Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1CdoR/2/2026 Identifikačné číslo spisu: 4122206511 Dátum vydania rozhodnutia: 24.06.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Erika Šobichová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 187

CSP za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov (ods. 1). Dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd (ods. 2). 2.

1. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je zrejmé, že tvrdenie otca o nezákonnosti získaného dôkazu (predmetného znaleckého posudku) z dôvodov, ktoré v odvolaní uvádza, nemajú žiadne opodstatnenie. Z nijakého ustanovenia zákona nevyplýva, že by účastníci mohli navrhovať dôkazy iba na pojednávaní, môžu tak robiť kedykoľvek v priebehu konania a to aj písomne, až dovtedy, kým súd neukončí dokazovanie. Konanie o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu však navyše je nenávrhovým konaním, v ktorom ako vyplýva z ustanovení Civilného mimosporového poriadku, je povinnosťou súdu zistiť skutočný stav veci a za tým účelom je súd povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci. Odvolateľom vytýkaný postup súdu, ktorý akceptoval návrh právnej zástupkyne matky na vykonanie znaleckého dokazovania (ak by aj bol vykonaný mimo otvoreného pojednávania), preto v žiadnom prípade nemohol mať za následok nezákonnosť získania dôkazu - znaleckého posudku, keďže je irelevantné, či návrh na vykonanie tohto dôkazu predložila matka v konaní písomne, alebo ústne pred súdom, alebo o vykonaní takéhoto dôkazu rozhodol súd aj bez návrhu. Keďže potom tento znalecký posudok podaný v konaní o rozvod manželstva je nepochybne relevantným dôkazom i v tomto konaní, správne postupoval súd prvej inštancie v predmetnej veci, pokiaľ tento dôkaz vykonal i v prejednávanej veci, pričom to urobil spôsobom ustanoveným zákonom (zo zápisnice z pojednávania konaného dňa
3. 2024 vyplýva, že obsah znaleckého posudku bol riadne oboznámený na pojednávaní). Z vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ ide o uvedenú odvolaciu námietku, súd prvej inštancie nijako nepochybil a nedošlo k žiadnemu porušeniu práv otca maloletého. 2.
4. Ďalej odvolateľ namietal, že súd náležite nevykonal dokazovanie a nezistil skutkový stav vo vzťahu k matke a jej zdravotnému stavu a s tým súvisiacej spôsobilosti matky na výkon rodičovských práv a povinností k maloletému, súd

neho pochybil, keď vychádzal výlučne z vyššie označeného znaleckého posudku, ktorý odporuje všetkým ostatným dôkazom. Otec navyše vytýka znaleckému posudku nielen nezákonnosť, ale i nesprávnosť tvrdiac, že pod vplyvom tohto znaleckého posudku sú diagnózy matky popierané, zľahčované a označované za prekonané, keď znalecký posudok reálne spravil z matky ako doživotného psychiatrického pacienta s viacerými diagnózami (trvalými), zdravého človeka (škodlivé užívanie ako dočasné, prekonané), pričom

neho základný omyl znaleckého ústavu, resp. protizákonnosť jeho posudku

názoru otca spočíva v tom, že jeho predmetom a úlohou nebolo spätné posudzovanie zdravotného stavu matky, ale zisťovanie jej súčasného zdravotného stavu. 2.

1. Odvolací súd však názor otca nezdieľa. Je celkom nepochybné, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočne širokom rozsahu, ktorý zodpovedá závažnosti tejto otázky v kontexte zistených okolností prípadu a dostatočne preskúmal zdravotný stav matky (i otca), čo vyplýva i z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa
3. 2024, ktorý obsahuje aj výpočet vykonaných dôkazov. Súd vychádzal teda nielen zo znaleckého posudku, ktorého závery otec v odvolaní spochybňuje, ale i z obsahu všetkých relevantných listinných dôkazov, i keď znalecký posudok č. 40/2023 bol jedným z hlavných dôkazov, na ktorom súd založil svoje rozhodnutie. Práve znalecký posudok predstavuje totiž významný dôkazný prostriedok v otázkach, kam odborné znalosti súdu nesiahajú a pokiaľ tento spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti, ako tomu bolo v uvedenom prípade, niet dôvodu, aby si súd bez relevantných dôvodov (aké tu však nevyšli najavo) urobil ohľadom psychického zdravia účastníka konania iný záver než vyplýva z posudku na to špecializovaného odborníka. Uvedená skutočnosť však neznamená, že by súd v danom prípade nebol vzal do úvahy ostatné vykonané dôkazy, vrátane skorších lekárskych správ týkajúcich sa zdravotného stavu matky, ktoré potvrdzujú jej nadužívanie alkoholu v minulosti.
4. Pokiaľ otec potom v odvolaní namietal, že matka nespĺňa osobnostné a zdravotné predpoklady na vykonávanie osobnej starostlivosti o maloletého, toto zo súdom vykonaného dokazovania nevyplýva. Skutočnosť, že matka v minulosti preukázateľne trpela abúzom alkoholu, nemá aktuálne vplyv na spochybnenie jej rodičovských kompetencií. Absencia spôsobilosti starať sa o maloleté dieťa na strane matky nebola v konaní preukázaná, naopak, súdom ustanovený znalecký ústav v posudku uviedol, že obaja rodičia sú na to dostatočne kompetentní, dokonca práve na strane otca bolo znalcom konštatované menej vyzreté rodičovské správanie najmä vo vzťahu spolupráce s druhým rodičom a horším oddeľovaním svojich potrieb od potrieb dieťaťa. 3.
5. Matkin zdravotný stav bol preskúmaný i súdnymi znalcami z odboru psychiatrie, ktorí u nej nezistili chronický alkoholizmus. V období 02-06/2022 bola u matky diagnostikovaná porucha psychiky a správania spôsobená užívaním alkoholu, ktorá bola hodnotená ako syndróm závislosti. Pri znaleckom posúdení a komplexnom zvážení klinickej symptomatiky, priebehu úzkostnej poruchy a tetánie, ale aj reakcie na liečbu a absencií dlhodobých zdravotných a sociálnych následkov závislosti, sú znalkyne toho názoru, že sa jednalo o škodlivé užívanie alkoholu. Od absolvovania protialkoholickej liečby vyšetrovaná abstinuje, čo preukazujú aj lekárske a laboratórne vyšetrenia. Odvolací súd pripomína, že znalkyne z odboru psychiatria vo svojich záveroch vychádzali nielen z osobných vyšetrení matky ale i z jej zdravotnej dokumentácie a podrobne vysvetlili dôvody, pre ktoré prijali svoje závery, a to práve v kontexte i skorších lekárskych správ a nálezov, spolu s objasnením dôvodov, pre ktoré sa tieto závery od nich čiastočne odchyľujú. Preto ani neobstojí odvolací argument otca, že by mal súd pochybiť tým, že zamietol návrh otca na výsluch znalca (požadovaný otcom z dôvodu existencie množstva pochybností a rozporov medzi predmetným znaleckým posudkom a ostatnými dôkazmi). Aj

názoru odvolacieho súdu bolo vykonávanie takéhoto ďalšieho dôkazu nehospodárnym. Tvrdenia odvolateľa, že súd nevzal do úvahy skoršie lekárske správy a neposúdil ostatné významné súvislosti sú nepodložené, naopak, súd práve prostredníctvom znaleckého ústavu, teda na to zriadeného špecializovaného vedeckého a odborného pracoviska disponujúceho hlbokými vedomosťami v špecializovaných odboroch - tu psychológie a psychiatrie, podrobne preskúmal a vyhodnotil zdravotný stav matky zo všetkých významných hľadísk a z vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že u matky nie sú prítomné žiadne patológie, ktoré by ju zo starostlivosti o syna mali vylučovať. 3.

1. Skutočnosť, že v minulosti matka mala výrazné problémy s alkoholom ju nemôže v súčasnosti bez ďalšieho vylúčiť z jej úlohy aktívneho rodiča, keď táto dlhodobo abstinuje a psychologické ani psychiatrické vyšetrenia znalcov nezistili u nej aktívnu závislosť od alkoholu ani zmeny osobnosti, ktoré by svedčili pre depriváciu či degradáciu osobnosti v dôsledku dlhodobého konzumu alkoholu, ani u nej neboli zistené riziká ohrozenia života maloletého a napokon ani neboli súdom zistené počas konania žiadne nedostatky v starostlivosti o dieťa, ktorú matka aj aktuálne vykonáva. 3.
2. Vychádzajúc z uvedeného a reagujúc na odvolaciu argumentáciu otca je treba uzavrieť, že odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé zvrátiť napadnuté rozhodnutie, pričom v danom prípade aj

názoru odvolacieho súdu výsledky vykonaného dokazovania opodstatňujú prijatie záveru, že zverenie maloletého J. do striedavej osobnej starostlivosti predstavuje vhodný model osobnej starostlivosti a zodpovedá najlepšiemu záujmu maloletého dieťaťa, ktoré má vybudované silné citové väzby k obom svojim rodičom, zároveň bola preukázaná osobnostná i zdravotná spôsobilosť oboch rodičov, ktorí na výchovu syna disponujú dostatočnými rodičovskými kompetenciami i vhodnými bytovými podmienkami a obaja rodičia aj majú záujem starať sa o maloleté dieťa. Rozhodnutím súdu tak tiež nepochybne bude rešpektované i právo maloletého J. na výchovu a starostlivosť zo strany oboch rodičov a jeho právo na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi, ktorých má rovnako rád. Ako tiež správne zdôvodnil i súd prvej inštancie, bydliská rodičov sú navyše neďaleko od seba, a i toto poskytuje vhodný priestor pre realizovanie striedavej osobnej starostlivosti, ktorá maloletého nezaťaží a umožní mu profitovať z výchovy a prítomnosti oboch jeho rodičov. 3.4.

názoru odvolacieho súdu niet žiadneho dôvodu považovať rozhodnutie prvoinštančného súdu za arbitrárne, nepreskúmateľné či prekvapivé ako tvrdí odvolateľ. Z napadnutého rozhodnutia jasne vyplýva, z akých dôkazov súd vychádzal, čo nimi zistil, aké závery z dôkazov vyvodil a na čo pri rozhodovaní prihliadal, pričom jeho úvahy sú konkrétne, zrozumiteľné a dostatočne presvedčivé. Súd sa náležite riadil zákonom stanovenými kritériami, prihliadol na všetky rozhodujúce skutočnosti a posúdil vec zo všetkých významných hľadísk, predovšetkým z hľadiska najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa v tom najširšom zmysle a berúc do úvahy i nezastupiteľnú úlohu matky i otca v živote dieťaťa. Odvolací súd nezistil procesné pochybenia, ktorými by mal byť otec na jeho právach účastníka konania dotknutý. 3.

1. Pokiaľ ide o výrok, ktorým súd oprávnil oboch rodičov maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok, vyhodnotil odvolací súd i v tejto časti odvolanie ako nedôvodné, nakoľko súd matku nemal dôvod vylúčiť ani z uvedených práv, keď na to nezistil žiadne relevantné dôvody, odhliadnuc od skutočnosti, že vo vzťahu k uvedeným právam otec nie je predmetným rozhodnutím súdu nijako ukrátený vzhľadom na to, že úplne rovnaké práva boli priznané obom rodičom maloletého. 3.
2. Za rovnako správny považoval napokon odvolací súd i výrok o výživnom, ktorý vychádzal zo zistenia, že životná úroveň rodičov je približne rovnaká a preto počas trvania striedavej osobnej starostlivosti nebol dôvod na určenie vyživovacej povinnosti niektorému z nich. Keďže otec v odvolaní neuviedol vo vzťahu k výroku o výživnom žiadnu takú odvolaciu argumentáciu, s ktorou by sa musel odvolací súd osobitne vysporiadať a ani súd nezistil pochybenia týkajúce sa tohto rozhodnutia, preto i v tejto časti vyhodnotil odvolanie ako nedôvodné. 3.
3. Záverom uviedol, že ďalšie argumenty odvolateľa už odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, keď i

konštantnej judikatúry tak národných ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov. 3.8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol

§ 396ods.

1 CSP a § 52 CMP. 4. Proti predmetnému rozsudku podal dovolanie otec. Dovolanie podal z dôvodov

§ 420písm.

f) CSP. Dovolateľ namietal vo vzťahu k bodu

1. rozsudku odvolacieho súdu, že nedostatočným a nepreskúmateľným spôsobom čiastočne reprodukuje odvolanie a doplnenie 1., pričom väčšinu znenia odvolania a doplnenia
2. v texte rozsudku vynecháva a opomína, preto nemohol ani rozhodnúť o odvolaní a doplnení odvolania zákonne a ústavne konformným spôsobom. To ani nedodržal, keď v celom znení napadnutého rozsudku na podrobnú argumentáciu navrhovateľa z odvolania a z doplnenia
3. nereagoval a ani o nich nerozhodol. Tento základ je teda pre posúdenie veci absolútne nedostatočný, nepreskúmateľný nepodložený ani môže byť akceptovateľný. Z napadnutého rozsudku nevyplýva ako sa odvolací súd vysporiadal s odvolaním a doplnením 1, keď tieto podania nepremietol do textu napadnutého rozsudku. Krajský súd si tak v rámci bodu
4. povyberal určitú časť argumentácie navrhovateľa a tú previedol do rozsudku. Odvolateľ vôbec nevie a nie je zrejmé ako odvolací súd rozhodol o navrhovateľom uplatnenom odvolacom dôvode

§ 365ods.

1 písm. f) CSP a

§ 62ods.

1 CMP. Krajský súd tak porušil ustanovenie § 387 ods. 3 CSP a § 220 ods. 2 CSP a § 393 ods. 2 CSP. 4.

1. Ďalej poukázal na bod
2. napadnutého rozsudku, že odvolací súd v tomto bode nepreskúmateľným spôsobom čiastočne reprodukuje doplnenie
3. pričom znenie doplnenia
4. v texte rozsudku v celom rozsahu vynecháva a opomína. Rovnako v tomto smere považoval toto zdôvodnenie za nepreskúmateľné, neakceptovateľné. 4.
5. Ďalej tiež poukázal na bod
6. napadnutého rozsudku, odvolací súd v tomto bode nedostatočným, nepreskúmateľným spôsobom čiastočne reprodukuje doplnenie 3., pričom v texte rozsudku ho v celom rozsahu vynecháva, opomína, nepremietol ho do rozsudku v rámci skutkového stavu rozhodnutia, čo tvorí základ pre samotné posúdenie a preskúmanie veci. Z tohto dôvodu je aj tento záver nedostatočný, nepreskúmateľný a nepodložený. Nevyplýva ako sa odvolací súd vysporiadal s doplnením
7. odvolania, keď toto podanie ani nepojal do textu napadnutého rozsudku. 4.
8. Rovnako poukázal na bod
9. napadnutého rozsudku, pričom v tomto bode nedostatočným a nepreskúmateľným spôsobom čiastočne reprodukuje doplnenie 4., pričom v rámci skutkového stavu ho nepreniesol do rozhodnutia, čo tvorí základ pre samotné posúdenie preskúmania veci, v tomto smere je tiež rozhodnutie nepreskúmateľné, nepodložené a zmätočné. 4.
10. Poukázal na ustanovenia § 220 ods. 2, § 393 ods. 2 a § 387 ods. 3 CSP. S poukazom na uvedené ustanovenia je zrejmé, že napadnutý rozsudok a rovnako ako aj rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňa ani základné atribúty a predpoklady dané všeobecne záväznými predpismi.
11. V druhej časti dovolania poukazuje na body
12. a
13. napadnutého rozsudku. Navrhovateľ nerozumie a z napadnutého rozsudku nie je preskúmateľné z akých konkrétnych dôvodov odvolací súd názor otca nezdieľa, keď odvolanie, doplnenie 1., doplnenie 2., doplnenie
14. a hlavne celé doplnenie
15. odignoroval a týmto formálne a to v prospech odporcu a v prospech neznámych páchateľov, ktorí znalecké dokazovanie v prospech odporcu a jeho spätného protiprávneho vyliečenia zmanipulovali. Navrhovateľovi nie je zrejmé, že ako môže senát Krajského súdu v Trnave poprieť citovaný len 1 zo stoviek argumentov navrhovateľa k predmetu a úlohe znaleckého dokazovania, keď ide o objektívny fakt vyplývajúci z dotknutého uznesenia Okresného súdu Nitra k ustanoveniu znaleckého ústavu a taktiež zo znaleckého posudku ako takého. Ide teda o popieranie objektívnej reality a faktov. Navrhovateľ sa ďalej pýta o aké iné listinné dôkazy ide, keď celý rozsudok súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu je založený len na jednom znaleckom posudku, pričom všetky správy J.. Ľ. Y. boli prispôsobené a deformované dodatočne výlučne na základe tohto znaleckého posudku. Naopak všetky navrhované dôkazy, výsluchy znalcov, dodatočné splnenie edičnej povinnosti J.. P.G. T. a ďalšie množstvo dôkazov bolo odmietnutých a popretých len preto, aby sa náhodou neohrozilo alebo nevyvrátilo znalecké dokazovanie, ktoré malo za úlohu dodatočne spätne a hlavne protiprávne vyliečiť odporcu z viacerých psychiatrických diagnóz. 5.
16. Vo vzťahu k bodu
17. napadnutého rozsudku uviedol, že odvolací súd opakovane svojvoľne a nepreskúmateľne pojednáva o abúze alkoholu, sám vychádza zo zjavne protiprávne zmanipulovaného znaleckého skúmania v zmysle doplnenia
18. a doplnenia
19. na základe ktorého prišlo protiprávne k spätnej zmene psychiatrických diagnóz odporcu na dočasnú novú diagnózu: ,,škodlivé užívanie“. Odvolací súd formálne a bez dôvodov opakuje to, čo uviedol súd prvej inštancie, pričom vôbec nereaguje na odvolanie a hlavne doplnenia odvolania, ktoré podrobne preukazujú presný opak. Odvolací súd nezaujíma zdravotný stav odporcu a bezpečnosť maloletého. 5.
20. Ďalej poukázal na bod
21. rozsudku, pričom po preštudovaní doplnenia
22. je z citovaného bodu
23. zrejmé, že ide o obhajobu autora znaleckého posudku, pričom odvolací súd dokonca opakuje a cituje závery z predmetného znaleckého posudku. Vysvetlenie znalkýň je nepreskúmateľné a protiprávne. Navrhovateľ od Krajského súdu v Trnave očakával, že v kontexte doplnenia
24. sám odvolací súd nariadi pojednávanie a sám vykonal výsluch dotknutých znalcov, po tom, čo je napísané v doplnení
25. a v doplnení
26. Skutočný stav veci a skutkový stav veci však v tomto súdnom konaní zrejme nemožno zistiť a nemožno ani vykonať výsluch znalcov, pretože by sa náhodou zistila pravda. 5.
27. Vo vzťahu k bodu
28. napadnutého rozsudku uviedol, že v kontexte navrhovaného vykonaného dokazovania je tento záver rovnako nepodložený, pretože sám odvolací súd vo viacerých svojich rozhodnutiach pojednával o miere nebezpečenstva a riziku zlyhania odporcu a o dôkladnom preverovaní zdravotného stavu odporcu. 5.
29. Vo vzťahu k bodu
30. rozsudku odvolacieho súdu uviedol, že odmieta prijať nepreskúmateľný a nepodložený argument, že v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé zvrátiť napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie. Poukázal na to, že ignoroval odvolanie
31. doplnenia odvolania. Navrhovateľ s poukazom na argumentáciu uvedenú v dovolaní žiada prieskum skutkových zistení dovolacím súdom aj v kontexte kontroly postupu odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie. 5.
32. V tretej časti dovolania vo vzťahu k bodu
33. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že tento je nepreskúmateľný, nepodložený a zmätočný. K bodu
34. napadnutého rozsudku uviedol, že navrhovateľovi nie je zrejmé ako odvolací súd vyhodnotil uvedené skutočnosti a predmet skúmania, keď sa s odvolacími argumentmi navrhovateľa vôbec nezaoberal. 5.
35. K bodu
36. uviedol, že ide o formálny odsek rozsudku, ktorý sa opakuje vo väčšine rozhodnutí odvolacích súdov. 5.
37. K bodu
38. rozsudku uviedol, že tento je nedôvodný, nepodložený, pretože v prípade zohľadnenia odvolania a doplnenia by odporca nemal šancu ani na výkon striedavej osobnej starostlivosti o maloletého, t.j. ide o únik od reality. Na základe uvedeného došlo k porušeniu článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 5.
39. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvej inštancie bol zrušený a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil aj náhradu trov dovolacieho konania.
40. K dovolaniu podal písomné vyjadrenie kolízny opatrovník. Uviedol, že kolízny opatrovník nemá v kompetencii posudzovať a vyjadrovať sa k procesným postupom a úkonom súdu. 6.
41. K dovolaniu sa písomne vyjadrila matka. Navrhla, aby bolo dovolanie otca zamietnuté. Otec porušenie svojho procesného práva na spravodlivý proces vidí v údajnej absencie riadneho odôvodnenia, avšak neuvádza konkrétne skutočnosti s ktorými sa súdy údajne nevysporiadali. Len z kontextu dovolania je zrejmé, že otec nie je spokojný s výsledkami vykonaného dokazovania ohľadne aktuálneho zdravotného stavu jej ako matky. Ohľadne jej zdravotného stavu bolo vykonané rozsiahle dokazovanie množstvom odborných dôkazov, nie laických tvrdení otca. Bolo jednoznačne preukázané, že je lepším rodičom a je v záujme dieťaťa, aby vykonávala starostlivosť o maloletého vo väčšom rozsahu ako otec. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že osobné záujmy otca a jeho nenávisť voči nej sú na prvom mieste pred záujmami maloletého dieťaťa. Otec vytýka odvolaciemu súdu, že v odôvodnení rozhodnutia necituje celé texty v doplnení odvolania zo dňa
43. 2025 a
46. Odvolací súd správne konštatoval, že otec v doplneniach odvolania zotrvával na svojej argumentácii, ktorú uvádzal v odvolaní, opakovane poukazoval na údajné diagnózy matky, poškodzovanie otca a jeho rodiny v súvislosti s inými súdnymi konaniami, na nesprávnosť znaleckého posudku, jeho rozpor s predchádzajúcimi stanovenými diagnózami, jeho nezákonnosť. V doplneniach odvolania neuvádzal žiadne nové rozhodné skutočnosti, ktoré by viedli k zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie. Otec tiež namieta aj postup súdov, ktoré zamietli jeho návrh na doplnenie dokazovania výsluchom znalcov, odvolací súd odôvodnil prečo sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že vykonanie takéhoto dôkazu by bolo nehospodárne. Nesúhlas otca so závermi znalcov a iných odborníkov a jeho nesúhlas s postupom odvolacieho súdu ho neoprávňujú ku krivému obviňovaniu k spochybňovaniu dôvodnosti existencie odvolacieho súdu. 6.
47. Kolízny opatrovník doložil do spisu podanie zo dňa
50. Dňa
52. 2026 sa na základe predvolania dostavili obaja rodičia maloletého dieťaťa spolu s maloletý J., pričom maloletý prišiel v sprievode matky, ktorá v uvedenom týždni vykonáva s maloletým J. striedavú starostlivosť. Rozhovor s maloletým bol vykonaný bez prítomnosti rodičov. Vzhľadom na nízky vek maloletého a jeho mentálnu vyspelosť maloletý J. nedokázal na kladené otázky primerane a rozvinuto odpovedať. Komunikácia s maloletým prebiehala v pokojnej atmosfére, pričom na odľahčenie situácie bol rozhovor vedený hravou formou. Maloletému bola sprístupnená krabica s hračkami z ktorej si vybral autíčka, čo napomohlo nadviazanie kontaktu. Maloletý J.Ť. vedel uviesť, že na rozhovor prišiel s mamou a že otec sa nachádza vonku. Rozhovor sám aktívne nerozvíjal, prevažne odpovedal stručne na položené otázky. Vzhľadom na obmedzené verbálne prejavy maloletého a jeho vek v cielenom rozhovore nepokračovali. V rámci voľnej hry preukázal primerané schopnosti, vedel pomenovať farby, počítať, pričom preukázal primeranú orientáciu a vývin zodpovedajúci jeho veku.
53. V danom prípade je dovolanie podané vo veci starostlivosti súdu o maloletých. Konanie v tejto veci je od
54. júla 2016 upravené v C. m. p.

§ 2ods.

1 C. s. p. sa na konania

tohto zákona použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže ustanovenia § 76 a § 77 C. m. p. neustanovujú inak, dovolací súd na konanie o dovolaní otca aplikoval ustanovenia C. s. p. 7.1. Najvyšší súd príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C. s. p.) účastník, v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443 C. s. p.) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 C. s. p.) a či sú splnené podmienky

§ 429C. s.

p. v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie otca je čiastočne dôvodné. 7.2. Dovolateľ v dovolaní namietal prípustnosť dovolania z dôvodov

§ 420písm.

f) CSP. 7.

1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému rozhodnutiu vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti. 7.
2. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Preto má najvyšší súd posudzovať otázku prípustnosti dovolania v občianskom súdnom konaní skôr reštriktívne. 7.
3. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05 a aktuálne tiež IV. ÚS 481/2011). Na základe teoretických úvah, doterajších skúseností súdnej praxe a na základe rozhodovacej činnosti ESĽP sa určili dve základné úlohy, ktoré má dovolanie plniť: Náprava najzávažnejších procesných pochybení, t.j. zmätočných rozhodnutí. Zákon nerezignuje na požiadavku individuálnej spravodlivosti, dovolanie však pripúšťa len v prípade závažných procesných pochybení, t.j. vád zmätočnosti vymenovaných v § 420 CSP. Riešenie otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry. Dlhodobo je riešenie otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry vnímané ako podstatný prvok napĺňania princípu právnej istoty. Naplnením tejto úlohy plní dovolanie aj celospoločenskú funkciu.
4. Dovolanie prípustné

§ 420

CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 8.1. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu

§ 447písm.

1. f)CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). 8.2. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
2. f)CSP, sú:
3. a)zásah súdu do práva na spravodlivý proces a
4. b)nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 8.3. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). 8.4. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. uplatneným nárokom a obranou proti takému uplatneniu. Pritom všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces. (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 204/04). 8.5. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm.

1. f)CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď sp. zn. 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý proces. 8.6. V tomto smere dovolateľ namietal odôvodnenie napadnutého rozsudku, nevysporiadanie sa s námietkami z jednotlivých doplnení odvolania (doplnenia 1. až 4.), rozporuje tiež závery znaleckého dokazovania v kontexte navrhovaného a vykonaného dokazovania. 8.7. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. 8.8. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.
2. f)CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26., 5Cdo/57/2019, bod 9., 10.) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.). 8.9.

§ 62ods. 1 až 3 CMP odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci.

§ 63

CMP v odvolacom konaní možno uvádzať nové skutkové tvrdenia a predkladať nové dôkazné návrhy. 9.

§ 64

CMP odvolací súd nie je viazaný rozsahom odvolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu. 9.1. V súlade s § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu nižšej inštancie navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie súdu nižšej inštancie neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu odníma strane sporu možnosť uskutočňovať procesné práva a v konečnom dôsledku porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces (čo zakladá vadu konania

§ 431ods.

1 CSP v spojení s § 420 písm. f) CSP), pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov. 9.2.

ustanovenia § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 9.

1. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky je jedným z princípov, ktoré predstavujú súčasť práva na riadny a spravodlivý proces, ako aj pojmu právneho štátu, povinnosť súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť, s odkazom na ustanovenie § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu potom musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na druhej strane. Nepreskúmateľné rozhodnutie tiež nedáva dostatočné záruky pre to, že nebolo vydané v dôsledku ľubovôle a spôsobom porušujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivý proces. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, z ktorého nemožno zistiť, akým spôsobom súd postupoval pri posudzovaní rozhodných skutočností v prejednávanej veci, nevyhovuje zákonným požiadavkám, ktoré CSP kladie na obsah odôvodnenia rozhodnutia a v konečnom dôsledku takéto rozhodnutie zasahuje do základných práv účastníka súdneho konania, ktorý má nárok na to, aby bola jeho vec spravodlivo posúdená. Civilný súd je preto povinný svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, je povinný tiež zrozumiteľným spôsobom vysvetliť, ako a prípadne prečo sa určitou námietkou nezaoberal. Ak tak súd nepostupuje, porušuje právo účastníka konania na spravodlivý proces garantovaný článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 9.
2. Dovolací súd upriamuje pozornosť na to, že právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súdy po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení zistia skutkový stav (resp. v mimosporových konaniach skutočný stav) a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo, že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04). Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná (tu porovnaj § 185 ods. 1 CSP). Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečenie toho, aby sa zisťovanie skutkového (skutočného) stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 220 ods. 2 CSP a I. ÚS 350/08). 9.
3. Dovolací súd uvádza, že „pánom“ dokazovania je v súdnom konaní súd, on rozhoduje, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykonané budú a zisťuje skutkový/skutočný stav veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc súdu posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné, a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/2003.) Z ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že zásah do základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (I. ÚS 350/08). Možno v tejto súvislosti pripomenúť, že aj keď má strana sporu (účastník konania) procesné oprávnenie navrhovať dôkazy, súd nemusí vykonať každý ňou navrhnutý dôkaz. Súd však v rozhodnutí musí vysvetliť, prečo ho nevykonáva. Súd môže nevyhovieť návrhu strany na vykonanie dokazovania len z dôvodu, že navrhnutý dôkaz po a) sa týka skutočnosti, ktorá je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, b) nie je spôsobilý overiť alebo vyvrátiť tvrdenú skutočnosť a po c) je vzhľadom na nepochybné výsledky dokazovania vykonaného inými dôkazmi nadbytočný. Pokiaľ tieto dôvody nie sú dané, súd nevyhovením návrhu na vykonanie dokazovania koná spôsobom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 7Cdo/205/2019). 9.
4. V posudzovanom prípade súdy nižších stupňov, pokiaľ ide o odvolaciu námietku nevykonania dokazovania vo vzťahu k nevypočutiu znalca uvedenú požiadavku splnili. Súd prvej inštancie (bod
5. jeho rozhodnutia) zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, prečo tento návrh na vykonanie ďalšieho dokazovania zamietol, a to z dôvodu nadbytočnosti a nehospodárnosti, ktoré prevzal aj súd odvolací (bod 35.) s poukazom na rozhodovanie pri aplikácii § 387 ods. 1 a 2 CSP. Preto v tejto dovolacej námietke nemožno vzhliadať vadu zakladajúcu dovolací dôvod

§ 420písm.

1. f)CSP. 9.7. Neuniklo však pozornosti dovolacieho súdu, že dovolateľ v doplnení odvolania zo dňa 21. 03. 2025 v časti II. označenom ako nové dôkazné prostriedky (bod 90.) navrhol doplniť a vykonať nové dôkazy uvedené pod bodmi A. až R., čo sám odvolací súd aj konštatuje v bode 13. odôvodnenia: ,, v priebehu odvolacieho konania otec dňa 21.3.2025 doručil súdu ďalšie doplnenie odvolania ......zároveň navrhol doplniť a vykonať predložené dôkazy ( pripojenie a oboznámenie sa s ďalšími súdnymi spismi, lekárskymi správami a výsluchy svedkov )“. Zároveň však nikde v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd sa k týmto návrhom na vykonanie, resp. doplnenie dokazovania nevyjadruje, ani prípadne neuvádza, že tieto nie je potrebné už vykonať. Nepostačujúce je zdôvodnenia v bode 41. odôvodnenia, že ďalšie argumenty odvolateľa sú pre rozhodnutie vo veci nerozhodné. Tak ako už dovolací súd vyššie v odôvodnení uviedol, v prípade ak súd odmietne vykonať účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (v tomto smere pozri bod 9.4.). 9.8. Preto dovolaciemu súdu nezostalo iné, ako konštatovať porušenie práva na spravodlivý proces v tejto časti dovolania v zmysle § 420 písm.
2. f)CSP. Nerešpektovaním pravidla riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k navrhnutým dôkazom otca v odvolacom konaní, došlo v konaní k procesnej vade

§ 420písm.

f) CSP, ktorá zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale zároveň aj jeho dôvodnosť. Dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v súlade s ustanovením § 449 ods. 1 CSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP) s tým, že právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí je preň záväzný (§ 455 CSP). Odvolací súd sa v ďalšom vysporiada s uvedeným návrhom otca na vykonanie dokazovania.

1. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vec vráti odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).
2. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
3. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.