Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Cdo/13/2025 Identifikačné číslo spisu: 1708899440 Dátum vydania rozhodnutia: 26.05.2026 Meno a priezvisko: Mgr. Renáta Gavalcová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR
§ 421ods.
1 písm. a) CSP uviedli, že podstatnou právnou otázkou, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, je otázka, „či je v prípade zrušenia kolaudačného rozhodnutia naplnený predpoklad toho, aby bol súbor miestností predmetom občianskoprávnych vzťahov ako byt." Podľa názoru dovolateľov záver odvolacieho súdu, že zákon v citovanom ustanovení § 23 ods. 5 nerozlišuje, či ide o právoplatného alebo neprávoplatného vlastníka bytového domu, je v rozpore s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
- mája 2002 sp. zn. 4Cdo/27/2002 publikovaným v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 5/2003, v zmysle ktorého existencia právoplatného kolaudačného rozhodnutia je predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako byty. Odvolací súd podľa nich nesprávne právne posúdil vec, ak dospel k záveru, že z príslušných ustanovení zákona o vlastníctve nevyplýva, že sa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov vzťahuje iba na dom, ku ktorému je vydané kolaudačné rozhodnutie, ale môže sa vzťahovať aj na kolaudačné rozhodnutie, ktoré bolo zrušené. Podstatou záverov nižších súdov v prejednávanej veci je podľa dovolateľov záver o tom, že k vzniku vecného bremena zo zákona došlo k okamihu splnenia zákonom predpokladaných podmienok plynúcich z § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov, t. j. existencia domu, jeho zriadenie na cudzom pozemku - pozemku vo vlastníctve subjektu odlišného od vlastníka domu a skutočnosť, že dom je domom s bytmi a nebytovými priestormi, ktoré sa nimi stali na základe kolaudačného rozhodnutia. K samotnej existencii domu a jeho zriadeniu na cudzom pozemku posledná podmienka, t. j. že ide o dom s bytmi a nebytovými priestormi, pristúpila až v okamihu právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia. Zákon teda podľa názoru dovolateľov rozlišuje, či ide o právoplatného vlastníka bytov alebo nebytových priestorov v dome, pretože pre vznik zákonného vecného bremena vyžaduje, aby súbory miestností v dome boli bytmi alebo nebytovými priestormi, ktorými sa nemôžu stať inak ako práve právoplatnosťou kolaudačného rozhodnutia. Dnes súbory miestností v dome - bytovom dome M. nie sú ani bytmi ani nebytovými priestormi. Stavba nemá ani stavebné povolenie, ani kolaudačné rozhodnutie. Odvolací súd mal správne právne posúdiť vec tak, že právoplatné zrušenie kolaudačného rozhodnutia má za následok nesplnenie zákonných predpokladov k naplneniu pojmových znakov bytov a nebytových priestorov ako predmetov občianskoprávnych vzťahov. V súlade s ustanovením § 194 ods. 2 CSP mal prvoinštančný a odvolací súd prihliadnuť na právoplatné rozhodnutie Krajského úradu v Bratislave, odbor životného prostredia č. W/125-45/2001-BHN zo dňa
- februára 2001, ktorým bolo zrušené kolaudačné rozhodnutie na stavbu bytového domu M., a vysporiadať sa s ním v odôvodnení rozhodnutia. Odvolací súd sa s vyššie uvedeným rozhodnutím vysporiadal konštatovaním, že zákon v citovanom ustanovení § 23 ods. 5 nerozlišuje, či ide o právoplatného alebo neprávoplatného vlastníka bytového domu. Uvedené tvrdenie odvolacieho súdu je v rozpore s § 2 ods. 1, 2 a 3 zákona o vlastníctve bytov. V právnom štáte súd nemôže právo vyvodzovať zo zrušeného kolaudačného rozhodnutia, ktoré v čase, keď súd vo veci rozhoduje, už právne neexistuje. 3.2.
§ 421ods.
1 písm.
- b)CSP uviedli dve právne otázky, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli riešené, a od ktorých podľa nich záviselo rozhodnutie súdu vo veci samej: „1. či vecné bremeno, ktoré podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov vzniklo právoplatnosťou kolaudačného rozhodnutia, ktorým bolo povolené užívanie stavby bytového domu, zaniklo alebo nezaniklo následným právoplatným zrušením takého kolaudačného rozhodnutia. 2. či sa v dôsledku jeho zrušenia na kolaudačné rozhodnutie hľadí ako na neexistujúce rozhodnutie, ktoré nevyvolalo žiadne účinky, alebo sa naň hľadí ako na rozhodnutie, ktoré do okamihu jeho zrušenia účinky vyvolávalo a jeho následné zrušenie na tieto už vyvolané účinky nemá žiaden vplyv." 3.3. Dovolatelia zastávajú názor, že z pohľadu trvania vecného bremena je podstatné, aby boli zákonom stanovené podmienky pre vznik vecného bremena splnené po celý čas jeho existencie. Z pohľadu účinkov zrušenia kolaudačného rozhodnutia sú toho názoru, že na zrušené rozhodnutie správneho orgánu sa hľadí ako na rozhodnutie, ktoré neexistuje, a ktoré ani nikdy neexistovalo a keďže sa naň hľadí ako na neexistujúce rozhodnutie, nemohlo vyvolať žiadne účinky vrátane účinku naplnenia pojmových znakov bytu ako predmetu občianskoprávnych vzťahov. V uvedenom zmysle je aj právoplatnosť takého rozhodnutia na ňom vyznačená iba formálna, pretože v skutočnosti nikdy nenastala. Ak neexistuje právoplatnosť rozhodnutia, nie sú naplnené podmienky pre hodnotenie súboru miestností ako predmetu občianskoprávnych vzťahov v podobe bytu. Ak neexistujú byty a nebytové priestory z hľadiska ich vymedzenia zákonom o vlastníctve bytov, nemôže ani ďalej existovať vecné bremeno k pozemku, na ktorom je stavba zriadená. Zákonné vecné bremeno tak zaniklo najneskôr k dátumu právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo kolaudačné rozhodnutie na stavbu bytového domu M.. zrušené pre jeho nezákonnosť, pretože tým zanikla jedna z podmienok vzniku a existencie zákonného vecného bremena. Absencia kolaudačného rozhodnutia bola v konaní nesporná. 3.4. Úmyslom zákonodarcu nebolo chrániť nelegálnych a neoprávnených stavebníkov, ktorí si po účinnosti zákona o vlastníctve bytov postavia bytový dom na pozemkoch, ku ktorým nemajú vlastnícke alebo iné právo v zmysle § 58 ods. 2 stavebného zákona a dodatočne legalizovať ich nezákonnú a neoprávnenú stavbu bytového domu vznikom zákonného vecného bremena, čo sa prieči základným princípom ochrany vlastníckeho práva. 3.5. Dovolatelia poukazujú aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL ÚS 19/09 z 26. januára 2011, podľa ktorého nemožno ústavnoprávne akceptovať výstavbu trvalej stavby bez hmotnoprávneho titulu k pozemku, ktorý musí byť preukázaný pred začatím výstavby. Všeobecnejšie povedané, vlastníctvo má byť pokojne užívané, nerušené. 3.6. Dovolatelia citovali tiež právny názor uvedený v komentári - Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov - komentár, podľa ktorého k rozostavanej stavbe bytového domu, v ktorej sa nachádzajú ešte neskolaudované byty a nebytové priestory, toto vecné bremeno nevzniká. Vyplýva to z gramatického a systematického výkladu § 23 ods. 5 bytového zákona, v ktorom sa používa pojem „dom", čo je skratka pre skolaudovaný bytový dom. 3.7. Odvolací súd mal správne právne posúdiť vec tak, že právoplatným zrušením kolaudačného rozhodnutia zaniklo zákonné vecné bremeno k pozemkom vo vlastníctve dovolateľov v prospech vlastníkov stavby bytového domu -., ktoré vzniklo podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov. 4. K dovolaniu sa vyjadrili žalovaní, ktorí navrhli dovolanie zamietnuť a priznať im náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcom 1/ a 2/. 4.1. Žalovaní zároveň uviedli, že sú presvedčení, že nie sú splnené procesné podmienky na podanie dovolania voči rozsudku odvolacieho súdu a dovolací súd by mal dovolanie odmietnuť. 4.2. Podľa ich názoru odvolací súd sa náležite vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami a následne vec správne právne posúdil, keď rozsudkom zamietol žalobu v časti o zriadenie vecného bremena. Problematikou existencie resp. zániku zákonného vecného bremena z dôvodu zrušenia kolaudačného rozhodnutia k stavbe - bytovému domu „M.. sa už zaoberala Správa katastra Pezinok, Katastrálny úrad v Bratislave, Okresný súd v Pezinku, Ústavný súd SR aj Krajský súd v Bratislave. Všetky vyššie uvedené inštitúcie dospeli k záveru, že vecné bremeno vzniklo zo zákona a nie sú dané dôvody, ktoré by spôsobili jeho zánik. Za moment vzniku zákonného vecného bremena je nutné považovať nadobudnutie právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia, ktorým bolo povolené užívanie stavby bytového domu M. D., kedy byty a bytový dom legálne vznikli (resp. odkedy sa na ne vzťahovala úprava zákona č. 182/1993 Z. z.) t. j. dňom 20. 7. 2000. Katastrálny úrad v Bratislave /ďalej len „KÚ BA"/ rozhodnutím zo dňa 30. 7. 2012, č. Xo 43/12-BP (právoplatnosť nadobudlo dňa 19. 11. 2012), vo veci o opravu chyby v katastrálnom operáte žiadosti oboch dovolateľov o výmaz vecného bremena z listu vlastníctva nevyhovel. KÚ BA uviedol, že správa katastra zapísala zákonné vecné bremeno v súlade s ust. §-u 34 a nasl. katastrálneho zákona, t. j. vecné bremeno vzniklo zo zákona a neexistovala žiadna zákonná prekážka, aby návrhu na vykonanie záznamu tohto práva nebolo vyhovené. KÚ BA v odôvodnení svojho rozhodnutia zároveň poukázal na to, že vzhľadom na prebiehajúce konanie o dodatočnom stavebnom povolení je zrejmé, že k zániku stavby nedošlo, a ani rozhodnutie o odstránení stavby na zápis predložené nebolo, t. j. v katastri nebol vykonaný výmaz stavby - bytového domu ani vlastníckeho práva k bytom a nebytovým priestorom v bytovom dome. Šetrením veci KÚ BA nezistil, že by bola správe katastra predložená a zapísaná do KN listina, ktorá by preukazovala zánik vlastníckeho práva (vlastníkov bytov a nebytových priestorov) k bytovému domu a ktorá by následne na základe návrhu resp. ex offo oprávňovala správny orgán, aby v konaní o oprave chyby vykonal výmaz vecného bremena podľa ust. §-u 23 ods. 5 bytového zákona, ktoré vzniká zo zákona vlastníkovi bytu. Dovolatelia rozhodnutie nenapadli. Z pasivity dovolateľov možno vyvodiť záver, že sa s odôvodnením rozhodnutia KÚ BA v celom rozsahu stotožnili a vyjadrili súhlas s týmto rozhodnutím. Tomuto záveru nasvedčuje aj ich následný postup, keď podali návrh na zmenu žalobného petitu a viac nežiadali vecné bremeno zriadiť a požadovali len odplatu za vzniknuté vecné bremeno. 4.3. Skutočnosť, že došlo k zrušeniu kolaudačného rozhodnutia nemala vplyv na jeho existenciu a ani na účinky, ktoré sú s vecným bremenom spojené. Zákonné vecné bremeno trvá a do dnešného dňa nezaniklo. Na to, aby bolo možné uvažovať o zriadení vecného bremena, je nutné sa najprv vysporiadať s existujúcim zákonným vecným bremenom. Do dnešného dňa nebolo vydané rozhodnutie, ktoré by viedlo k jeho zániku a ani právny poriadok SR neobsahuje zákonnú úpravu, v zmysle ktorej by zákonodarca viazal zánik zákonného vecného bremena na zrušenie kolaudačného rozhodnutia k bytovému domu. Odvolací súd argumentoval správne, keď poukázal na zákonnú úpravu zániku vecných bremien zakotvenú v § 151p zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník /ďalej len „OZ"/. Dovolateľmi nastolené právne otázky teda nemajú pre posúdenie prejednávanej veci relevanciu. 4.4. K otázke dobrých mravov žalovaní poukázali, že v čase začatia výstavby bytového domu bolo vlastníkom pozemkov Mesto R.. To prenajalo pozemky developerovi, ktorý bytový dom postavil a byty previedol do vlastníctva žalovaných resp. ich právnych predchodcov. Mesto R. malo záujem vzniknutú situáciu riešiť mimosúdnou cestou, keď navrhlo obom dovolateľom zámenu pozemkov, s čím oni nesúhlasili. Z tohto postupu dovolateľov je zrejmé, že sledovali prioritne svoj majetkový prospech na úkor žalovaných. 4.5. Rozhodnutie o zrušení kolaudačného rozhodnutia nie je zároveň rozhodnutím o zániku vecného bremena. Pokiaľ boli žalobcovia toho názoru, že vecné bremeno, ktoré vzniklo zo zákona, malo byť zrušené, nič im nebránilo podať návrh na jeho zrušenie. V takom prípade, by súd posudzoval okolnosti, ktoré sú rozhodné pre existenciu alebo zánik zákonného vecného bremena. Žalobcovia takýto návrh počas trvania tohto súdneho konania nepodali. 4.6. Zrušenie kolaudačného rozhodnutia je administratívnym úkonom, ktorý zasahuje do verejnoprávnej roviny užívania stavby. Aby mohol nastať zánik zákonného vecného bremena, musela by byť právne zrušená (zlikvidovaná alebo inak zaniknutá) aj samotná nehnuteľnosť - bytový dom - alebo by musel zákon na takýto následok explicitne pamätať (čo sa nestalo). 4.7. Takáto aplikácia zákona by porušovala vlastnícke právo žalovaných k bytom a bytovému domu, pričom by ich vylúčila z užívania ich majetku a navyše bez akejkoľvek náhrady. Takýto postup by bol protiprávny a neprimeraný. Okrem toho poukázali, že sa do vzniknutej situácie dostali bez akéhokoľvek vlastného zavinenia v dôsledku pochybenia pozemkového úradu. Z pohľadu ochrany vlastníckeho práva v európskom meradle (predovšetkým podľa článku 1 Protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd /ďalej len „Dohovor"/) zrušenie kolaudačného rozhodnutia k stavbe bytového domu samo osebe nespôsobuje zánik zákonného vecného bremena, ak vnútroštátne právo neustanovuje jasnú priamu súvislosť, a pokiaľ stavba (bytový dom) naďalej existuje. 4.8. Odvolací súd poskytol odpoveď na všetky podstatné argumenty v bodoch 14. až 16. odôvodnenia rozsudku, kde sa vysporiadal so všetkými námietkami dovolateľov, ktorými dôvodia aj svoje dovolanie. 5. Žalobcovia v priebehu dovolacieho konania navrhli dovolaciemu súdu zmenu žalovaných z dôvodu prevodu vlastníckeho práva v stavbe bytového domu ZP. súp. č. C., umiestnenej na parcele KN-C p. č. 2045/36 v k. ú. R. k bytu č. X prízemie vo vchode č. XX a k nebytovému priestoru (garážové státie) z titulu kúpnej zmluvy V XXXX/XXXX z 10. 06. 2025; k bytu č. XX, poschodie X vo vchode č. XX z titulu kúpnej zmluvy V XXXX/XXXX, z 16. 11. 2024; k bytu č. XX, poschodie X vo vchode č. XX z titulu kúpnej zmluvy V XXXX/XXXX z 25. 11. 2025 a k bytu č. 1, prízemie vo vchode č. XX a k nebytovému priestoru (garážové státie) z titulu kúpnej zmluvy V XXXX/XXXX a V XXXX/XXXX z 03. 02. 2026. 5.1. Dovolací súd o návrhu rozhodol podľa § 80 ods. 1, 2 v spojení s § 438 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv a povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli; súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že po začatí konania došlo k prevodu, alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované. Dovolací súd na základe návrhov oboch žalobcov rozhodol, že v konaní pokračuje s právnymi nástupcami žalovaných tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Žalobcovia zároveň aktualizovali meno a priezvisko žalovaného 90/. 6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana spĺňajúca podmienku obligatórneho zastúpenia v súlade so zákonom (§ 429 ods. 2 písm.
- a)CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie uvedeného záveru dovolací súd uvádza nasledovné: 7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto je súladná s hľadiskom ochrany základných práv a slobôd. 7.1. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním" a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk. 8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho, namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup. 9. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu. 10. V dôsledku viazanosti dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) dovolací súd neprejednáva (ex officio) dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod, ide o posilnenie dispozičného princípu v dovolacom konaní (deetatizáciu dovolania), pri plnom rešpektovaní autonómie a zodpovednosti dovolateľa, pri rozhodovaní o tom, či podá dovolanie, aký dovolací dôvod uplatní a akým spôsobom ho vymedzí. S tým súvisí aj procesná pasivita dovolacieho súdu, ktorý pri prípadných vadách dovolania tieto pri riadnom zastúpení dovolateľa nenapráva. Dovolací dôvod nemožno vymedziť s odkazom na podania uskutočnené pred súdom prvej inštancie alebo odvolacím súdom (§ 433 CSP). 11. Dovolatelia uplatnili dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.
- a)CSP, keď namietali, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, či je v prípade zrušenia kolaudačného rozhodnutia naplnený predpoklad toho, aby bol súbor miestností predmetom občianskoprávnych vzťahov ako byt, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. mája 2002 sp. zn. 4Cdo/27/2002 publikovaného v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov pod č. SR 5/2003 (správne R 87/2003 - pozn. dovolacieho súdu), v zmysle ktorého existencia právoplatného kolaudačného rozhodnutia je predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako byty. 12. Dovolací súd poukazuje, že právna veta z rozhodnutia najvyššieho súdu R 87/2003 znie: Pojmovým znakom bytu, ako predmetu občianskoprávnych vzťahov v zmysle § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka, je účelové určenie miestností, ktoré byt tvoria na trvalé bývanie, dané právoplatným kolaudačným rozhodnutím stavebného úradu. Existencia takéhoto rozhodnutia je predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občiansko-právnych vzťahov ako byty. Citované rozhodnutie najvyššieho súdu bolo vydané v konaní o uskutočnenie výkonu rozhodnutia vyprataním povinného z bytu do zabezpečenia náhradného bytu, a právna veta sa týkala posudzovania otázky charakteru, či zabezpečená bytová náhrada zodpovedá požadovanej charakteristike náhradného bytu. Vo veci šlo o úpravu pomerov súvisiacich s nájmom bytov, bytovými náhradami. Predmetom konania bolo užívacie právo. V prípadoch bytového nájmu, byt nie je samostatnou vecou v zmysle § 118 Občianskeho zákonníka. Nefiguruje ako samostatný predmet občianskoprávnych vzťahov, ale sa prenajíma ako časť domu. V danej veci je predmetom konania vlastnícke právo k bytu podľa zákona o vlastníctve bytov, v zmysle ktorého je byt po splnení podmienok tam ustanovených ako reálna časť domu samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov t. j. vecou v právnom zmysle, ktorá je odlišná od budovy, v ktorej sa byt nachádza. 12.1. Nepoužiteľnosť predmetného rozhodnutia, od ktorého sa mal odvolací súd odkloniť, pre vyriešenie spornej otázky v danom konaní, vyplýva zo skutkovej osobitosti danej veci spočívajúcej v skutočnosti, že v danej veci v rozhodnom období t. j. v období, keď sa byty stali predmetom občianskoprávnych vzťahov, existovalo právoplatné kolaudačné rozhodnutie, a tiež listina o určení súpisného a orientačného čísla, na základe ktorých boli byty identifikované a zapísané do katastra nehnuteľností pre k. ú. R. na list vlastníctva č. C.. Žalovaní nadobudli byty podľa zákona o vlastníctve bytov, stali sa samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov. Skutočnosť, na ktorú upozorňujú dovolatelia, a síce, že neskôr došlo k zrušeniu kolaudačného rozhodnutia, ktorou okolnosťou sa zaoberal aj odvolací súd, (preto nie je tiež opodstatnená námietka dovolateľov, že odvolací súd neprihliadol na právoplatné rozhodnutie Krajského úradu v Bratislave, odbor životného prostredia č. W/125-45/2001-BHN zo dňa 9. februára 2001, ktorým bolo zrušené kolaudačné rozhodnutie na stavbu bytového domu M. a nevysporiadal sa s ním v odôvodnení rozhodnutia) nemala žiaden právny význam pre existenciu bytov; tieto byty fakticky a právne existujú, sú stále zapísané v katastri nehnuteľností ako existujúce nehnuteľnosti v zmysle zákona o vlastníctve bytov. Nedošlo k výmazu domu alebo bytov z katastra nehnuteľností, teda k zániku bytov ako predmetu občianskoprávnych vzťahov. Doposiaľ nedošlo k vydaniu rozhodnutia o odstránení stavby alebo o zrušení súpisného čísla, ktoré by mohli mať význam pre posudzovanie existencie bytov. Naopak stále sa vedie konanie o dodatočnom povolení stavby, a to práve na základe podnetu dovolateľov. Byty v zmysle zákona vo vlastníctve bytov vznikli v čase, keď bolo kolaudačné rozhodnutie právoplatné, a stále fakticky i právne existujú. V tomto kontexte vzhľadom na skutkovú osobitosť prípadu sa odvolací súd v napadnutom rozhodnutí neodklonil, ani nemohol odkloniť od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu prezentovaného dovolateľmi v uplatnenej právnej otázke. 13. Podstatné je, že nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP, je, že dovolateľ uvedie právnu (nie skutkovú) otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Inak dovolací súd nemá možnosť posúdiť, či ide skutočne o právnu otázku, či ide o právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a či sú splnené osobitné podmienky uvedené v jednotlivých prípadoch, v ktorých citované ustanovenie dovolanie pripúšťa. Dovolací súd je viazaný len tým, ako dovolateľ právnu otázku nastolí. 14.
§ 421ods.
1 písm.
- b)CSP vymedzili dovolateľ dve právne otázky, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli riešené, a od ktorých záviselo rozhodnutie súdu vo veci samej: „1. či vecné bremeno, ktoré podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov vzniklo právoplatnosťou kolaudačného rozhodnutia, ktorým bolo povolené užívanie stavby bytového domu, zaniklo alebo nezaniklo následným právoplatným zrušením takého kolaudačného rozhodnutia. 2. či sa v dôsledku jeho zrušenia na kolaudačné rozhodnutie hľadí ako na neexistujúce rozhodnutie, ktoré nevyvolalo žiadne účinky, alebo sa naň hľadí ako na rozhodnutie, ktoré do okamihu jeho zrušenia účinky vyvolávalo a jeho následné zrušenie na tieto už vyvolané účinky nemá žiaden vplyv." 14.1. K prvej otázke dovolací súd uvádza, že jej formulácia nezodpovedá zisteným okolnostiam sporu, pretože odvolací súd nekonštatoval, že vecné bremeno vzniklo rozhodnutím stavebného úradu, ako otázka navodzuje „(vecné bremeno ... vzniklo právoplatnosťou kolaudačného rozhodnutia)", ale uviedol, že súhlasí s právnym záverom súdu prvej inštancie, že vecné bremeno (už) vzniklo zo zákona podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z, pričom za moment vzniku zákonného vecného bremena považoval nadobudnutie právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia (dňa 20. 7. 2000), ktorým bolo povolené užívanie stavby bytového domu M.r, kedy byty a bytový dom legálne vznikli. Dovolací súd poukazuje, že uvedená otázka je v podstate obmenou právnej otázky v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.
- a)CSP, preto odpoveďou na ňu sú už vyššie uvedené závery. Zrušenie právoplatného kolaudačného rozhodnutia nemá žiaden právny význam pre existenciu bytov ako samostatného predmetu občianskoprávnych vzťahov, na ktoré sa uplatňuje režim zákona o vlastníctve bytov vrátane ustanovenia § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov, ktorý obsahuje osobitnú úpravu režimu neoprávnenej stavby podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 vzniká vlastníkom bytov ex lege v okamihu nadobudnutia ich bytov do vlastníctva; toto bremeno legitimizuje užívanie pozemku a obmedzuje vlastníka pozemku v práve domáhať sa jeho vypratania, (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 9Cdo/185/2022). Bremeno trvá, kým trvá stavba a byty; viaže každého nadobúdateľa pozemku, keďže ide o právo in rem, (rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/26/2014). 14.2. Vecné bremená (už vzniknuté) môžu zaniknúť zo zákona, rozhodnutím príslušného orgánu, písomnou zmluvou (§ 151p ods. 1 Občianskeho zákonníka), smrťou alebo zánikom oprávnenej osoby (§ 151p ods. 4), zánikom nehnuteľnosti, splynutím práva a povinnosti a uplynutím času. Zo zákona zaniká vecné bremeno vtedy, keď nastanú skutočnosti predvídané zákonom bez toho, aby sa vyžadovalo rozhodnutie nejakého štátneho orgánu. Podľa § 151p ods. 2 Občianskeho zákonníka vecné bremeno zanikne ex lege, ak nastanú také trvalé zmeny, že vec už nemôže slúžiť potrebám oprávnenej osoby alebo prospešnejšiemu užívaniu jej nehnuteľnosti. Zo zákona zanikajú vecné bremená aj súvislosti s vyvlastnením nehnuteľnosti. V dôsledku vyvlastnenia totiž zanikajú všetky ostatné práva, teda vrátane práv zodpovedajúcich vecným bremenám (v minulosti § 109 ods. 2 už zrušeného stavebného zákona č. 50/1976 Zb., v súčasnosti § 2 zákona č. 282/2015 Z.z. o vyvlastnení). Zánik vecného bremena môže nastať aj rozhodnutím príslušného orgánu, predovšetkým rozhodnutím súdu podľa § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka. Súd môže rozhodnúť, že vecné bremeno za primeranú náhradu obmedzí alebo zruší, ak v dôsledku zmeny pomerov nastane hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného. Orgánom oprávneným zrušiť vecné bremeno bol aj stavebný úrad, ktorý rozhodoval v rámci vyvlastňovacieho konania. Zrušiť vecné bremeno mohol stavebný úrad v súlade s cieľmi vyvlastnenia podľa § 109 ods. 1 už zrušeného zákona č. 50/1976 Zb. stavebného zákona; v súčasnosti vyvlastňovací orgán - regionálny úrad Úradu pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky podľa § 13 ods. 2 písm.
- b)bodu 3 zákona č. 282/2015 Z. z.; okresný úrad v pozemkových úpravách podľa § 11 ods. 12 v spojení s § 14 ods. 5 zákona č. 330/1991 Zb.; Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v prípade energetického vecného bremena podľa § 11 ods. 13 až 15 zákona č. 251/2012 Z. z.. 14.3. V predmetnom konaní nebolo zistené žiadne rozhodnutie príslušného štátneho orgánu v zmysle § 151p ods. 1 Občianskeho zákonníka o zrušení vecného bremena. Žalobcovia v predmetnom konaní, ani v inom súdnom konaní nežiadali o zrušenie bremena podľa § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka. Existencia rozhodnutia niektorého z vyššie vymenovaných orgánov oprávnených zrušiť vecné bremeno nebola žalobcami tvrdená. Zároveň nebolo zistené, že by nastala zákonom predvídaná skutočnosť majúca za následok zánik vecného bremena. Kolaudačné rozhodnutie vydané podľa zrušeného stavebného zákona resp. jeho zrušenie nie je zákonom predvídanou skutočnosťou, ktorá by mala hmotnoprávny účinok zániku vecného bremena (viď vyššie). 14.4. Druhá otázka vymedzená dovolateľmi je formulovaná ako teoretická, všeobecná, teda akademická otázka z oblasti správneho procesného práva o účinkoch zrušenia kolaudačného rozhodnutia, bez vzťahu ku konkrétnemu sporu. Od jej vyriešenia nezávisí rozhodnutie v danej veci, pretože jej zodpovedanie nedáva konkrétnu odpoveď na riešenú právnu otázku o možnosti zriadenia vecného bremena k cudziemu pozemku zastavaného stavbou iného vlastníka podľa § 135c Občianskeho zákonníka za situácie, keď k pozemku vzniklo v katastri nehnuteľností už zapísané vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov. 15. Z uvedených dôvodov preto žiadna dovolateľmi vymedzená otázka nespĺňa kritériá vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovení § 432 až § 435 CSP. Len sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci významovo nezodpovedajú predpokladom prípustnosti dovolania, ktoré sú definované v § 432 CSP v spojení s § 421 ods. 1 CSP. Prelomenie stavu právnej istoty nastolenej právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu, konštatovaním prípustnosti dovolania v danom prípade do úvahy neprichádza. 16. Dovolací súd preto konštatuje, že prípustnosť dovolania uplatneného dovolateľmi podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a),
- b)CSP nie je daná. Preto dovolací súd dovolanie žalobcov 1/, 2/ odmietol v zmysle § 447 písm.
- f)CSP. 17. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 257 CSP tak, že v dovolacom konaní úspešným žalovaným priznal ich plnú náhradu, keď nezistil osobitné dôvody pre ich nepriznanie. 18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.