Obsah (9)

§ 250j§ 20§ 21§ 42§ 15b§ 48§ 45§ 24§ 107

Najvyšší súd 5Sžf/49/2011 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr

§ 250jods.

1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania 2 5Sţf/49/2011 a zrušenia rozhodnutia ţalovaného č. I/223/6101-38057/2009/992517-r z 25. marca 2009, ktorým ţalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Moldava nad Bodvou č. 711/230/25123/08/Šir zo dňa 30.12.2008, ktorým bol ţalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťroku 2002 v sume 3.778,79 eura. Z pohľadu krajského súdu predmetom preskúmania námietok ţalobcu bolo zistiť, či sa správny orgán dostatočne vysporiadal s delením príjmov príspevkovej organizácie podliehajúcej zakladateľskej listine čl. 3

uznesenia Mestského zastupiteľstva v Medzeve č. 14/1991/1 zo dňa 29.12.1999 teda, či činnosti, ktoré príspevková organizácia vykonávala, je moţné zaradiť medzi verejnoprospešné alebo podnikateľské činnosti. Poukázal na ustanovenie § 42 ods. 1 aţ 4 zákona č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách v znení neskorších predpisov,

ktorého príspevková organizácia môţe vykonávať so súhlasom zriaďovateľa podnikateľskú činnosť nad rámec hlavnej činnosti, pre ktorú bola zriadená, iba ak plní úlohy určené zriaďovateľom. Náklady na podnikateľskú činnosť musia byť kryté výnosmi z nej. Prostriedky získané touto činnosťou pouţíva príspevková organizácia na skvalitňovanie sluţieb poskytovaných v oblasti hlavnej činnosti. Príspevková organizácia sleduje podnikateľskú činnosť na samostatnom beţnom účte. Príjmy (výnosy) a výdavky (náklady) z tejto činnosti sa nerozpočtujú. Ak je hospodárskym výsledkom podnikateľskej činnosti k

1. septembru rozpočtového roka strata, vedúci príspevkovej organizácie je povinný zabezpečiť, aby bola do konca rozpočtového roka vyrovnaná, alebo urobiť také opatrenia na ukončenie podnikateľskej činnosti, aby sa v ďalšom rozpočtovom roku uţ nevykonávala. Zisk z podnikateľskej činnosti príspevkovej organizácie po zdanení je zdrojom rezervného fondu príspevkovej organizácie. Krajský súd pri rozhodovaní vychádzal z obsahu administratívneho spisu a z obsahu faktúr vystavených ţalobcom pre odberateľov na základe ním poskytovaných sluţieb a zistil, ţe ţalobca okrem verejnoprospešných prác vykonávaných ako príspevková organizácia zriadená obcou, taktieţ vykonával i podnikateľskú činnosť, ktorá mala byť predmetom určenia daňovej povinnosti dane z pridanej hodnoty. Ţalobca si ako platiteľ DPH v spornom zdaňovacom období uplatnil nárok na odpočet DPH za prijaté zdaniteľné plnenia, došlé faktúry za dodávku plynu od dodávateľa SPP, a. s., nákup tuhých palív a za práce prijaté v súvislosti s plynofikáciou v plnej výške na vstupe, čím deklaroval, ţe pouţil prijaté plnenia na svoje uskutočnené zdaniteľné plnenia, pričom uplatnil daň z pridanej hodnoty len k faktúram, ktoré boli vystavené pre odberateľa OSBD Moldava nad Bodvou a bytové hospodárstvo Medzev a pri ich dodaní ţalobcovi vznikla daňová povinnosť DPH na výstupe, nakoľko na výzvu správcu dane nešpecifikoval charakter poskytovaných dodávok tepla 3 5Sţf/49/2011 a teplej úţitkovej vody vo vzťahu k hlavnej činnosti alebo podnikateľskej činnosti ţalobcu, a to predovšetkým na strediskách č. 407, 400, 402, 401 a
2. Správca dane v rámci kontroly DPH za zdaňovacie obdobie I. štvrťroka 2002 na základe vyfakturovaných dodávok a sluţieb vyselektoval

charakteru sluţieb poskytnutých ţalobcom a charakteru odberateľov verejnoprospešné a podnikateľské činnosti ţalobcu a na základe tejto úpravy bola ţalobcovi dorubená daňová povinnosť.

zistenia správcu dane pod podnikateľské činnosti bolo potrebné zaradiť výkon stavebných prác, poskytovanie stavebných sluţieb, odvoz a likvidáciu odpadu vykonaných mimo obvodu Mesta Medzev, nakoľko príspevková organizácia zriadená za účelom výkonu verejnoprospešných činností pre mesto ako zriaďovateľa realizuje svoju hlavnú činnosť na zabezpečenie potrieb mesta a jeho obyvateľov. Vo vzťahu k uplynutiu prekluzívnej lehoty na vyrubenie DPH krajský súd zaujal stanovisko, ţe prerokovaním protokolu o daňovej kontrole v roku 2006 vykonanej za predmetné zdaňovacie obdobia DPH v zmysle § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. začala od konca roku 2006 plynúť nová päťročná lehota na zánik práva vyrubiť daň a uplynula by aţ v roku 2011. Taktieţ správca dane vykonal v roku 2008 daňovú kontrolu na DPH za predmetné zdaňovacie obdobie v súlade so zákonom a nebola tu prekáţka nenaplnenia podmienok na výkon opakovanej daňovej kontroly za rovnané zdaňovacie obdobie, nakoľko ţalobou napadnuté dorubenie daňovej povinnosti vzišlo z výsledkov daňovej kontroly, ktorá prebehla v rámci výkonu riadneho opravného prostriedku, ktorým je odvolacie konanie v súlade s ustanovením § 15b ods. 3 písm. a/ zákona o správe daní a poplatkov. Krajský súd povaţoval námietky ţalobcu o nepreskúmateľnosti a zmätočnosti rozhodnutí správneho orgánu a odvolacieho orgánu z dôvodu nedostatku právnych a skutkových dôvodov za neopodstatnené, nakoľko

názoru súdu bol v rozhodnutiach druh podnikateľských činností ţalobcu riadne vymedzený a konkretizovaný podrobným výpočtom dodávateľsko-odberateľských faktúr uvedených ako prílohu k rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, čo zodpovedalo riadnemu odôvodneniu rozhodnutia. Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach ţalobca podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

názoru ţalobcu napadnutý rozsudok krajského súdu je zmätočný a pre nedostatok dôvodov a pre rozpor s platnou právnou úpravou nepreskúmateľný, a preto navrhuje odvolaním napadnutý rozsudok súdu zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. 4 5Sţf/49/2011 Ţalobca sa nestotoţnil s názorom krajského súdu v tom, ţe pri sporne dorubenej daňovej povinnosti ide o iné zdaňovacie obdobie na DPH, neţ to, ktoré uţ správca dane kontroloval v roku 2003, a teda nebola

súdu daná zákonná prekáţka právoplatne skončenej veci.

názoru ţalobcu DPH nie je výsledkom činnosti daňovníka výlučne a jedine za jedno zdaňovacie obdobie, ale jednoznačne sa prelína a zasahuje svojimi finančnými a daňovými dopadmi aj do predchádzajúcich a nasledujúcich zdaňovacích období. Preto

ţalobcu, ak bola vykonaná osobitná samostatná daňová kontrola na DPH za rok 2002,

ţalobcu je jedno za ktoré zdaňovacie obdobie, potom to musí mať zákonite dopad na celkovú daňovú povinnosť daňovníka. Ţalobca v odvolaní poukázal na skutočnosť, ţe zo záverov daňovej kontroly, rozhodnutím správcu dane č. 711/230/678/6162/2003/Pe/Ši vyplýva, ţe u ţalobcu neboli zistené ţiadne nedostatky a chyby, neboli porušené právne predpisy a bol vrátený nadmerný odpočet DPH vo výške 116.338 Sk. Ţalobca namietal, ţe týmito dôvodmi sa súd vôbec nezaoberal, len bez akéhokoľvek odôvodnenia konštatoval, ţe tu nie je jediná prekáţka právoplatne rozhodnutej veci. Ţalobca v odvolaní taktieţ namietal, ţe sa krajský súd vôbec nezaoberal koeficientom výkonu činnosti v nadväznosti na rozdelenie charakteru činností vykonávaných ţalobcom.

názoru ţalobcu, vzhľadom na zmiešaný charakter činností vykonávaných ţalobcom (verejnoprospešných a podnikateľských) je nevyhnutné postupovať prostredníctvom určenia koeficientu ako podielu podnikateľskej a nepodnikateľskej činnosti, pričom

ţalobcu tento podiel nie je výsledkom kaţdého zdaňovacieho obdobia samostatne. V tejto časti ţalobca vidí rozhodnutie krajského súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a pre rozpor s platnou právnou úpravou. Uvedený postup je potrebné kvalifikovať ako zásadný právny rozpor s európskymi princípmi zaväzujúcimi Slovenskú republiku, a to princípu legitímnych očakávaní a zásadou rovnakého rozhodovania v skutkovo rovnakých alebo porovnateľných veciach (čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na daňové konanie). Ţalobca nesúhlasil s odôvodnením ţalobou napadnutého rozsudku v časti konštatujúcej podrobné zdôvodnenie rozlíšenia činností vykonávaných ţalobcom z hľadiska verejnoprospešnosti alebo podnikateľskej činnosti pre účely určenia DPH za sporné zdaňovacie obdobie, nakoľko z rozhodnutia správcu dane nie je zrejmé, prečo a z akých právnych a skutkových dôvodov kontrolované činnosti nemôţu byť posudzované ako činnosti nepodliehajúce dani.

názoru ţalobcu bolo zákonnou povinnosťou súdu vysporiadať sa s tým u kaţdého jednotlivého plnenia a rozlíšiť a uviesť presné rozlišovacie kritériá – 5 5Sţf/49/2011 charakter cieľa a dôvod činnosti ţalobcu. Nepostačuje všeobecné konštatovanie bez právne relevantných dôkazov. Ţalobca v odvolaní taktieţ poukazoval na skutočnosť, ţe prvostupňový súd sa nevysporiadal s ustálenou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré v ţalobe ako i v odvolaní poukazoval, predovšetkým dal do pozornosti rozsudok NS SR sp. zn. 5Sţ/98-105/00, ktorý detailne rozoberá právne a skutkové okolnosti posúdenia charakteru a účelu činnosti príspevkovej organizácie obce Nálepkovo. Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa 19.06.2009 podané k ţalobe. K námietke ţalobcu ohľadom určenia koeficientu ako podielu podnikateľskej a nepodnikateľskej činnosti uviedol, ţe z obsahu námietky sa nedá posúdiť, na aký spôsob určenia koeficientu, vzhľadom na zmiešaný charakter činnosti, a to verejnoprospešný a podnikateľský, chcel ţalobca v odvolaní poukázať.

ustanovenia § 21 ods. 1 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších (ďalej len „zákon o DPH“) predpisov platiteľ vypočíta pomernú časť odpočtu dane prostredníctvom koeficientu vtedy, ak uskutočňuje zdaniteľné plnenia, pri ktorých má nárok na odpočet dane a zdaniteľné plnenia, pri ktorých nárok na odpočet nemá.

§ 20

ods.4 citovaného zákona platiteľ nemá nárok na odpočet dane, ak uskutočňuje plnenia oslobodené od dane

ustanovenia § 26 zákona. V prípade poskytnutia zdaniteľných plnení oslobodených od dane to bolo správcom dane aj zohľadnené (bod 3.6 strana 40 aţ 43 protokolu o kontrole č. 711/320/23921/2008), kde sa v zmysle § 21 ods. 3 zákona o DPH vypočítal uţ ročný koeficient. Citované ustanovenie ani neumoţňuje výpočet koeficientu

jednotlivých štvrťrokov. Ţalovaný poukázal na to, ţe ak platiteľ príjme zdaniteľné plnenie na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení a zároveň na iný účel ako uskutočňovanie zdaniteľných plnení, potom má v zmysle ustanovenia § 20 ods. 1 zákona o DPH nárok na odpočet iba v pomernej výške zodpovedajúcej rozsahu pouţitia prijatého zdaniteľného plnenia na uskutočňovanie svojich zdaniteľných plnení (strana 6 protokolu). Nesúhlasil s námietkou ţalobcu ohľadne nedostatočného rozlíšenia činnosti, pretoţe správca dane v protokole ako aj v dodatočnom platobnom výmere, vychádzajúc pritom zo zakladacej listiny a štatútu ţalobcu, presne špecifikoval zdaniteľné plnenia, t. j. plnenia podliehajúce dani z pridanej hodnoty a plnenia, ktoré boli vykonané v rámci hlavnej činnosti, teda plnenia mimo reţimu dane z pridanej hodnoty. Dôsledne pritom vykonal rozlíšenie 6 5Sţf/49/2011 činností

obsahu, aj

toho, pre koho bolo vykonané.

ţalovaného je prioritným dôkazným prostriedkom preukazujúcim vyššie uvedené skutočnosti faktúra, ktorá obsahuje charakter fakturovanej sluţby a odberateľa, v prospech ktorého dodávateľ túto sluţbu vykonal. Správca dane však za účelom špecifikácie hlavnej činnosti a podnikateľskej činnosti pouţil aj iné dôkazné prostriedky (napr. ţivnostenský list, rozhodnutie o udelení licencie na podnikanie v energetických odvetviach, zakladaciu listinu, Štatút Mestského podniku sluţieb, zápisnice o ústnom pojednávaní). Na základe uvedeného ţalovaný navrhoval, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu proti rozsudku krajského súdu nie je moţné priznať úspech. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

§ 21ods.

2 a ods. 4, § 22 ods. 1 aţ ods. 3 zákona č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách účinného do 31.12.2004 (ďalej len „zákon o rozpočtových pravidlách“) príspevkové organizácie sú aj právnické osoby obce, ktoré sú na rozpočet obce zapojené príspevkom. Platia pre ne finančné vzťahy určené obcou v rámci ich rozpočtov. Zriaďujú sa rozhodnutím obce na plnenie úloh obce, t. j. na plnenie ich základných verejných funkcií alebo na verejnoprospešné činnosti, ktoré sú na základe osobitných predpisov alebo rozhodnutia príslušných orgánov úplne alebo čiastočne financované z rozpočtu obce. Príspevková organizácia je právnická osoba, ktorá svoje príjmy pouţíva na financovanie vlastnej činnosti a doplnenie zdrojov sa zabezpečuje z rozpočtu obce. Môţe vykonávať 7 5Sţf/49/2011 podnikateľskú činnosť len po predchádzajúcom písomnom súhlase zriaďovateľa za podmienok ustanovených týmto zákonom a osobitným predpisom.

§ 42

zákona o rozpočtových pravidlách príspevková organizácia môţe vykonávať so súhlasom zriaďovateľa podnikateľskú činnosť nad rámec hlavnej činnosti, pre ktorú bola zriadená, iba ak plní úlohy určené zriaďovateľom. Náklady na podnikateľskú činnosť musia byť kryté výnosmi z nej. Prostriedky získané touto činnosťou pouţíva príspevková organizácia na skvalitňovanie sluţieb poskytovaných v rámci hlavnej činnosti. Príspevková organizácia sleduje podnikateľskú činnosť na samostatnom beţnom účte, pričom príjmy (výnosy) a výdavky (náklady) z tejto činnosti sa nerozpočtujú. Zisk z podnikateľskej činnosti príspevkovej organizácie po zdanení je zdrojom rezervného fondu príspevkovej organizácie.

§ 15bods.

1 písm. c/ zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.12.2003 (ďalej len „zákon o správe daní“) opakovanou daňovou kontrolou sa rozumie daňová kontrola tej istej dane u daňového subjektu za zdaňovacie obdobie, za ktoré uţ bola vykonaná na podnet odvolacieho orgánu

§ 48ods.

1. Opakovanou daňovou kontrolou nie je preverenie výsledku daňovej kontroly v rámci konania o riadnych opravných prostriedkoch alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch (§ 15b ods. 3 písm. a/ citovaného zákona).

§ 45ods.

1 a ods. 2 zákona o správe daní, ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak, nemoţno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane. Ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane, plynie päťročná lehota znova od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený.

§ 24ods.

1 zákona o DPH platiteľ je povinný viesť osobitne záznamy o prijatých a uskutočnených zdaniteľných plneniach v tuzemsku a osobitne záznamy o dovoze tovaru, v ktorých uvedie údaje rozhodujúce na určenie dane

jednotlivých zdaňovacích období. Tieto záznamy vedie v členení

jednotlivých sadzieb dane a oslobodenia 8 5Sţf/49/2011 od dane. O prijatých zdaniteľných plneniach a o dovoze tovaru vedie platiteľ záznamy v členení na plnenia s moţnosťou odpočítania dane, bez moţnosti odpočítania dane a na plnenia, pri ktorých je povinný pouţiť koeficient

§ 21

.

§ 24ods.

2 zákona o DPH platiteľ, ktorý nie je zaloţený alebo zriadený za účelom podnikania, je povinný osobitne viesť záznamy

odseku 1 v rozsahu jeho podnikania. Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne vysporiadal s hodnotením zákonnosti postupu správcu dane ako i zákonnosti rozhodnutia ţalovaného odvolacieho správneho orgánu, pričom dospel k záveru, ţe ţaloba nie je dôvodná. Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci je rozhodnutie a postup, ktorým ţalovaný správny orgán rozhodoval o povinnosti ţalobcu zaplatiť rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok

1. Spornou medzi účastníkmi ostala otázka, či daňové orgány oboch stupňov postupovali správne pri určení, ktoré z činností ţalobcu nemali verejnoprospešný charakter, a teda išlo o podnikateľské činnosti povaţované za zdaniteľné plnenia. Ţalobca tvrdil, ţe všetky ním vykonávané činnosti mali verejnoprospešný charakter a daňové orgány dospeli k záveru, ţe v danom zdaňovacom období ţalobca vykonával súčasne verejnoprospešné činnosti a podnikateľské činnosti, ktoré posúdili ako zdaniteľné plnenia. Relevantné námietky ţalobcu (týkajúce sa právoplatne skončenej veci, nepreskúmateľnosti rozhodnutia, rozlíšenia činností, potreby postupovať prostredníctvom určenia koeficientu, vykonania daňovej kontroly, nepreskúmateľnosti a zmätočnosti) sú opakované. Náleţite sa s nimi zaoberal krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Pokiaľ ţalobca namietal, ţe daňové orgány sa dostatočne nevenovali otázkam rozlíšenia činností, ktoré ţalobca vykonával v kontrolovanom zdaňovacom období, moţno len zopakovať, ţe správca dane v súlade so skutkovými a právnymi závermi, vyslovenými ţalovaným správnym orgánom v rozhodnutiach, zrušujúcich platobné výmery správcu dane, vykonal opakovanú daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol, s ktorým bol ţalobca oboznámený a z ktorého jasne a zrozumiteľne vyplýva, ktoré činnosti povaţoval správca dane za činnosti vykonávané v rámci hlavnej činnosti ţalobcu (teda 9 5Sţf/49/2011 za verejnoprospešné činnosti) a ktoré povaţoval za podnikateľské činnosti. Skutkové zistenia uvedené v protokole o opakovanej daňovej kontrole uviedol správca dane aj v dodatočnom platobnom výmere zo dňa 30.12.2008 aj s presným vymedzením činností, vykonávaných ţalobcom v kontrolovanom zdaňovacom období, ktoré povaţoval správca dane za činnosti verejnoprospešného charakteru a tých, ktoré povaţoval za podnikateľské činnosti. Náleţite odôvodnil, z ktorých dokladov predloţených ţalobcom vychádzal, k akým skutkovým zisteniam z týchto dokladov dospel a aký právny záver pri hodnotení jednotlivých dokladov, ktorými ţalobca preukazoval uskutočňovanie svojej činnosti v kontrolovanom období, vyvodil. Aj najvyšší súd sa stotoţnil so závermi daňových orgánov oboch stupňov, ţe povinnosťou ţalobcu ako registrovaného platiteľa dane z pridanej hodnoty bolo presne a jednoznačne odlišovať činnosti vykonané v súvislosti s jeho základným poslaním (verejnoprospešnou činnosťou) a činnosti vykonané pre ostatné subjekty, napr. pre podnikateľov, pre iné obce, ako i pre občanov iných obcí. Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd sa plne stotoţňuje i s názorom Krajského súdu v Košiciach, ţe správca dane pri vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za III. štvrťrok 2002 postupoval v súlade so zákonom, keď pri vybraných činnostiach (poskytovaných sluţbách) ţalobcu ustálil, ţe ide o výkon podnikateľskej činnosti (a nie o zabezpečenie verejnoprospešných sluţieb), pričom rozlišovacím kritériom bol účel, resp. dôvod pre ktorý bola konkrétna sluţba poskytnutá. Ţalobca nenamietal, ţeby ţalovaný nesprávne vyrubil daň pri nejakom konkrétnom poskytnutom plnení. Namietal, ţe krajský súd neodôvodnil, prečo vybrané posudzované činnosti ţalobcu podliehajú dani z pridanej hodnoty. Najvyšší súd nesúhlasí s touto námietkou ţalobcu, nakoľko z napadnutého rozsudku je zrejmé, akými kritériami sa krajský súd riadil, t. j., či išlo o činnosť v prospech obce ako zriaďovateľa, alebo či išlo o činnosť, ktorej cieľom je dosiahnutie zisku – podnikateľskú činnosť. So všetkými relevantnými námietkami ţalobcu sa vyporiadal uţ ţalovaný správny orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ako aj krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto nebude opakovať odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu a ani odôvodnenie napadnutého 10 5Sţf/49/2011 rozsudku krajského súdu, ale na ne ako na vecne správne a postačujúce odkazuje (§ 219 ods. 2 OSP v znení zákona č. 384/2008 Z. z., účinného od 15.10.2008). V súdnom odvolacom konaní nevyšli najavo ţiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa bolo potrebné osobitne zaoberať. Najvyšší súd nemohol prihliadnuť na námietku ţalobcu uvedenú v odvolaní, ţe vzhľadom na zmiešaný charakter činnosti (verejnoprospešnej a podnikateľskej) bolo potrebné postupovať prostredníctvom koeficientu ako podielu podnikateľskej a nepodnikateľskej činnosti, ktorý podiel ale nie je výsledkom kaţdého zdaňovacieho obdobia samostatne, pričom ţalobca uviedol, ţe na túto skutočnosť dostatočne poukázal uţ v ţalobe. Po preskúmaní predloţeného spisu (ako súdneho tak aj administratívneho) najvyšší súd zistil, ţe uvedenú námietku ţalobca neuplatnil v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa a súd v rámci súdneho prieskumu vychádza zo skutkového stavu veci v čase rozhodnutia, ktoré je predmetom súdneho prieskumu, teda v danom prípade v čase rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu (§ 250i ods. 1 OSP), ale rozhodujúce je, ţe ju nevzniesol ani v ţalobe, v dôsledku čoho táto námietka bola ţalobcom uplatnená po uplynutí zákonnej lehoty stanovenej v § 250b ods. 1 OSP. Najvyšší súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, ţe súd v správnom súdnictve preskúmava rozhodnutie a postup orgánu verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v ţalobe (t. j. v medziach ţaloby). Rozsahom a dôvodmi uvedenými v ţalobe je súd viazaný a nemôţe ho prekročiť. Tu platí v správnom súdnictve koncentračná zásada, keď ţalobca môţe ţalobné dôvody síce meniť, avšak rozširovať ich môţe len do konca lehoty na podanie ţaloby. Po uplynutí tejto lehoty uţ nie je moţné v priebehu konania vznášať ďalšie námietky a výhrady proti ţalobou napadnutému rozhodnutiu, a to ani v replike na vyjadrenie ţalovaného ani na pojednávaní. To znamená, ţe k ţalobným dôvodom uplatneným po uplynutí lehoty na podanie ţaloby správny súd nemôţe prihliadať. Pre úplnosť najvyšší súd vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu k namietanej prekáţke právoplatne rozhodnutej veci za zdaňovacie obdobie I. štvrťroka 2003 uvádza, ţe predmetom daňovej kontroly na preverenie uplatneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na DPH bolo iné zdaňovacie obdobie, konkrétne III. štvrťrok 2002, a nie ţalobcom namietané zdaňovacie obdobie I. štvrťroka
2. 11 5Sţf/49/2011 Moţno sa stotoţniť s právnym názorom krajského súdu, ţe ţaloba nebola dôvodná, nakoľko ţalovaný sa v rámci ţalobou napadnutého odvolacieho správneho konania riadne vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym zhodnotením skutkového stavu vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu prvostupňového správneho orgánu s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesné ustanovenia relevantných daňových predpisov. Najvyšší súd v konaní ţalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 OSP), v dôsledku čoho nemoţno konštatovať, ţe napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak ţalobu zamietol. Najvyšší súd s poukazom na závery uvedené vyššie povaţoval námietky ţalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny

§ 250ja ods.

3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil stotoţniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku ţalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti. Zákonom č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov bolo s účinnosťou od 01.01.2012 zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,

informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, Banská Bystrica. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky

§ 107ods.

4 OSP v spojení s § 250 ods. 4 OSP na strane ţalovaného koná s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného ţalovaného. O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

ustanovenia § 224 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP a § 250k ods. 1 OSP, 12 5Sţf/49/2011 keď ţalobcovi, ktorý nemal úspech vo veci náhradu trov konania nepriznal a ţalovanému v takomto konaní nárok na náhradu trov zo zákona neprináleţí. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný. V Bratislave 27. septembra 2012 JUDr. Jana Baricová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Petra Slezáková