Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Obdo/17/2025 Identifikačné číslo spisu: 8118204442 Dátum vydania rozhodnutia: 13.05.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Ivana Nemčeková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 421ods.

1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

1. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
2. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo
3. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 18.

§ 432ods. 1 a 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

§ 442CSP, dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd.

K prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP

1. Žalobca v dovolaní uviedol, že prípustnosť jeho dovolania je daná ustanovením § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
2. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (§ 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v takom prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.
3. Pre všetky procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“, a to, ako dovolateľ túto otázku v dovolaní zadefinuje a špecifikuje. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť pritom len otázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
4. Právnou úpravou dovolania v Civilnom sporovom poriadku sa sleduje náprava nesprávností v individuálnom spore dovolateľa, ale tiež dosiahnutie cieľov významných z hľadiska celkového rozhodovania všeobecných súdov Slovenskej republiky. Ustanovením § 421 ods. 1 písm. a) CSP sa takto sleduje zámer minimalizovať nežiaduce odklony rozhodnutí odvolacích súdov od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a tým prispieť k ich jednotnému rozhodovaniu. Účelom ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dosiahnuť vyriešenie dosiaľ ešte nevyriešenej právnej otázky a prispieť k vytvoreniu ustálenej rozhodovacej praxe. Ustanovenie § 421 ods. 1 písm. c) CSP má za cieľ dosiahnutie jednoty v rozhodovaní dovolacích senátov.
5. Z hľadiska prípustnosti dovolania

§ 421ods.

1 CSP má tiež osobitný význam korelačný vzťah medzi „právnou otázkou“ a „rozhodovacou praxou dovolacieho súdu“. Pojem „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ definuje judikát R 71/2018 tak, že doň patria predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. 25. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm.

1. a)CSP, je charakteristická „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej dovolací súd už určitú právnu otázku vyriešil a odvolací súd sa svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“, pričom za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu možno považovať aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili. 26. Vo vzťahu k právnej otázke v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP dovolací súd uvádza, že podľa judikatúry ústavného súdu: „I. Pojem „otázka vyriešená“ podľa § 421 ods. 1 písm.
3. b)CSP treba vykladať ako „vyriešená ustálene“. Zmyslom prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia je umožniť dovolateľom obrátiť sa na najvyšší súd s požiadavkou o právny názor až dovtedy, dokým sa právny názor k danej otázke neustáli. Tento výklad má svoj racionálny základ, ktorý pramení z účelu dovolania, spočívajúci v požiadavke, aby najvyšší súd vlastným meritórnym rozhodovaním rozvíjal, zjednocoval a vytváral judikatúru slovenských súdov, a tak naplnil princíp právnej istoty ako jeden zo základných pilierov právneho štátu. II. Ustálená prax musí byť zrejmá nielen dovnútra (že o nej vie najvyšší súd, príp. sporové strany), ale aj navonok (vo vzťahu k verejnosti). Ak nastane situácia, že najvyšší súd považuje určitý právny názor za ustálený, je vhodné, aby ho publikoval v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.“ (I. ÚS 115/2020; ZNaU 33/2020). 27. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ s výslovným poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm.
4. b)CSP konkretizoval dve právne otázky, ktoré podľa neho doteraz neboli dovolacím súdom vyriešené vôbec (druhá otázka), resp. vyriešené ustálene (prvá otázka). Z prvej dovolateľom formulovanej právnej otázky, vzhľadom na celkový kontext dôvodov podaného dovolania, vyplýva, že v podstate smeruje k posúdeniu času vzniku tzv. zákonného vecného bremena v prípade, keď si subjekty daného právneho vzťahu týkajúceho sa obmedzenia užívacích práv vlastníka nehnuteľnosti, na ktorej je (vo verejnom záujme) umiestnené telekomunikačné zariadenie (anténny systém) oprávnenej osoby (tu žalovaného), súbežne dobrovoľne usporiadajú vzájomné vzťahy a nároky prostriedkami súkromného práva, v tomto prípade nájomnou zmluvou. Dovolateľ teda namieta právny názor odvolacieho súdu, ústiaci k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby, podľa ktorého v danom prípade k obmedzeniu užívania nehnuteľnosti vo verejnom záujme došlo v roku 1998, a preto s tým spojený nárok na primeranú náhradu, uplatnený žalobcom v roku 2018, je podľa právnej úpravy obsiahnutej v § 12 ods. 4 až 6 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách prekludovaný. Podľa opozitného názoru dovolateľa však skutočnosťou podstatnou pre určenie času vzniku zákonného vecného bremena malo byť uzavretie a trvanie, resp. skončenie nájomnej zmluvy so žalovaným, ako primárny právny titul žalovaného na užívanie nehnuteľnosti žalobcu, a nie čas vzniku (začiatok) samotného núteného obmedzenia užívania danej nehnuteľnosti. 28. K druhej formulovanej dovolacej otázke, či je upovedomenie organizácie spojov podľa § 12 ods. 2 zákona č. 110/1964 Zb., adresované vlastníkom a užívateľom nehnuteľností, ako podmienka vzniku zákonného vecného bremena, a pokiaľ nie, aký je zmysel a aké sú následky porušenia tejto povinnosti, dovolateľ predostrel svoj právny názor, podľa ktorého žalovaný bol podľa § 12 ods. 1 písm.
5. a)v spojení s § 12 ods. 3 cit. zákona „iba oprávnený zriadiť a vykonávať práva zodpovedajúce spornému zákonnému vecnému bremenu“. Žalovaný o tento právny titul neprejavil záujem, o čom má svedčiť to, že neupovedomil žalobcu pred začatím výkonu práv zodpovedajúcich spornému zákonnému bremenu, „čím si ani nesplnil povinnosť podľa § 12 ods. 2 zákona č. 110/1964 Zb.“ 29. Z vyššie uvedeného vyplýva konštatovanie dovolacieho súdu, že vo vzťahu k obom právnym otázkam nastoleným dovolateľom boli splnené náležitosti odôvodnenia dovolania vyžadované úpravou obsiahnutou v § 432 ods. 1 a 2 CSP. 30. Dovolací súd sa ďalej pri skúmaní prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP zameral na doterajšiu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu k prvej otázke, kľúčovej pre napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, súvisiacej so vznikom zákonného vecného bremena, za situácie koexistencie zákonného vecného bremena a nájomnej zmluvy dotknutých strán. 31. K otázke koexistencie zákonného vecného bremena a nájomnej zmluvy prijal najvyšší súd právny záver v uznesení zo 4. júna 2019 sp. zn. 4Sžrk/14/2018, v ktorom bola riešená obdobná skutková situácia vzniku zákonného vecného bremena, ktorého zápis do katastra nehnuteľností bol vykonaný záznamom v súlade s § 66 ods. 2 ZEK. Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že vecné bremeno v danom prípade má evidenčný charakter, a to ku právu, ktoré už vzniklo na základe inej právnej skutočnosti a to zriadením Základňovej stanice a RR bodu Prešov - Sekčov na základe stavebného povolenia vydaného Mestom Prešov. ... Zápis zákonného vecného bremena je technický úkon deklarujúci existujúci právny stav. ... Kasačný súd poukazuje, že popri sebe môže existovať inštitút zákonného vecného bremena a zároveň inštitút nájomnej zmluvy. ... Preto sa kasačný súd nestotožňuje s názorom kasačného sťažovateľa, že inštitút zákonného vecného bremena je možné uplatniť len v prípadoch, kde medzi vlastníkom a prevádzkovateľom (podnikom) verejných sietí nie je žiadny vzťah. Uvedené rozhodnutie bolo podrobené prieskumu zo strany ústavného súdu, ktorý súhlasil s tam vyslovenými závermi. Ústavný súd SR v predmetnom náleze sp. zn. III. ÚS 713/2022 konštatoval, že: „vecné bremeno vzniknuté na základe zákona predstavuje verejnoprávny zásah do vlastníckeho práva bez toho, aby vlastník dotknutej veci s takýmto zásahom musel vysloviť súhlas. Zákonné vecné bremeno má osobitný charakter daný skutočnosťou, že vzniká bez potreby vyjadrenia vôle dotknutého subjektu priamo na základe zákonnej úpravy tak, že vlastník dotknutej veci je povinný niečo strpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať “. 32. Ďalej predmetom dovolacieho prieskumu najvyššieho súdu v rozsudku z 29. júna 2023 sp. zn. 5Cdo/174/2022 bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 23. marca 2022 sp. zn. 2Co/15/2018, v ktorom bola rovnako riešená otázka vzniku zákonného vecného bremena v nadväznosti na telekomunikačné zariadenie na pozemku žalobcu vybudované v rokoch 1999 a 2000 a priznanie primeranej náhrady za obmedzenie užívania nehnuteľnosti, pričom Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že žalovanému vzniklo na pozemku žalobcu momentom vybudovania telekomunikačného zariadenia právo užívať pozemok žalobcu a skutočnosť, že si sporové strany upravili vzájomný vzťah nájomnou zmluvou, nemôže zmeniť právnu skutočnosť vzniku vecného bremena momentom naplnenia § 12 ods. 1 zákona č. 110/1964 Zb., resp. posunúť vznik zákonného vecného bremena k momentu zániku nájomného vzťahu. Najvyšší súd sa v rámci dovolacieho prieskumu zaoberal najmä prípustnosťou a dôvodnosťou dovolania podľa § 420 písm.
6. f)CSP z pohľadu vykonaného dokazovania, hodnotenia zisteného skutkového stavu a odôvodnenia rozhodnutia a pri namietanom nesprávnom posúdení veci konštatoval, že dovolateľ nevymedzil právnu otázku, preto sa týmto dovolacím dôvodom nezaoberal. Najvyšší súd dovolanie v predmetnej veci zamietol. 33. Dovolací súd konštatuje, že uznesenie najvyššieho súdu zo 4. júna 2019 sp. zn. 4Sžrk/14/2018 bolo prijaté ako rozhodnutie kasačného súdu na základe podanej kasačnej sťažnosti v konaní podľa § 438 ods. 2 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov a zároveň nejde o rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, prípadne o rozhodnutie, ktorého právne závery by boli opakovane nasledované ďalšími rozhodnutiami najvyššieho súdu. Zároveň rozsudok najvyššieho súdu z 29. júna 2023 sp. zn. 5Cdo/174/2022 sa právnym posúdením veci nezaoberal, konštatoval len, že v preskúmavanom konaní neprišlo k procesnému pochybeniu. Z uvedeného dôvodu nejde podľa dovolacieho súdu o právnu otázku, ktorá by bola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, predstavovanej uvedenými rozhodnutiami, vyriešená. 34. Dovolací súd však k prvej právnej otázke poukazuje na ďalší rozsudok najvyššieho súdu z 25. septembra 2024 sp. zn. 4Obdo/72/2022, v ktorom bola riešená obdobná situácia (pozn. - medzi totožným žalobcom a iným oprávneným subjektom) ako v tu posudzovanom prípade a z odôvodnenia ktorého vyplýva, že relevantná právna úprava zákona č. 110/1964 Zb. na vznik zákonného vecného bremena vyžadovala existenciu verejného záujmu a výkon oprávnení vymedzených v § 12 ods. 1 organizáciami spojov (§ 1 ods. 3 zákona č. 110/1964 Zb.). Zo skutkových okolností tam posudzovaného prípadu vyplýva, že v čase zriadenia anténneho systému v roku 1997 žalovaný uskutočnil výkon predmetných zákonných oprávnení vo verejnom záujme (zabezpečenie poskytovania verejných telekomunikačných služieb), čím boli splnené zákonné podmienky na vznik zákonného vecného bremena. Od uvedeného momentu žalobcovi začala plynúť lehota v zmysle § 12 ods. 6 zákona č. 110/1964 Zb. na uplatnenie náhrady za obmedzenie užívania nehnuteľnosti, pričom žalobca v tejto lehote o náhradu na súde nepožiadal. K námietke žalobcu, že pri výkone zákonných oprávnení vymedzených v § 12 ods. 1 zákona č. 110/1964 Zb. neprišlo k nútenému obmedzeniu užívania nehnuteľností, ale realizácia bola dobrovoľná, o čom má svedčiť uzatvorená nájomná zmluva medzi stranami sporu, dovolací súd v rozsudku sp. zn. 4Obdo/72/2022 konštatoval, že: „K vzniku vecných bremien tak prišlo zo zákona, na základe realizácie zákonom vymedzených oprávnení, a to bez ohľadu na skutočnosť, či mali sporové strany uzatvorenú nájomnú zmluvu. Realizáciou týchto oprávnení prichádza k obmedzeniu vlastníka v užívaní nehnuteľnosti. Ide o verejnoprávny inštitút uplatňovaný vo verejnom záujme, ktorý nastáva automaticky zo zákona, ak nastane vymedzená právna skutočnosť, ktorou je v tomto prípade zriadenie telekomunikačného zariadenia na nehnuteľnosti žalobcu. V prípade nájomnej zmluvy a zákonného vecného bremena nemožno hovoriť o konkurencii dvoch inštitútov, ktorých súčasná existencia by sa navzájom vylučovala. Ide o odlišné inštitúty napĺňajúce odlišný účel. Aj keď sa nájomnou zmluvou môže upraviť užívanie nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu súvisiace s umiestnením telekomunikačných zariadení na nehnuteľnostiach žalobcu, v rozsahu zodpovedajúcom oprávneniam z vecného bremena ide o úpravu nadbytočnú. Oprávneniami obmedzujúcimi vlastníka nehnuteľnosti žalovaný musí disponovať bez ohľadu na skutočnosť, či prišlo alebo v budúcnosti príde k uzatvoreniu nájomnej zmluvy, a to práve z dôvodu zabezpečenia poskytovania verejných telekomunikačných služieb (aktuálne už elektronických telekomunikačných služieb). Preto nie je možné dospieť k záveru, že zákonné vecné bremeno by vznikalo (a zanikalo) v závislosti od toho, či vlastník nehnuteľnosti uzatvorí nájomnú zmluvu. K obmedzeniu užívania nehnuteľnosti, od momentu ktorého plynula žalobcovi lehota na uplatnenie práva na primeranú náhradu v súlade s § 12 ods. 6 zákona č. 110/1964 Zb. a § 46 ods. 4 zákona č. 195/2000 Z. z., tak prišlo najneskôr zriadením telekomunikačných zariadení na nehnuteľnostiach žalobcu. Žalobca bol od momentu zriadenia telekomunikačných zriadení na nehnuteľnostiach žalobcu obmedzený na svojom vlastníckom práve v rozsahu, ktorý zodpovedal oprávneniam patriacim žalovanému vo vzťahu k zriadeniu a prevádzke telekomunikačných zariadení.“ (sp. zn. 4Obdo/72/2022, ods. 41). „Vzhľadom na uvedené závery preto nie je možné sa stotožniť s právnym názorom žalobcu, že k vzniku vecného bremena a vzniku obmedzenia užívania jemu patriacich nehnuteľností a teda k plynutiu lehoty na uplatnenie primeranej náhrady za obmedzenie užívania nehnuteľností mohlo prísť až v momente ukončenia nájomného vzťahu.“ (tamtiež, ods. 42). 35. Najvyšší súd po zistení, že rozsudok dovolacieho súdu sp. zn. 4Obdo/72/2022 zo dňa 25. septembra 2024 predstavuje rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2025 pod č. R 12/2025, a to na základe odsúhlasenia predpísaným spôsobom na zasadnutí obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu konaného dňa 28. mája 2025 (§ 21 ods. 3 písm. d/ zák. č. 757/2004 Z. z.), dospel k záveru, že v tu posudzovanej veci nie je možné prípustnosť dovolania v časti namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci vyvodiť z § 421 ods. 1 písm.
7. b)CSP, tak ako žiadal dovolateľ. Uvedený judikát najvyššieho súdu (R 12/2025) totiž aktuálne predstavuje ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, a preto nie je možné konštatovať, že prvá dovolateľom formulovaná právna otázka doteraz nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte (ustálene) vyriešená. 36. Na vyššie uvedený záver nemá vplyv to, že dovolanie v danej veci bolo podané dňa 13. mája 2025, t. j. pred schválením uvedeného rozhodnutia sp. zn. 4Obdo/72/2022 zo dňa 25. septembra 2024 na publikáciu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Vyplýva to aj zo záverov ústavného súdu v náleze sp. zn. I. ÚS 51/2020, podľa ktorých: „Skúmanie prípustnosti dovolania je tak vecou dovolacieho súdu, ktorý ale nie je viazaný jeho vymedzením (§ 419 CSP - ak to zákon pripúšťa). Povinnosť dovolateľa vymedziť a konkretizovať prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP treba vnímať ako jeho povinnosť predostrieť vlastnú argumentáciu v prospech prípustnosti dovolania, a tak napomôcť preskúmaniu rozhodnutia dovolacím súdom. Dovolací súd však nie je vymedzením prípustnosti viazaný a skúma ju aj sám. Najvyšší súd nemôže byť viazaný tým, o ktorý prípad právnej otázky podľa § 421 ods. 1 CSP oprel prípustnosť dovolania dovolateľ. Situácia dovolateľa sa totiž môže v priebehu dovolacieho konania meniť. Napríklad ak dovolateľ tvrdí, že právna otázka ešte nebola na dovolacom súde riešená a medzičasom k jej vyriešeniu došlo. V tomto prípade sa prípustnosť dovolania zmení počas konania.“ 37. Dovolací súd teda na prvú právnu otázku dovolateľa dal už skôr odpoveď v rozsudku sp. zn. 4Obdo/72/2022 zo dňa 25. septembra 2024, z ktorého sa v priebehu tohto dovolacieho konania stal judikát najvyššieho súdu publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. R 12/2005 s publikovanou právnou vetou: „Vecné bremeno v zmysle § 12 ods. 1 zákona č. 110/1964 Zb. a § 46 ods. 1 zákona č. 195/2000 Z. z. na cudzej nehnuteľnosti vzniká zo zákona, keď vo verejnom záujme dôjde k obmedzeniu vlastníka v užívaní tejto nehnuteľnosti. Za deň vzniku núteného obmedzenia vlastníka ako rozhodujúceho momentu pre plynutie zákonnej lehoty na uplatnenie nároku na primeranú náhradu za obmedzenie užívania nehnuteľnosti zriadením telekomunikačného zariadenia na tejto nehnuteľnosti sa považuje najneskôr deň zriadenia takéhoto zariadenia na tejto nehnuteľnosti.“ Uvedená právna veta sa obdobne vzťahuje aj na vec tu posudzovanú v tej časti, ktorá sa týka aplikácie a interpretácie príslušných ustanovení zákona č. 110/1964 Zb. na zistený skutkový stav. V danom prípade preto nebolo možné po prijatí tohto judikátu považovať za splnené podmienky prípustnosti tejto časti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
8. b)CSP, tak ako argumentoval dovolateľ v podanom dovolaní. 38. Vzhľadom na konštatovanú neprípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
9. b)CSP, dovolací súd ďalej zisťoval aj podmienky prípustnosti dovolania z dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm.
10. a)CSP, a teda, či sa odvolací súd v napadnutom rozhodnutí pri právnom posúdení prvej otázky formulovanej dovolateľom, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorú predstavuje judikát č. R 12/2025. V tomto smere sa dovolací súd opieral aj o nález ústavného súdu sp. zn. III ÚS 7/2023 z 28. septembra 2023, podľa ktorého: „Zo základného práva na súdnu ochranu vyplýva povinnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky posúdiť prípustnosť dovolania podaného v civilnom sporovom konaní pre nesprávne právne posúdenie veci nielen z hľadiska zákonom predpokladaného dôvodu, ktorý dovolateľ výslovne v dovolaní označil, ale skúmať ju aj podľa ostatných dôvodov prípustnosti uvedených v § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku.“ 39. Podstatné je, že skutkové okolnosti, ktoré boli predmetom právneho posúdenia v citovanom judikáte R 12/2025 a tie, ktoré tvoria základ rozhodnutia v danom dovolacom prípade, sú porovnateľné (časovo, miestne, vecne). Z časového hľadiska ide v oboch prípadoch o zriadenie anténneho systému oprávnenou osobou počas platnosti zákona č. 110/1964 Zb., tento systém bol umiestnený na nehnuteľnostiach totožného žalobcu (areál nemocnice), pričom v oboch prípadoch došlo aj k uzavretiu nájomnej zmluvy na určitý čas. Dovolací súd uvádza, že potrebným dovolacím prieskumom nevzhliadol dôvod pre odklon od vyššie uvedeného právneho názoru vysloveného v judikáte č. R 12/2025, v plnej miere dopadajúceho aj na tu posudzovaný prípad uplatneného nároku na jednorazovú náhradu za obmedzenie užívania nehnuteľnosti oprávnenou osobou podľa aplikovaného zákona č. 110/1964 Zb., t.j. právnej úpravy platnej v dobe vzniku tzv. zákonného vecného bremena. Podľa dovolacieho súdu teda nie je možné sa stotožniť s právnym názorom žalobcu, že k vzniku zákonného vecného bremena a k začatiu plynutia lehoty na uplatnenie nároku na primeranú náhradu za obmedzenie užívania nehnuteľnosti mohlo v danom prípade prísť až v momente ukončenia nájomného vzťahu strán. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí ako aj pred ním súd prvej inštancie na zistený skutkový stav veci, ktorým bol dovolací súd podľa § 442 CSP viazaný, správne aplikoval právnu úpravu platnú v čase vzniku zákonného vecného bremena, pričom v plnej miere odkazuje na uvedené právne závery v judikáte č. R 12/2025, z nich najmä na vyššie citovaný odsek 41 a 42 odôvodnenia. 40. Pre úplnosť dovolací súd rekapituluje, že pre rozhodnutie odvolacieho súdu bola relevantná právna úprava obsiahnutá v § 12 ods. 1, 3, 4 až 6 zákona č. 110/1964 Zb. v znení účinnom v roku 1998, v súvislosti s vydaním kolaudačného rozhodnutia Oblastného telekomunikačného úradu - Prešovský kraj č. 259/1998-VTS-MK zo dňa 04.11.1998, ktorým bolo povolené užívanie stavby „Základňová stanica a RR bod NMT a GSM NsP Prešov“ umiestnenej v priestoroch budovy vo vlastníctve žalobcu. Podstatný pre rozhodnutie o zamietnutí žaloby bol záver, opierajúci sa o § 12 ods. 6 cit. zákona, podľa ktorého žiadosť podľa odseku 5 sa musí podať do 12 mesiacov odo dňa, keď k obmedzeniu užívania nehnuteľnosti došlo, inak nárok zaniká. Zo skutkového stavu zisteného súdmi nižšej inštancie vyplýva, že Okresný úrad Prešov, katastrálny odbor upovedomil dňa 03.03.2017 žalobcu, že toho istého dňa zriadil na návrh žalovaného na základe § 66 odsek 1 písmeno
11. a)zákona č. 351/2011 Z. z. ZEK, vecné bremeno spočívajúce v zriadení vecného bremena na LV č. 1962, okres Prešov, k. ú. Prešov ako Z 604/2017, ako právo na prevádzkovanie základňovej stanice a rádioreleového bodu Prešov - Nemocnica v prospech žalovaného. Dovolací súd sa stotožňuje s tým, že neskoršia právna úprava v odvetví telekomunikácií rovnako upravovala náhradu za vecné bremeno ako jednorazovú, ktorá neuplatnením v stanovenej lehote zaniká. Neskoršou právnou úpravou neprišlo k obnoveniu prekludovaného práva vlastníka nehnuteľnosti na náhradu za obmedzenie užívania nehnuteľnosti. Uvedené nevyplýva z prechodných ustanovení neskoršej právnej úpravy (§ 78 ods. 7 ZEK). Nárok žalobcovi na primeranú náhradu tak žalobcovi vznikol jednorazovo, vždy v čase realizácie príslušného telekomunikačného zariadenia a neobnovil sa neskoršou právnou úpravou aj napriek tomu, že k zápisu vecného bremena do katastra nehnuteľností, ktorý však má len deklaratórny a evidenčný charakter, prišlo až na základe ZEK. Tak ako vyplýva aj zo záverov v judikáte č. R 12/2025, nie je možné sa stotožniť s právnym názorom žalobcu, že k vzniku vecného bremena a vzniku obmedzenia užívania jemu patriacich nehnuteľností (resp. nehnuteľností vo vlastníctve štátu, ktoré má žalobca v majetkovej správe), a teda k plynutiu lehoty na uplatnenie primeranej náhrady za obmedzenie užívania nehnuteľností mohlo prísť až v momente ukončenia nájomného vzťahu. Najvyšší súd v uvedenom judikáte konštatoval, že aj keď sa nájomnou zmluvou môže upraviť užívanie nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu súvisiace s umiestnením telekomunikačných zariadení na nehnuteľnostiach žalobcu, v rozsahu zodpovedajúcom oprávneniam z vecného bremena ide o úpravu nadbytočnú. Taktiež vysvetlil, že nie je nesprávne právne nazeranie dovolateľa na ním len podsúvaný zdanlivý konflikt medzi verejným záujmom a vznikom vecného bremena na základe zákona na jednej strane a nájomnou zmluvou ako inštitútom súkromného práva s tým, že vzhľadom na jeho konsenzuálny charakter má mať prednosť pred verejnoprávnou úpravou a dokonca počas jeho trvania upozadiť či úplne potlačiť verejný záujem a vertikálne pôsobenie noriem verejného práva (tu zákon č. 110/1964 Zb.). Najvyšší súd sa v uvedenom judikáte zreteľne vyjadril, že: „K vzniku vecných bremien tak prišlo zo zákona, na základe realizácie zákonom vymedzených oprávnení, a to bez ohľadu na skutočnosť, či mali sporové strany uzatvorenú nájomnú zmluvu. Realizáciou týchto oprávnení prichádza k obmedzeniu vlastníka v užívaní nehnuteľnosti. Ide o verejnoprávny inštitút uplatňovaný vo verejnom záujme, ktorý nastáva automaticky zo zákona, ak nastane vymedzená právna skutočnosť, ktorou je v tomto prípade zriadenie telekomunikačného zariadenia na nehnuteľnosti žalobcu. V prípade nájomnej zmluvy a zákonného vecného bremena nemožno hovoriť o konkurencii dvoch inštitútov, ktorých súčasná existencia by sa navzájom vylučovala. Ide o odlišné inštitúty napĺňajúce odlišný účel.“ Dovolací súd týmto považuje podstatu prvej otázky dovolateľa za zodpovedanú aj v tu posudzovanej veci a keďže nevzhliadol žiaden dôvod na odchýlenie sa od záverov vyjadrených v judikáte č. R 12/2025, konštatoval v tejto časti neprípustnosť dovolania pre nenaplnenie dôvodov ani podľa § 421 ods. 1 písm.
12. a)CSP. 41. K druhej otázke dovolací súd uvádza, že sa viazala k výkladu § 12 ods. 2 veta prvá zákona č. 110/1964 Zb., podľa ktorého organizácia spojov je povinná pred začatím výkonu oprávnenia podľa predchádzajúceho odseku bez meškania upovedomiť vlastníkov alebo užívateľov dotknutých nehnuteľností. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd sa síce vyjadril aj k odvolacej námietke týkajúcej sa žalobcom tvrdených dôsledkov nesplnenia notifikačnej povinnosti oprávnenej osoby podľa § 12 ods. 2 cit. Zákona (ods. 10 a 34 odôvodnenia), avšak táto otázka nebola kľúčová pre rozhodnutie vo veci. Určujúce pre rozhodnutie oboch súdov nižších inštancií v dovolaním napadnutej časti bolo právne posúdenie sporu založené na aplikácii a interpretácii § 12 ods. 1, 3, 4 až 6 zákona č. 110/1964 Zb. Odvolací súd k tejto problematike len podporne a primerane poukázal aj na závery Ústavného súdu Českej republiky v náleze sp. zn. III. ÚS 2498/19 zo 17.03.2021, v zmysle ktorých k vzniku zákonného vecného bremena nie je potrebné splniť notifikačnú povinnosť; „upovedomenie vlastníkov alebo užívateľov dotknutých nehnuteľností o výkone práva zo zákonného vecného bremena nie je podmienkou jeho vzniku“. Dovolací súd dospel k záveru, že vzhľadom na už skoršou judikatúrou najvyššieho súdu vyriešenú prvú právnu otázku, zodpovedanie druhej dovolacej otázky týkajúcej sa interpretácie § 12 ods. 2 zákona č, 110/1964 Zb., nie je podstatné pre rozhodnutie v merite veci. Odvolací súd kľúčovo založil svoje rozhodnutie na konštatovaní uplynutia prekluzívnej lehoty podľa § 12 ods. 6 cit. zákona s tým, že začiatok jej plynutia bol viazaný na okolnosť povolenia zriadenia anténneho systému na nehnuteľnosti žalobcu v zmysle § 12 ods. 1 cit. zákona, a teda bez ohľadu na to, či si žalovaný voči žalobcovi splnil uvedenú notifikačnú povinnosť v zmysle § 12 ods. 2 cit. zákona. Zo záverov judikátu č. R 12/2025 je možné implicitne vyvodiť, že žiadna iná podmienka nebola potrebná, keďže priamo zo zákona „realizáciou týchto oprávnení prichádza k obmedzeniu vlastníka v užívaní nehnuteľnosti.“ Dovolateľom požadovaná náhrada ako predmet sporu sa pritom viaže na samotné obmedzenie užívania nehnuteľnosti. Zodpovedanie druhej dovolacej otázky by teda v konečnom dôsledku neznamenalo pre dovolateľa iný výsledok sporu. Súčasne časť druhej dovolacej otázky - v prípade, že splnenie notifikačnej povinnosti oprávnenej osoby nie je podmienkou vzniku zákonného vecného bremena „aký je zmysel a aké sú následky porušenia tejto povinnosti?, vyznieva v kontexte preskúmavanej veci hypoteticky, resp. teoreticky (akademicky), pričom otázky hypotetické, či akademické, bez priamej väzby na okolnosti danej veci a ich posúdenie určujúce pre výsledok sporu, netvoria prípustné dôvody dovolania. 42. Z uvedených dôvodov dovolací súd aj v tejto zvyšnej časti konštatoval nesplnenie podmienok prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP. 43. Podľa § 447 písm.
13. f)CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435. 44. Na základe vyššie uvedených dôvodov, za konštatovania neprípustnosti dôvodov dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP, najvyšší súd rozhodol o odmietnutí dovolania v celom rozsahu podľa § 447 písm.
14. f)CSP bez toho, aby vo veci vykonal vecnoprávny prieskum z hľadiska posudzovania dôvodnosti dovolania. 45. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd v zmysle § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalovanému ako úspešnej sporovej strane v dovolacom konaní priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. 46. Rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.