osobitného predpisu pred vznikom omeškania navýšenej o 10 percentuálnych bodov ročne, pričom nesmie prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania
uvedeného nariadenia vlády. Z. z.“ j e n e p r i j a t e ľ n á; III. žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a IV. výrokom určil, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 1/
ktorého v spotrebiteľských zmluvách všetky sankcie nesmú prevýšiť limit uvedený v § 3a ods. 1. V tomto prípade však výška zmluvnej pokuty bola stanovená ako spomínaný limit, resp. jedna kumulatívna časť, keďže zmluvná pokuta bola dohodnutá vo výške priemernej hodnoty RPMN navýšenej o 10 % ročne, teda nezohľadňovala výšku úrokov z omeškania ako ďalšej sankcie , na ktorý žalovaný má zákonný nárok
1, ods. 2 Občianskeho zákonníka. V bode 8.3 zmluvy sa síce uvádza, že ak zmluvná pokuta dosiahne výšku istiny úveru je klient povinný uhradiť spoločnosti úrok z omeškania, avšak z formulácie bodov 8.1 a 8.3 nevyplýva, že by zmluvná pokuta mohla byť uplatňovaná len do výšky istiny úveru ako to vyplýva z § 3a ods. 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., keďže nie je možné vychádzať z toho, že veriteľ by si v takom prípade zmluvnú pokutu už neuplatňoval z dôvodu, že by to bolo v rozpore s citovanou právnou úpravou. V danom prípade z formulácie bodu 8.1 aj v kontexte s bodom 8.3 vyplýva možnosť uplatnenia zmluvnej pokuty aj úrokov z omeškania, a to aj v prípade, ak zmluvná pokuta dosiahne istinu úveru, keďže ustanovenie o zmluvnej pokute nie je formulované tak, že platí len do doby pokiaľ zmluvná pokuta nedosiahne istinu úveru. Navyše formulácia dohody o výške zmluvnej pokuty je neurčitá, keďže spotrebiteľ, aby sa dopracoval k výške zmluvnej pokuty musel by zisťovať pred každým omeškaním aká bola priemerná hodnota RPMN príslušného úveru za predchádzajúci štvrťrok v čase jeho omeškania, pričom táto výška priemernej hodnoty RPMN sa mení každý štvrťrok a dostať sa k daným informáciám aj pre priemerného spotrebiteľa je náročné. V čase uzavretia predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere bola priemerná hodnota RPMN 14,01%, takže po pripočítaní 10% zmluvná pokuta predstavovala až 24,01% ročne a vzhľadom na limit trojnásobku úrokov z omeškania činila 15 % ročne, čo možno vnímať aj ako obchádzanie zákona, keďže sankčné úroky sú podstatne nižšie ako dohodnutá zmluvná pokuta, aj keď je nepochybné, že nie je vylúčené uplatnenie oboch týchto sankčných inštitútov popri sebe, ale rozhodujúce je to, aby boli v primeranej výške. V danom prípade súd mal za to, že dohodnutá zmluvná pokuta bola neprimerane vysoká, a preto napĺňa atribúty neprijateľnej zmluvnej podmienky. Totožná zmluvná podmienka bola už vyhlásená za neprijateľnú aj rozsudkom Okresného súdu Skalica 9Csp/85/2020 zo dňa 12.7.2021, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave 26CoCsp/51/2021 zo dňa 2.3.2022. 1.4. V súvislosti s podmienkou zaznamenávania komunikácie v danom prípade nemožno dospieť k záveru, že daná zmluvná podmienka vytvára nevyvážený vzťah medzi veriteľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Za nesprávnu považuje súd prvej inštancie argumentáciu žalobcu, že uvedenú zmluvnú podmienku možno podradiť pod § 53 ods. 4 písm. l) Občianskeho zákonníka.
citovaného ustanovenia ide o zmluvnú podmienku, ktorá obmedzuje prístup k dôkazom alebo ukladá spotrebiteľovi povinnosť niesť dôkazné bremeno, ktoré by
práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah mala niesť iná zmluvná strana. Napadnutá zmluvná podmienka nemá totiž absolútne žiadny súvis s citovaným zákonným ustanovením. Keďže zaznamenáva sa komunikácia oboch strán - účastníkov zmluvy, ktorú môže použiť tak žalovaná, ako aj žalobca v prípade reklamácie alebo súdneho sporu, teda táto zmluvná podmienka môže byť aj na prospech žalobcu, ak by mal dôkaznú povinnosť preukázať nejakú skutočnosť, napríklad ohľadom procesu dojednávania nejakých zmluvných podmienok, informácií zo strany veriteľa, vybavovania reklamácie a podobne. Vôbec z tejto zmluvnej podmienky nevyplýva, že by len dodávateľ bol oprávnený použiť záznamy ako dôkaz v spore. V tejto časti súd preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania rozhodol
2 CSP v spojní s § 262 ods. 1 CSP.
názoru súdu vzhľadom na vyššie uvedené dôvody predstavuje značný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto považoval za právne dôvodne žalobe v tejto časti vyhovieť. Odvolací súd argumentoval, že obdobná zmluvná podmienka bola posúdená ako neprijateľná aj rozhodnutím SOI č. P/0331/07/11z 25.11.2011 a tiež Komisiou na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách pri Ministerstve spravodlivosti SR pod č. 36101/2017/21 z 24.1.
osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania
tohto nariadenia vlády. Primeranosť alebo neprimeranosť zmluvnej pokuty je potrebné skúmať objektívne, pričom v prejednávanej veci výška zmluvnej pokuty bola dohodnutá bez ohľadu na výšku úrokov z omeškania. Takto dohodnutá zmluvná pokuta teda prevyšuje právnym predpisom stanovenú sankciu a potom nemôže ani požívať právnu ochranu z hľadiska právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Po zohľadnení uvedeného odvolací súd dospel k záveru zhodnému so súdom prvej inštancie, že dojednaná zmluvná pokuta ako sankcia za porušenie zmluvných povinností spotrebiteľom je neprimerane vysoká, v dôsledku čoho je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. 2.
generálnej klauzuly o nerovnováhe práv a povinností v neprospech spotrebiteľa. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno preto považovať za svojvoľné a zjavne neodôvodnené. Navyše neprijateľnosť uvedenej zmluvnej podmienky už bola právoplatne vyslovená napr. v rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 9Csp/15/2022 zo dňa 05.09.2022, pričom žalovaný v rámci odvolacieho konania vedeného na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 9CoCsp/55/2022 uvedenú zmluvnú podmienku ani nenapadol, v rozsudku Okresného súdu Skalica sp. zn. 9CSp/85/2020 zo dňa 12.7.2021, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26CoCsp/51/2021 zo dňa 2.3.
názoru odvolacieho súdu aj formulácia uvedená v zmluvnej podmienke „komunikácia prostredníctvom elektronických médií“ je neurčitá, nejasná. Nie je zrejmé, o aké elektronické média ide, a teda v danom prípade akým spôsobom sa môže spotrebiteľ k tejto komunikácii dostať. Súd prvej inštancie sa s námietkami žalobcu vo vzťahu k predmetnej zmluvnej podmienke nevysporiadal. Rovnako tak svoj záver, že zmluvná podmienka nevytvára hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi veriteľom a spotrebiteľom bez ďalšieho nevysvetlil. Nie je zrejmé, na základe akých úvah dospel súd prvej inštancie k záveru, že záznamy, ktorých použitie a dispozícia s nimi je len na vôli žalovaného, môže použiť aj žalobca vo svoj prospech, aj vzhľadom na to, že pojem elektronické médiá nebol špecifikovaný a
názoru odvolacieho súdu je tento pojem obšírny a neurčitý. Odvolaciemu súdu sa javilo, že systémy elektronickej komunikácie, ktoré sú dodávateľom využívané a na tento účel používané, sú zjavne jednostranne vytvárané len pre potreby dodávateľa a v jeho prospech. 3. Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (čo sa týka potvrdenia výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, t. j. ktorým bola určená za neprijateľnú zmluvná podmienka v bode 8.1. Zmluvy o dohodnutej zmluvnej pokute) podala dovolanie žalovaná (ďalej „dovolateľka“), prípustnosť ktorého odôvodnila s poukazom na § 420 písm.
jej názoru odvolací súd vôbec nevyhodnotil tvrdenia žalovanej, že dané zmluvné podmienky odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov. Poukázala na bod 8.1 zmluvy, kde je daný iba základný výpočet zmluvnej pokuty, pričom vo vzťahu k zmluvnej pokute vyslovene odkazuje na platnú právnu úpravu , ktorou je nariadenie vlády č. 87/1996 Z. z., ktoré vykonáva aj ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Konštatovala, že žalobcovi mohla byť v prípade omeškania uložená zmluvnú pokuta vo výške najviac trojnásobku úrokov z omeškania, pričom súčasne mohla byť ukladaná najviac do výšky poskytnutých peňažných prostriedkov, čo je vyjadrením limitu ustanoveného v prvej vete §3a ods. 3 Nariadenia, na ktoré zmluva odkazuje. Žalovaná v zmysle bodu 8.3. zmluvy zúžila svoje oprávnenie vyplývajúce z § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v prospech spotrebiteľa tak, že úrok z omeškania bude ukladaný až po tom, čo zmluvná pokuta dosiahne výšku poskytnutých peňažných prostriedkov. Úrok z omeškania je až následnou sankciou v súlade s druhou vetou ustanovenia § 3a nariadenia, teda vo výške o 5 percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Žalovaná v prejednávanom prípade rešpektovala ustanovenia nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktoré upravuje podmienky ukladania sankcii v spotrebiteľských sporoch a preto ustanovenie 8.1 zmluvy nemôže byť označené za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
názoru dovolateľky uvedenú odvolaciu námietku odvolací súd vôbec nevyhodnotil, či je relevantná vo vzťahu k prejednávanej veci. Namietala, že súdy oboch inštancii sa odklonili od autentického a gramatického výkladu nariadenia. Poukázala na § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý bol údajne v bode 24 rozsudku odvolacieho súdu nesprávne aplikovaný. Tento negatívny výklad odôvodňuje akousi potencionálnou možnosťou, že veriteľ môže porušiť právne predpisy (ustanovenia nariadenia), čo súd prvej inštancie vyjadril tak, že „nie je možné vychádzať z toho, že veriteľ by si v takom prípade (teda ak by zmluvná pokuta dosiahla istinu úveru) zmluvnú pokutu už neuplatňoval z dôvodu, že by to bolo v rozpore s citovanou právnou úpravou“. Konštatovala, že zo záverov súdov oboch inštancii vyplýva, že predpokladom pre určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v bode 8.1 zmluvy je akási teoretická možnosť, že veriteľ poruší právne predpisy, z čoho
názoru žalovanej vyplýva potreba vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi ešte nebola vyriešená. V zmysle uvedeného navrhol, aby dovolací súd vyriešil právnu otázku „či môže súd rozhodnúť o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ktorá neukladá povinnosť odporujúcu právnemu predpisu, len na základe toho, že by dodávateľ mohol v budúcnosti porušiť právne predpisy“. V danom prípade ani žalobca netvrdil, že by žalovaná voči nemu uplatnila zmluvnú pokutu prekračujúcu limity nastavené nariadením, pričom žalobu odôvodňuje len potenciálnou možnosťou žalovanej porušiť ustanovenia nariadenia.
CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 9. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 10. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
konštantnej judikatúry ústavného súdu o arbitrárne rozhodnutie ide najmä vtedy, ak je svojvoľné. Môže tiež ísť o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo môže ísť o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v takom hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak byť nevyhnutne. Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces (I. ÚS 115/2020).
povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú (v tomto prípade) žalovanou, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti).
1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (účinného v čase uzavretia zmluvy), ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú
osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania
tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. 19.1.
2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., za sankcie
odseku 1 sa považujú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov. 19.2.
3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ak sankcie
odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov, následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť úroky z omeškania
tohto nariadenia vlády. 20. V posudzovanom prípade obsah spisu dáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Odvolací súd v odôvodnení len stroho uviedol, že „pri posudzovaní zmluvnej pokuty ako neprijateľnej podmienky vychádzal z posúdenia, či táto spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pričom nepospochybňujúc jej prevenčnú a reparačnú funkciu, súčasne uviedol, že to neznamená, že výška zmluvnej pokuty môže byť dohodnutá ľubovoľne, zvlášť v prípade spotrebiteľskej zmluvy. V takomto prípade výška zmluvnej pokuty musí zodpovedať maximálnej výške stanovenej právnym predpisom (§ 3a ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z). V danej veci bola potom dojednaná zmluvná pokuta neprimerane vysoká, pretože len jej výška dohodnutá v zmluve o úvere, predstavovala maximálnu výšku všetkých sankcií za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov, pričom nezohľadňovala ani len úroky z omeškania. Odvolací súd bol zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že ustanovenie § 3a ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., je potrebné vykladať tak, že zmluvná pokuta spolu s úrokom z omeškania nesmie prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnených
osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania
tohto nariadenia vlády. Primeranosť alebo neprimeranosť zmluvnej pokuty bolo preto potrebné skúmať objektívne, pričom v prejednávanej veci výška zmluvnej pokuty bola dohodnutá bez ohľadu na výšku úrokov z omeškania. Takto dohodnutá zmluvná pokuta teda prevyšovala právnym predpisom stanovenú sankciu a preto nemôže ani požívať právnu ochranu z hľadiska právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa“. V ďalšom odvolací súd uviedol, že „v prípade súdom prvej inštancie určenej neprijateľnosti zmluvnej podmienky bolo potrebné prihliadať nielen na výšku dojednanej zmluvnej pokuty, vo vzťahu ku ktorej sa žalovaná bránila, že je v súlade s právnou úpravou, ale aj na charakter jej dojednania, cieľ sledovaný dodávateľom, či postavenie zmluvných strán pri jej dojednaní. Je nepochybné, že charakter dojednania tejto zmluvnej podmienky smeroval k ďalšiemu postihu spotrebiteľa (popri úrokoch z omeškania) pre neplnenie si zmluvných záväzkov. Cieľom dodávateľa tu bolo dojednanie ďalšej sankcie postihujúcej spotrebiteľa a v neposlednom rade išlo o dojednanie predložené v podobe formulárovej zmluvy spotrebiteľovi, ktorý nemal vyjednávaciu dispozíciu ovplyvniť kontraktačný proces. Napokon išlo o dojednanie, ktoré si vyhradil samotný dodávateľ v snahe sankcionovať spotrebiteľa bez možnosti spotrebiteľa dojednať v zmluve ustanovenia ako náprotivok voči výhodám dodávateľa. Odvolací súd mal za to, že takto formulované ustanovenie vo vzťahu k uplatňovaniu zmluvnej pokuty je spôsobilé privodiť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa“. 21. Bod 8 zmluvy o spotrebiteľskom úvere (označený ako „následky nesplácania spotrebiteľského úveru a zmluvná pokuta“), znie nasledovne: bod 8. 1 - zmluvná pokuta: „V prípade omeškania s úhradou jednotlivých splátok je klient povinný uhradiť spoločnosti zmluvnú pokutu vo výške stanovenej nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. z dlžnej čiastky za každý aj začatý deň omeškania. Výška zmluvnej pokuty sa rovná priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenej
osobitného predpisu pred vznikom omeškania navýšenej o 10 percentuálnych bodov ročne, pričom nesmie prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania
uvedeného nariadenia vlády. bod
osobitného predpisu pred vznikom omeškania navýšenej o 10 percentuálnych bodov ročne, avšak súčasne nepresahujúcej trojnásobok úrokov z omeškania
uvedeného nariadenia vlády. Ak táto zmluvná pokuta dosiahla výšku poskytnutých peňažných prostriedkov (výšku istiny úveru), v ďalšom vznikla žalobcovi v prípade omeškania s úhradou jednotlivých splátok povinnosť platiť už len úrok z omeškania, vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, zvýšenej o 5 percentuálnych bodov. 22.1. Ustanovenie § 3a vl. nariadenia č. 87/1995 Z. z. upravuje najvyššiu prípustnú výšku sankcií za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov (a to komplexne ako najvyššie prípustnú výšku všetkých do úvahy prichádzajúcich sankcií spoločne, medzi ktoré radí „úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov“- §3a ods. 2 - uvedené rovnako konštatovali aj súdy nižších inštancií - pozn.) s tým, že výška týchto sankcií v súhrne (spolu) nesmie prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú
osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmie prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania
nariadenia vlády, a ak tieto sankcie dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov (istinu úveru), následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov už nesmú prevýšiť úroky z omeškania
tohto nariadenia vlády. 22.2. Čl. 8.1 a 8.3 zmluvy o spotrebiteľskom úvere pripúšťajú v prípade omeškania spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov len dve sankcie, a to zmluvnú pokutu (bod 8.1.) - do času, kým táto dosiahne výšku istiny úveru a úrok z omeškania (bod 8.3.) - od času, kedy zmluvná pokuta (ako prioritne jediný sankčný nárok spojený s omeškaním spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver), dosiahla výšku úverovej istiny. Inak povedané, uvedené články spotrebiteľskej zmluvy, v prípade omeškania spotrebiteľa s platením úverových splátok, umožňujú žalovanej domáhať sa zaplatenia len jedinej sankcie, a to zmluvnej pokuty [ktorej výška dosahuje maximálny prípustný limit pre sankcie uplatňované s omeškaním
1 - teda žalovaná má síce v takomto prípade nárok len na jednu sankciu (zmluvnú pokutu), avšak v maximálnej výške (t. j. pri takomto dojednaní výšky zmluvnej pokuty je zároveň vylúčené uplatňovať prípadný iný, ďalší sankčný nárok, nakoľko tento by spolu s dojednanou zmluvnou pokutou prevýšil najvyššie prípustný limit
1)], a to až do doby kým táto nedosiahne výšku istinu úveru. Až keď zmluvná pokuta dosiahne výšku úverovej istiny, vzniká žalovanej nárok už len na úrok z omeškania vo výške
nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. (z čoho potom takisto súčasne vyplýva, že iný druh sankcie si už uplatňovať nemôže, nakoľko by tým presiahla výšku úrokov z omeškania
tohto nariadenia vlády). Inými slovami tiež povedané, žalovanej (v prípade omeškania žalobcu so splácaním úveru) vzniká len nárok na zmluvnú pokutu, a to len do času, kým jej výška nedosiahne výšku úverovej istiny (a keďže výška dohodnutej zmluvnej pokuty je určená v maximálne prípustnej miere výšky sankcii - §3a ods. 1, je zároveň zrejmé, že žalovanej do tohto času nárok na prípadnú inú sankciu vzniknúť ani nemôže). Ak zmluvná pokuta dosiahne výšku istiny úveru, žalovanej vzniká už len právo na úrok z omeškania vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, zvýšenej o 5 percentuálnych bodov (z čoho rovnako vyplýva, že iný sankčný nárok (a teda ani zmluvnú pokutu) už uplatňovať nemôže, nakoľko (keďže úrok z omeškania bol takisto určený v maximálne prípustnej výške
3) by uplatňovaním prípadného iného, ďalšieho sankčného nároku túto maximálnu prípustnú výšku sankčných nárokov
3 presiahla. Nemožno sa preto stotožniť s konštatovaním odvolacieho (ani prvoinštančného) súdu, že „ V danej veci bola dojednaná zmluvná pokuta neprimerane vysoká, pretože len jej výška dohodnutá v zmluve o úvere, predstavovala maximálnu výšku všetkých sankcií za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov, pričom nezohľadňovala ani len úroky z omeškania“. Ako už bolo uvedené, žalovaná má sankcie s omeškaním dlžníka v bodoch 8,1 a 8.3 upravené tak, že do výšky istiny si môže uplatňovať len zmluvnú pokutu (hoci vo výške zodpovedajúcej maximálnemu limitu všetkých sankcií), a až po dosiahnutí výšky istiny jej vznikne už len nárok na úroky z omeškania. Je teda síce pravdou, že takto dojednaná zmluvná pokuta potom predstavovala maximálnu výšku všetkých sankcií za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov, avšak z bodu 8.3 Zmluvy jasne vyplýva kedy je žalovaná oprávnená požadovať aj úroky z omeškania (a to až vtedy, ak zmluvná pokuta dosiahne výšku poskytnutých peňažných prostriedkov (t. j. istiny úveru)). Z uvedeného potom tiež vyplýva, že dovtedy kým zmluvná pokuta (ako prioritný sankčný nárok) nedosiahne výšku istiny úveru, si žalovaná popri nej úrok z omeškania uplatňovať nemôže. Cit. nariadenie vlády (§ 3a ods. 1 v spojení s ods. 3) totiž nezakazuje, aby niektorý zo sankčných nárokov (ak je uplatňovaný samostatne) nemohol dosahovať maximálnu výšku všetkých sankcií za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov, upravuje len to, aby do doby dosiahnutia istiny úveru nemohol dosahovať danú výšku súhrn všetkých sankcií za omeškanie (t. j. ak by sa uplatňovala tak zmluvná pokuta ako aj úrok z omeškania, prípadne aj ďalšie sankčné nároky, tieto by v súhrne nesmeli prekračovať ustanovenú hranicu). Nie je však vylúčené, že ak si dodávateľ uplatňuje len jeden sankčný nárok, aby tento dosahoval maximálnu výšku prípustnú pre súhrn všetkých sankčných nárokov (ak si teda neuplatňuje popri sebe aj iné sankčné nároky). V danej veci znením bodov 8.1 a 8.3 Zmluvy (upravujúcich samostatne podmienky pre vznik nároku na zmluvnú pokutu a samostatne podmienky pre vznik nároku na úroky z omeškania) bolo potom zrejmé, že žalovaná si do výšky istiny úveru (viď prvá časť vety bodu 8. 3. v znení „Ak zmluvná pokuta dosiahne výšku istiny úveru, je klient povinný uhradiť spoločnosti v prípade omeškania s úhradou jednotlivých splátok úrok z omeškania“) mohla nárokovať titulom sankcie len zmluvnú pokutu, a až po dosiahnutí jej výšky v rozsahu výšky istiny úveru, jej vznikol nárok aj na úrok z omeškania. Žalovaná si teda do výšky istinu úveru nemohla popri sebe uplatňovať aj zmluvnú pokutu aj úrok z omeškania. Táto skutočnosť je zrejmá už len z toho, že ak zmluvná pokuta dosiahne výšku istinu úveru, platí bod 8.3., z ktorého je potom zrejmé, že žalovaná má v ďalšom už len nárok na úrok z omeškania, pričom z formulácie jeho výšky je súčasne zrejmé, že popri tomto úroku z omeškania (dohodnutého v maximálnom limite
3) už požadovanie iného sankčného nároku (teda ani zmluvnej pokuty) možné nie je. Ak by si žalovaná naďalej uplatňovala zmluvnú pokutu aj po tom, čo jej výška dosiahla výšku úverovej istiny a popri tom by si uplatňovala aj úrok z omeškania (dohodnutý v bode 8.3.), konala by nielen v rozpore s bodom 8.3 samotnej zmluvy, ale aj s § 3a ods. 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z. (a takýto nárok by jej nebolo možné ani priznať - a to pre priamy rozpor s vládnym nariadením č. 87/1995 Z. z. a to aj bez potreby vyslovenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky). Súdy nižších inštancií de facto neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky nevyvodzovali ani tak z toho, že by bola formulovaná v rozpore s uvedeným vládnym nariadením, ale skôr z tohto pohľadu, že nebola formulovaná dostatočne výrazne doplnením slovného spojenia, že „zmluvná pokuta sa uplatňuje len do doby, kým jej výška dosiahne výšku úverovej istiny“. Je síce potom pravdou, že takúto výslovnú konštatáciu zmluva nepoužíva, avšak v kontexte znenia bodov 8.1 a 8.3 zmluvy (najmä so zohľadnením dohodnutej výšky zmluvnej pokuty
bodu 8.1, ako aj dohodnutej výšky úroku z omeškania
bodu 8.3) musí byť každému zrejmé, že žalovaná je oprávnená si uplatňovať zmluvnú pokutu len do doby, kým jej výška nedosiahne výšku istiny úveru a zároveň, že do tejto doby je zmluvná pokuta jedinou dohodnutou sankciou za omeškanie spotrebiteľa so splácaním úveru. Rovnako je z tohto kontextu zrejmé, že k uplatneniu úroku z omeškania môže žalovaná pristúpiť až potom, čo zmluvná pokuta dosiahla výšku istiny úveru, a že po tomto čase, je zase jedinou sankciou za omeškanie so splácaním úveru už len úrok z omeškania. Dovolací súd preto nesúhlasí s názorom súdov nižších inštancií (resp. ich závery považuje za nedostatočne odôvodnené), že „V danom prípade z formulácie bodu 8. 1 aj v kontexte s bodom 8. 3 vyplýva možnosť uplatnenia zmluvnej pokuty aj úrokov z omeškania a to aj v prípade, ak zmluvná pokuta dosiahne istinu úveru, keďže ustanovenie o zmluvnej pokute nie je formulované tak, že platí len do doby pokiaľ zmluvná pokuta nedosiahne istinu úveru“. Ani samotná skutočnosť, že zmluvná pokuta bola dohodnutá v maximálnej výške sankcií, prípustnej
1, nemôže spôsobiť jej neprijateľnosť, keďže táto je v posudzovanej veci jediným dohodnutým sankčným nárokom
1, na ktorý žalovanej vznikol nárok (do času dosiahnutia výšky istiny úveru) - je potom jedno, či by si žalovaná dohodla viac sankčných nárokov, ktorých výška by bola nižšia, avšak v súhrne by dosahovala limit
1, alebo si dohodla iba jeden takýto sankčný nárok v uvedenom limite (čo nastalo v posudzovanom prípade). 22.3. Neobstojí ani názor súdov nižších inštancií (resp. tento nie je dostatočne odôvodnený), že „formulácia dohody o výške zmluvnej pokuty je problematická vzhľadom na jej neurčitosť, keďže spotrebiteľ, aby sa dopracoval k výške zmluvnej pokuty musel by zisťovať pred každým omeškaním, aká bola priemerná hodnota RPMN príslušného úveru za predchádzajúci štvrťrok v čase jeho omeškania, pričom táto výška priemernej hodnoty RPMN sa mení každý štvrťrok a dostať sa k daným informáciám aj pre priemerného spotrebiteľa je náročné“, nakoľko s takýmto pojmom „pracuje“ aj samotné nariadenie č. 87/1995 Z. z.. Ak potom samotné nariadenie vlády vo svojom ustanovení §3a ods. 1 používa pojem „priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnená
osobitného predpisu pred vznikom omeškania“, pričom toto ustanovenie bolo prijaté práve za účelom ochrany spotrebiteľov (v nadväznosti na § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka
ktorého „ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi za odplatu, sankcie za omeškanie s plnením záväzku spotrebiteľa spolu nesmú byť vyššie, ako ustanoví vykonávací predpis“), nemožno ho označiť za neurčité. Pri výklade zaujatom súdmi nižších inštancií by potom za neurčité bolo potrebné v tomto smere považovať aj samotné ustanovenie §3a ods. 1 cit. vládneho nariadenia. 22.
osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania
tohto nariadenia vlády. Keďže v danom prípade si žalovaná uplatňovala len jednu sankciu (zmluvnú pokutu), ktorá neprevyšovala uvedený limit (prípadné iné sankcie pre omeškanie žalobkyne so splácaním úveru dohodnuté neboli a vzhľadom na dohodnutú výšku zmluvnej pokuty dohodnuté byť ani nemohli), bolo irelevantné, že prípadné sankčné úroky z omeškania (ktoré však dohodnuté do doby, kým zmluvná pokuta nedosiahla výšku istiny úveru, neboli) by boli nižšie (inak povedané, žalovaná si mohla so žalobcom dohodnúť aj kombináciu sankčných nárokov, pričom je zrejmé, že v takomto prípade by musela byť zmluvná pokuta dohodnutá v nižšej výške, nakoľko by spolu s prípadným iným sankčným nárokom, nemohli prekročiť tento limit). Keďže si strany dohodli len jednu sankciu (a to zmluvnú pokutu), táto mohla byť dohodnutá aj vo výške maximálneho limitu pre takéto sankcie. Z ustanovenia §3a ods. 1 je totiž podstatným len to, aby sankcie pre žalobcu (v prípade jeho omeškania so splácaním úveru) neprevyšovali „priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú
osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne“ a súčasne neprevyšovali „trojnásobok úrokov z omeškania
tohto nariadenia vlády“, a nie to, či bola dohodnutá iba jedna takáto sankcia, alebo kombinácia viacerých sankcií (podstatným bolo, aby žalobca neplatil za svoje omeškanie viac ako pripúšťalo vl. nariadenie v §3a ods. 1). Cit. vl. nariadenie nikde neupravuje požiadavku, aby bola zmluvná pokuta dohodnutá v nižšej výške než úroky z omeškania, ale iba to, aby sankcie
2 či už v súhrne alebo jednotlivo, nepresiahli najvyššie prípustný limit (maximálnu výšku) uvedený v §3a ods. 1. Ak v danom prípade potom nebol tento limit prekročený, nemožno hovoriť o neprimeranej výške zmluvnej pokuty (jej maximálna výška bola stanovená práve s ohľadom na to, že iný sankčný nárok pre omeškanie žalobcu so splácaním úveru dohodnutý nebol - a teda ak sa aj jej samotná výška javí vyššia než je bežné, stále bola dohodnutá v limite
1). Následky nesplácania úveru rovnako potom mohli byť dohodnuté aj tak, že by výška zmluvnej pokuty bola síce nižšia, avšak súčasne by bol dohodnutý aj ďalší sankčný nárok, a tieto by spolu dosahovali limit
1). Žalovaná si však so žalobcom dohodli len jednu sankciu (zmluvnú pokutu) a jej výšku v limite
1, hoci v najvyššej prípustnej výške. 22.6. V danom prípade tak nejde ani tak o druh sankcie, ani dobu, po ktorú sa uplatňujú, príp. ani o to, z akého základu sa počítajú, ale podstatným je len to, aby súhrnná výška uplatnených sankcií (§3a ods. 2) nepresiahla hodnotu
1 nariadenia č. 87/1995 Z. z. - a práve možnosť presiahnutia/nepresiahnutia tejto hodnoty je to rozhodujúce pre vyhodnotenie, či išlo alebo nešlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Nie je teda rozhodujúce, či by mala žalovaná právo (v prípade omeškania žalobcu so splácaním úveru) na jednu, dve alebo viac sankcií, ani to, z akého základu by sa tieto počítali, podstatným bolo iba to, aby ich súhrnné vyčíslenie (konečná suma určená pre spotrebiteľa na jej zaplatenie titulom omeškania) neprevýšilo hodnotu RPMN o 10% a zárove
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.