Najvyšší súd 5 Obo 19/2011 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Ličkovej a členiek senátu JUDr. Anny Markovej a JUDr. Kataríny Pramukovej v právnej veci ţalobcu: B., S.P.R., zastúpený: JUDr. L.U., advokát, Advokátska kancelária D., C.B. proti ţalovanému: Ing. J.M.-M., N.N., IČO: X., zastúpený: JUDr. J.B., advokát, B., s. r. o., H.B., o zaplatenie 719 500 ATS, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 13. októbra 2010, č. k. Z-2-34Cb 528/1995-809, takto r o z h o d o l: Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 13. októbra 2010, č. k. Z-2-34Cb 528/1995-809 p o t v r d z u j e. O trovách odvolacieho konania rozhodne odvolací súd samostatným rozhodnutím. O d ô v o d n e n i e: 5 Obo 19/2011 2 Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zo dňa 13. októbra 2010, č. k. Z-2-34Cb 528/1995-809 návrh ţalobcu v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. Zároveň podľa § 151 ods. 3 O. s. p. rozhodol, ţe o trovách konania bude z dôvodu zloţitosti prípadu, spočívajúcej vo väčšom počte účastníkov konania i dĺţke konania, rozhodnuté aţ po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe ţalobou podanou na súd dňa 26. mája 1995 si ţalobca uplatnil proti ţalovanému v 1/ rade Ing. J.M.-M., N. a ţalovanému v 2/ rade D.M.T. právo na zaplatenie 719 500 ATS titulom náhrady škody v zmysle § 373 Obchodného zákonníka, ktorá mu mala vzniknúť úplnou stratou prepravovanej zásielky. Súd prvého stupňa záväzkový vzťah medzi ţalobcom a ţalovaným v 1/ rade posúdil podľa § 601 Obchodného zákonníka, teda ako zasielateľskú zmluvu, následne v rozpore s touto zmluvou zodpovednosť ţalovaného v 1/ rade za úplnú stratu zásielky posúdil podľa ustanovení iného právneho predpisu, a to § 17 ods. 1 vyhlášky uverejnenej v Zbierke zákonov pod č. 11/1975 Zb., Dohovor o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR). Vznikom prepravnej zmluvy medzi ţalobcom a ţalovaným v 1/ rade podľa CMR sa nezaoberal, pretoţe ich záväzkový vzťah posúdil ako zmluvu zasielateľskú podľa § 601 ods. 1 Obchodného zákonníka. Zo skutkového rámca veci, opísaného v ţalobe a doplneného výsledkami dokazovania súd ustálil, ţe podstata sporu súvisí s posúdením otázky, či v rámci tohto právneho vzťahu, ktorý bol medzi účastníkmi zaloţený za účelom zabezpečenia, aby bol tovar prepravený z jedného miesta na druhé, vzniklo ţalobcovi právo domáhať sa náhrady nákladov, ktoré mu podľa neho vznikli stratou tovaru a ak áno, v akej výške a od ktorého zo ţalovaných. Dokazovaním listinnými dôkazmi mal súd za osvedčené, ţe ţalovaný prepravnou dispozíciou zo dňa 25.4.1994 obdrţal objednávku na zabezpečenie prepravy tovaru z Rakúska do Ruska. Z písomných aj ústnych prejavov účastníkov konania, ako i z výsluchu svedka J.Ď. na pojednávaní konanom dňa 27.06.2001 vyplynulo, ţe prevzatie realizoval ţalovaný v 1/ rade motorovým vozidlom poskytnutým ţalovaným v 2/ rade, pričom vodičom bol zamestnanec ţalovaného v 1/ rade. Dňa 5.4.1994 vodič nákladného vozidla ŠPZ N. s nákladom prišiel do Moskvy, kde mu prepravovaný tovar neznámi páchatelia odcudzili. Ţalobcovi vznikla škoda titulom úplnej straty zásielky. Výšku škody určil ţalobca ako náhradu z hodnoty zásielky v mieste a v čase jej prevzatia na prepravu v hodnote 719 500 ATS. Ţalovaný v 1/ rade ţalobcovi vzniknutú škodu nezaplatil a v konaní poukazoval, ţe dňa 25.4.1994 po telefonickom dohovore obdrţal od ţalobcu (p. V.) objednávku na vykonanie prepravy z Viedne do Moskvy. Firma D., ktorej majiteľom je D.M., uţ vopred prejavila o túto prepravu záujem s tým, ţe prepravu by 5 Obo 19/2011 3 vykonalo vozidlo ťahač SE X. a náves SE X.. Firma D. však v tom čase nevlastnila rakúske prepravné povolenie, a preto ţalovaný v 1/ rade ponúkol, ţe svojim ťahačom N. zatiahne náves SE X. do Viedne, dá ho naloţiť a vytiahne ho na Slovensko, kde si ho následne prepne ťahač SE X.. Ţalobca predloţil súdu faktúru č. 946 848 zo dňa 23.11.1994 a objednávku - dopravný príkaz zo dňa 25.4.1994, čím osvedčil zaloţenie právneho vzťahu medzi ţalobcom a ţalovaným v 1/ rade v zmysle § 601 a nasl. Obchodného zákonníka. Zaloţenie právneho vzťahu a jeho obsah, v priebehu dokazovania nebolo preukázané, na základe čoho súd ţalobu proti ţalovanému zamietol. Nárok ţalobcu proti ţalovanému v 1/ rade uznal súd za oprávnený. Na odvolanie ţalovaného v 1/ rade proti rozhodnutiu, ktorým bol zaviazaný na zaplatenie ţalovanej istiny a trov konania ţalobcu, rozhodol Najvyšší súd SR uznesením, č. k. 6 Obo 51/03 zo dňa 30.06.2004 s tým, ţe súd prvého stupňa zaloţil napadnuté rozhodnutie voči ţalovanému v 1/ rade s právnym posúdením od seba rozdielnych právnych predpisov, čo je neprípustné, a preto rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 06.02.2002, č. k. 34Cb 528/1995-187 vo vzťahu k ţalovanému v 1/ rade zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti výroku rozsudku, ktorým súd ţalobu proti ţalovanému v 2/ rade zamietol, ţalobca nepodal odvolanie, preto sa rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti výroku stalo právoplatným a súd v ďalšom konaní, vo veci samej, pokračoval len so ţalovaným: Ing. J.M., X.N.N.. V zmysle usmernení odvolacieho súdu súd doplnil dokazovanie v naznačenom smere. V dôsledku konca platnosti meny ATS upravil ţalobca petit ţaloby tak, ţe ţiada zaviazať ţalovaného na zaplatenie istiny vo výške 52 288 eur. Ďalej ţiada, aby súd zaviazal ţalovaného uhradiť aj úroky z omeškania, a to nasledovne: 5% p. a. zo sumy 52 288 eur ţalovanej istiny (pôvodne 719 500 ATS) od 23.11.1994 aţ do zaplatenia, 5% p. a. zo sumy 19 792,95 eur (pôvodne 272 257 ATS), teda zo sumy, ktorá bola k rukám Dr. K. - zástupcu A. vyplatená titulom úrokov a trov odo dňa úhrady - od 22.1.1998 aţ do zaplatenia, ako aj 5% p. a. zo sumy 75,07 eur (pôvodne 1 033 ATS) z toho istého titulu ako vyššie, iba s rozdielnym dátumom plnenia - od 16.2.1998 aţ do zaplatenia. Uznesením zo dňa 22.09.2010 súd tomuto návrhu na zmenu návrhu ţaloby vyhovel. V rámci nového konania sa súd oboznámil s rozsudkom Obchodného súdu vo Viedni zo dňa 29.5.1997, č. k. 16Cg 55/98b, odvolacím rozsudkom Vrchného krajinského súdu 5 Obo 19/2011 4 Viedeň zo dňa 27.11.1997, č. k. 1R 232/97p a rozsudkom Najvyššieho súdneho dvora zo dňa 27.7.1998, č. k. 7Ob 44/98. Podľa týchto právoplatných a vykonateľných rozhodnutí rakúskych súdov bola medzi ţalobcom a jeho obchodným partnerom C.C., ktorý bol vlastníkom prepravovaného tovaru, uzavretá zmluva prepravná a nie zmluva zasielateľská, ako tvrdí ţalobca. Je nesporné, ţe ţalobca, v postavení ţalovaného, bol zaviazaný na zaplatenie 676 000 ATS ţalobcovi - W.. Z jednotlivých dôkazov z konania na Krajskom súde v Bratislave, ako i konania pred rakúskymi súdmi vyplýva, ţe prepravnou dispozíciou zo dňa 25.4.1994 prevzal ţalovaný ako subdopravca tovar na prepravu od ţalobcu ako prvého dopravcu voči vlastníkovi ako odosielateľovi. Prepravnou dispozíciou zo dňa 27.4.1994 prevzal pôvodne ţalovaný v 2/ rade ako ďalší subdopravca tovar na prepravu od ţalovaného ako prvého subdopravcu. Nič na veci nemení ani skutočnosť, ţe prvú fázu prepravy (Nitra - Viedeň - Viedeň) vykonal ţalovaný. Súd ďalej poukázal na znenie čl. 1 ods. 1, čl. 34, čl. 36 a čl. 37 Dohovoru. V odôvodnení ďalej uvádza, ţe je nesporné, ţe ţalobca bol v rámci rakúskych súdov zaţalovaný spoločnosťou W., ako prvý dopravca. V zmysle čl. 37 písm.
- a)Dohovoru má ţalobca právo postihu voči tomu dopravcovi, konaním ktorého bola spôsobená škoda. Z dokazovania, vykonaného výsluchom svedkov, účastníkov konania a z predloţených prepravných dispozícii vyplýva, ţe posledným dopravcom ako právnym subjektom, ktorý prevzal od ţalovaného prepravnú dispozíciu a ktorý prepravu vykonal aţ na miesto určenia, je pôvodne ţalovaný v 2/ rade, bez ohľadu na osobu vodiča vykonávajúceho prepravu pre dopravnú spoločnosť D., D.D.M.. Súd konštatoval, ţe takto označený subjekt nie je účastníkom konania. V zmysle uznesení odvolacieho súdu súd doplnil dokazovanie za účelom právneho posúdenia vzniku a obsahu zmluvy medzi ţalobcom a ţalovaným a dospel k záveru, ţe v danom prípade ide o zmluvu prepravnú, ktorej uzavretie a vykonávanie upravuje č. 4 aţ 16 Dohovoru a úpravu o preprave vykonávanej postupne niekoľkými dopravcami upravuje čl. 34 - 40 Dohovoru. Je nesporné, ţe za predpokladu existencie škody ţalobcu by mohol ţalobca uplatniť svoj nárok podľa č. 37 Dohovoru a v súlade s jeho písm.
- a)tak uplatňovať svoj nárok výlučne od dopravcu, ktorého konaním bola spôsobená, resp. za výkonu ktorého bola spôsobená škoda. Súd prvého stupňa uviedol, ţe v danom prípade sa javí, ţe by išlo o pôvodne označeného ţalovaného v 2/ rade, ktorý by ako jediný podľa Dohovoru mal zodpovedať za škodu stratou tovaru. 5 Obo 19/2011 5 Súd ďalej uvádza, ţe otázkami zodpovednosti za škodu sa môţe zaoberať v merite veci len za predpokladu, ţe by v ţalobe označenému ţalobcovi skutočne škoda vznikla. V rámci vykonaného dokazovania pred súdom ţalobca preukazoval inkaso cesiu medzi ţalobcom a spoločnosťou B.. Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 1392 ABGB (vo voľno preklade: „prevod a prijatie pohľadávky z jednej osoby na druhú má za následok zmenu v osobe veriteľa; toto sa nazýva postúpenie (cesia) a môţe byť uzavretá odplatne alebo bezodplatne“). V danom prípade nebolo ani vykonaným dokazovaním výsluchmi svedkov pred doţiadanými súdmi v Rakúsku nijako preukázané, ţe by v zmysle tohto ustanovenia poisťovňa B. skutočne postúpila svoje právo na vymáhanie pohľadávky (právo inkasa) na v ţalobe označeného ţalobcu, ako tvrdí ţalobca. Ţalobca súdu nepredloţil zmenu v postúpení pohľadávky v zmysle ust. § 1392 ABGB, ktorou malo dôjsť k postúpeniu práva na uplatňovanie nároku na náhradu škody vo výške cca 1 mil. ATS, a preto, za účelom jej existencie, súd pristúpil k výsluchu dvoch svedkov, G. (bývalého konateľa ţalobcu v spornom období), O. (poistného makléra spoločnosti L.), Ing. H. (v rozhodnom čase prokuristu poisťovne B.). V tejto súvislosti súd v odôvodnení poukázal na rozdielnosť výpovedí svedkov ohľadne uzatvorenia samotnej inkaso cesie: prvá základná nezrovnalosť bola medzi výpoveďami G., ktorý mal údajne s O. uzatvárať ústnu dohodu o inkaso cesii, a to telefonicky, avšak nevedel, ani kto konal za spoločnosť B., teda s kým zmluvu o inkaso cesii uzatváral. Naopak, O. uviedol, ţe inkaso cesiu uzatváral s G. tak, ţe inkaso cesiu vyslovil na návšteve u pána B., na dôkaz čoho predloţil údajný hárok 3. týţdňa z roku 1998, kde mal poznačené, ţe má ísť dňa 14.1. do spoločnosti B.. Ide o zásadný nesúlad medzi výpoveďami týchto dvoch svedkov, keď kaţdý z nich priebeh uzavretia inkaso cesie opísal úplne odlišným spôsobom, čo spôsobuje absolútnu nehodnovernosť. Z výpovede svedka G.B. ďalej vyplýva, ţe sám ani netušil, aké práva a povinnosti z inkaso cesie vyplývajú, čo evokuje, ţe o ţiadnej inkaso cesii nemal vedomosť, čo preukazuje predovšetkým neexistenciu váţnosti vôle vôbec uzavrieť takúto zmluvu. Jeho nevedomosť o inkaso cesii napokon potvrdil tým, keď uviedol, ţe táto existuje medzi spoločnosťou B. a L.. Svedok O. sám výslovne uznal, ţe právo uplatnenia nároku mala výlučne poisťovňa B., nakoľko na základe rozsudkov rakúskych súdov vyplatila práve táto regresnú náhradu škody poisťovateľovi vlastníka tovaru, a to prostredníctvom makléra L.. V rozpore s výpoveďou G.B. vypovedal, ţe ústna inkaso cesia, ktorú prerokoval s G., bola vyrieknutá na ich pracovnom stretnutí, čo je však v absolútnom protiklade s výpoveďou samotného G.B.. Ani svedok Ing. H. nijako nepotvrdil a nepreukázal existenciu inkaso cesie. Celá jeho výpoveď je 5 Obo 19/2011 6 stavaná na tom, ţe bol o všetkých skutočnostiach súvisiacich so vzťahmi medzi predmetnými subjektmi, ako i súdnymi spormi vedenými pred rakúskymi i slovenskými súdmi, len informovaný treťou osobou. Na základe uvedeného mal súd za to, ţe pokiaľ sa ţalobca snaţil súdu prostredníctvom týchto svedkov preukázať existenciu údajnej inkaso cesie a tým vlastne preukázať oprávnené postavenie ţalobcu v danom súdnom spore ako subjektu na strane ţalobcu s dostatočnou aktívnou legitimáciou, svoje dôkazné bremeno ohľadne preukázania tejto skutočnosti neuniesol. Bolo jednoznačne preukázané, ţe jediným dôvodom podania ţaloby bola skutočnosť, ţe hrozilo riziko premlčania a všetci traja svedkovia zhodne vypovedali, ţe v danom čase prebiehal prvotný spor medzi W. ako ţalobcom a spoločnosťou B. ako ţalovaným. Z týchto, ale i zo samotných časových údajov je zrejmé, ţe v čase podania ţaloby na slovenskom súde teda nielenţe škoda nevznikla ţalobcovi, ale táto v danom čase neexistovala vôbec. Spoločnosť B. ako poisťovateľ ţalobcu vyplatila na základe rozsudkov rakúskych súdov uplatnenú čiastku ţalobcovi aţ dňa 19.1.1998, čo vyplýva nielen z výpovedí svedkov, ale tieţ z písomných dôkazov zaloţených v súdnom spise. Regresná ţaloba ako taká bola teda podaná predčasne a v danom čase úplne bezdôvodne, nakoľko roku 1995 nebolo pred rakúskymi súdmi vôbec preukázané, či je nárok ţalobcu W. opodstatnený a dôvodný a či po vyhovení ţaloby bude mať ţalovaný B. povinnosť zaplatiť a následne mať regresný nárok voči ďalšiemu subjektu. Viac závaţnejší, ako to, ţe nárok bol uplatnený predčasne (a to len z dôvodu nepremlčania nároku) je fakt, ţe regresný nárok bol uplatnený neoprávneným subjektom, ktorým je ţalobca. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, jediným subjektom, ktorý by bol oprávnený regresný nárok voči ďalšiemu subjektu uplatniť, je výlučne ten, komu vznikla škoda, to jest spoločnosť B.. Z vykonaného dokazovania totiţ vyplynulo, ţe práve spoločnosť B. ako poisťovateľ ţalobcu vyplatil prostredníctvom poisťovacieho makléra L. na základe rozsudkov rakúskych súdov ţalobcovi v tamojšom konaní čiastku 991 857 ATS ako plnenie, ktoré W. vyplatila vlastníkovi tovaru C. z dôvodu poistnej udalosti a 1 033 ATS ako náhradu trov konania. Z vykonaného dokazovania vyplýva, ţe medzi spoločnosťou B. a ţalobcom nebola ţiadna inkaso cesia nikdy platne uzavretá, jediným subjektom, ktorý si mohol regresne uplatňovať svoj nárok, je a bola spoločnosť B.. Je nesporné, ţe základným predpokladom na vznik zodpovednosti za škodu je predovšetkým vznik škody. V prípade, ţe tento predpoklad nie je splnený, zodpovednosti za škodu a nároku na jej náhradu sa nemoţno v ţiadnom prípade domáhať. Ţalobcovi nikdy ţiadna škoda nevznikla, preto ţalobca nie je oprávnený domáhať sa nároku 5 Obo 19/2011 7 na jej náhradu, čím nie je daná jeho aktívna legitimácia, nakoľko nespĺňa zákonom poţadovanú hmotnoprávnu spôsobilosť byť účastníkom konania. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie ţalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe súd zaviaţe ţalovaného zaplatiť ţalobcovi 52 288 eur spolu s 5% úrokom z omeškania od 23. novembra 1994 aţ do zaplatenia a nahradiť ţalobcovi trovy konania a právneho zastúpenia. Odvolanie odôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. a), d),
- f)O. s. p. a poukázal aj na ustanovenie § 221 ods. 1 písm.
- h)O. s. p. V odvolaní ţalobca uvádza, ţe za účelom splnenia svojho zmluvného záväzku vstúpil do obchodného vzťahu so ţalovaným, a to doručením objednávky s prepravnými dispozíciami č. 7623/2 zo dňa 25.4.1994 ţalovanému. Ţalovaný sa tým, ţe objednávku prijal a podľa nej aj plnil, stal vo vzťahu k ţalobcovi dopravcom, ktorý za prepravu a náklad zodpovedal. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, ţe realizáciu celej dopravy - od nakládky tovaru aţ po prepravu na určené miesto vykonávali vodiči, ktorí boli v tom čase zamestnancami ţalovaného. Svedčí o tom výpoveď svedka Ď., ktorý bol vodičom jazdnej súpravy v čase, keď došlo k strate zásielky. Ţalobca poukázal aj na ustanovenie čl. 3 kapitoly II. Dohovoru CMR a na to, ţe zo strany ţalovaného ako zamestnávateľa nebolo namietané prekročenie oprávnení, resp. opomenutia zamestnanca, dokonca ţalovaný v rámci konania sa sám vyjadril tak, ţe vodič konal na základe daných pokynov. Ďalej uvádza, ţe napriek týmto skutkovým zisteniam súd prvého stupňa vyvodzuje priamu zodpovednosť spoločnosti D., i keď nebolo náleţite preukázané, ţe vodič bol v právnom vzťahu s touto spoločnosťou, čo podľa neho zvýrazňuje i formulácia na str. 4 rozsudku: „... bez ohľadu na osobu vodiča vykonávajúceho prepravu pre dopravnú spoločnosť D....“. Podľa ţalobcu nesprávnosť právneho posúdenia veci spočíva predovšetkým na posúdení existencie vzťahu medzi poisťovňou B. a ţalobcom a povaţuje za potrebné ustáliť, akým spôsobom k tomuto právnemu úkonu došlo, pretoţe podľa názoru súdu prvého stupňa ide o absolútnu nehodnovernosť výpovedí svedkov G. a O.T. a z toho vyvodený záver - jediný subjekt, ktorý bol oprávnený sa domáhať náhrady bola poisťovňa B.. Ţalobca poukazuje na základný fakt tohto právneho problému, ktorým je, ţe spoločnosť B. vykonávala činnosť poisťovateľa v spolupráci s maklérmi poistenia. Jedným z nich bola aj spoločnosť L., ktorá na základe internej Smernice o spolupráci zo dňa 6.9.1991 bola oprávnená (so súhlasom spoločnosti B.) vyberať poistné od jeho poistencov, likvidovať poistné udalosti, vykonávať regresné nároky a vyplácať plnenia, pričom povinnosť následného (mesačného) vyúčtovania týchto platieb v prospech spoločnosti B. bola tieţ predmetom ich internej dohody. Spoločnosť L. bola iba miestom spracovania zákaziek 5 Obo 19/2011 8 pre poisťovateľa B.. V zmysle uvedenej dohody bolo teda poistné plnenie realizované maklérom L., avšak v zastúpení (na účet) poisťovateľa ţalobcu, spoločnosti B.. Je zrejmé, ţe L. mohla v zastúpení B. konať vo veci cesie s účinkami, ako keby B. konala sama a priamo. Podľa názoru ţalobcu súd v otázke vierohodnosti svedeckých výpovedí neberie do úvahy časový faktor a neuvedomil si skutočnosť, ţe svedkovia sa vyjadrili o veci, ktorá sa udiala pred 12 rokmi a tvrdí, ţe fakt, ţe k cesii došlo, bol preukázaný. Ţalobca má za to, ţe súd prvého stupňa vychádza z nedostatku aktívnej legitimácie ţalobcu, ktorá však preukázaná bola a tak, popri nesprávnych skutkových zisteniach dospel aj k nesprávnym záverom ohľadne právneho posúdenia veci. Primárne za škodu zodpovedal ţalovaný, nech uţ prináleţí nárok akémukoľvek subjektu, námietka nedostatku pasívnej legitimácie ţalovaného teda tieţ neobstojí. V zmysle ustanovení dohody CMR ţalovaný zo zákona zodpovedá za konania svojho zamestnanca a za škody spôsobené týmto konaním ako za vlastné konanie. Ţalobca poukazuje aj na to, ţe v danom časovom kontexte ţalovaný pri realizácii dopravy nezohľadnil osobitné okolnosti prepravy do cieľovej krajiny, ktorá bola v odborných kruhoch dôvodne povaţovaná za rizikovú a neprispôsobil patričnými opatreniami svoj výkon týmto okolnostiam, preto je za také konanie zodpovedný a v tomto prípade nie sú dané podmienky deliberácie ţalovaného podľa CMR. Súd bez bliţšieho vysvetlenia v odôvodnení rozsudku uvádza, ţe úpravu o preprave vykonávanej postupne niekoľkými dopravcami upravuje čl. 34 - 40 Dohovoru. Nárok ţalobcu však spočíva na ustanovení čl. 37 Dohovoru CMR, čo síce súd prvého stupňa vzal do úvahy, avšak s poukazom na to, ţe za škodu by zodpovedal iný a nie ţalovaný. Ţalobca poukazuje na to, ţe táto úvaha súdu je zavádzajúca o to viac, ţe súd prvého stupňa ju uvádza výrazom: „V danom prípade sa javí, ţe...“. Túto okolnosť teda nerieši ani ako prejudiciálnu otázku a bliţšie ju nerozvádza, iba konštatuje samotný fakt. Ţalobca uvádza, ţe jeho nárok podľa čl. 37 smeruje proti ţalovanému, pretoţe v tomto vzťahu bol prepravcom ţalovaný. Pouţitie ustanovení čl. 34 a čl. 36 Dohovoru CMR je preto vylúčené. Ţalobca ďalej uvádza, ţe na prvej starne zápisnice o výsluchu svedka G. sa uvádza, ţe: „Zisťuje sa, ţe preklad otázok čiastočne nezodpovedá nemeckému jazyku a tým otázky nedávajú zmysel.“. Na základe tejto skutočnosti konštatuje, ţe neboli zodpovedané všetky účastníkmi poloţené otázky a zároveň tým došlo aj k tomu, ţe súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Navrhuje, ţe je z tohto dôvodu potrebné, aby na základe ustanovenia § 213 ods. 3 O. s. p. odvolací súd toto dokazovanie opakoval, a teda nariadil opätovný výsluch svedka G.. Podľa ţalobcu z hodnotenia svedeckých výpovedí vyplýva odvolací dôvod uvedený v § 205 ods. 2 písm. a), pretoţe neúplnosť výpovede svedka B. a nesprávne 5 Obo 19/2011 9 posúdenie veci po právnej stránke napĺňa poţiadavky uvedené v § 221 ods. 1 písm.
- h)O. s. p. Vzhľadom na skutkovo i právne zloţitý stav ţalobca ţiadal, aby súd podľa § 214 ods. 1 písm.
- a)a vzhľadom na dispozitívnu úpravu § 214 ods. 2 O. s. p. nariadil pojednávanie na prejednanie odvolania. Na základe uvedených skutočností ţalobca ţiadal napadnutý rozsudok zmeniť tak, ţe odvolací súd ţalobe vyhovie v celom rozsahu a zároveň ţiadal zaviazať ţalovaného na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia, vrátane trov odvolacieho konania. Ţalovaný v 1/ rade Ing. J.M.-M. podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrenie k odvolaniu ţalobcu a uviedol, ţe odvolanie ţalobcu povaţuje za nedôvodné a všetky v ňom uvádzané skutočnosti za irelevantné. Podľa názoru ţalovaného v 1/ rade bol v priebehu konania pred súdom prvého stupňa skutkový stav vykonaným dokazovaním dostatočne preukázaný. Ako bolo uţ v priebehu konania od podania ţaloby v roku 1995 preukázané, medzi ţalobcom a spoločnosťou C.C. nebola uzavretá zasielateľská zmluvu (ako to ţalobca tvrdil), ale zmluva prepravná, ktorá sa spravuje ustanoveniami Dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave. Uvedený fakt je podľa názoru ţalovaného nesporný, nakoľko ho potvrdzujú rozsudky rakúskych súdov v pôvodnom konaní, kde na strane ţalobcu vystupoval vlastník tovaru a na strane ţalovaného spoločnosť B.. Je nepochybné, ţe sa na daný prípad vzťahujú ustanovenia čl. 34 aţ 40 Dohovoru. Ţalovaný vo vyjadrení poukazuje aj na to, ţe ţalobca má vedomosť o tom, ţe pôvodne ţalovaný v 2/ rade vykonával prepravu ako posledný dopravca a je tak zodpovedným subjektom. Ţalovaný v 1/ rade sa v plnom rozsahu stotoţňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa, ktorý mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, ţe posledným prepravcom ako právnym subjektom, ktorý vykonal prepravu tovaru aţ na miesto určenia, je pôvodne ţalovaný v 2/ rade, spoločnosť D., D.M., a to bez ohľadu na osobu vodiča, ktorý prepravu vykonával. Ţalovaný uvádza, ţe sa stotoţňuje s názorom súdu, ţe za predpokladu existencie škody ţalobcu by tento mohol uplatniť svoj nárok v súlade s ustanovením č. 37 písm.
- a)Dohovoru a uplatňovať svoj nárok výlučne od dopravcu, ktorého konaním bola škoda spôsobená, z dokazovania vyplýva, ţe týmto dopravcom je ţalovaný v 2/ rade. V otázke posúdenia vzťahu medzi poisťovňou B. a ţalobcom, s poukazom na neexistenciu aktívnej legitimácie ţalobcu, ţalovaný uvádza, ţe ţalobca uplatnil svoj nárok na náhradu škody ţalobným návrhom, podaným na Krajskom súde v Bratislave dňa 26.5.1995, no aţ po 15 rokoch súdneho konania, potom ako ţalovaný v 1/ rade namietol neexistenciu aktívnej legitimácie, ţalobcu pristúpil ţalobca k ozrejmeniu zmluvných poistných vzťahov medzi ním, 5 Obo 19/2011 10 jeho poisťovateľom B. a poistným maklérom L.. Ţalovaný v 1/ rade sa v plnom rozsahu stotoţňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa, ţe v konaní ţalobca nepreukázal, ţe by poisťovňa B. skutočne postúpila svoje právo na vymáhanie pohľadávky (právo inkasa) na ţalobcu, nakoľko ţalobca nepredloţil ţiaden písomný dokument ani zmluvu preukazujúcu postúpenie práva na uplatňovanie nároku na náhradu škody zo spoločnosti B. na ţalobcu. Ţalovaný v 1/ rade sa stotoţňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa, ktorý svedecké výpovede nepovaţuje sa dôveryhodné, a to predovšetkým pre ich rozdielnosť ohľadne uzatvorenie údajnej inkaso cesie. Ţalovaný sa stotoţňuje aj s právnym záverom súdu prvého stupňa o neexistencii aktívnej legitimácie ţalobcu, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynul nespochybniteľný fakt, ţe medzi spoločnosťou B. a ţalobcom nebola ţiadna inkaso cesia nikdy platne uzavretá, jediným subjektom, ktorý si mohol regresne uplatňovať svoj nárok, bola spoločnosť B.. V otázke potreby vykonania opätovného dokazovania odvolacím súdom, ţalovaný v 1/ rade je toho názoru, ţe na základe vykonaného dokazovania bolo riadne preukázané, ţe k ţiadnej inkaso cesii medzi ţalobcom a spoločnosťou B. nikdy nedošlo. Námietku ţalobcu povaţuje preto ţalovaný v 1/ rade za nedôvodnú, účelovú a v konečnom dôsledku i nehospodárnu, a to predovšetkým na dĺţku súdneho konania. Zároveň poukazuje, ţe túto námietku mal uplatniť do vyhlásenia súdu prvého stupňa o tom, ţe dokazovanie je skončené. Vzhľadom na uvedené ţalovaný v 1/ rade ţiada odvolací súd, aby rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil a ţalovanému v 1/ rade priznal plnú náhradu trov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací prejednal odvolanie ţalobcu podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné. Odvolací súd povaţuje napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne, keďţe súd prvého stupňa sa náleţite vysporiadal s tvrdeniami ţalobcu a ţalovaného, ako aj listinnými dôkazmi a svedeckými výpoveďami, ktoré správne vyhodnotil a následkom toho aj vecne správne rozhodol. K námietkam - dôvodom ţalobcu, uvedených v jeho odvolaní, odvolací súd zaujal nasledovné právne stanovisko: 1) posúdenie základného právneho vzťahu. Ţalobca má za to, ţe podľa čl. 3 kapitoly II. CMR zodpovedá dopravca za konanie, ako aj opomenutie svojich zástupcov, pracovníkov a ostatných osôb, ktorých pouţije pri uskutočňovaní prepravy, ako za vlastné konanie alebo opomenutie za predpokladu, ţe títo zástupcovia, pracovníci alebo osoby konajú v rámci 5 Obo 19/2011 11 svojich pracovných úloh. Odvolateľ poukazuje na skutočnosť, ţe realizáciu celej dopravy vykonávali vodiči - zamestnanci ţalovaného. Je nesporné, ţe v danej veci postupoval súd prvého stupňa správne, keď na posúdenie nároku ţalobcu vychádzal z ustanovení Dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (ďalej len CMR). Podľa článku 1 bod 1 CMR sa tento dohovor vzťahuje na kaţdú zmluvu o preprave zásielok za odplatu cestným vozidlom, ak miesto prevzatia zásielky a predpokladané miesto jej dodania, ako sa uvádza v zmluve, leţia v dvoch rôznych štátoch, z ktorých aspoň jeden je zmluvným štátom tohto Dohovoru. Toto ustanovenie platí bez ohľadu na trvalé bydlisko a štátnu príslušnosť strán. Miestom prevzatia zásielky bola Rakúska republika, ktorá je zmluvným štátom Dohovoru, pričom predpokladané dodanie zásielky bola Ruská federácia, teda prevzatie zásielky a jej dodanie boli miesta leţiace v dvoch rozdielnych štátoch. Ţalobca pasívnu legitimáciu ţalovaného odvodzuje z čl. 3 kapitoly II. CMR, keďţe realizáciu celej dopravy od nakládky tovaru aţ po prepravu na určené miesto vykonávali vodiči, ktorí boli v tom čase zamestnancami ţalovaného. Odvolací súd sa s týmto názorom nestotoţnil, keďţe v predmetnej veci dopravca - ţalovaný neuskutočňoval prepravu zo Slovenskej republiky do Ruskej federácie. To, ţe dopravca D.M. - D., dopravná spoločnosť, uskutočnil prepravu s pracovníkom ţalovaného do Ruskej federácie, nezakladá pasívnu legitimáciu ţalovaného, pričom pouţitie vodiča ţalovaného umoţňuje práve kapitola II. článok 3 CMR, podľa ktorého pri pouţití tohto Dohovoru zodpovedá dopravca za konanie a opomenutie svojich zástupcov, pracovníkov a všetkých ostatných osôb, ktoré pouţije pri uskutočňovaní prepravy, ako za vlastné konanie alebo opomenutie za predpokladu, ţe títo zástupcovia, pracovníci alebo ostatné osoby konajú v rámci svojich pracovných úloh. Vodič - zamestnanec ţalovaného vykonával prepravu pre dopravcu D.M.-D., dopravná spoločnosť, pričom nebol jeho zástupca a ani pracovník, ale robil tak ako ostatná osoba. Preto nemôţe byť ţalovaný v zmysle vyššie citovaného ustanovenia CMR pasívne legitimovaný za to, ţe síce jeho vodič uskutočňoval prepravu, ale pre dopravnú spoločnosť D.M.. Prvostupňový súd preto správne postupoval, keď na danú vec aplikoval kapitolu VI. CMR - ustanovenie o preprave. Podľa článku 34 CMR - ak na základe jedinej prepravnej zmluvy vykonávajú prepravu postupne niekoľkí cestní dopravcovia, preberá kaţdý z nich zodpovednosť za vykonanie celej 5 Obo 19/2011 12 dopravy, druhý a kaţdý ďalší dopravca sa stáva prevzatím zásielky a nákladného listu zmluvnou stranou za podmienok určených nákladným listom. V predmetnej veci nebolo sporné, ţe ţalobca si objednávkou - dopravným príkazom z 25. apríla 1994 objednal zabezpečenie prepravy tovaru z Rakúska do Ruska u ţalovaného. Ţalovaný prevzal tovar v Rakúsku, prepravovaný tovar vytiahol na Slovensko, kde bol odovzdaný ďalšiemu cestnému dopravcovi D.M.-D., dopravná spoločnosť. Tento dopravca zabezpečoval prepravu tovaru zo Slovenska do Ruska (Moskvy). Dňa 5. mája 1994 bol tovar prepravený do Moskvy, kde ho však neznámi páchatelia odcudzili. V zmysle citovaného ust. článku 34 CMR Dohovor pripúšťa, aby na základe jednej prepravnej zmluvy prepravu vykonávalo postupne niekoľko dopravcov. Keďţe k odcudzeniu zásielky došlo v Moskve, nárok zo zodpovednosti za stratu zásielky rieši článok 36 Dohovoru (CMR). Podľa článku 36 - nároky zo zodpovednosti za stratu zásielky, za jej poškodenie alebo za prekročenie dodacej lehoty, sa môţu okrem prípadov vzájomnej ţaloby alebo námietok v spore o nároky uplatnené na podklade tej istej prepravnej zmluvy uplatniť ţalobou len proti prvému dopravcovi, poslednému dopravcovi alebo proti dopravcovi, ktorý vykonal tú časť prepravy, počas ktorej došlo k udalosti, ktorá je príčinou straty zásielky, jej poškodenia alebo prekročenia dodacej lehoty, ţaloba sa môţe podať súčasne aj proti niekoľkým z týchto dopravcov. Je nesporné, ţe ţalobca má právo postihu proti dopravcovi, ktorý sa zúčastňoval na preprave, ak podľa Dohovoru (CMR) zaplatil náhradu škody;
- a)ak dopravca, ktorého konaním bola spôsobená škoda, je povinný niesť sám jej náhradu, či uţ ju zaplatil on alebo iný dopravca,
- b)ak škoda bola spôsobená konaním dvoch alebo viacerých dopravcov, musí kaţdý z nich zaplatiť sumu zodpovedajúcu podielu jeho zodpovednosti, ak sa podiel zodpovednosti nedá určiť, zodpovedá kaţdý dopravca pomerne podľa podielu prepravného, ktorý mu patrí,
- c)ak sa nedá zistiť, ktorý z dopravcov má zodpovednosť, rozdelí sa náhrada v pomere uvedenom pod písm.
- b)medzi všetkých dopravcov (článok 37 CMR). Z vyššie citovaného článku 37 CMR teda vyplýva, ţe ak ţalobca zaplatil náhradu škody, čo nepreukázal, mal by v predmetnej veci právo na zaplatenú náhradu, úroky a výdavky proti tomu dopravcovi, ktorého konaním bola spôsobená škoda. V konaní ţalobca nepreukázal, ţe konaním ţalovaného mu bola spôsobená škoda, keďţe ţalovaný ako dopravca 5 Obo 19/2011 13 druhý v poradí, neprepravil zásielku do miesta určenia. Túto prepravil tretí dopravca D.M. - D., dopravná spoločnosť. Prvostupňový súd z vykonaného dokazovania (písomných dôkazov, medzi ktoré patria i rozsudky rakúskych súdov) dospel k vecne správnemu záveru, ţe prvým dopravcom bol ţalobca a posledným bol D.M. - D., dopravná spoločnosť, ktorý prepravu vykonal aţ na miesto určenia (Rusko - Moskva). Na tomto fakte nič nemení ani skutočnosť, ţe vodič vykonávajúci prepravu pre dopravnú spoločnosť D.M. - D. nebol v čase vykonania prepravy jeho zamestnancom, s poukazom na článok 3 kapitoly II Dohovoru (CMR), keďţe tohto vodiča posledného dopravcu treba povaţovať za kategóriu „ostatných osôb“. Odvolací súd vyhodnotil preto námietku za nedôvodnú a neprihliadol k nej z vyššie uvedených dôvodov. Odvolateľ v odvolaní namietol záver prvostupňového súdu v jeho posúdení existencie vzťahu medzi poisťovňou B. (ďalej len B.) a ţalobcom o preukázaní v zmysle § 1392 rakúskeho Všeobecného občianskeho zákonníka (ABGB) postúpenia svojho práva vymáhať pohľadávku (právo inkasa) na v ţalobe označeného ţalobcu. Súd prvého stupňa po vyhodnotení svedeckých výpovedí G. a O.T., tieto povaţoval za nehodnoverné a zo strany ţalobcu za nepreukázané právo inkasa. Odvolací súd po preskúmaní svedeckých výpovedí vyššie uvedených svedkov konštatoval, ţe títo vo svojich svedeckých výpovediach mali nezrovnalosti v spôsobe a čase uzatvorenia inkaso cesií (osobne, telefonicky, na návšteve u p. B.) a svedok B. aj v tom, čo je inkaso cesia. Sám odvolateľ ospravedlňuje odlišnosti vo svedeckých výpovediach v časovom faktore, keďţe ide o vec, ktorá sa udiala pred 12 rokmi. Odvolací súd však konštatoval, ţe ak ubehla taká doba od veci, ktorá sa udiala pred 12 rokmi, tak bolo moţné zo strany svedkov uviesť, ţe si na detaily nespomínajú. Títo však presne - kaţdý ináč - označovali spôsob dohody o inkasnej cesii. Preto odvolací súd povaţoval námietku ţalobcu za nedôvodnú, nepodloţenú ţiadnym relevantným dôkazom, a preto k nej neprihliadol. Odvolateľ namietol v odvolaní, ţe výpoveď svedka B. je potrebné zopakovať, ţe neboli zodpovedané všetky účastníkmi poloţené otázky, čo malo za následok nesprávne skutkové zistenia súdu I. stupňa. Odvolací súd poukazuje na zápisnicu z pojednávania (č. l. 789) z 22. septembra 2010, na ktorom sa osobne zúčastnil právny zástupca ţalobcu, ktorý po zákonnom poučení v zmysle 5 Obo 19/2011 14 ust. § 120 ods. 4 O. s. p. vyhlásil, ţe nemá ţiadne návrhy na doplnenie dokazovania, následkom čoho súd prvého stupňa vyhlásil dokazovanie za skončené. Súd prvého stupňa sa zaoberal ako aktívnou legitimáciou ţalobcu, tak aj pasívnou legitimáciou ţalovaného, vykonal dostatočné dokazovanie, z ktorého vyvodil správny právny záver. Dôvody, pre ktoré ţalobca podal odvolanie cestou svojho právneho zástupcu, tento tieto produkoval aj na súde prvého stupňa, s čím sa prvostupňový súd náleţite vysporiadal a svoj postup náleţite právne zdôvodnil. Poţadovať doplnenie dokazovania - výpovede svedka B. po 17 rokoch, pričom právny zástupca ţalobcu namieta vo svojom odvolaní dlhý čas od uvedenej udalosti, z čoho vznikli rozdielnosti vo výpovediach svedkov B. a T., a to po skončení dokazovania, povaţoval odvolací súd za predlţovanie sporu a za neprípustné podľa O. s. p. (§ 120 ods. 4 O. s. p.), ako aj nič nepreukazujúce, keďţe svedok B. nevedel pred 12 rokmi, ako uzatvoril inkasnú cesiu. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto povaţoval dôvody odvolateľa - ţalobcu za irelevantné, a preto k nim nemohol prihliadnuť. Keďţe napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov je vecne správny, odvolací súd, stotoţňujúc sa s jeho právnymi závermi, ho v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodne odvolací súd samostatným rozhodnutím v súlade s ust. § 224 ods. 1, § 151 ods. 1, 2 O. s. p. P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave 31. mája 2012 JUDr. Darina Ličková, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová