Najvyšší súd 3 Cdo 186/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne M. D., bývajúcej v B., proti ţalovanej S., a.s., so sídlom v B., IČO: X.,

§ 142ods.

1 O.s.p. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, ţe jej v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať. Napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, lebo odvolací súd sa v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal s právnou argumentáciou ţalovanej odôvodňujúcou, ţe: a/ predmetná zmluva o dôchodku ţiadnym spôsobom neupravuje dobu trvania zmluvy, b/ zmluvu na dobu určitú nemoţno viazať na takú právnu skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu, c/ smrť fyzickej osoby nie je vţdy objektívne zistiteľná a d/ ţe rozsudkom súdu prvého stupňa jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa. I keď má odvolací súd vo všeobecnosti právo obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, v tomto prípade bol jeho postup nesprávny a nezlučiteľný so zásadou spravodlivého súdneho konania. Prvostupňový ani odvolací súd sa totiţ nevysporiadali vecne so všetkými námietkami ţalovanej a odvolací súd sa nezaoberal všetkými dôvodmi odvolania. V danom prípade preto nepostačovalo skonštatovať údajnú správnosť dôvodov súdu prvého stupňa. Ţalovaná v ďalšej časti dovolania uviedla, ţe podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia, ktorá je podmienená tým, ţe odvolací 3 Cdo 186/2012 6 súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa. Ak sa však odvolací súd čo i len čiastočne nestotoţni s jeho závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného „odvolania“. V danom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre postup podľa § 219 ods. 2 O.s.p., lebo odvolací súd sa v plnom rozsahu nestotoţnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa (i keď to v napadnutom rozhodnutí deklaroval). Súdy v konaní riešili otázku aplikácie zákona č. 483/2011 Z.z. Súd prvého stupňa pri tom akcentoval, ţe ţalobou uplatnený nárok nesúvisí s podnikateľskou činnosťou ţalovanej, preto ustanovenia tohto zákona sa na prejednávanú vec nevzťahujú, odvolací súd ale vychádzal z neprípustnej retroaktívnej účinnosti tohto zákona na právny vzťah zaloţený zmluvou o dôchodku ešte pred prijatím tohto zákona. Ţalovaná ďalej vysvetlila dôvody svojho nesúhlasu s riešením právnych otázok, či zmluva o dôchodku je zmluvou uzavretou na dobu určitú alebo neurčitú, či ju moţno vypovedať a či má výpoveď za následok zánik záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o dôchodku. Odvolaciemu súdu vytkla, ţe jeho rozhodnutie „budí dojem arbitrárnosti“, lebo odvolací súd sa k právnej argumentácii ţalovanej vyjadril iba všeobecne tak, ţe rozsudok súdu prvého stupňa povaţuje za úplný, logický, dostatočne argumentačne aj právne zdôvodnený a pri výklade zákona vo všetkých jeho vzájomných súvislostiach jednoznačne pochopiteľný. Ţalovaná v nadväznosti na to a s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 170/2005, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 236/06 a niektoré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad vo veci Ruiz Torija proti Španielsku) uzavrela, ţe nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu viedlo v danom prípade nielen k zásahu do práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ale aj k odňatiu jej moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Z týchto dôvodov ţiadala rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na úplných skutkových zisteniach a ich správnom právnom posúdení. Ţiadala, aby tento mimoriadny opravný prostriedok ţalovanej bol odmietnutý. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez 3 Cdo 186/2012 7 nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť – avšak len v prípadoch a za podmienok v zákone výslovne uvedených – rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť. Pre účely preskúmavanej veci dovolací súd osobitne zdôrazňuje, ţe v súlade s povahou dovolacieho konania a výnimočnosťou dovolania tento mimoriadny opravný prostriedok nielenţe nie je v Občianskom súdnom poriadku normatívne upravený ako „ďalšie odvolanie“, ale ani nesmie byť (súdmi, účastníkmi) vnímaný ako „skryté odvolanie“. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku vo veci Abdullayev proti Rusku uviedol, ţe v záujme právnej istoty, implicitne zahrnutej v čl. 6 dohovoru, by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by malo dochádzať iba za účelom nápravy zásadných vád. Fundamentálnym pochybením (fundamental defect), ktoré ospravedlňuje zrušenie rozhodnutia, je podľa Európskeho súdu pre ľudské práva napríklad omyl v právomoci, váţne porušenie súdneho procesu alebo zneuţitie právomoci (rozsudok vo veci Luchkina proti Rusku). Za fundamentálne pochybenie ale nemoţno označiť skutočnosť, ţe na predmet konania existujú dva odlišné právne názory (dve odlišné právne posúdenia). Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, ţe prieskum právoplatných súdnych rozhodnutí musí rešpektovať zásadu „vlády práva“ (rule of law) a tieţ princíp právnej istoty s tým, ţe takýto prieskum má podliehať určitým pravidlám. Prieskumnú právomoc by mal príslušný súd vykonávať len na nápravu zásadných justičných pochybení a nesprávneho výkonu spravodlivosti (to correct judicial errors and miscarriages of justice), ale nie na nové prejednanie veci. Prieskum by nemal byť skrytým odvolaním (an appeal in disguise) a moţnosť dvoch právnych názorov na predmet konania nie je dôvodom na uskutočnenie takého prieskumu (pozri napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Cornif proti Rumunsku a rozsudok vo veci Sizintseva a ostatní proti Rusku). Z týchto princípov vychádza aj právna úprava dovolania a dovolacieho konania, ktorá je obsiahnutá v ustanoveniach Občianskom súdnom poriadku. Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. 3 Cdo 186/2012 8 V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolaním napadnutý rozsudok nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p., preto prípustnosť dovolania ţalovanej z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. So zreteľom na obsah dovolania a vzhľadom na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k vade tejto povahy skutočne došlo. Dovolateľka vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietala a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Ţalovaná namieta, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny 3 Cdo 186/2012 9 postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania (napríklad právo zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, podávať návrhy a opravné prostriedky). Občiansky súdny poriadok neumoţňuje stotoţniť vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. so súdnym rozhodnutím, ani s jeho odôvodnením. Najvyšší súd uţ v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, ţe prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nemoţno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu moţno totiţ rozumieť len jeho faktickú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci (porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu z

1. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012), ktorá predchádza vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania a zmarenie moţnosti jeho aktívnej účasti na konaní. „Za odňatie moţnosti konať pred súdom nemoţno povaţovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu ...“ (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z
2. júla 2012 sp. zn. 5 Cdo 201/2011). Postupom súdu sa môţe rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob vedenia konania či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo nečinnosť, nie však výsledný rozhodovací akt súdu (produkt konania), úlohou ktorého je vyhodnotiť konanie a podať záväzný názor súdu na prejednávanú vec. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie, potom uţ „postupom súdu“ vôbec nemôţe byť ani časť tohto finálneho produktu konania [odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita, výstiţnosť, presvedčivosť, úplnosť)], úlohou ktorej je vysvetliť dôvody rozhodnutia súdu. Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tieţ právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale) 3 Cdo 186/2012 10 disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08). Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vţdy porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. To však neznačí, ţe by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, ţe kaţdé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (aţ) vady konania v zmysle § 237 O.s.p. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich moţnej nápravy v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj moţnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, a v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky, za ktorých moţno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch niţších stupňov. Najzávaţnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy povaţuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.) a zároveň tieţ za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závaţnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“) povaţuje ale – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. – (len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Pri zvaţovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vţdy na zreteli, ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti uţ právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O.s.p.). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tieţ v nadväznosti na poţiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2 O.s.p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto 3 Cdo 186/2012 11 ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiţ vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05 a aktuálne tieţ IV. ÚS 481/2011). V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len ţalovanou zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov niţších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo dovolateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia moţnosti ţalovanej konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovanej. Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z
3. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, ţe „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy (v ţiadnej ním prejednávanej veci) nepovaţoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vţdy dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, ţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 158/2012). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu niţšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho 3 Cdo 186/2012 12 (iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011). Správnosť takéhoto nazerania senátu najvyššieho súdu, ktorý preskúmava danú vec, na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzuje aj nasledovné: a) ústavný súd v uznesení z
4. apríla 2011 sp. zn. I. ÚS 141/2011, ktorým odmietol sťaţnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z
5. novembra 2010 sp. zn. 1 Cdo 167/2009, vyslovil názor, ţe „nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu aj v prípade, ak by znamenalo porušenie 'procesného práva na spravodlivé konanie' ... resp. porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je moţné bez ďalšieho stotoţniť s procesnou vadou konania spočívajúcou v odňatí moţnosti účastníkovi konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), preto nie je ani dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania (podľa § 237 O.s.p.) proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému podľa ostatných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku dovolanie prípustné nie je“, b) keď proti uzneseniu najvyššieho súdu z
6. novembra 2011 sp. zn. 3 Cdo 180/2011 (ktoré poukazovalo na R 111/1998 a zotrvávalo na tom, ţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.), bola podaná ústavná sťaţnosť, ústavný súd ju odmietol uznesením z
7. októbra 2012 sp. zn. II. ÚS 418/2012, v odôvodnení ktorého uviedol, ţe „nezistil ţiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania), ktorý by nemal oporu v zákone“, a tieţ ţe „takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umoţňuje, preto pouţitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch“. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, ţe právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. To je podstata dôvodu, so zreteľom na ktorý má najvyšší súd posudzovať otázku prípustnosti dovolania v občianskom súdnom konaní skôr reštriktívne. 3 Cdo 186/2012 13 Úspešné uplatnenie dovolania je vţdy nevyhnutne podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, ţe dovolanie je procesne prípustné a aţ následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, ţe tento opravný prostriedok je aj opodstatnený; pre opačný prístup nedáva Občiansky súdny poriadok podklad v ţiadnom z jeho ustanovení. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému (primárnemu) záveru, platná právna úprava mu neumoţňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť aţ k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané; pokiaľ by dovolací súd posudzoval správnosť rozhodnutia napadnutého procesne neprípustným dovolaním, porušil by zákon. Pri posudzovaní prípustnosti dovolania musí mať dovolací súd vţdy na zreteli, ţe „ak mimoriadny opravný súd „koná a rozhoduje napriek tomu, ţe neboli splnené zákonom ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom konaní (čl. 46 ods. 4 ústavy a čl. 51 ods. 1 ústavy) a prelomí právoplatnosť napadnutého rozhodnutia súdu niţšieho stupňa, porušuje základné právo na súdnu ochranu toho účastníka, ktorý sa po rozhodnutí opravného súdu v takom prípade dostáva do nepriaznivejšej pozície, neţ v ktorej bol pred takým rozhodnutím opravného súdu. Porušenie princípov spravodlivého procesu spočíva preto v takom postupe a rozhodnutí mimoriadneho opravného súdu, ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretoţe to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá uţ bola nastolená právoplatným rozhodnutím súdu niţšieho stupňa“ (II. ÚS 172/03). Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok jednak objektívnymi znakmi rozsudku (§ 238 O.s.p.) alebo uznesenia (§ 239 O.s.p.) odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávaţnejších procesných vád konania súdov niţších stupňov (§ 237 O.s.p.). Účelom takéhoto (objektívneho) vymedzenia je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo aspoň minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania. Záver súdu, ţe napadnuté rozhodnutie súdu niţšieho stupňa je (ne)preskúmateľné, závisí vţdy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal, ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má súd vyššieho stupňa a ako tieto jeho predstavy stotoţňujú s individuálnym odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V praxi sa pri tom môţe zo strany súdu vyššieho stupňa vyskytnúť rozpätie od prehnanej prísnosti 3 Cdo 186/2012 14 (rigoróznosti) cez náleţitý prístup aţ k neopodstatnenej zhovievavosti (benevolencii). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nemohlo byť zámerom zákonodarcu, aby riešenie tak zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty osobitne významná (otázky, či dovolanie prípustné je alebo nie je, a či teda výnimočne moţno prelomiť právoplatnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia), bolo determinované tým, s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje k posúdeniu, či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetľuje skutkovú a právnu podstatu veci. S poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody dovolací súd opakuje, ţe prípadná nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a nezakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Dovolateľka odňatie moţnosti pred súdom konať vyvodzuje aj z procesného postupu odvolacieho súdu podľa § 219 ods. 2 O.s.p. K tom dovolací súd uvádza: Odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.). V dôvodovej správne k zákonu č. 384/2008 Z.z. – novele Občianskeho súdneho poriadku účinnej od
8. októbra 2008 – sa uvádza, ţe ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. reaguje na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahujú uţ len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotoţňuje. K námietke ţalovanej, ţe odvolací súd sa nevyjadril k všetkým dôvodom obsiahnutým v ich odvolaní, je potrebné uviesť, ţe obsahovou zloţkou kaţdého odvolania sú (majú byť) odvolacie námietky, podstatu ktorých logicky a nevyhnutne tvorí vţdy argumentácia odvolateľa, ţe postup súdu prvého stupňa alebo jeho rozhodnutie sú z toho – ktorého dôvodu 3 Cdo 186/2012 15 nesprávne. Pokiaľ by za správny mal byť povaţovaný názor, ţe odvolací súd musí vţdy reagovať úplne na všetky dôvody odvolania, bolo by ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. nepouţiteľné. Odvolací súd môţe podľa tohto ustanovenia postupovať, ak sú splnené dve podmienky: a/ výrok odvolaním napadnutého rozhodnutia je vecne správny, b/ odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru, ţe tieto podmienky sú splnené, má aplikácia § 219 ods. 2 O.s.p. oporu v zákone a nemôţe byť spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Treba dodať, ţe aplikáciou § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd vyjadruje nielen svoj záver, ţe napadnuté rozhodnutie a jeho odôvodnenie povaţuje za vecne správne, ale zároveň (i keď bez výslovného vyjadrenia) aj záver, ţe námietky vznesené účastníkom konania v odvolaní nie sú dôvodné, právne významné alebo spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa. V preskúmavanej veci zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd dospel k záveru, ţe obe vyššie uvedené podmienky aplikácie § 219 ods. 2 O.s.p. sú splnené. Z rozsudkov prvostupňového i odvolacieho súdu je zrejmé zaujatie totoţných (a z hľadiska prejednávanej veci určujúcich) čiastkových právnych záverov, ţe zmluva o dôchodku bola uzavretá na dobu určitú, Občiansky zákonník ju neumoţňuje vypovedať, námietka ţalovanej o nemoţnosti plnenia vyplývajúcej podľa jej názoru zo zákona č. 483/2001 Z.z. je v danej veci neopodstatnená a tieţ konečného záveru, ţe ţalobkyni patrí suma, priznaná súdom prvého stupňa. Najvyšší súd v súvislosti s argumentáciou ţalovanej, ţe odvolací súd sa celkom nestotoţnil s odôvodnením súdu prvého stupňa, poukazuje na tú časť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorej tento súd celkom zreteľne vyjadril, ţe sa stotoţňuje s odôvodnením prvostupňového súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva opak. Argumentácia súdu prvého stupňa týkajúca sa prípadnej aplikácie zákona č. 483/2001 Z.z. (ţe zmluva o dôchodku nebola uzatvorená v rámci podnikateľskej činnosti ţalovanej) a odvolacieho súdu (ţe aplikácia uvedeného zákona vôbec neprichádza do úvahy, lebo by sa to priečilo zákazu retroaktivity), si neprotirečí. Je zrejmé, ţe odvolací súd právne závery súdu prvého stupňa nechcel zmeniť; naopak, stotoţnil sa s nimi a iba ich doplnil. Ako však najvyšší súd uviedol v R 56/2012, „pokiaľ sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v plnom rozsahu stotoţnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie, 3 Cdo 186/2012 16 z pohľadu prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím prekvapivým. Takýto postup súdu nie je odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.“. So zreteľom na to dovolací súd uzatvára, ţe postup odvolacieho súdu pri aplikácii ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. nevykazuje znaky procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe v konaní na súdoch niţšieho stupňa nebola dovolateľke odňatá moţnosť konať pred súdom a ţe prípustnosť jej dovolania nemoţno vyvodiť ani z § 237 písm. f/ O.s.p. Z hľadiska obsahového (§ 41 ods. 2 O.s.p.) sa v dovolaní naznačuje, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd preto uvádza, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tieţ R 54/2012). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďţe prípustnosť dovolania ţalovanej nemoţno vyvodiť z § 238 O.s.p., ani z § 237 O.s.p., dospel dovolací súd k záveru, ţe ide o procesne neprípustné dovolanie. Vzhľadom na to najvyšší súd dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy 3 Cdo 186/2012 17 dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. novembra 2012 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková