1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva
1 písm. a) Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí konanom
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného C. L. odmieta. Odôvodnenie Okresný súd Komárno (ďalej tiež „okresný súd“) rozsudkom z 29. mája 2025, sp. zn. 4T/81/2024, uznal obvineného C. L. za vinného z prečinu ublíženia na zdraví
1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva
1 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že: „dňa 13. apríla 2024 v presne nezistenom čase okolo 23:30 hod. v obci L., pred pohostinstvom „Y. U.“ bezdôvodne slovne napadol poškodeného R. F. nar. XX. M. XXXX tým, že mu povedal: „Čo nadávaš na cigáňov a čo nadávaš na mňa“, a po čom mu poškodený povedal, že nič také nepovedal, udrel poškodeného jedenkrát pravou rukou, ktorú mal zovretú v päsť do pravého ramena, po čom si poškodeného svojou ľavou rukou pridržal za jeho bundu a opätovne ho udrel jedenkrát pravou rukou, ktorú mal zovretú v päsť do oblasti nosa, po čom sa poškodený z miesta snažil utiecť preč, pričom sa potkol a spadol na zem, a kým sa zo zeme postavil, tak ho obvinený dobehol a kopol ho jedenkrát zospodu do oblasti sánky, dôsledkom čoho poškodenému R. F. spôsobil stredne ťažké zranenia, a to pomliaždenie čela v strede s podkožným krvným výronom veľkosti 4x4 cm a povrchovou ranou veľkosti 1 cm a pomliaždenie nosa so zlomeninou nosových kostičiek bez posunu kostných úlomkov s dobou liečby a práceneschopnosti v trvaní 3 týždne, čím mu spôsobil stredne silné bolesti hlavy, čela a nosa v trvaní päť dní a následne najmenej dva dni menšie bolesti s opuchom nosa, krvácaním z nosa a stratou čuchu po dobu najmenej desať dní.“ Za to okresný súd obvinenému uložil
1 Trestného zákona, s použitím § 37 písm. h) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona, § 56 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona úhrnný peňažný trest vo výmere 800 eur.
3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, súd ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov.
1 Trestného poriadku súd uložil obvinenému povinnosť zaplatiť poškodenému Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom Panónska cesta 2, Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 35 937 874, titulom náhrady škody sumu 96,68 eur. Proti rozsudku okresného súdu podal obvinený odvolanie, ktoré Krajský súd v Nitre (ďalej tiež „krajský súd“) uznesením zo 14. októbra 2025, sp. zn. 1To/53/2025, zamietol ako nedôvodné
Proti vyššie uvedenému uzneseniu krajského súdu podal obvinený dovolanie vo svoj prospech prostredníctvom obhajcu JUDr. Gergelyho Pšenáka podaním z
1 písm. c), písm.
jeho názoru bol tento jediný priamy usvedčujúci dôkaz vyvrátený jeho vlastnými tvrdeniami a obhajobou prednesenou v konaní. Zároveň poukázal na to, že súd vykonal výsluch viacerých svedkov, ktorých výpovede
neho nielenže nepotvrdili a nepreukázali pravdivosť výpovede poškodeného, ale súčasne ani nevyvrátili jeho tvrdenia. Obvinený preto vyslovil názor, že vykonané dokazovanie neposkytovalo dostatočný podklad pre prijaté skutkové závery súdu. V tejto súvislosti uviedol, že výpoveď poškodeného považuje za motivovanú snahou o odplatu za výroky, ktoré mali zaznieť v skupinovej komunikácii prostredníctvom aplikácie Messenger. Obvinený ďalej namietal, že súd svojimi úvahami fakticky prenášal dôkazné bremeno na jeho osobu, keď od neho vyžadoval, aby preukázal svoju nevinu. Zdôraznil, že v súlade so základnými zásadami trestného konania je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu preukázať vinu obvineného zákonným spôsobom, nie povinnosťou obvineného preukazovať svoju nevinu. V tejto súvislosti uviedol, že požiadavku na preukázanie „alibi“ by bolo možné považovať za relevantnú v prípade existencie viacerých, prípadne aspoň jedného nezávislého svedka, ktorý by ho mohol na mieste skutku identifikovať. V posudzovanej veci je však
jeho názoru dôkazná situácia odlišná, keďže približne dvadsať osôb, ktoré sa mali v rozhodnom čase nachádzať na mieste údajného útoku, nepotvrdilo jeho prítomnosť ani pred skutkom, ani po ňom.
obvineného uvedené zistenia podporujú jeho tvrdenia o tom, že sa na mieste skutku nenachádzal, a súčasne spochybňujú tvrdenia poškodeného,
ktorých mal byť prítomný na mieste činu a dopustiť sa konania, ktoré bolo právne kvalifikované ako trestný čin. Z uvedených dôvodov zastával názor, že vykonané dokazovanie neumožňovalo bez dôvodných pochybností prijať záver o jeho vine. Obvinený ďalej uviedol, že nezákonnosť napadnutých rozhodnutí sa
jeho názoru nevzťahuje len na výrok o vine a treste, ale aj na výrok o náhrade škody. Argumentoval, že osobe, ktorej nebolo preukázané spáchanie skutku, ktorý možno právne kvalifikovať ako trestný čin, nemožno bez splnenia zákonných podmienok uložiť povinnosť na náhradu škody. S poukazom na uvedené skutočnosti zastával názor, že súd síce vykonal dokazovanie, avšak vykonané dôkazy vyhodnotil jednostranne, výlučne v jeho neprospech. Takýto postup obvinený označil za nezlučiteľný s princípmi právneho štátu a spravodlivého procesu. V trestnom konaní sa
jeho názoru uplatňuje zásada in dubio pro reo, teda zásada, že v prípade pochybností je potrebné rozhodnúť v prospech obvineného, ktorej aplikácia je
neho v prejednávanej veci namieste. Zároveň zdôraznil zásadu ultima ratio, keď v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 84/08 platí, že trestné právo má byť použitím ako prostriedok poslednej možnosti a nemožno ho aplikovať tam, kde skutok nie je dostatočne preukázaný alebo kde je možné vec riešiť inými právnymi prostriedkami. Záverom uviedol, že krajský súd sa
jeho názoru napriek uvedeným námietkam v podstate stotožnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa, pričom neprihliadol dostatočne na jeho odvolacie argumenty. Obvinený skonštatoval, že odôvodnenia rozhodnutí oboch súdov vykazujú rovnaké nedostatky, keď nerešpektujú zásady trestného konania, najmä zásadu zákonnosti a zásadu spravodlivého hodnotenia dôkazov, a preto je potrebné posudzovať ich závery v ich vzájomnej súvislosti. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutia sú
názoru navrhovateľa výsledkom nezákonného postupu oboch súdov v rámci rozhodovacieho procesu, v dôsledku čoho sú naplnené ním uplatnené dovolacie dôvody. Na základe vyššie uvedeného obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd jeho dovolaniu vyhovel a rozhodol, že napadnutým rozsudkom okresného súdu a uznesením krajského súdu boli porušené zákonné ustanovenia zodpovedajúce dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. c), písm.
1 písm. c), písm. g) a písm. i), avšak obsahovo uplatňuje námietky výlučne skutkového charakteru. Zároveň poukázala na to, že obvinený opakovane namietal nesprávne zistenie skutkového stavu, jednostranné hodnotenie dôkazov, nedôveryhodnosť poškodeného, ako aj skutočnosť, že svedkovia ho na mieste činu nevideli. Tieto tvrdenia však
nej majú výlučne skutkový charakter a smerujú k tomu, aby dovolací súd prehodnotil vykonané dôkazy, doplnil dokazovanie a zmenil skutkové závery súdov nižších stupňov, pričom takýto postup nie je v dovolacom konaní prípustný. Prokurátorka ďalej zdôraznila, že dovolací súd nie je oprávnený vstupovať do skutkových zistení súdov nižších stupňov ani opätovne hodnotiť dôkazy, keďže jeho úlohou je posudzovanie právnych, a nie skutkových otázok. Záverom skonštatovala, že dovolanie obvineného je založené výlučne na skutkových námietkach, ktoré nie sú prípustné v konaní o dovolaní a nenapĺňajú žiadny z dovolacích dôvodov
1 písm. c), písm.
c) Trestného poriadku, keďže je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
Spisový materiál bol predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“) na rozhodnutie o podanom dovolaní 23. apríla 2026 a vec napadla na rozhodnutie do senátu 2T, ktorý
Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2026 v tom čase účinnom rozhoduje v zložení JUDr. Dana Wänkeová, JUDr. Beáta Javorková a JUDr. Marián Mačura. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre jeho podanie a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
c) Trestného poriadku, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
Trestného poriadku. Dovolací súd, ale zároveň zistil, že obvineným uplatnené dôvody dovolania
1 písm. c), písm.
Zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku. Z toho vyplýva, že v prípade, ak chybám vytýkaným v dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného poriadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania
Trestného poriadku a ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne
c) Trestného poriadku, alebo zamietne
1 Trestného poriadku bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku. Ak, ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom
1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný právne uplatniteľný dôvod dovolania, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku, dovolací súd dovolaniu vyhovie postupom
a nasledujúcich ustanovení Trestného poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu [viď k tomu bližšie uznesenie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 120/2012]. V dovolaní spísanom a podanom prostredníctvom obhajcu obvinený ďalej nepodradil jednotlivé dovolacie námietky pod konkrétne dôvody dovolania v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku, tieto iba označil a v ďalšom bola preto táto kvalifikovaná činnosť - namiesto obhajoby - úlohou najvyššieho súdu. Hoci obvinený formálne uplatnil viacero dovolacích dôvodov
1 písm. c), písm.
1 písm.
Nestačí, ak podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pokiaľ v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu (pozri napr. odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 51/2014). Zároveň je potrebné uviesť, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené, v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku), a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
Trestného poriadku (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 120/2012-I). Povedané inými slovami pri zisťovaní dôvodov dovolania dovolacím súdom je rozhodujúca ich vecná špecifikácia dovolateľom a nie ich označenie
K teoretickým východiskám uplatnených dovolacích dôvodov dovolací súd uvádza, že v prípade dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku je nutné zistenie, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom však
vyššie citovanej zákonnej dikcie tohto ustanovenia dovolací súd správnosť a úplnosť zisteného skutku nemôže skúmať a meniť. V prípade tohto dovolacieho dôvodu dovolanie neslúži na revíziu skutkových zistení vykonaných súdom prvého stupňa a odvolacím súdom (to je možné len na základe dovolania podaného ministrom spravodlivosti
3 Trestného poriadku), t. j. v dovolaní nie je prípustné právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne a ani hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu. Zistený skutkový stav môže dovolací súd posudzovať len z pohľadu nesprávneho právneho posúdenia skutku v skutkovej vete meritórneho rozhodnutia ustálenej súdmi prvého a druhého stupňa alebo nesprávneho použitia iného hmotnoprávneho ustanovenia (resp. právneho predpisu, ak má priamy vzťah k právnemu posúdeniu skutku), ale nikdy samotné skutkové zistenie, ktoré je obsahom skutkovej vety meritórneho rozhodnutia a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť. Teda vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa vyjadrenému v tzv. skutkovej vete meritórneho rozhodnutia môže v dovolaní obvinený (rovnako tak generálny prokurátor) uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nie však námietky skutkové (primerane R 57/2007-II., S 3/2011, R 47/2014-II., R 14/2015-III.). V tomto ohľade treba v zásade uviesť, že pokiaľ obvinený namieta hodnotenie vykonaných dôkazov, pričom poukazuje na to, že výpovede svedkov nepotvrdzujú vierohodnosť výpovede poškodeného ani nevyvracajú skutkové tvrdenia dovolateľa prezentované v rámci obhajoby, a zároveň spochybňuje skutkové závery, ku ktorým súdy dospeli na podklade vykonaného dokazovania, ide o námietky smerujúce proti správnosti zisteného skutku, ktorý je výsledkom hodnotenia vykonaného dokazovania, teda že skutok tak, ako bol zistený súdmi v pôvodnom konaní, bol zistený nesprávne a neúplne, čo je však vylúčené z preskúmavania dovolacím súdom. Dovolací súd sa týmito námietkami preto meritórne nemohol zaoberať, keďže to vylučuje priamo Trestný poriadok. V tomto ohľade dovolací súd poukazuje na ustálenú súdnu prax,
ktorej ani dovolateľom tvrdený extrémny nesúlad právoplatne zisteného skutku s vykonanými dôkazmi nenapĺňa dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku a pochybenia skutkovej povahy v podstatných okolnostiach sú uplatniteľné len ministrom spravodlivosti v rámci dovolacieho dôvodu
3 Trestného poriadku (R 14/2015). Obdobne pokiaľ dovolateľ namieta, že z vykonaného dokazovania nebolo jednoznačne preukázané, že dovolateľ spáchal skutok a dôkazné pochybnosti mali súdy vyložiť v prospech dovolateľa použitím zásady in dubio pro reo, tak dovolací súd uvádza, že použitie tejto zásady, ktorá vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 4 Trestného poriadku, prichádza do úvahy len vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie (R 37/1971) a teda táto zásada sa týka iba skutkových zistení, čo však nemôže byť predmetom skúmania dovolacieho súdu pri dovolaní podanom obvineným. Z obsahu podaného dovolania vyplýva, že obvinený vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uvedenému v § 371 písm. i) Trestného poriadku neuplatnil námietky právneho charakteru, ale iba námietky skutkové, ktorými zjavne vybočil z rámca tohto dovolacieho dôvodu. Pokiaľ teda obvinený namietal, že mu nebola spoľahlivo a bez akýchkoľvek pochybností preukázaná vina zo skutku uvedeného v tzv. skutkovej vete rozsudku okresného súdu, a domáhal sa uplatnenia zásady v pochybnostiach v prospech obvineného (in dubio pro reo), tak tieto jeho námietky sú skutkovej povahy a ako už bolo vyššie uvedené, skutkové námietky spochybňujúce správnosť a úplnosť zistenia skutku nie je prípustné účinne namietať v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku. Záverom dovolací súd uvádza, že pokiaľ sa k niektorej z uplatnených dovolacích námietok výslovne nevyjadril, považoval ju za nepodstatnú vzhľadom na vyššie ním uvedené skutočnosti a argumenty, na základe ktorých by nemohla taká námietka spôsobiť iné rozhodnutie dovolacieho súdu o podanom dovolaní. Na základe uvedených skutočností dovolací súd zistil, že podaným dovolaním nebol splnený žiadny dôvod dovolania
1 Trestného poriadku, a preto na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného
c) Trestného poriadku odmietol. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.