Najvyšší súd 4 Cdo 81/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa M. R., bytom Ţ., zastúpeného JUDr. T. P., advokátkou v Ţ., proti odporcovi I. Š., bytom Ţ., zastúpeného JUDr. D. C., advokátom v Ţ., o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 4 C 232/2006, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo
- októbra 2010 sp. zn. 10 Co 32/2010, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline zo
- októbra 2010 sp. zn. 10 Co 32/2010 v napadnutom zmeňujúcom výroku z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Ţiline na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Ţilina rozsudkom z
- septembra 2009 č.k. 4 C 232/2006-138 uloţil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 3 954,55 € a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Navrhovateľom uplatnený nárok pozostával z viacerých dielčích nárokov. Prvostupňový súd mal za preukázané, ţe odporca spôsobil navrhovateľovi škodu na zdraví, ktorá z titulu bolestného bola obodovaná 165 bodmi, čo vzhľadom na časové súvislosti prejednávaného prípadu zodpovedá sume 1 733,47 €. Rovnako mal súd bez pochybností preukázanú výšku škody z titulu trov právneho zastúpenia navrhovateľa v trestnom konaní 345,32 €. Pri nároku na náhradu vecnej škody za poškodené oblečenie a obuv vychádzal zo skutočností, ţe v dôsledku útoku odporcu navrhovateľ utrpel trţnú ranu pery, z ktorej silno krvácal, čím došlo k znehodnoteniu oblečenia a obuvi krvou. Keďţe navrhovateľ nepredloţil ţiadne dôkazy/doklady o zakúpení dotknutých vecí, postupoval súd podľa voľnej úvahy (§ 136 O.s.p.) a určil výšku tohto čiastkového nároku podľa beţných cien oblečenia 2 4 Cdo 81/2011 predávaného v obchodnej sieti; celkom v sume 215,76 €. V prevyšujúcej časti (298,75 €) návrh zamietol. Rovnako čiastočne zamietol dielčí nárok uplatňovaný z titulu náhrady nemajetkovej ujmy. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe tento nárok nie je daný z dôvodu zásahu do psychickej integrity navrhovateľa a ani podrobením poniţujúcemu zaobchádzaniu. Prihliadol tieţ na osobu navrhovateľa, ktorá má povesť agresívnej osoby, najmä po poţití alkoholických nápojov. Taktieţ zohľadnil, ţe samotný navrhovateľ bol právoplatne odsúdený pre trestný čin ublíţenia na zdraví, keď bezdôvodne napadol študenta gymnázia. Pokiaľ išlo o náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti so zásahom do fyzickej integrity, súd mal za to, ţe návrh je opodstatnený. Vychádzal z toho, ţe fyzický útok odporcu na navrhovateľa bol urobený bez váţneho dôvodu. Ospravedlnením nie je to, ţe navrhovateľ zrejme slovne provokoval a predpokladá sa, ţe účastníci incidentu boli pod vplyvom alkoholu. Z hľadiska poškodeného zvyšuje ujmu to, ţe útok bol náhly, prekvapivý a obzvlášť surový a intenzívny. Zároveň útočník – odporca bol dlhoročným aktívnym boxerom a kickboxerom a je v hrubom rozpore s etikou športovca zneuţívať fyzickú prevahu a úderovú techniku mimo ringu. Keďţe z hľadiska prostriedkov ochrany uţ nemoţno pouţiť upustenie od neoprávneného zásahu alebo odstránenie následkov zásahu, prichádza do úvahy satisfakcia – primerané finančné zadosťučinenie. Po zhodnotení všetkých skutočností prvostupňový súd dospel k záveru, ţe primeranou satisfakciou je náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 1 659,70 €. Vo zvyšnej časti (8 298,48 €) tento dielčí nárok zamietol. Krajský súd v Ţiline na odvolanie odporcu rozsudkom zo
- októbra 2010 sp. zn. 10 Co 32/2010 zmenil rozsudok okresného súdu v časti o náhrade škody na veciach v sume 215,76 € a v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 1 659,70 € tak, ţe návrh v týchto častiach zamietol a tým, ţe „v nenapadnutých výrokoch o uloţení odporcovi povinnosti zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 733,47 eur ako náhradu škody na zdraví a sumu 345,32 eur ako náhradu trov trestného konania, o zamietnutí návrhu vo zvyšku a o rozhodovaní o trovách konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý“. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ţe vo vzťahu k uplatňovanej škode na veciach po doplnení, resp. zopakovaní dokazovania, na rozdiel od okresného súdu, ktorý pouţil voľnú úvahu (§ 136 O.s.p.) vychádzajúc z preukázaného základu tohto (čiastkového) nároku, dospel k záveru, ţe nie je preukázaný ani základ dotknutého nároku, t.j. samotné poškodenie vecí. Aj keď je nepochybné, ţe roztrhnutie hornej pery vyvoláva pomerne značné zakrvácanie v oblasti tváre/úst, čím je nadväzne splnená hypotéza, ţe útokom odporcu 3 4 Cdo 81/2011 na navrhovateľa mohlo dôjsť k zakrvácaniu/zašpineniu odevov, prípadne aj obuvi navrhovateľa, navrhovateľ však nijako nepreukázal predmetné znečistenie, a uţ vôbec nie znehodnotenie vecí, t.j. ich znečistenie krvou v takom rozsahu, ţe ich nebolo moţné ďalej pouţívať a museli byť vyhodené. Poškodenie vecí v rozsahu vylučujúcom ich ďalšie beţné pouţívanie potvrdil len navrhovateľ a jeho rodičia, u ktorých osôb je celkom prirodzene daná určitá miera tendenčnosti a účelovosti, podmienená snahou „pomôcť synovi“. Vo vyjadreniach samotného navrhovateľa, ako i vo vyjadreniach navrhovateľa a jeho rodičov, sú však značné rozpory. Zamietnutie návrhu aj v časti okresným súdom priznanej nemajetkovej ujmy 1 659,70 € odvolací súd odôvodnil tým, ţe síce moţno súhlasiť s navrhovateľom, ţe zníţenie váţnosti a dôstojnosti (príkladmo uvedené v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) nie je nevyhnutnou podmienkou pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy s tým, ţe podstatným pre vyhovenie návrhu na finančné zadosťučinenie je zásah do práva na ochranu osobnosti, ktorého intenzita dosahuje určitý stupeň, navrhovateľ však v danom ohľade nepreukázal a v podstate konkrétne ani (skutkovo) netvrdil, ţe by došlo k tak výraznému zásahu do jeho fyzickej integrity, ktorý by podmieňoval priznanie aj peňaţnej satisfakcie. Zdôraznil, ţe uţ okresný súd jednoznačne uzavrel, ţe pri útoku odporcu na navrhovateľa nedošlo k zásahu do psychickej stránky osobnosti navrhovateľa a rovnako vylúčil navrhovateľom tvrdené vystavenie ho poniţujúcemu zaobchádzaniu zo strany odporcu, ktoré skutkové zistenia a z nich vyplývajúce (právne) závery navrhovateľ nijako nespochybňoval. Predmetom právneho posúdenia v odvolacom konaní tak zostala len závaţnosť zásahu do fyzickej integrity navrhovateľa. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotoţnil s konštatovaním odporcu, ţe nie kaţdý útok na zdravie, resp. telesnú integritu osoby, je zároveň (kvalifikovaným) zásahom do práva na ochranu jeho osobnosti. Následky takýmto útokom sú prioritne sanované prostredníctvom náhrady škody na zdraví (bolestné a sťaţenie spoločenského uplatnenia), ktoré nároky majú tieţ nemajetkovú povahu. Zároveň podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vţdy – v závislosti od individuálnych okolností konkrétneho prípadu – existencia závaţnej ujmy. Pritom však nie sú rozhodujúce subjektívne pocity osoby, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté, ale objektívne hľadisko. V súdenej veci nedošlo k takému závaţnému zásahu do fyzickej integrity navrhovateľa – neboli mu spôsobené tak váţne zranenia, ktoré by si vyţadovali satisfakciu aj prostredníctvom inštitútov ochrany osobnosti. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nemá charakter „občianskoprávneho trestu“, ktorý by mal eventuálne „dopĺňať“ trest uloţený v trestnom konaní. Nakoľko okresný súd si rozhodnutie o trovách konania vyhradil na samostatné uznesenie, odvolací súd v zmysle § 224 ods. 3 O.s.p. o náhrade trov 4 4 Cdo 81/2011 odvolacieho konania nerozhodoval s tým, ţe (aj) o tejto časti trov prebiehajúceho konania rozhodne prvostupňový súd. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu vo výroku, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu v časti o náhrade škody na veciach a v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy tak, ţe návrh zamietol, podal navrhovateľ dovolanie z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. a podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Navrhol dovolaciemu súdu, aby v napadnutej časti rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V dôvodoch dovolania uviedol, ţe odvolací súd zvolil v prejednávanej veci formalistický postup, ktorým za pouţitia svojvoľnej argumentácie odôvodňuje zrejmú nespravodlivosť. Poukázal na to, ţe zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa vykonaním dokazovania pred súdom, ktorý nebol zmenený ani opakovaním výsluchu svedkyne I. R. odvolacím súdom, rozhodne nevyplýva záver odvolacieho súdu o neunesení dôkazného bremena navrhovateľom. Zničenie oblečenia a obuvi rozsiahlymi škvrnami od krvi s nemoţnosťou vyčistenia je preukázané dôkazmi, pričom dôkazom v zmysle Občianskeho súdneho poriadku je aj výpoveď účastníkov konania a výpovede svedkov. V tejto súvislosti odvolaciemu súdu vytkol, ţe v podstate obvinil svedkov – rodičov navrhovateľa z podania nepravdivých svedeckých výpovedí len preto, ţe je ich syn. Príbuzenský vzťah medzi svedkom a účastníkom konania nemôţe bez ďalšieho byť dôvodom, pre ktorý je svedecká výpoveď ako dôkaz neakceptovateľná. Za situácie, keď sa nezachovali doklady preukazujúce kúpnu cenu daru, ktorého predmetom bolo zničené oblečenie a obuv, súd prvého stupňa správne pri ustálení výšky škody na znehodnotených veciach pouţil voľnú úvahu, ktorú navrhovateľ ani nenamietal. Úvahy a závery odvolacieho súdu vo vzťahu k zamietnutiu návrhu o náhradu škody na veciach sú svojvoľné. Rozhodnutie o zamietnutí náhrady nemajetkovej ujmy a jeho dôvody sú arbitrárne a nepreskúmateľné. Z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je moţné zistiť, akým spôsobom vyriešil to, čo bolo v časti návrhu o náhradu nemajetkovej ujmy podstatné, teda či došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa alebo nie. Pre morálnu satisfakciu navrhovateľa má význam z tohto pohľadu aj samotné odôvodnenie rozsudku, z ktorého bude jasný a čitateľný záver o neoprávnenom zásahu do jeho osobnostných práv. Dovolateľ vyslovil presvedčenie, ţe úmyselný a bezdôvodný, surový útok na jeho fyzickú integritu na verejnosti s následkom ujmy na zdraví je klasickým príkladom neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv, ochranu ktorých poskytuje § 11 Občianskeho zákonníka. Fyzický útok 5 4 Cdo 81/2011 vytrénovaného boxera mu spôsobil viaceré zranenia, ktoré si vyţiadali dobu liečenia 7 týţdňov, počas ktorej doby bol váţne obmedzený v beţnom spôsobe ţivota. Zlomená sánka si vyţadovala operačný zákrok, tento typ poranenia sa vyznačuje vysokou bolestivosťou, počas liečby poškodený dokonca nemôţe prijímať beţnú potravu a je odkázaný na tekutú stravu, ktorú prijíma len s pomocou slamky, pretoţe nemôţe hýbať sánkou. Tieto skutočnosti však nepovaţuje odvolací súd za významné pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy bez jasných dôvodov, o ktoré opiera svoj názor, a to napriek tomu, ţe takýto neoprávnený zásah do osobnostných práv je ukáţkovým príkladom pre priznanie nemajetkovej ujmy poškodenému. V tejto súvislosti dovolateľ poukázal na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Pokiaľ ide o námietku dovolateľa, ţe mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., túto opiera o absenciu riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu primárne v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy. Odporca v písomnom vyjadrení k dovolaniu toto navrhol zamietnuť a navrhovateľa zaviazať na náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie navrhovateľa je dôvodné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému 6 4 Cdo 81/2011 v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok. O takýto rozsudok v danom prípade ide. V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný v dovolaní uplatnenými dovolacími dôvodom a rozsahom dovolania. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O:s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vţdy (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p., pričom nezistil existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil ani podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., na ktoré poukazoval dovolateľ. Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo podľa jeho názoru dôjsť tým, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie (primárne) v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy náleţite neodôvodnil. Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, ţe táto námietka navrhovateľa nie je dôvodná. 7 4 Cdo 81/2011 Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Výklad opodstatnenosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku má obsahovať odôvodnenie rozsudku. Účelom odôvodnenia je predovšetkým doloţiť správnosť rozsudku; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Citované ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozsudku. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303 – A, s. 12, § 29). 8 4 Cdo 81/2011 Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
- Ústavný súd uţ vyslovil, ţe účasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného konštatuje, ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemusí odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po pouţití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). V danom prípade, aj keď je moţno odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu stručnejšie, podľa názoru dovolacieho súdu spĺňa zákonné poţiadavky kladené na odôvodnenie rozsudku v cit. ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. a samotná skutočnosť, ţe v súvislosti s priznaním nemajetkovej ujmy v peniazoch dospel odvolací súd k odlišnému právnemu záveru ako prvostupňový súd, nemoţno povaţovať za procesnú vadu, v dôsledku ktorej by navrhovateľovi odvolacím súdom bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Iná je však situácia, pokiaľ navrhovateľ v dovolaní namieta, ţe rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). 9 4 Cdo 81/2011 Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce pouţil správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd (§ 125 O.s.p.). Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Ak moţno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťaţkosťami alebo ak ju nemoţno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy (§ 136 O.s.p.). Posledne citované ustanovenie § 136 O.s.p. umoţňuje súdu v prípade, ţe základ nároku je daný, avšak jeho výšku nemoţno dokazovaním spoľahlivo zistiť, aby ju určil vlastnou úvahou na základe dostupných skutkových podkladov. Nejde o zaloţenie neexistujúceho nároku, ale iba o stanovenie výšky nároku, ktorého existencia bola preukázaná. Určenie výšky nároku postupom podľa tohto ustanovenia nie je záleţitosťou voľnej úvahy nepodliehajúcej hodnoteniu, základom úvahy je zistenie takých skutočností, ktoré súdu umoţnia zaloţiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí. V preskúmavanej veci samotný navrhovateľ v dovolaní pripustil moţnosť, ţe jeho rodičia pochybili, ak si neodloţili doklady preukazujúce kúpnu cenu vynaloţenú na kúpu 10 4 Cdo 81/2011 oblečenia a obuvi (ktoré oblečenie i obuv nebolo moţné fyzicky v konaní predloţiť ako dôkaz), ţe doklady neodovzdali navrhovateľovi spoločne s darom, ktorého predmetom bolo zničené oblečenie a obuv. Táto skutočnosť však sama osebe neznamená, ţe by navrhovateľovi nárok na náhradu vecnej škody nevznikol, stala sa len podkladom pre postup podľa § 136 O.s.p. pri hodnotení dôkazov, ktorý postup aj súd prvého stupňa opodstatnene vyuţil. Popretie nároku navrhovateľa na náhradu vecnej škody odvolacím súdom v zásade s odôvodnením, ţe navrhovateľ sa do stavu dôkaznej núdze (a tým neunesenia dôkazného bremena) dostal pre vlastnú nedôslednosť v procese uplatňovania náhrady škody na veciach s tým, ţe odvolací súd jednoznačne negoval ako dôkazy výpoveď samotného navrhovateľa a svedecké výpovede rodičov navrhovateľa, potvrdzujúce poškodenie veci v rozsahu vylučujúcom ich ďalšie beţné pouţívanie len preto, ţe sa jedná o osoby blízke, je neprijateľné a vo svojej podstate nekorešponduje s predchádzajúcim konštatovaním odvolacieho súdu, podľa ktorého je nepochybné, ţe roztrhnutie hornej pery (čo nebolo sporné – pozn. dovolacieho súdu) vyvoláva pomerne značné zakrvácanie v oblasti tváre/úst, čím je nadväzne splnená hypotéza, ţe útokom odporcu na navrhovateľa mohlo dôjsť k zakrvácaniu/zašpineniu odevov, prípadne aj obuvi navrhovateľa. Pokiaľ ide o zmenu a zamietnutie odvolacím súdom návrhu aj v časti prvostupňovým súdom priznanej nemajetkovej ujmy 1 659,70 €, treba uviesť, ţe právo na ochranu osobnosti predstavuje inštitút, v rámci ktorého sú nedielne chránené jednotlivé čiastkové práva zabezpečujúce občianskoprávnu ochranu konkrétnych stránok osobnosti fyzickej osoby. Predmetom ochrany sú jednak nemajetkové hodnoty a stránky osobnosti človeka (meno, česť, dôstojnosť, súkromie, telesná integrita a pod.). jednak prejavy osobnej povahy (napr. podobizne, zvukové záznamy). Otázku prípadného negatívneho dotknutia týchto čiastkových práv v rámci práva na ochranu osobnosti treba u kaţdého z nich posudzovať samostatne. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe. Pokiaľ došlo k neoprávnenému zásahu do uvedených osobnostných práv, má fyzická osoba dotknutá zásahom právo domáhať sa na súde, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, odstránili následky neoprávnených zásahov, poskytlo primerané zadosťučinenie. Podaním návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sleduje fyzická osoba priznanie materiálnej satisfakcie. Pred podaním takéhoto návrhu nie je nevyhnutné uplatniť právo na poskytnutie morálnej satisfakcie. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (ktorej sa navrhovateľ domáha 11 4 Cdo 81/2011 v prejednávanej veci) môţe súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak bola v značnej miere zníţená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej váţnosť v spoločnosti. Dôvody priznania náhrady sú v tomto ustanovení uvedené len demonštratívne. Zákon tu ustanovuje jedinú podmienku priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce. Dôsledkom kaţdého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka je určitá ujma. Z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu došlo a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môţu vyskytnúť ujmy, ktoré svojou povahou alebo stupňom závaţnosti a/ neopodstatňujú ani nemateriálnu ani materiálnu satisfakciu, b/ opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu, c/ opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj materiálnu satisfakciu. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vţdy, v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu, existencia závaţnej ujmy. Za závaţnú ujmu treba podľa právneho názoru dovolacieho súdu povaţovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky povaţuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj kaţdá iná fyzická osoba. Zatiaľ čo súd prvého stupňa v danom prípade dospel k záveru, ţe konanie odporcu vykazuje znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv (telesnej integrity), ktorý bol objektívne spôsobilý privodiť (a aj privodil) navrhovateľovi ujmu, bez opodstatnenia daného povahou preskúmavanej veci sa odvolací súd zameral (osvojac si argumentáciu odporcu) zuţujúco len na otázku, ţe nie kaţdý útok na zdravie, resp. telesnú integráciu osoby je zároveň (kvalifikovaným) zásahom práva na ochranu osobnosti. Právne závery odvolacieho súdu vyjadrené v odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku, nie sú v plnom rozsahu podloţené správnym výkladom ustanovení § 11 a § 13 12 4 Cdo 81/2011 Občianskeho zákonníka. V dôsledku skutkovo a právne neodôvodneného zamerania pozornosti „výhradne“ na osobu navrhovateľa (ako to vyznieva z kontextu odôvodnenia tejto časti dovolaním napadnutého rozsudku, v ktorom odvolací súd kladie dôraz na závery prvostupňového súdu o tom, ţe pri útoku odporcu na navrhovateľa nedošlo k zásahu do psychickej stránky osobnosti navrhovateľa) odvolací súd dostatočne právne neposúdil tie otázky, ktoré boli v danom prípade rozhodujúce (napr. ktoré z chránených čiastkových osobnostných práv navrhovateľa boli dotknuté neoprávneným zásahom odporcu, v ktorých smeroch alebo sférach a oblastiach sa prejavila ujma spôsobená navrhovateľovi, aký bol stupeň závaţnosti spôsobenej ujmy a pod.). Jeho rozhodnutie je vzhľadom na uvedené neúplné, predčasné a v dôsledku toho vecne nesprávne. Z uvedených dôvodov dovolací súd dospel k záveru, ţe navrhovateľ v dovolaní opodstatnene uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., preto rozsudok odvolacieho súdu (v rozsahu napadnutom dovolaním) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- októbra 2012 JUDr. Ľubor Š e b o, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková