Obsah (16)

§ 167j § 166g § 255 § 365 § 379 § 382 § 219 § 396 § 421 § 121 § 447 § 420 § 257 § 124 § 449 § 444

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1ObdoK/6/2024 Identifikačné číslo spisu: 3119209950 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Miroslava Janečková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK

§ 167jods.

2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“). Postup správkyne pri zápise súpisových položiek do súpisu všeobecnej podstaty úpadcu nepovažovala za správny, nakoľko má za to, že ide o majetok, ktorý konkurzu nepodlieha. Argumentácia žalobkyne vychádzala z toho, že predmetné súpisové položky predstavujú majetok, ktorý nadobudla v dedičskom konaní skončenom až po vyhlásení konkurzu. Žalobkyňa poukazovala na to, že vo vzťahu ku všetkým súpisovým zložkám majetku je dôvodná aplikácia ustanovenia § 166g ods. 1 ZKR s poukazom na to, že v prípade majetku nadobudnutého titulom dedenia, platí

žalobkyne obmedzenie

§ 166gods.

1 ZKR, a teda žalobkyňa nebola povinná ponúknuť veriteľom viac, než polovicu takto nadobudnutého majetku.

Vo vzťahu k súpisovým zložkám č. 19 - 24, zapísaným ako iné majetkové hodnoty (finančné prostriedky), uviedla, že všetky tieto finančné prostriedky na vkladových účtoch boli spotrebované v čase pred vyhlásením konkurzu. Nejedná sa teda o majetok, ktorý by žalobkyňa ku dňu vyhlásenia konkurzu vlastnila. Žalobkyňa zastáva názor, že nič na tom nemení ani skutočnosť, že dedičstvo bolo súdom potvrdené až po vyhlásení konkurzu na majetok žalobkyne.
K súpisovým zložkám č. 14 - 17 (nehnuteľnosti I.) žalobkyňa uviedla, že sa jedná o priľahlé parcely obydlia žalobkyne, ktoré tvoria s obydlím žalobkyne jeden funkčný celok, ktorá skutočnosť vyplýva z katastrálnej mapy a predložených leteckých snímok. Žalobkyňa v danom smere poukázala na to, že správca oznamom zverejneným v Obchodnom vestníku č. 21/2018 zo dňa
januára 2018 oznámil, že zo súpisu podstaty vylúčil súpisové zložky - pozemok v katastrálnom území R., zapísaný na LV č. XX ako parcela registra „C“ parc. č. XXX zastavané plochy a nádvoria o výmere 824 m2 v podiele 1/6 v súpisovej hodnote 20.000,- Eur a súpisovú položku č. 6 stavbu - dom so súpisným číslom XX zapísaným v katastri nehnuteľností vedenom na Okresnom úrade Nové Mesto nad Váhom, pre katastrálne územie R., na LV č. XX, postavenú na pozemku - parcela registra „C“ parc. č. XXX v podiele 1/6 so súpisovou hodnotou č. 15.000,- Eur. Ako dôvod vylúčenia bolo uvedené, že z výťažku by po odpočítaní nepostihnuteľnej hodnoty obydlia s poukazom na ustanovenie § 167o ods. 2 ZKR nebolo možné uspokojiť náklady speňaženia a aspoň sčasti pohľadávky prihlásených veriteľov. Žalobkyňa mala za to, že okrem vylúčených nehnuteľností, teda stavby rodinného domu a pozemku KNC č. XXX je majetkom žalobkyne dotknutým nepostihnuteľnou hodnotou obydlia aj ďalší majetok, a to nehnuteľnosti I. Žalobkyňa pritom poukázala na funkčnosť celku vylúčeného obydlia s nehnuteľnosťami I.
V odôvodnení rozsudku okresný súd konštatoval, že medzi stranami sporu nebola sporná skutočnosť, že nehnuteľný majetok špecifikovaný v žalobe, vylúčenia ktorého sa z podstaty súpisu majetku žalobkyňa domáha, nadobudla žalobkyňa na základe dedičstva po poručiteľke G. O., ktorá zomrela dňa XX. X. XXXX.
Za dôvodnú považoval súd žalobu v časti, ktorou sa žalobkyňa domáhala vylúčenia súpisových zložiek majetku - nehnuteľností I. - teda pozemkov, ktoré predstavujú priľahlé pozemky k obydliu. Okresný súd konštatoval, že správkyňa vylúčila zo všeobecnej podstaty súpisové zložky majetku - obydlie úpadcu, a to rodinný dom súp. č. XX a pozemok CKN č. XXX, oboje v podiele 1/6 v pomere k celku, pričom v predmetnom spore sa preukázalo, že okrem už vylúčených súpisových zložiek, mali byť vylúčené zo súpisu podstaty i priľahlé pozemky obydlia.
Okresný súd konštatoval, že pri zadefinovaní špecifikácie priľahlého pozemku prihliadol na judikatúru súdov, právnu teóriu a ustálenú rozhodovaciu prax súdov. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe sa priľahlým pozemkom nerozumie len pozemok bezprostredne priľahlý k pozemku vlastníka, ale aj všetky pozemky, ktoré sú na zriadenie cesty potrebné, tzn. aj pozemky vzdialenejšie. Okresný súd mal za to, že z výpovede žalobkyne, predloženej katastrálnej mapy a leteckých snímok vyplýva, že nehnuteľnosti I. definíciu priľahlých pozemkov spĺňajú. Z uvedených dôvodov súd výrokom I. rozsudku vyhovel žalobe v časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala vylúčenia nehnuteľností I. zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu.
V časti uplatneného nároku excindačnej žaloby týkajúcej sa nehnuteľností II. a finančných prostriedkov, súd nemal preukázanú dôvodnosť žaloby o vylúčenie majetku zo súpisu podstaty. Okresný súd konštatoval, že vychádzajúc zo znenia ust. § 167h ZKR a § 460 OZ a zohľadňujúc ustálenú judikatúru má za to, že majetok, ktorý žalobkyňa nadobudla zdedením, nadobudla ku dňu smrti poručiteľky, a teda pred vyhlásením konkurzu. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 167h) ZKR podlieha konkurzu a zápis takého majetku do súpisu majetku správcom bol v súlade so zákonom.
Konštatoval, že na uvedenom nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že dané finančné prostriedky už boli reálne z vkladných knižiek spotrebované. Okresný súd súčasne prisvedčil argumentácii žalovaného poukazujúc na ust. § 167b ods. 1 ZKR, v zmysle ktorého oprávnenie dlžníka nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu, ako aj konať vo veciach týkajúcich sa tohto majetku, prechádza vyhlásením konkurzu na správcu.
K žalobkyňou namietanej otázke nepostihnuteľnej hodnoty obydlia dlžníka vo vzťahu k zápisu majetku do súpisu majetku všeobecnej podstaty okresný súd poukázal na ust. § 167h ods. 4 ZKR, v zmysle ktorého konkurzu nepodlieha nepostihnuteľná hodnota obydlia dlžníka, ktorá

vykonávacieho právneho predpisu predstavuje sumu 10.000,- Eur. Okresný súd konštatoval, že uvedené zákonné ustanovenie nie je prekážkou pre zápis v žalobe špecifikovaného majetku do súpisu podstaty. Pojem nepostihnuteľná hodnota obydlia dlžníka nie je možné zamieňať s pojmom nemožnosť speňaženia obydlia dlžníka. Okresný súd poukázal na to, že v predmetnom spore nastala situácia upravená v § 167o ZKR, kedy nebolo možné speňažiť spoluvlastnícky podiel dlžníka na obydlí, preto vychádzajúc z oznámenia správcu došlo k vylúčeniu týchto súpisových položiek. Uvedené však neznamená, že by predmetné súpisové položky boli ku dňu zápisu do podstaty zapísané nesprávne. Dôvod ich vylúčenia z podstaty nastal až následne po zistení, že tieto súpisové zložky majetku nie je možné speňažiť. 11. K právnej argumentácii žalobkyne vo vzťahu k aplikácii právnej úpravy § 166g ods. 1 ZKR okresný súd poukázal na to, že dané zákonné ustanovenie nemá žiaden vzťah k zápisu majetku do súpisu všeobecnej podstaty z dôvodu, že uvedené ustanovenie sa vzťahuje len na posúdenie poctivého zámeru dlžníka vo vzťahu k jeho správaniu po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu.

názoru okresného súdu logickým výkladom uvedeného zákonného ustanovenia nie je možné § 166g ods. 1 ZKR aplikovať pre spor o vylúčenie majetku zo súpisu. 12. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol

§ 255ods.

2 CSP tak, že vzhľadom na čiastočný úspech oboch sporových strán nárok na náhradu trov konania žiadnej zo sporových strán nepriznal. 13. Na základe odvolania žalobkyne v rozsahu výrokov II. a III., z odvolacích dôvodov

§ 365ods.

1 písm. h) CSP a žalovaného v rozsahu jeho výrokov I. a III. z odvolacích dôvodov

§ 365ods. 1 písm. h) a f) Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 42Co

KR/5/2023-286 z

mája 2024 výrokom I. rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k. 22Cbi/9/2019-164 zo dňa
januára 2022 v časti prvej výrokovej vety zmenil a žalobu zamietol. Výrokom II. rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k. 22Cbi/9/2019-164 zo dňa
januára 2022 v časti druhej výrokovej vety potvrdil. Výrokom III. rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k. 22Cbi/9/2019-164 zo dňa
januára 2022 v časti tretej výrokovej vety zmenil tak, že žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a výrokom IV. žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
Krajský súd ako odvolací súd prejednal vec postupom

§ 379

CSP (viazaný rozsahom odvolania), § 380 CSP (viazaný odvolacími dôvodmi) a § 383 CSP (viazaný skutkovým stavom zistením súdom prvej inštancie), pričom na prejednanie veci nenariaďoval pojednávanie, nakoľko si to nevyžadoval dôležitý verejný záujem a nebolo potrebné ani doplniť dokazovanie, keďže stranami produkované skutkové tvrdenia, ako aj dôkazy v priebehu konania postačovali na čiastočnú zmenu prijatého rozhodnutia súdom prvej inštancie. Odvolací súd v tejto súvislosti nevyzýval sporové strany na ďalšie samostatné vyjadrenia, pretože tak žalobca, ako aj žalovaný sa už v konaní pred súdom prvej inštancie vyjadrovali k pojmu „priľahlý pozemok a „nepostihnuteľná hodnota obydlia“ a okresný súd sa nimi vo svojom rozhodnutí zaoberal. Odvolací súd sformuloval svoje závery po posúdení argumentácie žalobcu, argumentácie žalovaného aj argumentácie okresného súdu vo vzťahu k týmto pojmom a právnej argumentácii, neaplikujúc pritom žiadne nové, doposiaľ nepoužité ustanovenie právneho predpisu, preto neboli naplnené predpoklady postupu

§ 382

CSP (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR 3Obdo/1/2019, publikované ako 48/2020 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR). Odvolací súd preto verejne vyhlásil rozsudok dňa 28. mája 2024, ktorý termín bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke súdu postupom

§ 219ods.

3 CSP.

V odôvodnení rozsudku odvolací súd uviedol, že súpisom vykonaným správcom zverejneným v Obchodnom vestníku č. 21/2018 a v Obchodnom vestníku č. 134/2019 boli do všeobecnej podstaty vo vyššie uvedenom konkurze zapísané súpisové zložky majetku, a to nehnuteľnosti I., nehnuteľnosti II. a finančné prostriedky.
Ďalej uviedol, že vzhľadom na žalobkyňou podané námietky proti zápisu uvedených zložiek majetku do súpisu majetku podal žalovaný ako veriteľ dlžníčky v súlade s ust. § 167j ods. 2 ZKR na správcu adresovanú žiadosť, aby vyzval dlžníka na podanie žaloby o vylúčenie majetku zo súpisu, keďže ako veriteľ na zapísaní majetku do súpisu trval. Z uvedeného dôvodu správkyňa výzvou zo dňa
novembra 2019 vyzvala žalobkyňu na podanie žaloby o vylúčenie majetku zo súpisu spolu s upozornením, že pokiaľ žalobu nepodá v stanovenom termíne, bude sa zahrnutie zdedeného majetku do súpisu považovať za nesporné.
Tiež poukázal na to, že uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 8D/115/2017 zo dňa
septembra 2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
septembra 2018, bola schválená dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva, na základe ktorej žalobkyňa nadobudla dedením nehnuteľnosti I., nehnuteľnosti II. a predmetné finančné prostriedky.
Odvolací súd poukázal na to, že oznamom zverejneným v Obchodnom vestníku č. 21/2018 zo dňa
januára 2018 správkyňa oznámila, že zo súpisu podstaty vylúčila súpisovú zložku č. 1 - pozemok v katastrálnom území R. zapísaný na LV č. XX ako parcelu registra "C" parc. č. XXX zastavané plochy a nádvoria o výmere 824 m2 v podiele 1/6, súpisovú položku č. 6 - stavbu - dom so súpisným číslom XX zapísaný v katastri nehnuteľností vedenom na Okresnom úrade Nové Mesto nad Váhom pre katastrálne územie R. na LV č. XX postavenú na parcele registra „C“ parc. č. XXX v podiele 1/
Ako dôvod vylúčenia správkyňa uviedla, že z výťažku by po odpočítaní nepostihnuteľnej hodnoty obydlia s poukazom na ust. § 167o ods. 2 ZKR nebolo možné uspokojiť náklady speňaženia a aspoň sčasti pohľadávky prihlásených veriteľov.
Odvolací súd ďalej poukázal na prehľad transakcií na zdedených vkladných knižkách z ktorých vyplýva, že na vkladnej knižke č. W. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX bol k dátumu
februára 2017 zostatok 1,54 Eura; na vkladnej knižke č. W. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vyplýva, že ku dňu
marca 2017 bol na nej zostatok 0,- Eur; na vkladnej knižke č. W. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vyplýva, že ku dňu
marca 2017 bol na nej zostatok 0,08 Eura. Odvolací súd právne rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení §§ 167h ods. 1 a 4, 167j ods. 1, 166d ods. 1 a 166g ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (Ďalej len “ZKR“).
K výhradám žalobkyne, ktorá sa v priebehu konania, ako aj v rámci odvolacích námietok domáhala obmedzenia súpisu majetku („nehnuteľností II.“) s poukazom na § 166g ods. 1 ZKR s odôvodnením, že v prípade zdedeného majetku nebola žalobkyňa ako dlžníčka povinná ponúknuť veriteľom viac než polovicu takto nadobudnutého majetku na uspokojenie, odvolací súd uviedol, že právnu argumentáciu žalobkyne nepovažuje za správnu. Poukázal na to, že predmetné ustanovenie je zaradené v štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorá tvorí tzv. „oddlženie“, avšak už názov daného ustanovenia indikuje, že v danom ustanovení zákonodarca pojednáva o poctivom zámere dlžníka, pričom v ods. 1 je pozitívnym spôsobom vymedzený pojem „poctivý zámer“ dlžníka a v ods. 2 zákonodarca negatívnym spôsobom vymedzuje, kedy dlžník poctivý zámer nemá. Na základe uvedených kritérií musí súd zvážiť správanie dlžníka pred a po podaní návrhu na oddlženie, a to, či po oddlžení dlžník využil šancu, ktorá mu bola poskytnutá na úkor veriteľov alebo pokračuje vo svojom zadlžovaní. Odvolací súd vyslovil názor, že v rámci hodnotenia ekonomického správania dlžníka musí súd v zmysle zákona vziať do úvahy, či dlžník, v prípade nie nepatrného daru, dedenia alebo výhry zo stávky alebo z hry ponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja veriteľom na splnenie nevymáhateľného záväzku. Pokiaľ sa chce dlžník vyhnúť prípadnému zrušeniu rozhodnutia o oddlžení, musí takéto plnenie poskytnúť veriteľom na splnenie tých záväzkov, ktoré sa stali v dôsledku oddlženia nevymáhateľnými. Konštatoval, že sa nepoctivý zámer dlžníka prejavuje hlavne v zatajovaní určitých informácií vo vzťahu k správcovi alebo uvádzaniu nesprávnych informácií, či už úmyselne alebo z nedbanlivosti. Na nepoctivý zámer poukazuje také správanie dlžníka, ak v zozname majetku ani na dopyt správcu neuvedie časť svojho majetku nie nepatrnej hodnoty, aj keď o ňom vedel alebo mohol vedieť. 21.

názoru odvolacieho súdu však z daného ustanovenia súčasne neplynie záver prezentovaný žalobkyňou, že dlžník je vždy povinný poskytnúť veriteľom z majetku získaného dedením, či darom, alebo výhrou zo stávky či z hry len polovicu takto získaného majetku. Konštatoval, že správne poukazoval žalovaný na to, že uvedené ust. § 166g ods. 1 ZKR nie je aplikovateľné na súpis majetku do všeobecnej podstaty dlžníka, a vzťahuje sa výlučne na prípad posudzovania zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka. Uvedené ustanovenie stanovuje súdu kritériá pre posudzovanie ne/poctivého zámeru dlžníka pri oddlžení. Nepovažoval preto za správnu právnu argumentáciu žalobkyne, že v prípade dedenia platí obmedzenie,

ktorého dlžník nie je povinný ponúknuť veriteľom viac než polovicu majetku nadobudnutého dedením, darom alebo výhrou zo stávky alebo z hry. Uvedený výklad zákona nepovažoval za logický ani v nadväznosti na ust. § 167h, v ktorom zákonodarca explicitne vyjadruje, že konkurzu podlieha majetok, ktorý patril dlžníkovi ku dňu vyhlásenia konkurzu. Predmetné ustanovenie zároveň neobsahuje žiadne obmedzenia ohľadne spísania majetku získaného dedičstvom či darom, resp. výhrou zo stávky. Nepovažoval preto za dôvodné tvrdenia žalobkyne ohľadne akéhokoľvek obmedzenia pri súpise majetku dlžníka do všeobecnej podstaty s poukazom na ust. § 166g ods. 1 ZKR, keďže žalobkyňa spája odlišné právne inštitúty a tieto nesprávne právne interpretuje. Odvolací súd poukázal na to, že práve závery žalobkyne sú vo vzťahu k ust. § 166g ods. 1 extenzívne a nemajú oporu v zákone. Správne boli preto závery súdu prvej inštancie, ktorý rozhodol o zamietnutí žaloby žalobkyne v časti vylúčenia nehnuteľností II. zo súpisu majetku dlžníka.

Za nesprávnu označil aj námietku žalobkyne ohľadne finančných prostriedkov, ktoré žalobkyňa zdedila po svojej matke, ktoré dedičstvo bolo deklarované uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 8D/115/2017 zo dňa
septembra 2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
septembra
Odvolací súd konštatoval, že uvedeným rozhodnutím bola schválená dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva, na základe ktorého žalobkyňa nadobudla dedením nehnuteľnosti I., nehnuteľnosti II. a predmetné finančné prostriedky. Pokiaľ okresný súd zamietol žalobu žalobkyne v danej časti, ktorou sa domáhala vylúčenia zdedených finančných prostriedkov zo súpisu podstaty dlžníčky, jeho závery sú správne.
V súvislosti s námietkou žalobkyne týkajúcou sa finančných prostriedkov odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že predmetné finančné prostriedky nadobudla žalobkyňa dedením ku dňu smrti poručiteľky, teda pred vyhlásením konkurzu. Odvolací súd však na danom mieste zdôraznil, že podstatou žaloby o vylúčenie veci zo súpisu majetku je existencia skutočností, ktoré spochybňujú, či mal byť majetok zaradený do podstaty, v ktorej bol spísaný. Zapísanie určitého majetku do súpisu konkurznej podstaty umožňuje správcovi jeho následné speňažovanie a právnym prostriedkom ochrany inej osoby (spravidla vlastníka) proti neoprávnenému zahrnutiu takéhoto majetku do súpisu konkurznej podstaty je práve vylučovacia (excindačná) žaloba, ktorá je žalobou procesnou, prostredníctvom ktorej sa pre dobu trvania konkurzu vymedzuje príslušnosť určitého majetku ku konkurznej podstate. V konaní sa zisťuje, či je daný dôvod na vylúčenie majetku zo súpisu vo vzťahu k určitému vylučovateľovi, ktorý musí súčasne preukázať, že k spornému majetku má právo. Základnou podmienkou vylúčenia takéhoto majetku je predovšetkým existencia takéhoto majetku a preukázanie, že tento majetok do konkurznej podstaty dlžníka nepatrí. Z tvrdení žalobkyne produkovaných v priebehu konania o vylúčení majetku zo súpisu konkurznej podstaty vyplýva, že ku dňu vyhlásenia konkurzu (
novembra 2017) zdedené finančné prostriedky na vkladných knižkách neexistovali, keďže tieto boli výbermi v mesiacoch február a marec 2017 z predmetných vkladných knižiek vybraté a následne spotrebované. Odvolací súd zdôraznil, že uvedené skutkové tvrdenie žalobkyne nebolo popreté, a preto sa stalo nesporným.
Uviedol, že skutočnosť, že žalobkyňa na základe uznesenia Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 8D/115/2017 zo dňa
septembra 2018 (t.j. po vyhlásení konkurzu) predmetné finančné prostriedky nadobudla dedením neznamená, že uvedené finančné prostriedky ku dňu vyhlásenia konkurzu skutočne existovali. V danom smere za správny označil právny argument žalobkyne, že uvedené uznesenie o nadobudnutí majetku v dedičskom konaní má deklaratórny charakter a len deklaruje nadobudnutie majetku žalobkyňou (ako jednou z oprávnených dedičov) ku dňu smrti poručiteľa. Aby bol však predmetný majetok zapísaný do súpisu majetku je nevyhnutné, aby takýto majetok ku dňu vyhlásenia konkurzu skutočne existoval. Ani jeden z dôkazných prostriedkov produkovaných v priebehu konania o vylúčenie vecí zo súpisu podstaty však nesvedčí o tom, že uvedené finančné prostriedky ku dňu vyhlásenia konkurzu jestvovali. Správkyňa konkurznej podstaty tak poňala do súpisu majetok, ktorého existencia v čase vyhlásenia konkurzu nebola preukázaná. Vzhľadom na uvedené považoval za správny záver, že uvedené finančné prostriedky nemali byť poňaté do súpisu všeobecnej podstaty, keďže ku dňu vyhlásenia konkurzu neexistovali. Samotné konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že v zmysle § 167b ods. 1 ZKR oprávnenie dlžníka nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu, ako aj konať vo veciach týkajúcich sa tohto majetku prechádza vyhlásením konkurzu na správcu, nemení nič na závere, že správca môže disponovať a speňažovať len taký majetok dlžníka, ktorý aj reálne existuje. Ak má správca za to, že spotrebovanie majetku zakladá voči úpadcovi určitý nárok (že disponuje pohľadávkou voči úpadcovi), musí to riešiť vhodnými právnymi prostriedkami, nie tým, že zapíše do súpisu neexistujúci majetok. Odvolací súd zdôraznil že, pokiaľ sama žalobkyňa tvrdí, že peňažné prostriedky neexistujú, nemôže preukázať, že k ním má také právo, ktoré jej zakladá nárok na ich vylúčenie z konkurznej podstaty. Nemôže sa účinne domáhať vylúčenia peňažných prostriedkov, o ktorých zároveň sama tvrdí, že neexistujú. Ďalší postup správcu vo vzťahu k peňažným prostriedkom, ktoré boli predmetom dedičského konania ale ktoré žalobkyňa nemôže vydať je v jeho odbornej kompetencii. Záver súdu prvej inštancie, pokiaľ žalobu o vylúčenie neexistujúcich finančných prostriedkov zo súpisu podstaty zamietol, označil odvolací súd za správny a preto ho aj keď z iných právnych dôvodov, potvrdil.
Odvolací súd sa však nestotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie v časti, v ktorej rozhodol o vyňatí majetku zo súpisu podstaty s odôvodnením, že sa jedná o priľahlý pozemok k obydliu žalobkyne a preto nemal byť spísaný do súpisu majetku.
Ako už odvolací súd konštatoval vyššie, v súlade s ust. § 167h ods. 1 ZKR platí, že konkurzu podlieha majetok, ktorý patril dlžníkovi ku dňu vyhlásenia konkurzu. V ust. § 167h ods. 4 je súčasne z uvedeného majetku vylúčená nepostihnuteľná hodnota obydlia dlžníka, ako aj majetok dlžníka, ktorý nie je možné postihnúť v exekúcii. Nepostihnuteľná hodnota obydlia je bližšie zákonodarcom zadefinovaná v § 166d ods. 1 ZKR,

ktorého sa jedná o hodnotu alebo časť hodnoty jednej obývateľnej veci s príslušenstvom vrátane prípadného zastavaného a priľahlého pozemku, ktorú dlžník označil v zozname majetku ako svoje obydlie. Výška nepostihnuteľnej hodnoty obydlia je ustanovená Nariadením vlády SR č. 45/2017 Z. z. na 10.000,- Eur. Vyslovil názor, že nepostihnuteľnosť obydlia dlžníka však zákonodarca nespája v žiadnom zo svojich ustanovení Zákona o konkurze a reštrukturalizácii s nemožnosťou zápisu obydlia do súpisu podstaty, či nemožnosťou speňažiť obydlie dlžníka. Uviedol, že práve naopak, priamo z ust. § 167o ods. 1 ZKR vyplýva, že obydlie dlžníka môže správca speňažiť dražbou. Speňažiť obydlie dlžníka nie je možné

ods. 2 tohto ustanovenia len v prípade, pokiaľ by z výťažku po odpočítaní nepostihnuteľnej hodnoty obydlia nebolo možné uspokojiť náklady speňaženia a aspoň sčasti pohľadávky prihlásených veriteľov.

Konštatoval, že v prejednávanom prípade, tak ako to vyplýva zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, správkyňa konkurznej podstaty vylúčila zo súpisu majetku predtým do súpisu poňaté nehnuteľnosti (rodinný dom súp. č. XX a pozemok pod rod. domom CKN č. XXX) s odôvodnením, že predmetné nehnuteľnosti nemožno speňažiť práve s poukazom na ust. § 167o ods. 2 ZKR. Súd prvej inštancie v bode
svojho rozhodnutia správne konštatoval, že tá skutočnosť, že konkurzu nepodlieha nepostihnuteľná hodnota obydlia dlžníka, nie je súčasne prekážkou pre zápis v žalobe špecifikovaného majetku do súpisu podstaty, nakoľko pojem nepostihnuteľná hodnota obydlia dlžníka nie je možné zamieňať s pojmom nemožnosť speňaženia obydlia dlžníka. V bode
svojho rozhodnutia okresný súd správne poukázal na to, že tá skutočnosť, že súpisové zložky majetku nie je možné speňažiť neznamená, že predmetné súpisové zložky neboli ku dňu zápisu do podstaty zapísané nesprávne. V rozpore s uvedenou argumentáciou však súd prvej inštancie prekvapivo rozhodol tak, že nehnuteľnosti I. ako priľahlé pozemky vylúčil zo súpisu majetku výrokom I. svojho rozhodnutia s odôvodnením, že v spore sa preukázalo, že už okrem vylúčených súpisových zložiek v rozsahu spoluvlastníckeho podielu na rodinnom dome a pozemku, na ktorom je rodinný dom postavený, mali byť vylúčené zo súpisu podstaty i priľahlé pozemky. Odvolací súd uzavrel, že s uvedenou argumentáciou súdu prvej inštancie nie je možné súhlasiť.
Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou, ktorou žalovaný namietal nepreskúmateľnosť rozsudku a jeho nejasnosť, pokiaľ ide o poukazy okresného súdu na ustálenú rozhodovaciu prax súdov ohľadne pojmu „priľahlý pozemok“, ani so záverom, že týmto súd prvej inštancie znemožnil žalovanému uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Odvolací súd mal za to, že sa súd prvej inštancie vysporiadal aj s definovaním pojmu „priľahlý pozemok“, ktorý pri svojom rozhodovaní zobral do úvahy. Samotná skutočnosť, že súd prvej inštancie pri danom konštatovaní len všeobecne poukázal na judikatúru súdov, právnu teóriu, či ustálenú rozhodovaciu prax súdov, bez toho, aby súčasne uvedené rozhodnutia citoval, nepredstavuje také pochybenie súdu prvej inštancie, ktorým by znemožnil strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Stranám sporu bola známa definícia pojmu, z ktorej súd prvej inštancie vychádzal pri posudzovaní nároku žalobkyne. Poukázal na to, že uvedené nakoniec vyplýva aj z odvolacích námietok žalovaného, ktorý vo svojej odvolacej argumentácii vychádzal z definície pojmu „priľahlý pozemok“ uvedenej súdom prvej inštancie vo svojom rozhodnutí, keď od tejto definície odvodzoval svoje odvolacie námietky.
Odvolací súd naopak vyhodnotil ako dôvodnú námietku žalovaného ohľadne nesprávneho právneho posúdenia. Prisvedčil argumentácii žalovaného produkovanej v priebehu konania, že inštitút nepostihnuteľnej hodnoty obydlia dlžníka plní v prípade oddlženia inú funkciu a nepredstavuje automatický dôvod na vylúčenie majetku zo súpisu podstaty. Funkciou uvedeného inštitútu v konkurze je zabezpečiť dlžníkovi po stanovenú dobu náklady na bývanie, ktoré stratí speňažením jeho majetku, ktorý mu zabezpečoval bývanie. Obydlie dlžníka je tiež predmetom speňaženia, avšak suma stanovená nariadením vlády musí byť ponechaná dlžníkovi a správca ju musí poukázať na osobitný účet dlžníka, ktorý na tento účel zriadi. Preto označenie obydlia dlžníkom v konaní o jeho oddlžení súčasne neznamená, že uvedené obydlie musí byť automaticky vyradené zo súpisu majetkovej podstaty a toto nebude v ďalšom speňažované pre účely uspokojenia veriteľov dlžníka. Naopak, nepostihnuteľná hodnota obydlia dlžníka má význam pre dlžníka vtedy, ak obydlie je speňažiteľné, pričom suma stanovená nariadením vlády bude poukázaná na osobitný účet dlžníka. Akákoľvek polemika strán ohľadne „priľahlého pozemku“ stráca v danom prípade opodstatnenie, keďže obydlie dlžníka nie je automaticky vyňaté zo súpisu majetku. Hoci súd prvej inštancie uvedené závery vo svojom rozhodnutí konštatoval, nehnuteľnosti I. zo súpisu majetku, vzhľadom na priľahlosť pozemkov k obydliu dlžníka, zo súpisu nesprávne vylúčil. Opätovne zdôraznil, že nemožnosť speňaženia obydlia však súčasne neznamená, že dotknuté obydlie bolo do súpisu podstaty zapísané nesprávne.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd uzavrel, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v prvej výrokovej vete, ktorou súd prvej inštancie vylúčil nehnuteľnosti I. zo súpisu majetku, nie je vecne správne, preto ho zmenil tak, že žalobu žalobkyne v tejto časti zamietol. Odvolací súd skonštatoval, že priľahlé pozemky boli zapísané správkyňou konkurznej podstaty do súpisu majetku správne a argumentácia ohľadne nepostihnuteľnej hodnoty obydlia žalobkyne nie je, v konaní o vyňatí majetku zo súpisu podstaty, namieste.
Odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v závislom výroku III. o náhrade trov konania, a keďže žalovaný bol v konaní v celom rozsahu úspešný, priznal mu v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP nárok na plnú náhradu trov konania voči neúspešnej žalobkyni.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval

§ 396ods.

1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o vyčíslení trov konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

Proti výrokom rozsudku krajského súdu, označeným ako I. III. a IV. podala dovolanie žalobkyňa, navrhujúc v tejto časti rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Súčasne navrhla, aby dovolací súd odložil v zmysle § 444 ods. 1 CSP vykonateľnosť rozsudku napadnutého dovolaním. Prípustnosť aj dôvodnosť dovolania vyvodila z ustanovenia § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
V súvislosti s dovolacím dôvodom

§ 421ods.

1 písm. b) CSP dovolateľka poukázala na oznam správkyne zverejnený v Obchodnom vestníku SR č. 127/2018 zo dňa

júla 2018 pod položkou KO 47142, v ktorom správkyňa skonštatovala, že obydlie dlžníka nemožno speňažiť, pretože by z výťažku po odpočítaní nepostihnuteľnej hodnoty obydlia nebolo možné uspokojiť náklady speňaženia a aspoň z časti pohľadávky prihlásených veriteľov a uviedla, že považuje za nevyhnutné v konaní o vylúčení majetku zo súpisu na tento postup správkyne naviazať a vylúčiť zo súpisu podstát aj ostatné súpisové zložky príslušenstvo, tvoriace obydlie dlžníka (dovolateľky). Vyslovila názor, že ustanovenie § 167h ods. 4 ZKR v spojení s § 167o ods.2 ZKR sú prekážkou pre zápis v žalobe špecifikovaného majetku do súpisu podstaty. Ak správca nemôže speňažiť majetok, nie je zákonný dôvod na to, aby bol taký majetok zapísaný v súpise majetku, pretože tento sa vyhotovuje práve za účelom vzniku oprávnenia správcu speňažovať majetok. Citujúc ustanovenie § 121 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 166d ods. 1 ZKR a odkazujúc na konštantnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov SR ako aj názory doktrínalnej verejnosti, mala dovolateľka za nesporné, že priľahlým pozemkom k domu je taký pozemok, ktorý je určený na užívanie s týmto domom a slúži výlučne tomuto domu. Zdôraznila, že priľahlý pozemok nemusí hraničiť s priľahlým domom, ale musí byť určený na spoločné užívanie, teda musí patriť k tomuto domu a výlučne slúžiť tomuto domu, pričom ne je stavebnou súčasťou domu. Mala za to, že s tým súvisí otázka nepostihnuteľnej hodnoty obydlia dlžníka, ktorá je skutočnosťou, ktorá vylučuje zápis majetku do súpisu majetku podstaty a v prípade jeho nesprávneho zápisu aj jeho vylúčenie, pretože účelom súpisu majetku podstaty je v zmysle § 76 ods. 1 ZKR vytvoriť listinu oprávňujúcu správcu speňažiť spísaný majetok a pokiaľ správca nie je oprávnený speňažiť majetok z akéhokoľvek dôvodu a teda aj vzhľadom na dikciu § 167o ods. 2 ZKR, je dôvodné ustáliť potrebu vylúčiť taký nesprávne zapísaný majetok vrátane jeho príslušenstva zo súpisu majetku podstát.
Dovolateľka ďalej namietala, že v súlade s § 166g ods. 1 ZKR má dlžník povinnosť v prípade nie nepatrného dedenia ponúknuť aspoň polovicu takéhoto zdroja veriteľom na uspokojenie, preto označila postup konkurznej správkyne, ktorá zapísala do súpisu majetku všetok dovolateľkou zdedený majetok, za excesívny, pretože konkurzu síce podlieha majetok, ktorý dlžník vlastní ku dňu vyhlásenia konkurzu, avšak v prípade majetku nadobudnutého titulom dedenia, platí obmedzenie

§ 166gods.

1 ZKR a dovolateľka nebola povinná ponúknuť veriteľom viac, než polovicu takto nadobudnutého majetku. Výklad obidvoch vo veci konajúcich súdov označila za nelogický, za neprimerane a neprijateľne reštriktívny, pretože zužuje význam predmetného ustanovenia nad rámec jeho jazykového znenia. Vychádzajúc z uvedeného dovolateľka sformulovala dve právne otázky, na ktorých sa zakladá

jej názoru nesprávnosť napadnutého rozsudku a to, či: 1/ „Je správna interpretácia a aplikácia ustanovenia § 166g ods. 1 ZKR zo strany odvolacieho súdu (odsek 54. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu),

ktorej z ustanovenia § 166g ods. 1 ZKR nevyplýva, že dlžník je vždy povinný poskytnúť veriteľom z majetku získaného dedením, či darom alebo výhrou zo stávky, či z hry len polovicu takto získaného majetku a teda výklad odvolacieho súdu vylučujúci, že sa toto ustanovenie má vzťahovať počas konania o oddlžení konkurzom aj na posúdenie rozsahu majetku podliehajúceho konkurzu, pokiaľ sa jedná o majetok nadobudnutý dlžníkom titulom dedenia, nakoľko

dovolateľky žiadne ustanovenie právneho predpisu nevylučuje aplikáciu § 166g ods. 1 ZKR v právnych vzťahoch vzniknutých počas živého (neskončeného) konania o oddlžení konkurzom“ a ďalej 2/ „Je správnou interpretáciou a aplikáciu ustanovení §§76 ods. 1 ZKR, 166d ods. 1, 167j ods. 2 a 167o ZKR zo strany odvolacieho súdu, keď odmietol vylúčiť zo súpisu podstaty i

práva hmotného priľahlé pozemky obydlia, ktoré sú

§ 121ods.

1 Občianskeho zákonníka príslušenstvom stavby a ňou zastavaného pozemku z dôvodu (odsek 64. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu), že inštitút nepostihnuteľnej hodnoty obydlia nepredstavuje automaticky dôvod na vylúčenie majetku zo súpisu podstaty a to napriek tomu, že je v okolnostiach prejednávaného prípadu správne zisteným skutkovým stavom veci, že správkyňa už vylúčila zo všeobecnej podstaty súpisové zložky majetku - obydlie úpadcu a to rodinný dom súp. č. XX a pozemok CKN č. XXX (oboje v podiele 1/6 v pomere k celku) pričom

§ 121ods.

1 Občianskeho zákonníka je neprípustné speňažovať izolovane príslušenstvo - priľahlé pozemky vylúčenej hlavnej veci (stavba a ňou zastavaný pozemok), pretože príslušenstvo zdieľa osud hlavnej veci.“ 37. V súvislosti s dovolacím dôvodom v zmysle § 420 písm.

f)CSP namietala, že odvolací súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného (výrok III.) a odvolacieho (výrok IV.) konania proti žalobkyni v plnom rozsahu, pritom zo spisu vyplývajú skutočnosti, ktoré mali viesť odvolací súd k úvahám o aplikácii § 257 CSP. Poukázala na svoje sociálne a majetkové pomery, ktoré označila za výnimočne nepriaznivé, v tom smere, že pre svoju zadlženosť musela svoju situáciu riešiť formou oddlženia konkurzom, následne, keď si našla zamestnanie, jej boli zistené akútne zdravotné problémy, pričom sa jedná aj o onkologické ochorenie. Skutočnosť, že je osobou v hmotnej núdzi vyplýva aj zo skutočnosti, že je právne zastupovaná v režime zák. č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi. Pre uvedené okolnosti je rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania neprimerane tvrdým zásahom. Konštatovala, že o aplikácii ustanovenia § 257 CSP rozhoduje súd ex offo a ak tak opomenul urobiť, svojim nesprávnym postupom jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Za účelom preukázania pripojila ďalšie doklady preukazujúce je nepriaznivé pomery. 38. Súčasne podala návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vo výroku I., ktorý odôvodnila tým, že realizácia speňažovania v konkurze môže vyvolať následky, ktoré pre prípad úspechu v tejto časti dovolacieho konania už nebude možné zvrátiť. V súvislosti s odložením vykonateľnosti vo vzťahu k výrokom III. a IV. poukázala na to, že prípadná exekúcia by dovolateľke znemožňovala riadne uspokojovanie základných životných potrieb a mohla by spôsobiť rozsiahlejšie „reťazové“ zadlženie. 39. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobkyne odmietol, prípadne zamietol, súčasne zamietol aj návrh na odklad vykonateľnosti rozsudku odvolacieho súdu. Pokiaľ ide o závery dovolateľky, v zmysle ktorých, ak správca nemôže speňažiť majetok, nie je tu daný žiadny zákonný dôvod na to, aby bol taký majetok zapísaný v súpise majetku, pretože ten sa vyhotovuje len za účelom vzniku oprávnenia správcu majetok speňažovať, poukázal na odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, s ktorým sa stotožnil. Zdôraznil, že aplikácia inštitútu nepostihnuteľnej hodnoty obydlia dlžníka má význam pre samotného dlžníka (teda žalobkyňu ako dovolateľku). Poukázal na oznam konkurznej správkyne, zverejnený v Obchodnom vestníku SR č. 127/2018 zo dňa 3. júla 2018 pod položkou 2047142, v ktorej nekonštatuje, že obydlie dovolateľky je nespeňažiteľné, ale uvádza, že by z jeho výťažku po odpočítaní nepostihnuteľnej hodnoty obydlia nebolo možné uspokojiť náklady speňaženia a aspoň z časti pohľadávky prihlásených veriteľov, na základe čoho ho správkyňa vylúčila zo súpisu s poukazom na ustanovenie § 167o ods. 2 ZKR. To znamená, že možnosť speňažiteľnosti obydlia bola zachovaná, avšak správkyňa z uvedených dôvodov, po zvážení najmä ekonomickej stránky speňaženia, pristúpila k vylúčeniu rodinného domu s pozemkom, na ktorom je dom postavený zo súpisu podstát. Žalovaný zdôraznil, že tak nedošlo k vylúčeniu predmetných nehnuteľností zo súpisu automaticky, na základe naplnenia právnou úpravou predpokladaného dôvodu tak, ako sa to snaží prezentovať dovolateľka. Zdôraznil podstatu žaloby o vylúčenie veci zo súpisu, ktorou je existencia skutočnosti, ktoré spochybňujú, či mal byť majetok zaradený do podstaty v ktorej bol zapísaný. Nemožnosť speňaženia obydlia však neznamená, že dotknuté obydlie bolo do súpisu zapísané nesprávne. Bez ohľadu na uvedené vyslovil názor, že priľahlým pozemkom k rodinnému domu je v prejednávanej právnej veci výlučne pozemok - parc. reg. C č. XXX kat. úz. R., na ktorom je rodinný dom postavený. Pozemky parciel č. XXX, XXX , XXX/X, XXX/XX kat. úz. R. nemôžu predstavovať priľahlé pozemky k pozemku parc. č. XXX, nakoľko ide o pozemky, ktoré nie sú priľahlé a ani zastavané. Poznamenal, že dôvodová správa pracuje s pojmom prislúchajúci pozemok, nijakým spôsobom neuvádza, alebo inak nepripúšťa, že by bolo možné pozemky o veľkosti niekoľkých árov, prevažne ornej pôdy, vylúčiť zo súpisu majetku úpadcu použitím inštitútu nepostihnuteľnej hodnoty obydlia. Vyslovil názor, že výklad prezentovaný žalobkyňou je účelový, tendenčný a má jediný cieľ, aby jej po vykonanom oddlžovacom konkurze zostal okrem spoluvlastníckeho podielu na rodinnom dome i spoluvlastnícky podiel na celom rade ďalších pozemkov o veľkosti niekoľkých árov. Žalovaný mal za to, že skutočnosť, že tieto, ako dovolateľka uvádza “priľahlé pozemky“ je možné speňažiť, vyplýva priamo z návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku odvolacieho súdu. Žalovaný ďalej uviedol, že dedičstvo spomínané v ustanovení § 166g ods. 1 ZKR, je kľúčovým nástrojom pri určovaní poctivého zámeru dlžníka a ktorého preukázaním dokáže dlžník predísť zrušeniu oddlženia v konaní o zrušení oddlženia pre nepoctivý zámer a nie v konaní o vylúčenie majetku zo súpisu konkurznej podstaty, je vzhľadom na uvedené dedičstvom, ktoré môže dlžník nadobudnúť až po podaní návrhu na vyhlásenie oddlžovacieho konkurzu, teda nie ako v tomto konaní v ktorom dovolateľka po poručiteľovi nadobudla dedičstvo ešte predtým, ako podala návrh na vyhlásenie konkurzu, pričom už v čase podania tohto návrhu vedela o svojej účasti v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. 8D/115/2017. Vyslovil názor, že predmetné ustanovenie by v opačnom prípade stratilo svoje opodstatnenie, Keďže jeho úlohou je vykryť tie záväzky, ktoré sa v dôsledku oddlžovacieho konania stali nevymáhateľnými a to aspoň polovicou takého zdroja, akým je nie nepatrné dedenie, čím dlžník preukáže svoj poctivý zámer. Vyslovil názor, že ustanovenie § 116 ods. 1 ZKR nemôže byť v žiadnom prípade použité na vylúčenie majetku zo súpisu titulom nadobudnutia nie nepatrného dedenia. S prihliadnutím na ustanovenie § 167h ods. 1 ZKR automaticky patrí do majetku tvoriaceho konkurznú podstatu. Zdôraznil, že predmetom tohto konania je vylúčenie majetku zo súpisu a nie konanie o zrušenie oddlžovacieho konkurzu pre nepoctivý zámer dlžníka. Poukázal na to že ním prezentovanú nesprávnu a nelogickú aplikáciu § 166g ods. 1 ZKR dovolateľkou, potvrdili aj obidva vo veci konajúce súdy. 40. V súvislosti s dovolateľkou uvedeným dovolacím dôvodom v zmysle § 420 písm.
f)CSP uviedol, že nesúhlasí s tvrdením dovolateľky, v zmysle ktorého by mali dlžníci oddlžovacích konkurzných konaní automaticky požívať aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Väčšinu ňou predloženej dokumentácie označil za nie už tak aktuálnu a oznámenie o nariadení operačného zákroku označil za nepreukazujúce aktuálnu ekonomickú situáciu žalobkyne. Zdôraznil, že žalovaný nie je tou stranou, ktorá by zavinila akékoľvek trovy súdneho konania a z toho dôvodu žalovaný nevidí dôvod na to, prečo by mal byť žalovaný nedôvodnou žalobou ukracovaný zo svojho majetku. Žalovaný nesúhlasil s aplikáciou § 257 CSP v danom prípade, i keď chápe, že dovolateľka nemusí byť v súčasnosti v priaznivej životnej situácii, avšak tvrdenie žalobkyne, že by rozhodnutie o priznaní trov konania žalovanému ešte prehĺbilo jej zlú finančnú situáciu, nemôže byť pre využitie moderačného oprávnenia dostatočné. 41. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (ustanovenie § 424 CSP), zastúpená v dovolacom konaní advokátom (ustanovenie § 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 443 CSP a contrario) skúmal najskôr to, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom. 42. Dovolateľka v dovolaní uplatnila dva dovolacie dôvody a to § 420 písm.
f)CSP a § 421 ods. 1 písm.
b)CSP. 43. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku. 44. Pokiaľ ide o dovolateľkou uplatnený dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm.
b)CSP, dovolateľka sformulovala ako doposiaľ dovolacím súdom nevyriešené dve právne otázky, uvedené v časti III.B jej dovolania 45. Ak má dovolací súd riešiť právnu otázku, ktorou sa dovolací súd ešte nezaoberal, tak v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení je povinnosťou dovolateľa, ako procesnej strany a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd a b/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená (viď napr. uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22. februára 2018). Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť teda riešená odvolacím súdom, pričom odvolací súd na jej riešení musel založiť svoje rozhodnutie a musí ísť o otázku zásadného právneho významu. 46. V súvislosti so žalovanou prvou formulovanou otázkou, či je: 1/ „Je správna interpretácia a aplikácia ustanovenia § 166g ods. 1 ZKR zo strany odvolacieho súdu (odsek 54. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu),

dovolateľky žiadne ustanovenie právneho predpisu nevylučuje aplikáciu § 166g ods. 1 ZKR v právnych vzťahoch vzniknutých počas živého (neskončeného) konania o oddlžení konkurzom“, dospel dovolací súd k záveru, že jednoznačná odpoveď na prvú otázku vyplýva priamo zo zákona a to § 167h zák. č. 7/2005 Z. z.,

odseku 1 ktorého konkurzu podlieha majetok, ktorý patril dlžníkovi ku dňu vyhlásenia konkurzu. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobkyňa predmetný majetok získala dedením pred dňom vyhlásenia konkurzu a v deň jeho vyhlásenia ho vlastnila. Ustanovenie § 167h zák. č. 7/2005 Z. z. upravuje aj majetok, ktorý do konkurznej podstaty nepatrí, avšak tak, ako to uviedol odvolací súd v odseku

odôvodnenia jeho rozsudku, uvedené ustanovenie neobsahuje žiadne obmedzenie ohľadom spísania majetku získaného dedičstvom, darom, výhrou zo stávky, alebo hry. Závery súdov vo vzťahu k majetku nadobudnutého žalobkyňou ako dlžníčkou titulom dedenia pred dňom vyhlásenia konkurzu zodpovedali zákonnému ustanoveniu § 167h zák. č. 7/2005 Z. z. a súdy postupovali správne, keď tejto žalobe v časti týkajúcej sa vylúčenia tohto majetku zo súpisu majetku žalobkyne ako dlžníčky nevyhoveli. So zreteľom na uvedené nebol naplnený dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, pretože žalobkyňou sformulovanú otázku č. 1 rieši priamo zákonné ustanovenie, ktoré odvolací súd aj správne aplikoval.
Žalovanou konkretizovaná otázka č. 2/ „Je správnou interpretáciou a aplikáciu ustanovení §§76 ods. 1 ZKR, 166d ods. 1, 167j ods. 2 a 167o ZKR zo strany odvolacieho súdu, keď odmietol vylúčiť zo súpisu podstaty i

práva hmotného priľahlé pozemky obydlia, ktoré sú

§ 121ods.

názoru dovolacieho súdu zákonné požiadavky na riadne vymedzenie právnej otázky. Pri posudzovaní toho, či dovolateľ dostatočne vymedzí právnu otázku (§ 432 CSP) je potrebné, aby sa najvyšší súd pokúsil autenticky porozumieť dovolateľovi - jeho textu ako celku (pozri I. ÚS 336/2019). Nie je ale úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky. Dovolací súd poukazuje na to, že práve povinné zastúpenie advokátom má garantovať bezchybnosť podaných dovolaní, advokát preto musí pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie namietaného nesprávneho posúdenia spornej právnej otázky (nález I. ÚS 115/20202 zo 6. októbra 2020). Znenie žalobkyňou sformulovanej otázky č. 2 však takýmto požiadavkám nezodpovedá. Z jej formulácie totiž nie je zrejmé, s ktorým právnym záverom odvolacieho súdu nesúhlasí, či odmietnutím vylúčiť priľahlé pozemky zo súpisu podstaty, výkladom nepostihnuteľnej hodnoty obydlia ako nepredstavujúcej dôvod na vylúčenie majetku zo súpisu podstaty, alebo nemožnosti speňaženia, prípadne s iným záverom odvolacieho súdu. Právna otázka č. 2, teda

názoru dovolacieho súdu nebola vymedzená dostatočne jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, takže ani pri citlivom prístupe pri jej posudzovaní nedokázal dovolací súd určiť, ktorý z právnych záverov odvolacieho súdu považovala dovolateľka za nesprávny a ako by mala byť táto otázka

dovolateľky riešená. Bez vymedzenia právnej otázky konkrétnym spôsobom nemôže najvyšší súd pristúpiť k posúdeniu prípustnosti dovolania a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa. V dovolaní žalobkyne tak absentuje zákonom požadovaná náležitosť, t.j. dovolací dôvod v ňom nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 432 CSP, pričom absenciu uvedeného považuje CSP za dôvod pre odmietnutie dovolania. 48. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nezistil dôvodnosť podaného dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP a preto dovolanie žalovanej proti I. výrokovej časti rozsudku odvolacieho súdu

§ 447písm.

f)CSP odmietol. 49. Dovolateľka videla tzv. vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
f)CSP v tom, že odvolací súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania opomenul túto otázku posudzovať v rámci § 257 CSP, pričom dovolateľka vyslovila názor, že o aplikácii § 257 CSP rozhoduje súd ex offo. 50.

§ 420písm.

f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala je patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Ako vyplýva z obsahu dovolania, dovolanie sa týka aj výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým priznal žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania v plnom rozsahu. Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov (nie o výške trov konania) je rozhodnutím, ktorým sa pred odvolacím súdom konanie o tomto nároku s konečnou platnosťou končí, bolo ho preto možné z dôvodov zmätočnosti podrobiť prieskumu dovolacím súdom. Dovolací súd poukazuje na rozhodnutie veľkého senátu NS SR sp. zn. 1VObdo/2/2021 z
septembra 2021 z ktorého vyplýva (odsek
odôvodnenia), že vzhľadom na judikatúrny vývoj ako aj rozhodnutia ústavného súdu dospel veľký senát najvyššieho súdu k právnemu názoru, že rozhodnutím, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí, pre účely posudzovania vád zmätočnosti v zmysle § 420 CSP je aj rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania. Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že k totožnému záveru dospel v skoršom rozhodnutí aj ústavný súd, keď v uznesení I. ÚS 275/2018 z
augusta 2018 konštatoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu o odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania s konečnou platnosťou je v otázke nároku na náhradu trov rozhodnutím konečným (ktorým sa konanie o tejto otázke nároku končí). S poukazom na uvedené je

dovolacieho súdu dovolaním napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu, týkajúci sa nároku na náhradu trov konania prípustným predmetom dovolania. 52. Relevantné znaky, ktoré charakterizujú procesnú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm.

f)CSP sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces a b/ nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Právo na spravodlivý súdny proces predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov. Vyššie citované ustanovenie § 420 písm.
f)CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú zákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu a ktorý zároveň znamená aj porušenie procesných práv, garantovaných Ústavou Slovenskej republiky. Pod pojmom „procesný postup“ (čo vyplýva aj z doteraz platnej konštantnej judikatúry NS SR k ust. § 237 ods. 1 písm.
f)OSP a judikatúry Ústavného súdu SR) sa rozumie faktická (ne)činnosť súdu znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení, resp. možnosť jej aktívnej účasti v spore. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie

čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo strany sporu aj na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. 53.

§ 257

CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitého zreteľa. 54.

§ 396ods.

1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 55.

§ 124ods.

1 CSP každé podanie sa posudzuje

jeho obsahu.

Dovolací súd sa nestotožnil s názorom dovolateľky, že by odvolací súd bol povinný o aplikácii § 257 CSP rozhodovať ex offo, bez jej návrhu. V prejednávanej právnej veci však dovolací súd z obsahu spisu zistil, že síce žalobkyňa výslovne nežiadala, aby odvolací súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania aplikoval ustanovenie § 257 CSP, ale sú v ňom založené viaceré doklady napr. žiadosť o poskytnutie právnej pomoci z
decembra 2019

zák. č. 327/2005 o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, rozhodnutie Centra právnej pomoci z

februára 2020 č. s. KaTN/1385/2020 o priznaní nároku na poskytovanie právnej pomoci žalobkyni, ktoré bolo vydané na základe posúdenia ňou predložených dôkazov, ktorými malo centrum za preukázané, že spĺňa podmienky na poskytnutie právnej pomoci, viaceré doklady týkajúce sa jej zdravotného stavu, ktoré je, vzhľadom na ich obsah, pri nie formalistickom prístupe potrebné posudzovať ako jej žiadosť o aplikáciu ustanovenia § 257 CSP a o návrhu na náhradu trov konania rozhodnúť až po posúdení, či v prejednávanej právnej veci neexistujú na strane žalobkyne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznať žalovanému, či už zčasti alebo v celom rozsahu, nárok na náhradu trov konania. Nakoľko z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu (odsek
a 67.) je zrejmé, že odvolací súd vychádzal pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania iba zo zásady úspechu v konaní, bez toho, že by sa zaoberal, či tu nie sú na strane žalobkyne v zmysle § 257 CSP dôvody hodne osobitého zreteľa, nezaoberal sa dokladmi založenými v spise ani stanoviskom žalovaného k prípadnej aplikácii ustanovenia § 257 CSP. Dovolací súd dospel k záveru že v tejto časti rozsudok odvolacieho súdu trpí v zmysle § 420 písm. f) CSP vadou zmätočnosti a preto rozsudok odvolacieho súdu vo výrokoch III. a IV. zrušil a vec mu

§ 449ods.

1 v spojení s § 450 CSP vrátil na ďalšie konanie, v ktorom odvolací súd opätovne posúdi podania žalobkyne v zmysle § 124 ods. 1 a 257 CSP z hľadiska existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa a následne rozhodne o náhrade prvostupňového, odvolacieho i dovolacieho konania v zmysle § 453 ods. 1 a 3 CSP.

Nakoľko v priebehu dovolacieho konania bola pobočka zahraničnej banky sídliaca v Slovenskej republike na základe dobrovoľného výmazu dňa
apríla 2025 vymazaná z obchodného registra vedeného Mestským súdom Bratislava III Oddiel: PO Vložka č. 2990/B, dovolací súd v konaní pokračoval so samotnou zahraničnou bankou BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, so sídlom boulevard Haussmann 1, Paríž 750 09, Francúzska republika (§ 21 ods. 4 písm. b) a ods. 5 písm. b) Obchodného zákonníka).
So zreteľom na skutočnosť, že vo veci samej bolo dovolanie žalobkyne odmietnuté a v závislých výrokoch o nároku na náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania bol rozsudok odvolacieho súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, dovolací súd nevyhovel návrhu žalobkyne

§ 444ods.

1 CSP na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku. 59. Uznesenie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.