← Slovensko

315 585,86 eur

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Cdo/70/2024 Identifikačné číslo spisu: 1417204726 Dátum vydania rozhodnutia: 26.05.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Marián Sluk Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:1417204726.2 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu W. S., narodeného R. zastúpeného advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária SOLICITOR SK, s.r.o., Bratislava, Ďatelinová 5530/10, IČO: 36867683, proti žalovanému Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s., Bratislava, Dúbravská cesta 14, IČO: 35919001, zastúpenému advokátskou kanceláriou soukeník - štrpka s. r. o., Bratislava, Strážnická 8141/5, IČO: 36862711, o zaplatenie 315.585,86 eura, vedenom na Okresnom súde Bratislava IV (teraz Mestskom súde Bratislava IV) sp. zn. 9C/24/2017, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

  1. novembra 2023 sp. zn. 3Co/29/2022, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Odôvodnenie
  2. Okresný súd Bratislava IV (ďalej „súd prvej inštancie“, „okresný súd“) rozsudkom z
  3. novembra 2021 č. k. 9C/24/2017-1405 v spojení s opravným uznesením zo
  4. decembra 2021 č. k. 9C/24/2017-1426 žalovanému uložil povinnosť v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalovanému sumu 315.585,86 eura a súčasne žalobcovi priznal voči žalovanému v zmysle ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) v spojení s § 262 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 1.
  5. Svoje rozhodnutie s odkazom na ust. čl. 20 ods. 1, 4 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), § 128 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“, „Občiansky zákonník“), § 111 ods. 1, 2 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 50/1976 Zb.“, „stavebný zákon“), § 8 ods. 3 zákona č. 129/1996 Z. z. o niektorých opatreniach na urýchlenie prípravy výstavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 129/1996 Z. z.“) a vykonané dokazovanie odôvodnil tým, že všeobecná hodnota pozemkov, t. j. trhová cena vyvlastnených pozemkov žalobcu nebola vo vyvlastňovacom konaní určená správne. 1.
  6. Okresný súd konštatoval, že v posudzovanej veci je predmetom konania nárok žalobcu podľa § 8 ods. 3 zákona č. 129/1996 Z. z. na doplatenie vyššej finančnej náhrady než, ako mu bola priznaná správnym orgánom v rámci vyvlastňovacieho konania podľa § 111 stavebného zákona, a to rozhodnutím Okresného úradu Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky zo dňa
  8. 2016, č. OU-BA-OVBP2-2016/7472GRJ za vyvlastnený pozemok v katastrálnom území F.., a to za parcelu reg. C č. 6284/57, orná pôda o výmere 52.511 m2, zapísanú na LV č. XXXX pre kat. úz. F. W., prináležiacu žalobcovi pred vyvlastnením v spoluvlastníckom podiele 67/300 k celku, pričom skutkový stav nebol medzi stranami sporný, za spornú prvoinštančný súd v konaní označil výšku náhrady za vyvlastnenie, ktorá bola žalobcovi vyplatená zo strany žalovaného, a ktorú žalobca nepovažoval za primeranú náhradu. Žalovanú sumu žalobca vyčíslil ako rozdiel medzi všeobecnou hodnotou vyvlastňovaného pozemku určenou znaleckým posudkom č. 7/2015 G. (92,28 eura/m2) vypracovaným na objednávku žalobcu pre účely správneho konania a všeobecnou hodnotou vyvlastňovaného pozemku určenou znaleckým posudkom č. 30/2016 vypracovaným z podnetu správneho orgánu dňa
  9. februára 2016 Slovenskou technickou univerzitou v Bratislave, Stavebnou fakultou STU, Ústavom súdneho znalectva (65,37 eura/m2). Žalobca za účelom preukázania dôvodnosti žalobnej požiadavky predložil najmä súkromný znalecký posudok č. 147/2017 z
  10. októbra 2017 vypracovaný G.. Q. (pozn. obsahujúci doložku podľa § 209 ods. 2 CSP), ďalej viaceré kúpne zmluvy vrátane zmlúv uzatvorených žalovaným v lokalite W. pre líniovú stavbu D4/R7, cenovú mapu. Žalovaný svoju obranu medzi inými podporil znaleckým posudkom STU č. 30/2016 v spojení s odborným vyjadrením STU č. 35/2019 z
  11. mája 2019 a v priebehu konania súdu navrhol, aby nariadil znalecké dokazovanie Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity, resp. iným znalcom a predložil tiež znalecký posudok G.. W., na ktorý súd prvej inštancie po uplatnení sudcovskej koncentrácie konania neprihliadol. Súd prvej inštancie za základ sporu určil spornosť výšky náhrady za vyvlastnenie, ktorá bola žalobcovi vyplatená na základe rozhodnutia správneho orgánu. Po vykonanom dokazovaní sa priklonil k oceneniu vykonanému G.. Q. v súkromnom znaleckom posudku č. 147/2017 vypracovanom z podnetu žalobcu majúc za to, že predložené dôkazy vo vzájomnej súvislosti preukázali, že všeobecná hodnota sporného pozemku nebola vo vyvlastňovacom konaní určená správne. Okresný súd skonštatoval, že primeranou náhradou za vyvlastnenie je náhrada, ktorá sa poskytuje v celom rozsahu trhovej ceny veci, a teda v zásade vyváži ujmu, ktorá odňatím veci vznikla, tzn. že majetkové pomery vyvlastňovaného majú byť po vyvlastnení v zásade rovnaké ako pred ním. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe súdov sa za primeranú náhradu považuje zásadne cena, za ktorú možno pozemok kúpiť alebo predať na danom mieste a v čase uskutočnenia právneho úkonu alebo rozhodnutia o vyvlastnení. Cena za vyvlastnené nehnuteľnosti by tak mala odrážať trhovú cenu rovnakej alebo porovnateľnej nehnuteľnosti v tom istom čase, mieste a porovnateľnej kvalite, čo má svoj odraz aj v zákonnej úprave (§ 111 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb., § 8 ods. 3 zákona č. 129/1996 Z. z.). Pri rozhodovaní súd prvej inštancie vychádzal zo všeobecnej hodnoty vyvlastnených pozemkov stanovenej v súkromnom znaleckom posudku č. 147/2017 G., podľa ktorého jednotková hodnota pozemku bola 100,18 eura/m2 a žalovanú sumu určil ako rozdiel medzi sumou vyplatenou žalobcovi vo vyvlastňovacom konaní (na základe znaleckého posudku STU č. 30/2016) a sumou stanovenou v znaleckom posudku vypracovanom G. č. 7/2015, podľa ktorého mala byť náhrada za vyvlastnenú nehnuteľnosť (t. j. parcelu reg. ,,C“, parc. č. 6284/57 o výmere 52.511 m2), na ktorej mal žalobca podiel vo veľkosti 67/300 z celku, čomu zodpovedá výmera 11.727,4567 m2, určená vo výške 92,28 eura/m2 x 11.727,4567 m2 = 1.082.209,70 eura. Žalobcom uplatnenú požiadavku na vyplatenie rozdielu medzi sumou za vyvlastnenie nehnuteľnosti uvedenej v rozhodnutí o vyvlastnení (766.623,84 eura) a sumou predloženou žalobcom (1.082.209,70 eura), tzn. k úhrade sumy 315.585,86 eura vyhodnotil okresný súd ako plne dôvodnú.
  12. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom z
  13. novembra 2023 č. k. 3Co/29/2022-1743 rozsudok okresného súdu potvrdil a žalobcovi priznal v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 2.
  14. Nad rámec právno-teoretických súvislostí týkajúcich sa posudzovania primeranosti náhrady za vyvlastnenie uvedených súdom prvej inštancie odvolací súd stručne doplnil, že vyvlastnenie autoritatívne realizované vo verejnom záujme má byť realizované tak, aby v čo najväčšej miere bol eliminovaný dopad na vyvlastnenú osobu. Jedným z nástrojov na to učených je práve cena primeranej náhrady za vyvlastnenie, ktorá by mala zodpovedať atribútom spravodlivosti, proporcionality a mala by zodpovedať tomuto zásahu do súkromného vlastníckeho práva zo strany verejnej moci a vyvažovať vyvlastnenému spôsobenú ujmu. Konštatoval tiež, že daný nárok je predmetom sporového občianskeho súdneho konania a patrí do právomoci všeobecných súdov podľa § 7 ods. 3 OSP (pozn. súdu v súčasnosti § 4 CSP), aj keď ide o vec, ktorá vyplýva zo stavebných predpisov (prameňov verejného práva), ale podľa § 8 ods. 3 zákona č. 129/1996 Z. z. ju prejednáva a rozhoduje súd v občianskom konaní. V súvislosti s rozložením dôkazného bremena v civilnom sporovom konaní a zodpovednosti za výsledok sporového konania odvolací súd považoval za potrebné zdôrazniť obsah tzv. prejednávacej zásady. Strana sporu je v záujme vlastného úspechu v konaní povinná substancovať všetky skutkové okolnosti podstatné a rozhodujúce z hľadiska hypotézy hmotnoprávnej normy, z ktorých vyvodzuje svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia kontruje povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti. Vzhľadom na to, že súd je v sporovom konaní limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu (princíp formálnej pravdy), povinnosť tvrdenia nadobúda v intenciách Civilného sporového poriadku kľúčový význam a predstavuje jeden z kardinálnych princípov civilného procesu. Nedodržanie dôkaznej povinnosti a následné neunesenie dôkazného bremena vedie v prípade žalovanej strany k procesnej pasivite, sankcionovanej stratou sporu. Rozhodujúcim pre riadne splnenie týchto povinností nie je len obsahové hľadisko, ale aj časové hľadisko. Civilné sporové konanie totiž od strán sporu vyžaduje adekvátnu mieru vigilancie a diligencie (bdelosť a dôslednosť). Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany vyhodnocuje súd v okolnostiach konkrétneho prípadu a zákonodarca ponecháva na úvahe súdu, či prípadné omeškanie procesného úkonu sudca ospravedlní alebo využije procesnú sankciu a neprihliadne na oneskorený úkon strany sporu. 2.
  15. Odvolací súd konštatoval, že z obsahu odvolacej argumentácie je okrem už uvedeného zrejmé, že žalovaný v odvolaní zotrval na argumentácii a procesnej obrane prezentovanej v prvoinštančnom konaní, s ktorou sa súd prvej inštancie dostatočne a presvedčivo vysporiadal, a na jeho odôvodnenie v tomto smere odvolací súd odkázal pričom v ďalšom, okrem nedostatkov v procesnom postupe konajúceho súdu, vytýkal aj nesprávnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel primárne vo väzbe na obsah znaleckých posudkov z vyvlastňovacieho konania, na súkromný znalecký posudok G.. Q. č. 147/2017, ako i na ďalšie listinné dôkazy (kúpne zmluvy za iné vyvlastnené pozemky), považujúc žalobcov nárok na doplatok náhrady za vyvlastnené pozemky vo výške žalovanej istiny za nedôvodný. Za účelom zdôraznenia správnosti úvah súdu prvej inštancie odvolací súd poukázal na výkladovo bezospornú zásadu voľného hodnotenia dôkazov predložených v civilnom sporovom konaní, ktorá je vyjadrením ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). V prejednávanej veci sa prvoinštančný súd správne zaoberal najprv povahou predložených dôkazov, ktorá má vplyv nielen na spôsob vykonania toho - ktorého dôkazu, ale aj na v danom prípade nastolenú otázku možnosti nariadenia znaleckého dokazovania znaleckým ústavom. Správne vyhodnotil znalecké posudky vypracované pre účely vyvlastňovacieho konania (znalecký posudok č. 7/2015 G.. C. a č. 30/2016 STU) ako listinné dôkazy predložené stranami sporu, ktoré nemali povahu súkromných znaleckých posudkov predložených v danom konaní a ani znaleckých posudkov súdom ustanoveného znalca. Povahu znaleckého posudku nemožno pripísať ani žalovaným predloženému odbornému vyjadreniu STU opatrenému doložkou podľa § 209 ods. 2 CSP, čo v súvislosti s hodnotením jeho povahy zdôrazňoval žalovaný. V tejto súvislosti odvolací súd uviedol, že tak CSP v ust. § 206 a § 207, ako aj zák. č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch, prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov dôsledne rozlišujú odborné vyjadrenie a znalecký posudok a znalecká doložka obsahujúca súčasne vyhlásenie znalca o tom, že si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku, sa vzťahuje a je obligatórnou obsahovou súčasťou len znaleckého posudku. Odhliadnuc od uvedeného bolo podľa názoru odvolacieho súdu potrebné poukázať aj na to, že spracovateľom žalovaným predloženého odborného vyjadrenia č. 35/2019 je rovnaký subjekt ako ten, z ktorého znaleckého posudku sa vychádzalo pri ohodnocovaní vyvlastňovanej nehnuteľnosti v správnom konaní, a ktorý by ani v žalovaným načrtnutej možnej kolízii znaleckých záverov zo správneho konania a civilného súdneho konania (pozn. súdu z už uvedených dôvodov znalecký posudok vypracovaný na účely správneho konania nebolo možné hodnotiť ako znalecký posudok), nemohol navonok budiť objektívne zdanie nezaujatosti. Na druhej strane žalobcom predložený znalecký posudok č. 147/2017 vypracovaný G.. spĺňal v intenciách CSP atribúty súkromného znaleckého posudku a s poukazom na doložku podľa § 209 ods. 2 CSP sa pri jeho vykonávaní postupuje, ako keby išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca. Menovaný znalec určil jednotkovú všeobecnú hodnotu vyvlastnenej parcely č. 6284/57 v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 67/300 k celku s výmerou 52.511 m2 na sumu 1.174.856,61 eura, t. j. vo výške 100,18 eura za 1 m
  16. Pokiaľ žalovaný v odvolacej argumentácii namietal potrebu a význam predloženia súkromného znaleckého posudku z jeho strany, odvolací súd uviedol, že práve predloženie súkromného znaleckého posudku žalovaným by malo význam aj pre možnosť procesného postupu podľa § 207 ods. 3 CSP, ktorého sa v konaní domáhal. Z rovnakého dôvodu sa ako nedôvodná javila aj požiadavka na vypočutie osôb, ktoré vypracovali posudky vo vyvlastňovacom konaní, a ktorá nemohla priniesť výsledok v podobe odbornej konfrontácie so znaleckými závermi súkromného znaleckého posudku IA. a kvalifikované spochybnenie jeho záverov. 2.
  17. V ďalšom sa prvoinštančný súd zameral na prípustné hodnotenie formálnych náležitostí tohto súkromného znaleckého posudku, vierohodnosti teoretických východísk, logickosti zdôvodnenia prijatých odborných záverov a v neposlednom rade ich súladu s ostatnými dôkazmi. Práve posúdenie žalobcom predloženého znaleckého posudku z naznačených hľadísk bolo nevyhnutným predpokladom pre záver súdu o tom, či možno tieto odborné závery vziať za základ rozhodnutia, a či žalovaný vo svojej riadnej a včasnej obrane kvalifikovane spochybnil relevanciu tohto dôkazu. Dospel pritom k záveru, že znalecký posudok G. č. 147/2017, o ktorého závery oprel svoje rozhodnutie, spĺňa zákonné atribúty, znalecké závery sú v ňom riadne odôvodnené a doložené nálezmi znalca, spĺňajúce rozsah zadania, znalecký posudok je jasný, úplný, zrozumiteľný a v súlade aj s ostatnými relevantnými dôkazmi. Prvoinštančný súd po jeho preskúmaní neidentifikoval žiadne okolnosti vyvolávajúce vážne pochybnosti o správnosti znaleckého záveru. Žalovaný tak v konaní pred súdom prvej inštancie ako aj v odvolacom konaní namietal správnosť postupu znalca, ktorý pri znaleckom skúmaní a oceňovaní spornej nehnuteľnosti vychádzal z vyhlášky č. 492/2004 Z. z. v znení účinnom do
  18. augusta 2017 a nereflektoval na novelu vyhl. č. 213/2017 účinnú od
  19. septembra 2017, ktorou došlo okrem iného aj k zmene koeficientov vstupujúcich do ocenenia pozemkov a ich kategorizácie. Odvolací súd sa však plne stotožnil so záverom prvoinštančného súdu, ktorý túto obranu nevyhodnotil ako dôvodnú majúc za to, že forma znaleckého posudku síce musí zohľadňovať aktuálne platný právny stav, avšak vzhľadom k potrebe ocenenia nehnuteľnosti k roku 2016 (k okamihu vyvlastnenia), musí byť cena stanovená podľa právnych predpisov platných a účinných v rozhodnom čase, ku ktorému sa nehnuteľnosť oceňuje, a to osobitne v prípade, ak novelou vyhl. č. 213/2017 Z. z. došlo aj k zmene kategorizácie koeficientov vstupujúcich do výpočtového vzorca. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôraznil, že posúdenie správnosti postupu znalca spočívajúceho v aplikovaní tej- ktorej ohodnocovacej právnej úpravy predstavuje otázku právneho posúdenia, ktorej zodpovedanie je v plnej kompetencii súdu. Žalovaný vo svojej účelovej argumentácii nereflektoval, že pokiaľ by mal znalec nehnuteľnosť ohodnocovať za použitia koeficientov platných po rozhodnom dátume (dátum rozhodnutia o vyvlastnení), výsledná cena by nezodpovedala zákonnej dikcii ust. § 111 ods. 2 stavebného zákona, a teda nepredstavovala by trhovú cenu rovnakej alebo porovnateľnej nehnuteľnosti v tom istom čase, ktorá je jedinou relevantnou pre posúdenie nároku na vyššiu náhradu za vyvlastnenú nehnuteľnosť podľa § 8 ods. 3 zákona č. 129/1996 Z. z.. Pokiaľ žalovaný v tomto smere poukazoval na odborné stanovisko G.. P. z
  20. júla 2020, odvolací súd uviedol, že predmetný dôkaz nebol žalovaným predložený v prvoinštančnom konaní, a to aj napriek tomu, že o ňom v danom čase musel mať vedomosť, a pre jeho pripustenie v odvolacom konaní nebola splnená niektorá z podmienok uvedených v § 366 CSP, preto sa ním odvolací súd nezaoberal. K právnej argumentácii, ktorá odznela v predmetnom stanovisku G.. P. však možno uviesť, že odôvodňovanie časovej pôsobnosti predmetnej novely vyhlášky č. 492/2004 Z. z. v závislosti od neurčitého pojmu - termín veľmi minulý sa javí ako vágne a bez opory v platnej právnej úprave. Opomenúť tiež nemožno fakt, že okamih rozhodný pre ohodnocovanie vyvlastňovanej nehnuteľnosti vyplýva z ust. § 111 zák. č. 50/1976 Z. z., t. j. z právnej normy vyššej právnej sily a vyhlášky č. 492/2004 Z. z. ako predpis nižšej právnej sily rieši metódy a postupy ohodnotenia nehnuteľností. Logická je aj podporná argumentácia žalobcu v tomto smere, keď uviedol, že ak by v roku 2020 boli oproti roku 2016 zvýšené koeficienty pre výpočet všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti o 100 %, znalec by pri vypracovaní znaleckého posudku v roku 2020 nemohol pri ohodnotení nehnuteľnosti k roku 2016 postupovať podľa týchto zvýšených hodnôt. 2.
  21. Podľa názoru odvolacieho súdu sa prvoinštančný súd dôsledne zaoberal aj hodnotami znalcom určených koeficientov, ktorých použitie je výsledkom subjektívneho odborného posúdenia znalca, na čom sa zhodli aj zainteresovaní znalci, a v prípade znaleckého posudku č. 147/2017 Z. z. G.. Q. boli stanovené v povolenom rozpätí. Rovnaký záver pripísal aj použitiu koeficienta povyšujúcich faktorov, na ktorého nadhodnotenie bolo zo strany žalovaného najviac poukazované, a ktorý G.. Q. uplatnil v hodnote 1,8 z intervalu 1,01- 3,
  22. Nevybočil tak z medzí stanovených vyhlášky č. 492/2004 Z. z. a zvolenú hodnotu prvoišntančný súd nevyhodnotil ani ako neprimerane vysokú, nakoľko sa nachádzala v spodnej polovici určeného intervalu. Akceptovať bolo možné aj názor prvoinštančného súdu, podľa ktorého výber konkrétnej hodnoty zvoleného koeficientu je na odbornom zvážení znalca a pokiaľ neprekročí určený interval stanovený právnymi predpismi pre konkrétny koeficient, nie je možné jeho výber sám o sebe považovať za pochybenie znalca a diskvalifikáciu tohto znaleckého posudku z hľadiska jeho dôkaznej sily. Ostatné koeficienty hodnotené znalcom G. a STU boli použité zhodne, resp. v prípade koeficienta dopravných vzťahov bola odchýlka 0,05 (STU pracovala s hodnotou 0,85 a G.. Q. s hodnotou 0,9) a koeficienta všeobecnej situácie STU dokonca pracovala s koeficientom vyšším o 0,15 (G.. Q. 1,15 a STU 1,30). 2.
  23. Správne potom podľa názoru odvolacieho súdu prvoinštančný súd uzavrel, že žalovaný kvalifikovaným spôsobom nespochybnil výsledok špecializovanej odbornej činnosti v zmysle zákona č. 382/2004 Z. z. vypracovaný G.. Q., a to ani poukazom na výpoveď svedkyne G. (v konaní sp. zn. 40C/24/2017) či odborné stanovisko STU č. 35/
  24. Pokiaľ sa žalovaný snažil konfrontovať vecnú správnosť znaleckých záverov G.. Q. a rovnako aj G.. C. a Slovenského certifikačného a znaleckého ústavu, a.s. odborným stanoviskom č. 35/2019 vypracovaným STU (pozn. súdu tým istým subjektom, ktorý vypracoval znalecký posudok v správnom konaní), prvoinštančný súd správne poukázal na to, že posudzovanie správnosti týchto znaleckých posudkov tejto znaleckej organizácii neprináleží a problematickou sa javí aj dôveryhodnosť týchto záverov, a to práve s poukazom na to, že nejde o nezainteresovaný subjekt, ale o znaleckú organizáciu, ktorá sama vypracovala pre účely správneho konania ocenenie vyvlastňovanej nehnuteľnosti s markantne rozdielnou výslednou hodnotou. Za danej situácie sa javilo byť iluzórne očakávanie sebakritického a odlišného postoja k vlastným odborným záverom, ktorý sa vo výsledku značne rozchádzal s ocenením nehnuteľností žalobcom oslovenými znalcami. Relevantné závery znaleckého posudku G.. Q. nespochybnila ani spomínaná výpoveď znalkyne G.. X. L., ktorá sa obmedzila len na z jej pohľadu neadekvátne určenie hodnoty koeficienta povyšujúcich faktorov (1,80), oproti koeficientu použitému STU (1,10). Odhliadnuc od povahy posudku STU (listinný dôkaz), ide z jej strany len o jej vlastný názor ohľadom hodnoty tohto koeficienta, nepovažujúc za pochybenie, pokiaľ znalec použil koeficient v inej hodnote v rámci vyhlášky č. 492/2004 Z. z. stanoveného rozmedzia. Spoločným pre posudky STU a G.. Q. pri stanovení hodnoty koeficienta povyšujúcich faktorov bolo zohľadnenie právoplatného územného rozhodnutia ako aj skutočnosti, že pozemky boli určené na vyššie využitie, než na aké pôvodne slúžili, čo sa však v posudku STU nepretavilo do jeho odôvodnenia, keďže pri uvedenom koeficiente STU uviedla, že sa nevyskytuje. Aj keď G.. L. to vo výpovedi uviedla ako formálnu chybu, táto spochybnila dôveryhodnosť a preskúmateľnosť posudku vypracovaného STU. Odvolací súd bol toho názoru, že pokiaľ žalovaný mienil úspešne spochybňovať odborné závery G., bolo jeho povinnosťou nielen tvrdiť, ale aj riadne a včas preukázať svoje tvrdenia relevantnými dôkazmi spochybňujúcimi ich správnosť (napr. relevantné spochybnenie použitých vstupných údajov pre znalecké skúmanie, použitej metódy ohodnotenia nehnuteľnosti, príp. spochybnenie samotnej odbornosti žalobcom osloveného znalca). Len samotné argumentačné spochybňovanie odborných záverov Ing. Q. s poukazom na listinné dôkazy predložené z vyvlastňovacieho konania bez podpory dôkaznými prostriedkami nemohlo žalovanému zaručiť úspech v konaní. Rovnako dôvodom pre nariadenie nového znaleckého konania nemohla byť len samotná subjektívna nespokojnosť žalovaného s ocenením sporného pozemku. Spochybňovanie podpory znaleckých záverov žalobcom predloženými kúpnymi zmluvami a cenovou mapou nejavilo známky konkrétnosti a určitosti, a preto tiež nebolo spôsobilé vo väčšej miere spochybniť správnosť ocenenia nehnuteľnosti G.. Q.. Odvolací súd tiež poukázal na to, že žalovaný sa vo svojej argumentácii zameral prioritne na obhajobu záverov STU v posudku č. 34/
  25. Opomenul však, že samotní znalci STU posudzujúci znalecké posudky G.. C. a ÚEOS- Komercia, a.s. uviedli, že menovaní znalci primerane zdôvodnili použitie metódy polohovej diferenciácie, ako aj nemožnosť použitia výnosovej a porovnávacej metódy, správne vychádzali z jednotkovej východiskovej hodnoty pozemkov pre W. (66,39 eura/m2) a zvolené koeficienty ustálili z intervalu hodnôt koeficientov uvedených vo vyhl. č. 492/2004 Z. z.. Rovnako konštatovali, že tieto znalecké posudky predložené vo vyvlastňovacom konaní spĺňali predpísané formálne a metodické náležitosti a rozdiel spočíval v rozdielnych pohľadoch znalcov na ohodnocované nehnuteľnosti, keď do ich výpočtu vstúpila i veľká miera subjektivity znalcov. Táto subjektivita pri volení predovšetkým sporného koeficienta povyšujúcich faktorov podľa odvolacieho súdu u znalca IA.. nebola arbitrárna, bola riadne a logicky odôvodnená a podporená aj ďalšími žalobcom zadováženými dôkazmi. Neodporovala ani samotnému záveru STU, podľa ktorého nie je vhodné hodnotu povyšujúceho koeficienta voliť v hornej hranici intervalu, nakoľko pri stanovení východiskovej hodnoty takéhoto pozemku znalec berie do úvahy budúci vyšší účel jeho využitia, než na aký slúži v čase ohodnotenia. 2.
  26. Relevancii záveru o tom, že cena pozemkov určená vo vyvlastňovacom konaní prostredníctvom ocenenia vykonaného STU je podhodnotená, podľa prvoinštančného súdu okrem znaleckých záverov IA. Q. plne nasvedčovali aj ďalšie dôkazy, a to žalobcom predložené kúpne zmluvy uzatvárané žalovaným v územnom obvode W. na rovnaký účel, t. j. za účelom výstavy líniovej stavby R7/D4, a v ktorých bola jednotková cena za 1 m2 určená vo výške výrazne vyššej ako stanovil G.. Q. a žalovaný, ktorý predmetné zmluvy uzatváral, nevedel dôveryhodným spôsobom vysvetliť tak výraznú diskrepanciu (žalovaný pozemky v priamej blízkosti s posudzovaným pozemkom, ku ktorým existuje rovnaké územné rozhodnutie, vykupoval za sumu 102,2 eura za 1 m2 oproti cene 65,37 eura za 1 m2, za ktorú bol vyvlastnený pozemok žalobcu), čím vyvolal dôkazný stav, kedy súd prvej inštancie sa dôvodne postavil na stranu znaleckého posudku G.. Q.. Zohľadnenie týchto rozdielov podľa odvolacieho súdu zodpovedalo aj ústavnému princípu rovnosti pri zachovaní ochrany vlastníckeho práva u vlastníkov druhovo rovnakej veci. 2.
  27. Odvolací súd sa plne stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že len samotná skutočnosť, že uvedené pozemky sa nachádzali v inom katastrálnom území ako pozemok, za ktorý si uplatňuje doplatok náhrady žalobca, nediskvalifikuje kúpne zmluvy k týmto pozemkom z možnosti ich podporeného využitia ako dôkazov o neprimerane nízkej hodnote pozemku posudzovanému v danej veci. Je potrebné si uvedomiť, že žalobca predmetnými kúpnymi zmluvami nemal za cieľ exaktne preukázať výšku ceny jemu vyvlastnených pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území PE., ale tieto dôkazy mali a boli spôsobilé podporiť jeho argumentáciu o podhodnotení ceny, za ktorú boli pozemky vyvlastnené. Vzhľadom na zistený výrazný rozdiel medzi týmito cenami, ktorý ostal žalovaným logicky a vierohodne neobjasnený, je irelevantné, že ide aj o kúpne zmluvy k pozemkom nachádzajúcim sa v susediacich katastrálnych územiach. Ako účelovú vnímal odvolací súd námietku nepreskúmateľnosti týchto cien a ich neodborného určenia, a to aj s poukazom na to, že ide o zmluvy uzatvárané samotným žalovaným. Žalovanému správne prvoinštančný súd v tejto súvislosti vytkol, že samotný poukaz na rozdielnu charakteristiku pozemkov bez bližšieho ozrejmenia nemožno považovať za dostatočný. Takúto formu obrany aj odvolací súd zhodnotil ako všeobecnú a neúčinnú. Ďalším dôkazom, ktorý pri svojom rozhodovaní zohľadnil prvoinštančný súd, bola aj žalobcom predložená cenová mapa, z ktorej vyčítal vyššiu jednotkovú kúpnu cenu pozemkov odkupovaných žalovaným na rovnaký účel naprieč celým Slovenskom, a to pri všeobecne známej skutočnosti, že pozemky v blízkosti hlavného mesta W. majú vyššiu hodnotu ako pozemky v iných častiach Slovenskej republiky (bližšie viď aj odôvodnenie do konania predloženého rozsudku Krajského súdu v Bratislave v obdobnej veci vedenej pod sp. zn. 10Co/62/2019). Aj tento rozdiel znejúci v neprospech žalovaného zostal v konaní hodnoverne nevysvetlený. Správne súd prvej inštancie upriamil pozornosť strán v odôvodnení aj na skutočnosť, že znalecký posudok STU, z ktorého záveru vychádzal správny orgán pri priznaní náhrady za vyvlastnený pozemok, vychádzal z dokonca nižšej jednotkovej ceny, ako je východisková hodnota pozemku stanovená pre W. v prílohe vyhlášky č. 492/2004 Z. z.. Súd prvej inštancie sa prihliadnuc na tieto žalobcom predložené dôkazy, osobitne na kúpne zmluvy vzťahujúce sa k susedným pozemkom v F. W. vyvlastneným na rovnaký účel, nijako neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe NS SR, v zmysle ktorej sa primeranosť náhrady za vyvlastnený pozemok určuje podľa trhovej ceny, resp. podľa všeobecnej hodnoty pozemku určenej znaleckým posudkom, za ktorú je nevyhnutné považovať cenu rovnakej alebo porovnateľnej nehnuteľnosti v tom istom čase, na tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite. Kvalifikovane nespochybnený súkromný znalecký posudok G.. Q., predložené kúpne zmluvy vzťahujúce sa najmä k pozemkom v katastrálnom území F. W., jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti potvrdzovali výkup nehnuteľnosti žalovaným za účelom realizácie líniovej stavby D4/R7 za cenu takmer dvojnásobne vyššiu oproti cene určenej v znaleckom posudku STU č. 30/2016, na základe ktorého určil Okresný úrad Bratislava náhradu za vyvlastnené pozemky, a ktorým sa v priebehu celého konania žalovaný bránil. Záver o dôvodnosti žalovaného nároku podľa prvoinštančného súdu pritom podporovali nielen znalecké posudky G.. C. (hodnotený ako listinný dôkaz) a G.. Q. a predložené kúpne zmluvy, ale aj G.. F. a G.. L., ktoré stanovovali približne rovnakú trhovú hodnotu, ako aj posudky žalobcom neobjednané, a to G.. F. a G.. N.. Hodnotiaci záver súdu prvej inštancie svedčiaci v prospech žalobnej požiadavky vychádzal zo starostlivého vyhodnotenia všetkých dôkazov predložených v súlade s ust. § 153 ods. 1 CSP jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti. Žalovaný v odvolaní selektívne staval na pomyslené váhy výlučne podporné dôkazy dosvedčujúce značnú diskrepanciu pri vykupovaní pozemkov žalovaným pod líniovú stavbu D4/R7 naprieč celým Slovenskom (žalobcom predložené kúpne zmluvy) a znalecké posudky (G.. W. a ÚSI Žilina), na ktoré nebolo možné z dôvodu sudcovskej koncentrácie prihliadať. 2.
  28. V kontexte uvedeného odvolací súd neprisvedčil zásadnej odvolacej námietke, v zmysle ktorej mal prvoinštančný súd konštatovať správnosť a vierohodnosť znaleckého posudku vypracovaného G.. Q. bez náležitého, adekvátneho a odborného skúmania tohto dôkazu v kontexte ostatných dôkazov. Z odôvodnenia hodnotiacich úvah prvoinštančného súdu bolo nepochybné, že všetky predložené dôkazy hodnotil v prísnom súlade a rešpekte s ust. § 191 CSP, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky aj vo vzájomnej súvislosti. Jeho úvahy zodpovedali pravidlám voľného hodnotenia dôkazov, formálnej logiky a sú aj riadne a presvedčivo odôvodnené. Odvolací súd zdôraznil, že len samotná skutočnosť, že konajúci súd si neosvojil hodnotenie vykonaných dôkazov prezentované žalovaným, neznamená, že sa s nimi riadne neoboznámil, ako aj nesprávnosť týchto úvah. 2.
  29. Žalovaný v rámci odvolacej argumentácie namietal aj nesprávne skutkové zistenie súdu prvej inštancie, keď uviedol, že v konaní nezistil a žalovaný netvrdil existenciu výnimočných okolností pre upustenie od plnej kompenzácie za žalobcovi vyvlastnené pozemky a nesprávne právne posúdenie, keď súd prvej inštancie takéto okolnosti aj napriek jeho argumentácii nevzhliadol. K tomuto odvolací súd uviedol, že žalovaný od začiatku konania poukazoval aj na trestnoprávnu rovinu prípadu, konkrétne uznesenie o začatí trestného stíhania a nedobromyseľnosť žalobcu, keď systematicky vykupoval pozemky od tretích osôb určené na líniovú stavbu D4/R7, ktoré o tomto nemali vedomosť, a to za cenu niekoľkonásobne nižšiu, ako mala byť ich hodnota. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že tieto okolnosti nemožno kvalifikovať ako dôvody pre aplikáciu celkom výnimočného zníženia náhrady za vyvlastnenie pozemkov vo vlastníctve žalobcu. Irelevantnou pre záver o zákonnej, spravodlivej a proporcionálnej náhrade za vyvlastnenie bola motivácia žalobcu k nadobudnutiu vyvlastňovaných pozemkov či skutočnosť, že iné osoby mu predali pozemky za nižšiu kúpnu cenu. Naviac je pri zachovaní prezumpcie neviny potrebné zdôrazniť, že uznesenie o začatí trestného stíhania deklaruje len existenciu vyšetrovania skutočností nasvedčujúcich možnému páchaniu trestnej činnosti a nijako nepreukazuje trestnú činnosť konkrétnej osoby v tejto súvislosti, t. j. žalobcu. Žalovaným tvrdené nekalé úmysly pri nadobúdaní vlastníckeho práva za danej dôkaznej situácie nebolo nemožno hodnotiť inak ako nepodložené dohady, ktoré nemohli mať vplyv na priznanie primeranej kompenzácie za verejný zásah do vlastníckeho práva. 2.
  30. Podľa názoru odvolacieho súdu sa nebolo možné stotožniť s argumentáciou žalovaného o modifikovaní žalovaného nároku súdom prvej inštancie ako nároku vyplývajúceho zo súkromného znaleckého posudku G.. Q. č. 147/2017 a nie zo znaleckých posudkov G.. G. C. č. 7/2015, ktorému tým súčasne vytkol, že mal nahradiť procesnú aktivitu žalobcu a porušiť tak aj rovnosť sporových strán, keď rozhodol, že je dôvodnejšie, aby si žalobca uplatňoval nárok prostredníctvom súkromného znaleckého posudku a nie znaleckého posudku vypracovaného G.. C. vo vyvlastňovacom konaní. Žalobca žalobu skutkovo vymedzil nesúhlasom s peňažnou náhradou priznanou mu za vyvlastnené pozemky vo vyvlastňovacom konaní pred Okresným úradom Bratislava považujúc ju za neprimeranú, pričom na preukázanie tejto neprimeranosti sa odvolával na všeobecnú hodnotu pozemkov určenú znalcom G.. G. C. v znaleckom posudku č. 7/2015 a požadované doplatenie peňažnej náhrady vyčíslil ako rozdiel medzi sumou priznanou mu vo vyvlastňovacom konaní (1.082.209,70 eura - 766.623,84 eura). Úlohou súdu bolo v konaní posúdiť, či žalobca má nárok na náhradu za vyvlastnený pozemok vo výške vyššej, ako mu bola priznaná a vyplatená na základe vyvlastňovacieho konania. Je plne v kompetencii žalobcu, akú vyššiu sumu si uplatní, musí však preukázať jej dôvodnosť. Konajúci súd rozhodoval o nároku riadne vymedzenom v žalobe a na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že vo vyvlastňovacom konaní nebol žalobca „odškodnený“ za nútené vyvlastnenie vlastníckeho práva v sume zodpovedajúcej dikcii ust. § 8 ods. 3 zákona č. 129/1996 Z. z. a sumu, ktorú si žalobca uplatnil ako rozdiel medzi jeho vyčíslením a sumou priznanou vo vyvlastňovacom konaní, uznal ako plne dôvodnú, keď vykonanými dôkazmi mal preukázané, že hodnota vyvlastnených pozemkov bola ešte vyššia než tá, z ktorej ako rozhodnej vychádzal pri vyčíslení žalovaného nároku žalobca. Žalobca po predložení súkromného znaleckého posudku Ing. Q. nevyužil procesnú možnosť rozšírenia žaloby o sumu rozdielu medzi ocenením pozemku G.. Q. a výškou náhrady priznanou mu vo vyvlastňovacom konaní. Vychádzal tak aj naďalej z vyčíslenia náhrady podľa ocenenia pozemkov vykonaným Ing. C., čo bolo v jeho výlučnej dispozícii. Uvedené plne rešpektoval aj prvoinštančný súd, ktorý viazaný žalobným návrhom mohol žalobcovi priznať len ním uplatnený finančný rozdiel a samotná skutočnosť, že v konaní boli zabezpečené iné dôkazy než len tie, ktorými žalobca disponoval v čase podania žaloby, a ktoré podporujú jeho nárok, nezakladal záver o modifikácii žalovaného nároku. Konajúci súd rozhodoval o identickom nároku žalobcu vymedzenom rovnakým skutkovým základom, a irelevantné bolo v tejto súvislosti, či jeho dôvodnosť žalobca preukáže dôkazmi zabezpečenými pri podaní žaloby alebo až v priebehu konania. 2.
  31. Odvolací súd bol tiež toho názoru, že postup prvoinštančného súdu nebol v rozpore so zásadou rovnosti strán, ktorým poskytol rovnaký priestor na preukázanie svojich tvrdení a vyjadrenie sa k predloženým dôkazom. Záver súdu prvej inštancie o nevyhnutnosti a správnosti dorovnania náhrady za vyvlastnenie do výšky zodpovedajúcej spravodlivému a rozumnému usporiadaniu vzťahov medzi sporovými stranami a odôvodnenie tohto záveru zodpovedal obsahu vykonaných dôkazov v ich vzájomnej súvislosti a žalovaný nedôvodne namietal ich jednostranné vyhodnotenie v neprospech žalovaného. Nenáležitá a nedôvodná bola aj námietka nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, keď z jeho odôvodnenia bolo dostatočne zrejmé, z akých skutkových a právnych záverov súd prvej inštancie vychádzal vo svojom rozhodnutí a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení jednotlivých dôkazov. V odôvodnení rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými pre vec podstatnými otázkami, na ktoré poskytol jasnú a zrozumiteľnú odpoveď. Na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a jeho presvedčivosť nemali vplyv ani zrejmé nesprávnosti, ktorých odstránenie bolo predmetom vydaného opravného uznesenia a tieto neboli prekážkou riadneho odvolacieho prieskumu. 2.
  32. Ako správny možno osvedčiť podľa názoru odvolacieho súdu aj postup súdu prvej inštancie, ktorý nevyhovel požiadavke žalovaného na nariadenie znaleckého dokazovania Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, pre ktorý neboli splnené zákonné podmienky podľa § 207 ods. 3 CSP. Ohodnotenie pozemku nemožno ani s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu považovať za obzvlášť závažný prípad vyžadujúci si osobitné vedecké posúdenie. Z argumentácie žalovaného je zrejmé, že žalovaným prezentovaná závažnosť mala spočívať v nejednotnom prístupe pri určení všeobecnej hodnoty pozemkov vyvlastnených za účelom líniovej stavby D4/R7, čo nezakladalo osobitnú závažnosť vyžadujúcu si osobitné vedecké posúdenie. Nebolo možné hovoriť ani o zrejmom rozpore znalcov, keď v predmetnom konaní bol predložený len jeden znalecký posudok, a to Ing. Q.. Nedôvodnosť takéhoto postupu vyplývala aj zo záveru prvoinštančného súdu o kvalifikovanom nespochybnení znaleckých záverov Ing. Q.. Na uvedené nemalo vplyv ani predloženie znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, ktorý bol vypracovaný pre účely iného súdneho konania a vo vzťahu k iným vyvlastňovaným nehnuteľnostiam a na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia nemalo vplyv ani žalovaným tvrdený iný procesný postup súdu tej istej zákonnej sudkyne v obdobnej prejednávanej veci. Ust. § 153 CSP umožňovalo neprihliadať ani na znalecký posudok G.. W. rovnako vypracovaný pre iné súdne konanie. Odvolací súd bol toho názoru, že postup žalovaného pri predkladaní dôkazov nezodpovedal starostlivému a hospodárnemu prístupu a konajúci súd nijako nepochybil, pokiaľ tento prístup žalovaného sankcionoval sudcovskou koncentráciou konania, pre ktorú boli splnené podmienky, a ktorá prináleží do diskrečnej právomoci súdu. Odôvodnenie žalovaného ponúknuté v odvolaní, keď uviedol, že nesporuje skoršiu dispozíciu s viacerými predloženými dôkazmi, avšak tieto sa rozhodol pripojiť ad hoc na podporu svojej skutkovej argumentácie, nemôže obstáť v kontexte rímsko-právnej zásady „vigilantibus iura scripta sunt“ majúcej vyjadrenie práve aj v ust. § 153 CSP. 2.
  33. Vo vzťahu ku skutočnostiam a dôkazom, ktoré žalovaný uvádzal a predkladal v odvolacej replike, t. j. po uplynutí lehoty na podanie odvolania, odvolací súd uviedol, že na tieto nemohol v zmysle ust. § 365 ods. 3 CSP prihliadnuť (obdobne viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 90/2019). Nestotožnil sa ani s argumentáciou žalovaného o možnosti pripustenia novo predložených dôkazov v intenciách § 366 písm. c) a d) CSP upravujúceho novoty v odvolacom konaní. Žalovaný vo svojej argumentácii nereflektoval na procesné právne následky spojené s plynutím času normatívne vyjadrené v ust. § 365 ods. 3 CSP, a teda skutočnosť, že prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré odvolateľ v konaní pred súdom prvej inštancie nepoužil, možno za splnenia stanovených podmienok (§ 366 CSP) uplatniť len v rámci plynutia lehoty na podanie odvolania, t. j. ako neprípustné možno vyhodnotiť uplatňovanie nových prostriedkov procesného útoku v rámci odvolacej repliky. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní v systéme neúplnej apelácie je nastavené reštriktívne ako výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie. Pod nemožnosťou ich predloženia v zmysle § 366 písm. d) CSP ako jednou z podmienok výnimočného pripustenia novôt treba rozumieť situáciu, kedy strana sporu objektívne bez svojej viny nemohla označiť prostriedky procesného úroku alebo obrany, pretože o nich nevedela a ani inak z procesného hľadiska nezavinila nevyužitie svojho práva. Rovnaký záver ako uvedený v ods. 31 odôvodnenia platí aj vo vzťahu k doplneniu dokazovania žalovaným navrhovanému v odvolacom konaní. Žalovanému bolo od začiatku konania zrejmé, že jedinou spornou otázkou pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby bola výška náhrady za vyvlastnený pozemok, určená viacerými znalcami v značnej diskrepancii, a aj napriek tomu predkladal návrhy na doplnenie dokazovania oneskorene, čo zohľadnil aj odvolací súd, ktorý za daného stavu nevzhliadol potrebu doplnenia dokazovania. Pod procesný režim zákazu novôt v odvolacom konaní spadal aj návrh žalovaného na vykonanie dokazovania uznesením o začatí trestného stíhania zo dňa
  34. decembra 2018 a celým vyšetrovacím spisom v danej veci. Žalovaný mal vedomosť o trestnom stíhaní ešte pred prednesením tohto procesného návrhu a opomenúť nemožno ani skutočnosť, že vychádzajúc zo žalovaným predloženého uznesenia o začatí trestného stíhania a jeho argumentácie vo veci doposiaľ nebolo vznesené obvinenie. Rovnako platí, že dokazovanie nemá viesť k pátraniu a vyhľadávaniu skutočností svedčiacich v prospech strany, ale dôkazné prostriedky majú slúžiť na potvrdenie alebo vyvrátenie tvrdených skutočností. Navrhnuté doplnenie dokazovania sa javilo tiež ako nehospodárne a nepotrebné vzhľadom na už vyslovený záver súdu o tom, že žalovaným načrtnuté trestnoprávne skutočnosti neboli dôvodom pre zníženie náhrady za vyvlastnenie.
  35. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. 3.
  36. Dovolateľ uviedol, že súdy ustálili, že po vykonanom dokazovaní sa priklonili k oceneniu vyvlastneného pozemku vykonanému súkromným znaleckým posudkom žalobcu, majúc za to, že predložené dôkazy vo vzájomnej súvislosti preukázali, že všeobecná hodnota sporného pozemku nebola vo vyvlastňovacom konaní určená správne, pričom tento záver označil odvolací súd za vecne správny, riadne odôvodnený, majúci základ vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný je však toho názoru, že záver prvoinštančného súdu, potvrdený súdom odvolacím, je založený na nekonzistentnom, arbitrárnom a nelogickom hodnotení dôkazov, ktoré nesie prvky svojvôle. Žalovanému je zrejmý právny názor, v zmysle ktorého do práva na spravodlivý súdny proces, nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, aby rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, resp. vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom a dožadovania sa ním navrhovaného hodnotenia, avšak žalovaný je v predmetnej veci názoru, že v tomto konaní súdy určité dôkazy predložené žalovaným vyhodnotili celkom nesprávne a arbitrárne, v nadväznosti na čo uplatnili značne subjektívnu argumentáciu bez zohľadnenia odborných a predovšetkým objektívnych skutočností a faktov. 3.
  37. K problematike objektívnosti odborného stanoviska STU žalovaný poukázal na skutočnosť, že súdy neakceptovali žalovaným doložené odborné stanovisko STU, ktoré bolo podstatným prostriedkom procesnej obrany žalovaného aplikujúc zásadu civilného sporového poriadku, v zmysle ktorej žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu, a preto sa súdy mali týmto zásadným dôkazom zaoberať a vyhodnotiť ho v kontexte dôkazov predložených stranami sporu. Namietal tiež argumentáciu súdov, že „spracovateľom žalovaným predloženého odborného vyjadrenia č. 35/2019 je rovnaký subjekt ako ten, z ktorého znaleckého posudku sa vychádzalo pri ohodnocovaní vyvlastňovanej nehnuteľnosti v správnom konaní, a ktorý by ani v načrtnutej možnej kolízii znaleckých záverov zo správneho konania a civilného súdneho konania, nemohol navonok budiť objektívne zdanie nezaujatosti“, a preto namietal, že súdy na tento dôkaz neprihliadli, ani sa len nepokúsili odborne preskúmať a vyhodnotiť jeho obsah. Podľa názoru dovolateľa, ak mali súdy za to, že výsledok znaleckej činnosti STU vo forme odborného stanoviska STU je nedôveryhodný a neobjektívny, bolo od nich nevyhnutné uviesť konkrétne fakty, pre ktoré bolo možné prijať záver o názore o nedôveryhodnosti a neobjektivite úkonu znaleckej činnosti STU. Uvedené relevantné dôkazy žalovaný riadne a včas predložil, a preto považoval za absolútne nepreskúmateľné, ak súdy na jednej strane vyčítajú žalovanému, že nepreukázal svoje tvrdenia relevantnými dôkazmi, avšak na druhej strane vylúčia z posudzovania plne relevantný dôkaz, ktorým je odborné stanovisko STU, a to len pre neurčité subjektívne a neodôvodnené podozrenia o neobjektívnosti STU. Dovolateľ preto považoval odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v znení, že odborné vyjadrenie STU nemohlo navonok budiť objektívne zdanie nezaujatosti, je hrubo nepreskúmateľné, arbitrárne, subjektívne a nepravdivé, nakoľko obsahom vyjadrenia STU sú len vecné a odborné fakty, ktoré vychádzajú z odborných metodických a zákonných východísk. Rozhodnutie odvolacieho súdu je tak zaťažené vadou v procese dokazovania vo forme svojvoľného a neodborného hodnotenia dôkazu, pričom zároveň rozhodnutie odvolacieho súdu je nepresvedčivo a nedostatočne odôvodnené. 3.
  38. K problematike súkromného znaleckého posudku žalobcu dovolateľ uviedol, že aj napriek v odbornom stanovisku STU uvedeným a vecne popísaným vadám (aj) súkromného znaleckého posudku žalobcu, v spojení s ďalšími žalovaným prezentovanými skutkovými tvrdeniami a inými predloženými dôkazmi, odvolací súd arbitrárne a nekriticky konštatoval, že súkromný znalecký posudok žalobcu spĺňa v intenciách CSP atribúty súkromného znaleckého posudku a s poukazom na doložku podľa § 209 ods. 2 CSP sa pri jeho vykonávaní postupuje, ako keby išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca, čím mu priznal status odborne nadradenejšieho dôkazu v komparácii s odborným stanoviskom STU, resp. znaleckým posudkom STU. Takýto záver odvolacieho súdu označil dovolateľ za arbitrárny a nekorešpondujúci s objektívne daným dôkazným stavom a odborným hodnotením dôkazov. Podľa názoru dovolateľa súd nemôže postupovať arbitrárne a aj napriek vecným a objektívnym námietkam žalovaného priznať plnú odbornú správnosť súkromnému znaleckému posudku žalobcu, a to bez výsluchu jeho spracovateľa, resp. bez vykonania kontrolného znaleckého dokazovania, ak tento dôkaz bol dôvodne spochybnený. Namietal aj argumentáciu v odseku 22 odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, v zmysle ktorej neboli identifikované žiadne okolnosti vyvolávajúce vážne pochybnosti o správnosti znaleckého záveru obsiahnutom v súkromnom znaleckom posudku žalobcu, nakoľko odborné stanovisko STU obsahuje výpočet vážnych a menej vážnych vád súkromného znaleckého posudku žalobcu, pričom bolo doplnené aj o mnohé skutkové tvrdenia žalovaného. Súdy nemôžu obmedzovať deklarovanie správnosti určitého znaleckého posudku len do kontextu, že v ňom neboli identifikované žiadne vážne pochybnosti. Aj súbor menej vážnych pochybností celkom zrejme naruší vierohodnosť a odbornosť určitého znaleckého úkonu, čo musí mať za následok záver, že na takýto dôkaz nemožno prihliadať. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súdy ignorovali vady súkromného znaleckého posudku - konkrétne, neuvedený dátum, ku ktorému sa nehnuteľnosť ohodnocuje, znalec G. nesprávne vykonal ohodnotenie k dátumu obhliadky (odhad mal byť určený k dátumu právoplatnosti príslušného rozhodnutia o vyvlastnení), pričom znalec vypracoval súkromný znalecký posudok zároveň podľa neplatnej vyhlášky. Aj v tejto časti argumentácie považoval dovolateľ rozhodnutie odvolacieho súdu zaťažené vadou v procese dokazovania a namietal jeho nepresvedčivé a nedostatočné odôvodnenie. 3.
  39. K problematike nariadenia znaleckého dokazovania súdom dovolateľ uviedol, že súd je povinný sa návrhom strany sporu na vykonanie dokazovania zaoberať, zanalyzovať jeho dôvodnosť a prípustnosť a v prípade jeho nevykonania svoje rozhodnutie riadne a preskúmateľne odôvodniť v nadväznosti na zohľadnenie úplného znenia návrhu strany, pričom podľa jeho názoru v rozsudku odvolacieho súdu takéto kvalifikované odôvodnenie absentuje, čo predstavuje zásadnú vadu tohto rozhodnutia a postupu odvolacieho súdu. Konštatoval, že odborné stanovisko STU bolo potrebné vyhodnotiť ako znalecký úkon, ktorý vypracoval súdom ustanovený znalec. Preto bolo možné konštatovať, že odborné stanovisko STU nemá menšiu dôkaznú silu než súkromný znalecký posudok žalobcu. Nakoľko odborné stanovisko STU vypracoval znalecký ústav a obsahuje znaleckú doložku v zmysle ust. § 209 ods. 2 CSP, neexistuje dôvod, pre ktorý by tento znalecký úkon mal byť vykonaný „len“ ako dôkaz listinou. Z povahy a účelu znaleckého úkonu nie je vždy nevyhnutné na podporu skutkových tvrdení strany sporu prikladať práve znalecký posudok. Je nutné zohľadniť, že z povahy posudzovaného prípadu bude často postačovať, aby strana na podporu svojich skutkových tvrdení doložila do konania iný typ znaleckého úkonu než znalecký posudok, a to napríklad aj odborné stanovisko. Je v rozpore s ústavnoprávnymi princípmi nútiť stranu (tak, ako to vykonali súdy v tomto spore), aby do konania predložila súkromný znalecký posudok, keď znalecký dôkaz protistrany je spôsobilé spochybniť aj iným znaleckým úkonom, ktorý je svojou povahou ešte aj vhodnejší. Odmietnutie relevancie odborného stanoviska STU pre jeho údajnú nemožnosť opatrenia znaleckou doložkou je nedôvodné a arbitrárne. Je v rozpore so zásadou spravodlivosti, ak strana sporu nemohla do konania doložiť znalecký dôkaz určitej formy len preto, že súd reštriktívne vyžaduje doloženie práve súkromného znaleckého posudku s príslušnou znaleckou doložkou. Analógiou legis je možné ustáliť, že na ostatné úkony znaleckej činnosti sa primerane použijú ustanovenia Zákona o znalcoch vzťahujúce sa k znaleckému posudku, vrátane aplikácie znaleckej doložky obsahujúcej aj vyhlásenie znalca o tom, že si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého úkonu. Obmedzovať aplikáciu tejto znaleckej doložky len na znalecký posudok nenapĺňa účel znaleckého dokazovania, znaleckého skúmania a zásadu rovnocennosti úkonov znaleckej činnosti. Dovolateľ nesúhlasil ani so záverom súdov, že znalecký posudok STU a odborné stanovisko STU nevypracoval znalec, a teda že nemožno ustáliť, že závery znalcov sú v zrejmom rozpore. Takýto reštriktívny gramatický výklad je neudržateľný a nespravodlivý. Pritom je nepochybné, že v oboch prípadoch ide o štandardné úkony znaleckej činnosti vypracované znalcom - v tomto prípade znaleckým ústavom, t. j. znaleckým subjektom s najvyššou vážnosťou. Hodnotenie týchto dôkazov súdmi ako úkonov znaleckej činnosti nevypracovanými znalcami je nelogické, nepreskúmateľné, nezákonné a nedôvodné. Ide o degradáciu znaleckej činnosti týchto znalcov a umelé vytvorenie odôvodnenia súdov, že nemožno vykonať tzv. kontrolné znalecké dokazovanie, nakoľko závery znalcov nie sú v zrejmom rozpore. Podľa názoru žalovaného záver, že znalecký posudok z vyvlastňovacieho konania je listinný dôkaz, nie je možné zároveň ustáliť, že tento znalecký posudok nevypracoval znalec, a teda že v komparácii so znalcom vypracovaným súkromným znaleckým posudkom žalobcu nie sú tieto závery znalcov v zrejmom rozpore. Dovolateľ tiež uviedol, že nemožno vyhodnotiť ako nedostatočnú procesnú obranu žalovaného, ak sa vo svojej argumentácii zameral prioritne na obhajobu záverov znaleckého posudku STU, takáto úvaha obsiahnutá v rozsudku odvolacieho súdu je nepreskúmateľná a nemá oporu v zásade civilného sporového konania, že žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. S poukazom na obsah odôvodnenia rozsudku má žalovaný za to, že v tomto obzvlášť závažnom prípade bolo za účelom posúdenia správnosti skutkových zistení nevyhnutné nariadiť znalecké dokazovanie znaleckým ústavom, nakoľko závery znalcov sú v zrejmom rozpore a predmetná vec si vyžaduje vysoko odborné posúdenie. Žalovaný uviedol, že odborné nejasnosti o správnosti aplikácie metodiky ohodnocovania pozemkov pretrvávajú a nepodarilo sa ich preklenúť ani odôvodnením rozsudku, ktoré je neodborné a nepreskúmateľné a de facto sa súd spoliehal len na nepreskúmateľné vyššie kúpne ceny, za ktoré boli predané pozemky v inom neporovnateľnom katastrálnom území. Žalovaný bol toho názoru, že je dôvodný predpoklad, že závery konfrontácie označených znalcov, resp. tzv. „kontrolného“ znaleckého posudku sú spôsobilé preukázať, že v konaní došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie. S poukazom na obsah odborného stanoviska STU, výpovedí a stanovísk znalkýň STU a ďalších žalovaným označených dôkazov žalovaný zotrváva na názore, že nariadenie znaleckého dokazovania znaleckým ústavom, alternatívne znalcom je plne dôvodné a účelné, pričom je ho možné označiť za najobjektívnejší dôkaz pre určenie náhrady. Jeho cieľom je odstránenie zrejmých rozporov v záveroch znalcov, ktoré žalovaný aktívne popisoval v priebehu celého súdneho konania. Žalovaný bol toho názoru, že súdom určito špecifikoval, z akých dôvodov navrhol nariadenie znaleckého dokazovania znaleckým ústavom, keď uviedol, že závery znalcov sú v zrejmom rozpore. Podľa názoru žalovaného predmetná vec si vyžaduje vysoko odborné posúdenie, čo vníma ako podporný dôvod pre nariadenie tohto znaleckého dokazovania. Žalovaný uviedol, že bolo dôvodné sa jeho návrhom relevantne a náležite zaoberať a je vadou rozsudku odvolacieho súdu, že odvolací súd predmetný návrh komplexne a odborne neposúdil v kontexte posudzovaných dôkazov. Žalovaný je presvedčený, že návrh na nariadenie znaleckého dokazovania znaleckým ústavom v zmysle ust. § 207 ods. 3 CSP je plne spôsobilý prejsť testom dôvodnosti, nakoľko:
  40. tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz, nie je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania;
  41. navrhovaný dôkaz overí (vyvráti) tvrdenú skutočnosť, a teda vo väzbe na toto tvrdenie disponuje vypovedacou potenciou;
  42. dôkaz nie je nadbytočný. Aj v týchto súvislostiach dovolateľ namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu je zaťažené vadou v procese dokazovania vo forme nevykonania navrhovaného dôkazu - tzv. kontrolného znaleckého dokazovania znaleckým ústavom podľa § 207 ods. 3 CSP v zmysle návrhu žalovaného, hoci na jeho vykonanie boli dané zákonné dôvody, pričom zároveň rozhodnutie odvolacieho súdu je nepresvedčivo a nedostatočne odôvodnené. Rozhodnutie odvolacieho súdu je zaťažené vadou v procese dokazovania aj ohľadom svojvoľného hodnotenia dôkazu znaleckého posudku STU a jeho arbitrárneho vylúčenia z jeho porovnávania so súkromným znaleckým posudkom žalobcu. 3.
  43. K problematike ceny za výkup susedných pozemkov žalovaným dovolateľ uviedol, že ani v tejto časti nesúhlasí s odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu v odsekoch 25 a 26 a záverom v ňom vysloveným. Považoval tento záver za nesprávny a nekorešpondujúci s vykonanými dôkazmi. Súdy v tomto konaní neposúdili príslušné dôkazy dôsledne, keď nesprávne vzali do porovnania výslednú kúpnu cenu, (t. j. náhradu za výkup pozemku), ktorá už bola navýšená po vynásobení jednotkovej znaleckej všeobecnej hodnoty pozemku o zákonný koeficient 1,
  44. Takéto postupy a závery súdov považoval dovolateľ za neudržateľné a arbitrárne, nakoľko umelo a nedôvodne zvýšili cenové rozmedzie pre posúdenie dôvodnosti žalobcom uplatneného žalobného nároku prostredníctvom porovnania výslednej náhrady za výkup pozemku (102,20 eura/m2) s výslednou jednotkovou všeobecnou hodnotou pozemku určenou súkromným znaleckým posudkom žalobcu (100,18 eura/m2). Súdy však v rámci svojich úvah o primeranosti záverov súkromného znaleckého posudku žalobcu mali vychádzať výlučne len z hodnoty 85,18 eura/m2 a nie arbitrárne až z výšky 102,20 eura/m
  45. Uvedená diskrepancia tak vytvára jednotkový rozdiel cca 15 eura/m2, čo v kontexte celkovej výmery pozemku vyvlastneného žalobcovi (11.727,46 m2) predstavuje zásadné a bezdôvodné obohatenie sa na strane žalobcu. Aj v týchto súvislostiach dovolateľ namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu je zaťažené vadou v procese dokazovania vo forme svojvoľného hodnotenia dôkazu najmä kúpnych zmlúv, na základe ktorých žalovaný vykúpil susedné pozemky v jednotkovej kúpnej cene 102,20 eura/m2 a ďalších cenových údajov, pričom zároveň rozhodnutie odvolacieho súdu je nepresvedčivo a nedostatočne odôvodnené. 3.
  46. K problematike modifikácie osvedčenia žalovaného nároku súdom dovolateľ namietal, že odvolací súd konal arbitrárne, keď namiesto riadne spochybneného znaleckého posudku G.. z vyvlastňovacieho konania žalobcovi umožnil, aby si svoj žalobný nárok uplatňoval na základe súkromného znaleckého posudku, ktorý k žalobe nepriložil tak, ako to vyžaduje ust. § 209 ods. 2 CSP. Uvedený právny názor súdov tak celkom zrejme legitimizoval prostriedok procesného útoku žalobcu a v rozpore so zásadou rovnosti strán sporu konajúce súdy umožnili žalobcovi uniesť dôkazné bremeno podanej žaloby, keď mu vytvorili základ pre osvedčenie jeho žalobného nároku na podklade súkromného znaleckého posudku žalobcu. Takýto procesný postup odvolacieho súdu žalovaný považoval za značne arbitrárny a ústavne nekonformný nakoľko, keďže došlo k spochybneniu znaleckého posudku G. z vyvlastňovacieho konania, mal súd žalobu žalobcu zamietnuť pre neunesenie dôkazného bremena podanej žaloby. Ak odvolací súd v bode
  47. rozsudku odvolacieho súdu uviedol, že žalobca vychádzal aj naďalej z vyčíslenia náhrady podľa ocenenia pozemkov vykonaným G.., takáto úvaha je plne nesprávna, nakoľko vyčíslenie náhrady podľa ocenenia pozemkov G.. bolo žalovaným kvalifikovane spochybnené, čo potvrdili aj súdy, keď konštatovali, že proti tomuto znaleckému posudku žalovaný uplatnil množstvo kvalifikovaných námietok. 3.
  48. Dovolateľ namietal tiež, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, a to predovšetkým z dôvodu, že tak odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie považovali nárok uplatňovaný žalobcom za dôvodný, a to aj vzhľadom na žalobcovo poukazovanie na cenové údaje a kúpne zmluvy vzťahujúce sa mnohokrát na pozemky, ktoré boli predmetom prevodu na účely výstavby určitej líniovej stavby v rôznych iných katastrálnych územiach, ktoré nie sú predmetom tohto sporu. Považoval za potrebné opätovne zdôrazniť, že predmetom tohto sporu je posudzovanie primeranosti náhrady za vyvlastnenie pozemku žalobcu, ktorý sa nachádzal výlučne len v katastrálnom území F.. Konajúce súdy vyhodnotili dôkazy predložené žalobcom, ktorými poukázal na kúpne ceny rôznorodých pozemkov za dôvodné, čo je podľa dovolateľa nesprávne právne posúdenie veci. Súdmi aplikované širokospektrálne a všeobecné poukazovanie na pozemky umiestnené prakticky na území celej Slovenskej republiky je nesprávne, neodborné, nedôvodné, nepreskúmateľné a neudržateľné. Určovanie náhrady za vyvlastnenie takouto „analógiou“ nie je v súlade s legálnou definíciou náhrady za vyvlastnenie v zmysle ust. § 111 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. a nezakladá právnu istotu v určení spravodlivej a primeranej náhrady za vyvlastnenie pozemku v určitej špecifickej lokalite. V tomto konaní neboli správne posúdené a preukázané základné atribúty potrebné pre stanovenie primeranej náhrady za vyvlastňovanú nehnuteľnosť. Nesprávnosť právneho posúdenia spočíva v tom, že z ust. § 111 ods. 2 stavebného zákona jasne vyplýva, že pri určovaní primeranej náhrady je potrebné porovnávať ceny rovnakých alebo porovnateľných nehnuteľností v tom istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite. Pozemky, na ktorých ohodnotenie poukázal žalobca, a ktoré vzali na zreteľ konajúce súdy, celkom zjavne nespadajú do definičných znakov pozemkov prípustných pre porovnávanie a potrebných na určenie primeranej náhrady za vyvlastnenie. Je zrejmé, že určenie hodnoty pozemkov je dané prostredníctvom mnohých individuálnych faktorov, ktoré majú v konečnom dôsledku dopad na objektívnu voľbu hodnoty objektivizačného koeficientu a výslednú cenu pozemku, čo zo žalobcom predložených dôkazov nemožno zanalyzovať. Žalovaný aj v dovolacom konaní zotrváva na názore vyplývajúci z ust. § 111 ods. 2 stavebného zákona, ako aj je podporený odborným názorom znaleckého ústavu STU, že na cenové údaje pozemkov z iných katastrálnych území predkladaných žalobcom nie je možné analogicky poukazovať a podložiť nimi žalobcom uplatnený nárok v tomto konaní. Žalovaný uviedol, že v rámci analyzovania ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu k tejto právnej problematike neidentifikoval súdne rozhodnutie, ktoré by pripúšťalo tak všeobecné a širokospektrálne porovnávanie kúpnych cien pozemkov, aké využili konajúce súdy v tejto veci, a ani že by bola primeranosť náhrady za vyvlastnenie vyčísľovaná cez prizmu porovnávania trhovej hodnoty pozemkov vzdialených niekoľko desiatok až stovák kilometrov od vyvlastnených pozemkov. Náhrada za vyvlastnenie pozemkov bola v predmetnej rozhodovacej praxi súdov vyčísľovaná a analyzovaná prostredníctvom porovnávania bezprostredne susediacich, resp. blízko umiestnených relevantných pozemkov. Pri riešení tejto právnej otázky sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V týchto súvislostiach dovolateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z
  49. mája 2017, sp. zn.: 5Sžk/3/2017, rozsudok Najvyššieho súdu SR z
  50. mája 2015, sp. zn.: 4Sžo/65/2015, sp. zn. 8Sžo/16/2008 zo
  51. apríla
  52. Z uvedených súdnych rozhodnutí vyplýva, že pokiaľ súdy vyžadovali aplikáciu porovnávacej metódy, resp. konštatovali jej použitie, nebolo obsahom týchto rozhodnutí tak širokospektrálne porovnávanie nehnuteľností, (ktoré je neprípustné už len z logiky veci a zásadnej územnej rozdielnosti v kvalite a charak

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.