Najvyšší súd 6 M Cdo 20/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci opravy dňa smrti V. K., narodeného X., ktorý bol vyhlásený za mŕtveho ku dňu X., ve

§ 243iods.

2 O.s.p.) a dospel k záveru, že mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia súdov treba zrušiť, pravda sčasti z iných dôvodov než uvedených v tomto opravnom prostriedku. V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1, druhá veta O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p.). Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Plniac si vyššie uvedené povinnosti dovolací súd sa preto predovšetkým zaoberal otázkou, či konanie v tejto právnej veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). 5 6 M Cdo 20/2010 Dovolací súd dospel k záveru, že konanie súdov nižších stupňov je jednou z týchto vád postihnuté, a to konkrétne vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúcou v tom, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Právo na spravodlivý súdny proces je základným právom účastníka súdneho konania a je garantované tak Ústavou Slovenskej republiky (čl. 46 a nasl.), Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1), ako i zákonmi Slovenskej republiky. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z

1. decembra 1994), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) i Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z
2. mája 2004, sp. zn. I. ÚS 226/2003) sa za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považuje i nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Základné požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku v našom právnom poriadku určuje ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal, z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Citované ustanovenia platia i o uznesení (§ 167 ods. 2 O.s.p.) s výnimkami podľa § 169 ods. 2 a 3 O.s.p. Odôvodnenia dovolateľom napadnutých rozhodnutí súdov nižších stupňov neobsahujú náležitosti ustanovené v § 157 ods. 2 O.s.p. Súd prvého stupňa skonštatoval nesplnenie podmienok opravy jeho skoršieho rozsudku len s poukazom na to, že navrhovateľka dostatočne nepreukázala, že jej otec zomrel iného dňa, ako je to uvedeného v skoršom rozhodnutí, alebo že sa toho dňa nedožil alebo ho prežil. Navrhovateľka ňou produkovanými dôkazmi „preukázala iba určitú mieru pravdepodobnosti, že V. K. sa konca
3. svetovej vojny nedožil“, čo však nepostačuje na preukázanie toho, že menovaný zomrel iného dňa, ako je uvedené v rozhodnutí, oprava ktorého sa navrhuje. Súd prvého stupňa tak urobil bez toho, že by akýmkoľvek spôsobom zhrnul dôkaznú situáciu prípadu. Nijak sa nevyporiadal s obsahom listín na č.l. 16 až 30, ktoré sa týkajú života a osudu V. K. ku koncu II. svetovej vojny. Riadne odôvodnenie záveru, že tu nie sú dôvody na opravu dňa smrti nezvestného V. K., bolo v danej veci obzvlášť dôležité, okrem iného, i z dôvodu, že v pôvodnom rozhodnutí bol deň jeho 6 6 M Cdo 20/2010 smrti určený „povrchne“, len na základe návrhu zástupcu navrhovateľky (jej syna) ku dňu vyhlásenia rozsudku. Súd ani v pôvodnom konaní sa nijak nevyporiadal s tvrdeniami navrhovateľky (jej zástupcu) o nezvestnosti V. K. už počas II. svetovej vojny a jeho smrť ustálil vo veku 92 rokov bez toho, že mal k tomu (okrem nenáležitého návrhu zástupcu navrhovateľky) nejaký relevantný dôvod. Určenie dňa smrti nezvestného, resp. určenia dňa, ktorý nezvestný neprežil, je pritom určením skutkovým, ktoré súd musí ustáliť na základe svojich skutkových zistení v konaní, nie na základe návrhu účastníka konania. Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku mu odníma možnosť konať pred súdom (čo zakladá vadu konania podľa § 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p.

§ 237písm.

f/ O.s.p.), pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov. Keďže ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. platí primerane i pre konanie na odvolacom súde (§ 211 ods. 2 O.s.p.), treba rovnako dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré sa v tomto prípade obmedzilo len na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa. Podľa dovolacieho súdu súdy nižších stupňov pochybili v preskúmavanom konaní aj inak. Podľa § 195 ods. 2 O.s.p., ak súd uzná, že podľa údajov návrhu tu sú podmienky pre vyhlásenie nezvestného za mŕtveho, ustanoví nezvestnému opatrovníka. Obvodný súd Bratislava I, konajúci o návrhu na vyhlásenie V. K. za mŕtveho a určenie dňa, ktorý bude platiť za deň jeho smrti, uznesením z 22. mája 1992 č.k. 17 Nc 604/92-7 ustanovil pre nezvestného V. K. opatrovníčku Ing. J. Š., pracovníčku konajúceho súdu. V konaní o opravu dňa, ktorý je uvedený v skoršom rozhodnutí ako deň smrti, sa postupuje obdobne, ako v konaní, z ktorého vzišlo opravované rozhodnutie. I v tomto konaní bolo preto potrebné nezvestnému ustanoviť opatrovníka, čo súdy nižších stupňov v konaní o oprave opomenuli. Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. je vždy zo zákona dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, vydanému v konaní touto 7 6 M Cdo 20/2010 vadou postihnutom. Zároveň je tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v takom konaní nemôže byť považované za správne. Vychádzajúc z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods.1, 2 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p.). Zrušil aj rozsudok súdu prvého stupňa, pretože má rovnaké vady, pre ktoré sa zrušilo uznesenie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p.). Pre ďalšie konanie, na ktoré sa vec vracia, dovolací súd poznamenáva nasledovné : Smrť fyzickej osoby sa spravidla preukazuje zákonným spôsobom, t.j. úradným zistením smrti. Ak nemožno smrť preukázať takýmto prirodzeným spôsobom, fyzickú osobu za mŕtvu môže vyhlásiť súd. Podľa § 7 ods. 2 súd O.z. môže vyhlásiť osobu za mŕtvu vtedy, keď zistí jej smrť inak (napr. v prípade leteckej katastrofy sa zistí, že určitá osoba bola na palube lietadla, ale túto osobu sa nepodarilo identifikovať). Rovnako súd vyhlási za mŕtvu nezvestnú osobu. O nezvestnosť osoby pritom ide vtedy, ak je jeho neprítomnosť a nedostatok správ o ňom sprevádzaný takými okolnosťami, ktoré sú spôsobilé vyvolať presvedčenie o tom, že táto osoba už nežije alebo že je veľmi pravdepodobné, že nežije. V oboch prípadoch má určovací výrok súdu rovnaké právne následky ako smrť. To znamená, že po takejto osobe možno dediť, zanikajú práva a povinnosti viazané na túto osobu (§ 579 O.z.), zaniká manželstvo, rodičovské práva a pod. Návrh na vyhlásenie za mŕtveho môže podať ten, kto má na tom právny záujem (napr. pozostalý manžel, deti, súrodenci a pod.). Postup súdu a podmienky vyhlásenia za mŕtveho upravujú ustanovenia § 195 až 200 O.s.p. Súd v rozsudku o vyhlásení za mŕtveho uvedie predpokladaný (prezumptívny) deň smrti. Ak by dodatočne vyšlo najavo, že osoba vyhlásená za mŕtvu zomrela v iný deň, súd v rozsudku opraví deň smrti. Predpokladom vykonania opravy dňa, ktorý je uvedený v rozhodnutí súdu ako deň smrti nezvestného v zmysle ustanovenia § 199 ods. 2 O.s.p., je okrem iného i zistenie, že nezvestný sa dňa, ktorý je uvedený v rozhodnutí rozhodne nedožila, nie je však známe, kedy 8 6 M Cdo 20/2010 zomrela. V takomto prípade síce súd nezistil deň smrti, ale nezvestný zomrel skôr, ako v deň uvedený v rozsudku. Dôvodom vykonania opravy je uvedené zistenie bez ohľadu na to, ako k chybe v určení dňa smrti nezvestného došlo; súd vykoná opravu aj vtedy, ak nesprávne určil deň smrti nezvestného vlastnou chybou alebo nedôslednosťou. Ako to už bolo uvedené vyššie, určenie dňa smrti nezvestného, resp. určenia dňa, ktorý nezvestný neprežil, je určením skutkovým, ktoré súd musí ustáliť na základe svojich skutkových zistení v konaní, nie na základe návrhu účastníka konania. Súd prvého stupňa rozsudkom z

1. mája 1993 17 Nc 604/92-9 vyhlásil V. K., narodeného X., za mŕtveho ku dňu
2. mája
3. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že V. K. bol počas druhej svetovej vojny roku 1945 odvlečený a „je predpoklad, že už momentálne nežije“. Za dátum jeho smrti určil deň vyhlásenia rozsudku. Uviedol, že tak urobil na žiadosť navrhovateľky, „nakoľko sama nevie uviesť presný dátum smrti svojho otca, a je presvedčená, že tento už nežije“. Navrhovateľka v pôvodnom konaní konkrétny teda dátum otcovej smrti nepreukazovala; svoj návrh nepodávala na základe zistenia jeho smrti, ale na základe pravdepodobnosti jeho smrti. Tú doložila celým radom dôkazov, na základe ktorých je možné ustáliť, že nezvestný V. K. koniec vojny neprežil. So zreteľom na všetky okolnosti prípadu a predložené dôkazy je tento záver ďaleko pravdepodobnejší ale aj logickejší než ten, že smrť V. K. nastala v deň rozhodnutia súdu
4. mája
5. Ustálenie dňa smrti nezvestného v deň rozhodnutia súdu vylučuje už samotná podstata konania podľa § 195 a nasl. O.s.p. Z ustanovenia § 195 ods. 1 O.s.p. predsa vyplýva, že súd prvý procesný úkon v konaní o vyhlásenie za mŕtveho (ustanovenie opatrovníka) urobí až vtedy, keď uzná, že podľa údajov návrhu tu sú podmienky pre vyhlásenie nezvestného za mŕtveho. Je logické, že účastník konania podá návrh (prípadne súd začne konanie bez návrhu) len vtedy, ak niektorá skutočnosť naznačuje smrť nezvestného (napr. havarovalo lietadlo, v ktorom cestoval nezvestný alebo uplynula dlhá doba od konca vojny, odkedy je človek nezvestný), t. z. že nezvestný nežil už pred začatím konania. Z tohto pohľadu je potom vylúčené, aby súd ustálil deň smrti nezvestného na deň vyhlásenia rozsudku. To by predsa musel súd v rámci konania zistiť, že nezvestný žil ešte v období po začatí konania, ba 9 6 M Cdo 20/2010 dokonca ešte deň pred vyhlásením rozsudku. V takom prípade by však súd musel konanie zastaviť s poukazom na ustanovenie § 197 O.s.p. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
6. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
7. júna 2011 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová