Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 Cdo 241/2012 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ A. M., 2/ C. M., 3/ I. M., zastúpených JUDr. A. K., advokátom so sídlom

§ 142ods.

1 písm. a/ a § 151 ods. 2 O.s.p. s tým, ţe ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich nevyčíslila. Rozhodnutie krajského súdu napadli v celom rozsahu dovolaním podaným prostredníctvom svojho právneho zástupcu ţalobcovia 1/-3/, ktorí ho ţiadali zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania pritom vyvodzovali z toho, ţe im postupom súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a dovolanie odôvodnili aj tým, ţe konanie je postihnuté inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), a ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Podľa tvrdenia ţalobcov sa krajský súd procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dopustil tým, ţe nenariadil pojednávanie na prejednanie odvolania, čím konal v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1 písm. c/ O.s.p., podľa ktorého mal obligatórne nariadiť pojednávanie, pretoţe to vyţadoval dôleţitý verejný záujem. Odvolací súd tak odňal 3 4 Cdo 241/2012 ţalobcom moţnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniu ich ústavného práva na spravodlivý proces zahŕňajúci právo na verejné prerokovanie veci. Dovolatelia v tejto súvislosti poukazovali na uznesenie dovolacieho súdu z

1. septembra 2009, sp.zn. 4 Cdo 113/
2. Pokiaľ ide o dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., dovolatelia boli toho názoru, ţe odvolací súd nesprávne vyhodnotil všetky predloţené dôkazy týkajúce sa preukazovania naliehavého právneho záujmu v predmetnej veci. Ţalovaná podľa nich nepredloţila ţiaden relevantný doklad vyvracajúci ich tvrdenie, ţe závet A. K. bol falšovaný. Pokiaľ ide o okruh účastníkov konania, túto skutočnosť ţalobcovia nevedeli, nakoľko nemali k dispozícii predmetný závet poručiteľky (ktorý v origináli nebol predloţený ani počas celého konania). Ani predloţené dôkazy vo forme listín a tieţ znalecký posudok nestačili na to, aby podľa súdu uniesli dôkazné bremeno. Pochybenie súdu dovolatelia videli aj v tom, ţe sa nemohli domáhať vydania dedičstva samostatnou ţalobou preto, ţe neboli účastníkmi dedičského konania, a teda im chýbala aktívna legitimácia na podanie takejto ţaloby. Ţalovaná sa k podanému dovolaniu vyjadrila prostredníctvom svojej právnej zástupkyne. Okrem iného uviedla, ţe prípustnosť dovolania tak, ako ju podali dovolatelia, nie je daná, nakoľko v konaní nebol preukázaný dôleţitý verejný záujem. Pokiaľ ide o ostatné tvrdenia dovolateľov, k tým uviedla, ţe ţalovaná sa stala vlastníčkou sporných nehnuteľností na základe Rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava 4 v Bratislave zo dňa
3. augusta 1984, sp.zn. D 558/84, ktorému predchádzalo riadne zistenie skutkového stavu a dodrţanie všetkých v tom čase platných právnym noriem. Dedenie podľa nej prebehlo zákonným spôsobom. Ţalovaná navrhla, aby dovolací súd dovolanie ţalobcov 1/-3/ podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. odmietol, a v konaní si zároveň uplatnila náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom ( 241 ods. 1 O.s.p.) skúmal predovšetkým jeho prípustnosť a dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť. 4 4 Cdo 241/2012 Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania sú podrobne upravené v § 237, § 238 a § 239 O.s.p., pričom v § 238 sú podmienky prípustnosti stanovené pre rozhodnutia odvolacieho súdu vo forme rozsudku, v § 239 pre rozhodnutia vo forme uznesení a v § 237 sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, preto bolo potrebné podmienky prípustnosti v tomto prípade skúmať podľa § 238 a podľa § 237 O.s.p. Podľa § 238 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ďalej proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Vzhľadom k tomu, ţe v prejednávanej veci sa nejedná o ţiaden z uvedených prípadov, t.j. dovolanie nesmeruje proti pozmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej, nesmeruje ani proti rozsudku, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, nakoľko dovolací súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, dovolanie nebolo podané ani proti potvrdzujúcemu rozsudku s vyslovením prípustnosti dovolania v jeho výroku, ani proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu vo veci neplatnosti zmluvnej podmienky; dovolanie ţalobcov nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné. S prihliadnutím na námietku dovolateľov a tieţ vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z vád uvedených v § 237 pís. a/ aţ g/ O.s.p., dovolací súd sa zaoberal aj otázkou, či sa v konaní na súde niţšieho stupňa nevyskytla niektorá z týchto vád, 5 4 Cdo 241/2012 t.j. či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo prekáţku uţ prv začatého konania, nepodania návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom alebo rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania pred nesprávne obsadeným písm. a/, b/, c/, d/, e/súdom. Pokiaľ ide o procesné vady podľa § 237 písm. a/, b/, c/, d/, e/, g/ O.s.p., ktoré ţalobcovia v dovolaní ani nenamietali, tieto v dovolacom konaní nevyšli najavo, preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Pokiaľ ide o procesnú vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p., namietanú i v dovolaní, dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní pred odvolacím súdom skutočne došlo k odňatiu moţnosti účastníkov konať pred súdom a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je prípustné ani podľa tohto ustanovenia, nakoľko procesnú vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. v konaní nezistil. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu v prejednávanej veci, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia týchto práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom od

1. januára 2012) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. V ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Po preskúmaní spisového materiálu v prejednávanej veci dovolací súd zistil, ţe krajský súd o odvolaní ţalobcov zo
2. novembra 2011 rozhodoval bez nariadenia pojednávania, pričom sa opieral o ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p. majúc za to, ţe v tomto prípade nebola splnená ţiadna z podmienok ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p., za ktorých jedine je odvolacie pojednávanie treba nariadiť. Odvolací súd nemal potrebu zopakovať ani doplniť dokazovanie (§ 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), lebo sa stotoţnil so skutkovým stavom a právnym posúdením veci tak, ako ho ustálil súd prvého stupňa a v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. ho ako vecne správne s pouţitím § 219 ods. 2 O.s.p. potvrdil. V prejednávanej veci nejde ani 6 4 Cdo 241/2012 o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a vzhľadom k povahe prípadu má dovolací súd za to, ţe nejde ani o vec dôleţitého verejného záujmu (existencia dôleţitého verejného záujmu v konaní sa predpokladá len vtedy, ak by otázky, ktoré sú predmetom konania, mohli mať širší spoločenský dopad a ak by ochrana práv a právom chránených záujmov účastníkov konania mohla byť významná i pre iné subjekty, o ktoré v preskúmavanej veci nejde (uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 227/2011, 1 Cdo 115/2010 etc.). Odvolací súd z uvedených dôvodov nenariaďoval ústne pojednávanie vo veci a obmedzil sa len na verejné vyhlásenie rozsudku. Postup súdu pri vyhlasovaní rozsudku, ak sa rozhoduje bez nariadenia ústneho pojednávania, je upravený v § 156 ods. 3 O.s.p., ktorý stanovuje, ţe v týchto prípadoch súd oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Ako vyplýva z obsahu spisu, oznámenie o vyhlásení rozsudku bolo vyvesené na úradnej tabuli odvolacieho súdu
3. apríla 2012, teda 6 dní pred vyhlásením rozsudku. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
4. septembra 2009 sp.zn. 4 Cdo 113/2009, na ktoré dovolatelia v dovolaní poukázali, podalo výklad ustanovenia § 372p ods. 1 O.s.p. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od
5. októbra 2008) vo vzťahu starej a novej právnej úpravy a ich (ne)pouţitia aj na konania začaté pred jej účinnosťou. V prejednávanej veci však odvolacie konanie začalo v čase účinnosti novely Občianskeho súdneho poriadku vykonanej zákonom č. 384/2008 Z.z. (v znení platnom od
6. októbra 2008), ktorá umoţňuje odvolaciemu súdu (tak ako to bolo vyššie rozvedené s poukazom na § 214 O.s.p.) rozhodnúť o odvolaní aj bez nariadenia pojednávania, s výnimkou taxatívne určených prípadov. Na základe uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, ţe odvolací súd postupoval v zmysle príslušných zákonných ustanovení, pri prejednávaní veci procesne nepochybil a svojim postupom ţalobcom neodňal moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.. Pokiaľ ide o dôvod dovolania ţalobcov spočívajúci v existencii inej vady v konaní, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 1241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), tieto je moţné 7 4 Cdo 241/2012 preskúmať len v prípade, ţe dovolanie je prípustné, nakoľko tieto, ak by aj boli dané, sami o sebe nezakladajú prípustnosť dovolania, preto sa nimi dovolací súd nezaoberal. Vzhľadom na uvedené skutočnosti moţno uzavrieť, ţe prípustnosť dovolania nie je daná ani podľa § 237 O.s.p., ani podľa § 238 O.s.p. a dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ho preto podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

§ 243bods.

5 (veta prvá) O.s.p. odmietol bez toho, aby bola preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s pouţitím analógie)

§ 243bods.

5 O.s.p. a § 224 ods. 1 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie § 146 ods. 2 O.s.p., pretoţe trovy ţalovanej vzniknuté s jej vyjadrením k dovolaniu nepovaţoval vzhľadom na jeho neprípustnosť, za potrebné na účelné bránenie práva. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 25. októbra 2012 JUDr. Eva Sakálová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová