1, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a) Trestného zákona, o dovolaní obvineného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 31. mája 2022, sp. zn. 8To/25/2022, takto rozhodol:
c) Trestného poriadku sa dovolanie obvineného C. S. o d m i e t a. Odôvodnenie Okresný súd Košice II (ďalej tiež „súd I. stupňa") rozsudkom z 11. februára 2022, sp. zn. 1T/50/2019, uznal obvineného C. S. (ďalej tiež „obvinený") za vinného pre pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu
1, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm.
4, v spojení s § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov, na výkon ktorého ho
2 písm. a), ods. 4 Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
1, § 78 ods. 1 Trestného zákona súd I. stupňa obvinenému zároveň uložil ochranný dohľad v trvaní 1 roka.
1 Trestného zákona (pozn. súdu správne má byť „Trestného poriadku") odkázal poškodených s nárokmi na náhradu škody na civilný proces. Krajský súd v Košiciach (ďalej tiež „odvolací súd") uznesením z 31. mája 2022, sp. zn. 8To/25/2022 (ďalej tiež ,,napadnuté uznesenie"),
Trestného poriadku zamietol (ako nedôvodné) odvolanie obvineného, prokurátora a poškodeného Q. R.. * * * Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal obvinený dovolanie, prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Viktora Križiaka, uplatňujúc v ňom dovolacie dôvody upravené v § 371 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g) a písm. i) Trestného poriadku, ako aj
3 Trestného poriadku. K naplneniu dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku
obvineného došlo tým, že odôvodnenia súdnych rozhodnutí neobsahujú logické, nespochybniteľné argumenty a relevantné úvahy, ktorými sa súdy riadili pri rozhodovaní o jeho vine. Pre faktickú a obsahovú stručnosť v nich absentujú relevantné a dostatočné analýzy dôkazov, skutkového stavu i uloženého trestu. Výrok rozsudku o spôsobenej škode vo výške 615.159,44 eur je na prvý pohľad nesprávny a vôbec nekorešponduje s obsahom vykonaných dôkazov či výpoveďami svedkov. V týchto súvislostiach vyslovil názor, že došlo k porušeniu zásad trestného konania
2, ods. 4, ods. 6, ods. 7, ods. 10, ods. 14 Trestného poriadku, a proces tak nemožno označiť za spravodlivý a zákonný.
názoru obvineného už samotná skutočnosť, že predsedníčkou senátu súdu I. stupňa bola rovnaká osoba ako sudkyňa pre prípravné konanie, ktorá rozhodovala o väzbe, nasvedčovala, že sa mu nemôže dostať spravodlivého rozhodnutia. Ak si sudca pre prípravné konanie pri rozhodovaní o väzbe vytvoril názor, že konanie pripisované obvinenému je trestným činom, nemožno prakticky očakávať, že bude v postavení predsedu senátu rozhodovať inak, pretože by „išiel proti sebe" a spochybnil by svoj, dovtedy permanentne prezentovaný a opakovaný názor na dôvodnosť trestného stíhania. Následne obvinený konštatoval, že nedôvodným a administratívnym rozhodnutím súdov bol v súdnom konaní de facto odňatý zákonnému sudcovi. Po podaní obžaloby napadla jeho trestná vec do senátu JUDr. Dominiky Volkaiovej, pričom táto sa nechala z rozhodovania vo veci náhle vylúčiť z dôvodu, že on ako obvinený sa pozná s jej manželom JUDr. M. A., prokurátorom Okresnej prokuratúry Košice-okolie, ktorého však poznal iba z videnia a občasne sa zdravili, nikdy na neho nemal akýkoľvek mobilný či iný kontakt, nikdy sa úmyselne nestretávali, Okresná prokuratúra Košice-okolie nedozorovala prejednávanú vec a sídlila na inej adrese ako prokuratúra podávajúca v predmetnej veci obžalobu. Navyše sudkyňa mala už v tom čase osobné vzťahy s manželom narušené, resp. rozvrátené, čo neskôr vyústilo do právoplatného rozvodu. Vychádzajúc z uvedeného obvinený dospel k záveru, že akékoľvek náhodné vzťahy jej manžela s kýmkoľvek, nemohli predstavovať zákonný dôvod na svojvoľné vylúčenie sudkyne, ktoré navyše ešte rozhodnutím „posvätil" odvolací súd.
obvineného nejasnosť alebo neúplnosť skutkových zistení súdu vyplývali aj z absencie kritického hodnotenia hodnovernosti výpovedí svedkov. Ani jeden z tzv. poškodených mu neposkytol peniaze na investíciu, ale iba vo forme pôžičky a za vysoký úrok. V tejto súvislosti v odvolacom konaní upozornil na prítomnosť niektorých zreteľných logických paradoxov rozsudku súdu I. stupňa, ktoré spočívali napríklad v bezprecedentnej výčitke súdu I. stupňa k jeho osobe, že v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal aktivitu pri realizácii zámeru investovania peňazí do výstavby v Rakúsku a ani iné skutočnosti, ktoré by objektivizovali naplnenie účelu, na ktorý získal finančné prostriedky. Bol to ale práve súd I. stupňa, ktorý paušálnym zamietnutím vykonania navrhnutých dôkazov mu znemožnil tvrdené skutočnosti preukázať. Zároveň, vzhľadom na to, že ako obvinený štvrtý rok vykonával väzbu, bolo pochopiteľne zrejmé, že mal sťažené podmienky na zabezpečenie prístupu k niektorým dôkazom, ktorými by mohol vyvrátiť nepravdivé obžalobné tvrdenia. Zjavným prejavom neobjektivity, zaujatosti, jednostrannosti a nevyváženosti celého súdneho konania a rozsudku, je
názoru obvineného stav, keď žiadny z vykonaných dôkazov navrhnutých prokurátorom, žiadna zo svedeckých výpovedí realizovaná na návrh prokurátora, neboli senátom odmietnuté. Navyše tieto dôkazy neboli zo strany súdu podrobené ani minimálnej kritike či komparácii. Senát prvostupňového súdu tak v konaní neposkytol rovnaký priestor obhajobe a tým vytvoril stav, kedy nemohol objektívne a kriticky zhodnotiť dôkazy. Konajúci súd prokuratúre neodmietol vykonať žiadny podstatný dôkaz, no obhajobe odmietol realizovať pred súdom množstvo dôkazov a ich nevykonanie relevantným spôsobom nezdôvodnil. I keď bol označovaný počas celého konania za „aktívne stávkujúceho hráča (gambler)", možnosť a dôvodnosť vyhotovenia znaleckých posudkov z odvetví psychiatrie a psychológie boli súdom bezdôvodne odmietnuté. Pre potreby konania tak nebolo umožnené posúdiť vplyv konštatovaného gamblingu na jeho rozhodovanie. Obvinený v ďalšej časti dovolania ohľadne dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku namietal, že už v prípravnom konaní, ešte pred vznesením obvinenia, bol do spisu „implementovaný" znalecký posudok, ktorý obsahoval zjavné a podstatné chyby v počítaní a ktorý súd nekriticky prijal a pripustil ako dôkaz. K predmetnému znaleckému posudku boli vyhotovené 2 dodatky, čo
obvineného predstavovalo očividnú degradáciu významu znaleckej činnosti v trestnom konaní a navyše ani záver o výške spôsobenej škody v sume 615 159,44 eur nemal oporu vo vykonanom dokazovaní. Ak sa obžaloba a rozsudok opierali o znalecký posudok, ktorého závery boli nesprávne, špekulatívne a minimálne 2 - krát prerábané, išlo o dôkaz pochybný a preto sa domnieval, že pokiaľ súd nepodrobil kritike takéto znalecké skúmanie, ale naopak takýto chybný posudok pripustil, znalkyňu všemožne ospravedlňoval a obhajobe na hlavnom pojednávaní vyčítal, že očividnú nesprávnosť posudku si „dovoľuje" spochybňovať, je potom rozhodnutie založené na dôkaze, ktorý nebol vykonaný zákonným spôsobom. Namiesto toho, aby súd do konania pribral iného znalca, protežovane umožnil znalkyni, aby si svoj pôvodný posudok viackrát opravovala, pričom opravami a doplnkami posudku vznikali stále väčšie pochybnosti o jeho správnosti, jeho hodnovernosti a jeho použiteľnosti v konaní. Zároveň napriek jeho námietkam súd I. stupňa umožnil vykonať dôkaz, a to čítanie údajnej elektronickej komunikácie medzi ním a A. O., ktorú do spisu predložil práve O., hoci táto komunikácia nebola predložená v ucelenej forme a jej obsah nebolo možné verifikovať a nedalo sa vylúčiť, že do predloženej elektronickej komunikácie bolo aj zasahované. K porušeniu obhajobných práv, ktoré boli sprievodným javom celého konania, tak došlo z dôvodu opakovaného nepochopenia a zneužitia právomoci senátu okresného súdu, ktorý pripustil, aby množstvo dôkazov bolo vykonaných nezákonným spôsobom. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku namietal, že došlo k nadhodnoteniu kvalifikácie trestného činu, a konanie opísané vo výrokoch nemohlo objektívne naplniť obligatórne znaky skutkovej podstaty úmyselného trestného činu podvodu. Za posledných 20 rokov sa chápanie trestného činu podvodu menilo viackrát. Dokonca generálny prokurátor už dvakrát vydal záväzné stanovisko pre prokurátorov, ako chápať okolnosti a znaky trestného činu podvodu. Ak má poskytovateľ úveru možnosť preskúmať pravdivosť predkladaných tvrdení, a to prostriedkami bežne dostupnými a bežne použiteľnými, nie je možné len uvedenie nepravdy, bez ďalšieho považovať za uvádzanie do omylu ako znak úverového podvodu
V zmysle iného stanoviska generálneho prokurátora sa za trestné činy úverového podvodu nepovažovalo konanie, keď úverový dlžník, ktorý síce uviedol banke nepravdivé údaje o bonite, úver riadne splácal, lebo suma získaného úveru nepredstavovala pre dlžníka neoprávnene získaný prospech. Prostriedky trestnej represie nemôžu slúžiť k uspokojeniu subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy. Skutkový základ v posudzovanej veci sa
obvineného týkal výhradne práv vyplývajúcich z obchodnoprávnych predpisov. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie českého Najvyššieho súdu pod sp. zn. 7Tdo/486/2010, pričom vo vzťahu k trestnému činu podvodu je častým interpretačným problémom, či konanie napĺňa znaky trestného činu podvodu, alebo ide o civilný, resp. obchodnoprávny vzťah. V tejto oblasti sa tiež žiada skúmať, či nejde o princíp ultima ratio, ktorý má odraz aj v rozhodovaní slovenských súdov (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 402/2008, bod 33). Spáchanie trestného činu podvodu
obvineného vyžaduje vyvolanie alebo vedomé uvedenie niekoho do omylu. Nepostačuje však iba zistenie, že k vyvolaniu určitého plnenia boli napríklad poskytnuté nepravdivé údaje. Podstatným pojmom je aj miera opatrnosti. Dokonca ani preukázané klamstvo, či nepravdivá skutočnosť nie je sama osebe uvedením do omylu. Každá osoba je iná a každý vníma inak tvrdenia a konanie iných osôb na základe svojich životných skúseností a vedomostí. V tejto súvislosti obvinený vyčítal súdom, že počas súdneho konania neskúmali, či poškodení využili pri svojom rozhodovaní určitú mieru opatrnosti. Ak poškodení účelovo a nepravdivo tvrdili, že obvinenému poskytli peniaze s cieľom investovania, nie je zjavné, prečo neexistovala medzi ním a poškodenými zmluva o investovaní.
tvrdenia obvineného vo všetkých prípadoch išlo o neformálne pôžičky na priateľskej báze, o čom svedčil fakt, že väčšina poškodených s ním nemala uzavretú ani zmluvu o pôžičke v písomnej forme. Bolo preto povinnosťou súdov skúmať charakter každého peňažného vzťahu jednotlivo, a nie paušálne a nekriticky vo všetkých bodoch konštatovať nelegálne vylákanie peňazí a podvod. S odkazom na § 415 Občianskeho zákonníka obvinený uviedol, že každá osoba si musí počínať tak, aby nedošlo ku škode na majetku. O uvedenie do omylu by preto nemalo ísť v prípadoch, ak poškodený zjavne nebol opatrný. V rozsudku je použité slovo vylákal, avšak každá z pôžičiek bola poskytnutá na priateľskej báze, čo mohol preukázať, ak by mal prístup k niektorým dôkazom, napríklad výpis SMS z mobilného telefónu, ku ktorému nemá prístup z dôvodu výkonu trestu. Vychádzajúc z uvedeného zastával názor, že súd nesprávne vyhodnotil tieto súkromnoprávne vzťahy a nezohľadnil, že si mohol peňažné prostriedky od priateľov opakovane požičať len preto, že bol dlhoročne zamestnaný na riadiacich pozíciách, lebo bol solventný, dôveryhodný a požičané peniaze pravidelne a dlhodobo splácal, vracal a súkromné dohody po dlhé roky aj reálne dodržiaval. V ďalšej časti dovolania obvinený poukázal na jednotlivé nesprávnosti napadnutých rozhodnutí pri konkrétnych čiastkových skutkoch. Vo vzťahu k svedkovi Ing. Q. uviedol, že od neho nemal reálne požičaných 300 000 eur, ktoré sú uvedené v zmluve. Peniaze poskytnuté týmto svedkom boli reálne použité na výstavbu nehnuteľností v Rakúsku, o čom mohol vypovedať Ing. M. S.. Peniaze svedkom Ing. Q. neboli vylákané, ale požičané dobrovoľne a účel svedka nikdy reálne nezaujímal. Ďalej namietal, že so svedkom Ing. S. B. sa nebavil o investičnom zámere na Novom Zélande a bral poskytnutie pôžičky ako priateľskú pomoc, čo bol aj hlavný dôvod poskytnutia pôžičky. Manželia S. boli jeho dlhoroční priatelia a desaťročia poznali všetky jeho rodinné a finančné pomery. Pri pôžičkách nebol stanovený dátum ich splatenia. Peniaze pravidelne splácal až do momentu, keď začal čeliť vyhrážkam, fyzickému napadnutiu a musel pred hrozbami odísť do Českej republiky. Obvinený následne oponoval tiež tým, že všetky peniaze požičané od svedka Ing. M. N. zaplatil prostredníctvom U. V. pánovi M. I. do Prahy ako poplatok a náklady spojené so založením offshore spoločnosti so sídlom na Novom Zélande. V ďalšom popieral, že by od svedka U. S. mal požičané peniaze, pretože zaslané peniaze boli vklad do podnikania. Svedok U. S. nikdy nedisponoval významnejšími finančnými prostriedkami. Vždy to bol práve on, ktorý bol jeho veriteľom a súd I. stupňa opomenul uviesť, že ho uviedol ako dlžníka aj v zozname pohľadávok v návrhu na vyhlásenie konkurzu. Sumu si voči nemu uplatňoval na základe fiktívneho titulu,
ktorého mal byť sprostredkovateľom medzi obvineným a B. O.. Pri pôžičke od svedkyne Mgr. S. T. rozporoval to, že nikdy nemohol uviesť nepravdivé informácie a nikdy s ňou nepreberal investičný zámer na Novom Zélande, lebo s ňou komunikoval minimálne. Komunikoval s ňou jej vtedajší priateľ B. S., s ktorým v tom čase žila. K svedkovi Q. R. obvinený uviedol, že mu dlhoval 35 000 eur, svedok si uplatnil výšku skutočného dlhu 40 000 eur, no súd nesprávne a účelovo uviedol spôsobenú škodu vo výške 50 000 eur. Taktiež svedkom A. O. tvrdený dôvod poskytnutia pôžičky s cieľom investičného zámeru na Novom Zélande je
obvineného preukázateľne vyfabulovaný, lebo pôžičky boli poskytnuté v rokoch 2013 a 2014 a založenie offshore účtu na Novom Zélande začal riešiť až v roku 2015 a najmä v roku 2016.
obvineného došlo aj k naplneniu dovolacieho dôvodu
3 Trestného poriadku, keďže v jeho trestnej veci došlo napriek jeho upozorneniam v prvostupňovom konaní k viacerým porušeniam zákonných ustanovení, pričom tieto porušenia neboli vôbec skúmané a napravené ani v odvolacom konaní, v ktorom rovnako došlo k flagrantnému porušeniu práv a zákonných ustanovení. Opakovane uviedol, že v jeho prípade predstavuje dovolacie konanie akúsi hybridnú formu odvolacieho konania, keďže v prejednávanom prípade boli závažne pošliapané jeho garantované práva, a to najmä súdom I. stupňa, ale paradoxne, závažne a o to nepochopiteľnejšie aj pred odvolacím súdom. Uložený trest považoval za zjavne nedôvodný a neprimeraný. Poukázal na skutočnosť, že konanie na súde I. stupňa bolo vedené od augusta 2019, pričom od jednotlivých súkromných pôžičiek uplynulo v niektorých prípadoch viac ako 14 rokov. Neprimeranú dĺžku súdneho konania a zjavné prieťahy nespôsobil. Nikdy predtým nebol trestne stíhaný a uložený trest je fatálny aj s odkazom na viaceré rozhodnutia a tresty v iných, jemu známych prípadoch. Ani množstvo predložených lekárskych správ, ktoré dosvedčujú skutočnosť, že trpí závažným ochorením hrubého čreva a zápasí aj s inými zdravotnými problémami, nepresvedčilo súd k pribratiu znalca s cieľom zhodnotiť jeho zdravotný stav so stanovením zdravotnej prognózy. Jeho neblahý zdravotný stav tak nebol zohľadnený v rozhodnutí o treste. Zároveň poukázal na prijatie novely Trestného zákona zo 6. augusta 2024, ktorý je pre neho priaznivejší, a po zrušení rozsudku by neprichádzal do úvahy trest vo výmere 10 rokov. V tejto súvislosti odkázal aj na rozhodnutie R 46/2014-I. Navrhol preto, aby najvyšší súd vyslovil rozsudkom
1 Trestného poriadku porušenie zákona v ustanoveniach, o ktoré sa dôvody dovolania opierali, a aby
2 Trestného poriadku zrušil uznesenie odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu I. stupňa a
Trestného poriadku Mestskému súdu Košice prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol, a to v inom zložení senátu. Ďalej navrhol, aby súd
2 Trestného poriadku ho nevzal do väzby a prepustil ho z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu. * * * Prokurátor Okresnej prokuratúry Košice II (ďalej tiež ,,prokurátor") v písomnom vyjadrení k dovolaniu obvineného v prvom rade skonštatoval, že obvinený v podstate napádal nedostatočné zistenie skutkového stavu súdom I. stupňa a odvolacím súdom, pričom
1 písm.
názoru prokurátora nebol naplnený dovolací dôvod
1 písm.
1 písm. e) Trestného poriadku,
ktorej mala vo veci konať zaujatá sudkyňa, a preto sa obvinenému nemohlo dostať spravodlivého rozhodnutia, prokurátor uviedol, že právo na zákonného sudcu má zabrániť nielen účelovej a svojvoľnej manipulácii s príslušnosťou sudcov, ale má brániť aj svojvôli pri prideľovaní veci jednotlivým sudcom. Jeho konkrétnou realizáciou je rozvrh práce, ktorý stanovuje nielen pravidlá pre prvotné prideľovanie spisov, ale určuje aj pravidlá pre následné prerozdeľovanie spisov a určuje aj zloženie senátov. Z uvedených dôvodov
neho nebol naplnený ani dovolací dôvod
1 písm. e) Trestného poriadku. Navrhol preto, vzhľadom na nesplnenie dôvodov dovolania
1 Trestného poriadku, aby dovolací súd uznesením
Podstatné sú teda vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku (rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012). Poznamenáva tiež, že dovolanie je jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania, ktorý je spôsobilý privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak to je odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu. S ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca v mene obvineného, najvyšší súd je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti nemôže ísť nad rámec návrhua v ňom špecifikovaných dôvodov dovolania (§ 385 Trestného poriadku). * * * Dovolací súd posudzujúc dovolanie obvineného v uvedených intenciách konštatuje, že obvinený v ňom uplatnil dovolacie dôvody
1 písm. c), písm. e), písm.
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení (príkladmo viď § 34 a nasledujúcich, pokiaľ ide o obvineného, resp. § 44 a nasledujúcich Trestného poriadku, čo sa týka obhajcu a podobne), ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva na obhajobu, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Napokon, aj zo samotného gramatického znenia naposledy označeného ustanovenia Trestného poriadku jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. Takýmto zásadným porušením by bolo najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe
Trestného poriadku, ktoré by mohlo mať konkrétny vplyv na vykonanie jednotlivých úkonov trestného konania smerujúcich k vydaniu rozhodnutí procesnej povahy (napr. rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody) alebo meritórneho rozhodnutia. Dôležité sú teda aj konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Argument obvineného, že predsedníčka senátu na súde I. stupňa rozhodovala v prípravnom konaní o väzbe, nie je zákonným dôvodom na postup
Ak je sudca činný v prípravnom konaní pri rozhodovaní o väzbe alebo inom úkone prípravného konania, nevylučuje ho to z ďalšieho konania o tom istom obvinenom v súdnom konaní (Sainte-Marie v. Francúzsko zo
1 písm.
c) Trestného poriadku - dovolací súd sa tak touto námietkou zaoberať nemohol. Ďalšia námietka obvineného smerovala proti rozsahu vykonaného dokazovania,
ktorej mali súdy vykonávať iba dôkazy navrhnuté prokurátorom a všetky dôkazy navrhnuté ním boli odmietnuté. Dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm.
10, ods. 11 Trestného poriadku, ako ani vlastné hodnotenie dôkazov
12 Trestného poriadku (ZSP 21/2010, R 7/2011, ZSP 16/2013, R 14/2015). Uvedený záver vyplýva z toho, že Trestný poriadok neupravuje otázku minimálneho množstva a kvality dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti. V tomto ohľade platí výlučne zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku.
naposledy uvedeného ustanovenia orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom
svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Zjednodušene povedané, vykonanie a hodnotenie dôkazov odlišne od predstáv obvineného, teda nie je porušením jeho práva na obhajobu a v zmysle toho ani adekvátnym dovolacím dôvodom. Súd I. stupňa odmietol vykonanie dôkazov na základe návrhu na vykonanie dôkazov výsluchom svedkov Mgr. M. S., B. O., U. A., Ing. U. I., A. A., I. T., Q. S., ako aj návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctva a farmácie a z odboru psychológie. Odmietnutie vykonania navrhnutých dôkazov ako nedôvodných síce stručne ale presvedčivo rozviedol v rozsudku na strane 38,
ktorého (parafrázujúc) zdravotný stav obvineného bol sledovaný počas celého jeho väzobného stíhania a súd si pravidelne obstarával správy od zdravotníckeho zariadenia, ktoré mu poskytuje zdravotnú starostlivosť, oboznamoval sa s lekárskymi správami, ktoré predkladal samotný obvinený, pričom z nich a ani z tých, ktoré prečítal na hlavnom pojednávaní vo finálnej fáze dokazovania, nenadobudol presvedčenie, že znalecké skúmanie jeho zdravotného stavu a posúdenie jeho osobnosti psychológom je nevyhnutné. Odmietol aj návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov A. A. a Ing. U. I., pretože mal zato, že prečítanie zápisníc o ich výsluchoch z prípravného konania postačuje. Obvinený nezdôvodnil dostatočne návrh na výsluch ďalších navrhovaných svedkov a ani výsledky už vykonaného dokazovania nenasvedčovali pre to, že výsluch označených osôb by vniesol do konania také poznatky, že by zvrátil, alebo podstatne ovplyvnil jeho výsledok. Obvinený tak dostal odpoveď k záveru o neopodstatnenosti jeho dôkazných návrhov, ktoré boli odmietnuté. Vo vzťahu k námietke ohľadom nevykonania dôkazu - preskúmania mobilného telefónu obvineného obsahujúceho komunikáciu so svedkami (čím zdôvodňoval najmä potrebu prepustenia z väzby), najvyšší súd uvádza, že obvinený nenavrhol vykonanie tohto dôkazu pred konajúcimi súdmi počas celého súdneho konania a preto v zmysle vyššie citovaného judikátu sa tak touto námietkou nemohol zaoberať. * * * Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku obvinený namietal osobu znalkyne, nesprávne závery znaleckého posudku a nezákonnosť jeho pripustenia ako dôkazu. Dôvod dovolania
citovaného ustanovenia sa vzťahuje predovšetkým k vykonávaniu dôkazov súdom. V tejto súvislosti dovolací súd pripomína, že dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm.
ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
1 písm. i) Trestného poriadku, ale nenapĺňa atribúty ani ostatných dôvodov taxatívne vymedzených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Najvyšší súd v tomto smere podotýka, že namietať správnosť skutkových zistení je v dovolacom konaní oprávnený výlučne minister spravodlivosti na podklade dovolacieho dôvodu
3 Trestného poriadku. Ako už bolo konštatované najvyšším súdom, obvinený svojím dovolaním napáda primárne správnosť skutkových zistení, domáhajúc sa zmeny ich hodnotenia vo svoj prospech. Až z takto vytýkaných nedostatkov (sekundárne) zjavne mylným spôsobom dospieva k záveru o nesprávnom právnom posúdení inkriminovaného skutku v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Obvinený svojím dovolaním vyslovuje nesúhlas s hodnotením obsahu konkrétnych dôkazov (vyplývajúcich predovšetkým z výpovedí vypočutých svedkov, nevykonanie navrhnutého dôkazu mobilného telefónu obvineného), prezentuje vlastné - pre seba priaznivejšie hodnotenie dôkaznej situácie, resp. predkladá vlastnú verziu skutkového deja ohľadom poskytnutých pôžičiek. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, najvyšší súd týmto námietkam nemohol priznať relevanciu, a preto sa s nimi v odôvodnení predmetného rozhodnutia ani meritórne nezaoberal. Zároveň obvinený uvádzal, že predmetné dovolacie konanie pre neho predstavuje akúsi „hybridnú formu" medzi dovolaním a odvolaním, keďže boli
slov obvineného súdmi nižšieho stupňa „pošliapané" jeho garantované práva. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je však svojou povahou prioritne určený na nápravu predovšetkým právnych chýb (pokiaľ dovolanie nepodal minister spravodlivosti) a nie skutkových, ako sa obvinený mylne nazdáva, pričom nosná časť dovolacej argumentácie obvineného smeruje práve vo vzťahu ku skutkovým záverom ustálených konajúcimi súdmi, ktorými sa dovolací súd, ako je to opakovane vyššie uvedené, zaoberať nemohol. Obvinený sa tak dovolaním snaží preniesť svoju odvolaciu argumentáciu pred dovolací súd, avšak, ako už bolo vyššie vysvetlené, odvolanie si nemožno zamieňať s konaním o mimoriadnom opravnom prostriedku - dovolaním. Dovolacie námietky obvineného proti spôsobu hodnotenia dôkazov a nenáležite zistenému skutkovému stavu súdmi v pôvodnom konaní tak dovolací súd hodnotil ako nespôsobilé (vecne) naplniť dovolateľom uplatnený dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku. Súčasne platí, že hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nie je možné uplatniť ako dôvod dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku (ako ani žiaden iný z katalógu dovolacích dôvodov dostupných pre obvineného v rámci § 371 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku). Pod dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku obvinený subsumoval aj dôvody, pri ktorých sa odvoláva na princíp ultima ratio, dodržiavanie tzv. obvyklej miery opatrnosti a zdôrazňuje, že poškodených neuviedol do omylu. K uvedenej argumentácii sa logickým a presvedčivým spôsobom, ktorý nemožno v žiadnom prípade hodnotiť za arbitrárny a svojvoľný, vyjadril odvolací súd na strane 15 napadnutého uznesenia: „Obžalovaný pôsobil dôveryhodne, solventne, prakticky u takmer všetkých poškodených ide o osoby, ktoré ho poznali, dôverovali mu, preto sa viacerí zaťažili aj hypotékou a pôžičkami, ktoré splácajú dodnes. Je preto
názoru krajského súdu neadekvátne dožadovať sa primeranej miery opatrnosti od ľudí, ktorí mu dôverovali a ktorým sa sťažoval, prípadne sľúbil čokoľvek len aby v danom momente získal finančnú hotovosť. Navyše, ako to uviedol prokurátor, na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti za spáchanie trestného činu podvodu sa nevyžaduje, aby poškodený musel vynaložiť nejaké špeciálne úsilie, ktoré inak v obdobných prípadoch nie je bežné. Obžalovaný navyše v predmetnej trestnej veci vystupoval ako finančný poradca spoločnosti, ktorá sa zaoberala investovaním peňažných prostriedkov. Obžalovaný využijúc znalosť osobných pomerov poškodených, naopak, ich odôvodnenú dôveru zneužil na vylákanie peňažných prostriedkov a čiastočné splátky realizoval len zo skôr prijatých peňažných vkladov. Pokiaľ ide o princíp ultima ratio, okolnosťami vylučujúcimi protiprávnosť činu nemôže byť konkrétne konanie obžalovaného, ktorého podstata spočívala v tzv. pyramídovej hre, kde nešlo o skutočný podnikateľský zámer, skutočné podnikanie, ale len o spôsob získavania peňažných prostriedkov pod zámienkou ponuky vysokých výnosov". Navyše vo vzťahu k použitiu pravidla ultima ratio najvyšší súd už judikoval (R 96/2014), že ak páchateľ svojím konaním naplní zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom
Trestného poriadku. Pravidlo „ultima ratio" možno uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Trestného zákona, teda v zmysle platnej a účinnej zákonnej úpravy, len pri prečinoch. Obvinený bol v tejto trestnej veci odsúdený za obzvlášť závažný zločin, preto skúmanie podmienok pre splnenie princípu ultima ratio bolo v tomto prípade vylúčené. K argumentácii obvineného, ktorú podporuje rozhodnutím (R) publikovaným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republike pod č. 46/2014 (uznesenie najvyššieho súdu z
zákona mal byť) v dôsledku nepoužitia tzv. asperačnej zásady (§ 41 ods. 2 Trestného zákona) v znení jej právnej úpravy účinnej v čase rozhodovania konajúcich súdov. Dovolací súd však v čase rozhodovania o tomto dovolaní, hoci zistil dôvodnosť dovolania generálneho prokurátora (porušenie zákona v prospech obvineného pre nesprávnosť aplikácie asperačnej zásady), dospel k záveru o nevyhnutnosti reakcie na medzičasom publikovaný nález ústavného súdu z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, ktorý vyslovil časť právnej úpravy asperačnej zásady v § 41 ods. 2 Trestného zákona za rozpornú s ústavou, v dôsledku čoho v čase rozhodovania dovolacieho súdu zistené pochybenie - v dôsledku zohľadnenia (až) týmto nálezom vytvorenej modifikácie asperačnej zásady - už neodôvodňovalo záver (inak dôvodný z pohľadu právnej úpravy účinnej v čase rozhodovania o treste v pôvodnom konaní) o uložení obvinenému trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby [v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. h) Trestného poriadku], a preto dovolací súd dovolaniu generálneho prokurátora nevyhovel, t. j. odsudzujúce rozhodnutie vo výroku o treste z dôvodu, ktorý by bol v neprospech obvineného, nezrušil, a to práve z dôvodu nevyhnutnosti konštatovania potreby zohľadnenia takejto zmeny zákona, ktorá nastala publikovaným nálezom ústavného súdu o nesúlade časti § 41 ods. 2 Trestného zákona s ústavou. Teda práve v kontexte s touto procesnou situáciou bol vyslovený záver o nevyhnutnosti zohľadnenia aj zmeny právneho stavu v čase od vyhlásenia napadnutého rozhodnutia do momentu rozhodovania dovolacieho súdu v súvislosti s ústavným princípom retroaktivity Trestného zákona, resp. jeho zmeny priaznivej pre páchateľa s odkazom na čl. 50 ods. 6 ústavy a § 2 ods. 1 Trestného zákona. Navyše uvedené rozhodnutie (2Tdo/69/2012) bolo vydané za účinnosti iného právneho stavu, kedy na rozdiel od aktuálneho neexistovala právna úprava § 405a až § 405d Trestného poriadku (účinná až od 15. marca 2024), upravujúca v systéme mimoriadnych opravných prostriedkov (popri zrušení právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, dovolaní a obnove konania) aj inštitút „Preskúmanie rozhodnutia v dôsledku zmeny zákona". Tento inštitút v zmysle princípu retroaktívneho pôsobenia zmeny Trestného zákona v prospech páchateľa zakotvuje mechanizmus procesnej reakcie (ingerencie súdu) vo vzťahu k odsudzujúcim právoplatným rozsudkom a odsúdeným, ak trest im uložený na ich podklade nebol doposiaľ vykonaný, a to vo vzťahu k situácii, keď neskoršia zákonná zmena (v ich prospech) spočíva v nastolení stavu, kedy čin, pre ktorý boli odsúdení (alebo aj niektorý z takýchto zbiehajúcich sa trestných činov) a za ktorý vykonávajú trest,
posúdenia novej právnej úpravy už nie je vôbec trestným činom, čím výlučne inštitút zániku trestnosti § 84 Trestného zákona (trestnosť činu, ktorý mal v čase spáchania znaky niektorého trestného činu uvedeného v osobitnej časti tohto zákona, zaniká, ak neskorší zákon ustanoví, že tento čin nie je trestným činom) z dôvodu zmeny zákona, bol časovo rozšírený aj na obdobie po právoplatnosti skončenia trestného stíhania. Označený novokoncipovaný inštitút s účinnosťou od 15. marca 2024 tak zakotvuje povinnosť súdov, mechanizmom vymedzeným v § 405a až § 405d Trestného poriadku, procesne reagovať výlučne v prospech odsúdeného, vykonávajúceho právoplatne uložený trest na základe rozsudku, ktorým bol uznaný za vinného pre trestný čin, ktorý v dôsledku zmeny Trestného zákona už nie je trestným činom (t. j. ktorého trestnosť zanikla). Keďže zákonodarca povinnosť takejto procesnej reakcie vo vzťahu k odsúdenému, vykonávajúcemu trest za trestný čin, ktorého trestnosť nezanikla, neupravil, a to ani na prípady, v ktorých by odsúdenému z dôvodu zmeny zákona, ktorá nastala až po jeho právoplatnom odsúdení, z pohľadu takejto neskoršej priaznivejšej právnej úpravy prichádzala do úvahy pri posudzovaní trestnosti identického činu jeho miernejšia (priaznivejšia) právna kvalifikácia alebo/aj ukladanie mu trestu miernejším spôsobom (či už z pohľadu druhu trestu alebo jeho výmery), dostatočne zreteľne tým zákonodarca vymedzil vôľu nerozširovať retroaktívne pôsobenia Trestného zákona v prospech páchateľa nad rámec § 2 ods. 1 Trestného zákona (t. j. aj na tieto prípady), a odraz tohto ustanovenia v trestnom konaní ponechal výlučne k časovému úseku trestného stíhania. Takýto záver napokon korešponduje so zákonnou dikciou časovej pôsobnosti Trestného zákona v § 2 ods. 1,
ktorého „Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá
zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá
zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší", pričom v zmysle § 10 ods. 14 Trestného poriadku je „trestné stíhanie úsek od začatia trestného stíhania až do právoplatnosti rozsudku, prípadne iného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu vo veci samej" (rozhodnutia vo veci samej je potom potrebné vnímať v intenciách výpočtu § 368 ods. 2 Trestného poriadku). V posudzovanej trestnej veci bol obvinenému uložený trest odňatia slobody na samej dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby (10 rokov), a preto dovolací súd konštatuje, že trest obvinenému právoplatne uložený, na podklade odsudzujúceho rozsudku súdu I. stupňa, v spojení s uznesením odvolacieho súdu, bol uložený v zákonnej stanovenej trestnej sadzbe. Námietka týkajúca sa prieťahov v pôvodnom konaní v spojení s argumentom o neprimeranosti trestu pre ich nezohľadnenie alebo nedostatočné zohľadnenie nespadajú do rámca dovolacích dôvodov a nenapĺňajú žiadny dovolací dôvod
Trestného poriadku, pretože už samotná neprimeranosť trestu nie je subsumovateľná ani pod dovolací dôvod
1 písm. h) Trestného poriadku ani iný. Napriek tomu len pre úplnosť najvyšší súd dodáva, že v prejednávanej veci bola obžaloba prokurátorom podaná
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného odmietol, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.