Najvyšší súd 7 Cdo/51/2010 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky V. Z. P. a. s., so sídlom v B.B.B. , proti odporcovi A.G., bývajúcemu v

§ 142ods.

1 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie vedľajšieho účastníka uznesením z

1. júna 2010 sp. zn. 2 Cdo 343/2009 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že navrhovateľka ( ako vyplýva z obsahu spisu ) uhradila náklady za poskytnutú zdravotnú starostlivosť svojho poistenca ( D. D. ) v dňoch
3. 2005 – ( 144 Sk ) a
5. 2005 ( 34 431 Sk ) . Návrhom sa domáhala, aby jej odporca ako zodpovedný za dopravnú nehodu zo
7. 2005 , pri ktorej došlo k poškodeniu zdravia jej poistenca so smrteľným následkom ( trestný rozkaz Okresného súdu Trenčín z
9. 2006 sp. zn. 1 T 26/2006 ) zaplatil náklady poskytnutej zdravotnej starostlivosti v sume 34 431 Sk ( suma 144 Sk uhradená bola ). Rozhodujúcou otázkou, ktorou bolo potrebné sa v prvom rade zaoberať, bola otázka vzniku nároku nákladov na zdravotnú starostlivosť. Ide o posúdenie, s ktorou právnou skutočnosťou je spojený vznik práva domáhať sa takto vynaložených nákladov. Dospel k záveru ( totožnému so záverom zaujatým v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 70/2009 ) , že je to deň zaplatenia úhrady poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti . Z takéhoto ( správneho ) záveru vychádzal aj súd prvého stupňa. Potom sa treba stotožniť s námietkou vedľajšieho účastníka, že vznik práva na náhradu nákladov vynaložených na zdravotnú starostlivosť nemôže byť daný dňom podania návrhu na súd ( prípadne dňom protiprávnej udalosti ) . Preto je dôvodná aj jeho námietka týkajúca sa riadneho odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, keď absentuje jeho jednoznačný záver o okamihu vzniku nároku na náhradu nákladov na zdravotnú starostlivosť , v dôsledku čoho je 7Cdo/51/2010 4 konanie odvolacieho súdu postihnuté tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 241ods. 2 písm. b / O. s. p. ). Pokiaľ ide o samotný uplatnený nárok z citovaných ustanovení možno vyvodiť záver, že právo navrhovateľky uplatniť voči tretej osobe nárok na náhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť , ak k úrazu alebo inému poškodeniu zdravia u poistenca došlo v dôsledku protiprávneho konania ( § 57 ods. 1 zákona č. 273/1994 Z. z. ) jej zostalo zachované ( § 81 zákona č. 581/2004 Z. z. ) od
11. 2005 len do
13. 2005 t. j. do zániku V. Z. P. a v období od
15. 2005 do
17. 2005 ( účinnosti novely zákona č. 577/2004 Z. z. vykonanej zákonom č. 347/2005 Z. z. ) žiadny právny predpis v dôsledku legislatívnej medzery neupravoval možnosť uplatnenia si takéhoto nároku. Z vyčíslenia nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť predložených navrhovateľkou ( čl. 7 ) jednoznačne vyplýva, že poskytovateľom zdravotnej starostlivosti zaplatila za zdravotnú starostlivosť poskytnutú jej poistencovi návrhom uplatnenú sumu
19. 2005 ( suma zaplatená do
21. 2005 – 144 Sk nebola predmetom daného konania ), teda v čase, keď to právna úprava neumožňovala. Preto je nárok uplatnený navrhovateľkou nedôvodný. Konštatoval, že právo postihu ( tzv. regresné právo ) , ktorým je v danom prípade právo zdravotnej poisťovne uplatniť si voči tretej osobe nárok na úhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, je hmotnoprávnym nárokom zdravotnej starostlivosti voči osobám zodpovedajúcim za škodu, pričom túto škodu musela z iného právneho dôvodu ( z dôvodu spôsobenia škody treťou osobou ) uhradiť spôsobom upraveným v osobitných zákonoch a nie je preto právom na náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka . Preto aj v tomto smere bolo právne posúdenie veci odvolacím súdom ( v porovnaní so súdom prvého stupňa ) nesprávne. Krajský súd v Trenčíne ( v poradí druhým ) rozsudkom z
22. septembra 2010 sp. zn. 19 Co 239/2010 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny ( § 219 O. s. p. ) potvrdil a odporcovi ani vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Uviedol, že na rozdiel od prvostupňového súdu považoval pre regresnú náhradu navrhovateľky za rozhodujúce, či zdravotná poisťovňa vynaložila náklady na poskytnutú zdravotnú starostlivosť a či vynaložené náklady na liečenie jej poistenca boli v príčinnej súvislosti so zavineným protiprávnym konaním tretej osoby. Pokiaľ navrhovateľka náklady spojené s liečením jej poistenca uhradila (
24. 2005 ) a zdravotná starostlivosť poistenca navrhovateľky bola poskytovaná v dôsledku protiprávneho zavineného konania odporcu, považoval uplatnený nárok za použitia ustanovenia § 81 zákona č. 581/2004 Z. z. za dôvodný. Vychádzajúce z názoru vysloveného najvyšším súdom , podľa ktorého je pre vznik nároku na 7Cdo/51/2010 5 náhradu nákladov na zdravotnú starostlivosť rozhodujúci deň zaplatenia úhrady poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti t. j. v danom prípade deň
26. 2005 , je nárok uplatnený navrhovateľkou nedôvodný ( § 81 zákona č. 581/2004 Z. z. ). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p.

§ 142ods.

1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. Proti tomuto rozsudku krajského súdu ( ako aj rozsudku okresného súdu ) podala dovolanie navrhovateľka. Navrhla rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvého stupňa. Namietala nesprávne právne posúdenie veci súdmi oboch nižších stupňov ( § 241 ods.2 písm. c/ O. s. p. ) a odňatie jej možnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ) v dôsledku nesprávneho rozhodnutia súdov. Uviedla, že poskytovatelia zdravotnej starostlivosti spracúvajú a vykazujú výkony poskytnutej zdravotnej starostlivosti v zmysle odborného usmernenia MZ SR ( OU 5381/2000 ) a Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (MU 9/2006) elektronickou formou podľa určeného dátového rozhrania. Poskytovatelia po skončení kalendárneho mesiaca poisťovni vykážu a zašlú jednu faktúru s hromadnými dávkami poskytnutej zdravotnej starostlivosti za všetkých ošetrených poistencov poisťovne. Nemocnica s poliklinikou Trenčín zdravotnú starostlivosť poskytnutú všetkým poistencom navrhovateľky v mesiaci apríl 2005 ( vrátane zdravotnej starostlivosti poskytnutej D. D. v sume 34 431 Sk ) fakturovala jednou faktúrou č. 4-2005-0107 znejúcou na sumu 37 834 579,01 Sk a dňa

2. 2005 bola uhradená iba posledná časť tejto faktúry ( 18 110 028, 01 Sk ) , z ktorého dôvodu nepovažuje za správne zamietnutie ňou uplatneného nároku na zaplatenie sumy 34 431,Sk z uvedeného dôvodu ( absencie právnej úpravy v období od
4. 2005 do
6. 2005 ). Odporca sa k dovolaniu navrhovateľky nevyjadril. Vedľajší účastník považoval rozhodnutia súdov nižších stupňov za správne a dovolanie za nedôvodné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 3 O. s. p. ) najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ) a dospel k záveru, že dovolanie navrhovateľky nie je prípustné. 7Cdo/51/2010 6 Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa ( § 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( § 238 ods. 1 O. s. p. ) alebo rozsudok , potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 ( § 238 ods. 3 O. s. p. ). V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie prípustné a nepotvrdil ani rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 . Dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 ods. 2 O. s. p, pretože odvolací sa neodklonil od právneho názoru vysloveného dovolacím súdom v uznesení, ktorým zrušil ( prvý ) rozsudok odvolacieho súdu z
7. septembra
8. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či to už účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p.. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ) , ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený , d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Citované ustanovenie § 237 O. s. p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania 7Cdo/51/2010 7 významný a ak konanie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ § 237 O. s. p. , možno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. neprípustné. Existenciu niektorej z vád uvedených v § 237 O. s. p. dovolací súd nezistil. Z obsahu dovolania vyplýva, že navrhovateľka namietala nesprávne právne posúdenie veci ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav . O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom ( tak ako iná procesná vada ) , samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá ( nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia ). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mali by za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku , ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd ( ne) použil správny právny predpis a či ho ( ne ) správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil ( ne ) správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné ( o taký prípad ale v danej veci nejde ). Pokiaľ navrhovateľka nesprávne právne posúdenie veci dáva aj do súvislosti s odňatím jej možnosti konať pred súdom , dovolací súd (okrem uvedeného zhora) zdôrazňuje , že § 237 písm. f/ O. s. p. (odňatie možnosti konať pred súdom) výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Ani nesprávnym právnym posúdením veci totiž súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu možnosť konať pred súdom ( viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie tohto súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003, tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 282/2006, 3 Cdo 174/2005, 4 Cdo 165/2003 ). 7Cdo/51/2010 8 Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. , ani z ustanovenia § 237 O. s. p. . Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

§ 243bods.

5 O. s. p. odmietol ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému odporcovi dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá vo veci úspech nemala, pretože mu žiadne trovy tohto konania nevznikli ( § 243b ods. 5 O. s. p.

§ 224ods.

1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. ). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V B. 11. apríla 2011 JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta