o náhradu nemajetkovej ujmy 165 504,88 EUR (4 986 000 Sk) s prísl. a o poskytnutie zadosťučinenia formou vyhlásenia a ospravedlnenia

Najvyšší súd 6 Cdo 149/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. F. L., CSc., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, advokátom so sídlom v Bratislave, Svätoplukova č. 28, proti ţalovanej Slovenskej republike, „zastúpenej“: 1/ Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné námestie. č. 13, 2/ JUDr. E. O., sudkyňou Krajského súdu v Bratislave, 3/ JUDr. H. Š., sudkyňou Krajského súdu v Bratislave a 4/ JUDr. M. J., sudkyňou Krajského súdu v Bratislave, o náhradu nemajetkovej ujmy 165 504,88 EUR (4 986 000 Sk) s prísl. a o poskytnutie zadosťučinenia formou vyhlásenia a ospravedlnenia, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 21 C 81/2006, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

1. apríla 2011 sp. zn. 7 Co 263/2009 a 7 Co 78/2010 takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
2. apríla 2011 sp. zn. 7 Co 263/2009 a 7 Co 78/2010 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I z
3. októbra 2008 č. k. 21 C 81/06-133 v spojení s opravným uznesením z
4. septembra 2009 č. k. 21 C 81/06-175 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“) rozsudkom z
5. októbra 2008 č. k. 21 C 81/06-133 v spojení s opravným uznesením z
6. septembra 2009 č. k. 21 C 81/06-175 zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 165 504,88 EUR a poskytnutia zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia a vo forme vyhlásenia o porušení jeho osobnostných práv rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z
7. júla 2006 sp. zn. 3 Cob 166/2006, ktorý podľa 6 Cdo 149/2011 2 neho obsahuje nepravdy o ňom. Zamietnutie ţaloby odôvodnil nedostatkom aktívnej legitimácie ţalobcu domáhať sa uplatnených nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003“), a to z dôvodu, ţe nebol účastníkom konania, v ktorom bol vydaný označený rozsudok. Ďalej odôvodnil zamietnutie ţaloby nepreukázaním predpokladov zodpovednosti za nemajetkovú ujmu v zmysle uvedeného zákona a aj nedostatkom pasívnej legitimácie na strane „odporkýň v 2/, 3/ a 4/ rade.“ Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie ţalobcu rozsudkom z
8. apríla 2011 sp. zn. 7 Co 263/2009 a 7 Co 78/2010 rozsudok súdu prvého stupňa i opravné uznesenie tohto súdu potvrdil. Potvrdenie prvostupňového rozsudku a opravného uznesenia odôvodnil vecnou správnosťou týchto rozhodnutí, stotoţňujúc sa aj s ich odôvodnením. K otázke účastníkov konania na ţalovanej strane uviedol, ţe aj keď ţalobca na pojednávaní 23.9.2008 výslovne trval na tom, ţe ţalovanou je len Slovenská republika, zastúpená jednak Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a jednak senátom Krajského súdu v Bratislave tvorenom sudkyňami JUDr. E. O., JUDr. H. Š. a JUDr. M. J., treba mať za to, ţe ţalované boli štyri subjekty, a to 1/ Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, 2/ Slovenská republika, zastúpená JUDr. E. O., 3/ Slovenská republika, zastúpená JUDr. H. Š. a 4/ Slovenská republika, zastúpená JUDr. M. J. Ďalej uviedol, ţe Slovenská republika je v konaniach podľa zákona č. 514/2003 Z. z. pasívne legitimovaným subjektom za predpokladu, ţe v jej mene koná orgán k tomu určený podľa § 4 tohto zákona. Týmto orgánom však nemôţu byť fyzické osoby, preto bol podľa neho správny právny záver súdu prvého stupňa, ţe ţalované 2/ aţ 4/, ktoré mali byť podľa petitu ţaloby zaviazané k plneniu ako fyzické osoby, neboli v konaní pasívne legitimované. Napokon vyslovil aj záver, ţe tým, ţe ţalobca označil za zástupcov štátu menované sudkyne, hoci neboli „aktívne legitimované“, stali sa tieto účastníčkami konania zo všetkými právami a povinnosťami z toho vyplývajúcimi. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Ţiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil vadami konania spočívajúcimi v tom, ţe v odvolacom konaní rozhodovali vylúčení sudcovia, ţe senát odvolacieho súdu bol nesprávne obsadený a ţe mu bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom. Za odňatie moţnosti konať pred súdom povaţoval to, ţe odvolací súd sa nezaoberal právnym 6 Cdo 149/2011 3 posúdením ním uplatnených nárokov aj z hľadiska ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Ţalovaná sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou (účastníkom konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 veta za bodkočiarkou O. s. p.) a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a §
9. Dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné (a súčasne dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O. s. p., ktoré spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací súd – ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom – z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.). V prejednávanej veci je daná existencia takejto vady a to vada vyplývajúca z ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo nezrozumiteľného podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a pod.). 6 Cdo 149/2011 4 Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. stanovuje povinnosť súdu riadne a presvedčivo odôvodniť rozsudok. Nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozsudku je porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie, pretoţe sa mu tým odníma moţnosť vnímať rozsudok ako logicky pochopiteľný celok a súčasne moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda moţnosť riadne konať pred súdom. Presvedčivosť odôvodnenia rozsudku znamená, ţe premisy uvedené v rozhodnutí rovnako ako aj závery, ku ktorým súd na základe týchto premís dospel, sú pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, vzájomne bezrozporné a spravodlivé. Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, v časti týkajúcej otázky účastníctva v konaní na ţalovanej strane nespĺňa poţiadavku presvedčivosti. Odvolací súd totiţ v záhlaví rozsudku označil na ţalovanej strane jeden subjekt (slovami „proti odporcovi“), a to Slovenskú republiku, zastúpenú štyrmi zástupcami – Ministerstvom spravodlivosti SR a sudkyňami Krajského súdu v Bratislave JUDr. E. O., JUDr. H. Š. a JUDr. M. J., no v rozpore s tým na strane 19 odôvodnenia rozsudku v prvom odseku uvádza, ţe v konaní išlo o štyroch ţalovaných, a to: 1/ Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, 2/ Slovenskú republiku, zastúpenú JUDr. E. O., 3/ Slovenskú republiku, zastúpenú JUDr. H. Š. a 4/ Slovenskú republiku, zastúpenú JUDr. M. J. Záhlaviu rozsudku o jedinom účastníkovi konania na ţalovanej strane odporuje aj odsek 3 na strane 20 odôvodnenia, v ktorom odvolací súd konštatuje správnosť právneho záveru súdu prvého stupňa, podľa ktorého „odporkyne v
10. aţ
11. rade“ nie sú pasívne legitimované v tomto konaní. Nesúladnosť odôvodnenia rozsudku napokon zakladá aj odsek 1 na strane 21, v ktorom odvolací súd vyslovuje záver, ţe sudkyne, označené ţalobcom za zástupkyne štátu, sa stali účastníčkami konania so všetkými právami a povinnosťami z toho vyplývajúcimi. Rozpornosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu v otázke účastníctva v konaní na ţalovanej strane, ktorá mala byť v konaní jasná a nespochybniteľná, je takej intenzity, ţe má za následok nerešpektovanie zákonnej poţiadavky na riadne (presvedčivé) odôvodnenie rozsudku a robí ho prakticky čiastočne nepreskúmateľným. Konanie pred odvolacím súdom tak bolo zaťaţené vadou znamenajúcou odňatie moţnosti ţalobcovi konať pred súdom. Pretoţe táto okolnosť zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť, dovolací 6 Cdo 149/2011 5 súd podľa § 243b ods. 1 O. s. p. rozsudok odvolacieho súdu, ako i rovnakou vadou postihnutý rozsudok súdu prvého stupňa (v záhlaví ktorého v spojení s opravným uznesením sa uvádza jeden účastník – odporca na ţalovanej strane, no vo výroku i v odôvodnení sa uvaţuje o odporkyniach 1/ aţ 4/) zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň, vzhľadom na uvedený dôsledok, povaţoval za nadbytočné zaoberať sa námietkou dovolateľa o tom, ţe na odvolacom súde rozhodovali vylúčení sudcovia, resp. ţe odvolací senát bol nesprávne obsadený. Za účelom efektivity ďalšieho konania povaţuje odvolací súd za potrebné uviesť nasledovné: Pokiaľ by v konaní na ţalovanej strane bola označená ako účastníčka konania Slovenská republika (štát) viackrát, teda ako ţalovaná 1/, ţalovaná 2/, ţalovaná 3/ ..., nebolo by takéto označenie správne. Išlo by o vadu ţaloby, na odstránenie ktorej (a obvykle aj na odstránenie s tým spojenej vady petitu ţaloby) je súd povinný vyzvať ţalujúcu stranu. Aj v prípade, ak by proti štátu boli jednou ţalobou uplatnené viaceré nároky jednotlivo spadajúce do pôsobnosti rôznych štátnych orgánov, alebo ak by bol proti štátu uplatnený nárok, ktorý by mohol byť posudzovaný podľa rôznych právnych predpisov a ktorý by tak mohol patriť do pôsobnosti rôznych štátnych orgánov, môţe štát ako ten istý subjekt mať procesné postavenie ţalovaného len jedenkrát. Ani štát, hoci má medzi subjektmi práva špecifické postavenie, nemôţe v konaní tvoriť sám so sebou spoločenstvo účastníkov, resp. z hľadiska hmotného práva nemôţe tvoriť sám so sebou napríklad dlţnícku solidaritu. Ak uplatnený nárok proti štátu môţe byť posudzovaný podľa rôznych právnych predpisov a spadať tak do pôsobnosti rôznych orgánov štátu, alebo ak uplatnené nároky sa týkajú pôsobnosti rôznych štátnych orgánov, nič nebráni, aby v konaní proti štátu ako jedinému ţalovanému vystupovali ako subjekty konajúce za štát (v jeho mene) všetky tie štátne orgány (prípadne aj právnická osoba oprávnená podľa osobitného predpisu), do pôsobnosti ktorých vec patrí, pričom kaţdý z nich bude konať v mene štátu ohľadne toho nároku, ktorý sa týka jeho pôsobnosti. Pri rešpektovaní poţiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozsudku musia byť z tohto odôvodnenia dostatočne zrejmé závery súdu o právnom posúdení jednotlivých nárokov a o ich opodstatnenosti či neopodstatnenosti. 6 Cdo 149/2011 6 Označenie správneho štátneho orgánu v ţalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciu štátu nesúvisí. Pasívna legitimácia je stav, ktorý znamená ţe subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva. K pasívnej legitimácii sa súd vyjadruje v rozhodnutí vo veci samej vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním. Existencia či neexistencia pasívnej legitimácie štátu ako hmotnoprávneho stavu nemá nijakú spojitosť so správnym procesným označením štátu ako účastníka konania na ţalovanej strane. Riadne označenie štátu ako ţalovaného účastníka konania je náleţitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať (§ 79 ods. 1 O. s. p.). Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť návrhu so súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom podľa § 43 O. s. p. V prípade, ţe ţalovaná strana síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani o nedostatok podmienky konania. Z ustanovenia § 21 ods. 4 veta prvá O. s. p vyplýva, ţe súd je povinný – bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu – zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom. Obsahové náleţitosti riadneho návrhu na začatie konania určuje § 79 ods. 1 O. s. p. Patrí medzi ne aj poţiadavka na „pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností“, t. j. na ich taký opis, ktorý umoţňuje individualizáciu skutkového deja (skutku) a slúţi tak k vymedzeniu predmetu konania po skutkovej stránke. Zo ţiadneho ustanovenia O. s. p. však nevyplýva povinnosť ţalobcu uviesť v návrhu (ţalobe) aj právnu charakteristiku opísaného skutku. Ak ţalobca napriek tomu uvedie v návrhu tzv. právny dôvod ţaloby, nie je to pre ďalší priebeh konania smerodajné, pretoţe súd pri svojom právnom posúdení veci nie je viazaný právnym názorom účastníkov. Zásada spravodlivej ochrany práv vyplývajúca z § 1 O. s. p. vyţaduje, aby sa súd zaoberal posúdením uplatneného nároku zo všetkých do úvahy prichádzajúcich právnych dôvodov, ak to umoţňuje ţalobcom opísaný skutok a výsledky vykonaného dokazovania. Kým pasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok na náhradu škody spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci môţe byť v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. len štát, pasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému 6 Cdo 149/2011 7 je uplatňovaný nárok na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je pôvodca neoprávneného zásahu do osobnostných práv. Pokiaľ by však k zásahu do osobnostných práv malo dôjsť časťou odôvodnenia rozhodnutia súdu, zastáva dovolací súd názor, ţe pasívne legitimovaným subjektom v konaní o ochranu osobnosti je v takomto prípade tieţ štát. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci je totiţ výsledkom výkonu súdnej moci – súdnictva, t. j. výkonu verejnej moci. Na tomto rozhodnutí sa podieľajú sudcovia ako predstavitelia súdnej moci, ktorí sú podľa § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v osobitnom vzťahu k štátu. Ak pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej moci je v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. štát, potom analogicky je štát pasívne legitimovaným aj v konaní o ochranu osobnosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv orgánmi verenej moci pri výkone tejto moci. Rovnako analogicky pri uplatňovaní takéhoto nároku koná za štát Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. V prejednávanej veci sa ţalobca domáhal ochrany proti (podľa jeho názoru) neoprávnenému zásahu do osobnostných práv, ku ktorému malo dôjsť časťou odôvodnenia rozsudku súdu, vydaného v konaní, ktorého nebol účastníkom. Ochrany sa domáhal vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a vo forme poskytnutia zadosťučinenia ospravedlnením a vyhlásením o porušení jeho osobnostných práv. Pokiaľ súdy v základnom konaní posudzovali uplatnený nárok ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci (nie nesprávnym úradným postupom) a dospeli k záveru o nedostatku aktívnej legitimácie ţalobcu z dôvodu, ţe nebol účastníkom konania, v ktorom bol vydaný rozsudok, ktorého časťou odôvodnenia malo byť zasiahnuté do jeho osobnostných práv (voči čomu vzhľadom na ustanovenie § 5 zákona č. 514/2003 Z. z. nemoţno mať výhrady), potom, vychádzajúc z vyššie uvedeného, boli povinné posúdiť uplatnený nárok aj podľa ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Táto povinnosť bola daná tým viac, ţe právne prostriedky ochrany za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnostných práv podľa § 13 Občianskeho zákonníka sú v podstate zhodné s právnymi prostriedkami ochrany za nemajetkovú ujmu chápanú ako formu škody spôsobnej pri výkone verejnej moci podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Aj pri posudzovaní uplatneného nároku podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti mali jednať s ministerstvom spravodlivosti ako s orgánom štátu konajúcim za štát, 6 Cdo 149/2011 8 a na označenie ďalších subjektov, označených ţalobcom ako subjektov konajúcich v mene štátu, nemali prihliadať. Vzhľadom na podobnosť slovenskej právnej úpravy občianskoprávnej ochrany osobnosti s českou právnou úpravou tohto inštitútu dáva dovolací súd do pozornosti súdu, ktorému sa vec vracia, nález Ústavného súdu Českej republiky z 15.11.2006 sp. zn. I. ÚS 310/05 (publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky – zväzok 43, vydanie
12. Praha: C.H.Beck 2008, pod č. 211, str. 357, a dostupný aj na www.concourt.cz). V tomto rozhodnutí vyslovil Ústavný súd Českej republiky názor, ţe aj odôvodnením rozsudku moţno zasiahnuť do osobnostných práv ako priamo účastníka konania, tak aj tretej osoby. Takéto porušenia je však treba zvaţovať s ohľadom na funkciu odôvodnenia; najmä preto aby súdu bolo umoţnené vykonávať jeho funkciu, teda jasne a podrobne vysvetliť, aký skutkový stav bol v danom prípade zistený a aké je jeho právne posúdenie. Z tohto dôvodu moţno vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia uvaţovať o prípadnom neoprávnenom zásahu do osobnostných práv len celkom výnimočne. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
13. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
14. septembra 2012 JUDr. Rudolf Č i r č, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová