Obsah (12)

§ 255§ 396§ 151o§ 421§ 419§ 366§ 444§ 420§ 365§ 449§ 439§ 119

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Cdo/87/2025 Identifikačné číslo spisu: 1622200403 Dátum vydania rozhodnutia: 26.05.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Ivan Rumana Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:202

znaleckého posudku vo výške 13,01 eur/m2. K námietke žalovaného, že znalecký posudok nesprávne ohodnotil jeho pozemok, keď ho zaradil do zóny XXX a nie do zóny 4XX, uviedol, že nesprávnosť znaleckého posudku v tomto bode nezistil, keďže skutočnosť, že pozemok žalovaného sa

schváleného územného plánu obce P. Š. nachádza v lokalite č. XXX, v časti „29.2.

1. Chatové osady“ a je určený na výstavbu chát na individuálnu a rodinnú rekreáciu, vyplýva zo Stanoviska k ÚPI zo dňa 20.2.2023 Obce Plavecký Štvrtok, ktoré je súčasťou znaleckého posudku a opak žalovaný nepreukázal, okrem svojich tvrdení, žiadnymi dôkazmi. Keď mal ustálenú výmeru, resp. rozsah vecného bremena (222 m2) a jednotkovú cenu odplaty za zriadenie vecného bremena (13,01 eur/m2), musel pri rozhodovaní o odplate zohľadniť užívanie pozemku žalovaného ako prístupovej cesty ďalšími spoluvlastníkmi ostatných priľahlých pozemkov, teda bolo nutné pri určení odplaty vziať do úvahy celkový počet vlastníkov, ktorí spornú cestu užívajú. Znalkyňa delila výšku odplaty za zriadenie vecného bremena siedmimi, t. j. počtom priľahlých pozemkov, ktorých vlastníci užívajú spornú cestu: parcely č. XXXX/XX (list vlastníctva č. XXXX), č. XXXX/X (list vlastníctva č. XXXX), č. XXXX/XX (list vlastníctva č. 1XXX), č. XXXX/XX (list vlastníctva č. XXXX), č. XXXX/XX (list vlastníctva č. XXXX), č. XXXX/X (list vlastníctva č. XXXX). Ide celkovo o sedem vlastníkov nehnuteľností priľahlých k spornej prístupovej ceste, ktorí ňou pristupujú k svojim nehnuteľnostiam. Na prístup k svojim nehnuteľnostiam využívajú diel 1 o výmere 222 m2, či už v menšom alebo väčšom rozsahu, ale z polohy týchto nehnuteľností je zrejmé, že na prístup k ich nehnuteľnostiam vždy musia použiť príslušnú časť spornej prístupovej cesty. Všetci uvedení vlastníci majú na priľahlých nehnuteľnostiach stavby, preto bolo potrebné, aby boli zohľadnení pri stanovovaní hodnoty vecného bremena. Záverom dôvodil, že medzi stranami nebolo sporné, že je potrebné zriadiť vecné bremeno, keďže pozemok žalovaného bol, je a aj v budúcnosti bude vždy využívaný len ako prístupová cesta. Žalovaný však pri svojej ponuke zmluvného zriadenia vecného bremena nezohľadnil mieru a rozsah užívania spornej cesty všetkých vlastníkov, ktorí pristupujú po spornej ceste k svojim nehnuteľnostiam a od žalobcu vyžadoval úhradu odplaty za zriadenie vecného bremena v takej výške, akoby cestu žalobca užíval jediný. Z katastrálnej mapy je pritom zjavné, že všetci vlastníci stavieb v príslušnej oblasti využívajú spornú prístupovú cestu v rôznom rozsahu, vždy však využívajú aj ten jej diel, ktorý využíva aj žalobca, čo je nutné pri určení odplaty za zriadenie vecného bremena zohľadniť. Ako už uviedol, výmera vecného bremena, ktorú žalobca nevyhnutne potrebuje na prístup k svojej nehnuteľnosti, je 222 m2 a zo znaleckého posudku znalkyne C.. X. bola preukázaná jednotková cena za zriadenie vecného bremena vo výške 13,01 eur/m
2. Hodnota vecného bremena je tak v sume 2.887,42 eur (13,01 eur/m2 x 222 m2), ktorú rozdelil medzi sedem vlastníkov. Hodnota vecného bremena, ktorú je žalobca povinný zaplatiť za zriadenie práva prechodu a prejazdu je potom vo výške 412,49 eur (2.887,42 eur deleno 7). O náhrade trov konania rozhodol

§ 255ods.

1 CSP a § 262 ods. 1 CSP.

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej „odvolací súd“) rozsudkom z
2. novembra 2024 sp. zn. 15Co/155/2023 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 2.
3. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil v časti týkajúcej sa zriadenia vecného bremena. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Taktiež sa odvolací súd stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorým zriadil vecné bremeno tak, ako je uvedené v bode I. výrokovej časti napadnutého rozhodnutia, keďže v konaní bolo preukázané, že žalobca ako vlastník pozemkov parcelné č. 4745/5, č. 4745/36 a č. 4745/37 a stavby - rozostavaného rekreačného domu stojaceho na parcelách č. 4745/36 a č. 4745/37 (č. l. 14 spisu) nie je vlastníkom priľahlého pozemku parcelné č. 4745/15, ktorého vlastníkom je žalovaný (č. l. 12 spisu), pričom žalobca nemá zabezpečený prístup k svojej stavbe inak ako cez pozemok žalovaného. 2.
4. Následne odvolací súd dôvodil, že žalobca už v žalobe tvrdil a preukázal listom vlastníctva (č. l. 14 spisu), že žiada zriadiť vecné bremeno v prospech svojej stavby, a to rozostavaného rekreačného domu. Žalovaný potom, ako mu bola doručená žaloba s prílohami na vyjadrenie, mal vedomosť o tom, že v prípade žalobcu ide o rozostavanú stavbu, avšak na túto skutočnosť nijako nereagoval a v konaní pred súdom prvej inštancie iba namietal výšku odplaty za zriadenie vecného bremena. V tejto súvislosti poukázal odvolací súd na § 366 CSP, v ktorom sú upravené podmienky novôt v odvolacom konaní. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Opravný prostriedok s právom novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy. Uvedené znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. V ostatných prípadoch prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nie je možné uplatniť v odvolacom konaní. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd nezistil, že by v danej veci bol naplnený niektorý z dôvodov prípustnosti novoty v odvolacom konaní, preto na odvolaciu námietku žalovaného o tom, že nie sú splnené podmienky pre zriadenie vecného bremena, keďže v danom spore nejde o stavbu, ale o rozostavanú stavbu, ktorá stavbou nie je, neprihliadol, keďže túto námietku mohol vzniesť už v konaní pred súdom prvej inštancie, čo neurobil. 2.
5. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie určil nízku sumu primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena keďže súd prvej inštancie správne pri určení tejto sumy vychádzal zo znaleckého posudku č. 30/2023 predloženého žalobcom. Ak žalovaný tvrdil, že všeobecná hodnota vecného bremena je vyššia ako bola určená uvedeným znaleckým posudkom, mal na preukázanie tohto svojho tvrdenia predložiť, resp. označiť dôkazné prostriedky spôsobilé preukázať pravdivosť tohto tvrdenia, čo neurobil. Odvolací súd v tejto súvislosti dal do pozornosti, že teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien, po prvé ide o bremeno tvrdenia, ktoré môže privodiť jej úspech v konaní a po druhé, že musí svoje tvrdenia aj preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie čl. 8 CSP v spojení s § 185 CSP,

ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a

pokynov súdu. Uvedený článok stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na strane sporu a v prípade, ak neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, ale hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. Z právnej teórie vyplýva, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava Slovenskej republiky neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu, t. j. právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V danom spore žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania vyššej sumy náhrady za zriadenie vecného bremena, ako priznal súd prvej inštancie, ktorý správne pri určení tejto náhrady vychádzal z predloženého znaleckého posudku žalobcu. Ďalej odvolací súd uviedol, že neobstojí ani argumentácia žalovaného v odvolaní týkajúca sa námietok k predmetnému znaleckému posudku, v ktorom bola

neho zaradená parcela č. 4745/15 (pozemok žalovaného) do zóny 503 namiesto do zóny 502 a bolo prihliadnuté na ďalších vlastníkov priľahlých pozemkov. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v bodoch

1. a
2. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie náležite odôvodnil zaradenie pozemku žalovaného do zóny 503, a prečo pri určení výšky odplaty za zriadenie vecného bremena prihliadol na celkový počet vlastníkov, ktorí pozemok žalovaného používajú, s ktorým odôvodnením odvolací súd súhlasí a dodáva nasledovné. V znaleckom posudku č. 30/2023 znalkyňa vychádzala zo stanoviska obce P. Š. zo dňa 20.2.2023, z ktorého jednoznačne vyplýva, že pozemok žalovaného sa nachádza v lokalite č. XXX

schváleného územného plánu (č.l. 76 spisu). Odvolací súd konštatoval, že znalkyňa taktiež vysvetlila v bode

1. znaleckého posudku, z akého dôvodu rozdelila hodnotu vecného bremena medzi ďalšie oprávnené osoby. Ak žalovaný mal za to, že jeho pozemok bol zaradený do inej zóny a že pri určení hodnoty vecného bremena nemalo prísť k rozdeleniu medzi ostatných vlastníkov nehnuteľností využívajúcich jeho pozemok, mal na preukázanie týchto námietok označiť dôkazy, čo neurobil. Odvolací súd odkazuje v tejto súvislosti na vyššie uvedené dôkazné bremeno. 2.
2. Odvolací súd následne nesúhlasil s odvolacou námietkou žalovaného, že sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal s možnosťou obmedziť jeho vlastnícke právo iba v nevyhnutnom rozsahu, pretože v bode
3. napadnutého rozhodnutia sa súd prvej inštancie týmto náležite zaoberal. Odvolací súd dodal, že zriadením predmetného vecného bremena nebude neprimerane zasiahnuté do vlastníckych práv žalovaného, keď ako vyplýva z listu vlastníctva č. XXXX, pre katastrálne územie P. Š. (č. l. 12 spisu), na pozemku žalovaného (ako aj na jeho ďalších pozemkoch) sú už zriadené rovnaké vecné bremená, pričom už v čase kúpy týchto pozemkov si musel byť vedomý toho, že cez tieto pozemky sú a aj budú zriaďované obdobné vecné bremená. 2.
4. Záverom odvolací súd dôvodil, že opravil v zmysle § 224 CSP výrok I. napadnutého rozhodnutia v časti vyhotovenia geometrického plánu č. 156/2020, keď namiesto dňa 29.10.2020 bol uvedený dátum 12.11.2020, ako vyplýva z tohto dôkazu (č.l. 104 spisu), pričom uvedené pochybenie nemalo žiaden vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu, nakoľko napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 2.
5. V spojitosti s namietanými skutkovými závermi súdu prvej inštancie odvolací súd uviedol, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Poukázal na § 191 CSP, § 192, § 193, § 205 a § 220 CSP. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu o tom, prečo žalobe žalobcu vyhovel. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenal, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 2.
6. V súvislosti s námietkou nesprávneho právneho posúdenia súdom prvej inštancie odvolací súd konštatoval, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol

§ 396ods.

l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP. 3. Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj ,,dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm.

1. f)CSP a § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP. Namietajúc vyhodnotenie odvolacích dôvodov ako novôt v konaní (dôvodil, že nejde o prostriedky procesnej obrany - ak žalovaný „upozornil“ na fakt, že žalobca je vlastníkom iba rozostavanej stavby a teda nie sú splnené podmienky pre vyhovenie žaloby

§ 151oods.

3 Občianskeho zákonníka).

jeho názoru nebolo preukázané, že by žalobca bol vlastníkom stavby a nebolo možné aplikovať § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka. Rozsudok odvolacieho súdu považoval za arbitrárny. Odvolacia námietka sa týkala iba aplikácie práva, resp. nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadal, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Súčasne žiadal o odklad právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. V súvislosti s vymedzeným dovolacím dôvodom

§ 421ods.

1 písm.

1. b)CSP dovolateľ poukázal na nesprávne právne posúdenie otázok (ich konkretizáciu):
2. a)Vyhodnotenie námietky žalovaného vznesenej v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie týkajúcej sa nesplnenia podmienok pre vyhovenie žalobe na zriadenie vecného bremena, práva cesty

§ 151oods.

3 Občianskeho zákonníka, ako prostriedku procesnej obrany

§ 419

CSP následkom čoho sa odvolací súd

§ 366CSP touto námietkou nezaoberal.

b) Záver súdu, z ktorého vyplýva, že k rozostavanej stavbe je možné aplikáciou § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka zriadiť na priľahlých nehnuteľnostiach vecné bremeno - právo cesty (odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozsudku - bod 9. rozsudku). Dovolateľ je toho názoru, že argumentácia nenaplnením predpokladov (podmienok) pre vyhovenie žalobe

§ 151oods.

3 Občianskeho zákonníka nie je prostriedkom procesnej obrany (hmotnoprávnou námietkou v zmysle § 152 CSP). Strana sporu nemá povinnosť uplatniť pred súdom prvej inštancie a odvolací súd je povinný skúmať danú námietku ako námietku neprávneho právneho posúdenia veci v rámci odvolacieho prieskumu v rozsahu vymedzenom stranou, ktorá podala odvolanie. Namietal, že súd prvej inštancie je povinný z úradnej povinnosti v rámci aplikácie práva skúmať naplnenie hypotézy právnej normy vyjadrenej v § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka. Taktiež dovolateľ zastával názor, že z výkladu § 151 o ods. 3 Občianskeho zákonníka nie je možné dôvodiť právo vlastníka rozostavanej stavby na zriadenie vecného bremena v prospech vlastníka rozostavanej stavby spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok. 4. Žalobca sa k podanému dovolaniu nevyjadril. 5.

§ 444ods.

1, 2 CSP, dovolací súd môže na návrh odložiť právoplatnosť a vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. 6. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia

ustanovenia § 444 ods. 1 CSP a v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie (pozri napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/144/2019 alebo 2Cdo/91/2021, ktoré prešlo aj testom ústavnosti, viď IV. ÚS 578/2022 a v ňom odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Sž/165/95).

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné, a to z nasledujúcich dôvodov:
2. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. K dovolaciemu dôvodu

§ 420písm.

1. f)CSP 9. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
2. f)CSP sú zásah súdu do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94). 10. Ustanovenie § 420 písm.
3. f)CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 11. Pod porušením práva na spravodlivý proces vo všeobecnosti treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019, 4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019). 12. V prvom rade treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/41/2017, sp. zn. 3Cdo/214/2017, sp. zn. 8Cdo/5/2017, sp. zn. 8Cdo/73/2017, sp. zn. 9Cdo/213/2021). Dovolací súd preto skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľa, že v konaní došlo k ňou tvrdenej vade zmätočnosti, pričom takúto vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu zistil. 13. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu

§ 420písm.

f) CSP dovolateľ namietal vyhodnotenie odvolacích dôvodov ako novôt v konaní (dôvodil, že nejde o prostriedky procesnej obrany - ak žalovaný „upozornil“ na fakt, že žalobca je vlastníkom iba rozostavanej stavby a teda nie sú splnené podmienky pre vyhovenie žaloby

§ 151oods.

3 Občianskeho zákonníka).

jeho názoru nebolo preukázané, že by žalobca bol vlastníkom stavby a nebolo možné aplikovať § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka. Rozsudok odvolacieho súdu považoval za arbitrárny. Inak povedané, dovolateľ teda namietal, že odvolací súd jeho námietku nesprávneho právneho posúdenia veci (v otázke, či možno zriadiť vecné bremeno

§151o

Občianskeho zákonníka aj v prospech vlastníka ešte len rozostavanej stavby) vyhodnotil ako neprípustnú novotu odvolacieho konania (§366 CSP) a neprihliadal na ňu. 14. Dovolací súd v tejto súvislosti uvádza, že „Odvolacia námietka sporovej strany (v danom prípade žalovaného),

ktorej súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že postupom

§151o

Občianskeho zákonníka zriadil vecné bremeno v prospech vlastníka rozostavanej stavby, nebola neprípustnou novotou v odvolacom konaní

§ 366

CSP, ale námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorou sa mal odvolací súd zaoberať“. 15. Nedostatočná kvalita súdneho rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nezodpovedá procesným požiadavkám práva na spravodlivý proces, môže byť predmetom dovolacieho prieskumu v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP (m. m. IV. ÚS 154/2020, IV. ÚS 447/2020, I. ÚS 570/2020). Keď sa konajúci súd rozhodujúci o opravnom prostriedku sporovej strany nevysporiada s právne relevantnou argumentáciou sporovej strany adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší právo na spravodlivý proces

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (m. m. III. ÚS 402/08, IV. ÚS 279/2018).

1. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia pri otázke namietanej žalovaným v dovolaní konštatoval, že „žalovaný (už v konaní pred súdom prvej inštancie) mal vedomosť o tom, že v prípade žalobcu ide o rozostavanú stavbu, avšak na túto skutočnosť nijako nereagoval a v konaní pred súdom prvej inštancie iba namietal výšku odplaty za zriadenie vecného bremena. Keďže odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, opravný prostriedok s právom novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy. Odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. V ostatných prípadoch prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nie je možné uplatniť v odvolacom konaní. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd nezistil, že by v danej veci bol naplnený niektorý z dôvodov prípustnosti novoty v odvolacom konaní, preto na odvolaciu námietku žalovaného o tom, že nie sú splnené podmienky pre zriadenie vecného bremena, keďže v danom spore nejde o stavbu, ale o rozostavanú stavbu, ktorá stavbou nie je, neprihliadol, keďže túto námietku mohol vzniesť už v konaní pred súdom prvej inštancie, čo neurobil“.
2. Dovolací súd poukazuje na to, že žalovaný vo svojom odvolaní uplatnil odvolací dôvod

§ 365ods.

1 písm. h) CSP spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci, v rámci odôvodnenia ktorého poukazoval práve na to, že k rozostavanej stavbe nie je možné zriadiť vecné bremeno, nakoľko sa nejedná o stavbu

občianskoprávnych predpisov (naviac s poukazom na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo 442/2007 tvrdil, že „okolnosť, že zriadenia práva cesty cez priľahlý pozemok sa domáha vlastník nepovolenej či neohlásenej stavby, ktorý si k nej nezabezpečil prístup, je zásadne dôvodom, pre ktorý by súd vecné bremeno cesty zriadiť nemal“). Za nesprávne právne posúdenie veci je potrebné považovať chybnú aplikácia práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Žalovaný tak jednoznačne vymedzeným odvolacím dôvodom namietal nesprávne právne posúdenie veci (chybnú interpretáciu ustanovenia § 151o Občianskeho zákonníka v oprávnení zriadiť vecné bremeno cesty aj k rozostavanej stavbe). Žalovaný takouto námietkou netvrdil nové skutkové okolnosti, ktoré neboli predmetom posudzovania pred súdom prvej inštancie, ale namietal nesprávne právne posúdenie veci (pri inak nesporných skutkových okolnostiach veci). Nešlo preto o prostriedok procesného útoku alebo prostriedok procesnej obrany v zmysle § 149 CSP.

1. Dovolací súd považuje za potrebné poukázať aj na zásadu iura novit curia, v zmysle ktorej sporové strany nie sú povinné uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou súdu. Povinnosťou sporových strán je uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd rozhodujúci vo veci je povinný identifikovať právne normy, ktoré sa na zistené skutkové okolnosti majú aplikovať. Pokiaľ súd opomenie aplikáciu určitej právnej normy (príp. túto nesprávne interpretuje), ide o nedostatok v právnom posúdení veci, ktorý je sporová strana oprávnená uplatniť v opravných prostriedkoch.
2. Najvyšší súd poukazuje aj na uznesenie najvyššieho súdu z
3. februára 2025 sp. zn. 5Cdo/59/2023,v ktorom najvyšší súd konštatoval, že: „právny názor, že existencia (minimálne) držby žalobkyne popísanej hnuteľnej veci, nenapĺňa ani jedno z kritérií prostriedku procesného útoku alebo procesnej obrany, ako je uvedené v predchádzajúcich odsekoch. Je to len aplikácia práva na skutkovú podstatu zistenú zo skutkového stavu, je teda právnou kvalifikáciou, samotným právnym posúdením. Nemôže byť preto novotou v odvolacom konaní.“ Uvedený názor najvyššieho súdu, aj keď vzťahujúci sa na odlišnú skutkovú situáciu podporuje záver dovolacieho súdu, že námietku spočívajúcu v nesprávnom právnom posúdení veci nie je možné považovať za prostriedok procesného útoku alebo prostriedok procesnej obrany, ktorého uplatnenie v odvolacom konaní je limitované § 366 CSP. Vyhodnotenie žalovaného odvolacej námietky spočívajúcej v námietke nesprávneho právneho posúdenia veci ako neprípustnej novoty v odvolacom konaní bolo z uvedených dôvodov nesprávne. Žalovanému uvedeným postupom odvolací súd odoprel poskytnutie odpovede na podstatnú otázku, ktorá v konaní vznikla. Odvolací súd sa tým dopustil nesprávneho procesného postupu, ktorý napĺňa dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP a súčasne zakladá aj dôvodnosť dovolania žalovaného (§ 431 CSP).
4. Uvedené preto vylučovalo akýkoľvek iný záver dovolacieho súdu než ten, že spomínaný postup odvolacieho súdu mal za následok zaťaženie konania (pred odvolacím súdom) tvrdenou tzv. zmätočnostnou vadou

§ 420písm.

f) CSP. Absencia vysporiadania sa odvolacieho súdu v jeho rozsudku s takými odvolacími tvrdeniami, ktoré nejde (bez ďalšieho) označiť za nepodstatné (resp. ktoré nie sú neprípustnou novotou v odvolacom konaní, keďže sa nejdená o prostriedok procesného útoku alebo obrany, ale výlučne o právne posúdenie veci) je totiž tak závažným nedostatkom rozhodnutia (a zásahu ním do procesných práv strany sporu), ktorého intenzita zakladá (až) porušenie práva na spravodlivý súdny proces. 21. Najvyššiemu súdu za opísaného stavu vecí preto neostávalo iné, než

§ 449ods.

1 rozhodnúť spôsobom uvedeným vo výroku tohto jeho uznesenia (t. j. zrušiť rozsudok odvolacieho súdu, ktorým došlo k potvrdeniu prvoinštančného rozsudku, ako aj v časti trov konania - a vrátením mu veci na ďalšie konanie, keďže v prípade dovolateľom opodstatnene vytýkanou vadou

§ 420písm.

f) CSP konanie zaťažil práve odvolací súd a náprava vzniknutého stavu zrušením len jeho rozhodnutia sa zatiaľ javila postačujúcou).

1. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).
2. Dovolací súd zrušil nielen rozsudok odvolacieho súdu, ale aj súvisiace uznesenie súdu prvej inštancie z
3. marca 2025 č. k. 32C/21/2022 - 236 o určení výšky náhrady trov konania, ktoré izolovane existujúce (bez právoplatného rozhodnutia vo veci samej a bez právoplatného rozhodnutia o náhrade trov konania) neobstojí. Dovolací súd je totiž

§ 439písm.

a) CSP viazaný rozsahom dovolania okrem prípadov, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý. Výrokom závislým od rozhodnutia o napadnutom výroku je taký výrok, ktorého obsah je viazaný na iný výrok s tým, že sám osebe neobstojí, pokiaľ by tento iný výrok odpadol alebo bol zmenený. O samotnej výške náhrady trov konania bude preto v posudzovanej veci znova rozhodnuté v ďalšom konaní, a to po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). 24. Dovolací súd pre účely ďalšieho konania (pokiaľ išlo o dovolací dôvod

§ 421ods.

1 písm. b) CSP) zároveň poukazuje na to, že pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk pre zriadenie vecného bremena postupom

§ 151oods.

3 Občianskeho zákonníka postupujú súdy diferencovane v každom konkrétnom prípade, preto je teda možné konštatovať, že ide o prelínanie skutkových a právnych východísk posudzovania, ktoré nie je možné posudzovať a hodnotiť izolovane. 24.1.

§ 151oods.

3 OZ ak nie je vlastník stavby zároveň vlastníkom priľahlého pozemku a prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak, súd môže na návrh vlastníka stavby zriadiť vecné bremeno v prospech vlastníka stavby spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok. 24.

1. Ustanovenie § 151o ods. 3 bolo do Občianskeho zákonníka doplnené zákonom č. 568/2007 Z. z. a má svoj pôvod v zákone č. 140/1896 r. z., o prepožičiavaní nevyhnutných ciest, ktorý bol zrušený Občianskym zákonníkom č. 141/1950 Zb. Od
2. apríla 1952 do
3. januára 2008 vecné bremeno spočívajúce v práve nevyhnutnej cesty (cesty z núdze) bolo možné zriadiť len

stavebného zákona v súvislosti s vyvlastnením [§ 108 ods. 2 písm. d) a § 109 ods. 1 StavZ]. Prijatie ustanovenia § 151o ods. 3 v roku 2007 zákonodarca odôvodnil potrebami praxe. V Českej republike bolo ustanovenie § 151o ods. 3 v rovnakom znení doplnené už skôr, a to zákonom č. 367/2000 Sb. s účinnosťou od 1. januára 2001. Situácia predvídaná v § 151o ods. 3 OZ vo svojej podstate predstavuje konflikt vlastníckeho práva vlastníka stavby s vlastníkom pozemku. 24.3. Zriadiť vecné bremeno práva cesty

§ 151oods.

3 OZ možno za podmienok v tomto ustanovení uvedených. Na zriadenie práva nevyhnutnej cesty musia byť splnené tieto tri podmienky:

1. a)vlastník stavby nie je súčasne vlastníkom priľahlého pozemku,
2. b)prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak a
3. c)neexistujú okolnosti, ktoré zriadenie práva cesty vylučujú. 24.4. Splnenie podmienok pod písm.
4. b)a
5. c)nebolo v konaní sporným. Pokiaľ ide o podmienku pod písm.
6. a)platí, že

§ 151oods.

3 OZ možno zriadiť vecné bremeno len v prospech vlastníka stavby, nie v prospech vlastníka pozemku. Ak zákon upravuje zriadenie vecného bremena výlučne v prospech jediného subjektu - vlastníka stavby, nemožno zriadiť vecné bremeno v prospech vlastníka inej nehnuteľnej veci, teda ani v prospech vlastníka pozemku. Právo nevyhnutnej cesty možno zriadiť len na návrh vlastníka stavby, ktorý súčasne nie je vlastníkom priľahlého pozemku. 24.

1. Priľahlý pozemok je pozemok, cez ktorý sa má dostať vlastník stavby ku komunikácii prípadne k pozemku, z ktorého má oprávnenie dostať sa ku komunikácii. Súdna prax pri aplikácii § 151o ods. 3 OZ používa širšieho výkladu v prospech vlastníkov stavieb, pokiaľ ide o výklad slov „priľahlý pozemok“. Priľahlým pozemkom sa preto nerozumie len pozemok bezprostredne priľahlý k pozemku vlastníka, ale aj všetky pozemky, ktoré sú na zriadenie cesty potrebné, to znamená aj pozemky vzdialenejšie. Keďže účelom prístupu spočívajúceho v práve cesty v zmysle § 151o ods. 3 OZ je zabezpečenie prístupu k verejnej komunikácii (napr. k ceste, miestnej či účelovej komunikácii), priľahlými pozemkami sú všetky pozemky, cez ktoré sa vlastník stavby môže k verejne komunikácii dostať. Právo cesty v prospech vlastníka môže súd zriadiť v zmysle § 151o ods. 3 OZ aj vtedy, keď je táto stavba obklopená pozemkami vlastníka stavby, avšak za podmienky, že sa vlastník stavby cez svoje pozemky nedostane k verejnej komunikácii (pozri napr. R 60/2006). 24.
2. Vecné bremeno ako právo nevyhnutnej cesty môže byť zriadené už k existujúcej ceste alebo môže byť na náklady vlastníka stavby zriadená cesta nová. Nie je ani rozhodujúce, k akému účelu je stavba používaná, či je to obytný dom, alebo továreň. Pre rozsah zriaďovaného práva je rozhodujúca hospodárska potreba stavby, resp. spôsob a rozsah jej užívania; cestu však možno zriadiť iba v takom rozsahu, bez ktorého by obvyklé užívanie stavby bolo znemožnené alebo značne sťažené. Podstatné pritom je, aby vlastníkovi stavby bolo umožnené predmet svojho vlastníctva užívať. 24.7.

§ 151oods.

3 OZ právo cesty je možné zriadiť iba cez pozemok, nie cez budovu (teda tak, že by cesta využívala budovu - viedla cez jej súčasť; pozri k tomu rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 22Cdo/1274/2003, na www.nsoud.cz ). 24.8. Zriadenie nevyhnutnej cesty predstavuje vážny zásah do práv vlastníka pozemku. Preto je vždy treba porovnávať výhodu, ktorú cesta poskytuje, s ujmou, ktorá by vznikla jej zriadením vlastníkovi zaťaženého pozemku. Súd musí zabezpečiť, aby stavbu bolo možné riadne užívať, ale aj to, aby zriadením cesty bol vlastník čo najmenej obmedzený. Preto môže zriadiť vecné bremeno zodpovedajúce právu cesty v rozsahu objektívne zabezpečujúcom riadne užívanie stavby, aj keď nepôjde o užívanie komfortné - napríklad

okolností prípadu nemusí mať vlastník stavby zabezpečený príjazd k domu autom za účelom jeho garážovania, ak by to neprimerane obmedzilo vlastníka pozemku (Občiansky zákonník I,

1. vydanie, 2019, Števček, Dulák, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol.). 24.
2. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že neboli splnené podmienky

§ 151oods.

3 OZ pre zriadenie vecného bremena v prospech žalobcu spočívajúceho v práve cesty cez priľahlý pozemok žalovaného, nakoľko žalobca je vlastníkom „len“ rozostavanej stavby, t. j. žalovaný namietal to, že zriadiť takéto vecné bremeno možno len k stavbe (nie k rozostavanej stavbe), dovolací súd uvádza, že

§ 119ods.

2 Občianskeho zákonníka nehnuteľnosťami sú pozemky a stavby spojené so zemou pevným základom. Stavby sú teda nehnuteľnosťami len vtedy, ak sú spojené so zemou pevným základom. Pevný základ treba skúmať z technického hľadiska, najmä so zreteľom na to, či stavbu bez narušenia jej hospodárskeho určenia možno premiestniť. Stavbou je každý objekt považovaný za stavbu

stavebno právnych predpisov. Nemusí to byť len budova. Treba uviesť, že stavbou je aj objekt, ktorý nespĺňa požiadavky ustanovené stavebno právnymi predpismi (napr. tzv. čierna stavba). Rekreačná chata je tiež nehnuteľnosťou, ak je spojená so zemou pevnými, napríklad murovanými, betónovými alebo inak do zeme pevne zapustenými základmi (R 108/1967). Rozostavaná stavba na evidovanie v katastri je stavba, na ktorú nebolo vydané kolaudačné rozhodnutie a pridelené súpisné číslo a je aspoň v takom stupni rozostavanosti, že už z predloženého znaleckého posudku je zrejmé stavebnotechnické a funkčné usporiadanie jej prvého nadzemného podlažia. V danej veci nie je (skutkovo) sporným, že rozostavaný rekreačný dom, v prospech ktorého súdy zriadili vecné bremeno práva cesty, je ako stavba zapísaná v evidencií nehnuteľností na LV č. XXXX (rozostavaný rekreačný dom - zápis rozostavanej stavby rekreačného domu na parc č. XXXX/XX,XX do KN, GP č. XX/XXXX na C-KN paRC. č. XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX. -XXX/XX). Dovolací súd je toho názoru, že súd môže postupom

§ 151oods.

3 Občianskeho zákonníka zriadiť vecné bremeno aj k rozostavanej stavbe, pokiaľ táto rozostavaná stavba je už riadne zapísaná na liste vlastníctva (čo umožňuje zápis tohto vecného bremena do katastra), a teda už má charakter nehnuteľnosti (takáto stavba je totiž vyhotovená minimálne do takého štádia, že je zrejmý jej pôdorys a tvar, má teda vybudované základy a obvodové múry aspoň do výšky 1 metra nad úrovňou terénu). Ako už bolo uvedené vyššie, účelom zriadenia takéhoto vecného bremena je zabezpečenie prístupu (spočívajúceho v práve cesty) vlastníkovi stavby k jeho stavbe (rozhodujúcim je tu teda kritérium prístupu a nie spôsob užívania stavby). Ak potom Občiansky zákonník v ustanovení §151o ods. 3 používa len pojem „stavba (bez ďalšieho)“, tento v sebe zahŕňa aj prípad „rozostavanej stavby“ minimálne v situácii, keď už je táto stavba (hoci len ako „rozostavaná“) zapísaná v evidencií nehnuteľností (už v tomto štádiu teda má charakter nehnuteľnosti). Nie je potom rozhodujúci účel využívania tejto stavby, ale samotný prístup k nej (viď slovné spojenie „ ..........a prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak, ........“). V danej veci potom nebolo skutkovo sporným, že žalobca je vlastníkom rozostavanej stavby (rozostavaného rekreačného domu) majúcej charakter nehnuteľnosti, zapísanej v príslušnej evidencii nehnuteľností (išlo teda o povolenú stavbu), ku ktorej nevedie iný prístup, než cez pozemok žalovaného. Z uvedených dôvodov je

názoru dovolacieho súdu možné považovať za spravodlivé, aby vecným bremenom boli zaťažené nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného. Z tohto hľadiska možno závery odvolacieho súdu označiť za správne. Naviac v danej veci nešlo o prípad (na ktorý poukazoval žalovaný), kedy by malo byť zriaďované vecné bremeno k takej stavbe, ktorá by bola stavbou nepovolenou či neohlásenou (t. j. čiernou stavbou). 25. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.