a Občianskeho zákonníka.
2 a 4 zákona č. 87/1991 Zb. oprávnená osoba mohla vyzvať povinnú osobu na vydanie 7 Cdo 165/2011 2 nehnuteľností do šiestich mesiacov odo dňa účinnosti zákona, inak jej nárok zanikol. Ak povinná osoba výzve nevyhovela, mohla oprávnená osoba uplatniť svoj nárok na súde v lehote jedného roka odo dňa účinnosti zákona. Zákon č. 87/1991 Zb. nadobudol účinnosť
reštitučných predpisov (špeciálnej úpravy), ktorá vylučovala pouţitie všeobecnej úpravy (o určenie vlastníckeho práva); napokon neúspešní ţalobcovia v konaní o vydanie vecí
reštitučných predpisov by nespĺňali podmienku faktickej drţby nehnuteľností. O trovách konania rozhodol
1 O.s.p., úspešnému ţalovanému ich náhradu nepriznal, lebo si ich náhradu neuplatnil. Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcov rozsudkom zo
názoru ţalobcov sa právo a spravodlivosť úplne odcudzili, častokrát sa stáva nástrojom extrémneho a nehumánneho formalizmu. Ţalovaný vo vyjadrení navrhol dovolanie odmietnuť z dôvodu jeho neprípustnosti v zmysle § 238 O.s.p., ktorú nezakladá ani námietka o nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. 7 Cdo 165/2011 4 je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalobcov nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcov nie je
1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. Dovolanie ţalobcov by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (proti rozsudku aj proti uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách 7 Cdo 165/2011 5 a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ako i nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), nezakladajú prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia. Ak dovolatelia odôvodňujú dovolanie vadami uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., dovolací súd napadnuté rozhodnutie z týchto aspektov neposudzoval, pretoţe ich dovolanie je
1 aţ 3 O.s.p. procesne neprípustné. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Dovolatelia existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť ich dovolania preto ani z týchto ustanovení nevyplýva. Obsah dovolacích námietok v tomto prípade smeroval predovšetkým k spochybneniu právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). K uvedenému treba uviesť, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003) a nedopúšťa sa ţiadnej z vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p. Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), o taký prípad však v prejednávanej veci nešlo; nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a nezakladá ani prípustnosť dovolania v zmysle § 237 (viď tieţ 7 Cdo 165/2011 6 R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). I keby dovolacie námietky napádajúce správnosť právneho záveru súdov z hľadiska splnenia podmienok oprávnených osôb v zmysle reštitučných predpisov pre vydanie nehnuteľností, (t.j. existencia zákonnej povinnosti povinnej osoby vydať nehnuteľnosti oprávneným osobám z dôvodu ich rehabilitácie; neodôvodnenosť súhlasu ţalovaného s vydaním nehnuteľností; neoznámenie rozhodnutia povinnej osoby o nevyhovení ţiadosti oprávnených osôb vydať nehnuteľností a podobne), boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska neposudzoval), dovolateľmi vytýkané okolnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. S prihliadnutím na obsah dovolania, v ktorom dovolatelia tieţ poukazovali na to, ţe právna úprava o zmiernení niektorých majetkových krívd v minulosti (týkajúca sa reštitučných nárokov) nie je spravodlivá a značne sa odcudzila v dôsledku extrémneho formalizmu, dovolací súd sa zaoberal otázkou, či rozhodnutia súdov v danej veci sú preskúmateľné (§ 157 ods. 2 O.s.p.), netrpia tzv. arbitrárnosťou a tak zabezpečujú účastníkom právo na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 dohovoru). Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo
čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo
čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Kaţdý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 77/02). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, 7 Cdo 165/2011 7 ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z
zákona č. 119/1990 Zb., v dôsledku toho došlo k zrušeniu odsudzujúcich trestných rozsudkov. Súdy povaţovali ţalobcov za oprávnené osoby (§ 3 zákona č. 87/1992 Zb.), ktorých vlastnícke právo prešlo na štát zákonom predpokladaným spôsobom (v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb.) a z toho dôvodu na vydanie nehnuteľností aplikovali reštitučný 7 Cdo 165/2011 8 predpis – zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších prepisov.
názoru súdov ţalovaní svoj reštitučný nárok neuplatnili na súde v lehote určenej v ustanovení § 5 ods. 4 zákona č. 87/1991 Zb. (do
špeciálnych reštitučných predpisov, čo ţalobcovia aj vyuţili. Odvolací súd v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu, ţe sa stotoţnil s jeho skutkovými zisteniam i právnym posúdením veci; zároveň tieţ vysvetlil, z akých dôvodov nepovaţoval odvolacie námietky za dôvodné. Dovolací súd z uvedeného hľadiska (zdôrazňujúc, ţe sa nezaoberal správnosťou právneho posúdenia veci) nezistil, aby dôvody rozhodnutia boli zjavne neodôvodnené, svojvoľné, či príliš formálne. K názoru dovolateľov, ţe právo a spravodlivosť sa odcudzili (zrejme tým dovolatelia mienili vysloviť nesúhlas so zákonnou úpravou, ktorá limituje čas, dokedy moţno uplatniť reštitučný nárok - pozn. dovolacieho súdu) je potrebné uviesť, ţe súd je viazaný všeobecne záväzným právnym predpisom a len v prípade, ak by dospel k záveru, ţe tento je v rozpore s ústavou, mohol by konanie prerušiť pre zaujatie stanoviska ústavným súdom (§ 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., čl. 144 ods. 1, 3 ústavy). K takémuto záveru však konajúce súdy nedospeli, preto viazaní zákonom boli povinné na vec aplikovať príslušnú právnu (zákonnú) úpravu. Keďţe v prejednávanej veci nemoţno prípustnosť podaného dovolania ţalobcov vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa nezaoberal. V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania voči ţalobcom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania, 7 Cdo 165/2011 9 lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 27. septembra 2012 JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.