určenie neplatnosti závetu

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/147/2025 Identifikačné číslo spisu: 5722202684 Dátum vydania rozhodnutia: 28.05.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Bajánková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:5722202684.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a členov senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a JUDr. Jany Haluškovej v spore žalobcov: 1/ C. C., nar. XX. XX. XXXX, E., C. E. XXXX/XX, 2/ Mgr. I. C., nar. XX. XX. XXXX, E., C. E. XXXX/XX, obidve právne zastúpené: JUDr. Ivetou Ďurčaťovou, advokátkou, Martin, Kollárova 35, proti žalovanému: C. C., nar. XX. XX. XXXX, E., I.. P. XXX/X, právne zastúpený: JUDr. Janka Grolmusová, advokátka, Martin, E. B. Lukáča 2, v konaní o určenie neplatnosti závetu, vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. 5C/50/2022, o dovolaní žalobkýň proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 27. mája 2025 sp. zn. 9Co/50/2025, takto rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanému priznáva náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

Odôvodnenie 1. Okresný súd Martin (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom č. k. 5C/50/2022-849 zo dňa 14. 11. 2024 výrokom I. určil, že závet zo dňa 10. 12. 2009 poručiteľky I. C., rod. H., nar. XX. X. XXXX, zomrelej XX. X. XXXX, ktorým vylúčila zákonného dediča D. C., nar. XX. X. XXXX z dedičstva po nej, je v rozsahu zodpovedajúcom polovici jeho dedičského podielu zo zákona neplatný. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Výrokom III. rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania.

1.1. Súd prvej inštancie uzavrel, že v konaní nebolo preukázané, že by poručiteľka robila právny úkon, ktorý by bol v rozpore s ust. § 37 ods. 1 a § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nebolo preukázané, že by ho neurobila slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne a takisto nebolo preukázané, že by v čase spísania závetu konala v duševnej poruche, ktorá by ju robila pre tento právny úkon neschopnou. Samotné tvrdenie žalobkýň ohľadne zdravotného stavu poručiteľky bez riadneho posúdenia jej zdravotného stavu v súlade s ust. § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka nie je postačujúcim dôkazom v konaní, ani preukázanou skutočnosťou, ktorú by mal súd zohľadniť. Právna zástupkyňa žalobkýň na poslednom pojednávaní predložila výpisy zo zdravotnej dokumentácie poručiteľky, išlo o výpis zo dňa 15. 11. 2000 a zo dňa 23. 6. 2011. Išlo o zdravotné záznamy, ktoré boli robené v obdobiach pred a po spísaní závetu. Pokiaľ išlo o zdravotný záznam, ktorý bol pred spísaním závetu, išlo o záznam s odstupom takmer 9 rokov. Ani tieto dôkazy nemohli byť zohľadnené pre posúdenie zdravotného stavu poručiteľky v čase spísania závetu.

1.2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 476 b) a § 479 Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, že závet, ktorý podpísala poručiteľka (pravosť podpisu bola preukázaná znaleckým dokazovaním) závet nenapísala vlastnou rukou, tento bol vypracovaný advokátom a súd mal preukázané, že bol podpísaný dvomi svedkami. U poručiteľky neboli zistené a ani v konaní preukázané skutočnosti, že by závet musel byť urobený formou notárskej zápisnice v súlade s ust. § 479 d) Občianskeho zákonníka. Pokiaľ išlo o tvrdenie žalovaného, že pri vyporiadaní dedičstva po jeho otcovi a právnom predchodcovi žalobkýň, teda jeho bratom, došlo k takému vyporiadaniu dedičstva, ktoré by následne odôvodňovalo, že poručiteľka, teda ich matka svoje vlastníctvo predstavujúce polovicu rodinného domu s príslušenstvom (ktoré vlastnila so svojim mužom a ktorého polovicu zdedil po jej mužovi syn D.

C.), aby druhú polovicu odkázala v závete poručiteľka žalovanému. Z dedičského rozhodnutia D 806/87 bolo možné zistiť len tú skutočnosť, že medzi dedičmi došlo k dohode, na základe ktorej polovica nehnuteľností patriacich otcovi žalovaných pripadla synovi D. a druhú polovicu vlastnila naďalej ich matka I. C.. Nebola tu uvedená žiadna skutočnosť týkajúca sa vyplatenia sumy 150.000 Kč rodičmi žalovanému tak, ako to bolo tvrdené žalobkyňami. K skutočnosti vyplatenia tejto sumy sa v čestnom vyhlásení vyjadril sused žalobkýň, resp. poručiteľky E. K., ale len spôsobom, že sa o tom rozprával s D. C. J.. Vyplatenie týchto finančných prostriedkov nebolo preukazované, ale tento dôkaz by ani nemal žiadnu výpovednú hodnotu.

Poručiteľka, ktorá bola spoluvlastníčkou polovice nehnuteľnosti, kde druhú polovicu vlastnil jej syn D. C., bola oprávnená nakladať s touto polovicou a podpísať závet, na základe ktorého táto jej ideálna polovica by mala byť dedičstvom žalovaného. Teda prejavila vôľu, aby druhú polovicu domu získal žalovaný. Podľa názoru súdu nemožno čl. II závetu vykladať tak, že druhý syn D. C. by bol vylúčený z dedičstva po poručiteľke v časti polovice nehnuteľností jej patriacich.

1.3. Po preukázaní pravosti podpisu poručiteľky na závete, žalovaný nenavrhol už vykonať žiadne dokazovanie, teda ani výsluch svedkov. Toto uviedol prostredníctvom právnej zástupkyne. Právna zástupkyňa žalobkýň trvala na výsluchu svedka pána K. a pani Q., ktorí sa mali vyjadriť k tomu, že poručiteľka nemala v úmysle prevádzať za života svoj podiel na nehnuteľnostiach. Súd prvej inštancie tento návrh na vykonanie dokazovania zamietol, pretože v konaní by svedkami uvádzané skutočnosti k okolnostiam, ktoré uviedli žalobkyne nezmenilo skutkový a právny stav vo veci. Na základe vykonaného dokazovania pri zohľadnení všetkých listinných dôkazov predložených do spisu s prihliadnutím na vyjadrenia strán sporu súd dospel k záveru, že poručiteľka mala úmysel nakladať so svojim spoluvlastníctvom tak, že v prípade smrti by tento majetok nadobudol žalovaný, avšak neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by vylúčili z dedičstva zákonného, neopomenuteľného dediča, a to syna poručiteľky D.

C.. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetným závetom došlo k tomu, že nebol tu zohľadnený neopomenuteľný dedič, a to otec žalobkýň, pretože zo žiadnym skutočností zistených v tomto spore nevyplynulo, že by nemal byť dedičom po svojej matke a keďže došlo k jeho opomenutiu v závete, závet v časti polovice jeho dedičského podielu je neplatný. Žalobkyne si boli vedomé tej skutočnosti, že žalovaný ako ich strýko bude dedičom minimálne v jednej štvrtine k celej nehnuteľnosti a pokiaľ budú chcieť nadobudnúť predmetnú nehnuteľnosť bude ich povinnosťou vyplatiť žalovaného v jeho štvrtinovom podiele. Žalovaný mal záujem byť spoluvlastníkom na základe závetu polovice predmetnej nehnuteľnosti, avšak bolo by to v rozpore s ust. § 479 Občianskeho zákonníka.

Právna zástupkyňa žalobkýň okrem toho, že chcela vysloviť, že závet je neplatný, eventuálne pripúšťala aj tú skutočnosť, že by bol neplatný len v rozsahu zodpovedajúcom polovice dedičského podielu zákonného dediča, pričom podľa nej vylúčenými dedičkami by boli žalobkyne v rade 1/ a 2/ (v čase podania žaloby bola tu zahrnutá aj ďalšia žalobkyňa, a to matka žalovanej v rade 1/ a 2/). Súd bol toho názoru, že opomenutým dedičom bol syn poručiteľky D. C., ktorý v čase smrti poručiteľky žil a žalobkyne sú len právnymi nástupkyňami po svojom otcovi s tým, že predmetná nehnuteľnosti je vyporiadavaná v dedičskom konaní po poručiteľke I. C., rod. H.Á.. Eventuálny petit, ktorý bol formulovaný spôsobom, že dedičkami po menovanej, ktoré by boli v závete opomenuté boli žalobkyne, podľa názoru nebol správny.

S prihliadnutím na právnu úpravu upravujúcu predmet sporu súd prvej inštancie rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku a závet v časti, kedy došlo k opomenutiu neopomenuteľného dediča určil neplatným, vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

1.4. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Súd rozhodol tak, že žiadnej zo strán sporu nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože žalobkyne boli úspešné z polovice nároku, ktorého sa domáhali a rovnako takýto úspech bol na strane žalovaného. Tento pomer úspechu a neúspechu odôvodňoval, aby súd nepriznal žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania.

Rovnako tak nebola dôvodná námietka žalobkýň ohľadne zdravotných problémov poručiteľky, nakoľko nebolo preukázané, že tieto by jej bránili v porozumení obsahu závetu a jeho podpise. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že predložené lekárske správy svedčia o zdravotnom stave poručiteľky v čase pred a po podpísaní závetu. Bez ohľadu na uvedené mal za to, že je však potrebné si uvedomiť, že obsah predložených lekárskych správ nepreukazuje taký zdravotný stav poručiteľky, ktorý by vylučoval jej spôsobilosť na podpísanie závetu. Takýto stav nepreukazujú ani tvrdenia žalobkýň o zlom zraku poručiteľky. Odvolací súd konštatoval, že na preukázanie nespôsobilosti poručiteľky na podpísanie závetu zo zdravotných dôvodov, by bolo potrebné preukázať jej nespôsobilosť znaleckým posudkom znalcom z príslušného odboru (napr. psychiatria, prípadne iného znalca z oblasti očného lekárstva), ktorý by vylúčil spôsobilosť poručiteľky na takýto právny úkon, z objektívnych zdravotných dôvodov.

Takýto dôkaz v konaní nebol predložený, ani navrhnutý na vykonanie. Otázka spôsobilosti/nespôsobilosti na konkrétne právne úkony (v tomto prípade je to závet), je otázkou odbornou, ktorú môže zodpovedať len znalec z príslušného odboru, pričom takúto otázku si nemôže súd vyhodnotiť sám, len na podklade tvrdení (domnienok) sporovej strany. Ak nespôsobilosť v konaní nebola riadne preukázaná, musí súd vychádzať z toho, že poručiteľka spôsobilá bola, tak ako tomu bolo v tejto prejednávanej veci. Žiaden vplyv na posúdenie platnosti nemá ani prípadná okolnosť, že poručiteľka sa stránila cudzích ľudí, takéto tvrdenie nemôže obstáť oproti podpísanému závetu. Rovnako tak domnienky (špekulácie) ohľadne toho, či poručiteľka bola, alebo nebola schopná dostaviť sa k žalovanému boli bezpredmetné.

2.2. Ak žalobkyne namietali, že nebolo preukázané, že poručiteľka vedela čo podpisuje, tak v prípade takejto námietky bolo práve na strane žalobkýň, aby preukázali, že na podklade zdravotného stavu poručiteľky, táto nebola schopná posúdiť dôsledky právneho úkonu, ktorý podpisuje. Na to by však bol potrebný znalecký posudok. V takomto konaní sa nespochybňuje platnosť závetu s poukazom na možný zdravotný stav poručiteľky a jej schopnosť posúdiť takýto úkon, s tým, že následne toto preukazuje žalovaná strana. V prípade takýchto skutkových tvrdení (nespôsobilosť na vykonanie takéhoto úkonu) je povinná tieto tvrdenia preukázať sporová strana, ktorá ich urobila, a nie protistrana. Preto bolo úlohou žalobkýň dokázať nespôsobilosť poručiteľky, a nie aby túto dokazoval žalovaný, nakoľko spôsobilosť poručiteľky sa predpokladá, keďže nebola obmedzená v spôsobilosti na právne úkony.

Vyšší vek neznamená, že osoba je automaticky obmedzená v spôsobilosti na právne úkony, pričom aj osoby vyššieho veku zvyčajne majú dostatok duševných schopností, aby chápali význam svojich právnych úkonov. Námietka žalobkýň, že súd prvej inštancie nevypočul p. E. K. a nevysporiadal sa s jeho čestným prehlásením nebola dôvodná. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že pre posúdenie veci nie je podstatné vypočutie tohto svedka, nakoľko nemôže zmeniť skutkový stav veci. Jeho tvrdenie, že poručiteľka prestala vychádzať z domu v rokoch 2007-2008 bolo nepodstatné, nakoľko odvolací súd uvedené tvrdenie považoval za všeobecné a na vec nerozhodujúce. E. K. nemohol sledovať neustále pohyb poručiteľky, aby vedel dôvodne dosvedčiť, či táto skutočne niekedy dom opustila, alebo nie.

K druhej časti jeho prípadného svedectva (o poskytnutí 150.000 Kčs) bolo potrebné uviesť, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že aj táto je pre konanie nepodstatná. Či žalovanému boli alebo neboli poskytnuté prostriedky nebolo pre posúdenie otázky platnosti, neplatnosti závetu určujúce. Riešenie tejto otázky má význam pre dedičské konanie (vyporiadanie dedičstva) a nie pre posúdenie platnosti závetu. Súdy majú konať hospodárne a neriešiť podružné otázky, ktoré pre posúdenie veci nemajú právny význam. Presne takouto otázkou je otázka, či žalovaný dostal alebo nedostal 150.000 Kčs.

2.3. Rovnako bola nedôvodnou námietka, prečo sa súd prvej inštancie nezaoberal otázkou, že závet bol u manželky žalovaného v ich domácnosti. Uvedená okolnosť nemôže spôsobiť neplatnosť závetu ako takého, preto aj táto námietka bola tak absurdná, že z pohľadu súdu prvej inštancie sa nebolo s ňou potrebné zaoberať. Odvolací súd nevidel v postupe súdu prvej inštancie vadu (nevyhodnotením tejto žalobnej námietky), ktorá by bola spôsobilá viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd konštatoval, že ani námietka vierovyznania poručiteľky nie je dôvodná. Odvolací súd mal za to, že nebolo preukázané žiadnym spôsobom, že by vierovyznanie malo vplyv na poslednú vôľu poručiteľky I. C. a jej podpísanie závetu.

Dospel k záveru, že skutkové tvrdenia uvádzané žalobkyňami ohľadne toho, že p. I. C. by si sama spísala závet, pretože sa nestretávala s cudzími ľuďmi z dôvodu vierovyznania, resp. že by nikdy nespísala závet, sú len tvrdenia vo forme domnienok (špekulácií), ktoré neboli potvrdené riadnym dôkazom. A ktoré sú v rozpore s písomnými dokladmi obsahujúcimi vlastnoručný podpis poručiteľky - žiadosť o spísanie závetu, adresovaná advokátovi a samotný závet. Tvrdenie o vnútornom prežívaní poručiteľky (viere, životných postojoch), ktoré by malo viesť k tomu, že by takýto právny úkon (závet) neurobila, je opätovne len tvrdením, že poručiteľka je nespôsobilá na takýto právny úkon, nakoľko ak by vedela o čo ide, tak by to nevykonala.

Takéto skutkové tvrdenia bolo možné preukázať len znaleckým posudkom, čo sa však v konaní nestalo, a preto v porovnaní so skutkovým záverom, že poručiteľka závet podpísala (čo bolo preukázané znaleckým posudkom), nemôžu tieto tvrdenia obstáť. Súdne rozhodnutie o platnosti/neplatnosti závetu nemožno založiť na domnienkach a špekuláciách, ale musí byť založené na riadne preukázanom skutkovom stave tak, ako tomu bolo v tomto prípade. S ohľadom na uvedené sa odvolací súd plne stotožnil so zamietnutím časti žaloby tak, ako to urobil súd prvej inštancie. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd ako vecne správny (§ 387 ods. 1 a 2 CSP) potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania, ktorý plne zodpovedá procesnému úspechu strán konania a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným a ktorý ani nebol spochybnený žiadnymi odvolacími námietkami.

2.4. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanému ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu v celom rozsahu proti žalobkyniam 1/, 2/, ktoré vo veci úspech nemali.

3.1. Namietali, že odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie rozhodli v rozpore s ustanoveniami Civilného sporového poriadku a Občianskeho zákonníka. Už v rámci podaného odvolania poukázali na to, že súd prvej inštancie porušil viaceré princípy sporového konania, procesné práva žalobkýň, nevykonal žalobkyňami navrhnuté dokazovanie a tým v konečnom dôsledku došlo k vydaniu rozsudku, ktorý nezohľadňuje skutkový a právny stav veci. Žalobkyne mali za to, že okolnosti týkajúce sa spísania a podpísania závetu ostali nejasné. V konaní nebolo jednoznačným spôsobom preukázané, že poručiteľka podpísala závet pred dvoma súčasne prítomnými svedkami Ing. E. P.Á. a Mgr. S. P.. V konaní tiež nebolo preukázané, že k podpísaniu závetu poručiteľkou a svedkami došlo v domácnosti žalovaného v jeden moment, t. j. súčasne. Odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie uvedené skutočnosti neskúmali, nezaoberali sa s nimi. Neriešili, či boli splnené podmienky pre platnosť závetu. Súdy sa uspokojili s tvrdeniami vypočutých svedkov o tom, že si to nepamätajú. S ustálením odvolacieho súdu týkajúceho sa svedkov, že je bežné, že svedkovia po 14 rokoch nevedia uviesť bližšie okolnosti určitej udalosti alebo úkonu, prípadne rozpoznať človeka sa nie je možné uspokojiť, a to s prihliadnutím na princíp právnej istoty. Ust. § 476b Občianskeho zákonníka presne určuje podmienky pre platnosť závetu nenapísaného vlastnou rukou. Ak preukázateľne nie sú splnené tieto podmienky, nie je možné hodnoverným spôsobom ustáliť, ž e závet je platný. Povinnosťou odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie bolo náležite sa vysporiadať s týmito podmienkami. Skutočnosť, že vypočutí svedkovia vedeli len potvrdiť svoj podpis na závete neosvedčuje skutočnosť, že boli naplnené znaky platného závetu. Naviac odvolací súd sa nevyporiadal s tým, že svedkovia sa nevedeli vyjadriť, či poručiteľku vôbec niekedy videli, hoci na závete je uvedené, že „Potvrdzujeme svojimi podpismi, že pani I. C., nar. XX.X.XXXX, nám osobne známa, pred nami prítomnými svedkami prejavila svoju vôľu, tento závet vlastnoručne podpísala....“. Taktiež odvolací súd, ako ani súd prvej inštancie sa nevysporiadali s námietkou žalobkýň, prečo žalovaný ako závetný dedič nebol prítomný pri podpísaní závetu poručiteľkou, nakoľko zákon jeho prítomnosť nevylučuje, ale všetko sa riešilo len v prítomnosti jeho manželky - I.

C., s ktorou poručiteľka nevychádzala. Žalobkyne v konaní, ako aj v odvolaní zdôraznili, že manželka žalovaného je osobne známa svedkom uvedeným na závete. Odvolací súd sa nevysporiadal ani s námietkou, že v konaní pred súdom prvej inštancie neboli vypočutí svedkovia p. K. a p. Q., ktorí desaťročia bývali vedľa poručiteľky. Títo svedkovia ako bezprostrední susedia poručiteľky by vedeli náležitým spôsobom objasniť daný spor a najmä, či poručiteľka riešila majetkové vzťahy, resp. či spísala závet. Taktiež ako dôkaz nebolo zohľadnené čestné prehlásenie p. K.. Poručiteľka komunikovala len s ľuďmi, ktorých poznala, medzi ktorých patrili navrhnutí svedkovia. Nevykonaním a nezohľadnením týchto dôkazov došlo k závažnému porušeniu procesných práv žalobkýň.

Bez toho, aby došlo k vykonaniu dôkazov súdy nemôžu ustáliť akú dôkaznú silu má ten-ktorý dokaz.

3.2. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku žalobkyne odôvodňujú tým, že v danom spore bolo potrebné zodpovedať právnu otázku: „Je platný závet v prípade, ak sa ani jeden zo svedkov uvedených na závete v rámci svojho výsluchu v konaní nevedel vyjadriť k osobe poručiteľky ani ku skutočnosti, či poručiteľka pred nimi súčasne prítomnými závet vôbec podpísala a zároveň vyjadrila, že listina obsahuje jej poslednú vôľu, pričom len vedeli uviesť, že sa jedná o ich podpisy.“ Túto právnu otázku žalobkyne odôvodňujú tým, že ust. § 476b Občianskeho zákonníka určuje podmienky pre platnosť závetu nenapísaného vlastnou rukou poručiteľa, medzi ktoré patrí aj to, že poručiteľ musí vlastnou rukou podpísať a pred dvoma svedkami súčasne prítomnými výslovne prejaviť, že ide o uvedenú listinu.

V danom prípade je na závete napísané, že svedkom je poručiteľka osobne známa, t. j. museli ju poznať, avšak z ich svedeckých výpovedi vyplynulo, že sa nielenže k osobe poručiteľky vyjadriť nevedeli, ale nevedeli ani uviesť, či ju v živote videli, pričom sa vedeli vyjadriť len k osobe žalovaného a jeho manželky. Ak si pamätajú osobu žalovaného a jeho manželky je absolútne nelogické, aby si nepamätali osobu poručiteľky, ktorej išli svedčiť na závet, pričom mali poznať jej poslednú vôľu. Žalobkyne majú za to, že jednou zo základných povinností svedkov na závete je, že v prípade pochybností sa budú vedieť vyjadriť tak k osobe poručiteľa, ako aj k jeho poslednej vôli naviac v prejednávanom spore bolo preukázané, že jedným zo svedkov mal byť katolícky kňaz, ktorého by si poručiteľky nikdy vzhľadom na jej vieru nezvolila a s takouto osobou by ani nekomunikovala.

3.3. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhli dovolaciemu súdu, aby rozhodnutie súdu odvolacieho zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

3.4. Žalovaný vo vyjadrení navrhol dovolaciemu súdu dovolanie v zmysle § 448 CSP zamietnuť ako nedôvodné.

K dovolaciemu dôvodu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP 6. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV.

ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán významnými pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c.

Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

12.1. Vo vzťahu k namietanému dovolací súd uvádza, že odvolací súd sa uvedenými námietkami podrobne zaoberal v bode 9, v ktorom konštatoval, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo jednoznačne preukázané, že poručiteľka závet podpísala. Ďalej bolo svedeckými výpoveďami preukázané, že svedkovia závet rovnako podpísali. Skutočnosť, že s odstupom 15 rokov si nepamätajú konkrétne okolnosti podpisovania sa stáva bežné. To, že si bližšie už nepamätajú okolnosti podpisovania po 14 rokoch, ak potvrdili vlastné podpisy, nemožno vykladať v tom smere, že závet je z tohto dôvodu neplatný. V súdnej praxi je bežným, že svedkovia po 14 rokoch nevedia uviesť bližšie okolnosti určitej udalosti, alebo úkonu, prípadne opoznať človeka (jeho tvár, výzor).

Je skôr výnimočné, ak si niekto po 15 rokoch pamätá konkrétnosti určitej udalosti (úkonu). Preto neobstojí námietka žalobkýň, že ak si svedkovia nepamätali bližšie okolnosti spísania závetu, tak uvedená skutočnosť spôsobuje neplatnosť závetu samotného. K námietke, že si nepamätajú bližšie okolnosti podpísania závetu ani poručiteľku uviedol, že slovné spojenie osobne známa, je potrebné vykladať v tom smere, že je svedkom známe v čase podpisu o koho sa jedná, a nie že majú bližšie vzťahy s uvedenou osobou. Zdôraznil, že § 476f Občianskeho zákonníka vylučuje, aby svedkami boli blízke osoby dedičov (preto napr. manželka žalovaného, žalobkyne, by nemohli byť svedkami závetu), a preto je potrebné, aby svedkami boli osoby neutrálne vo vzťahu k poručiteľovi a dedičom.

Vyslovil záver, že rímskokatolícky kňaz takouto osobou bez pochyby je, ako aj druhý svedok, ktorý sa na závet podpísali. Len bližšie vzťahy s poručiteľkou by odôvodňovali hlbšiu pamäťovú stopu u svedkov, čo v tomto prípade nenastalo, na druhej strane si svedkovia boli vedomí podpísania závetu, a to je v konaní podstatné. Rovnako je podstatné, že bolo v konaní preukázané znaleckým posudkom, že poručiteľka závet vlastnoručne podpísala.

15.1. Skutočnosť, že dovolatelia sa s názorom súdov nižšej inštancie nestotožnili, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP tak nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateliek. Dovolatelia preto neopodstatnene namietajú existenciu tejto vady v zmysle § 420 písm. f) CSP.

K dovolaciemu dôvodu vymedzenému v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP 16. Dovolatelia vo vzťahu k namietanému dovolaciemu dôvodu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP konkretizovali právnu otázku nasledovne: „Je platný závet v prípade, ak sa ani jeden zo svedkov uvedených na závete v rámci svojho výsluchu v konaní nevedel vyjadriť k osobe poručiteľky ani ku skutočnosti, či poručiteľka pred nimi súčasne prítomnými závet vôbec podpísala a zároveň vyjadrila, že listina obsahuje jej poslednú vôľu, pričom len vedeli uviesť, že sa jedná o ich podpisy.“ 17. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

17.1. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna, nie skutková otázka. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine, ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). V prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania.

17.2. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení), môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. Pokiaľ by dovolací súd nebral do úvahy absenciu náležitostí prípustnosti dovolania a napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný dovolací prieskum, priečiaci sa nielen koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP. Postup dovolacieho súdu by v takom prípade porušil základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).

Ani sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 432 ods. 2 CSP. Okrem toho, nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP je, že dovolateľ uvedie právnu (nie skutkovú) otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Inak dovolací súd nemá možnosť posúdiť, či ide skutočne o právnu otázku, či ide o právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a či sú splnené osobitné podmienky uvedené v jednotlivých prípadoch, v ktorých citované ustanovenie dovolanie pripúšťa.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.