čl. VI. bodu
občianskych preukazov s uvedením čísiel OP s uvedením dátumu podpisu
ktorého ak na strane dlžníka vystupuje viac osôb, považuje sa každý z nich za dlžníka a súčasne spoludlžníka. Žalovaná 1/ potvrdila, že financie boli poskytnuté v plnej výške s tým, že časť bola vyplatená na účet kupujúcej zo zmluvy o kúpe bytu. Okresný súd mal za preukázané, že žalovaní svoju povinnosť vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v mesačných splátkach porušili, keď nesplácali dohodnuté splátky úveru riadne a včas, na základe čoho žalobkyni vzniklo právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru
IX. bod
ustanovení CSP, účinného od
1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a
ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), s výnimkou odvolania proti IV. výroku rozsudku súdu prvej inštancie v časti zvyškovo zamietajúcej žalobu voči žalovanej 1/ (v ktorej časti bolo odvolanie odmietnuté, viď nižšie) bolo odvolanie podané stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b),
Okrem objektívnej prípustnosti odvolania (t. j. existencia rozhodnutia, proti ktorému zákon pripúšťa odvolanie), musí existovať aj subjektívna prípustnosť odvolania. Tzn., že odvolanie musí podať tá strana, v neprospech ktorej bolo vydané rozhodnutie (§ 359 CSP), resp. ten subjekt, ktorý má právo podať odvolanie (§ 360 a § 361 CSP). Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá prijatie záveru o oboch stránkach jeho prípustnosti (tak objektívnej ako aj subjektívnej). Subjektívna procesná legitimácia odvolateľa na podanie odvolania vyplýva z ustanovení § 359 až § 361 CSP. Osobou oprávnenou podať odvolanie je v prvom rade tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Ak odvolanie nepodala strana sporu alebo za splnenia zákonných podmienok intervenient alebo prokurátor, odvolací súd odvolanie odmietne. Ak odvolanie podala sporová strana, je povinnosťou odvolacieho súdu skúmať, či napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté v jej neprospech.
odvolací súd odmietne odvolanie, ak
Odvolatelia v odvolaní namietali nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, znemožňujúci žalovaným 2/ a 3/, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (a to nerozhodnutím o čiastočnom späťvzatí žaloby voči žalovanej 1/ žalobkyňou na pojednávaní dňa
Tieto je súd povinný skúmať aj v prípade čiastočného späťvzatia žaloby. Ak sú vo vzťahu k čiastočnému späťvzatiu žaloby dané zákonné dôvody, pre ktoré súd konanie nezastaví, pokračuje v konaní ďalej a o nepripustení čiastočného späťvzatia žaloby rozhodne až v rozhodnutí vo veci samej. Ak sú splnené podmienky na zastavenie časti konania v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby, súd konanie v príslušnej časti zastaví. Aj v tomto prípade však platí, že výrok o čiastočnom zastavení konania bude až súčasťou rozhodnutia vo veci samej. Zo Zápisnice o pojednávaní dňa
b) CSP odmietol odvolanie žalovanej 2/ a žalovaného 3/ voči IV. výroku rozsudku súdu prvej inštancie v časti zvyškovo zamietajúcej žalobu voči žalovanej 1/ (o zaplatenie sumy 7.228,94 eur s príslušenstvom), ako podané neoprávnenou osobou (postupom
1 CSP a contrario bez pojednávania). 6.4. Odvolatelia ďalej v odvolaní namietali, že žalovanej 3/ (poznámka odvolacieho súdu - odvolatelia zjavne mali na mysli žalovanú 1/) nebola uložená povinnosť zaplatiť sumu 20.244,13 eur, ani povinnosť zaplatiť sumu 20.244,13 eur v splátkach vo výške 600 eur, ale len vo výške 230 eur, výrok rozsudku je nezrozumiteľný a zmätočný. Odvolatelia neuviedli, v čom konkrétne spočíva rozpornosť výrokov ani podstata ich odvolacej argumentácie v tomto smere, nie je zrejmé z akého dôvodu považujú odvolatelia tieto výroky za nezrozumiteľné a zmätočné. Odvolací súd považuje tieto dva výroky rozsudku súdu prvej inštancie za jasné a zrozumiteľné. V konaniach, v ktorých žaloba smeruje voči viac ako jednému žalovanému, ktorým má byť uložená povinnosť splniť peňažný nárok spoločne a nerozdielne s aspoň jedným ďalším žalovaným ide o pasívnu solidaritu upravenú v ustanovení § 511 OZ, ktorá vychádza zo zásady, že každý zo spoločných dlžníkov je povinný platiť celý dlh a všetci dlhujú iba raz. Spoločným znakom solidárnych záväzkov je, že jednotlivé solidárne povinnosti sú samostatné, ale sú vzájomne spojené s identitou predmetu záväzku. Táto samostatnosť záväzkov sa prejavuje najmä v tom, že platnosť obligačného záväzku sa skúma samostatne vo vzťahu ku každému solidárnemu dlžníkovi, splatnosť a miesto plnenia záväzku môže byť u každého solidárneho dlžníka iná, veriteľ môže jednému zo solidárnych dlžníkov záväzok odpustiť, u ostatných dlžníkov na plnení zotrvá a pod. K otázke charakteru spoločenstva medzi solidárne zaviazanými dlžníkmi už NS SR zaujal stanovisko, keď napríklad v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/203/2005 uviedol, že žalovaní solidárni dlžníci sú zásadne samostatnými a nie nerozlučnými spoločníkmi v konaní. Vysvetlil, že právny základ záväzku každého z nich a prípadné námietky proti nemu môžu byť u každého spoločníka posúdené nezávisle. Samotná povaha solidarity sa vyznačuje mnohosťou právnych vzťahov spätých iba totožnosťou plnenia, či predmetu plnenia. Solidárny záväzok sa ale nemusí vyznačovať totožným obsahom, rôznosť práv a povinností k tomu istému plneniu je tu prípustná. Ak teda ide o samostatné záväzky, ktoré nemusia byť ani obsahovo totožné, potom už táto skutočnosť vylučuje, že by mohlo ísť medzi solidárnymi dlžníkmi o také spoločné práva, aby sa rozsudok musel vzťahovať na všetkých a prípadne aj rovnako. Rozsudok sa nemusí vzťahovať na všetkých žalovaných solidárnych dlžníkov a o nerozlučné spoločenstvo nepôjde tiež preto, že veriteľ si môže zvoliť, či bude o celé plnenie žalovať všetkých alebo len niektorých spoludlžníkov. Z hmotného práva,
ktorého je len na úvahe veriteľa, či bude celé plnenie alebo jeho časť žiadať len od niektorého alebo od všetkých solidárnych dlžníkov, totiž vyplýva, že pasívne vecne legitimovaný je ktorýkoľvek solidárny dlžník sám osebe. Už z toho, že o založení procesného spoločenstva medzi solidárnymi dlžníkmi rozhoduje iba vôľa veriteľa, vyplýva záver o samostatnosti spoločníkov. Okrem toho, aj keby boli žalovaní všetci solidárni dlžníci, nemusí sa rozsudok vzťahovať na všetkých, lebo každému z nich prislúchajú jeho osobné námietky, ktoré budú posudzované iba vo vzťahu ku nemu samému. Na rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/203/2005 nadviazala nasledujúca rozhodovacia činnosť NS SR a názor v ňom uvedený akceptovala (napríklad uznesenia z 26. 10. 2006 sp. zn. 6Cdo/544/2015, z 29. 1. 2018 sp. zn. 5Cdo/1/2018, z 12. 8. 2021 sp. zn. 5Cdo/191/2019). Uvedený názor teda predstavuje v súčasnosti ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. V prípade pasívnej solidarity žalovaných ide teda o samostatné procesné spoločenstvo
Výrok III. rozsudku vo veci samej v prípade solidárnych dlžníkov správne potom znie: „Žalovaná 2/ a žalovaný 3/ sú povinní zaplatiť povinnosť uloženú vo výroku II. spoločne a nerozdielne so žalovanou 1/, ktorej bola táto povinnosť uložená rozsudkom Okresného súdu Skalica sp. zn. 2C/216/2014-267 zo dňa
OZ, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.), pretože v úverovej zmluve sa nenachádza dohoda účastníkov o možnosti veriteľa pristúpiť k zosplatneniu celého úveru, neobstojí, nakoľko tvrdenia žalovaných 2/ a 3/ o neexistencii dohody zmluvných strán o možnosti veriteľa zosplatiť úver nie sú pravdivé. Takáto dohoda je obsiahnutá v článku IX bod 8 Zmluvy o poskytnutí úveru reg. č. 219154 zo
OZ, keďže sa ním obchádzal zákon a je aj v rozpore s dobrými mravmi, že z výpisu z úverového účtu vyplýva, že tento bol vedený len na meno žalovanej 1/, pričom žalovaní 2/ a 3/ nemali k dispozícii svoje zmluvy k úveru, neboli oprávnení sa ani v banke informovať ohľadom stavu splácania úveru a k úhrade boli vyzývaní až vtedy, keď úver nebol splácaný zo strany žalovanej 1/, tak táto námietka
odvolacieho súdu taktiež nemôže obstáť. Z dokazovania totiž jednoznačne vyplynulo, že sami žalovaní 2/ a 3/ požiadali žalobcu o poskytnutie úveru spolu so žalovanou 1/ na úhradu kúpnej ceny bytu, ktorý
kúpnej zmluvy mala nadobudnúť do svojho výlučného vlastníctva žalovaná 1/, ktorý úver im bol na základe ich žiadosti žalobkyňou aj poskytnutý. Pokiaľ teda žalovaní 2/ a 3/ žiadali žalobkyňu o poskytnutie úveru a táto sa rozhodla ich žiadosti vyhovieť, oprávnene ich v úverovej zmluve označila ako dlžníkov, teda osoby povinné veriteľovi úverové prostriedky spolu s dohodnutým úrokom vrátiť. Žalobkyňa teda neposkytovala žalovaným úver proti ich vôli, respektíve v rozpore s ich vôľou, ale na základe ich vôle vyjadrenej v ich písomnej žiadosti. Takýto právny úkon je potrebné považovať za súladný s platným právom a dobrými mravmi a niet dôvodu, pre ktorý by tomu malo byť inak. Rovnako odvolací súd nezdieľa ani názor žalovaných 2/ a 3/, že postup žalobkyne spočívajúci v rozšírení okruhu dlžníkov za účelom zvýšenia bonity napĺňa definíciu nekalej obchodnej praktiky. Už zo samotného § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (aj keď ten sa v prerokúvanej veci neaplikuje) vyplýva povinnosť veriteľa posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Zo zákona však pre prípad porušenia tejto povinnosti nevyplýva žiaden iný následok než zákaz žiadať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 2 cit. zák.). Zo žiadneho ustanovenia právnych predpisov nemožno vyvodiť povinnosť veriteľa chrániť záujmy (spolu)dlžníkov medzi sebou. Ani v spotrebiteľských vzťahoch veriteľ nie je povinný postupovať tak, aby chránil záujmy dlžníkov pred svojimi vlastnými záujmami. Z § 53 OZ a § 5 a § 7 ZoOS vyplýva len to, že v procese uzatvárania zmluvy a pri formulácii zmluvných podmienok nesmie konať netransparentne voči dlžníkom. Za takéto konanie však nemožno považovať samotnú okolnosť, že veriteľ chráni svoje záujmy zodpovedajúcim zabezpečením, ktoré nahradí prípadnú chýbajúcu bonitu dlžníka. Je predovšetkým vecou spoludlžníka (príp. ručiteľa), aby sa zaujímal o majetkovú situáciu dlžníka, za ktorého dlh má (spolu)zodpovedať. Ako už bolo viackrát uvedené, v prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu nateraz nevyplýva žiadne také konanie žalobkyne, ktorým by zľahčovala majetkovú situáciu žalovanej 1/ voči žalovaným 2/ a 3/. Napokon, z výpovede samotnej žalovanej 2/, ku ktorej sa pripojil žalovaný 3/ (zápisnica o pojednávaní z
z. Vo vzťahu k tvrdenému odklonu odvolací súd (súc viazaný právnym názorom dovolacieho súdu) uvádza, že táto námietka odvolateľov je dôvodná, odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi dovolacieho súdu, ktorý zaujal v predmetnej veci stanovisko, že „...aplikáciou OZ v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva na právne inštitúty vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa už dovolací súd zaoberal v dovolateľmi označenom rozsudku sp. zn. 3Cdo/87/2017, ktoré treba považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V zmysle uvedeného rozhodnutia je v plnom súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva, bola aplikovaná právna úprava obsiahnutá v OZ, a nie v Obch. z. Ak odvolací súd v uznesení z
ustanovenia § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom
ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež
vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Pri výklade prejavu vôle adresovaného inej osobe nie je podstatné ani to, ako ho táto osoba subjektívne skutočne pochopila, ale ani to, akú vôľu chcel konajúci subjektívne prejaviť, ale to, ako právny úkon s ohľadom na všetky okolnosti objektívne mala a mohla pochopiť osoba v postavení adresáta.
názoru judikatúry jazykový výklad predstavuje základ pre poznanie a pochopenie zmluvného dojednania. Je východiskom objasnenia a ujasnenia jeho obsahu, zmyslu a účelu. Text zmluvy je prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si chceli jej účastníci svojím konaním stanoviť. Doslovný výklad textu zmluvy môže, ale nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu účastníkov procesom hodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť aj pred doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom konajúcej osoby, ktorý nie je bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkonu, a nie je interpretom tohto právneho úkonu poznateľný. Z vonkajších okolností spojených s podpisom zmluvy a realizáciou zmluvného vzťahu preto treba hľadieť hlavne na vôľu, ako aj na okolnosti spojené s podpisom zmluvy a následné konanie účastníkov po podpise zmluvy. Jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Tým je vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou (porovnaj I. ÚS 342/07). (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/226/2009). Na existenciu vôle sa pri jej prejave usudzuje predovšetkým na základe objektívnych skutočností, t. j. okolností, za ktorých bola vôľa prejavená, pričom osobitný zreteľ sa kladie na dobromyseľnosť adresáta úkonu. Neprihliada sa však na motív (vnútornú pohnútku) prejavenej vôle, okrem prípadu, ak by bol právnym úkonom prejavený a tým sa stal jeho súčasťou. Pokiaľ ide o prejav vôle, je ním akákoľvek forma jej vonkajšieho manifestovania poznateľná inými osobami, pričom nie je podstatné, akými prostriedkami sa táto poznateľnosť dosiahne. Právny úkon nie je urobený vážne vtedy, ak je z okolností zrejmé, že konajúci subjekt nechcel svojim prejavom vôle spôsobiť právne účinky, ktoré s takýmto prejavom vôle právne predpisy spájajú. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 1Cdo/191/2009). Pokiaľ ide o pomer vôle a prejavu na existenciu vôle sa usudzuje predovšetkým z objektívnych skutočností, teda predovšetkým z okolností, za ktorých bol prejav vôle urobený. Ak prejav vôle posúdený
týchto zásad nevzbudí pochybnosti o tom, že je prejavom skutočnej vôle, predpokladá sa, že ním je. Osobitne vo vzťahu k podpisu pripravenej písomnej zmluvy judikatúra uzavrela, že konajúca osoba je povinná venovať náležitú pozornosť obsahu listiny, ktorú podpisuje, a nemôže sa následne dovolávať toho, že listina ňou podpísaná nevyjadruje jej vôľu, ak tejto listine nevenovala pozornosť. Odvolací súd dodáva, že v prerokúvanej veci je zmluva o úvere spísaná v listine a stranami podpísaná.
3 veta pred bodkočiarkou OZ tak platí, že písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že vonkajší prejav pod listinou v podobe podpisu je v zásade znakom toho, že podpisujúca osoba obsah listiny akceptuje ako prejav vlastnej vôle. Tým samozrejme nie je vylúčené, že takýto právny úkon môže byť neplatný pred nedostatok vôle v zmysle § 37 ods. 1 OZ.
názoru súdu však ani ustanovenia na ochranu spotrebiteľa nemôžu ísť tak ďaleko, aby umožňovali spotrebiteľovi bez ďalšieho spochybniť svoju vôľu prejavenú podpisom listiny. Opačný postup by totiž vniesol absolútnu neistotu do právnych vzťahov, kedy by spotrebiteľovi stačilo následne vyhlásiť, že nechcel prejaviť vôľu vtelenú do ním podpísanej listiny. Takúto neistotu však nemožno akceptovať ani v prípade spotrebiteľských vzťahov; právny styk sa totiž vo všeobecnosti (odhliadnuc od niektorých výnimočných prípadov) musí spoliehať predovšetkým na obsah vlastného prejavu vôle, ktorý jediný umožňuje poznať jej obsah (porov. aj výkladové pravidlá v § 35 ods. 2 a 3 OZ). 6.9. Neobstojí ani námietka odvolateľov, že je prinajmenšom neadekvátne požadovať od spotrebiteľov, ktorý nepôsobia v bankovom odbore, aby títo rozlišovali pojmy „dlžník“ a „ručiteľ“ a skúmali, či je v zmluve uvedený správny údaj, že z vyjadrení svedka C. vyplýva, že pokiaľ by aj požiadali o vysvetlenie, prečo je tam uvedený údaj „dlžník“ a nie „ručiteľ“, tento by ani nevedel vysvetliť rozdiel, že samotná žalobkyňa pristupovala k právnemu vzťahu medzi ňou, žalovanou 1/ a žalovanými 2/ a 3/ v tom smere, že žalovaní 2/ a 3/ sú povinní uhradiť úver iba v prípade, ak by úver nesplácala žalovaná 1/ a že takéto skutočnosti vyplynuli aj z výpovede svedka C.. Pokiaľ totiž žalovaní 2/ a 3/ dôvodia, že už v čase uzatvárania zmluvy chceli byť v postavení ručiteľov a nie dlžníkov, tak predsa museli vedieť, aký je rozdiel medzi týmito pojmami (čo chcú a čo už nie) a tak je nekorektné spochybňovať platnosť uzatvorenej zmluvy, pre prípadnú nevedomosť pracovníka banky pred ktorým vopred pripravenú zmluvu podpisovali o rozdieloch v týchto pojmoch a jeho prípadnú neschopnosť im tento rozdiel vysvetliť, ak by ho o takéto vysvetlenie prípadne požiadali. Takéto účelové konštrukcie nemohli obstáť, nakoľko z dokazovania vyplynulo, že žalovaní 2/ a 3/ vo vzťahu k žalobkyni neprejavili vôľu vystupovať v právnom vzťahu ako ručitelia, ale prejavili vôľu vystupovať ako dlžníci a na základe takto prejavenej vôle žalobkyňa s nimi aj uzatvorila zmluvu. Pokiaľ aj žalovaní 2/ a 3/ boli v omyle, že do banky idú podpísať prevzatie ručiteľského záväzku, lebo im to povedala žalovaná 1/ a podpísali určitú a zrozumiteľnú žiadosť o úver a následne aj určitú a zrozumiteľnú úverovú zmluvu vyhotovenú na základe takejto ich žiadosti (kde jednoznačne v oboch prípadoch vystupujú ako dlžníci) len ich prípadný vnútorný omyl vyvolaný žalovanou 1/, že podpisujú listiny sledujúce vznik ich ručiteľského záväzku nemá bez ďalšieho za následok neplatnosť zmluvy uzatvorenej so žalobkyňou. Žalovaní boli po čerpaní úveru v postavení solidárnych dlžníkov a v takomto prípade veriteľ má právo požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich a pokiaľ sa aj rozhodol požadovať plnenie solidárneho záväzku najskôr od žalovanej 1/ neznamená to, že konal tak, ako by žalovaní 2/ a 3/ prevzali len ručiteľský záväzok. Obdobne pre existenciu vzniku spoludlžníckeho záväzku žalovaných 2/ a 3/ založeného úverovou zmluvou bolo právne irelevantné, či žalobkyňa viedla úverový účet len na žalovanú 1/. Okrem toho takéto skutočnosti z výpovede svedka C. nevyplynuli. Ako bolo už uvedené vyššie, tento svedok pred súdom vypovedal o uzatváraní úverových zmlúv bankou len vo všeobecnej rovine, nehovoriac o tom, žalovaným muselo byť zrejmé, že nie je štatutárnym zástupcom žalobkyne, prípadne osobou oprávnenou za banku navonok samostatne konať. V prerokúvanej veci zo zhodných výpovedí žalovaných, ako aj svedka C. jasne vyplýva, že žalovaným bola zmluva o úvere predložená zo strany svedka, bola im predčítaná a bola im na požiadanie vysvetlená. Žiaden zo žalovaných 2/ a 3/ sa pritom nemohol domnievať, že v zmluve nie je spoludlžníkom, prípadne, že by v nej bol ručiteľom. Už v písomnom vyhotovení zmluvy je meno žalovaných uvedené pod označením „Dlžník“, rovnako je označenie „Dlžník“ uvedené nad podpisovou lištou, na ktorej sú umiestnené podpisy všetkých žalovaných. Už na prvý pohľad je teda zrejmé, že postavenie žalovaných v tejto zmluve má byť postavením dlžníkov a nie iné, a táto okolnosť musí byť zrejmá každému, kto je schopný čítať. Z výkladu podaného vyššie potom vyplýva, že ich podpis pod touto listinou treba vykladať ako prejav ich vôle stať sa dlžníkmi, pokiaľ nebudú zistené také osobitné okolnosti, z ktorých by bolo zrejmé, že žalobkyni bola alebo musela byť známa ich odlišná vôľa. Ako však už bolo uvedené, obsah vykonaného dokazovania nedáva rozumný podklad pre takéto skutkové závery. Parciálne skutkové zistenia súdu prvej inštancie potom nedávajú ani podklad pre prípadný záver, že by išlo o zmluvnú podmienku „skrytú“ medzi iné obsahovo nesúvisiace ustanovenia zmluvy, prípadne že by žalobca svojím postupom konal nedobromyseľne, keď žalovaných uviedol do písomnej zmluvy ako spoludlžníkov (ako to v podstate tvrdia žalovaní). Nie je totiž zrejmé, z čoho mohla žalobkyňa usudzovať na opačnú vôľu žalovaných 2/ a 3/. Okrem toho títo žalovaní
vlastných výpovedí text zmluvy nečítali, hoci im bol predložený, a nemali žiadne otázky k jeho obsahu. Potom ale treba vychádzať z toho, že žalovaní 2/ a 3/ svojimi podpismi pod listinou zmluvy o poskytnutí úveru ako dlžníci prejavili vôľu stať sa dlžníkmi žalobkyne. 6.10. Neobstojí ani námietka, že zo strany žalobkyne došlo k oklamaniu žalovaných ako spotrebiteľov keď títo neboli dostatočne informovaní o povahe a vlastnostiach poskytnutej služby a s ohľadom na tvrdenia svedka C. ani takto informovaní dostatočne nemohli byť (z výpovede svedka C. jednoznačne vyplynulo, že úver mala splácať len žalovaná 1/ a nie žalovaní 2/ a 3/ čo bolo aj v súlade s ich očakávaniami, s ktorými vstupovali do právneho vzťahu so žalobkyňou). Pracovník banky (svedok C.) sa nemal totiž odkiaľ dozvedieť o ich vnútornom omyle a z dokazovania vyplynulo, že on sám tento prípadný omyl nevyvolal. Práve naopak, z dokazovania vyplynulo, že žalovaní 2/ a 3/ nepožadovali nad rámec im poskytnutých informácií ďalšie informácie o povahe služby a tak je právne irelevantné, či im veriteľ bol prípadne schopný aj takéto ďalšie informácie v prípade ich záujmu poskytnúť a v akom rozsahu, svedok C. totiž nebol v čase uzatvárania sporného právneho úkonu jediným pracovníkom banky, ktorý by im takéto informácie poskytnúť mohol, a hypotéza podsúvaná žalovanými, že ak by aj o informácie požiadali, poskytnuté by im neboli, respektíve by im boli poskytnuté nesprávne informácie, je viac ako nepravdepodobná. Žalovaní 2/ a 3/ pred súdom uviedli, že úverovú zmluvu nečítali, lebo dôverovali pracovníkovi banky. Žalovaná 2/ si myslela, že za úver ručí, ale nevedela uviesť čo to znamená. Je preto otázne aké boli jej očakávania, ale podstatným je to, že v banke jej nikto nepovedal, že ručí za úver. Povedala jej to údajne len jej sestra. Žalovaný 3/ uviedol, že im bola zmluva predložená s vysvetlením a vedel, že sa jedná o úver žalovanej 1/, teda čerpaný je za účelom získania finančnej hotovosti potrebnej na zaplatenie kúpnej ceny bytu, ktorý kupovala žalovaná 1/ + na jeho rekonštrukciu (čl. II bod 2 úverovej zmluvy), z čoho logicky vyplýva, že bol uzrozumený s tým, že oni (žalovaní 2/ a 3/) nebudú čerpať pre seba (svoju potrebu) nič, preto tvrdenie ich právneho zástupcu o ich práve na čerpanie v rozsahu 1/3 z celku, ktoré nevyužili je účelové, nakoľko z dokazovania nevyplynulo, že by úver niekedy chceli čerpať pre seba (pre svoju potrebu), práve naopak z dokazovania vyplynulo (a je to aj logický záver), že boli stotožnení s tým, že takto získané prostriedky budú použité na vyplatenie kúpnej ceny bytu + jeho rekonštrukciu - účel dohodnutý v zmluve. Preto pri uzatváraní zmluvy bolo aj pre zmluvné strany nepodstatným, kto (ktorý zo solidárne oprávnených veriteľov) by mal požiadať o čerpanie úveru. Pre poriadok je potrebné dodať, že svedok C. pred súdom vypovedal len všeobecne o tom ako bežne postupuje pri uzatváraní úverových zmlúv, nie ako postupoval v prejednávanom prípade. Neuviedol, že v tejto veci žalovaných oboznámil o najdôležitejších bodoch (ako to podsúvajú súdu žalovaní), ale uviedol len to, že to tak bežne robí. Je pochopiteľné, že si konkrétnosti nepamätal, ale žalovaní ktorí uzatvárali takúto zmluvu len raz si pamätali, že im nebolo nič nejasné a tak nemali po oboznámení žiadne otázky. Z jeho výsluchu je zrejmé, že to bol právny zástupca žalovaných (osoba znalá práva), ktorý mu kládol nevhodné - zavádzajúce otázky (účelovo mätúce svedka) ako napr. „kto bol
jeho názoru hlavným dlžníkom“ a podobne. Bol to právny zástupca žalovaných, ktorý delil dlžníkov na hlavných a vedľajších a potom taká bola aj odpoveď svedka, že
jeho názoru je hlavným dlžníkom ten, kto je uvedený ako prvý. Svedkom prezentovaný názor je len jeho názorom, ktorý nemá oporu v zákone a je pre vec nepodstatný a už vonkoncom z neho navonok vo vzťahu k prejednávanej veci, prípadne žalovaným neplynú žiadne právne následky (práva a povinnosti). Obdobný osud zdieľa aj jeho všeobecný názor, že hlavným dlžníkom je ten, ktorého nehnuteľnosť sa financuje. Okrem toho z dokazovania ani nevyplynulo, že by takéto poučenie bolo dané aj žalovaným pred uzatvorením spornej úverovej zmluvy. 6.11. Pokiaľ žalovaní 2/ a 3/ stavali svoju obranu na tom, že v prejednávanej veci išlo o delenú pohľadávku žalovaných voči banke na čerpanie úverových prostriedkov, táto neobstojí, nakoľko o delenú pohľadávku ide vtedy, ak dlžník je povinný voči každému veriteľovi iba do výšky podielu tohto veriteľa na pohľadávke (oprávnení toho ktorého žiadateľa o úver, vyplývajúceho z úverovej zmluvy, požadovať od banky samostatné plnenie vo svoj prospech) a každý veriteľ môže vyžadovať plnenie iba vo výške svojho podielu - čo nebol prípad práve prejednávanej veci, nakoľko z úverovej zmluvy nevyplýva, že by sa účastníci zmluvy dohodli na tom, že dlžníci majú každý samostatné právo na poskytnutie časti finančných prostriedkov z celkovej dlžnej sumy dohodnutých finančných prostriedkov a takáto dohoda by bola aj nelogická, nakoľko
kúpnej zmluvy záväzok z úhrady kúpnej ceny bytu bol len na strane žalovanej 1/ a keďže úverové prostriedky boli účelovo viazané na úhradu kúpnej ceny bytu bolo by nelogické predpokladať, že vôľou strán bola dohoda s bankou o tom, že každý z dlžníkov bude mať voči nej samostatnú pohľadávku na čerpanie úverových prostriedkov do určitej výšky.
názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci z dokazovania vyplynulo, že v prípade práva žalovaných na čerpanie úverových prostriedkov od žalobkyne išlo o solidárnu pohľadávku žalovaných 1/, 2/ a 3/ z úverovej zmluvy. O solidárnu pohľadávku ide totiž vtedy, ak ktorýkoľvek z veriteľov môže od dlžníka vyžadovať celé plnenie, a dlžník (v tomto prípade žalobkyňa) môže poskytnúť plnenie ktorémukoľvek z veriteľov - čo bol prípad práve prejednávanej veci, nakoľko
úverovej zmluvy bolo nerozhodné ktorí z veriteľov (žalovaných 1/, 2/ a 3/) po uzatvorení úverovej zmluvy a splnení podmienok čerpania úveru požiada žalobkyňu o čerpanie úveru, poukázaním finančných prostriedkov získaných na základe úverovej zmluvy v prospech predávajúcej
kúpnej zmluvy. V prípade solidárnej pohľadávky je každý zo solidárne oprávnených veriteľov oprávnený požadovať od dlžníka rovnaké plnenie, ale dlžník je povinný plniť iba raz. Plnením tomuto veriteľovi zanikne záväzok dlžníka. 6.12. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, že súd vôbec neaplikoval ust. § 53 OZ a nepodrobil úverovú zmluvu prieskumu ohľadom neprijateľnosti zmluvných podmienok najmä jej článok VI ods. 7 obchodných podmienok, kde sa uvádza, že ak na strane dlžníka vystupuje viac osôb, považuje sa každý z nich za dlžníka a súčasne spoludlžníka, nakoľko takéto dojednanie predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, že žalobkyňu ako banku dostáva totiž do výhodnejšieho postavenia v tom smere, že banka sa zbavuje zodpovednosti za prípadné nesprávne vyplatenie úveru a zbavuje sa povinnosti ďalej komunikovať s osobami, ktoré reálne
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.