Obsah (11)

§ 143§ 155§ 420§ 421§ 447§ 262§ 429§ 419§ 431§ 440§ 455

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Cdo/175/2024 Identifikačné číslo spisu: 6112201073 Dátum vydania rozhodnutia: 16.06.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Gabriela Klenková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

žalovaného na jej oddelený majetok, resp. majetok rodičov. Žalobkyňa tvrdila, že boli použité na bežnú spotrebu domácnosti a udržanie zamestnania. Na pojednávaní nariadenom na odvolacom súde dňa 27. júna 2024 žalovaný uviedol, že plánovali žiť v Z., kde žalobca doteraz pracuje a kde sa narodila ich dcéra. Pokiaľ bola žalobkyňa v tom čase nezamestnaná, tak vlastne využívala príjmy alebo sociálne dávky ešte z predošlého zamestnania. Namietal, aby ho protistrana vykresľovala ako chudáka, ktorý nedokázal zarobiť a že pokiaľ žalobkyňa mala vyššie príjmy, tak tie mohla aj spotrebovať. Trval na tom, že suma 16 886,14 eura bola žalobkyni vyplatená v čase, keď už boli manželia, pričom

predpisov, ktoré pripojil do spisu, sa jednalo o pracovnoprávny nárok, ktorý bol vyplatený za obdobie predošlého pôsobenia žalobkyne do decembra 2006, pričom manželmi boli od októbra

1. Žalovaný bol toho názoru, že sa jednalo o odchodné, a teda pracovný nárok, ktorý mal byť zahrnutý do BSM. Navyše v tom čase, teda dňa
2. decembra 2006 žalobkyňa skončila v I. prácu na dobu určitú, a z toho dôvodu si ona v tom čase platila aj sociálne poistenie na Slovensku. Žalobkyňa nepreukázala, že by v rámci BSM boli spotrebované výdavky v sume 27 576,94 eura. Žalobkyňa bola zamestnaná v I. trikrát, a to v čase bezprostredne pred uzavretím manželstva a dva mesiace po uzavretí manželstva ako prekladateľka, potom tam pracovala ako asistentka od konca roku
3. Následne došlo k rozpadu manželstva a žalobkyňa v septembri 2008 odišla bývať do Ž. a od januára 2009 znova pracovala v I.. Žalovaný žil so žalobkyňou aj pred uzavretím manželstva a počas trvania manželstva mal prehľad o tom, aké boli výdavky žalobkyne v I., ktoré spochybňoval. Poukazoval na to, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil tie skutkové zistenia, ktoré mali spočívať iba v tom, že žalobkyňa predložila svoju vlastnú tabuľku výdavkov, ktoré žiadnym spôsobom objektívne nedokladovala, pričom boli vyššie ako výdavky, ktoré boli žalovanému známe v čase, keď ju navštevoval v I. počas trvania manželstva. Žalovaný navrhol, aby sa doplnilo dokazovanie týkajúce sa skutočných príjmov žalobkyne počas jej pôsobenia v I. za trvania manželstva, pretože sa domnieval, že mala popri mzde aj osobitný príplatok na usídlenie, ďalej na domácnosť, na manžela, na sťahovanie, pretože o takýchto príplatkoch on počas trvania manželstva vedel. Spochybnil odôvodnenosť výdavkov žalobkyne, ktoré sa týkali jej dvojnásobného sťahovania (Ž., I.), kde platby a ich zaúčtovanie neboli uvedené v časovej súvislosti, pričom nebol predpoklad, že by tieto platby uhrádzala sťahovacej spoločnosti cez niekoľko štátov v hotovosti. Ďalej spochybnil peňažné prostriedky na kúpu nového auta, ktoré nadobudla po rozvode manželstva a na rekonštrukciu domu manželkiných rodičov v Ž..

jeho názoru uvedené výdavky financovala z peňazí, ktoré vyberala v hotovosti počas manželstva. Žalobkyňa splácala úver vo výške milión eur, čo nasvedčovalo, že jej príjem bol dostatočne vysoký a nebol by problém s prikázaním nehnuteľností žalobkyni, ktorá by si mohla zabezpečiť prostredníctvom realitnej kancelárie predaj týchto nehnuteľností. Aj žalovaný síce vlastnil byt v Z., ale tento byt splácal z úveru, ktorý spotrebuje väčšinu jeho príjmu. Bez ohľadu na to, komu budú nehnuteľnosti prikázané do výlučného vlastníctva, navrhol, aby bola lehota na výplatu peňažných prostriedkov druhého manžela určená lehota aspoň 60 dní, aby nebol zaťažený v súvislosti so zabezpečením peňažných prostriedkov na výplatu. 2.

1. Žalobkyňa svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnila. Jej právna zástupkyňa navrhla rozsudok okresného súdu potvrdiť z dôvodu, že suma 16 866,14 eura nepredstavuje príjem patriaci do BSM. Žalobkyňa predložila potvrdenia od svojho zamestnávateľa týkajúce sa jej príjmov, pričom na účet U. I. v I. boli poukazované všetky príjmy z tohto zamestnania. Žalobkyňa sa domnievala, že preukázala zvýšené výdavky, ktoré súviseli so sťahovaním, ďalej na zamestnanie, na financovanie svojej matky v I., aby si žalobkyňa mohla v I. hľadať primerané uplatnenie. Pokiaľ v tomto čase manželia dosahovali nejaké príjmy, tieto príjmy aj spotrebovali vzhľadom na to, že každý z nich bol rozhodnutý spolužitie neobnoviť. Žalovaný v odvolaní namietal, že za spoločné prostriedky, nadobudnuté počas trvania manželstva treba považovať príjem žalobkyne, vyplatený jej zamestnávateľom v sume 16 866,14 eura, pretože predstavoval príspevky na sociálne poistenie, ktoré jej boli vrátené po skončení práce v X. C. Ú.. Odvolací súd považoval za správny záver súdu prvej inštancie, že nárok na výplatu vznikol v období rokov 2005 a 2006, čo nasvedčovalo, že išlo o výlučnú pohľadávku žalobkyne aj keď bola vyplácaná po uzavretí manželstva aj za dva mesiace po uzavretí manželstva. Nebol rozhodujúci čas výplaty, ale povaha vyplatených peňažných prostriedkov, odkladaných na sociálne zabezpečenie. Na tvrdenie žalovaného, že rozhodujúci bol okamih, kedy bol príjem vyplatený a nie kedy na výplatu tohto príjmu vznikol nárok, súd prvej inštancie správne neprihliadol a ani odvolací súd nemal dôvod doplniť dokazovanie vyžiadaním dôkazov od vtedajšieho zamestnávateľa žalobkyne. Pohľadávka žalobkyne z dôchodkového sporenia nepochybne vznikla skôr ako vzniklo BSM, išlo o peňažný majetok patriaci do jej výlučného vlastníctva, bez ohľadu na to, že sa manželia dohodli, že bude použitý na kúpu nehnuteľnosti. 2.
2. Odvolací súd považoval odvolanie žalovaného za čiastočne dôvodné týkajúce namietaného nesprávneho hodnotenia preukázania vynaloženia sumy 27 576,94 eura žalobkyňou, ktorú navrhol zahrnúť do masy BSM, lebo boli použité žalobkyňou na jej oddelený majetok. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že za sedem mesiacov, po odchode zo spoločnej domácnosti do Ž. a následne do I., spotrebovala sumu vo výške 44 717,52 eura na osobnú spotrebu, žalovaný sa domáhal, aby preukázala spotrebovanie sumy vo výške 27 576,94 eura, ktoré boli z uvedenej sumy vybraté účtu a kartou. Aj

názoru odvolacieho súdu mala uvedené výdavky žalobkyňa nielen identifikovať, ale aj preukázať. Už len samotný rozdiel v sume 17 140,58 eura, zodpovedal za sedem mesiacov priemernej spotrebe na bežné výdavky v sume 2 448 eur mesačne, ktorú bolo možno rozumne predpokladať aj z toho dôvodu, že žalobkyňa počas tohto sporného obdobia žila a pracovala v prostrední, ktoré jej nebolo neznáme. Žalobkyňa tiež nevyvrátila tvrdenie, že jej rodičia disponovali prístupom k bankovému účtu žalobkyne. Žalobkyňa použitie spornej sumy vo výške 27 576,94 eura na bežnú spotrebu, na sťahovanie a na udržanie zamestnania nepreukázala hodnovernými dôkazmi, naopak jej tvrdenia hodnoverne spochybnil žalovaný, preto odvolací súd polovicu z uvedenej sumy, vo výške 13 788,47 eura započítal (odrátal) do sumy, ktorú bol povinný na vyrovnanie podielov doplatiť žalobca žalobkyni, a to sumu 98 699,60 eura v lehote troch mesiacov (112 488,07-13 788,47=98 699,60). Išlo o spoločný príjem, ktorý bol použitý na oddelený majetok žalobkyne, na bývanie žalobkyne u jej rodičov v Ž., na kúpu auta, cestovanie a ubytovanie v I.. Žalovaný navrhoval, aby boli nehnuteľnosti prikázané do výlučného vlastníctva žalobkyne, ale v tej súvislosti neuviedol žiadne presvedčivé tvrdenia. Uviedol, že je samoživiteľ, býva v Z., v Č. X. má príjem zo zamestnania, má dvojité občianstvo. Žalobkyňa už vlastní viacero nehnuteľností na S. aj v I.. Pokiaľ strany sporu nemali o nehnuteľnosť záujem, bolo účelnejšie prikázať ich žalovanému, ktorý z predaja môže uhradiť svoj záväzok na vyrovnanie podielov voči žalobkyni. Uvedenú skutočnosť odvolací súd zohľadnil tým, že na splnenie peňažnej povinnosti voči žalobkyni stanovil žalovanému lehotu troch mesiacov. Vzhľadom na to, že zmenil rozsudok vo veci samej, rozhodol aj o súvisiacich výrokoch o trovách konania a o povinnosti strán sporu zaplatiť súdny poplatok. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanoveniami § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP. 3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej len „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. K spornej sume vo výške 16 866,14 eura namietal, že táto bola vyplatená žalobkyni počas trvania manželstva a následne použitá na kúpu nehnuteľností patriacich do BSM, pričom nemala byť považovaná za jej výlučný majetok. Tvrdil, že žalobkyňa nevedela jednoznačne označiť právny titul nadobudnutia tejto sumy a rovnako to nevysvetlili ani súdy. Preukázané bolo len to, že suma bola vyplatená počas manželstva, pričom nebola preukázaná žiadna okolnosť zakladajúca výnimku z BSM

§ 143Občianskeho zákonníka.

Žalobkyňa tvrdila, že išlo o prostriedky odkladané na sociálne zabezpečenie, pričom predložila listinu ,,Certificate“ v anglickom jazyku, ktorá

žalovaného dostatočne nešpecifikovala právny dôvod plnenia, ani dátum vzniku nároku. V tejto súvislosti namietal aj zásah do práva konať vo svojom jazyku

§ 155

CSP a porušenie práva na spravodlivý proces

§ 420písm.

f) CSP. Poukázal na to, že sama žalobkyňa vo vyjadrení z 24. júna 2024 uviedla, že išlo o príspevok

článku 12 § 2 prílohy VIII. Služobného poriadku, z čoho

neho vyplýva, že išlo o odchodné, nie o vrátenie dávok sociálneho poistenia. Zdôraznil, že nárok na takéto plnenie vzniká až pri odchode zo služby, teda až po skončení pracovného pomeru, a nie priebežne počas rokov 2005 a 2006, ako uzavrel odvolací súd. Odvolací súd preto

neho nelogicky a bez opory v dôkazoch posunul vznik nároku do obdobia pred skončením pracovného pomeru. Ak by nárok vznikol až koncom roka 2006, vznikal by už počas manželstva. K pojmu právneho nároku odkázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) sp. zn. IV. ÚS 84/2019 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/146/2008 a 3Cdo/174/2016, z ktorých vyvodzoval, že nárok vzniká až v okamihu, keď sa právo môže stať predmetom súdneho uplatnenia. Z uvedeného dôvodu preto namietal, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Ďalej uviedol, že od začiatku navrhoval uložiť edičnú povinnosť na predloženie listiny, ktorá by preukazovala dôvod plnenia a najmä dátum vzniku nároku, avšak súdy takúto listinu nezaobstarali a nevysvetlili, prečo sa odchýlili od znenia služobného poriadku. Namietal, že žalobkyňa pracovala v I. aj po uzavretí manželstva, a teda minimálne vo vzťahu k posledným dvom mesiacom pracovného pomeru musel nárok vzniknúť už za trvania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Súdy preto

neho nemohli bez riadneho preskúmania uzavrieť, že celá suma bola výlučným majetkom žalobkyne. Argument, že išlo o prostriedky dôchodkového charakteru,

neho nemal oporu v § 143 Občianskeho zákonníka. Poukázal aj na R 42/1972,

ktorého je pri výhre rozhodujúci okamih výhry, nie skorší moment, z čoho vyvodzoval analógiu, že rozhodujúci má byť okamih vzniku nároku a výplaty. Keďže nárok aj výplata nastali počas manželstva, suma mala

neho patriť do BSM. Prevzatie tvrdení žalobkyne bez dostatočného dôkazného podkladu predstavovalo

dovolateľa vadu

§ 420písm.

f) CSP. Zároveň namietal, že žalobkyňa svoje tvrdenia v priebehu konania opakovane menila. K prikázaniu nehnuteľností žalovanému namietal, že žalobkyňa pôvodne v žalobe aj v návrhu na mimosúdne vyporiadanie žiadala prikázať nehnuteľnosti sebe a žalovanému vyplatiť iba sumu vo výške 17 076 eur. Až neskôr, po vykonaní znaleckého dokazovania a po zistení ich hodnoty, začala žiadať, aby boli prikázané žalovanému.

žalovaného k tejto zmene postoja došlo preto, že pri reálnej hodnote nehnuteľností by musela vyplatiť výrazne vyšší podiel. On sám od začiatku nemal o nehnuteľnosti záujem. Za nedostatočný považoval aj argument, že žalobkyňa žije v I., keďže správu a prevod nehnuteľností je možné zabezpečiť aj zo zahraničia. Ak by vzdialenosť bola skutočným problémom, žalobkyňa by

neho pôvodne nežiadala ich prikázanie sebe. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7Co/112/2007,

ktorého treba skúmať mieru pričinenia sa o nadobudnutie, odkázanosť na nehnuteľnosť a solventnosť strán. Prvé kritérium

neho odvolací súd vyhodnotil v prospech žalobkyne len z dôvodu tvrdeného vkladu vo výške 16 866,14 eura. Ak by však táto suma patrila do BSM, bolo by uvedené kritérium vyrovnané. Druhé kritérium bolo neutrálne a tretie kritérium, teda solventnosť,

žalovaného vyznievalo v prospech žalobkyne, ktorá sama tvrdila, že zarábala výrazne viac a mala byť schopnejšia vyplatiť vyrovnací podiel. Súdy však aktuálne majetkové pomery žalobkyne riadne neskúmali. Odvolací súd sa

neho s touto argumentáciou relevantne nevysporiadal a neodôvodnil, prečo napriek tomu prikázal nehnuteľnosti žalovanému, čím ho považoval za arbitrárne a zaťažené vadou

§ 420písm.

f) CSP. Zároveň namietal aj cenu nehnuteľností, keď tvrdil, že odvolací súd prevzal cenu z rozsudku súdu prvej inštancie, vychádzajúcu z ocenenia v českých korunách, prepočítaného kurzom ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie.

neho mal odvolací súd cenu znovu prepočítať kurzom ku dňu svojho rozhodnutia. Ak tak neurobil, odchýlil sa

žalovaného od judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/176/2011 a 3Cdo/174/2012,

ktorej sa pri oceňovaní majetku v BSM vychádza zo stavu ku dňu zániku BSM, ale z ceny v čase vyporiadania, preto namietal dôvodnosť dovolacieho dôvodu

§ 421ods.

1 písm. a) CSP. Nesúhlasil ani s rozhodnutím o súdnom poplatku a o náhrade trov konania, pričom namietal dovolacie dôvody

§ 420písm.

1. f)aj § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP. Odvolací súd uložil obom stranám zaplatiť súdny poplatok po 3 083 eur, čo žalovaný považoval za nedostatočne odôvodnené. S poukazom na ustanovenie § 2 ods. 1 písm.
3. b)zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) mali súdy vysvetliť, prečo povinnosť zaplatiť súdny poplatok rozdelili medzi obe strany. Poukázal na judikát R 31/1972,

ktorého má význam, či navrhovateľ ešte pred podaním žaloby ponúkol vyporiadanie v tom istom znení, akého sa následne domáhal na súde, ako aj na judikát R 42/1972,

ktorého sa pri trovách konania o vyporiadanie BSM prihliada na procesný úspech strán aj na to, ako sa riešila otázka rozsahu a hodnoty BSM. Tvrdil, že úspech žalobkyne nemožno posudzovať paušálne, keďže počas konania menila svoje návrhy, spochybňovala hodnotu nehnuteľností a až následne začala žiadať ich prikázanie žalovanému. Za ďalšie významné okolnosti považoval správanie sa žalobkyne počas konania (nezúčastnenie sa posledného pojednávania pre dovolenku, nepripravenosť na dohodu, zavádzanie vo vzťahu k svojim príjmom a k pracovnému pomeru v I., zmena tvrdenia o pôvode peňazí na kúpu auta a o mesačných výdavkoch). Aj odvolací súd

neho napokon priznal, že časť deklarovaných výdavkov bola nadhodnotená. Uzavrel, že ak by boli nehnuteľnosti prikázané žalobkyni, hodnota majetku prikázaného žalobkyni by predstavovala sumu vo výške 204 941,05 eura a žalovanému sumu vo výške 619,80 eura, pričom po zohľadnení ďalších položiek by vyrovnací podiel v prospech žalovaného predstavoval sumu vo výške 114 674,51 eura. Ak by dovolací súd nevyhovel návrhu na prikázanie nehnuteľností žalobkyni, ale uznal by aspoň to, že suma vo výške 16 866,14 eura patrila do BSM, žalovaný navrhol znížiť sumu, ktorú má uhradiť žalobkyni, na sumu vo výške 90 266,53 eura. Vzhľadom na uvedené navrhol prikázať spoločné nehnuteľnosti žalobkyni a uložiť jej povinnosť zaplatiť žalovanému na vyrovnanie podielu sumu vo výške 114 674,51 eura a uložiť žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok z vyporiadania BSM a priznať žalovanému nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, odvolacieho a dovolacieho konania v plnom rozsahu. Eventuálne, ak by nehnuteľnosti prikázal do vlastníctva žalovaného, tak žiadal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie jej podielu sumu vo výške 90 266,53 eura; in eventum navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť v napadnutej časti výrokov II., III., IV., V. a VI. a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Dovolateľ zároveň navrhol odklad vykonateľnosti, keďže bez neho by musel na vyplatenie sumy vo výške 98 699,60 eura čerpať hypotekárny úver a zaťažiť nehnuteľnosti záložným právom. V prípade čo i len čiastočného úspechu dovolania, najmä v sume 16 866,14 eura, by mu vznikla zbytočná finančná strata na úrokoch a komplikácie pri nakladaní s nehnuteľnosťami, čo považoval za hrozbu značnej a ťažko napraviteľnej ujmy. Navrhol aj odklad právoplatnosti výroku o prikázaní nehnuteľností, aby nedošlo k predčasnej zmene vlastníckeho stavu a následným právnym či faktickým komplikáciám. Odklad by mal zabezpečiť zachovanie existujúceho stavu až do rozhodnutia o dovolaní. 3.1. Podaním z 3. decembra 2024 dovolateľ vzal späť návrh na odklad právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku odvolacieho súdu, pretože k odkladu nedošlo včas a žalovaný nemal inú možnosť ako splniť súdom uloženú povinnosť. Za účelom získania úveru na vyplatenie vyrovnacieho podielu inicioval prepis nehnuteľností, ktoré boli prikázané do jeho vlastníctva, a preto netrval na podanom návrhu. Dovolateľ v celom rozsahu zotrval na dovolacom petite, a to aj v rozsahu, že nehnuteľnosti mali byť prikázané do výlučného vlastníctva žalobkyne. Chcel však predísť zbytočným komplikáciám s opakovaným prepisom nehnuteľností. Zároveň vyhlásil, že v prípade prikázania nehnuteľností do výlučného vlastníctva žalobkyne poskytne plnú súčinnosť pri zapísaní žalobkyne ako výlučnej vlastníčky nehnuteľností. 4. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že návrh na odklad vykonateľnosti a právoplatnosti bol nedôvodný, keďže nebola daná pravdepodobnosť úspechu dovolania ako základná podmienka

CSP. Sporná suma 16 866,14 eura mala dopad na vyrovnací podiel len vo výške 8 433,07 eura, čo nepredstavuje výnimočný zásah odôvodňujúci odklad. Žalovaný mal dostatok času zabezpečiť si finančné prostriedky a jeho tvrdenia o ujme boli účelové. Naopak, ujma vzniká žalobkyni z dlhodobého zadržiavania finančných prostriedkov, preto navrhla návrh na odklad zamietnuť. Zdôraznila, že

§ 420písm.

f) CSP je dovolanie prípustné len vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane realizovať jej procesné práva v intenzite porušujúcej právo na spravodlivý proces. Tento dôvod nepredstavuje nesúhlas s rozhodnutím ani s hodnotením dôkazov. Dovolateľ namietal nedostatočné skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie, čo však

judikatúry (napr. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/26/2017) takúto vadu nezakladá. Ide len o polemiku s rozhodnutím, pričom žalobkyňa mala za to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces nedošlo. K otázke vyňatia sumy 16 866,14 eura uviedla, že v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP by muselo byť preukázané, že ide o právnu otázku, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolanie však neobsahovalo riadnu konkretizáciu právnej otázky riešenej odvolacím súdom, neuviedlo, ako ju odvolací súd riešil, ani neoznačilo konkrétne rozhodnutia, stanoviská alebo judikatúru, od ktorej sa mal odkloniť. Zároveň nevysvetlilo, ako mala byť táto právna otázka správne posúdená, absentoval teda základný predpoklad prípustnosti dovolania. Vo vzťahu k sume 16 866,14 eura dovolateľ tvrdil, že išlo o spoločné finančné prostriedky nadobudnuté počas manželstva. Súdy však správne vyhodnotili tieto prostriedky ako výlučný majetok žalobkyne, keďže išlo o plnenie z titulu dôchodkových práv za obdobie do skončenia pracovného pomeru (31. decembra 2006). Dovolateľ síce poukázal na čl. 12 Prílohy VIII. Služobného poriadku a označil toto plnenie za odchodné, ktoré by malo patriť do BSM s odkazom na R 42/1972, avšak z charakteru tohto plnenia ako súčasti systému dôchodkového zabezpečenia vyplýva, že išlo o výlučné prostriedky žalobkyne. Rozhodujúca bola ich povaha ako prostriedkov odkladaných na sociálne zabezpečenie, nie moment ich vyplatenia ani vznik nároku, ani ich následné použitie. Namietaný odklon od ustálenej rozhodovacej praxe napr. ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 84/2019 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/146/2008, 3Cdo/174/2016, nebol daný, keďže odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil na okamihu vzniku nároku, ale na právnej povahe predmetných prostriedkov. Rovnako odkaz na R 42/1972 nebol aplikovateľný, keďže sa týkal odlišného právneho režimu (odstupné, resp. iné majetkové plnenia), nie dôchodkových práv. Aby bola otázka relevantná

§ 421ods.

1 písm. a) CSP, musí ísť o jasne formulovanú právnu (nie skutkovú) otázku, ktorú odvolací súd riešil a na ktorej riešení založil svoje rozhodnutie, takáto otázka však v dovolaní absentovala. Dovolateľ v skutočnosti predložil len všeobecnú kritiku právneho posúdenia veci a výpočet namietaných nesprávností, bez riadneho vymedzenia dovolacieho dôvodu. Žalobkyňa sa preto v celom rozsahu stotožnila s právnymi závermi súdov a navrhla dovolanie odmietnuť

§ 447písm.

f) CSP.

jej názoru, nebol daný ani dovolací dôvod

§ 420písm.

f) CSP v súvislosti s rozhodnutím o prikázaní nehnuteľností žalovanému. Zo strany žalovaného išlo len o nesúhlas s rozhodnutím, nie o procesnú vadu znemožňujúcu realizáciu jeho práv. Žalovaný namietal nedostatočné vysporiadanie sa súdu s jeho argumentáciou. Takáto námietka by však bola relevantná len v prípade, ak by súd znemožnil žalovanému uplatňovať jeho procesné práva, čo sa nestalo. Žalobkyňa opakovane vysvetlila, prečo zmenila svoj pôvodný návrh a žiadala prikázať nehnuteľnosti žalovanému, teda že išlo o objektívne okolnosti (dlhodobý život v I., uzavretie manželstva, zabezpečenie bývania v I.). Táto zmena nebola účelová, ale vyplývala z vývoja pomerov počas 12 rokov trvajúceho konania. Nárast hodnoty nehnuteľností z 1 396 000 Kč na 5 000 000 Kč sa týkal oboch strán, pričom na nadobudnutí sa podstatne podieľala žalobkyňa, nemohla preto konať v zlej viere. Naopak, snažila sa o predaj nehnuteľností tretej osobe za výhodnú cenu, ktorý bol zmarený žalovaným. Prikázanie nehnuteľností žalovanému

nej zodpovedalo skutkovému stavu, aj právnemu posúdeniu. Súdy správne prihliadli na jeho väzby k Č. X. (bydlisko, práca) a na skutočnosť, že nehnuteľnosti sa nachádzajú v tejto krajine. Ak o ne nemal záujem, mohol ich predať, pričom predaj už v minulosti znemožnil práve on. Námietka nedostatočného odôvodnenia rozsudku nebola

žalobkyne dôvodná S odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 26/2017, nedostatočné odôvodnenie ani nesprávne právne posúdenie nezakladajú vadu

§ 420písm.

f) CSP. K cene prikázaných nehnuteľností uviedla, že dovolateľ tvrdil, že odvolací súd vychádzal z nesprávne určenej ceny nehnuteľností. Nesprávne však uviedol, že súd vychádzal z cien určených realitnými kanceláriami. V skutočnosti súdy vychádzali zo zhodného tvrdenia strán, ktoré na pojednávaní konanom dňa

1. októbra 2022 ustálili trhovú cenu nehnuteľností na 5 000 000 Kč a po prepočte kurzom 24,50 Kč/euro na sumu 204 081 eur. Dovolateľ namietal, že odvolací súd mal použiť kurz platný v čase vyhlásenia rozsudku, pričom odkázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/176/2011, 3Cdo/174/
2. Táto námietka však nebola dôvodná, keďže cena nehnuteľností bola medzi stranami dohodnutá a následne nebola zo strany dovolateľa spochybnená. Zároveň akcentovala, že zistenie ceny nehnuteľností v konaní o vyporiadanie BSM je otázkou skutkovou, nie právnou, pričom súd môže vychádzať zo zhodných tvrdení strán. Ak súdy vychádzali z dohody strán o cene vo výške 204 081 eur, nekonali v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. Dovolateľ pritom mal možnosť cenu nehnuteľností namietať už v odvolacom konaní, čo však neurobil. Odvolací súd nebol povinný dokazovať nesporné skutočnosti. Ani v tejto časti preto nebol daný dovolací dôvod

§ 421ods.

1 písm.

1. a)CSP. K súdnemu poplatku a náhrade trov konania uviedla, že v konaní nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by žalovanému znemožnil realizovať jeho procesné práva v intenzite porušujúcej právo na spravodlivý proces. V tejto časti odkázala na svoju predošlú argumentáciu. Odvolací súd správne vychádzal z § 2 ods. 1 písm.
2. b)zákona o súdnych poplatkoch a rozdelil poplatkovú povinnosť medzi obe strany. Rozhodnutie zodpovedalo individuálnym okolnostiam prípadu a tomu, že išlo o konanie o vyporiadanie BSM, kde sú poplatníkmi spravidla obe strany. Žalobkyňa už v priebehu konania zmenila návrh na prikázanie nehnuteľností žalovanému z objektívnych dôvodov (život v Belgicku, nemožnosť nehnuteľnosti užívať). Rozsudok z roku 2017, ktorým boli nehnuteľnosti prikázané žalovanému a trovy znášala každá strana sama, žalovaný nenapadol, čo potvrdzuje jeho súhlas aj s týmto usporiadaním. Pokiaľ išlo o dovolací dôvod

§ 421ods.

1 písm. a) CSP, dovolateľ nekonkretizoval právnu otázku ani nepreukázal odklon od ustálenej praxe. Odkazy na judikáty R 31/1972 a R 42/1972 neboli relevantné, týkali sa odlišnej právnej situácie najmä aplikácie § 150 OSP, pričom odvolací súd správne rozhodol o trovách konania

§ 262ods.

1 CSP. Neexistovali ani dôvody hodné osobitného zreteľa, aby trovy a poplatok znášala výlučne žalobkyňa. K mimosúdnemu vysporiadaniu nedošlo pre postoj žalovaného, jeho prieťahy a spochybňovanie zásadných otázok najmä sumy 16 866,14 eura. Tvrdenia žalovaného o prieťahoch a nesúčinnosti žalobkyne neboli dôvodné. Žalobkyňa predložila všetky relevantné dôkazy vrátane kompletných výpisov z účtov a potvrdení o príjmoch, ktoré boli súdom vykonané. Rovnako neobstojí tvrdenie o účelovej zmene výpovedí, prípadné nepresnosti napr. pri kúpe motorového vozidla boli riadne vysvetlené časovým odstupom a následne doplnené, nešlo o zavádzanie súdu. Žalobkyňa preto trvala na tom, že rozhodnutie o súdnom poplatku aj trovách konania bolo vecne aj právne správne a dovolacie dôvody neboli dané. Navrhla dovolanie zamietnuť ako nedôvodné, prípadne odmietnuť

§ 447písm.

f) CSP. Uplatnila si nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Na doplnené vyjadrenie žalobkyne podaním z

1. novembra 2024 k dovolaniu žalovaného, dovolací súd neprihliadal v súlade s § 436 ods. 3 CSP.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky

§ 429

CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je nielen procesne prípustné, ale aj dôvodné. 6.

§ 419

CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. 8.

§ 420

CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
3. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
4. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
5. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
6. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9.

§ 431

CSP dovolanie prípustné

§ 420možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 10.

§ 440CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

11. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.

1. f)CSP sú zásah súdu do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94). 12. Ustanovenie § 420 písm.
2. f)CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 13. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019, 4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý proces. 14. V preskúmavanej veci bolo predmetom konania vyporiadanie BSM, ktoré zaniklo rozvodom dňa 21. mája 2009. Do masy BSM boli odvolacím súdom zahrnuté vklady vedené na účte vo K. W.. S.. č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX vo výške 20,93 eura, na účte vedenom v U. I., č. účtu XXX/XXXXXXX/-XX vo výške 0,92 eura, vklad vedený na účte vedenom v U. I. č. ú. XXX-XXXXXXX-XX vo výške 838,20 eura a vklad vedený na účte v Č. č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX vo výške 619,80 eura. Ďalej boli do masy BSM zahrnuté nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. Z., okres D., vedené na LV č. XXX pozemok C-KN parcelného č. XXX/XX záhrada o výmere 864 m2, v podiele 1/1 a na LV č. XXX, pozemok C-KN parcelného č. XXX/XX ostatná plocha o výmere 2334 m2 v podiele 1/12 v zostatkovej hodnote 204 081 eur. Spornou a nezahrnutou do masy BSM zostala suma vo výške 16 866,14 eura, ktorá bola žalobkyni vyplatená po skončení pracovného pomeru v X. C. Ú. dňa 20. apríla 2007, teda za trvania manželstva, ktoré bolo uzavreté dňa 28. októbra 2006. 15. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu

§ 420písm.

f) CSP , dovolateľ namietal hodnotenie dôkazov, porušenie jeho práva konať v materinskom jazyku, nedostatočné odôvodnenie nielen k veci samej, ale aj k uloženiu poplatkovej povinnosti a k výroku o trovách konania, ako aj arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia.

1. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia bodu 16.
2. vo vzťahu k spornej otázke týkajúcej sa sumy 16 866,14 eura, sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého nárok na výplatu vznikol v období rokov 2005 a 2006, čo nasvedčuje, že išlo o výlučnú pohľadávku žalobkyne, aj keď bola vyplatená po uzavretí manželstva a aj za dva mesiace po uzavretí manželstva. Nebol rozhodujúci čas výplaty, ale povaha vyplatených peňažných prostriedkov odkladaných na sociálne zabezpečenie. K tvrdeniu žalovaného, že rozhodujúci je okamih, kedy bol príjem vyplatený a nie kedy na výplatu tohto príjmu vznikol nárok, súdy nižších inštancií nepovažovali za dôvodné doplniť dokazovanie vyžiadaním dôkazov od zamestnávateľa žalobkyne. V tejto súvislosti poznamenali, že pri vyporiadaní BSM vychádzali zo zásady rovnosti podielov oboch manželov na majetku, ktorý bol predmetom vyporiadania. Pohľadávka žalobkyne z dôchodkového sporenia nepochybne vznikla skôr ako vzniklo BSM. Ide o peňažný majetok patriaci do výlučného vlastníctva žalobkyne, bez ohľadu na to, že uvedené finančné prostriedky použili na kúpu nehnuteľností.
3. Dovolateľ nesúhlasil s prezentovaným názorom odvolacieho súdu. Tvrdil, že išlo o finančné prostriedky vyplatené z titulu dôchodkových práv za prácu v I. v období od
4. januára 2005 do
5. decembra
6. V konaní nebolo preukázané a presne zistené, ani ustálené, o aký charakter príjmu išlo. Akcentoval, že raz bol označovaný ako príjem zo sociálneho poistenia alebo dôchodkového sporenia. Nesporné však bolo, že uvedené finančné prostriedky boli použité na kúpu nehnuteľností v Z., v Č. X.. Navyše namietal predloženie listinného dôkazu v angličtine, ktorý dostatočne nešpecifikuje na základe akého nároku boli peňažné prostriedky vyplatené. Napokon

tvrdenia žalobkyne malo ísť o príspevok vyplatený na základe článku 12, § 12 prílohy VIII. Služobného poriadku. I napriek nespornosti ohľadne vyplatenia uvedenej sumy a jej použitia na kúpu spoločnej nehnuteľnosti za trvania manželstva, súdy nižších inštancií ju považovali za pohľadávku patriacu do výlučného majetku žalobkyne.

1. Formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia odvolacieho súdu sú upravené v ustanovení § 393 CSP. Popri tejto všeobecnej úprave umožňuje ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takom prípade sa môže obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Táto forma spĺňa požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia z pohľadu práva na spravodlivé konanie. Zákon však vyžaduje, aby aj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie. Povinnosťou odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Za podstatný je potrebné považovať taký argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M.,Ficová S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C.H. Beck, 2016, 1296 s.).
2. V preskúmavanej veci hodnotiaca úvaha odvolacieho súdu nezodpovedá zásadám formálnej logiky, z jeho odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym posúdením. I napriek viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkovým stavom odvolacím súdom (§ 442 CSP), dovolací súd má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), preto konštatuje, dôvodnosť namietanej vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.
3. Z nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 245/2022 z
4. septembra 2022 vyplýva, že zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí, ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 336/2019).
5. V danom prípade, ak v konaní žalovaný spochybňoval nezahrnutie vyplatenej sumy žalobkyni vo výške 16 866,14 eura počas trvania manželstva a BSM, bolo povinnosťou súdov nižších inštancií zo skutkových okolností ustáliť, kedy vznikol nárok a o aký druh príjmu išlo, či odchodné alebo príjmy zo sociálneho poistenia. V kontexte uvedeného dôvodil, že žalobkyňa si platila osobitne sociálne poistenie a dôchodkové poistenie v Slovenskej republike, o čom predložili listinné dôkazy. Od začiatku nemala záujem byť sociálne poistená v I., pričom vyplatenú sumu použila na kúpu spoločných nehnuteľností. Žalobkyňa pracovala v Bruseli ešte dva mesiace po uzavretí manželstva, preto bolo potrebné vysporiadať sa aj s touto otázkou, rozhodnou pre záver o rozsahu masy BSM. Navyše v konaní nebolo preukázané, že by došlo k zúženiu alebo k rozšíreniu rozsahu vecí patriacich do BSM. I napriek uvedeným uplatneným námietkam v odvolacom konaní však sporná suma nebola zahrnutá do masy BSM a odvolací súd sa dôsledne v zmysle § 387 ods. 3 CSP s nimi nevysporiadal. Len stotožnenie sa so záverom súdom prvej inštancie, neznamená splnenie povinnosti odvolacieho súdu vysporiadať sa so všetkými podstatnými uplatnenými námietkami stranou nielen v odvolaní, ale vysporiadať sa s námietkami vznesenými v priebehu konania, pokiaľ sa s nimi nevysporiadal súd prvej inštancie.
6. K namietanej arbitrárnosti dovolací súd uvádza, že ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach, napr. v uznesení sp. zn. III. ÚS 44/2022 z
7. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna) arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne, ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
8. Vo vzťahu k namietanému hodnoteniu dôkazov a k (ne)splneniu edičnej povinnosti žalobkyne dovolací súd uvádza, že uplatnenú námietku považoval za opodstatnenú. Najvyšší súd v uznesení zo
9. mája 2019 sp. zn. 4Cdo/100/2018 uviedol, že ,,procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch a dôkazoch rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument,

ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument,

ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument,

ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada tzv. opomenuté dôkazy takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť“. Totožný názor vyplýva aj z uznesenia najvyššieho súdu z

1. októbra 2019 sp. zn. 5Cdo/202/
3. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 332/09). Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,Dohovor“) totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada vyplývajúca z čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 CSP a to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku z
4. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).
5. Vo vzťahu k namietanému porušeniu ustanovenia § 155 CSP a edičnej povinnosti žalobkyne ohľadne preukázania z akého dôvodu jej bola suma vo výške 16 866,14 eura vyplatená, žalobkyňa predložila podanie ,,Certificate“ v anglickom jazyku, bez zabezpečenia jeho prekladu, pravdepodobne v spise na č. l.
6. K tomu dovolací súd uvádza, že právo konať pred súdom v jazyku, ktorému strana rozumie, vyplýva z čl. 12 ods. 1 ústavy, čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, ako aj je jedným z atribútov práva na spravodlivý súdny proces. V prípade predloženého dôkazu, ktorý je v inom ako v slovenskom jazyku s výnimkou českého jazyka, bolo povinnosťou súdu vyzvať stranu, ktorá dôkaz predložila, aby v určenej lehote zabezpečila preklad

osobitného predpisu (§ 51 ods. 5 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov). Predloženie dôkazov a podaní v štátnom jazyku sa zabezpečuje aj právo ostatných sporových strán, aby boli podania a dôkazy predkladané v jazyku, ktorému rozumejú. V prípade, že sporové strany v konaní preklad nezabezpečia, je povinnosťou súdu preklad listín a dôkazov zabezpečiť pribratím prekladateľa (§ 155 ods. 2 CSP). V danom prípade pokiaľ preklad uvedeného podania zabezpečila žalobkyňa, z uvedeného dôvodu nemohlo dôjsť k nesprávnemu procesnému postupu súdu a tým k porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy, preto uplatnená námietka je nedôvodná (m. m. sp. zn. 7Cdo/16/2013).

1. Za dôvodnú považoval dovolací súd namietanú nepreskúmateľnosť odôvodnenia namietaného rozhodnutia vo vzťahu k súvisiacim výrokom o povinnosti strán zaplatiť súdny poplatok za vyporiadanie BSM a o trovách konania (body
2. až
3. odôvodnenia), ktoré nespĺňa náležitosti odôvodnenia vyplývajúce z ustanovenia § 220 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP. Navyše zmena rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva ani z výrokovej časti napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k veci samej.
4. Vzhľadom na uvedené dôvody dovolací súd konštatuje, že dovolateľ dôvodne namietal existenciu vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, preto dovolanie je nielen procesne prípustné, ale aj dôvodné. Dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v súlade s § 449 ods. 1 CSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 a § 390 CSP). Vzhľadom na rozhodnutie o podanom dovolaní z procesných dôvodov, dovolací súd následne vecne neposudzoval uplatnený dovolací dôvod

§ 421ods.

1 CSP. 28.

§ 455

CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu. 29. V ďalšom konaní bude úlohou odvolacieho súdu opätovne prejednať a rozhodnúť o odvolaní žalovaného, vrátane