Najvyšší súd 6 Cdo 193/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu A. A., bývajúceho v G., proti ţalovanému J. M., bývajúcemu v Ţ., v dovolacom konaní zastúpenému JUDr. R. K., advokátom, so sídlom v Ţ., o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp.zn. 6 C 283/2002, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z
- januára 2010 sp. zn. 9 Co 356/2009, takto r o z h o d o l : Rozsudok Krajského súdu v Ţiline z
- januára 2010 sp. zn. 9 Co 356/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Ţilina rozsudkom z
- decembra 2006 č.k. 6 C 283/02-251 v spojení s uznesením z
- decembra 2006 č.k. 6 C 283/02-258, ktorým rozhodol o trovách konania, zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov k motorovému vozidlu typu AVIA-A 31,1 L, a prikázal ho do výlučného vlastníctva ţalovaného. Ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi na náhradu jeho spoluvlastníckeho podielu sumu 21 762,-- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalovaného zaviazal zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania a uloţil mu tieţ povinnosť zaplatiť trovy, ktoré vznikli štátu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe ţalobca a ţalovaný spolu s ďalšími piatimi osobami, ako účastníci zmluvy o zdruţení, získali uvedené motorové vozidlo spoločnou činnosťou jednotlivých členov zdruţenia, ktorá smerovala k splneniu účelu zdruţenia. V zmysle § 834 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) sa preto vec stala spoluvlastníctvom všetkých účastníkov, pričom podiely na majetku takto získanom boli rovnaké. Z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe v rámci vyporiadania majetku získaného členmi zdruţenia po jeho zániku, 6 Cdo 193/2010 2 ţalobca a ţalovaný nadobudli motorové vozidlo do podielového spoluvlastníctva, kaţdý v jednej polovici tak, ako to tvrdil ţalobca. Na trvanie podielového spoluvlastníctva nemali ţiaden vplyv ani právne úkony o prevode vlastníctva motorového vozidla uskutočnené ţalovaným v roku 2002 a následne jeho synom (kúpna zmluva z 2.11.2002, ktorou syn ţalovaného vykonal prevod na R. Š.). Tieto právne úkony povaţoval za absolútne neplatné v zmysle § 39 OZ, lebo boli vykonané v rozpore so zásadou, ţe nikto nemôţe na iného previesť viac práv neţ má sám a teda v rozpore s ustanovením § 123 OZ (prejav vôle ţalovaného a následne aj jeho syna smeroval k prevodu vlastníctva celej veci a nie iba k prevodu spoluvlastníckeho podielu). Keďţe v danej veci nešlo o obchodno-právny záväzkový vzťah (kúpne zmluvy neboli uzatvorené medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti), ale o vzťah občiansko-právny, prípadné nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka do úvahy neprichádzalo. Vychádzajúc zo záveru, ţe účastníci nadobudli predmet sporu do podielového spoluvlastníctva, ktorý právny stav sa nezmenil, ţalobe vyhovel. Podielové spoluvlastníctvo k motorovému vozidlu zrušil a prikázal vec za primeranú náhradu do výlučného vlastníctva ţalovaného. Vychádzal pritom zo zistení, ţe vec nie je moţné reálne rozdeliť a ţe po zániku zdruţenia ju uţíval a s ňou nakladal výlučne ţalovaný. Rozhodnutie o trovách konania, o ktorých okresný súd rozhodol osobitným uznesením, odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. Krajský súd v Ţiline rozsudkom z
- novembra 2007 sp. zn. 9 Co 82/2007, 9 Co 83/2007 na odvolanie oboch účastníkov rozsudok okresného súdu v spojení s jeho uznesením zmenil tak, ţe návrh ţalobcu v celom rozsahu zamietol a rozhodol o trovách konania. Uviedol, ţe v konaniach, v ktorých sa rieši otázka vlastníctva k veci, sa spravidla za účastníkov konania povaţujú všetci tí, ktorých práva a povinnosti k veci môţu byť rozhodnutím súdu dotknuté. Ak preto ţalovaný (jeho syn), hoci aj neplatnými právnymi úkonmi vykonal prevod vlastníctva k veci na tretiu osobu, nemoţno pristúpiť k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva bez toho, aby i vo vzťahu k tretej osobe bolo rozhodnuté o tom, či tu právo je a aké alebo nie je. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel preto k záveru o nedostatku vecnej legitimácie na ţalovanej strane, keď za účastníkov konania bolo treba označiť nielen ţalovaného, ale aj jeho syna M. M. a R. Š.. Rozsudok okresného súdu preto zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. O náhrade trov celého konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. 6 Cdo 193/2010 3 Na podklade dovolania, podaného ţalobcom, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením z
- augusta 2009 sp.zn. 4 Cdo 94/2008 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe doterajšia súdna prax je jednotná v tom, ţe návrh na zrušenie spoluvlastníctva a vykonanie vyporiadania je oprávnený podať v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 prvej vety OZ iba spoluvlastník veci a ţe účastníci konania o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva musia byť práve všetci spoluvlastníci. Pokiaľ preto krajský súd vychádzal zo skutkového zistenia okresného súdu, podľa ktorého predmet sporu predstavuje podielové spoluvlastníctvo A. A. (ţalobca) a J. M. (ţalovaný), kaţdého v rovnakom podiele, nemohol ţalobu pre nedostatok vecnej legitimácie na ţalovanej strane zamietnuť mylne sa domnievajúc, ţe o takejto ţalobe musí byť rozsudkom rozhodnuté aj vo vzťahu k ďalším dotknutým osobám. Za nie bezvýznamné tieţ povaţoval procesné pochybenie, ktorého sa krajský súd dopustil v tom, ţe záver o nesprávnom hodnotení rozhodujúceho dôkazu - svedeckej výpovede J. K. urobil len na základe prehodnotenia spôsobu, akým dôkaz hodnotil bez toho, aby tento zopakoval sám a prípadne ho aj porovnal s inými takto zhodnotenými dôkazmi. Čiastočne povaţoval rozsudok odvolacieho i za nepreskúmateľný. Krajský súd v Ţiline rozsudkom z
- januára 2010 sp. zn. 9 Co 356/2009 konajúc v intenciách zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. rozsudok okresného súdu v spojení s jeho uznesením o náhrade trov konania potvrdil a rozhodol o trovách odvolacieho konania. Stotoţnil sa so skutkovým záverom okresného súdu o existencii podielového spoluvlastníctva účastníkov k predmetu vyporiadania. Námietky ţalovaného o nedostatku vecnej legitimácie účastníkov v spore a o neexistencii podielového spoluvlastníctva povaţoval preto za nedôvodné. Keďţe vec nebolo moţné reálne rozdeliť, okresný súd správne prikázal vec za primeranú náhradu do výlučného vlastníctva ţalovaného. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 224 a § 142 ods. 2 O.s.p. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie ţalovaný. Navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K prípustnosti a dôvodnosti dovolania uviedol, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dňa
- mája 2010 mu bol doručený napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 28.1.2010 sp. zn. 9 Co 356/2009, z ktorého 6 Cdo 193/2010 4 odôvodnenia sa prvýkrát dozvedel, ţe o ţalobcom podanom dovolaní bolo uţ medzičasom rozhodnuté uznesením najvyššieho súdu, ktorý pôvodné rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu mu bolo doručené aţ následne
- mája
- V dôsledku tohto nesprávneho postupu súdu nemal moţnosť vyjadriť sa (či uţ na pojednávaní alebo písomnou formou) ku skutočnostiam, ktoré boli znovu predmetom odvolacieho konania, a ktorými sa odvolací súd pri svojom rozhodovaní v zmysle právneho názoru dovolacieho súdu prezentovaného v jeho uznesení zaoberal. Nemohol predkladať tvrdenia a dôkazy na svoju obranu, a tak ovplyvniť výsledok konania vo svoj prospech. Nemal tak moţnosť realizovať svoje práva garantované mu nielen ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (§ l, 3 a 6 O.s.p.), ale aj Ústavou Slovenskej republiky (najmä čl. 48). Ţalobca sa k dovolaniu ţalovaného nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal predovšetkým prípustnosť dovolania proti napadnutému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe je prípustné a súčasne i dôvodné. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p. Dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné (a súčasne dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O.s.p., ktoré spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací súd z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). 6 Cdo 193/2010 5 Ţalovaný v dovolaní netvrdil, ţe v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.; existencia vád tejto povahy ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. Zostávalo teda posúdiť, či konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p., existenciu ktorej dovolateľ v dovolaní výslovne namietal. Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Vo všeobecnosti pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým znemoţní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Súdna prax je jednotná v tom, ţe konanie pred súdom musí zabezpečiť pre účastníkov konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair process). Na zabezpečenie tejto 6 Cdo 193/2010 6 ochrany priznáva Občiansky súdny poriadok účastníkovi viaceré procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo účastníka dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve súdom zvoleným spôsobom (tomuto právu korešponduje povinnosť súdu rozhodnutie účastníkovi riadne doručiť). Toto právo je osobitne významné v prípade, keď nadriadený súd rozhodnutie súdu niţšieho stupňa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. V takomto prípade spravodlivý proces vyţaduje, aby účastník dostal príleţitosť oboznámiť sa s dôvodmi zrušujúceho rozhodnutia ešte pred tým, neţ niţší súd znovu vo veci samej rozhodne. V ďalšom konaní musí byť účastníkovi konania daná reálna moţnosť, aby mohol prípadne reagovať na skutkové a právne závery vyslovené v zrušujúcom uznesení súdu vyššieho stupňa. Len za splnenia tohto predpokladu môţe totiţ so znalosťou veci uplatňovať alebo brániť svoje práva a tak ovplyvniť výsledok konania vo svoj prospech. Ak preto súd v ďalšom konaní po zrušujúcom uznesení rozhodne vo veci samej skôr, neţ účastníkovi doručí zrušujúce rozhodnutie vydané súdom vyššieho stupňa, ide o postup, ktorý je porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie a je aj vadou, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa dovolacieho súdu v posudzovanej veci práve o takýto prípad ide. Z obsahu spisu totiţ vyplýva, ţe ţalovanému, resp. jeho právnej zástupkyni bolo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
- augusta 2009 sp. zn. 4 Cdo 94/2008, ktorým zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, doručené
- mája 2010, t.j. neskôr, ako krajský súd po tomto zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu znovu vo veci samej rozhodol (KS vydal rozsudok
- januára 2010). Týmto nesprávnym postupom odvolací súd znemoţnil ţalovanému včas sa dozvedieť dôvody rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré ho viedli k zrušeniu rozsudku krajského súdu. Ţalovaný tak nemal reálnu moţnosť v konaní pred odvolacím súdom reagovať na skutkové a právne závery uvedené v zrušujúcom uznesení a vyjadriť sa k nim. Bol teda vylúčený z moţnosti so znalosťou veci skutkovo a právne v ďalšom konaní argumentovať a tak ovplyvniť výsledok konania vo svoj prospech. Odvolací súd preto zaťaţil konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Navyše treba dodať, ţe postup odvolacieho súdu treba povaţovať za zmätočný, nemajúci oporu v príslušných ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku. 6 Cdo 193/2010 7 Rozsudok nadobúda účinky zaručujúce mu jeho nezmeniteľnosť a zároveň i zaväzujúcu moc za predpokladu, ţe bol riadne doručený a ţe ho uţ nemoţno napadnúť riadnym opravným prostriedkom (§ 159 ods. 1 O.s.p.). Obdobne, aj v prípade uznesenia, nastáva jeho záväznosť (ak sa uznesenie nevyhlasuje), okamihom jeho doručenia poslednému z účastníkov konania (§ 170 ods. 1 O.s.p.). Aj dovolacie konanie, v ktorom dovolací súd uznesením rozsudok odvolacieho súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie, je zavŕšené aţ doručením tohto rozhodnutia poslednému z účastníkov konania. Aţ týmto okamihom stráca pôvodný rozsudok odvolacieho súdu, ktorý bol zrušený, právoplatnosť. Ak táto podmienka splnená nie je (ako tomu bolo v posudzovanom prípade), nemôţe zatiaľ odvolací súd o odvolaní znovu rozhodnúť (bráni tomu prekáţka rozsúdenej veci). Ţalovaný teda opodstatnene namietal, ţe konanie pred odvolacím súdom je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ide o vadu konania, ku ktorej dovolací súd musí vţdy prihliadať (§ 242 ods. 1 O.s.p.) a pre ktorú musí napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu, včítane výroku o trovách konania, ako výroku závislého, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- júna 2011 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová