← Slovensko

vylúčenie majetku zapísaného do oddelenej podstaty a iné

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1ObdoK/4/2026 Identifikačné číslo spisu: 7117222486 Dátum vydania rozhodnutia: 29.05.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Miroslava Janečková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:7117222486.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Janečkovej a členiek senátu JUDr. Jany Hullovej a JUDr. Eriky Čanádyovej, v spore žalobu JUDr. Miroslav Vereb, správca konkurznej podstaty úpadcu MERCURIUS, spoločnosť s ručením obmedzeným Košice, so sídlom Jazerná 3, Košice, IČO: 31 704 964, so sídlom správcu Hrnčiarska 3, Košice, IČO: 35 574 291, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Filip Balla s.r.o., so sídlom Hlavná 15/24, Košice, IČO: 56 101 716, proti žalovanému Ing. Milan Polončák, PhD., správca konkurznej podstaty úpadcu SSIM, a.s., Košice v konkurze, so sídlom Zbrojničná 12, Košice, IČO: 31 702 627, so sídlom správcu Vojenská 12, Košice, IČO: 52 960 889, zastúpenému JUDr. Oľgou Kmeťovou, CSc., advokátkou, so sídlom Važecká 4, Košice, o vylúčenie majetku zapísaného do oddelenej podstaty, alternatívne o zaplatenie 378 000 eur s príslušenstvom, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2CoKR/66/2025-491 z 26. augusta 2025, takto rozhodol: I. Dovolanie žalobcu o d m i e t a. II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Odôvodnenie 1. Pôvodný Okresný súd Košice I (ďalej aj „súd“ alebo „súd prvej inštancie“) v poradí prvým rozsudkom č. k. 32Cbi/22/2017-102 z 2. apríla 2019 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal vylúčenia nehnuteľného majetku úpadcu MERCURIUS, spoločnosť s ručením obmedzeným Košice, Jazerná 3, Košice, IČO: 31 704 964, zapísaného na LV č. XXXX, k. ú. T. Ť., parc. registra „C“ č. XXXX Ostatné plochy o výmere 12 177 m2 a parc. registra „C“ č. XXXX Ostatné plochy o výmere 4 097 m2, na LV č. XXXX, k. ú. Ť., parc. registra „C“ č. XXXX/XX Ostatné plochy o výmere 289 m2; parc. registra „C“ č. XXXX/X Ostatné plochy o výmere 12 508 m2 a parc. registra „C“ č. XXXX/X Ostatné plochy o výmere 672 m2 zo súpisu oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa Československá obchodná banka, a.s., v konkurznom konaní vedenom na majetok úpadcu SSIM, a. s., Košice, Zbrojničná 12, Košice, IČO: 31 702 627, na pôvodnom Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 30K/34/2016. Zároveň súd priznal žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. Zamietnutie žaloby súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalovaný zaslal výzvu v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“ alebo „ZKR“) na zaplatenie sumy za úpadcu k jeho rukám ako správcu úpadcu, a to tretej osobe (spoločnosť MERCURIUS), právnickej osobe, na adresu zistenú z Obchodného registra. Touto výzvou žalovaný upozornil uvedenú spoločnosť, že ak sumu za úpadcu nezaplatí, nehnuteľný majetok, ktorým je zabezpečená pohľadávka veriteľa úpadcu, zapíše do konkurznej podstaty úpadcu. Z hmotnoprávnych predpisov (Obchodný zákonník, Zákon o obchodnom registri) vyplýva, že údaje uvedené v obchodnom registri sa považujú za pravdivé a správne voči tretím osobám, a to aj v údaji sídla spoločnosti a za ich pravdivosť a aktuálnosť zodpovedá spoločnosť, konajúca cez štatutárne orgány. Z uvedeného súd vyvodil, že správca postupoval pri doručovaní správne, ak výzvu v zmysle § 79 ods. 1 ZKR (ďalej aj „výzva“) doručoval tretej osobe na adresu zistenú podľa sídla spoločnosti uvedenú v Obchodnom registri, pričom následne ju v zmysle procesných predpisov mohol považovať za doručenú. Súd tiež skonštatoval, že žalovaný postupoval nanajvýš opatrne a s odbornou starostlivosťou, ak pri vrátenej zásielke z dôvodu neznámeho adresáta ďalej výzvu v zmysle § 79 ods. 1 ZKR doručoval tretej osobe opakovane cez Obchodný vestník, keďže v zmysle ustanovení ZKR je takéto doručovanie písomnosti najviac vyhovujúce a zákonodarcom preferované najmä pre prípad, ak je adresát neznámy. Po zverejnení výzvy v zmysle § 79 ods. 1 ZKR v Obchodnom vestníku sa o nej mal možnosť dozvedieť aj žalobca, ktorý bol v tom čase úpadcovi na strane dlžníka ustanovený za predbežného správcu a jeho povinnosťou bolo zisťovanie majetku dlžníka. Súd prvej inštancie ustálil, že boli splnené všetky podmienky pre zápis majetku tretej osoby do podstaty úpadcu SSIM, a.s. (strana žalovaného), pričom k zápisu do súpisu oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa úpadcu SSIM, a.s. došlo s účinkami dňom 10. mája 2017 a tomuto zápisu majetku do súpisu svedčí skoršie právo zápisu v zmysle § 78 ods. 5 ZKR (a contario) s tým, že v oboch konkurzných konaniach zapísaný majetok špecifikovaný v odseku 1. odôvodnenia tohto uznesenia zabezpečuje pohľadávku rovnakého veriteľa. Nakoľko súd prvej inštancie žalobu vyhodnotil ako nedôvodnú, zamietol ju v celom rozsahu. 3. Na odvolanie žalobcu proti v poradí prvému rozsudku súdu prvej inštancie Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd odvolanie žalobcu vyhodnotil ako nedôvodné, s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa stotožnil a na zdôraznenie jeho správnosti uviedol, že hoci súd prvej inštancie v rozhodnutí aplikoval nesprávne ustanovenie § 199 ZKR, keďže toto sa vzťahuje na doručovanie a zverejňovanie súdnych rozhodnutí a iných súdnych písomností, aplikácia nesprávneho právneho predpisu podľa odvolacieho súdu nemala vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia vo veci samej, navyše, keď sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia opieral aj o § ustanovenie 196 ZKR, na ktoré odkázal aj odvolací súd. Odvolací súd zdôraznil, že v danom spore o vylúčenie majetku žalovaného, zapísaného do oddelenej podstaty je primárne posúdenie doručenia výzvy na zaplatenie sumy 2 655 513,51 eura spoločnosti MERCURIUS, s.r.o., ako tretej osobe v súlade s procesnými predpismi určenými pre doručovanie a následne posúdenie spôsobu doručenia výzvy vykonané žalovaným a jeho vplyv na zapísanie majetku tretej osoby do súpisu podľa § 79 ZKR. Keďže v danom prípade hmotnoprávny predpis zákon o konkurze a reštrukturalizácii neupravuje spôsob doručenia písomností medzi správcom konkurznej podstaty a spoločnosťami, odvolací súd mal za to, že na doručovanie iných než súdnych rozhodnutí, je potrebné aplikovať § 196 ZKR a v súlade s týmto ustanovením potom aplikovať ustanovenia zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“). Podľa odvolacieho súdu tak súd prvej inštancie postupoval správne keď na doručenie výzvy žalovaného aplikoval § 106 CSP s tým, že právnickej osobe sa písomnosti doručujú na adresu sídla zapísanú v obchodnom registri alebo inom verejnom registri, pričom zmienené ustanovenie síce upracuje doručovanie súdnych rozhodnutí, avšak od tohto ustanovenia je potrebné analogicky vyvodiť aj doručovanie písomností účastníkov ostatných právnych vzťahov. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že žalovaný doručoval výzvu tretej osobe spoločnosti MERCURIUS, s.r.o., na adresu uvedenú v obchodnom registri, pričom predmetná výzva adresátovi doručená nebola z dôvodu, že adresát bol na uvedenej adrese neznámy. Ohľadom námietky doručenia výzvy žalovaným spoločnosti MERCURIUS, s.r.o. aj prostredníctvom Obchodného vestníka, odvolací súd uviedol, že takýto spôsob doručenia bol žalovaným vykonaný naviac, aj keď nie je upravený zákonom, ale ani zákonu neodporuje. Žalovaný uvedené doručenie vykonal z opatrnosti a žalobca, v tom čase už ustanovený ako predbežný správca, mal možnosť sa prostredníctvom Obchodného vestníka dozvedieť o výzve adresovanej spoločnosti MERCURIUS, s.r.o. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalovaný splnil všetky podmienky a procesný postup pre zápis majetku tretej osoby do súpisu oddelenej podstaty v súlade s § 79 ZKR, keďže výzva bola tretej osobe, t. j. spoločnosti MERCURIUS, s.r.o. doručená v súlade s platným procesným predpisom (CSP). 4. V nadväznosti na dovolanie podané žalobcom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) uznesením sp. zn. 1Obdo/1/2022 z 25. januára 2023 (ďalej aj „zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu“) rozsudok odvolacieho súdu a súčasne rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí najvyšší súd vyjadril nesúhlas s názorom odvolacieho súdu o možnosti aplikácie ustanovení CSP upravujúcich doručovanie, vrátane ustanovení o fikcii doručenia, v posudzovanom prípade. Dovolací súd uviedol, že Zákon o konkurze a reštrukturalizácii spôsob doručovania výzvy správcom osobitne neupravuje a nevyžaduje ani, aby správca doručoval výzvu adresátovi do vlastných rúk. V prejednávanej veci zvolil správca doručovanie výzvy prostredníctvom pošty, pričom zo spisu vyplýva, že doporučená listová zásielka adresovaná spoločnosti MERCURIUS s.r.o. Košice, sa vrátila správcovi ako odosielateľovi s poznámkou pošty „adresát neznámy“. Vo veci konajúce súdy aplikovali na doručenie výzvy správcom podľa § 79 ods. 1 ZKR ustanovenia CSP, konkrétne § 106 CSP v spojení s § 111 CSP v znení účinnom v čase doručovania výzvy (doručovanie právnickej osobe na adresu sídla zapísaného v obchodnom registri, alebo v inom verejnom registri fikciou doručenia v prípade, ak nemožno písomnosť doručiť) v spojení s § 196 ZKR s tým, že dospeli k záveru o jej doručení fikciou doručenia a následne k záveru o splnení podmienok pre zápis majetku tretej osoby do podstaty úpadcu SIMM, a.s. Najvyšší súd poukázal na ustanovenie § 196 ZKR, ktoré umožňuje použitie CSP na konkurzné konanie, reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení, ale iba v prípadoch, ak je to primerané. Podľa názoru dovolacieho súdu však použitie ustanovení druhého dielu siedmej hlavy (Procesné úkony súdu a lehoty) prvej časti CSP je možné aplikovať iba na doručovanie písomností súdom a nie správcom. Najvyšší súd vyjadril nesúhlas s názorom odvolacieho súdu a žalovaného, že pri doručovaní výzvy v zmysle § 79 ods. 1 ZKR (v súlade s ustanovením § 196 ZKR) je potrebné primerane použiť príslušné ustanovenia CSP, v danom prípade § 106 v spojení s § 111 CSP. Najvyšší súd uviedol, že ustanovenia CSP o doručovaní je možné aplikovať len na doručovanie súdom, pričom rovnaké procesné pravidlá neplatia pre doručovanie písomnosti správcom, keďže správca je osobou odlišnou od súdu. Na doručovanie výzvy správcom, adresovanej tretej osobe zabezpečujúcej záväzok úpadcu podľa § 79 ods. 1 ZKR nie je možné aplikovať ustanovenia CSP upravujúce doručovanie, a teda ani úpravu náhradného doručenia, tzv. fikciu doručenia. Podľa názoru dovolacieho súdu ide o jednostranný právny úkon správcu, ktorý nadobudne právne účinky vtedy, keď sa dostane do dispozičnej sféry osoby, ktorej je určený (teória dôjdenia), pod čím je potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Ak má byť určitý právny úkon uskutočnený jednou osobou významný pre inú osobu, musí mať táto osoba aspoň príležitosť spoznať jeho obsah (musí dôjsť do jej dispozičnej sféry), pričom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne oboznámil s obsahom právneho úkonu, stačí ak mal objektívne možnosť tak urobiť. Záverom najvyšší súd skonštatoval, že dovolateľ dôvodne namietal nesprávne právne posúdenie doručenia výzvy spoločnosti MERCURIUS podľa § 79 ods. 1 ZKR ešte pred vyhlásením konkurzu na jej majetok v súvislosti s aplikáciou ustanovenia CSP upravujúceho fikciu doručenia. 5. V nadväznosti na zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu bola predmetnému sporu vedenému Mestským súdom Košice (ďalej aj „súd“ alebo „súd prvej inštancie“) pridelená nová spisová značka 32Cbi/5/2023. 6. V priebehu konania na súde prvej inštancie žalobca písomným podaním žiadal zmenu žaloby jej rozšírením o eventuálny petit z dôvodu, že došlo k podstatným zmenám v konkurznom konaní úpadcu na strane žalovaného, kde správca (strana žalovaného) scudzil majetok zapísaný do súpisu oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa Československá obchodná banka, a. s. (majetok špecifikovaný v odseku 1. odôvodnenia tohto rozhodnutia) cez dražbu tohto majetku a získal výťažok zo speňaženia tohto majetku vo výške 378 000 eur. Preto súd uznesením č. k. 32Cbi/5/2023-365 z 26. januára 2024 pripustil zmenu žaloby tak, že ak súd dospeje k záveru, že žalobnému petitu uvedenému v odseku 1. odôvodnenia tohto uznesenia v čase rozhodovania súdu nebude možné vyhovieť tak žiada, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 378 000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 12,25 % ročne od 1. septembra 2023 v prospech žalobcu. 7. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom č. k. 32Cbi/5/2023-433 z 19. júla 2024 (ďalej aj „rozsudok súdu prvej inštancie“) žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov celého konania v plnom rozsahu. 8. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd v novom konaní už nevykonával dokazovanie, keďže skutkové okolnosti medzi stranami sporu neboli sporné, čo konštatoval aj dovolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení. Spornou podľa záväzného názoru najvyššieho súdu ostala otázka, či výzva žalovaného tretej osobe (spoločnosti MERCURIUS, ktorá mala plniť za úpadcu jeho veriteľovi), ktorá vlastnila majetok, ktorým bola zabezpečená pohľadávka veriteľa úpadcu, bola doručená v zmysle ustanovenia § 79 ZKR a teda, či mohlo dôjsť k zapísaniu tohto majetku do súpisu oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa Československá obchodná banka, a.s. žalovaným v konkurznom konaní úpadcu SSIM, a.s. Košice v zmysle ustanovení ZKR. Súd tiež poukázal na to, že ak by sporná otázka bola vyriešená v prospech žalovaného, tak následné zapísanie majetku tretej osoby (spoločnosti MERCURIUS) by bolo oprávnené, pretože v pôvodnom konaní bolo preukázané splnenie ostatných podmienok v zmysle ustanovení ZKR na zápis majetku tretej osoby do súpisu oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa v konkurze úpadcu SSIM, a.s., Košice (úpadca na strane žalovaného). 9. Vzhľadom na charakter spornej právnej otázky súd prvej inštancie poukázal na to, že k nej vzťahujúce sa skutkové okolnosti vyplývajúce z dokazovania vykonaného v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. 32Cbi/22/2017 neboli sporné, a teda pri jej zodpovedaní súd aj strany sporu vychádzali z toho, že konkurzné konanie úpadcu - spoločnosti SSIM, a.s, Košice, IČO: 31 702 627 vedené na Mestskom súde Košice pod sp. zn. 30K/34/2016 začalo uznesením Okresného súdu Košice I z 12. októbra 2016 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 201/2016 z 19. októbra 2016 a konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený uznesením Okresného súdu Košice I z 30. januára 2017 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 25/2017 zo 6. februára 2017 s účinkami odo dňa 7. februára 2017 (strana žalovaného), konkurzné konanie úpadcu - spoločnosti MERCURIUS spoločnosť s ručením obmedzeným Košice, IČO: 31 704 964 vedené na Mestskom súde Košice pod sp. zn. 31K/70/2016 začalo uznesením Okresného súdu Košice I z 9. januára 2017 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 10/2017 zo 16. januára 2017 a konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený uznesením Okresného súdu Košice I z 15. mája 2017 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 96/2017 z 22. mája 2017 s účinkami odo dňa 23. mája 2017 (strana žalobcu); pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu bol úpadcovi uznesením Okresného súdu Košice I z 15. marca 2017 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 58/2017 z 23. marca 2017 ustanovený predbežný správca (žalobca), list žalovaného datovaný 20. marca 2017 nazvaný Výzva správcu na zaplatenie sumy 2 655 513,51 eura do konkurznej podstaty je podľa obsahu výzvou v zmysle § 79 ZKR a bol doručovaný adresátovi - spoločnosti MERCURIUS s.r.o. Košice na adresu Jazerná 3, Košice ako doporučená listová zásielka prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s., pričom z oznámenia Slovenskej pošty, a.s. z 24. marca 2017 vyplýva, že táto doporučená listová zásielka sa vrátila odosielateľovi s poznámkou pošty „adresát neznámy“, na adrese sídla adresáta doporučenej listovej zásielky, teda na odovzdávacom mieste (u adresáta zásielky) neboli splnené podmienky na dodávanie zásielok (nenachádzala sa tam žiadna domová listová schránka označená menom spoločnosti, prípadne, že by adresát zásielky bol oznámil Slovenskej pošte, a.s. osobu, ktorá by bola všetky jeho poštové zásielky oprávnená preberať), v Obchodnom vestníku č. 65/2017 z 3. apríla 2017 bola zverejnená Výzva správcu (žalovaného), ktorou správca vyzval spoločnosť MERCURIUS, spoločnosť s ručením obmedzeným Košice, IČO: 31 704 964 v zmysle ustanovenia § 79 ZKR, pričom v čase zverejnenia vyššie uvedenej výzvy žalovaného bol žalobca predbežným správcom úpadcu, t. j. adresáta výzvy. 10. Súd doplnil dokazovanie o zistenia z verejne dostupných registrov a z výpisu z obchodného registra úpadcu na strane žalobcu (adresáta zásielky) týkajúce sa spoločnosti MERCURIUS, spoločnosť s ručením obmedzeným Košice, IČO: 31 704 964, zapísaná v oddiely: Sro, vložke č. 5951/V Obchodného registra Mestského súdu Košice a zistil, že od 19. mája 2010 až do dňa rozhodnutia súdu prvej inštancie bola ako adresa sídla uvedenej spoločnosti uvedená Jazerná 3, Košice. 11. Na zodpovedanie spornej právnej otázky v zmysle vysloveného právneho názoru dovolacieho súdu súd prvej inštancie aplikoval hmotnoprávne ustanovenia Zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení platnom v čase začatia konkurzného konania oboch úpadcov, zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) a zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obchodnom registri“). Po právnej stránke súd prvej inštancie spor posúdil podľa § 28 ods. 1 a 4, § 67, § 69 ods. 1 písm. a), § 76, § 78 ods. 1, 2, 4 a 5 a § 79 ods. 1 a 3 ZKR, ďalej podľa § 18, § 19 až § 20a, § 34 a § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ďalej podľa § 2 ods. 3 a 4, § 3a, § 27 Obchodného zákonníka a podľa § 2 ods. 1, § 5 ods. 1 a § 10 zákona o obchodnom registri. 12. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku poukázal na to, že predmetom pôvodného konania (žalobný petit) bola vylučovacia žaloba, a teda, či majetok tretej osoby (spoločnosti MERCURIUS - úpadca na strane žalobcu), a to nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX a LV č. XXXX, presne špecifikované v odseku 1. odôvodnenia tohto uznesenia, ktorý majetok je, resp. bol predmetom záložného práva pre veriteľa spoločnosti SSIM, a.s., t. j. Československú obchodnú banku, a.s., ktorý si prihlásil zabezpečenú pohľadávku do konkurzu úpadcu na strane žalovaného, mohol byť zapísaný do súpisu majetku úpadcu na strane žalovaného. Súd teda v pôvodnom konaní skúmal oprávnenie zápisu majetku (špecifikovaného v odseku 1. odôvodnenia tohto uznesenia) tretej osoby do súpisu majetku úpadcu na strane žalovaného, pričom dospel k záveru, že boli splnené všetky podmienky na jeho zápis a žalobu o vylúčenie veci zo súpisu majetku úpadcu na strane žalovaného v pôvodnom konaní zamietol. Najvyšší súd v rámci svojho zrušujúceho uznesenia zaujal názor, že konajúce súdy pochybili pri posudzovaní právnej otázky týkajúcej sa doručenia výzvy v zmysle § 79 ods. 1 ZKR, ktorá predchádzala samotnému zápisu majetku tretej osoby do súpisu majetku úpadcu odlišného od vlastníka tohto majetku, avšak nepochybili pri skúmaní a zodpovedaní ostatných skutočností, ktoré predchádzajú zápisu majetku tretej osoby do súpisu majetku úpadcu odlišného od vlastníka tohto majetku. Na základe uvedeného tak súd prvej inštancie v novom konaní skúmal splnenie podmienky požadovanej ZKR a teda, či žalovaný pred zápisom majetku tretej osoby do súpisu oddelenej podstaty úpadcu SSIM, a.s. Košice kvalifikovane vyzval tretiu osobu (spoločnosť MERCURIUS) na plnenie za úpadcu. 13. Z vykonaného dokazovania a zo stranami nepopretých skutočností mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný zaslal výzvu v zmysle § 79 ods. 1 ZKR tretej osobe (spoločnosť MERCURIUS), právnickej osobe, na adresu zistenú z Obchodného registra, pričom z hmotnoprávnych predpisov (menovite Obchodný zákonník, Zákon o obchodnom registri) vyplýva, že údaje uvedené v obchodnom registri sa považujú za pravdivé (minimálne odo dňa ich zverejnenia, v danom prípade od 19. mája 2010) a správne hlavne voči tretím osobám, a to aj v údaji sídla spoločnosti s tým, že za ich pravdivosť a aktuálnosť zodpovedá spoločnosť, konajúca cez štatutárne orgány. Ďalej mal súd za preukázané, že výzvu žalovaný zaslal ako doporučenú listovú zásielku, ktorá bola na adresu sídla spoločnosti MERCURIUS, zapísaného v Obchodnom registri, doručovaná prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s., Slovenská pošta, a.s. dňa 24. marca 2017 vrátila zásielku odosielateľovi (žalovanému) a oznámila mu, že zásielku nebolo možné adresátovi (spoločnosť MERCURIUS) doručiť, pretože adresát je neznámy (t. j. na adrese sídla spoločnosti neboli splnené podmienky na dodávanie zásielok, teda sa tam nenachádzala žiadna domová listová schránka označená menom tejto spoločnosti, resp. spoločnosť neurobila žiadne iné opatrenia, aby jej zásielky mohli byť doručené, napr. neoznámila osobu, ktorá by za ňu zásielky preberala alebo si nezriadila P.O.BOX). 14. S poukazom na ustálenú judikatúru a citované ustanovenia § 79 ods. 1 ZKR v spojení s § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie uviedol, že výzva tretej osobe je jednostranný právny úkon, ktorý smeruje k vzniku oprávnenia správcu na zápis majetku tretej osoby do súpisu majetku úpadcu odlišného od vlastníka tohto majetku, ktorým je zvyčajne tretia osoba, ktorej smerovala výzva. Citované zákonné ustanovenia nepožadujú, aby táto výzva bola tretej osobe doručená do vlastných rúk, a teda na jej doručenie je možné aplikovať tzv. „teóriu dôjdenia“, ktorá znamená objektívnu možnosť neprítomnej osoby oboznámiť sa s prejavom vôle, ktorý smeruje do jej dispozičnej sféry. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že adresát výzvy (spoločnosť MERCURIUS) mal objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom výzvy aj napriek tomu, že reálne jej doručenie zmaril svojím konaním, čo ale nemôže byť v zmysle už ustálenej judikatúry na ťarchu žalovaného ako odosielateľa výzvy. Súd prvej inštancie opakovane poukázal aj na to, že žalovaný výzvu zverejnil aj v Obchodnom vestníku č. 65/2017 z 3. apríla 2017, a teda umožnil tretej osobe, voči ktorej už v tom čase bolo začaté konkurzné konanie, sa s touto skutočnosťou oboznámiť, pričom túto možnosť mal už samotný žalobca, ktorý v tom čase bol ustanovený za predbežného správcu dlžníka - spoločnosti MERCURIUS s tým, že predbežný správca má v zmysle § 21 ZKR rovnaké oprávnenia ako správca v konkurze ohľadom zisťovania majetku dlžníka. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že pri doručení výzvy v zmysle § 79 ods. 1 ZKR boli splnené podmienky tzv. teórie dôjdenia a tretia osoba (spoločnosť MERCURIUS) mala objektívnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle žalovaného, keďže výzva sa dostala do dispozičnej sféry spoločnosti MERCURIUS, t. j. jednostranným právnym úkonom smerujúcim k zápisu majetku tretej osoby do súpisu majetku oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa Československá obchodná banka, a.s. v konkurze úpadcu SSIM, a.s. Košice, IČO: 31 702 627 vedeného súdom prvej inštancie pod sp. zn. 30K/34/2016. Na základe vysloveného právneho názoru a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd prvej inštancie žalobu v pôvodnom znení, a aj v znení rozšírenia o eventuálny petit nepovažoval za dôvodnú, a preto ju zamietol. 15. K trovám konania súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle zákonných ustanovení CSP je súd v konečnom rozhodnutí povinný rozhodnúť aj bez návrhu o trovách konania, v danom prípade o trovách pôvodného konania a aj o trovách dovolacieho konania. Z priebehu súdneho konania mal súd za to, že v pôvodnom konaní a aj v novom konaní bol úspešný žalovaný a v dovolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý podal dovolanie, pričom dovolací súd zrušil právoplatné rozhodnutia konajúcich súdov a vec vrátil na nové konania. Preto súd aplikáciou § 255 ods. 1 CSP o pomere úspechu a neúspechu strán sporu v priebehu celého konania, priznal žalovanému náhradu trov celého konania (pôvodného a nového konania). Z uvedeného podľa súdu prvej inštancie a contrario vyplýva, že o trovách úspešného žalobcu v dovolacom konaní nerozhodoval. 16. Na základe usmernenia odvolacieho súdu, súd prvej inštancie dopĺňacím rozsudkom č. k. 32Cbi/5/2023-478 z 20. mája 2025 (ďalej len „dopĺňací rozsudok“) žalobcovi priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu voči žalovanému. Z odôvodnenia dopĺňacieho rozsudku vyplýva, že nakoľko súd prvej inštancie opomenul v konečnom rozhodnutí rozhodnúť aj o trovách dovolacieho konania, pričom v zmysle ustanovení CSP je povinný v konečnom rozhodnutí rozhodnúť aj o tejto časti konania i bez návrhu, dopĺňacím rozsudkom rozhodol tak, že úspešnému žalobcovi v dovolacom konaní priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu voči v dovolacom konaní neúspešnému žalovanému. 17. O odvolaní žalobcu proti v poradí druhému rozsudku súdu prvej inštancie rozhodol odvolací súd rozsudkom č. k. 2CoKR/66/2025-491 z 26. augusta 2025 tak, že odvolaním napadnutý (v poradí druhý) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Po prejednaní odvolania zaujal odvolací súd stanovisko, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasne, stručne a zrozumiteľne vysvetlil, z ktorých vykonaných dôkazov vychádzal, ako vykonané dôkazy hodnotil, ktoré skutočnosti považoval za nesporné a aké úvahy ho viedli k rozhodnutiu vo veci, z čoho vyplýva, že sa vysporiadal so všetkými pre správne rozhodnutie dôležitými skutočnosťami i námietkami strán sporu. Odvolací súd skonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil. Odvolací súd preto dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 18. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že predmetom odvolacieho prieskumu bolo posúdenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý zamietol žalobu žalobcu z dôvodu splnenia zákonných predpokladov zápisu dotknutých nehnuteľností do súpisu konkurznej podstaty úpadcu SSIM, ktorého správcom je žalovaný. Odvolací súd poukázal na to, že medzi žalobcom ako správcom konkurznej podstaty úpadcu MERCURIUS a žalovaným ako správcom konkurznej podstaty SSIM bolo sporné, či výzva žalovaného pre spoločnosť MERCURIUS ako tretiu osobu vyvolala účinky, ktoré s ňou § 79 ods. 1 ZKR spája, keďže doručenie výzvy tretej osobe je podmienkou zápisu tohto majetku do oddelenej podstaty toho zabezpečeného veriteľa, ktorého pohľadávku zabezpečuje. Vzhľadom na už vyslovený záväzný právny názor dovolacieho súdu v danej veci sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že výzva, ktorú žalovaný adresoval spoločnosti MERCURIUS, vyvolala účinky predpokladané § 79 ods. 1 ZKR s poukazom na § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže tento jednostranný právny úkon správcu, ktorým vyzval spoločnosť MERCURIUS ako vlastníka dotknutých nehnuteľností, ktoré zabezpečovali pohľadávku prihláseného zabezpečeného veriteľa úpadcu SSIM, na jej zaplatenie v zákonnej lehote 30 dní. Z obsahu spisu podľa odvolacieho súdu vyplýva, že výzva žalovaného bola zasielaná spoločnosti MERCURIUS doporučene a listová zásielka sa vrátila žalovanému dňa 24. marca 2017 s poznámkou pošty „adresát neznámy“ z dôvodu na strane spoločnosti MERCURIUS, ktorá nemala na doručovacej adrese, totožnej s adresou evidovanou v obchodnom registri, zriadenú listovú schránku s menom spoločnosti a ani neoznámila poštovému podniku osobu, ktorá by bola oprávnená preberať jej poštové zásielky, čo nebolo medzi stranami sporné. Preto podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne považoval výzvu žalovaného za riadne doručenú, keďže v danej veci postačovalo, že výzva sa preukázateľne dostala do dispozičnej sféry spoločnosti MERCURIUS ako jej adresáta, ktorý sa mal možnosť objektívne oboznámiť s jej obsahom v zmysle zmienenej teórie dôjdenia. Účinnosť prejavu vôle voči neprítomnej osobe totiž nastáva od okamihu, keď jej dôjde. Podľa názoru súdnej praxe a v súlade s teoretickými poznatkami, prejav vôle je voči neprítomnej osobe účinný od okamihu, keď sa dostane do sféry jej dispozície. Keďže spoločnosť MERCURIUS mala možnosť sa oboznámiť s prejavom vôle žalovaného, dochádza k pôsobeniu tohto jednostranného právneho úkonu voči adresátovi bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. To znamená, že od okamihu, keď mal adresát možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, začala plynúť zákonná lehota na uhradenie pohľadávky zabezpečeného veriteľa k rukám správcu, čo nastalo najneskôr deň predo dňom vrátenia zásielky odosielateľovi ako nedoručenej z dôvodu, že adresát je neznámy. 19. Podľa odvolacieho súdu bolo uvedené preukázané poštovou zásielkou s doručenkou, ktorá tak predstavuje minimálne nepriamy dôkaz o dátume, kedy sa výzva žalovaného dostala do sféry dispozície spoločnosti MERCURIUS a okamih, kedy vyvolala právne účinky s tým spojené. Z tohto dôvodu je podľa odvolacieho súdu nesprávny právny názor žalobcu, že ustanovenie § 79 ods. 1 ZKR treba vykladať tak, že správca môže zapísať majetok do súpisu, a teda ho aj následne speňažiť výlučne iba v prípade, keď tretia osoba reálne (fyzicky) prevzala výzvu podľa § 79 ods. 1 ZKR, keďže by to odporovalo účelu a cieľu právnej úpravy konkurzu. Odvolací súd podotkol, že žalobca svoje tvrdenia uvedené v odvolaní, že výzva podľa § 79 ods. 1 ZKR sa do dispozičnej sféry žalobcu (zrejme MERCURIUS, keďže tento je odlišný subjekt od osoby správcu) nikdy nedostala, nepreukázal. Preto zákonná lehota tretej osobe na uhradenie pohľadávky zabezpečeného veriteľa k rukám správcu márne uplynula dňa 24. apríla 2017, pričom účinky konkurzu na úpadcu MERCURIUS nastali až dňa 23. mája 2017, teda až po uplynutí lehoty na plnenie podľa § 79 ods. 1 ZKR v zmysle výzvy žalovaného. Odvolací súd uviedol, že žalovaný postupoval správne v zmysle § 79 ods. 1 ZKR, keď dotknutý majetok spoločnosti MERCURIUS po márnom uplynutí lehoty zapísal do konkurznej podstaty úpadcu. Podľa odvolacieho súdu, na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že konkurzné konanie na úpadcu MERCURIUS začalo uznesením konkurzného súdu z 9. januára 2017, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 10/2017 zo 16. januára 2017 a uznesením z 15. marca 2017 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 58/2017 z 23. marca 2017 bol spoločnosti MERCURIUS ustanovený predbežný správca. Odvolací súd zdôraznil, že v zmysle § 21 ZKR konkurzný súd ustanovuje predbežného správcu iba za účelom posúdenia majetnosti dlžníka, pričom začatie konkurzného konania nemá účinky vyhlásenia konkurzu podľa § 44 ods. 1 ZKR, až ktorým okamihom prechádzajú dispozičné oprávnenia nakladať s majetkom úpadcu a oprávnenie konať za úpadcu na ustanoveného správcu. Z tohto dôvodu žalovaný nemal zákonnú povinnosť doručovať výzvu predbežnému správcovi, resp. následne ustanovenému správcovi úpadcu MERCURIUS, a teda žalobcovi tak, ako to naznačil v podanom odvolaní žalobca, kde uviedol, že výzva podľa § 79 ods. 1 ZKR sa do jeho dispozičnej sféry nikdy nedostala. 20. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru o vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal vylúčenia majetku z konkurznej podstaty úpadcu SSIM, eventuálne zaplatenia sumy 378 000 eur s úrokom z omeškania 12,25 % ročne od 1. septembra 2023 do zaplatenia, keďže mal za to, že boli splnené zákonné podmienky na zapísanie dotknutého majetku do súpisu úpadcu SSIM. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, a to aj vo výroku o trovách konania, ako vecne správny. 21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej sporovej strane v odvolacom konaní, priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný mu nahradiť neúspešný žalobca. 22. Žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) podal proti rozsudku odvolacieho súdu v celom rozsahu dovolanie, vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.

  1. b)CSP, majúc za to, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnych otázok zásadného právneho významu pre rozhodnutie vo veci, doposiaľ neriešených v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. V dovolaní žalobca navrhol, aby najvyšší súd dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu podľa § 449 ods. 3 CSP zmenil tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 378 000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 12,25 % ročne zo sumy 378 000 odo dňa 1. septembra 2023, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a žalobcovi prizná voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Alternatívne žalobca žiadal, aby najvyšší súd podľa § 449 ods. 2 CSP rozsudok odvolacieho súdu a súčasne aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. 23. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm.
  2. b)CSP žalobca vymedzil právne otázky, či je 1/ prípustné na doručovanie výzvy správcu adresovanej tretej osobe zabezpečujúcej záväzok úpadcu podľa § 79 ZKR aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka? a 2/ je možné ustanovenie § 79 ods. 1 ZKR vykladať tak, že správca môže zapísať majetok do súpisu, a teda ho aj následne speňažiť výlučne iba v prípade, keď tretia osoba zabezpečujúca záväzok úpadcu podľa § 79 ZKR reálne (fyzicky) prevzala výzvu podľa § 79 ods. 1 ZKR? 24. Podľa názoru dovolateľa je potrebné ustanovenie § 79 ZKR vykladať tak, že správca môže zapísať majetok do súpisu, a teda ho aj následne speňažiť výlučne iba v prípade, keď tretia osoba zabezpečujúca záväzok úpadcu podľa § 79 ZKR reálne, t. j. fyzicky prevzala výzvu podľa § 79 ods. 1 ZKR, a preto podľa žalobcu nebol žalovaný oprávnený nehnuteľný majetok zapísať do súpisu a ani ho speňažiť. Dovolateľ poukázal na to, že odvolací súd ním konkretizované právne otázky (uvedené v odseku 23. odôvodnenia tohto uznesenia) vyriešil v odsekoch 34. a 37. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, pričom dovolateľ má za to, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je založený na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolateľ tvrdí, že nastolené otázky sú právne významné z hľadiska vymedzenia zákonného postupu pri kolízii konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu vlastniaceho majetok (MERCURIUS) a konkurzu vyhláseného na majetok iného úpadcu (SSIM, a.s.), ktorého záväzky sú zabezpečené majetkom vo vlastníctve úpadcu MERCURIUS. Preto dovolateľ považuje za nevyhnutné meritórne prejednať otázky nastolené v podanom dovolaní za účelom prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. V nadväznosti na to dovolateľ poukázal na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 51/2020 z 9. júna 2020 a sp. zn. I. ÚS 116/2020 z 23. februára 2021. 25. Vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka na doručovanie výzvy podľa § 79 ZKR dovolateľ odkázal na odsek 37. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, pričom v tomto odseku vyjadrený právny názor odvolacieho súdu dovolateľ označil za absolútne rozporný s dikciou § 79 ods. 1 ZKR, ktorá neumožňuje zapísanie majetku spoločnosti MERCURIUS do súpisu v konkurze vyhlásenom na majetok žalovaného bez predchádzajúceho skutočného doručenia výzvy žalovaného podľa § 79 ZKR. V tejto súvislosti dovolateľ poukázal na závery právnej doktríny v zmysle ktorých „Doručenie výzvy tretej osobe je podmienkou zápisu tohto majetku do oddelenej podstaty toho zabezpečeného veriteľa, ktorého pohľadávku zabezpečuje. V praxi dochádza často k tomu, že správca nemôže doručiť tretej osobe výzvu na zaplatenie pohľadávky, ktorú tretia osoba svojím majetkom zabezpečuje. Správca potom nemôže zapísať tento majetok do súpisu, a teda ho nemôže speňažiť. Akékoľvek snahy o aplikáciu ustanovení CSP, ktoré upravujú fikciu doručenia a s ktorými sa v praxi môžeme stretnúť, sú neprijateľné. Ustanovenia CSP o doručovaní sa aplikujú len na doručovanie písomností súdu. Výzvu správcu na zaplatenie zabezpečovanej pohľadávky je potrebné považovať za hmotnoprávny úkon. V dôsledku účinnosti tohto právneho úkonu vzniká správcovi právo (§ 34 OZ) zapísať majetok tretej osoby do súpisu oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa“ (Ďurica, M., Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, Komentár, 3. vydanie, Praha: C. H. Beck, 2021, 637 s). Dovolateľ tvrdí, že pokiaľ žalovaný reálne nedoručil spoločnosti MERCURIUS ako tretej osobe výzvu na zaplatenie pohľadávky podľa § 79 ZKR, tak žalovanému nevzniklo oprávnenie zapísať majetok vo vlastníctve tejto spoločnosti do súpisu oddelenej podstaty v konkurze vyhlásenom na majetok spoločnosti SSIM, a.s., v čoho dôsledku považuje žalobu za dôvodnú. 26. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedol, že dovolací súd už otázku doručovania výzvy správcu adresovanej tretej osobe, zabezpečujúcej záväzok úpadcu podľa § 79 ods. 1 ZKR, vyriešil vo svojom zrušujúcom uznesení sp. zn. 1Obdo/1/2022 z 25. januára 2023, pričom predmetné rozhodnutie bolo ako judikát č. 57 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2023. Žalovaný poukázal na to, že vzhľadom na záväznosť právneho názoru dovolacieho súdu v jeho zrušujúcom uznesení, prvostupňový súd v ďalšom konaní vyhodnotil otázku doručenia výzvy žalovaného ako správcu, adresovanej spoločnosti MERCURIUS v tejto konkrétnej situácii, a to už nie fikciou doručenia podľa CSP, ale aplikoval režim doručovania hmotnoprávnych úkonov podľa ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka (teória dôjdenia) a tento záver bol potvrdený napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu. V intenciách záverov dovolacieho súdu, prvostupňový súd aj odvolací súd v napadnutom rozsudku zhodne konštatovali, že medzi účastníkmi nebola sporná skutočnosť, že na odovzdávacom mieste neboli splnené podmienky na dodanie zásielky, keďže sa tam nenachádzala žiadna domová listová schránka označená menom tejto spoločnosti, prípadne, že by adresát zásielky bol oznámil Slovenskej pošte, a.s. osobu, ktorá by bola oprávnená preberať všetky jeho poštové zásielky, pričom žalobca túto skutočnosť nijako nerozporoval. Nebolo teda sporné, že v prejednávanej veci žalovaný doručoval výzvu spoločnosti MERCURIUS prostredníctvom pošty, pričom z oznámenia Slovenskej pošty, a.s. z 24. marca 2017 vyplýva, že doporučená listová zásielka adresovaná spoločnosti MERCURIUS sa vrátila správcovi ako odosielateľovi s poznámkou pošty „adresát neznámy“. 27. Žalovaný zdôraznil, že najvyšší súd už v právnej otázke teórie dôjdenia zaujal vo viacerých svojich rozhodnutiach jednoznačné právne stanovisko, v zmysle ktorého pod slovným spojením „dostane do jeho dispozičnej sféry“ je potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej osoby oboznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také prípady, kedy doručením listu, či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta či do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu možnosť zoznámiť sa s obsahom zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne oboznámil s obsahom hmotnoprávneho úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/36/2020 z 15. decembra 2020, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4Obdo/73/2016 z 31. januára 2018, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/20/2013 z 5. februára 2014, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/129/2010 z 28. januára 2011). 28. Žalovaný uviedol, že teória dôjdenia vychádza z toho, že z hľadiska pôsobenia (perfektnosti) prejavu vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť adresáta právneho úkonu, pretože inak by adresát mohol účinkom prejavu vôle druhého účastníka zabrániť nepreberaním písomností. Rozhodujúce je objektívne hľadisko, t. j. ak sa preukáže, že adresát mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne účinky jednostranného právneho úkonu obsahujúceho takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. Dispozičná sféra adresáta je vymedzená kontaktnou adresou a doručenie písomnosti je účinné už tým, že sa doručí do dohodnutého miesta alebo určenej osobe. Týmto okamihom sa zásielka dostáva do sféry adresáta, pričom už nie je dôležité, či sa adresát s obsahom zásielky zoznámil alebo nie. Na preukázanie doručenia výzvy je potrebné vyžadovať doklad o jej doručení, ktorým môže byť aj neprevzatá zásielka adresátom v mieste, kde mal faktickú možnosť zásielku si prevziať, nakoľko zásielka musí byť doručená do dispozičnej sféry adresáta (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/36/2020). Z podstaty doručovania tak pre subjekty vyplýva povinnosť zabezpečiť si v danom mieste alebo u určenej osoby prijímanie zásielok. Subjekt realizujúci právny úkon má tak istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a vyvolá zamýšľané právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí jej doručenie hoci i z nedbanlivosti. 29. Podľa žalovaného, v konaní bolo nesporné preukázané, že žalovaný doručoval spoločnosti MERCURIUS výzvu na zaplatenie sumy 2 655 513,51 eura doporučene na adresu sídla tejto spoločnosti uvedenú v Obchodnom registri, pričom táto spoločnosť inú adresu evidovanú nemala. Skutočnosť, že na odovzdávacom mieste neboli splnené podmienky na dodávanie zásielok stanovené poštovými podmienkami, keď na uvedenej adrese chýbalo označenie spoločnosti preukazujúce, že má na uvedenej adrese svoje sídlo a nenachádzala sa tam žiadna domová listová schránka označená menom tejto spoločnosti, do ktorej by sa zásielky jej určené doručovali, pričom spoločnosť MERCURIUS neoznámila Slovenskej pošte, a.s. ani kde a kto bude jej všetky poštové zásielky preberať, nemôže byť na ujmu žalovaného. Za obvyklých okolností mal mať adresát (spoločnosť MERCURIUS) aspoň schránku, a teda objektívnu možnosť sa o zásielke dozvedieť. Neprevzatá zásielka adresátom v mieste, kde mal faktickú možnosť zásielku si prevziať (keby mal zriadenú schránku na prijímanie zásielok, čo však v danom prípade vedome nevykonal), je preukázaním doručenia adresátovi, t. j. dôjdenia do dispozičnej sféry adresáta, ktorá má tiež za cieľ eliminovať účelové nepreberanie zásielok (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/36/2020). Hoci podľa dovolateľa vrátením nedoručenej doporučenej zásielky (výzvy) správcovi ako odosielateľovi nedošlo k riadnemu doručeniu výzvy, v prípade akceptovania tohto názoru dovolateľa o skutočnom doručení výzvy žalovaného by k doručeniu výzvy alebo akéhokoľvek iného úkonu spoločnosti MERCURIUS nikdy nemohlo dôjsť. 30. Žalovaný tvrdil, že s odbornou starostlivosťou vyvinul všetko úsilie o naplnenie postupu podľa § 79 ods. 1 ZKR v súvislosti so zapísaním majetku tretej osoby, spoločnosti MERCURIUS ako záložného dlžníka do konkurzu vedeného na majetok úpadcu SSIM, a.s. Mal za to, že kvalifikovane vyzval tretiu osobu (spoločnosť MERCURIUS) na plnenie za úpadcu, čím boli splnené všetky podmienky pre zápis majetku tretej osoby (spoločnosti MERCURIUS) do súpisu oddelenej podstaty v súlade s § 79 ZKR, keďže výzva bola tretej osobe, spoločnosti MERCURIUS, s.r.o. doručená v súlade s teóriou dôjdenia. Záverom žalovaný uviedol, že žalobcom predložené otázky v dovolaní boli už dovolacím súdom vyriešené, a preto žalovaný navrhol, aby najvyšší súd dovolanie žalobcu odmietol podľa § 447 písm.
  3. f)CSP. 31. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podal včas žalobca, v rozsahu, v akom bolo napadnuté rozhodnutie vydané v jeho neprospech (§ 424 CSP), zastúpený podľa § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a dospel k záveru, že tento mimoriadny opravný prostriedok žalobcu je potrebné ako neprípustný, a v dôsledku toho aj nedôvodný, odmietnuť. 32. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 33. Podľa § 421 ods. 1 písm.
  4. b)CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 34. Podľa § 432 ods. 1, ods. 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. 35. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania a až následným, sekundárnym záverom, týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Na to, aby dovolací súd mohol pristúpiť k vecnému prejednaniu dovolania musia byť splnené podmienky prípustnosti dovolania, ktoré vyplývajú z § 420, resp. § 421 CSP a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v § 431, resp. § 432 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí výlučne do právomoci dovolacieho súdu. 36. Pre dovolanie prípustné podľa § 421 CSP platí, že ho možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Pokiaľ dovolateľ nevymedzí ním tvrdený dovolací dôvod uvedeným spôsobom, je to dôvodom pre odmietnutie dovolania podľa ustanovenia § 447 písm.
  5. f)CSP, podľa ktorého dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435. 37. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu, je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom právnu otázku zásadného právneho významu, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň ktorá v rámci rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ešte nebola ustálenou judikatúrou vyriešená. V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania. 38. Z obsahu dovolania najvyšší súd zistil, že dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
  6. b)CSP, pričom argumentoval tým, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vychádzalo z nesprávneho vyriešenia právnych otázok (konkretizovaných v odseku 23. odôvodnenia tohto uznesenia), ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu neboli doposiaľ judikatórne ustálené. 39. V nadväznosti na dovolateľom špecifikovanú otázku č. 1/ teda, či je prípustné na doručovanie výzvy správcu adresovanej tretej osobe zabezpečujúcej záväzok úpadcu podľa § 79 ZKR aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dovolací súd poukazuje na svoje skoršie rozhodnutie vydané v predmetnom spore, a to zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1Obdo/1/2022 z 25. januára 2023. Konkrétne odkazuje na svoje závery vyjadrené v odseku 43. odôvodnenia predmetného uznesenia, v zmysle ktorých je výzva podľa § 79 ods. 1 ZKR jednostranný právny úkon správcu, ktorý nadobudne právne účinky vtedy, keď sa dostane do dispozičnej sféry osoby, ktorej je určený (teória dôjdenia). Dovolací súd vysvetlil, že pod zmieneným spojením je potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Zároveň dovolací súd dodal, že ak má byť určitý právny úkon uskutočnený jednou osobou významný pre inú osobu, musí mať táto osoba aspoň príležitosť spoznať jeho obsah (musí dôjsť do jej dispozičnej sféry), pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne oboznámil s obsahom právneho úkonu, stačí ak mal objektívne príležitosť tak urobiť. V súlade s právnym názorom dovolacieho súdu vyjadreným v predmetnom rozhodnutí je tak potrebné výzvu správcu na zaplatenie zabezpečovanej pohľadávky v zmysle § 79 ods. 1 ZKR považovať za hmotnoprávny úkon, pričom následkom účinnosti tohto právneho úkonu vzniká správcovi nie len právo, ale i povinnosť zapísať majetok tretej osoby do súpisu oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa. Z uvedeného právneho názoru tak objektívne vyplýva, že najvyšší súd už v zmienenom rozhodnutí vydanom v rámci predmetného sporu ustálil povahu výzvy podľa § 79 ods. 1 ZKR ako hmotnoprávneho úkonu, na ktorý sa vzťahuje ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 40. Ako uviedol i žalovaný, vyššie zmienené zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1Obdo/1/2022 z 25. januára 2023 bolo ako judikát č. 57 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2023, čím sa stalo súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Z judikatúry najvyššieho súdu pritom vyplýva, že za ustálenú prax dovolacieho súdu možno (okrem iného) považovať rozhodnutia publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Tieto rozhodnutia dovolacieho súdu, označované aj ako zbierkové rozhodnutia, majú tzv. precedenčnú záväznosť najmä pre súdy nižších inštancií, pričom slúžia na zjednotenie rozhodovacej praxe súdov a zároveň platí, že súdy nižšej inštancie sa bez náležitého odôvodnenia od záväzného právneho názoru v nich obsiahnutého nemôžu odkloniť a pokiaľ by sa odkloniť napriek tomu mienili, takýto odklon musí byť v súlade s čl. 2 ods. 3 a ustanovením § 220 ods. 3 a § 393 ods. 3 CSP dôkladne odôvodnený. 41. Najvyšší súd poukazuje na to, že ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje režim doručovania hmotnoprávnych úkonov, pričom v zmysle uvedeného ustanovenia pôsobí prejav vôle voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. V danom prípade sa jedná o tzv. teóriu dôjdenia, čo znamená, že pri hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti zachytávajúcej právny úkon. Účinnosť jednostranných a adresovaných hmotnoprávnych úkonov v režime Občianskeho zákonníka predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je doručený adresátovi, a teda, že sa dostane do sféry jeho dispozície, pričom už týmto okamihom začína právny úkon pôsobiť voči adresátovi. Slovné spojenie „dostane do jeho dispozičnej sféry“ nemožno vykladať v zmysle procesnoprávnych predpisov, keďže je ním potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej osoby oboznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Podľa právnej teórie i súdnej praxe sa za takú možnosť považuje nie len samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale aj situácie, kedy doručením listu obsahujúceho prejav vôle do sídla adresáta alebo do jeho poštovej schránky, vrátane vhodenia oznámenia o uložení takej zásielky do poštovej schránky adresáta, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom zásielky. Nie je pritom nevyhnutné, aby sa adresát skutočne oboznámil s obsahom hmotnoprávneho úkonu, ale postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah. Podľa teórie dôjdenia, z hľadiska pôsobenia (perfektnosti) prejavu vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť adresáta právneho úkonu, pretože v takom prípade by adresát mohol účinkom prejavu vôle druhého účastníka zabrániť nepreberaním písomností. V zmysle uvedeného sa dôjdením do sféry vplyvu príjemcu rozumie napríklad vhodenie listu do schránky príjemcu alebo doručenie e-mailu na e-mailovú adresu príjemcu, ak príjemca dal najavo, že písomnosti mu možno zasielať aj elektronicky. Rozhodujúce je tak objektívne hľadisko, to znamená, ak sa preukáže, že adresát mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, potom nastávajú právne účinky jednostranného právneho úkonu obsahujúceho takýto prejav vôle bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. Dôjdením prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje proces účinného doručenia právneho úkonu a od tohto momentu je právny úkon pre konajúci subjekt záväzný a nemožno ho jednostranne odvolať. Je neprípustné, aby k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností účastníkov právnych vzťahov dochádzalo na základe prejavu vôle konajúceho subjektu bez toho, aby mal adresát minimálne objektívnu možnosť sa s týmto úkonom oboznámiť. Okamihom doručenia zásielky do sféry adresáta dochádza k vzniku účinkov jednostranného adresovaného právneho úkonu, pričom už nie je dôležité, či sa adresát s obsahom zásielky oboznámil alebo nie. 42. Z podstaty doručovania tak pre účastníkov právnych vzťahov vyplýva povinnosť zabezpečiť si v určenom mieste (tu na adrese sídla evidovanom v obchodnom registri) alebo prostredníctvom určenej osoby, prijímanie zásielok. Je neprípustné, aby adresát porušením tejto povinnosti požíval výhody spočívajúce v zmarení právnych účinkov pre neho nepriaznivých právnych úkonov, a to na úkor konajúcej osoby. Pri doručovaní hmotnoprávnych úkonov sa nevyžaduje reálne prevzatie zásielky adresátom, z čoho vyplýva, že právny úkon sa bude považovať za doručený bez ohľadu na jeho faktické prevzatie, ak dôjde do dispozičnej sféry adresáta. 43. Z povahy ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, pričom právna konštrukcia doručovania upravená týmto ustanovením zabezpečuje spravodlivé vyvažovanie záujmov odosielateľa aj adresáta. Adresátovi právneho úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby účinky daného právneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo umožnené. Na druhej strane, subjekt realizujúci právny úkon má istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a vyvolá zamýšľané právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí jej doručenie hoci i z nedbanlivosti. Tu je potrebné poukázať na požiadavku právnej istoty na strane adresáta, aby sa mohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom zmysle, že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle sa považuje za účinný bez ohľadu na to, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne oboznámil (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/36/2020 z 12. decembra 2020 zverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2021 [R 4/2021]). 44. Rovnako, vo vzťahu k dovolateľom uvedenej právnej otázke č. 2/, v zmysle ktorej je potrebné ustáliť, či ustanovenie § 79 ods. 1 ZKR je možné vykladať tak, že správca môže zapísať majetok do súpisu, a teda ho aj následne speňažiť výlučne iba v prípade, keď tretia osoba zabezpečujúca záväzok úpadcu podľa § 79 ZKR reálne (fyzicky) prevzala výzvu podľa § 79 ods. 1 ZKR dovolací súd taktiež odkazuje na svoje vyššie zmienené zrušujúce uznesenie vydané v predmetnom spore, v ktorom dovolací súd (okrem iného) dovolateľovi poskytol odpoveď aj na túto ním predloženú právnu otázku. Výzva správcu podľa § 79 ods. 1 ZKR je nesporne písomným, jednostranným, adresným (adresovaným) prejavom vôle správcu smerujúcim voči tretej osobe, ktorá zabezpečuje svojím majetkom záväzok úpadcu a jej účelom je poskytnúť tretej osobe najskôr možnosť dobrovoľne splniť záväzok úpadcu zaplatením stanovenej sumy správcovi v zmysle výzvy, aby tak tretia osoba mohla predísť voči nej hroziacemu následku v podobe zápisu jej majetku, ktorým zabezpečuje záväzok úpadcu, do súpisu samostatnej oddelenej podstaty v konkurze vedenom na majetok úpadcu. Zákonná úprava daná v ustanovení § 79 ods. 1 ZKR vyžaduje, aby táto písomná výzva správcu na zaplatenie stanovenej sumy bola tretej osobe doručená a bola jej poskytnutá lehota 30 dní od doručenia predmetnej výzvy na zaplatenie správcom určenej sumy. Táto požiadavka pramení z predpokladaných právnych účinkov prejavu vôle správcu určeného tretej osobe zabezpečujúcej záväzok úpadcu, s ktorým zákon o konkurze a reštrukturalizácii spája nie len oprávnenie správcu, ale zároveň jeho povinnosť zapísať majetok tretej osoby, ak táto nesplní výzvu správcu a v stanovenej lehote správcovi nezaplatí stanovenú sumu, do súpisu oddelenej podstaty toho zabezpečeného veriteľa, ktorého pohľadávku zabezpečuje. Dovolateľ vo vzťahu k druhej vymedzenej otázke zakladá dovolaciu argumentáciu na posúdení a vyriešení otázky, či ustanovenie § 79 ods. 1 ZKR vyžaduje, že takýto prejav vôle v podobe výzvy správcu tretej osobe musí byť fakticky fyzicky doručený tretej osobe ako adresátovi, teda či ho tretia osoba ako adresát musí bezpodmienečne prevziať a oboznámiť sa s ním alebo postačuje, ak sa dostane (dôjde) do jeho dispozičnej sféry. 45. Najvyšší súd v reakcii na druhú dovolateľom predloženú otázku uvádza, že kým voči prítomnej osobe (osobe priamo účastnej pri právnom úkone, ktorý realizuje druhá osoba) prejav vôle pôsobí ihneď, neprítomnej osobe (osobe, s ktorou osoba, realizujúca právny úkon nie je v bezprostrednom styku) musí prejav vôle dôjsť, pričom jej nemusí byť fakticky doručený, t. j. adresátom prevzatý. Prejav vôle dôjde neprítomnej osobe vtedy, keď sa ocitne vo sfére jej dispozície. Dôjdením do sféry dispozície možno rozumieť dôjdenie prejavu vôle do takej sféry, v rámci ktorej možno rozumne očakávať, že sa adresát s obsahom danej písomnosti oboznámi, minimálne má možnosť objektívne sa s ňou oboznámiť. Vzhľadom na konkrétnu situáciu je potrebné skúmať, či a ako i (fakticky) nedoručený (adresátom skutočne neprevzatý) prejav vôle pôsobí voči jeho adresátovi. K účinnému doručeniu neprítomnej osobe pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát s prejavom vôle skutočne oboznámil, postačuje, že mal objektívnu možnosť sa s prejavom vôle oboznámiť. Žalobcom tvrdená kategorická požiadavka faktického doručenia (reálneho prevzatia) výzvy správcu podľa § 79 ods. 1 ZKR tretej osobe, nemá zákonný podklad. Takýto výklad ustanovenia § 79 ods. 1 ZKR by bez ďalšieho viedol k neudržateľnému stavu, kedy by aj bezdôvodné (svojvoľné) odopretie prevzatia výzvy podľa § 79 ods. 1 ZKR marilo správcovi možnosť a zár

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.