← Slovensko

určenie neúčinnosti právneho úkonu

Obsah (15)§ 180§ 255§ 183§ 420§ 385§ 421§ 429§ 419§ 431§ 106§ 111§ 185§ 439§ 77§ 455

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Cdo/14/2025 Identifikačné číslo spisu: 1520200767 Dátum vydania rozhodnutia: 16.06.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Gabriela Klenková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 180zákona č.

160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“) pojednával a vec prejednal v neprítomnosti žalovanej, prihliadajúc na dôkazné prostriedky procesného útoku predložené žalobcami. Poukázal na to, že účelom odporovateľnosti právneho úkonu je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka, ktorými zmenšuje svoj majetok na úkor veriteľa. Právny úkon musí ukracovať uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, teda viesť k takému zmenšeniu majetku dlžníka, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky úplne alebo aspoň sčasti. Pre úspešnosť odporovacej žaloby musí byť splnená existencia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, uskutočnenie právneho úkonu v posledných troch rokoch, úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa a vznik ukrátenia pohľadávky v dôsledku tohto úkonu. Rozhodujúce pritom je, či právnym úkonom došlo k prevodu alebo k zmene majetkových hodnôt na tretiu osobu spôsobom, ktorý ukracuje veriteľa. 1.

  1. Vo vzťahu k otázke splnenia podmienok odporovateľnosti právneho úkonu, vyhodnotil prvú podmienku odporovateľnosti s poukazom na ustanovenie § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka a na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/102/1999, 6Cdo/253/2012 tak, že dospel k záveru, že predložením listinných dôkazov procesného útoku (právoplatnými a vykonateľnými rozsudkami súdov prvej aj druhej inštancie), ako aj skutočnosťou, že rozhodnutia súdov sa stali exekučnými titulmi žalobcovia preukázali, že disponujú vymáhateľnou pohľadávkou na výživnom voči svojmu otcovi, ktorý si dlhodobo neplnil svoju vyživovaciu povinnosť voči žalobcom ako plnoletým synom. K druhej podmienke úspešnosti žaloby o určenie neúčinnosti právneho úkonu, ktorou je podanie žaloby v prekluzívnej lehote troch rokov uviedol, že táto začína plynúť odo dňa uskutočnenia právneho úkonu, ktorého odporovateľnosti sa žalobca domáha, teda okamihom, ktorým bol dlžník týmto úkonom viazaný. Konštatoval, že právny úkon - dohoda dedičov o vysporiadaní predmetu dedičstva, nadobudol právoplatnosť dňa
  2. februára
  3. Keďže žalobný návrh bol podaný na súde prvej inštancie dňa
  4. februára 2020, prekluzívna trojročná lehota na podanie žaloby bola zachovaná. V súvislosti s treťou podmienkou úspešnej odporovateľnosti právneho úkonu, ktorou je existencia úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa akcentoval, že v prípade, ak došlo k úkonu medzi dlžníkom a jemu blízkymi osobami, tak úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa zákon predpokladá, bolo preto na osobách dlžníkovi blízkych, aby preukázali, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa v čase právneho úkonu nemohli ani pri náležitej starostlivosti poznať. Nakoľko úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa pri odporovateľných právnych úkonoch medzi blízkymi sa ex lege prezumuje, súd prvej inštancie v konaní posudzoval jedine obranu žalovanej procesnej strany spočívajúcu v tom, že tento prezumovaný úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa nemohla poznať ani pri vynaložení náležitej starostlivosti. Dodal, že hoci v zásade platí, že dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať úmysel zaťažuje žalobcu, v prípade, ak došlo k právnemu úkonu medzi dlžníkom a jemu blízkymi osobami, úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa zákon predpokladá, je teda na osobách dlžníkovi blízkych, aby preukázali, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa v čase právnemu úkonu nemohli ani pri náležitej starostlivosti poznať. 1.
  5. V nadväznosti na uvedené považoval za preukázané, že dohoda dedičov bola urobená medzi súrodencami, teda blízkymi osobami, v ktorom prípade zákon úmysel dlžníka predpokladá a žalobcovia nemusia preukazovať (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/163/2007). Dôvodil, že žalovaná v danom prípade žiadnym spôsobom nepreukázala, že v súvislosti s uzavretím sporného právneho úkonu vynaložila takú relevantnú aktivitu, aby ukracujúci úmysel dlžníka rozpoznala alebo sa o ňom dozvedela a v tomto smere neprodukovala žiaden dôkazný prostriedok procesnej obrany. Konštatoval, že nakoľko mal v konaní preukázaný príbuzenský vzťah medzi dlžníkom a žalovanou, a to vzťah súrodenecký, na základe ktorého úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa zákon predpokladá, nebolo potrebné zo strany žalobcov tento preukazovať, pričom žalovaná neuniesla dôkazné bremeno v časti preukázania vyvrátiteľnej zákonnej domnienky o poznaní ukracujúceho úmyslu svojho brata ako dlžníka žalobcov, keď žiadnym spôsobom nepreukázala, že v súvislosti s dohodou dedičov, v rámci ktorej jej nevznikla povinnosť vyplatiť dedičský podiel ustupujúcemu dedičovi ako dlžníkovi, pričom voči zostávajúcim dvom ustupujúcim dedičom povinnosť výplaty mala, vynaložila takú relevantnú aktivitu, aby ukracujúci úmysel dlžníka rozpoznala, alebo sa o ňom dozvedela. Pri posudzovaní naplnenia podmienky odporovateľnosti, či skutočne došlo k ukráteniu veriteľa zmenšením majetku dlžníka tak, že nebolo možné uspokojiť pohľadávku veriteľa úplne alebo aspoň sčasti, súd prvej inštancie pripomenul, že dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalobcu. Právne úkony, ktorými dlžník prevedie svoj majetok na inú osobu, ukracujú uspokojenie pohľadávky veriteľa vtedy, ak vedú k takému zmenšeniu majetku dlžníka, v dôsledku ktorého veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky, hoci bez uskutočnenia týchto úkonov by sa z majetku dlžníka mohol uspokojiť aspoň čiastočne. Ku skráteniu uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky tak nemôže dôjsť ak sa síce zmenšil majetok dlžníka, ale zostávajúci majetok postačuje na upokojenie veriteľovej pohľadávky. V prejednávanej veci mal súd prvej inštancie za preukázané, že v čase uzavretia dohody dedičov, na základe ktorej nadobudla žalovaná do svojho výlučného vlastníctva predmetný byt, bez povinnosti vyplatiť dedičský podiel otcovi žalobcov, ktorý na Slovensku okrem svojho dedičského podielu k bytu poručiteľky nevlastnil majetok, nemal tiež k dispozícii finančnú hotovosť, ktorou by mohol aspoň čiastočne uspokojiť pohľadávku žalobcov ako veriteľov, o čom svedčila lustrácia exekútora a samotný stav exekučného konania na vymoženie pohľadávky žalobcov, ktoré bolo dlhodobo neúspešné práve pre nemajetnosť dlžníka. Sumarizujúc uvedené dospel k záveru, že v čase odporovaného právneho úkonu dlžník, otec žalobcov, okrem svojho dedičského podielu v hodnote 21 250 eur, ktorého sa vzdal v prospech žalovanej, nedisponoval takým majetkom, z ktorého by si žalobcovia mohli uspokojiť svoju pohľadávku aspoň čiastočne, a preto právny úkon, a to dohoda dedičov o vysporiadaní dedičstva po poručiteľke O. F. bola odporovateľným právnym úkonom, ktorý objektívne ukrátil žalobcov ako veriteľov dlžníka tým, že viedol k takému zmenšeniu majetku dlžníka, v dôsledku ktorého veritelia nemôžu dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, pričom nebyť tohto úkonu, pohľadávka veriteľov by sa z majetku dlžníka uspokojila aspoň čiastočne. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol

§ 255ods.

1 a § 262 ods. 2 CSP.

  1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,odvolací súd“) rozsudkom z
  2. marca 2024 sp. zn. 16Co/115/2022 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie; žalobcom 1/ a 2/ priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 2.
  3. Odvolací súd v odôvodnení skonštatoval, že podstatou odvolacieho konania bolo posúdenie dôvodnosti žalovanou vznesených odvolacích námietok, pričom žalovaná primárne namietala, že súd prvej inštancie vykonal pojednávanie v jej neprítomnosti, a to napriek tomu, že svoju neúčasť riadne ospravedlnila a s prejednaním veci v jej neprítomnosti nesúhlasila. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že sporové strany boli predvolané na pojednávanie určené na
  4. apríla 2022, a to predvolaním obsahujúcim aj poučenie o možnostiach a náležitostiach ospravedlnenia neúčasti na pojednávaní. Žalovaná bola predvolaná z adresy trvalého pobytu, pričom predvolanie nebolo listinne doručené z dôvodu jeho neprevzatia v odbernej lehote, o čom bolo súdu prvej inštancie doručené oznámenie dňa
  5. marca
  6. Dňa
  7. apríla 2022 bolo súdu prvej inštancie osobne doručené podanie žalovanej označené ako ,,Ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní dňa 06.04.2022, Žiadosť o odročenie pojednávania a nesúhlas s pojednávaním bez mojej prítomnosti“, v ktorom žalovaná požiadala o odročenie pojednávania zo zdravotného dôvodu pretrvávajúceho akútneho respiračného ochorenia a nežiadúcich žalúdočných problémov. Uviedla, že vzhľadom na situáciu súvisiacu so šírením nákazlivej choroby COVID-19 a svoj zdravotný stav s pozitívnym testom sa nemôže pojednávania zúčastniť. Z obdobných zdravotných dôvodov ospravedlnila žalovaná v priebehu konania aj neúčasť na predchádzajúcich štyroch pojednávaniach určených na
  8. júna 2021,
  9. septembra 2021,
  10. novembra 2021 a
  11. februára 2022 (č. l. 79, 84, 89 a 94 spisu), ktoré boli z uvedeného dôvodu odročené bez prejednania veci. Súd prvej inštancie v zápisnici o pojednávaní dňa
  12. apríla 2022 konštatoval, že žalovaná sa piatykrát ospravedlnila z neúčasti na pojednávaní zo zdravotných dôvodov a obavou zo šírenia nákazlivej choroby COVID-19, pričom vo všetkých prípadoch doručila ospravedlnenie osobne do podateľne súdu a nepredložila žiaden doklad preukazujúci nepriaznivý zdravotný stav žalovanej, ktorý by jej bránil v účasti na pojednávaní. Na základe uvedeného vyhodnotil ospravedlnenie žalovanej ako účelové, so snahou predlžovať súdne konanie, resp. vyhnúť sa súdnemu pojednávaniu, preto v súlade s ustanovením § 180 ods. 1 CSP rozhodol o pojednávaní v neprítomnosti žalovanej, na ktorom pojednávaní meritórne rozhodol. 2.
  13. Odvolací súd vyhodnotil námietku žalovanej smerujúcu voči prejednaniu a rozhodnutiu veci v jej neprítomnosti ako nedôvodnú, nakoľko žalovaná bola v predvolaní na pojednávanie dňa
  14. apríla 2022 riadne poučená o náležitostiach ospravedlnenia a dôvodoch odročenia pojednávania

§ 183

CSP, pričom svoju neúčasť na pojednávaní síce ospravedlnila vážnym zdravotným stavom dôvodom, avšak nedošlo k naplneniu ďalšej kumulatívnej podmienky na odročenie pojednávania

§ 183ods.

1 CSP, spočívajúcej v nemožnosti spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechala zastúpiť. Keďže k odročeniu predchádzajúcich štyroch pojednávaní došlo práve pre ospravedlnenie sa žalovanej z dôvodu jej nepriaznivého zdravotného stavu, bolo v zmysle § 183 ods. 2 CSP možné od žalovanej spravodlivo žiadať, aby na predmetné pojednávanie v prípade svojej neprítomnosti zabezpečila účasť svojho zástupcu, čo však žalovaná nevykonala. Ospravedlnenie žalovanej zároveň neobsahovalo náležitosti v zmysle § 183 ods. 4 CSP (telefónne číslo, resp. elektronická adresa), v dôsledku čoho, v spojení s krátkym časovým priestorom medzi doručením ospravedlnenia a určeným termínom pojednávania, súd prvej inštancie nemal reálnu možnosť vyrozumieť žalovanú o posúdení jej žiadosti o odročenie pojednávania, keďže sa jej doručovalo cestou pošty na adresu trvalého pobytu. Zároveň odvolací súd poukázal na skutočnosť, že žalovaná neposkytla v prvoinštančnom a ani v odvolacom konaní žiaden dôkaz preukazujúci relevantnosť podaného ospravedlnenia. Keďže žalovaná sa na pojednávanie nariadené na deň 6. apríla 2022 nedostavila, či už osobne alebo prostredníctvom zástupcu, pričom neboli splnené podmienky na odročenie pojednávania

§ 183ods.

1 CSP, súd prvej inštancie

odvolacieho súdu postupoval správne keď rozhodol o tom, že vykoná pojednávanie v neprítomnosti žalovanej. Dodal, že do úvahy neprichádzalo predvedenie žalovanej, nakoľko v danej veci išlo o civilné sporové konanie, kde mala žalovaná ako strana konania právo na obranu pred vzneseným nárokom, avšak išlo o právo, nie o povinnosť a bolo na jej slobodnom rozhodnutí, či ho využije, alebo sa brániť nebude. Z uvedeného postupu však nastal následok možného neúspechu v konaní v dôsledku neprodukovania relevantnej obrany, ktorú bola takto pasívna strana sporu povinná vzniesť. Bez základu bolo aj tvrdenie žalovanej, že súdom prvej inštancie neboli vzaté do úvahy ustanovenia zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej choroby COVID 19 a jeho vykonávacej vyhlášky č. 24/2021 Z. z., v zmysle ktorej sa pojednávanie buď nevykonalo, alebo na základe žiadosti strany sporu bolo odročené, a to aj bez odôvodnenia, nakoľko predmetný zákon ani vyhláška takýto postup súdu neupravovali. 2.3. K námietke žalovanej o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, ktorú odôvodnila jeho všeobecnosťou a šablónovitosťou uviedol, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení žalobcov, nakoľko žalovaná sa k podanej žalobe počas konania na súde prvej inštancie žiadnym spôsobom nevyjadrila. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočne rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, uviedol výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na daný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplývala jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, prečo považoval žalobu za dôvodnú. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak

odvolacieho súdu neboli v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s právom na prejednanie veci pred nezávislým a nestranným súdom. Odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňalo požiadavky vyplývajúce z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy nebolo možné považovať to, že súd prvej inštancie zjavne neodôvodnil svoje rozhodnutie

predstáv žalovanej. V nadväznosti na žalovanou uplatnenú námietku nesprávnych skutkových zistení v napadnutom rozhodnutí odvolací súd konštatoval, že ku každej z podmienok odporovateľnosti v zmysle ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka, žalobcovia uviedli svoje tvrdenia a dôkazy na ich preukázanie, nevznikla teda dôvodná pochybnosť, ktorá by odôvodňovala, aby súd prvej inštancie nevychádzal z nepopretých tvrdení žalobcov. Odvolací súd zdôraznil, že žalovaná v priebehu konania pred súdom prvej inštancie tvrdenia žalobcov nijako nepoprela, nevyjadrila sa k podanej žalobe, ani pri predvolaní na jednotlivé termíny pojednávania neprezentovala skutkové tvrdenia a dôkazy na svoju obranu. K podanej žalobe sa žalovaná vyjadrila a dôkazy k svojim tvrdeniam pripojila až v podanom odvolaní, pričom však neuviedla žiaden relevantný dôvod, prečo tieto neuplatnila už v konaní pred súdom prvej inštancie, preto predstavovali neprípustnú novotu v zmysle § 366 CSP, preto na uplatnené námietky odvolací súd neprihliadal. Vzhľadom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností súdom prvej inštancie, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne potvrdil. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanoveniami § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. 3. Proti uvedenému rozhodnutiu podala dovolanie žalovaná (ďalej len „dovolateľka“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom

§ 420písm.

f) CSP namietala, že súd prvej inštancie porušil jej právo na spravodlivý proces tým, že žalovanej znemožnil uplatniť jej procesné práva, nakoľko žaloba spolu s prílohami jej nikdy neboli reálne doručené, hoci súd prvej inštancie uviedol, že boli doručené uložením na pošte dňa 21. apríla 2020, taktiež jej nebola doručená výzva na vyjadrenie sa k žalobe. K žalobe som sa preto nemohla vyjadriť, ani predložiť dôkazy na svoju obranu. Uviedla, že poštu si na adrese trvalého pobytu riadne preberá a ak by jej bolo zanechané oznámenie o uložení zásielky, zásielku by si prevzala. O existencii žaloby sa dozvedela až z katastra nehnuteľností po vyznačení plomby na byte. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/209/2014,

ktorého je doručovanie procesných podaní súčasťou práva na spravodlivý proces a princípu rovnosti zbraní. Ďalej namietala, že súd prvej inštancie rozhodol bez jej prítomnosti, hoci svoju neúčasť na pojednávaniach nariadených na

  1. júna 2021,
  2. septembra 2021,
  3. februára 2022 a
  4. apríla 2022 riadne a včas ospravedlnila zo zdravotných dôvodov a z dôvodu pandémie COVID-
  5. Uviedla, že je onkologickým pacientom a patrila medzi rizikové osoby. Pred každým pojednávaním doručila ospravedlnenie spolu so žiadosťou o odročenie a nesúhlasom s pojednávaním v jej neprítomnosti. Zdôraznila, že sa konaniu nevyhýbala, sledovala termíny pojednávaní na stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a dňa
  6. februára 2021 sa osobne dostavila na pojednávanie, ktoré však bolo bez vysvetlenia zrušené. Keďže jej nebola doručená žaloba ani výzva na vyjadrenie, nemala vedomosť o možnosti podať písomné vyjadrenie a očakávala, že sa bude môcť vyjadriť ústne na pojednávaní. Aj pred pojednávaním dňa
  7. apríla 2022 doručila súdu prvej inštancie ospravedlnenie a žiadosť o odročenie z dôvodu zdravotného stavu a pandémie COVID-19

zákona č. 62/2020 Z. z. Napriek tomu súd prvej inštancie pojednávanie otvoril a vo veci rozhodol bez jej prítomnosti. Ďalej argumentovala tým, že pojednávanie bolo na úradnej tabuli označené ako „pojednávanie bez rozhodnutia“, preto nemohla predpokladať, že bude vo veci meritórne rozhodnuté. Zároveň tvrdila, že súd prvej inštancie vychádzal z nepodložených domnienok, keď uviedol, že ospravedlnenia doručovala osobne, hoci ich podávala jej dcéra. Neprihliadol ani na mimoriadnu situáciu spôsobenú pandémiou COVID-19 a na účel zákona č. 62/2020 Z. z., ktorý upravoval fungovanie justície počas pandémie.

názoru žalovanej bol postup súdu o to závažnejší, že nešlo o spor, v ktorom by bolo možné rozhodnúť obdobne ako rozsudkom pre zmeškanie. Predmetom konania bola odporovacia žaloba, preto jej malo byť umožnené realizovať procesné práva, najmä vyjadriť sa k žalobe, byť vypočutá a predložiť dôkazy. Dovolateľka uviedla, že týmto postupom jej bolo znemožnené preukázať podstatné skutočnosti, najmä že o údajných dlhoch svojho brata, o pohľadávkach žalobcov, ani o exekúcii nemala vedomosť, rovnako ako ani o tom, že jej brat má na Slovensku deti. Uviedla, že s bratom nebola v blízkom kontakte a nemala informácie o jeho osobnom ani majetkovom živote. Nemohla tiež preukázať, že pri uzatváraní dedičskej dohody postupovala s náležitou starostlivosťou a že jej bratovi bol dedičský podiel reálne vyplatený v dvoch častiach vo výške 12 000 eur a 9 250 eur. Tvrdila tiež, že žalobcovia nepreukázali základné predpoklady odporovateľnosti právneho úkonu, ani majetkové pomery povinného vo T.. Tieto námietky uviedla aj v odvolacom konaní, avšak odvolací súd sa s nimi

jej názoru riadne nevysporiadal. Nevyhodnotil jej zdravotný stav, objektívnu nemožnosť účasti na pojednávaniach, nedoručenie žaloby ani dôkazy predložené v odvolacom konaní, čím

nej porušil právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 85/06,

ktorého právo na spravodlivý proces zahŕňa aj povinnosť súdov postupovať v súlade s procesnými zásadami. Namietala tiež porušenie práva na spravodlivý proces tým, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania

§ 385ods.

1 CSP, hoci

jej názoru bolo potrebné doplniť dokazovanie, najmä vo vzťahu k jej vedomosti o údajných dlhoch povinného, majetkovým pomerom povinného vo T. a k vyplateniu dedičského podielu v rokoch 2018 a 2019. Bola toho názoru, že ak dokazovanie nevykonal súd prvej inštancie, odvolací súd bol povinný doplniť ho na pojednávaní, najmä výsluchom strán. Tým, že pojednávanie nenariadil a rozhodol bez doplnenia dokazovania, žalovanej

jej názoru odňal možnosť konať pred súdom a právo byť vypočutá. Dovolateľka zároveň namietala arbitrárnosť rozhodnutia odvolacieho súdu a jeho nedostatočné odôvodnenie. Uviedla, že hoci súd nemusí reagovať na každý argument strany, musí sa vysporiadať s podstatnými a rozhodujúcimi námietkami, inak ide o prejav svojvôle.

jej názoru sa odvolací súd nevysporiadal s jej zásadnými námietkami týkajúcimi sa nedoručenia žaloby, nemožnosti realizovať procesnú obranu, neúplného dokazovania ani nedostatočne zisteného skutkového stavu, preto považovala rozhodnutia oboch súdov za svojvoľné a nezákonné. 3.1. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom

§ 421ods.

1 písm. a) CSP namietala, že odvolací súd sa od ustálenej rozhodovacej praxe odklonil tým, že rozhodol bez preukázania, že mala vedomosť o dlhoch svojho brata alebo o jeho úmysle ukrátiť veriteľov. Tvrdila, že jej v konaní nebolo umožnené preukázať, že pri uzatváraní odporovaného právneho úkonu postupovala s náležitou starostlivosťou a o prípadnom ukracujúcom úmysle nevedela ani nemohla vedieť. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obdo/4/2016,

ktorého sa blízka osoba môže úspešne brániť odporovacej žalobe, ak hodnoverným spôsobom preukáže, že pri odporovanom právnom úkone postupovala s náležitou starostlivosťou tak, aby mohla ukracujúci úmysel rozpoznať alebo sa o ňom dozvedieť. Zároveň namietala, že odvolací súd nesprávne právne posúdil vec aj tým, že neprihliadol na jej námietku čiastočného premlčania pohľadávky žalobcov voči povinnému.

jej názoru bolo povinnosťou súdu skúmať exekučný titul a jeho vykonateľnosť, pričom poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/164/1996 a ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 86/2010,

ktorých možno vykonateľnosť exekučného titulu skúmať v ktoromkoľvek štádiu konania. Navrhla zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Uplatnila si nárok na náhradu trov dovolacieho konania a trov právneho zastúpenia.

  1. Žalobcovia 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu nesúhlasili s podaným dovolaním. Napadnuté rozhodnutie považovali za zákonné, riadne odôvodnené, dostatočne určité a zrozumiteľné. Argumentovali tým, že žalovaná v dovolaní účelovo namietala nedoručenie žaloby a výzvy na vyjadrenie, hoci túto námietku neuplatnila už v odvolaní, napriek tomu, že bola zastúpená advokátom. Tvrdili, že žalovaná síce zásielku so žalobou oficiálne neprevzala, avšak s jej obsahom sa oboznámila pri nahliadnutí do súdneho spisu dňa
  2. júla 2020, o čom je v spise záznam.

žalobcov bola žalovaná v podávaní písomných vyjadrení aktívna, avšak k samotnej žalobe sa viac ako dva roky písomne nevyjadrila. Predvolania na pojednávania

nich odmietala preberať a termíny si zisťovala sama na stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Zo svojej neúčasti sa opakovane ospravedlňovala obdobnými dôvodmi súvisiacimi s respiračnými ochoreniami a pandémiou COVID-19, avšak bez predloženia relevantných dokladov. Nesúhlasili s tvrdením žalovanej, že počas pandémie nemohla prichádzať do kontaktu s ľuďmi z dôvodu onkologického ochorenia, nakoľko sa onkologickým pacientom stala až v októbri 2022, teda až po poslednom pojednávaní, čo

nich vyplývalo z predloženej lekárskej správy. Zároveň spochybnili tvrdenia žalovanej o opakovanom nedoručovaní súdnych zásielok a poukázali na rozpory v jej tvrdeniach o preberaní predvolaní.

nich si žalovaná odporovala aj v tom, že na jednej strane tvrdila, že nepoznala obsah žaloby, ale zároveň sa chcela k nej vyjadriť na pojednávaní nariadenom na

  1. februára
  2. Za nepravdivé označili aj tvrdenie, že žalovaná nevedela o možnosti písomne sa vyjadriť k žalobe. Taktiež poukázali na to, že bola oboznámená s obsahom spisu už v júli 2020 a vo svojich podaniach vedela uvádzať konkrétne právne ustanovenia a žiadať o odročenie pojednávaní.

žalobcov 1/ a 2/ je dovolanie neprehľadné, založené na zavádzajúcich tvrdeniach, ako opakujúcich sa argumentov uplatnených v odvolacom konaní, s ktorými sa už odvolací súd vysporiadal. Nesúhlasili s tvrdením žalovanej, že žalobcov nepozná, pretože žalovaná o existencii žalobcov 1/ a 2/ vedela od ich narodenia a so žalobcom 2/ sa viackrát osobne stretla počas návštev u starej mamy, aj v byte žalovanej, pričom o týchto stretnutiach existujú aj spoločné fotografie. Rozporovali aj tvrdenie dovolateľky, že sa o exekúcii vedenej voči jej bratovi za výživné prvýkrát dozvedela až v máji roku 2022, pretože priamo z jej vyjadrení vyplývalo, že o exekúcii mala vedomosť minimálne od septembra roku 2020, kedy na žalobcov podala trestné oznámenie kvôli ich žalobe, ktorej súčasťou boli aj potvrdenia súdneho exekútora JUDr. Sobolovského o tejto exekúcii. O podaní trestného oznámenia informovala súd prvej inštancie vo svojom podaní zo 17. septembra 2021, ktorým žiadala o ospravedlnenie neúčasti na súdnom pojednávaní. Dovolateľka zavádzala súd aj tvrdením o inom exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom Mgr. Vladimírom Cipárom, ktoré malo byť údajne ukončené vymožením celej dlžnej sumy. Uviedli, že s týmto súdnym exekútorom nikdy neboli v kontakte, žiadnu exekúciu pre nich nevykonával a nie je im známe, čo malo byť predmetom vymáhania. Zdôraznili, že dlžné výživné od roku 2005 vymáha súdny exekútor JUDr. Boris Sobolovský a otec žalobcov o tejto exekúcii vedel, keďže exekútorský úrad osobne navštívil.

žalobcov sa žalovaná spolu so svojím bratom snažili touto argumentáciou navodiť dojem, že otec žalobcov žiadne dlžné výživné nemal. Zároveň uviedli, že ak žalovaná tvrdila, že by si zisťovala prípadné dlhy svojho brata na výživnom, mohla tieto informácie zistiť aj z Centrálneho registra exekúcií. Navrhli dovolanie zamietnuť. Uplatnili si nárok na náhradu trov dovolacieho konania. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky

§ 429

CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je nielen procesne prípustné, ale aj dôvodné. 6.

§ 419

CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. 8.

§ 420

CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

  1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
  2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
  3. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
  4. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
  5. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
  6. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9.

§ 431

CSP dovolanie prípustné

§ 420možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 10. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.

  1. f)CSP sú zásah súdu do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94). 11. Ustanovenie § 420 písm.
  2. f)CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 12. Pod porušením práva na spravodlivý proces vo všeobecnosti treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019, 4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019). 13. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu

§ 420písm.

f) CSP dovolateľka namietala porušenie jej procesných práv v súvislosti s nedoručením žaloby a výzvy na vyjadrenie sa k nej, nevykonanie výsluchu strany sporu v konaní, ako aj hodnotenie dôkazov a nevysporiadanie sa s podstatnými uplatnenými námietkami.

  1. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že určenie neúčinnosti právneho úkonu súdy rozhodli na základe skutkových tvrdení žalobcov, bez vypočutia žalovanej, ktorá ako blízka osoba dlžníka M. F. nadobudla jeho zákonný dedičský podiel v rozsahu 1 predmetného bytu. Žalobcovia 1/ a 2/ ako deti M. F. v spore namietali, že žalovaná v dedičskom konaní vedenom po nebohej poručiteľke O. F., pod sp. zn. 1D/81/2016, Dnot 79/2016 nadobudla z titulu dohody o vyporiadaní dedičstva, ktorého čistá hodnota bola stanovená vo výške 83 715,33 eura predmetný byt bez akejkoľvek povinnosti výplaty primeraného protiplnenia dlžníkovi, pričom v prípade zvyšných dvoch ustupujúcich spoludedičov sa zaviazala vyplatiť každému sumu vo výške 21 250 eur. K namietanej neúčinnosti právneho úkonu dôvodili, že skutočnosť, že dlžník M. F. nenadobudol z dedičstva žiadny prospech a fakticky sa ho vzdal, už sama nasvedčuje tomu, že žalovaná nekonala s náležitou opatrnosťou, ale skôr vedela o úmysle dlžníka ukrátiť uspokojenie pohľadávky žalobcov. V tejto súvislosti zdôraznili, že dlžník dlhodobo žije vo T.Ú. a úmyselne sa vyhýba plneniu vyživovacej povinnosti voči žalobcom. Pohľadávky z titulu nedoplatku na výživnom boli vedené v exekučnom konaní pod sp. zn. EX 5172/2006 o vymoženie pohľadávky vo výške 3 227,25 eura za obdobie od
  2. apríla 2004 do
  3. decembra
  4. V exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 2811/2005 bola vymáhaná pohľadávka vo výške 33 443,18 eura za obdobie od
  5. januára 2005 po súčasnosť. Obidve exekučné konania boli neúspešné. Od začiatku vedených exekúcii dlžník zrušil na Slovensku bankové účty. Trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava IV č. k. 3T/43/2010-447 z
  6. marca 2010 s právoplatnosťou od
  7. marca 2012, bol M. F. uznaný vinný zo spáchania trestného činu zanedbania povinnej výživy, za čo mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody.
  8. Z obsahu spisu vyplýva, že žaloba žalovanej a výzva na vyjadrenie sa k žalobe nebola doručená žalovanej do vlastných rúk. Súd prvej inštancie pri skúmaní jej doručenia vychádzal z fikcie doručenia uložením na pošte dňa
  9. apríla 2020 bez toho, aby vykonal všetky úkony potrebné na zistenie skutočného pobytu žalovanej v zmysle § 116 CSP. Doručovanie predstavuje dôležitý procesný úkon súdu vo vzťahu k ostatným subjektom konania s dôležitými účinkami na ďalší priebeh konania. Žaloba sa doručuje na vyjadrenie žalovanému, ktorý je fyzickou osobou, buď na adresu, ktorú uviedol žalobca v žalobe, alebo na adresu evidovanú v Registri obyvateľov Slovenskej republiky. Ak sa nepodarí doručovanie žaloby týmto postupom, súd je povinný doručiť žalobu na vyjadrenie na adresu

§ 106ods.

1 písm.

  1. a)CSP. Ak sa ani takýmto postupom nepodarí žalobu doručiť, súd je povinný uskutočniť vyšetrovacie úkony na zistenie skutočného pobytu žalovaného v prípade, ak sa súdu uvedeným vyšetrovacím postupom podarí zistiť skutočný pobyt žalovaného, doručuje mu všetky ďalšie písomnosti na adresu, ktorá zodpovedá takto zistenému skutočnému pobytu. Naopak, ak sa uvedeným postupom súdu skutočný pobyt žalovaného zistiť nepodarí, zverejní sa oznámenie o podanej žalobe na webovej stránke príslušného súdu, ako aj na jeho úradnej tabuli. Fikcia doručenia nastáva uplynutím 15 dní od zverejnenia tohto oznámenia. Všetky ďalšie písomnosti však súd doručuje na adresu uvedenú v § 106 ods. 1 písm.
  2. a)s následkom fikcie doručenia

§ 111ods.

3 CSP.

  1. Jedným zo zámerov novej úpravy civilného procesného práva zakotveným v Civilnom sporovom poriadku účinnom od
  2. júla 2016, bola aj taká nová úprava doručovania súdnych písomností, ktorá by prieťahy v konaní z tohto dôvodu minimalizovala. To bol dôvod, pre ktorý sa zvolila úprava,

ktorej sa fyzickej osobe doručujú súdne písomnosti na jej adresu evidovanú v Registri obyvateľov Slovenskej republiky [§ 106 ods. 1 písm.

  1. a)CSP ], pričom je vecou fyzickej osoby, aby primeraným spôsobom sledovala, či na jej registrovanú adresu nejaké súdne písomnosti dochádzajú. Uvedenú zásadu však nie je možné ani v rámci novej úpravy uplatňovať bezvýnimočne, pretože úprava doručovania žaloby žalovanému ako fyzickej osobe si vyžaduje osobitné zváženie a pozornosť vzhľadom na význam, ktorý tento úkon zo strany súdu pre žalovaného znamená. Žalovaný sa o tejto skutočnosti spravidla dozvie až po tom, keď mu súd žalobu doručí. Vo svojich dôsledkoch to znamená, že doručenie žaloby žalovanému na základe fikcie doručenia má miesto iba výnimočne, keď už boli vyčerpané všetky úkony potrebné na zistenie skutočného pobytu žalovaného (II. ÚS 340/2019). 17. Vzhľadom k tomu, že uvedený zákonný procesný postup z obsahu spisu nevyplýva, nebolo možné pri doručovaní žaloby spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nej vychádzať z fikcie doručenia. Z tohto dôvodu dovolateľka dôvodne namietala existenciu vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
  2. f)CSP, preto dovolanie je nielen procesne prípustné, ale aj dôvodné. 18. V súvislosti s námietkami týkajúcimi sa postupu súdu prvej inštancie, ktorý neakceptoval žiadosti žalovanej o odročenie pojednávania zo zdravotných dôvodov, a najmä rozhodnutím vo veci samej v jej neprítomnosti, dovolací súd uvádza, že za relevantnú považoval len námietku týkajúcu sa nevykonania výsluchu žalovanej ako strany v spore v konaní pred súdmi nižších inštancií. Výsluch strany sporu je síce len jedným z dôkazných prostriedkov, ako taký je iba podporným dôkazom, avšak v danom prípade bolo povinnosťou odvolacieho súdu zhojiť nedostatok v procese dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie. S prihliadnutím na namietané nesprávne skutkové zistenia, ako aj nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie bolo možné uvedený nedostatok napraviť. Naviac bez reálnej možnosti žalovanej splniť si dôkaznú povinnosť tvrdenia, nebolo možné dospieť k záveru, o preukázaní rozhodných skutkových okolností týkajúcich sa posúdenia, či uzavretím dohody o vyporiadaní dedičstva po nebohej poručiteľke O. F. medzi dlžníkom M.P. F. a žalovanou, došlo s úmyslom dlžníka ukrátiť žalobcov. Zároveň bolo povinnosťou žalovanej ako blízkej osoby preukázať, že o úmysle dlžníka nemala vedomosť a nemohla ho rozpoznať ani pri náležitej starostlivosti. I napriek tomu, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa pri odporovateľných právnych úkonoch medzi blízkymi sa ex lege prezumuje, súd v konaní posudzuje jedine obranu žalovanej spočívajúcu v tom, že tento prezumovaný úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohla poznať ani pri vynaložení náležitej starostlivosti. V danom prípade sa však žalovaná v konaní pred súdmi nižších inštancií nemala možnosť k rozhodným otázkam posúdenia jej (ne)vedomosti o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa vyjadriť a ani splniť si dôkaznú povinnosť. 19. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) jednou zo všeobecných záruk spravodlivého prejednania veci pred súdom je zásada „rovnosti zbraní“. Táto zásada zabezpečuje, aby v súdnom konaní mali jeho účastníci rovnaké postavenie. „Rovnosť zbraní“ spočívajúca v rovnakom postavení účastníkov súdneho konania sa prejavuje v procesnoprávnom postavení účastníkov konania, v spôsobe a rozsahu dokazovania a v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva. Zachovanie „rovnosti zbraní“ z pohľadu spôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj oprávnenia účastníkov konania navrhovať dôkazy. Možnosť navrhovania dôkazov je spojená s princípom dôkazného bremena, ktorého úspešnosť sa v súdnom spore viaže na schopnosť predložiť adekvátne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Výber dôkazných prostriedkov je na vôli sporovej strany. O tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané a ktoré nie, rozhoduje súd

svojej voľnej úvahy. Obsahom záruky na spravodlivý súdny proces z pohľadu oprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie tejto voľnej úvahy súdu. Týmto limitom je požiadavka, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo vykonanie iných dôkazov nepostavilo účastníka konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s jeho odporcom v súdnom spore (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Feldbrugge proti Holandskou z roku 1986).

  1. Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne dostatočne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada vyplývajúca z čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 Základných princípov CSP a to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kraska proti Švajčiarsku z
  2. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). 21.

§ 185ods.

1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

  1. Dokazovanie je časť civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie poznatkov o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú uplatnený nárok. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, majúcej základ v ústavnom princípe nezávislosti súdov. Táto zásada vyplývajúca z čl. 15 Základných princípov CSP, normatívne vyjadrená v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov robí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 729 s.).
  2. Najvyšší súd v uznesení zo
  3. mája 2019 sp. zn. 4Cdo/100/2018 uviedol, že ,,procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch a dôkazoch rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument,

ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument,

ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument,

ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada tzv. opomenuté dôkazy takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť“. Totožný názor vyplýva aj z uznesenia najvyššieho súdu z

  1. októbra 2019 sp. zn. 5Cdo/202/
  3. Vzhľadom na uvedené dôvody dovolací súd konštatuje, že dovolateľka dôvodne namietala porušenie jej procesných práv v takej intenzite, ktorá znamená porušenie jej práva na spravodlivý proces zaručený čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v súlade s § 449 ods. 2 CSP, lebo nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením odvolacieho súdu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 CSP). Z dôvodu rozhodnutia z procesných dôvodov, dovolací súd vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 CSP neposudzoval. 25.

§ 439

CSP dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný okrem prípadov, ak

  1. a)od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý,
  2. b)ide o nerozlučné spoločenstvo

§ 77

a dovolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

  1. Vydanie uznesenia o náhrade trov konania v konkrétnej výške je jednostranne závislé od existencie právoplatného rozhodnutia vo veci. Zrušením rozsudku odvolacieho súdu uznesenie o výške náhrady trov konania ako závislé rozhodnutie stratilo svoj podklad. Bez nadväznosti na predchádzajúce (zrušené) rozhodnutie by zostalo uznesenie o výške náhrady trov konania osamotené, strácalo by rozumný zmysel, čo by zároveň odporovalo princípu právnej istoty (sp. zn. 4Obdo7/2018, 3Obo/9/2017). Závislým výrokom môže byť nielen dovolaním dotknutý výrok, tvoriaci súčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia v danej veci (R 73/2004).
  2. Súd prvej inštancie uzneseniami č. k. b5-24c/9/2020-160 z
  3. júla 2024 a č. k. B5-24C/9/2020-211 zo
  4. septembra 2024 právoplatne rozhodol o výške trov konania. Vzhľadom na zrušenie rozhodnutia vo veci samej, dovolací súd zrušil aj závislý výrok o trovách konania v súlade s § 449 ods. 1 CSP. 28.

§ 455

CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

  1. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie na základe procesných návrhov sporových strán, žalovanej doručiť žalobný návrh, s poskytnutím lehoty na vyjadrenia, vrátane procesného poučenia (§ 160 CSP) a na základe ustálenia zisteného skutkového stavu vo veci samej rozhodnúť (§ 455 CSP).
  2. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd v novom rozhodnutí vo veci samej (§ 453 ods. 3 CSP).
  3. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
  4. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.