Obsah (10)

§ 382§ 255§ 162§ 420§ 421§ 449§ 450§ 438§ 419§ 387

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/71/2025 Identifikačné číslo spisu: 8123208749 Dátum vydania rozhodnutia: 28.05.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Jozef Kolcun Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

názoru súdu je dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. 1.

1. Žalovaná v danom prípade neuniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že rozhodcovská doložka v zmluvnom vzťahu so žalobcom bola individuálne vyjednaná, čo vyplynulo aj zo samotných výsledkov vykonaného dokazovania, predovšetkým pracovníčok banky, ktoré so žalobcom predmetný obchodný prípad dojednávali. 1.
2. Z výsledkov vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že žalobca žalovanej nepredložil žiaden kontakt, na ktorom by ho bolo možné zastihnúť telefonickým alebo iným operatívnym spôsobom, čo vyplýva aj z výpovede pracovníčky banky O. Q.,

ktorej žalobca ako majiteľ účtu im telefonický kontakt odmietol dať. 1.

1. Zároveň ako korešpondenčnú adresu pre účely zasielania výpisov z účtu určil adresu spoludisponenta a banke neposkytol potrebnú súčinnosť pre účely overenia si vierohodnosti predkladaných príkazov na úhradu alebo výberových lístkov oznámením telefónneho čísla alebo iného kontaktu, na ktorom by ho bolo možné operatívnym spôsobom zastihnúť. 1.
2. Uvedené tvrdenie žalobcu bolo vyvrátené výpoveďou svedkyne - pracovníčky žalovanej, ktorá potvrdila, že žalobca odmietol im poskytnúť pre uvedené účely akýkoľvek telefonický kontakt. V prípade, ak žalobca sa so svojimi peňažnými prostriedkami na účte disponovať sám, mal možnosť to urobiť takým spôsobom, aby dispozíciu s účtom neumožnil inej osobe, a to napriek tvrdeniu, že týmto spôsobom iba preukazoval osobe uvedenej ako spoludisponent dostatok finančných prostriedkov pre účely vzájomného obchodného prípadu. 1.
3. Ani v tomto prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že zo strany žalovanej mu bola poskytnutá informácia, že iba spôsobom určeným predmetnou zmluvou mohol obchodnému partnerovi preukázať dispozíciu peňažnými prostriedkami. Okrem iného, zo samotného znenia komisionárskej zmluvy, na základe ktorej mal žalobca L. O. vyplatiť náklady za služby stanovené v zmluve v sume 350.000 eur vyplýva, že ich platba sa uskutoční formou prevodu na spoločný účet zmluvných strán (bod 4.3 zmluvy), teda žalobca sám si zvolil tento riskantný spôsob preukazovania finančných prostriedkov svojmu obchodnému partnerovi. 1.
4. V tomto prípade neobstojí tvrdenie žalobcu, že sa nemohol riadne oboznámiť s obsahom zmluvy, keďže nebola vyhotovená v jazyku, ktorému rozumel, pokiaľ sám vo svojej výpovedi uviedol, že pri cudzojazyčných zmluvách alebo dokumentoch tieto uzatvára a podpisuje za prítomnosti medzinárodných právnikov. V danom prípade však neuviedol akékoľvek objektívne skutočnosti, ktoré mu bránili pri uzatvorení a podpise uvedenej cudzojazyčnej zmluvy a súvisiacich dokumentov postupovať vyššie uvedeným spôsobom, teda po ich úradnom preklade a za účasti medzinárodných právnikov. V zmysle vysloveného právneho názoru dovolacieho súdu v uznesení zo dňa
6. 2019 pod sp. zn. 4Cdo/25/2018, ktorý je pre súd I. inštancie v zmysle ust. § 455 CSP záväzný a na ktorý akcentoval vo svojom rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v uznesení 5Cdo/63/2022 to bol práve žalobca, ktorý si vybral L. O. za spoludisponenta s jeho finančnými prostriedkami na účte a ktorý sfalšoval podpis žalobcu na príkaze na úhradu žalovanej sumy, ktorá mu bola vyplatená. Už táto skutočnosť sama o sebe svedčí pre znášanie spoluzodpovednosti žalobcu za škodu spôsobenú na jeho majetku, ktorý sám pre seba navrhol uvedený, veľmi riskantný spôsob vypĺňania príkazov na úhradu cudzou osobou. Porušenie preventívnych povinností má totiž tiež vplyv na rozsah náhrady škody a to vtedy, ak poškodený poruší jemu uloženú preventívnu povinnosť a za túto možno považovať učenie rizikovej osoby za spoludisponenta jeho účtu, ako aj neposkytnutie telefonického, či iného kontaktu pre prípadnú potrebu zabrániť neoprávneným výberom z účtu žalobcu. 1.11.

právnej teórie aj právnej praxe, spoluzavinenie poškodeného vzniká vtedy, keď sa na vzniku škody podieľa aj samotný poškodený; zavinenie poškodeného sa na rozdiel od zavinenia škodcu zo zákona nepredpokladá. Pre záver o zavinení poškodeného musia byť splnené podmienky jeho zodpovednosti za škodu; a to porušenie právnej povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi; konanie poškodeného je v takomto prípade príčinou vzniku škody. Pre spoluzavinenie poškodeného postačuje aj porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti vyplývajúcej z ust. § 415 Občianskeho zákonníka, resp. v ust. § 382 a 384 Obchodného zákonníka. 1.

1. Keďže žalobca vyššie popísaným konaním porušil svoju prevenčnú povinnosť, potom v zmysle ust. § 376 Obchodného zákonníka spoluzodpovedá za škodu, ktorá vznikla na jeho majetku predložením falšovaného príkazu na úhradu a výberového lístka. 1.
2. V zmysle prezentovaného názoru Najvyššieho súdu SR ust. § 374 Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, takže strany si mohli zmluve vymedziť okolnosti vylučujúce zodpovednosť, ale pokiaľ si ich nevymedzili, potom neprichádza do úvahy úplné vylúčenie zodpovednosti žalovanej banke za škodu spôsobenú žalobcovi. 1.
3. Tak ako to súd I. inštancie konštatoval vyššie ako aj vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, predmetná zmluva o bežnom účte, ktorá bola uzatvorená medzi stranami sporu spĺňa definíciu spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zo zmluvy je zrejmé, že žalovaná ako bankový subjekt konala v rámci predmetu svojej činnosti

výpisu z Obchodného registra a žalobca je spotrebiteľom, keďže uzatvoril zmluvu ako fyzická osoba. 1.15.

názoru súdu I. inštancie dojednanie okolností vylučujúcich zodpovednosť banky za škodu v článku VII. Všeobecných obchodných podmienok je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorú je potrebné v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka považovať za neplatnú. 1.

1. Ustanovenie § 273 Obchodného zákonníka síce umožňuje zmluvným stranám odchýliť sa od právnej úpravy okolností vylučujúcich zodpovednosť za škodu v § 374, avšak toto v prípade spotrebiteľskej zmluvy nesmie spôsobovať hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. 1.
2. Uvedené zákonné ustanovenie tak predpokladá existenciu dohody (konsenzu) zmluvných strán, na základe ktorej si tieto dohodli odlišnú právnu úpravu okolností vylučujúcich zodpovednosť za škodu, aká je uvedená v § 374 Obchodného zákonníka. Za dohodu zmluvných strán však nemôže súd považovať zakomponovanie okolností vylučujúcich zodpovednosť vo všeobecných obchodných podmienkach žalovanej banky, ktoré spotrebiteľ nemá možnosť akýmkoľvek spôsobom vylúčiť alebo odmietnuť. Okrem iného uvedené zmluvné dojednanie spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, keďže jeho obsahom sú iba okolnosti vylučujúce zodpovednosť banky, avšak nie aj druhej zmluvnej strany, v konkrétnom prípade žalobcu v postavení spotrebiteľa. 1.
3. V zmysle vyššie uvedeného, potom nie je možné úplne vylúčiť zodpovednosť žalovanej za škodu na majetku žalobcu, ktorá vznikla predložením falošného príkazu na úhradu alebo výberového lístka. 1.
4. V danom prípade súd I. inštancie konštatoval, že aj keď žalovaná bola povinná v čase uzatvorenia zmluvy o bežnom účte predvídať, že jej v budúcnosti môže byť predložený falošný príkaz na úhradu alebo výberový lístok, nie je možné od nej spravodlivo požadovať, aby na preukázanie pravosti podpisu požadovala znalecký posudok alebo že by v tomto smere má vykonať nejaké iné exaktné dokazovanie. 1.
5. Avšak za účelom prekonania tejto prekážky je banka povinná vykonať všetky opatrenia, aby predišla následkom falšovaného prevodného príkazu a to aj v situácii, že príkaz na úhradu predkladá oprávnená osoba, avšak sfalšovaný je druhý, resp. ďalší podpis potrebný k realizácii príkazu na úhradu. 1.
6. Pokiaľ žalovaná realizovala opatrenia smerujúce k predchádzaniu vzniku škody predložením falšovaného príkazu iba v prípade doručovania formou poštovej zásielky a nie aj za situácie, že príkaz na úhradu bol predložený oprávnenou osobou, avšak sfalšovaný je druhý, resp. ďalší podpis, potom

názoru súdu I. inštancie aj z uvedeného dôvodu nie je možné úplne vylúčiť zodpovednosť banky za škodu spôsobenú na majetku žalobcu predložením falšovaného príkazu na úhradu, resp. výberového lístka v zmysle ust. § 374 Obchodného zákonníka. 1.22. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd I. inštancie určil mieru zodpovednosti za škodu spôsobenú na majetku žalobcu predložením sfalšovaného príkazu na úhradu a výberového lístka v pomere 90 % žalobca : 10 % žalovaná. 1.23.

názoru súdu I. inštancie, pri určení miery spoluzodpovednosti za škodu žalobcu ako poškodeného je potrebné vychádzať z toho, že to bol práve žalobca, ktorý na zabezpečenie úhrady nákladov za úkony, ktoré mal vykonať L. O. rozhodol o riskantnej bankovej operácii vytvorením tzv. spoločného fondu, na ktoré mali byť prevedené jeho finančné prostriedky vo výške nákladov za služby vykonané na základe komisionárskej zmluvy. 1.

1. Osobu L. O., ktorého určil za spoludisponenta pritom poznal iba krátkodobo a za dôveryhodnú osobu ho posúdil iba na základe jeho vonkajších znakov. V takomto prípade možno konštatovať, že samotný žalobca zanedbal obvyklú obozretnosť, kedy za účelom preukázania dostatku finančných prostriedkov tomuto zriadil dispozičné právo napriek existencii iných štandardnejších postupov a pokiaľ chcel disponovať s finančnými prostriedkami sám, mohol tak urobiť spôsobom, aby dispozíciu neumožnil inej osobe. 1.
2. Pokiaľ sfalšované dokumenty na dispozíciu s finančnými prostriedkami na účte žalobcu boli predložené osobou, ktorú žalobca určil za spoludisponenta a týmto ju zároveň označil za dôveryhodnú; ako korešpondenčnú adresu určil adresu spoludisponenta a súčasne banke neposkytol potrebnú súčinnosť pre účely overenia vierohodnosti predkladaných príkazov alebo výberových lístkov, potom samotný žalobca hrubým porušením prevenčnej povinnosti

§ 382

a § 384 Obchodného zákonníka významným spôsobom zavinil vznik škody na jeho majetku. Pokiaľ by žalobca nenavrhol uvedenú riskantnú bankovú operáciu a za osobu disponenta neurčil osobu, pri ktorej pri zachovaní náležitej opatrnosti mohol mať pochybnosti o jej dôveryhodnosti, potom by ku škode na jeho majetku nedošlo, a preto musí niesť čo najvyššiu mieru zodpovednosti za škodu, ktorá na jeho majetku vznikla predložením sfalšovaného príkazu na úhradu a výberového lístka osobou, ktorú označil za dôveryhodnú. V zmysle vyššie uvedeného, preto súd I. inštancie určil mieru zodpovednosti žalobcu za škodu, ktorá vznikla na jeho majetku predložením sfalšovaného príkazu na úhradu a výberového lístka v rozsahu 90 %. 1.

1. Za absurdné považuje tvrdenie žalobcu, že pokiaľ banka neposúdila rizikovosť ním zvolenej osoby spoludisponenta, potom túto nemohol posúdiť ani on sám, a tak nemohlo dôjsť k porušeniu jeho prevenčnej povinnosti. Uvedené tvrdenie je v hrubom rozpore so záväzným právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovenom v uznesení 4Cdo/25/2018, v ktorom jednoznačne uviedol, že žalobca porušil svoju preventívnu povinnosť pri určení rizikovej osoby za spoludisponenta jeho účtu. 1.
2. Zároveň nie je možné vylúčiť zodpovednosť žalovanej za škodu, spôsobenú na majetku žalobcu predložením sfalšovaného príkazu na úhradu a výberového lístka z dôvodu neexistencie platného zmluvného dojednania, v ktorom by si banka uvedenú skutočnosť vymedzila ako okolnosť vylučujúcu jej zodpovednosť v zmysle ust. § 374 Obchodného zákonníka. Súčasne žalovaná banka nepreukázala, že realizovala opatrenia na predchádzanie vzniku škody predložením falšovaného prevodného príkazu a to za situácie, že príkaz na úhradu síce predkladá oprávnená osoba, avšak sfalšovaný je druhý, resp. ďalší podpis. V tomto smere realizovala opatrenia smerujúce k predchádzaniu vzniku škody predložením sfalšovaného príkazu iba v prípadoch doručovania formou poštovej zásielky. Vtedy zamestnanci banky v zmysle interných predpisov realizovali telefonické overenie pravosti prevodného príkazu u majiteľa účtu. Pri jeho osobnom predložení zamestnanec banky realizoval iba porovnanie podpisov v príkaze na úhradu s podpisom vzorovým. Z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ by aj žalobca poskytol žalovanej banke svoj telefonický, alebo iný kontakt, jej zamestnanci by nerealizovali overenie pravosti príkazu na úhradu a výberového lístka u neho ako majiteľa účtu, keďže pri osobnom predložení spoludisponentom vykonávajú iba porovnanie podpisov na príkaze s podpisom vzorovým, preto žalovaná banka zodpovedá za škodu na majetku žalobcu v rozsahu 10 %. 1.
3. Na základe vyššie uvedených skutočností, tak súd uložil žalovanej povinnosť nahradiť škodu žalobcovi, ktorá mu vznikla predloženým sfalšovaného príkazu na úhradu a výberového lístka v rozsahu 35.000 eur s 9 %-tným úrokom z omeškania ročne od
5. 2009 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. 1.
6. Keďže preukázateľne výzva na náhradu škody bola žalovanému doručená podaním žalobcu zo dňa
8. 2009 (č. l. 98 spisu 29C/131/2010), súd v súlade s ust. § 369 Obchodného zákonníka za použitia ust. § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. priznal žalobcovi uplatnený úrok z omeškania vo výške 9 % ročne od
10. 2009 do zaplatenia. 1.
11. V danom prípade súd považoval za právne bezvýznamné tvrdenie žalovanej banky o vplyve tzv. hospodárskej kauzy pre účely určenia zodpovednosti za škodu a jej výšky predložením preukázateľne sfalšovaného príkazu na úhradu a výberového lístka. Okrem iného výpoveďami osôb, ktoré sa uvedenej tzv. hospodárskej kauzy zúčastnili, realizovanými v rámci trestného konania, nebola preukázaná akákoľvek spoluúčasť žalobcu na uvedenej obchodnej operácii. 1.
12. Žalovaný nepredložil, resp. neoznačil dôkazy, že finančné prostriedky, ktoré žalobca na predmetný účet vložil, mu vlastnícky nepatrili a zároveň

názoru súdu I. inštancie pre určenie zodpovednosti za škodu je irelevantné, na akú obchodnú činnosť mali byť použité. 1.

1. Právne významná pre určenie miery zodpovednosti za škodu by mohla mať iba otázka, či žalobca mal nejakú účasť na konaní spoludisponenta v súvislosti s predložením uvedeného sfalšovaného príkazu, ktorá by za určitých okolností mohla vykazovať znaky spáchania trestného činu, čo však v predmetnom, ani v trestnom konaní preukázané nebolo. 1.
2. V zmysle vyššie uvedeného, preto súd žalovanej na doplnenie dokazovania výsluchmi ňou navrhovaných svedkov zamietol. S týmto záverom sa vo svojom rozhodnutí stotožnil aj Krajský súd v Prešove v rozsudku 13Co/32/2021, ktorý uviedol, že doplnenie dokazovania zabezpečením odpisu z registra trestov spoludisponenta, jeho výsluchom, ako aj výsluchom ostatných osôb, ktoré mali byť zapojené do obchodu medzinárodného charakteru, a ktoré mali byť dôvodom pre otvorenie účtu žalobcu aj

názoru odvolacieho súdu sú návrhy, ktoré nesúvisia s podstatou prejednávanej veci a jedná sa o obštrukčné návrhy, ktoré nie sú podstatné pre rozhodnutie vo veci samej. Z vykonaných dôkazov nepochybne vyplýva, že z účtu žalobcu, ktorý bol vedený žalovanou došlo na základe sfalšovaných príkazov k výberu finančných prostriedkov, pričom následne špekulácie žalovanej o hypotetickej možnosti toho, že žalobca opätovne obdržal tieto finančné prostriedky, neboli v konaní preukázané, pričom dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalovanú. Navrhovaním výsluchu osôb, ktoré mali byť zapojené do tohto obchodu, ktorý ani nebol preukázaný v konaní, či sa realizoval alebo nie, nemohlo dôjsť k zmene ustáleného skutkového stavu postačujúceho pre rozhodnutie vo veci. Z uvedeného dôvodu bolo aj v súlade so zásadou hospodárnosti konania, aby súd I. inštancie nevykonal tieto dôkazy ako nadbytočné s tým, že rozhodujúcou skutočnosťou v prejednávanej veci je to, že finančné prostriedky z účtu žalobcu boli vybrané na základe falošného príkazu, ktorý nerealizoval žalobca ako vlastník peňažných prostriedkov na účte. 1.34. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté

§ 255ods.

2 CSP a žalovanej, ktorá bola úspešná 90 % z hodnoty sporu a neúspešná v 10 % z hodnoty sporu bol priznaný nárok na pomernú časť náhrady trov konania v percentuálnom rozdiele úspechu a neúspechu v spore, teda v rozsahu 80 %. 1.

1. Zároveň v zmysle ust. § 155 CSP nepriznal štátu nárok na náhradu trov konania pozostávajúcich z tlmočného, keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia trovy spojené s tým, že strana koná v materinskom jazyku alebo v jazyku, ktorému rozumie znáša štát.
2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z
3. júna 2024 sp. zn. 13Co/14/2024 rozhodol tak, že zamieta návrh žalobcu na prerušenie konania. (výrok I.) Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch II. a III. (výrok II.) Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi. (výrok III.) 2.
4. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že v sporovej veci konanie začalo na základe žaloby podanej na Okresnom súde dňa
6. 2009, pričom súd prvej inštancie svojím v poradí prvým rozsudkom vo veci samej žalobu dňa
8. 2013 zamietol. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd svojim uznesením zo dňa
10. 2014 zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie svojím v poradí druhým rozsudkom zo dňa
12. 2015 vyhovel žalobe v celom rozsahu a zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 350.000 eur s príslušenstvom. Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove dňa
15. Na základe podaného dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozhodnutím zo dňa
17. 2019 zrušil rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu, pričom v záveroch svojho uznesenia uviedol, že súdy nebrali do úvahy skutočnosť, že práve žalobca si vybral osobu spoludisponenta s jeho finančnými prostriedkami na účte, ktorý nepochybne sfalšoval podpis žalobcu na príkaze na úhradu sumy. Už len táto skutočnosť sama osebe svedčila pre znášanie spoluzodpovednosti žalobcu za škodu spôsobenú na jeho majetku. Ide o porušenie preventívnej povinnosti v zmysle Občianskeho aj Obchodného zákonníka, čo má vplyv na rozsah náhrady škody. Pokiaľ však si strany v zmluve nevymedzili okolnosti vylučujúce spoluzodpovednosť, neprichádza do úvahy zbavenie sa zodpovednosti žalovanej. Za porušenie preventívnej povinnosti žalobcu možno považovať určenie rizikovej osoby za spoludisponenta, ako aj neposkytnutie telefonického či iného kontaktu pre prípadnú potrebu zabránenia pred neoprávneným výberom z účtu žalobcu. Následne súd prvej inštancie svojím rozsudkom z
19. 2021 zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 175.000 eur, kedy určil rozsah spoluzodpovednosti oboch sporových strán na 50 %. Odvolací súd svojim rozhodnutím zo dňa
21. 2021 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa
23. 2023 zrušil rozhodnutia súdov prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu, pričom po zopakovaní argumentácie z predchádzajúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dodal, že súdy nižšej inštancie pomer medzi zodpovednosťou na vzniku škody žalobcu a žalovanej neposúdili v zmysle zákonných pravidiel, neposudzovali skutočnosti majúce vplyv na uplatňovaný nárok, ale tento určili len odhadom, keďže existujú skutočnosti v prospech aj v neprospech, a to v pomere 50 :
24. Závažnosť týchto v skutočnosti však neskúmali. Zdôraznil záväzný právny názor v predošlom rozhodnutí Najvyššieho súdu, že vôbec neprichádza do úvahy zbavenie sa zodpovednosti žalovanou bankou v celom rozsahu. Následne súd prvej inštancie svojim rozhodnutím zo dňa
26. 2023 zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 35.000 eur s príslušenstvom pri ustálení výšky jej spoluzodpovednosti v rozsahu 10 %. 2.
27. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). 2.
28. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2.
29. Rovnako namietaný odvolací dôvod, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.1 písm. d) CSP) odvolací súd zo spisu nezistil. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 2.
30. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu. 2.
31. K jednotlivým odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza, že správne súd prvej inštancie vyhodnotil svedeckú výpoveď svedkyne - zamestnankyne banky, ktorá uviedla, že žalobca odmietol poskytnúť telefonický kontakt (bod
32. odôvodnenia súdu prvej inštancie). Vo vzťahu k vyhodnoteniu svedeckej výpovede odvolací súd uvádza, že svedok, na rozdiel od strany sporu je poučený o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede, pričom to, že sa jedná o zamestnanca žalovanej, v žiadnom prípade nemôže spochybniť obsah výpovede do tej miery, aby závery jeho svedeckej výpovede boli považované za nepreukázané. Správne preto súd prvej inštancie vyhodnotil túto svedeckú výpoveď a vo vzťahu k hodnoteniu správania sa žalobcu z pohľadu jeho prevenčnej povinnosti dospel aj k správnemu právnemu záveru, že takéto konanie žalobcu hlavne v kombinácii s voľbou spoludisponenta s účtom rozhodujúcou mierou viedlo k vzniku škody. 2.
33. Pokiaľ sa týka námietky nesprávnych skutkových zistení, ani tieto odvolacie námietky nie sú dôvodné. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav vo vzťahu k posúdeniu otázky spoluzodpovednosti žalobcu za vznik škody. U žiadneho rozumne uvažujúceho subjektu nemožno pripustiť logický záver,

ktorého by nezodpovedal za vznik škody za to, že za spoludisponenta so svojim účtom si zvolil osobu, ktorú pozná len z náhodných stretnutí, prípadne ktorú mu odporučia jeho obchodní partneri. Takáto predstava u osoby, ktorá o sebe tvrdí, že sa pohybuje v oblastí medzinárodného biznisu je nepredstaviteľná a odvolací súd postup žalobcu, ktorý si za osobu disponujúcu s jeho účtom zvolí osobu, ktorú predtým niekoľkokrát stretne, hodnotí ako hrubo porušujúci základné prevenčné pravidlá starostlivosti o vlastný majetok. 2.

1. Ani ďalšie odvolacie námietky žalobcu odvolací súd nevyhodnotil ako dôvodné. Tieto odvolacie námietky sú v podstate založené na princípoch ochrany spotrebiteľa, kedy žalobca vytýka žalovanej to, že bol nesprávne poučený o svojich právach, navyše v jazyku, ktorému nerozumel. Odvolací súd dospel k záveru, že pre posúdenie veci nie je dôvodné predkladať prejudiciálne otázky súdnemu dvoru Európskej únie, nakoľko rozhodujúcou námietkou, ktorú žalobca v odvolaní predkladá je to, že nerozumel úradnému jazyku, v ktorom žalovaná s ním komunikovala. Táto otázka nie je upravená normami spotrebiteľského práva, nakoľko je zrejmé, že žalobca mal záujem uzatvoriť zmluvu o bankovom produkte v štáte, ktorého štátnym občanom nebol a na území, ktorého je oficiálnym jazykom slovenčina. Žalovanej zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť informovať cudzieho štátneho príslušníka o jeho právach a povinnostiach v jeho rodnom jazyku a pokiaľ žalobca mal pochybnosti o obsahu takýchto zmlúv, bolo v jeho kompetencii zabezpečiť si preklad, prípadne takéto zmluvy neuzatvárať. Po tom, čo pristúpil k uzavretiu zmlúv, o ktorých tvrdí, že boli porušované jeho práva ako spotrebiteľa sa javí odvolaciemu súdu, že sa snaží využiť princíp zvýšenej ochrany spotrebiteľa na otázku a oblasť, ktorú však spotrebiteľské právo neupravuje. Je na zodpovednosti každej osoby, ktorá neovláda oficiálny jazyk krajiny, v ktorej sa zdržiava, a na území ktorej vstupuje do právnych vzťahov, aby si tieto otázky skontroloval. Pokiaľ tak neurobí nemožno za takúto jeho ľahostajnosť viniť subjekt, s ktorým do zmluvného vzťahu dobrovoľne vstúpil. 2.
2. Správne súd prvej inštancie preto posúdil otázku spoluzodpovednosti žalobcu za vznik škody na jeho majetku, pričom v zmysle záväzného pokynu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podrobne skúmal aj závažnosť skutočností, ktoré určujú spoluzodpovednosť oboch strán sporu za škodu na majetku žalobcu. Nepochybne rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá viedla k vzniku škody bol výber žalobcu v osobe spoludisponenta, ktorý predložil falošný podpis žalobcu. Túto voľbu uskutočnil žalobca, pričom na toto jeho konanie žalovaná nemala žiaden vplyv a táto vykonala štandardné overenie predloženého podpisu s podpisovým vzorom, pričom aj zo samotného predloženého znaleckého posudku je zrejmé, že ten to podpis bol veľmi vierohodne sfalšovaný. Z uvedenej skutočnosti možno dospieť k záveru, že spoluzodpovednosť žalovanej možno tak, ako to správne ustálil súd prvej inštancie určiť pomerom 10 % z celku. Vo vzťahu k porušeniu prevenčnej povinnosti žalobcu preto nie sú dôvodné jeho odvolacie námietky, ktorými v podstate obhajoval svoje konanie z pozície priemerného spotrebiteľa, no v danom prípade o takýto prípad nejde, nakoľko jeho obrana bola zameraná na to, že nerozumel po slovensky, čo však nie je predmetom úpravy spotrebiteľského práva. 2.
3. Odvolací súd postupom

§ 162ods.

3 CSP zamietol návrh na prerušenie konania, ktorý podal žalobca s odvolaním sa na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. Odvolací súd po oboznámení sa so znením prejudiciálnych otázok, ktoré žalobca navrhol položiť Súdnemu dvoru Európskej únie dospel k záveru, že takýto postup nie je vo veci dôvodný. Žalobca odôvodnil predloženie prejudiciálnych otázok zohľadnením asymetrického postavenia strán vzťahu, informačným deficitom na strane spotrebiteľa a zároveň problematikou povinnosti banky informovať spotrebiteľa, s ktorým uzavrela zmluvu v jazyku, ktorému tento nerozumie. Odvolací súd, ako bolo vyššie uvedené uvádza, že táto otázka jazykovej bariéry nie je upravená predpismi, ktoré sa týkajú ochrany spotrebiteľa, preto v tomto smere nie je daná právomoc Súdneho dvora Európskej únie ohľadom výkladu noriem európskeho práva. V prejednávanej veci nejde o otázku, ktorá má význam pre rozhodnutie súdu, preto odvolací súd tento návrh nepovažoval za dôvodný. 2.11. Úlohou Súdneho dvora v rámci prejudiciálneho konania je poskytnúť výklad práva Únie alebo rozhodnúť o jeho platnosti a nie uplatňovať toto právo na skutkový stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach v konaní o veci samej, ani rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych právnych predpisov. 2.12. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd

ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods.1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu.

1. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu v celom rozsahu podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP. 3.
2. K dovolaciemu dôvodu

§ 420písm.

f) CSP uviedol, že žalobca má zastáva názor, že napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces, a teda k naplneniu dovolacieho dôvodu

§ 420písm.

f) CSP. Žalobca má konkrétne za to, že krajský súd (v spojení s Okresným súdom) sa dopustil zásadných pochybení týkajúcich sa posúdenia dôkazného bremena (najmä jeho rozloženia a z toho plynúcich dôsledkov pre procesné strany), porušenia princípu rovnosti sporových strán, ďalej skutkové závery sú v extrémnom rozpore s vykonaným dokazovaním a zároveň napadnuté rozhodnutie nespĺňa náležitosti kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, čo vo svojom súhrne predstavuje intenzitu porušenia v podobe porušenia práva na spravodlivý proces. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že dôkazné bremeno ohľadom skutočnosti, že žalobca neposkytol telefonický kontakt žalovanej má zaťažovať žalovanú, keďže skutočnosť, že žalobca odmietol poskytnúť telefonický kontakt je skutkovým tvrdením žalovanej, ktoré žalobca poprel. Namietal vierohodnosť svedkyne p. Q., ktorá bola zamestnankyňou žalovanej, z ktorej výpovede napokon ani tento, všeobecnými súdmi v podstate „dotvorený“ záver, exaktne nevyplýval. Krajský súd sa však relevantným spôsobom s týmito odvolacími námietkami nevysporiadal, keď len skonštatoval, že okresný súd predmetnú výpoveď vyhodnotil správne. Žalobca má za to, že arbitrárne tvrdenie krajského súdu o tom, že skutočnosť, že ide o zamestnanca žalovanej v žiadnom prípade nemôže spochybniť obsah výpovede do tej miery, aby závery jeho svedeckej výpovede boli považované za nepreukázané, predstavuje rezignáciu všeobecných súdov na svoju povinnosť vyhodnotiť dôkazy vo vzájomných súvislostiach. Žalobcovi je celkom zrejmé, že samotná skutočnosť, že v konaní je vypočutý ako svedok zamestnanec niektorej zo sporových strán, en bloc nespôsobuje nevierohodnosť takejto výpovede, ale túto je potrebné posudzovať na základe osobitostí konkrétneho prípadu. Vypočutá svedkyňa p. Q. bola zamestnankyňou žalovanej, ktorá osobne rokovala a komunikovala so žalobcom, vrátane dojednania zmluvného vzťahu a splnenia si informačných povinností. Je celkom zrejmé, že táto osoba, vedomá si toho, že v prípade úspechu žalobcu v tomto konaní môže niesť zodpovednosť voči samotnej žalovanej za porušenie prevenčnej povinnosti a konania z odbornou starostlivosťou, v rámci svojej výpovede konala v súlade so záujmami žalovanej. Tieto okolnosti však krajský súd žiadnym spôsobom nezohľadnil pri posudzovaní vierohodnosti výpovede tejto svedkyne. Z uvedeného možno urobiť čiastkový záver,

ktorého krajský súd v otázke neposkytnutia telefonického kontaktu (ktorý záver mal vplyv aj na rozsah zodpovednosti za škodu) nesprávnym spôsobom vyhodnotil otázku rozloženia dôkazného bremena medzi stranami sporu v neprospech žalobcu, v príčinnej súvislosti s čím nesprávne posúdil nepriaznivé následky neobjasneného skutkového stavu, v dôsledku čoho formuloval skutkové závery, ktoré z vykonaného dokazovania (pri rešpektovaní prejednacej zásady), pri žiadnej možnej zmysluplnej interpretácii nevyplývali, čím sa dostal do zásadného rozporu medzi skutkovými zisteniami (získanými procesne relevantným spôsobom) a právnymi závermi na jednej strane a vykonanými dôkazmi na strane druhej. Krajský súd týmto narušil aj rovnosť strán, pretože neprípustným spôsobom zaťažil dôkazným bremenom žalobcu a to napriek tomu, že išlo o okruh skutočností, ktoré tvrdila a mala preukazovať žalovaná (porušenie prevenčnej povinnosti žalobcu). Toto porušenie rovnosti sporových strán a vada zmätočnosti v podobe extrémneho rozporu medzi vykonaným dokazovaním a skutkovými závermi sa prejavuje aj v spôsobe prístupu krajského súdu pri hodnotení toho, že sa žalobca mal dopustiť hrubého porušenia prevenčnej povinnosti tým, že za spoludisponenta si zvolil osobu p. O.. Súdy na základe vykonaných dôkazov dospeli k záveru, že žalobca určil p. O. ako spoludisponenta len na základe vonkajších znakov. Z uvedeného vyplýva, že súdy zjavne selektívne „vyberali“ z výpovede žalobcu výlučne tie vyjadrenia, ktoré sa im do ich záverov „hodili“, pričom „odignorovali“ tie vyjadrenia, ktoré týmto záverom odporovali. Z výpovede žalobcu zo 7. apríla 2021 jednoznačne vyplynulo, že žalobca pána O. vyhodnotil ako zodpovednú osobu nielen na základe vonkajších znakov (oblečenia, auta), ale aj na základe iných skutočností, konkrétne na základe odporúčania obchodných partnerov (síce krajský súd v napadnutom rozhodnutí v bode 26. už uvádza, že žalobca si zvolil ako spoludisponenta osobu, ktorú poznal len z náhodných stretnutí, resp. mu ju odporučili obchodní partneri, ide o nič nehovoriaci záver, ktorý žiadnym spôsobom neozrejmuje, prečo je výber spoludisponenta na základe odporúčania obchodných partnerov hrubým porušením prevenčnej povinnosti), s ktorými sa poznal a s ktorými mal dobré skúsenosti, a rovnako aj na základe rozhovorov s p. O., ktorý žalobcovi podrobne opisoval históriu a fungovanie spoločnosti, ktorú vlastnil a z ktorých zistil aj to, že p. O. mal bohaté vedomosti o burzových či iných finančných operáciách. Navyše, osoba p. O. aj

listinných dôkazov oboznamovaných v konaní vystupovala bežne v iných vzťahoch ako zamestnanec Y. a zároveň aj samotná žalovaná, resp. jej zamestnankyňa sa vyjadrila, že osoba p. O. vystupovala vo vzťahu k žalovanej ako banke opakovane aj v minulosti, a teda považovala ho za solventnú, serióznu a dôveryhodnú osobu. Skutkové závery okresného aj krajského súdu o tom, že žalobca sa zachoval úplne detinsky či naivne, resp. o tom, že si zvolil riskantnú operáciu sú teda v hrubom rozpore s vykonaným dokazovaním, pretože z neho tieto závery pri žiadnom logickom myšlienkovom pochode nevyplývajú. Žalobca zastáva názor, že za odňatie možnosti konať pred súdom žalobcovi možno považovať aj rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Žalobca v podanom odvolaní navrhoval, aby odvolací súd prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru Európskej únie nasledovne prejudiciálne otázky: Žalobca, vzhľadom k tomu, že krajský súd zamietol jeho návrh na prerušenie konania a podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru, s prihliadnutím na ustálenú rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, preto navrhuje, aby dovolací súd prerušil konanie a sám položil Súdnemu dvoru tieto otázky. Napokon, s prihliadnutím na uvedené má žalobca za to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces vo vzťahu k jeho osobe došlo aj tým, že nedostatky odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sú takej intenzity, že došlo k závažnému zásahu do práva na spravodlivý proces. 3.2. K dovolaciemu dôvodu

§ 421ods.

1 písm.

1. b)CSP uviedol, že žalobca vymedzuje právnu otázku nasledovne: „Za predpokladu, ak asymetrické postavenie v hmotnoprávnom vzťahu a tým aj prirodzene znížená miera obozretnosti spotrebiteľa narúša spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami, tým, že vykazuje typicky v týchto vzťahoch sa vyskytujúci informačný deficit na strane spotrebiteľa daný objektívnymi okolnosťami vyplývajúcimi z jeho postavenia, prípadne ak asymetrické postavenie zmluvných strán indikuje určité špecifické možnosti podnikateľa predchádzať nepriaznivým právnym následkom na strane spotrebiteľa, má všeobecný súd za účelom proporcionálneho vyváženia tohto právneho vzťahu povinnosť pristupovať v prípade posúdenia (spolu)zodpovednosti podnikateľa (banky) tak, aby pôvodné asysmetrické postavenie strán tohto právneho vzťahu našlo svoj korelát aj v asymetrickom rozložení miery (spolu)zodpovednosti tohto podnikateľa ako základného východiska pre spravodlivé usporiadanie sekundárneho hmotnoprávneho vzťahu medzi ním a spotrebiteľom?“ 3.3. Na základe uvedeného žalobca navrhuje, aby dovolací súd v zmysle § 162 ods. 1 písm.
2. c)CSP prerušil konanie a podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie a následne aby napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Co/14/2024 z 19. júna 2024

§ 449ods.

3 CSP zmenil tak, že žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovie a zároveň žalobcovi prizná právo na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %, eventuálne navrhuje dovolaciemu súdu, aby v zmysle § 449 ods. 1 CSP rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Co/14/2024 z 19. júna 2024 zrušil a

§ 450CSP vec vrátil Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

1. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol a zaviazal žalobcu na náhradu trov dovolacieho konania.
2. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť.
3. Žalobca v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd prerušil konanie a sám položil Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev otázky, ktoré už navrhoval odvolaciemu súdu, a to v znení: a) „Má sa čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vykladať v tom zmysle, že mu odporuje výklad vnútroštátnej úpravy,

ktorého sa v prípade (spolu)zodpovednosti podnikateľa (banky) a spotrebiteľa nezohľadňuje asymetrické postavenie strán tohoto vzťahu, ktoré je prítomné v primárnom hmotnoprávnom vzťahu skrz informačný deficit na strane spotrebiteľa daný objektívnymi okolnosťami vyplývajúcimi z jeho postavenia, a určitými špecifickými možnosťami podnikateľa predchádzať nepriaznivým právnym následkom na strane spotrebiteľa?“ b) „Má sa čl. 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov vykladať v tom zmysle, že mu odporuje výklad vnútroštátnej úpravy,

ktorého povinnosť obchodníka (banky) informovať spotrebiteľa jasným a zrozumiteľným spôsobom nie je porušená v prípade, ak banka so spotrebiteľom uzavrie zmluvu, ktorej celé znenie je v jazyku, ktorému spotrebiteľ nerozumie, a spotrebiteľ je o obsahu zmluvy informovaný len od pracovníka banky a to v jazyku, ktorý pracovník banky i spotrebiteľ ovládajú len na úrovni, ktorá nie je spôsobilá objasniť celý obsah právneho vzťahu?“ 7.

§ 438ods.

1 CSP na konanie na dovolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

§ 162ods.

3 CSP o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.

1. Dovolací súd po oboznámení sa so znením prejudiciálnych otázok, ktoré žalobca navrhol položiť Súdnemu dvoru Európskej únie dospel k záveru, že takýto postup nie je vo veci dôvodný.
2. Úlohou Súdneho dvora v rámci prejudiciálneho konania je poskytnúť výklad práva Únie alebo rozhodnúť o jeho platnosti a nie uplatňovať toto právo na skutkový stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach v konaní o veci samej, ani rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych právnych predpisov. 9.
3. Žalobca odôvodnil predloženie prejudiciálnych otázok zohľadnením asymetrického postavenia strán vzťahu, informačným deficitom na strane spotrebiteľa a zároveň problematikou povinnosti banky informovať spotrebiteľa, s ktorým uzavrela zmluvu v jazyku, ktorému tento nerozumie. V prejednávanej veci nejde o otázky, ktoré majú význam pre rozhodnutie súdu. Dovolací súd preto postupom

§ 162ods.

3 CSP zamietol návrh na prerušenie dovolacieho konania, keď tento návrh nepovažoval za dôvodný. 10. Dovolateľ podal dovolanie aj do výroku I., ktorým odvolací súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania. Namietal, že postupom odvolacieho súdu mu bolo odňaté možnosť konať pred súdom. 11.

§ 420

CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
3. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
4. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
5. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
6. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 12. Rozhodnutím vo veci samej je meritórne rozhodnutie. Pojem „vec sama“ znamená predmet konania tak, ako bol vymedzený v žalobe (prípadne v ďalších dispozičných úkonoch strán). Rozhodnutie vo veci samej je také rozhodnutie, v ktorom sa súd zaoberal nárokom, ktorý strany uplatnili. Súd hodnotí žalobou uplatnený nárok

hmotného práva. 12.

1. Súdne rozhodnutia môžu byť meritórne, t. j. vo veci samej (viď výklad vyššie) alebo procesné. Procesné rozhodnutia sú také, ktoré buď predchádzajú konečnému vyriešeniu sporu. Sú iba akousi prípravou na rozhodnutie vo veci samej (napr. súd rozhodol o zmene žaloby, o pripustení zmeny strán a pod.). Tieto právna veda ešte delí na uznesenie o vedení konania. Uznesenia, ktorými sa upravuje vedenie konania sa spravidla týkajú tých otázok, ktoré si v záujme hospodárnosti konania vyžaduje rýchle riešenie, pritom odoprenie opravného prostriedku nemôže byť na ujmu subjektu konania. Súd sám nie je týmito uzneseniami viazaný a môže ich zmeniť. Vo všeobecnosti možno povedať, že ide o rozhodnutia, ktoré nemajú vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Ide napr. o rozhodnutie o predĺženie lehoty (§ 55), o spojenie veci na spoločné konanie alebo o vylúčenie veci (§ 112), o uznesenie o nariadení pojednávania a pod. 12.
2. Rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania má formu uznesenia. Predmetné rozhodnutie nie je rozhodnutím vo veci samej, ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, a teda dovolanie v zmysle ustanovenia § 420 CSP voči takémuto rozhodnutiu nie je prípustné. Z uvedených dôvodov dovolanie žalobcu do výroku I. dovolací súd ako neprípustné odmietol. 13.

§ 419

CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. K dovolaciemu dôvodu

§ 420písm.

f) CSP 14. Dovolateľ namieta existenciu vady zmätočnosti konania

§ 420písm.

f) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 15. Dovolanie prípustné

§ 420

CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 16. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.

1. f)CSP, sú
2. a)zásah súdu do práva na spravodlivý proces a
3. b)nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov [porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03]. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
4. f)CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 17. V súvislosti s námietkou dovolateľa o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, že

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 18. Je potrebné zdôrazniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (

názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). 19. V súdenej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

§ 387ods.

1 CSP, keď mal za to, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd skonštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). Dovolací súd je toho názoru, že odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k prijatému rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím súdu prvej inštancie nemožno považovať za zjavne neodôvodnený. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia má náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania,

§ 420písm.

f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

predstáv dovolateľov. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa, po obsahovej stránke, odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor,

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok. V súdenej veci sú z rozhodnutia odvolacieho súdu zrejmé úvahy, ktoré ho viedli k potvrdeniu záverov súdu prvej inštancie o nároku na náhradu škody. Odvolací súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a s odvolacími námietkami dovolateľa. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil svedeckú výpoveď svedkyne - zamestnankyne banky, ktorá uviedla, že žalobca odmietol poskytnúť telefonický kontakt. V tejto súvislosti správne vyhodnotil jej svedeckú výpoveď aj vo vzťahu k hodnoteniu správania sa žalobcu z pohľadu jeho prevenčnej povinnosti a dospel aj k správnemu právnemu záveru, že takéto konanie žalobcu hlavne v kombinácii s voľbou spoludisponenta s účtom rozhodujúcou mierou viedlo k vzniku škody. Mal za to, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav vo vzťahu k posúdeniu otázky spoluzodpovednosti žalobcu za vznik škody. U žiadneho rozumne uvažujúceho subjektu nemožno pripustiť logický záver,

ktorého by nezodpovedal za vznik škody za to, že za spoludisponenta so svojim účtom si zvolil osobu, ktorú pozná len z náhodných stretnutí, prípadne ktorú mu odporučia jeho obchodní partneri. Takáto predstava u osoby, ktorá o sebe tvrdí, že sa pohybuje v oblasti medzinárodného biznisu je nepredstaviteľná a postup žalobcu, ktorý si za osobu disponujúcu s jeho účtom zvolil osobu, ktorú predtým niekoľkokrát stretne hodnotí ako hrubo porušujúci základné prevenčné pravidlá starostlivosti o vlastný majetok. Odvolací súd dospel k záveru, že pre posúdenie veci nie je dôvodné predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, nakoľko rozhodujúcou námietkou, ktorú žalobca v odvolaní predkladá je to, že nerozumel úradnému jazyku, v ktorom žalovaná s ním komunikovala. Táto otázka nie je upravená normami spotrebiteľského práva, nakoľko je zrejmé, že žalobca mal záujem uzatvoriť zmluvu o bankovom produkte v štáte, ktorého štátnym občanom nebol a na území ktorého je oficiálnym jazykom slovenčina. Žalovanej zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť informovať cudzieho štátneho príslušníka o jeho právach a povinnostiach v jeho rodnom jazyku a pokiaľ žalobca mal pochybnosti o obsahu takýchto zmlúv, bolo v jeho kompetencii zabezpečiť si preklad, prípadne takéto zmluvy neuzatvárať. Odvolaciemu súdu sa javí, že žalobca sa snaží využiť princíp zvýšenej ochrany spotrebiteľa na otázku a oblasť, ktorú však spotrebiteľské právo neupravuje. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie správne posúdil aj otázku spoluzodpovednosti žalobcu za vznik škody na jeho majetku, pričom podrobne skúmal aj závažnosť skutočnosti, ktoré určujú spoluzodpovednosť oboch strán sporu za škodu na majetku žalobcu. Rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá viedla k vzniku škody bol výber žalobcu v osobe spoludisponenta, ktorý predložil falošný podpis žalobcu. Túto voľbu uskutočnil žalobca, pričom na toto jeho konanie žalovaná nemala žiaden vplyv a táto vykonala štandardné overenie predloženého podpisu s podpisovým vzorom, pričom aj zo samotného predloženého znaleckého posudku je zrejmé, že tento podpis bol veľmi vierohodne sfalšovaný. Možno teda dospieť k záveru, že spoluzodpovednosť žalovanej možno tak ako to správne ustálil súd prvej inštancie určiť v pomere 10 % z celku. Vo vzťahu k porušeniu prevenčnej povinnosti žalobcu preto nie sú dôvodné jeho odvolacie námietky, ktorými v podstate obhajoval svoje konanie z pozície priemerného spotrebiteľa, no v danom prípade o takýto prípad nejde, nakoľko jeho obrana bola zameraná na to, že nerozumel po slovensky, čo však nie je predmetom úpravy spotrebiteľského práva.

1. Dovolateľ ďalej namietal, že postupom odvolacieho súdu, ktorý mu zamietol návrh na prerušenie konania bez toho, aby položil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky, ktoré aj vymedzil, došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. 20.
2. Dovolací súd má za to, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí v bodoch
3. a
4. náležite odôvodnil, prečo predmetný návrh na prerušenie konania zamietol, keď uviedol, že otázka jazykovej bariéry nie je upravená predpismi, ktoré sa týkajú ochrany spotrebiteľa, preto v tomto smere nie je daná právomoc Súdneho dvora Európskej únie ohľadom výkladu noriem európskeho práva. V prejednávanej veci nejde o otázku, ktorá má význam pre rozhodnutia súdu, preto takýto návrh nepovažoval za dôvodný. Uviedol, že úlohou Súdneho dvora v rámci prejudiciálneho konania je poskytnúť výklad práva Únie alebo rozhodnúť o jeho platnosti a nie uplatňovať toto právo na skutkový stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach v konaní o veci samej, ani rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych právnych predpisov.
5. Dovolateľ ďalej namietal nesprávne hodnotenie dôkazov zo strany súdov nižších stupňov, a to jednak svedeckej výpovede pani Q. zamestnankyne banky, teda žalovaného, ako aj hodnotenie osoby pána O., ktorý bol spoludisponentom účtu s tým, že skutkové závery súdov nižších stupňov sú v hrubom rozpore s vykonaným dokazovaním. 21.
6. Podstatou dovolacej námietky žalobcu je nesprávne vyhodnotený skutkový stav zo strany súdov nižšieho stupňa. Dovolací súd v tejto súvislosti uvádza, že dovolanie nie je prostriedkom na revíziu skutkových tvrdení a tiež nie je určené na prehodnotenie vykonaného dokazovania (napr. NS SR sp. zn. 1Cdo/145/2020).

ústavného súdu je však preskúmanie logickej, funkčnej a teleologickej konzistentnosti hodnotenia dôkazov súčasťou posudzovania práva na spravodlivý proces, pretože preskúmanie hodnotenia vykonaných dôkazov je preskúmanie procesného postupu súdu. Najvyšší súd má právo skúmať, či hodnotenie dôkazov nie je mimo prípustného a logického rámca hodnotenia dôkazov v takom rozsahu, že došlo týmto procesným postupom súdu k porušeniu práva na spravodlivý proces

čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo

čl. 6 ods. 1 Dohovoru (pozri III. US 104/2022, bod 18 a 19). Z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. US 6/2018 (publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 57/2018) vyplýva, že „celkom výnimočne môžu nastať prípady, keď práve skutkové zistenia prvostupňového a druhostupňového súdu sú natoľko chybné, že vo svojom dôsledku predstavujú porušenie práv garantovaných čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ide o tzv. extrémny rozpor medzi vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami), a preto Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky nezostáva nič, než len kasačným rozhodnutím v dovolacom konaní poskytnúť ochranu týmto právam. Ide obvykle o situáciu, keď je zistenie skutkového stavu prima facie natoľko chybné, že by k nemu súd pri rešpektovaní zásad hodnotenia dôkazov nemohol nikdy dospieť. Podstatou prieskumu teda nebýva prehodnocovanie skutkového stavu, ale kontrola postupu súdu pri procese jeho zisťovania.“ Tento záver potvrdil ústavný súd aj vo svojom nedávnom rozhodnutí (III. US 104/2022 zo dňa

1. júna 2022), v ktorom sa vyjadril k možnosti, resp. povinnosti dovolacieho súdu preskúmať aj hodnotenie dôkazov. 21.
2. Preskúmaním spisu dovolací súd dospel k záveru, že daná námietka dovolateľa nie je dôvodná. Súd prvej inštancie v bodoch 135., 150.,
3. a
4. hodnotil výpoveď svedkyne pani Q., z ktorej vyplynulo, že žalobca ako korešpondenčnú adresu pre účely zasielania výpisov z účtu určil adresu spoludisponenta a banke neposkytol potrebnú súčinnosť pre účely overenia si vierohodnosti predkladaných príkazov na úhradu alebo výberových lístkov oznámením telefónneho čísla alebo iného kontaktu, na ktorom by ho bolo možné operatívnym spôsobom zastihnúť. Následne aj odvolací súd v bode
5. svojho rozhodnutia ohľadne hodnotenia výpovede pani Q. uviedol, že v žiadnom prípade nemožno spochybniť obsah výpovede svedkyne, keďže táto bola poučená o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede, pričom to že sa jedná o zamestnanca žalovanej, v žiadnom prípade nemôže spochybniť obsah výpovede do tej miery, aby záver jej svedeckej výpovede bol považovaný za nepreukázaný. 21.
6. Pokiaľ ide o hodnotenie výpovede svedka pána O. súd prvej inštancie v bodoch 187.,
7. a
8. uviedol, že pokiaľ sfalšované dokumenty na dispozíciu s finančnými prostriedkami na účte žalobcu boli predložené osobou, ktorú žalobca určil za spoludisponenta a týmto ju zároveň označil za dôveryhodnú; ako korešpondenčnú adresu určil adresu spoludisponenta a súčasne banke neposkytol potrebnú súčinnosť pre účely overenia vierohodnosti predkladaných príkazov alebo výberových lístkov, potom samotný žalobca hrubým porušením prevenčnej povinnosti

§ 382

a § 384 Obchodného zákonníka významným spôsobom zavinil vznik škody na jeho majetku. S predmetným hodnotením sa stotožnil aj odvolací súd, keď v bode 28. svojho rozhodnutia uviedol, že nepochybne rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá viedla k vzniku škody bol výbe