← Slovensko

o vydanie nehnuteľností

4 Cdo 250/2010 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky JUDr. Evy Sakálovej a sudcov JUDr. Edity Bakošovej a JUDr. Ľubora Šeba, v právnej veci ţalobkyne R., T., so sídlom v T.T., proti ţalovanému LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom v Banskej Bystrici, Námestie SNP č. 8, zastúpeného JUDr. E. M., advokátkou so sídlom v Z., o vydanie nehnuteľností, vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 8 C 171/2006, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z

  1. mája 2010 sp. zn. 9 Co 142/2009, rozhodol t a k t o : Dovolanie z a m i e t a . Ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Komárno rozsudkom zo
  2. februára 2009 č.k. 8 C 171/2006-427 zaviazal ţalovaného vydať a navrátiť ţalobkyni vlastníctvo k nehnuteľnostiam parcela č. X. – lesné pozemky o výmere X. m², parcela č. X. – lesné pozemky o výmere X. m², parcela č. X. – lesné pozemky o výmere X. m², parcela č. X. – lesné pozemky o výmere X. m², parcela č. X. – lesné pozemky o výmere X. m², parcela č. X. – lesné pozemky o výmere X. m², ktoré sú vedené Katastrálnym úradom v N., Správa katastra K., v obci B., katastrálne územie B. na LV č. X. spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd náhradu trov konania ţalobkyni nepriznal. Pri rozhodovaní vychádzal zo zisteného skutkového stavu a z príslušných ustanovení zákona č. 161/2005 Z.z. 2 4 Cdo 250/2010 o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboţenským spoločnostiam (ďalej len „zákon č. 161/2005 Z.z.“). Mal za nesporne preukázané, ţe sporné nehnuteľnosti boli zapísané pôvodne v pozemnokniţnej vloţke č. X. na zahraničné právne subjekty, v danom prípade na O.O., ktoré sa nachádzajú na území Slovenskej republiky. Vlastníkom týchto nehnuteľností nebola teda ţalobkyňa, ale bola ním O., teda cirkev nachádzajúca sa mimo územie Slovenskej republiky. Cirkevný majetok bol upravovaný osobitne a nebol riešený po vzniku Československej republiky orgánmi štátu, ale orgánmi cirkvi podľa zmluvy Modus vivendi, uzatvorenej medzi Československou republikou a Svätou stolicou
  3. decembra 1927 a ďalšími konštitúciami Praescriptonium sacricanti a Qui divino bola zriadená samostatná Slovenská provincia. Svätá stolica v súlade so zmluvou Modus vivendi rozhodla bez akýchkoľvek pochybností, ţe nehnuteľný a hnuteľný majetok na území Československej republiky patriaci pôvodne O. pripadá T., ktorá má sídlo v T., teda na území ČSR. Svätá stolica teda územne zladila hranice diecéz so štátnymi hranicami a neponechala diecézam so sídlom mimo územie Československej republiky ţiadnu časť hnuteľného alebo nehnuteľného majetku nachádzajúceho sa území Československa. Vzhľadom na dostupné právne normy dokumenty povaţoval súd prvého stupňa za nesporné, ţe R. so sídlom na Slovensku, na základe právneho nástupníctva je vlastníkom všetkých nehnuteľností pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné právne subjekty, teda aj na O.. Súd prvého stupňa nemal pochybnosti, ţe ţalobkyňa je oprávnenou osobou v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z.z. Výzvou zo
  4. septembra 2005 uplatnila svoje právo včas, t.j. v zákonom stanovenej lehote do
  5. apríla
  6. Nebol sporný ani predmet, ktorého sa ţalobkyňa domáhala, a to vydanie a navrátenie vlastníctva, keďţe sa jednalo o nehnuteľnosti, pôvodne zapísané v katastrálnom území B. v pozemnokniţnej vloţke č. X. a v súčasnej dobe vedené na LV č. X., Správy katastra K.. Ţalobkyňa v zákonom stanovenej lehote uviedla dôvod, podľa ktorého si uplatňuje svoj reštitučný nárok a v písomnej výzve označila dôvod ustanovenie § 3 ods. 1 písm. c/ zákona č. 161/2005 Z.z., keď k odňatiu vlastníctva došlo postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy. O trovách konania rozhodol podľa § 150 O.s.p., keď náhradu trov konania ţalobkyni nepriznal, a to vzhľadom na skutočnosť, ţe išlo o uplatnenie nároku z reštitučného zákona a účelom tohto zákona bola náprava krívd spáchaných na majetku cirkvi a náboţenských spoločností. Krajský súd v Nitre na odvolanie ţalobkyne proti výroku o nepriznaní náhrady trov konania a na odvolanie ţalovaného rozsudkom z
  7. mája 2010 sp. zn. 9 Co 142/2009 3 4 Cdo 250/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil a ţalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Zároveň samostatným výrokom vyslovil, ţe je proti jeho rozsudku prípustné dovolanie (§ 238 ods. 3 O.s.p.), a to na riešenie otázky právneho nástupníctva R. (ţalobkyne) v majetkových veciach po O. ako vlastníka, pôvodne zapísaného v pozemkovej knihe, ktorú povaţoval za otázku zásadného právneho významu. Odvolací súd sa stotoţnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa i v časti, v ktorej rozhodoval o náhrade trov konania s odkazom na § 150 O.s.p. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 150 ods. 1 O.s.p. tak, ţe ţalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný, ktorý navrhol rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vyčítal súdom oboch stupňov, ţe nesprávne posúdili postavenie ţalobkyne ako oprávnenej osoby, keď ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z.z. a ani ţiadne iné ustanovenie nepozná právne nástupníctvo iného cirkevného subjektu pre prípad, ak by pôvodný vlastník právne zanikol alebo z iných dôvodov nemohol byť účastníkom reštitučného konania. Ţalobkyňa a ani samostatná cirkevná právnická osoba pôsobiaca na území prvej ČSR a ani registrovaná v súčasnosti na území Slovenskej republiky nedisponovala a nedisponuje právne relevantným dôkazom o tom, ţe bola vlastníkom nehnuteľností v rozhodnom období (od
  8. mája 1945 do
  9. januára 1990) a ani pred týmto obdobím. Uviedol, ţe listiny a dôkazy, ktorými ţalobkyňa v konaní preukazuje navrátenie vlastníctva a ktoré súd aj rešpektoval, nie sú dôkazom v zmysle uvádzaných právnych predpisov o vlastníctve nehnuteľností. Dohoda Modus vivendi nemá a nemala charakter medzinárodnej zmluvy a z jej obsahu nevyplýva riešenie právneho nástupníctva v majetkových veciach na ţiadnu cirkevnú právnickú osobu, t.j. ani na ţalobkyňu. Ţalobkyňa nedisponuje ţiadnym dokumentom, ktorý by podľa vnútorných predpisov r. cirkvi a súčasne aj podľa všeobecne záväzných právnych predpisov Slovenskej republiky alebo ČSR dokazoval, ţe bola v minulosti, resp. v rozhodnom období v dôsledku rozdelenia územia, v ktorom sa nachádzal majetok O. jej vlastníctvom. Cirkevná vrchnosť a ani samotné O. z príleţitosti nového členenia diecéznych hraníc nevydala ţiaden dokument o súčasnej zmene vlastníctva k pozemkom tak, ako to ukladali vnútorné cirkevné predpisy (kán.1500). Záver súdov, ţe vlastníkom nehnuteľností pôvodne patriacich O. sa stala A.T. nepovaţoval za 4 4 Cdo 250/2010 správny, pretoţe táto nemala samostatnú právnu subjektivitu, ktorú nadobudla aţ apoštolskou konštitúciou Qui divino, ktorou bola povýšená na T. a v tom čase jej uţ nemohlo byť odňaté vlastníctvo k predmetu sporu, nakoľko v roku 1977 nehnuteľnosti uţ vlastnil štát. Zároveň ţiadal o odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia. Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu povaţovala rozsudok odvolacieho súdu za vecne správny a ţiadala dovolanie ako nedôvodné zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je dôvodné. V danom prípade je dovolanie prípustné podľa § 238 ods. 3 O.s.p., t.j. len preto, ţe jeho prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd. Pred samotným posúdením správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti treba uviesť, ţe vyslovením prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. vymedzuje odvolací súd zároveň aj právnu otázku zásadného významu, pre vyriešenie ktorej v dovolacom konaní vytvoril priestor. Dovolanie v takomto prípade, okrem vád napĺňajúcich znaky dovolacích dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p., môţe byť odôvodnené výlučne len nesprávnym právnym názorom zaujatým v napadnutom rozhodnutí, a to práve v tej právnej otázke, ktorá viedla k prípustnosti dovolania. Dovolací súd sa potom obmedzuje len na dôvody dovolania, ktoré spadajú do rámca pripusteného dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný tak rozsahom dovolania ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového obmedzenia. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaţe tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uvedené zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, 5 4 Cdo 250/2010 je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, alebo nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená a dovolateľ ani vo svojom dovolaní nenamietal, ţe by v konaní k uvedeným vadám došlo. Keďţe dovolateľ je oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému bola prípustnosť dovolania zaloţená výrokom odvolacieho súdu len z dôvodu uvedeného v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., preskúmal dovolací súd napadnutý rozsudok len z hľadísk tohto uplatneného dovolacieho dôvodu. Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd pouţil iný právny predpis ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil. O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde. V prejednávanej veci je predmetom preskúmania dovolacím súdom právna otázka, pre ktorú odvolací súd pripustil dovolanie, a to otázka právneho nástupníctva R. cirkvi (ţalobkyne) v majetkových veciach po O., ako vlastníka pôvodne zapísaného v pozemkovej knihe. Účelom zákona č. 161/2005 Z.z. je navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré neboli vydané podľa osobitného predpisu, t.j. zákona č. 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboţenským spoločnostiam v znení zákona č. 97/2002 Z.z. a prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným veciam. Toto právo je podmienené preukázaním existencie zákonom predvídaných právnych skutočností. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z.z. právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môţe uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboţenská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od
  10. mája 1945, ţidovským náboţenským obciam 6 4 Cdo 250/2010 od
  11. novembra 1938 do
  12. januára 1990 spôsobom uvedeným v §
  13. Toto ustanovenie v otázke právnej subjektivity jednotlivých cirkví a náboţenských spoločností odkazuje na zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboţenskej viery a postavení cirkví a náboţenských spoločností, ktorý priznáva právnu subjektivitu všetkým cirkvám a náboţenským spoločnostiam registrovaných štátom (§ 4 ods. 3). R. bola na území Slovenska štátom uznaná cirkev aj v období, ktoré je podľa zákona č. 161/2005 Z.z. rozhodné pre zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboţenským spoločnostiam a bola vlastníkom aj tých nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách na O. alebo iný zahraničný právny subjekt R. cirkvi. O. nemala k týmto majetkom v období odňatia štátom uţ ţiadne práva ani de facto ani de iure. Svätá stolica jej právo spravovať tieto majetky odňala
  14. mája 1922 a právne toto územie aj odčlenila od O. a pripojila k T.
  15. septembra
  16. Vzťahy medzi Československou republikou a Svätou stolicou boli upravené medzinárodnou zmluvou Modus vivendi, uzavretou
  17. decembra 1927, ktorá nadobudla platnosť
  18. februára
  19. Touto zmluvou bol stanovený spôsob a zásady nového ohraničenia československých diecéz. Podľa článku I tejto zmluvy Československá republika uznala, ţe len Svätá stolica má právo ohraničiť svoje diecézy a súčasne sa Svätá stolica zaviazala, ţe ţiadna časť Československej republiky nebude podriadená ordinárovi, ktorého sídlo je za hranicami Československej republiky a ţe ţiadna československá diecéza nebude presahovať štátne hranice. V článku II tejto zmluvy sa strany dohodli, ţe nútená správa nehnuteľných a hnuteľných cirkevných majetkov v Československu je dočasná, aţ do uzatvorenia dohody určenej v článku I a zveruje sa komisii pod predsedníctvom episkopátu príslušného územia. V súlade so zmluvou Modus vivendi Svätá stolica Apoštolskou konštitúciou „Ad ecclesiastici regiminis incrementum“ z
  20. septembra 1937 určila obvody diecéz na území Československej republiky tak, aby sa kryli so štátnymi hranicami. Touto Apoštolskou konštitúciou bolo rozhodnuté aj o rozčlenení O. tak, ţe územie O. leţiace na území Československej republiky sa od nej odčlenilo a táto časť prešla na samostatnú cirkevnú jednotku – T.. Svätá stolica tým územne zladila hranice diecéz so štátnymi hranicami a rozhodla o tom, ţe hnuteľný a nehnuteľný majetok na území Československej republiky patriaci pôvodne O. pripadá T., ktorá mala sídlo v T.. 7 4 Cdo 250/2010 Aj ďalšie Apoštolské konštitúcie „Praescriptionum sacrosancti“ a „Qui divino“ potvrdili krytie hraníc slovenských diecéz s československými štátnymi hranicami a sú v plnom súlade aj so Základnou zmluvou medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou z
  21. novembra 2000 (článok 3 ods. 2 a článok 19), Ústavou Slovenskej republiky (článok 20 a článok 24), ako aj so zákonom č. 308/1991 Zb. (§ 6 ods. 1 písm. g/). Vzhľadom na uvedené skutočnosti, právne normy a historické relevantné dokumenty je nepochybné, ţe v období rozhodnom pre zmiernenie niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboţenským spoločnostiam, bola R. so sídlom na Slovensku na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom všetkých nehnuteľností, pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právne subjekty, teda aj na O.. Porovnateľné stanovisko, od ktorého nebol dôvod sa odchýliť, zaujal uţ v podobných právnych veciach Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z
  22. februára 2003 sp. zn. 3 Cdo 119/2002, a z
  23. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 200/
  24. Vo veci vedenej na dovolacom súde pod sp. zn. 2 Cdo 208/2009, v ktorej bol zaujatý obdobný právny záver, rozhodoval v dôsledku ústavnej sťaţnosti ţalovaného Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý uznesením z
  25. mája 2011 sp. zn. IV. ÚS 216/2011 sťaţnosť, v ktorej ţalovaný namietal porušenie jeho základných práv, spočívajúce okrem iného v nesprávnosti riešenia otázky právneho nástupníctva ţalobkyne po pôvodnom vlastníkovi nehnuteľnosti O. dovolacím a odvolacím súdom, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Z uvedeného vyplýva, ţe v rámci, ktorý bol vymedzený nastolením otázky zásadného právneho významu, sa ţalovanému v dovolacom konaní nepodarilo spochybniť správnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolací súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, ţe v dovolaní je neopodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Nakoľko dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nie je daný a keďţe neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol. 8 4 Cdo 250/2010 Krajský súd v Nitre o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania rozhodol uznesením z
  26. júla 2012 sp. zn. 6 Co 88/2012 (uznesenie okresný súd doručí účastníkom konania), a to z dôvodu, ţe Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom z
  27. apríla 2011 sp. zn. II. ÚS 526/2010 zrušil rozsudok Krajského súdu v Nitre z
  28. mája 2010 sp. zn. 9 Co 142/2009 vo výroku o nepriznaní náhrady trov konania a nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania ţalobkyni a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie. V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobkyni však nepriznal náhradu trov tohto konania, lebo nebolo predloţené plnomocenstvo, z ktorého by bolo zrejmé, ţe advokátska kancelária označená vo vyjadrení k dovolaniu je oprávnená zastupovať ţalobkyňu aj v dovolacom konaní. Dovolací súd preto toto vyjadrenie povaţoval za vyjadrenie podané samotnou ţalobkyňou. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloţenie vykonateľnosti rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  29. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  30. októbra 2012 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.