebné uviesť, že v konaní pred súdom mal obvinený možnosť sa vyjadriť, či už priamo k výsluchom svedkov - migrantov (§ 271 ods. 1 Trestného poriadku) alebo vo všeobecnosti k vykonanému dokazovaniu ako celku (§ 274 Trestného poriadku). Na základe uvedené nemožno mať za preukázané, že by obvinený alebo obhajoba ako celok nemala príležitosť v konaní pred súdom uviesť vlastnú verziu udalostí, resp. spochybniť dôveryhodnosť neprítomných svedkov alebo poukázať na nezrovnalosti alebo rozpory s výpoveďami iných svedkov. V predloženej trestnej veci taktiež možno identifikovať dostatok ďalších dostupných dôkazov, ktoré overujú výpovede svedkov - migrantov, a to predovšetkým výpovede svedka M., svedka I.. K., výsledky znaleckého dokazovania,
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.