Zákonníka práce bliţšie neustanovuje náleţitosti ţiadosti, ale len formu – písomnosť a čas, kedy má zamestnávateľ výpoveď s odborovou organizáciou prerokovať – vopred, a nedodrţanie tohto ustanovenia malo dopad na platnosť alebo neplatnosť výpovede. Vyslovil názor, ţe výpoveď v štádiu prerokovania odborovou organizáciou nemôţe byť platná, ale len zamýšľané skončenie pracovného pomeru. Návrh výpovede a dôvody, ktoré zamestnávateľa k tomu viedli sa prvýkrát zavádza aţ rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 47/2007 a neskôr 1 M Cdo 2/2008 a 5 Cdo 255/
Zákonníka práce platilo v čase dania výpovede a aj v čase prijatia judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloţenie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je dôvodné. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p., dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou 5 4 Cdo 160/2012 vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ aţ d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaţe tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uvedené zákonné
pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolateľom namietaná a nebola ani dovolacím súdom zistená. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak ju dovolateľ nenamieta, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Iné vady, mimo vád uvedených v § 237 O.s.p., sú spôsobilým dovolacím dôvodom len za predpokladu, ţe mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. dovolateľ nenamietal a ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Z obsahu dovolania ţalovaného vyplýva, ţe ako dovolací dôvod uplatňuje
2 písm. c/ O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide 6 4 Cdo 160/2012 vtedy, ak súd pouţil iný právny predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil. Vzhľadom na uvedené bolo preto v prejednávanej veci potrebné predovšetkým posúdiť správnosť záveru odvolacieho súdu o nesplnení hmotnoprávnej podmienky výpovede uvedenej v ustanovení § 74 Zákonníka práce (v znení platnom v rozhodujúcom čase), keď tento túto otázku posúdil rozdielne s prvostupňovým súdom. V prejednávanej veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané, ţe ţalovaný listom zo 16. novembra 2004 (č.l. 422) poţiadal Odborovú organizáciu p. B. o prerokovanie výpovede, dávanej ţalovanej podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce z dôvodu menej závaţných porušovaní pracovnej disciplíny, spočívajúcich v nerešpektovaní príkazov nadriadených, porušovania subordinácie, odmietanie spolupráce s kolegyňami na zariadení v triede, opodstatnených sťaţnostiach rodičov na jej prácu a prístup k zvereným deťom, porušovanie vyhlášky č. 353/1994 Z.z. v súvislosti s pedagogickou dokumentáciou, ktorú drţí doma a aj zákona č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov. Podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 v znení platnom a účinnom ku dňu dania výpovede – ďalej len Zákonník práce) zamestnávateľ môţe dať zamestnancovi výpoveď, ak sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamţite skončiť pracovný pomer, alebo pre menej závaţné porušenie pracovnej disciplíny; pre menej závaţné porušenie pracovnej disciplíny moţno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na moţnosť výpovede. Podľa § 74 Zákonníka práce v znení platnom a účinnom v rovnakom čase, výpoveď alebo okamţité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamţité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia písomnej ţiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, ţe k prerokovaniu došlo. 7 4 Cdo 160/2012 Napokon, podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce, právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis. Z článku 2 Zákonníka práce vyplýva, ţe výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneuţívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo viacerých svojich rozhodnutiach (1 Cdo 72/2006, 1 M Cdo 2/2008, 5 Cdo 255/2008, 5 Cdo 140/2010), od záverov ktorých nie je dôvod sa odkloniť ani v prejednávanej veci, poukázal na to, ţe
Zákonníka práce určovalo povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom (ako zástupcom zamestnancov) výpoveď, ako hmotnoprávnu podmienku platnosti takéhoto právneho úkonu zo strany zamestnávateľa a nesplnenie tejto podmienky spôsobovalo v zmysle ustanovenia § 17 ods. 2 Zákonníka práce jeho neplatnosť. Účinky splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa nastali len vtedy, ak ţiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo priloţený návrh výpovede k ţiadosti o prerokovanie adresovanej príslušnému odborovému orgánu obsahoval náleţitosti určené ustanovením § 61 ods. 2 Zákonníka práce, to znamená, ţe dôvod výpovede musel byť vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, keďže tento nemožno dodatočne meniť.
Zákonníka práce o účasti príslušného odborového orgánu pri skončení pracovného pomeru, platného v čase doručenia výpovede ţalobkyni ţalovaným, nemoţno vykladať izolovane, ale v nadväznosti na uvedené
2 Zákonníka práce, pretoţe malo za úlohu ochranu zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneuţil svoje postavenie a nedôvodne prepúšťal zamestnancov z pracovného pomeru. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, ţe objektívne právo predpokladá, ţe výkon subjektívneho práva smeruje k cieľu sledovanému právnou normou. Ak účastník právneho vzťahu len formálne koná v medziach svojho práva, prostredníctvom jeho realizácie však sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu, ide o chybný (zdanlivý) výkon práva. 8 4 Cdo 160/2012 Ak v prejednávanej veci ţalovaný predloţil odborovej organizácii ţiadosť o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou obsahujúcu len súhrn všeobecne opísaných skutkov (nerešpektovanie príkazov nadriadených, porušovanie subordinácie, odmietanie spolupráce s kolegyňami, sťaţnosti rodičov, porušovanie vyhlášky č. 353/194 Z.z. a zákona č. 428/2002 Z.z. – por. č.l. 422) a nie skutky konkrétne uvedené vo výpovedi (neúčasť na porade 16. septembra 2004, nezabezpečenie rozdelenia detí do tried 11. októbra 2004, drţanie dokumentácie detí dňa 10. novembra 2004 doma – por. č.l. 10), je potrebné prisvedčiť správnosti záveru odvolacieho súdu o nesplnení hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede uvedenej v ustanovení § 74 Zákonníka práce, ktorá má za následok neplatnosť právneho úkonu, a to s dôrazom na
2 Zákonníka práce, podľa ktorého dôvod výpovede musí byť vymedzený tak, aby ho nebolo moţné dodatočne zameniť s iným dôvodom. Z obsahu ţiadosti o prerokovanie výpovede ţalovaného totiţ nie je moţné zistiť konkrétne skutky, za ktoré ţalovaný dáva ţalobkyni výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce a tieto je moţné zistiť aţ zo samotnej výpovede. Odborová organizácia tak nemala k dispozícii dostatočné informácie o tom, za ktoré skutky ţalovaný dáva ţalobkyni výpoveď. Opačný záver by viedol k tomu, ţe povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom výpoveď z pracovného pomeru, ktorej nesplnenie zákonodarca sankcionoval neplatnosťou, by bola len formálna, bez reálnej moţnosti odborového orgánu prerokovať so zamestnávateľom takúto výpoveď a vyjadriť sa k veci s kompletnou znalosťou problemtiky. Z uvedeného vyplýva, ţe dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nie je daný a keďţe neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol. V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, nakoľko nepodala návrh na ich priznanie (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). 9 4 Cdo 160/2012 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. októbra 2012 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.