o zaplatenie 162 341 857,74 eur s príslušenstvom

Najvyšší súd Slovenskej republiky 3 Obdo 51/2011–2039 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: R. F., s. r. o., so sídlom v B., zastúpeného A., s. r. o., advokátska kancelária, D., proti ţalovanému: P., a. s., so sídlom v Ţ., zastúpeného Š., s. r. o., advokátska kancelária, D., Bratislava, o zaplatenie 162 341 857,74 eur s príslušenstvom, ktorá sa vedie na Okresnom súde Bratislava I., pod sp. zn. 32 Cb 33/2009, o odvolaní ţalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z

1. novembra 2010, č. k. 3 Cob 322/2010–1878, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Dovolanie ţalobcu o d m i e t a . O trovách dovolacieho konania r o z h o d n e s a m o s t a t n ý m uznesením. O d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením Krajský súd v Bratislave konajúc o odvolaní ţalovaného zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo
2. mája 2010, č. k. 32 Cb 33/2009-1191, ktorým súd prvého stupňa vyhovel ţalobe a ţalovaného zaviazal zaplatiť ţalobcovi 138 987 945 eur s úrokmi z omeškania všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti ţalobu zamietol. Zároveň zrušil aj samostatné uznesenie súdu prvého stupňa z
3. júna 2010 č. k. 32 Cb 33/2009–1235, ktorým rozhodol o trovách konania na súde prvého stupňa tak, ţe ţalovaného zaviazal zaplatiť ţalobcovi 15 280 375,23 eur. V oboch prípadoch zároveň v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia súd prvého stupňa k skutkovému zisteniu súdu prvého stupňa uviedol, ţe rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti nie je vecne správny, keďţe súd prvého stupňa nezistil skutkový stav v potrebnom rozsahu a neposúdil ho správne ani po právnej stránke. Uviedol, ţe sa stotoţňuje len s jeho základným skutkovým 2 3 Obdo 51/2011 zistením najmä v tom, ţe účastníci uzavreli
4. novembra 2007 zmluvu označenú za zmluvu o spolupráci v oblasti realizácie komplexných finančných vzťahov ( ďalej len zmluva ). Ich obchodovanie sa v spornom období riadilo okrem zmluvy aj Všeobecnými obchodnými podmienkami ( VOP ) a uzatváranie konkrétnych obchodov prebiehalo telefonicky, rozhovory sa zaznamenávali a ţalovaný zasielal následne ţalobcovi písomné potvrdenia o uzavretých obchodoch. Ţalobca mal u ţalovaného zriadených niekoľko bankových účtov v dvanástich menách, za účelom vysporiadania obchodov. Podľa odvolacieho súdu súd prvého stupňa nesprávne posúdil vzťah, resp. moţný konflikt medzi VOP a obsahom zmluvy. Riešenie konfliktu medzi nimi upravuje § 273 ods. 2 Obch. zák. tak, ţe odchylné dojednania v zmluve majú prednosť pred znením obchodných podmienok uvedených v § 273 ods. 1 Obch. zák. Podľa názoru odvolacieho súdu znenie rozhodujúceho čl. 4 zmluvy nie je konzistentné s čl. 16 VOP. Súd prvého stupňa naproti tomu dospel k nesprávnemu záveru, ţe uvedené ustanovenia sú konzistentné. Navyše v druhej vete čl. 7.9 zmluvy sa účastníci dohodli, ţe odchýlne dojedania v zmluve majú prednosť pre VOP, pretoţe len právne pomery v zmluve výslovne neuvedené sa spravujú príslušnými ustanoveniami Obch. zák. a zákona o cenných papieroch, čo je v súlade s dispozitívnym ustanovením v § 272 ods. 2 Obch. zák. Súd prvého stupňa preto nesprávne aplikoval čl. 16 VOP, keď dospel k záveru, ţe jeho obsah vylučuje aplikáciu príslušného ustanovenia zmluvy, keďţe vzťah zmluvy k VOP je práve opačný. Podľa odvolacieho súdu je zmluva špeciálnou úpravou vo vzťahu k úprave všeobecnej uvedenej vo VOP. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, ţe čl. 1.1 VOP uvádza, ţe ide o verejný návrh ţalovaného. VOP nemá náleţitosti, podľa § 276 ods. 1 Obch. zák., preto je len výzvou na podávanie návrhov na uzavretie zmluvy podľa ods.
5. Súd prvého stupňa zaoberajúc sa výkladovým pravidlom uvedeným v § 266 ods. 3 Obch. zák. dospel k nesprávnemu záveru, ţe VOP nemajú takú povahu, ţe by sa mal brať zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy, prax zavedenú medzi nimi a ich nasledujúcim správaním. Uvedený záver súdu prvého stupňa je nesprávny najmä z dôvodu, ţe obaja účastníci sa v zhodných aspektoch správali odchylne od zmluvy a VOP. Táto skutočnosť vyplynula zrejme i z toho, ţe zmluva a VOP upravovali obchody účastníkov len rámcovo a jednotlivé obchodné operácie sa uzatvárali telefonicky. V rozsahu v akom ţalobca zavedenú prax spoluvytváral alebo akceptoval, nemôţe jej existenciu popierať odkazom na písomný prejav vôle ( zmluva, VOP ), ak správanie oboch účastníkov 3 3 Obdo 51/2011 bolo v rozpore písomným prejavom vôle. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na § 376 Obch. zák., podľa ktorého poškodená strane nemá nárok na náhradu škody, ak neplnenie povinností povinnej strany bolo spôsobené konaním poškodenej strany ( vyjadrenie právneho princípu, ţe nikto nemôţe mať prospech zo svojho konania, ktoré je protiprávne ). Za nesprávne povaţoval odvolací súd aj závery súdu prvého stupňa v otázke podstaty, významu a spôsobe sledovania kolaterálu, ţe podľa zmluvy a VOP bolo povinnosťou ţalovaného sledovať trhové ocenenie otvorených pozícií pre kaţdú pozíciu osobitne a názor, ţe povinnosťou ţalobcu zloţiť kolaterál pri otvorení kaţdého obchodu a zvýšiť ho len na základe výzvy ţalovaného, ktorá je v súlade s čl.
6. 13.
7. 1 VOP. Odvolací súd vychádzajúc z definície kolaterálu v čl. 2.1 a 17.1 VOP v spojení s § 555 Obč. zák. dospel k názoru, ţe účelom kolaterálu, ktorý je formou zábezpeky a dáva veriteľovi právo ţiadať jeho zloţenie, je výlučne ochrana veriteľa pre prípad, ţe by klient nebol schopný plniť svoje záväzky z obchodovaní uskutočnených so ţalovaným. Z uvedeného podľa odvolacieho súdu vyplýva záver, ţe veriteľ je oprávnený ţiadať o zvýšenie kolaterálu, avšak nie je to jeho povinnosť, ako to, vychádzajúc z nesprávneho výkladu formulácie „vyzve“ v čl. 17.13.6.1 a 17.13.
8. VOP, uzavrel súd prvého stupňa. Vychádzajúc z uvedeného povaţuje odvolací súd za nesprávny názor súdu prvého stupňa, ţe v čase, keď potenciálna strata bola vyššia ako 70 % a zároveň niţšia ako 85 % jednotlivého kolaterálu mal ţalovaný nielen právo uzatvoriť pozíciu ţalobcu okamţite bez súhlasu ţalobcu a ak potenciálna strata konkrétnej pozície presiahla 85 % uţ nemal právo ţiadať o zvýšenie kolaterálu. Nie je vecne zlučiteľné, aby jedna zmluvná strana mala na to isté právne relevantné správanie súčasne aj právo aj povinnosť. Ţalovaný mohol mať alebo iba právo, alebo iba povinnosť vyzvať ţalobcu na doplnenie kolaterálu prípadne uzavrieť jeho obchody. Za nesprávny povaţoval aj názor, ţe po prekročení straty 85 % boli uţ výzvy ţalovaného na doplnenie kolaterálu omeškané a preto právo ţiadať o doplnenie kolaterálu zaniklo. Zánik uvedeného práva by musel vyplývať zo zmluvy. Podľa dovolacieho súdu účastníci neprejavili vôľu o inej funkcii kolaterálu neţ zabezpečiť potenciálny záväzok klienta voči veriteľovi ( banke ), pričom zmluva uzavretá medzi účastníkmi určite nemá charakter spotrebiteľskej zmluvy, pri ktorej súd poskytuje ochranu spotrebiteľovi ako slabšiemu zmluvnému partnerovi. 4 3 Obdo 51/2011 Za nesprávny povaţoval odvolací súd aj názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého výška kolaterálu mala byť sledovaná individuálne pre kaţdú pozíciu, ktorý argumentoval tým, ţe ţiadna rozumná osoba v postavení klienta sa nemohla racionálne domnievať, ţe vôľou banky ( ţalovaného ) bolo sledovanie kolaterálu na agregátnom princípe, pričom ani neboli predloţené dôkazy, ktoré by svedčili o tom, ţe v čase uzavretia bolo vôľou účastníkov sledovanie kolaterálu na agregátnom princípe. Podľa neho zloţenie kolaterálu by malo byť skôr v súlade s jeho závermi evidentne obmedzením klienta, keďţe peňaţné prostriedky musel dať k dispozícii banke a pre prípad straty z obchodovania strpieť ich započítanie v prospech ţalovaného. Preto bez ohľadu na správnosť sledovania nemoţno takéto konanie ţalovaného i keby viedlo k zníţeniu zábezpeky povaţovať za konanie, z ktorého by mohla vzniknúť ţalobcovi škoda a tobôţ nie škoda, za ktorú by mal niesť zodpovednosť ţalovaný. V danom prípade totiţ nešlo o porušenie povinnosti ţalovaného, ale o výkon jeho práva, pričom dôsledkom konania ţalovaného bola akceptácia čiastočného obmedzenia povinnosti ţalobcu voči ţalovanému. V súvislosti s tým, ţe súd prvého stupňa pri rozhodovaní vychádzal aj z protokolu NBS o vykonanom dohľade podľa zák. č. 747/2004 Z. z. odvolací súd uviedol, ţe vzťah verejnoprávnych a súkromnoprávnych práv a povinností ţalovaného súd prvého stupňa nesprávne posúdil. Verejnoprávne normy sledujú iné ciele a zaväzujú iné subjekty práva. Dohľad nie je rozhodovaním sporov medzi bankou a klientom, ale výkonom dozoru NBS nad finančným trhom podľa verejnoprávnej normy. Navyše treba prisvedčiť tvrdeniu ţalovaného v odvolaní, ţe súd prvého stupňa pouţil vo svojom rozhodnutí len niektoré zistenia NBS a nevysporiadal sa so všetkými zisteniami uvedenými v protokole. Súd prvého stupňa ţalovaným tvrdenú existenciu dohody zo
9. septembra 2008, ktorej mala byť dohoda účastníkov o tom, ţe ţalobca bude prostredníctvom tzv. delta hedgingu svojich otvorených pozícií z predaných opcií zniţovať potenciálnu stratu uzavieraním forwardových obchodov ( ako alternatívnej formy kolaterálu ) a nebude uzatvárať ţiadne nové obchody, ktorých cieľom by nebola minimalizácia strát, za čo sa ţalovaný dočasne zdrţí jednostranných krokov voči ţalobcovi, najmä predčasného uzatvárania jeho otvorených pozícií, nepovaţoval za preukázanú. Zároveň konštatoval, ţe i keby takáto dohoda bola preukázaná, bola by pre nedostatok písomnej formy a námietku relatívnej neplatnosti vznesenú ţalobcom, neplatná. Odvolací súd k uvedenej 5 3 Obdo 51/2011 časti odôvodnenia uviedol, ţe z odôvodnenia rozsudku vyplýva, ţe vzhľadom na záver o neplatnosti sa súd prvého stupňa dokazovaniu vzniku a obsahu dohody ani nevenoval. Súd prvého stupňa pri posudzovaní uvedenej dohody ak kvôli nesprávnemu posúdeniu kolaterálu, nevzal do úvahy skutočnosť, ţe čl. 17.2 VOP umoţňoval ţalovanému prijať kolaterál aj v inej forme, neţ zloţením peňaţných prostriedkov na účte ţalobcu. Názor odvolacieho súdu o neplatnosti dohody pre nedodrţanie písomnej formy je preto predčasný. Súd prvého stupňa musí znovu posúdiť existenciu a platnosť dohody zo
10. septembra 2008 a taktieţ otázku, či dohoda o delta hedgingu nie je inou formou kolaterálu v zmysle čl. 17.2 VOP. Poţiadavka písomnej formy sa nevzťahuje na osobitné dohody o podmienkach jednotlivých obchodov. Tieto nie sú zmenou zmluvy ale ich naplnením, rovnako ako pri telefonickom uzatváraní jednotlivých obchodných prípadov musí to aj v prípade dohody o inej formy kolaterálu. Súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie existencie a významu dohody, ktorá by zodpovedala čl. 17.2 VOP. I keby dohoda o delta hedgingu bola neplatná, musí pri posudzovaní dôsledkov zváţiť, ţe obaja účastníci sa vedome a cielene dohodli na určitom postupe, preto sa neskôr ţiaden z nich nemôţe účinne dovolávať relatívnej neplatnosti takto zaloţeného právneho úkonu. V otázke, či bolo povinnosťou ţalovaného vyhovieť príkazu ţalobcu na uzatvorenie dlhých forwardových pozícií zo dňa
11. októbra 2008 odvolací súd uviedol, ţe súd prvého stupňa dôsledne nezistil skutkový stav, keďţe sa nezaoberal alternatívou, ţe potenciálny zisk z forwardových obchodov mohol slúţiť ako iná forma kolaterálu, na ktorom sa účastníci podľa tvrdenia ţalovaného dohodli, ktorý takto mohol slúţiť aj na základe jednostrannej vôle ţalovaného podľa čl. 6 zmluvy a čl. 17 VOP. Išlo by o samostatnú skupinu obchodov, na ktoré pre ich osobitný účel zábezpeky nemohli vzťahovať ustanovenia VOP, ktoré boli v rozpore s týmto účelom. V takom prípade by uzatvorenie tejto skupiny obchodov bolo disponovaním s kolaterálom, na ktoré ţalobca nebol oprávnený. I keby sa po doplnení dokazovania ukázalo, ţe charakter skupiny v tom čase ziskových forwardových pozícií ako zábezpeky iných nie je z prejavov účastníkov dostatočne určitý, ţalovaný mohol byť v omeškaní najneskôr do
12. októbra 2008, kedy platne uzavrel obchodovanie so ţalobcom. Škodu ţalobcu, ak by sa preukázalo porušenie povinností ţalovaného, by predstavoval rozdiel medzi ziskom, ktorý by dosiahol pri uzavretí forwardových pozícií
13. októbra 2008 a ziskom, ktorý ţalobcovi započítal ţalovaný na základe oznámenia o ukončení
14. októbra
15. 6 3 Obdo 51/2011 Podľa odvolacieho súdu, súd prvého stupňa, keďţe vychádzal z nesprávnych záverov ohľadne kolaterálu dospel aj k nesprávnemu hodnoteniu otázky, či oznámenie o ukončení z
16. októbra 2008 bolo platné, čo bolo podľa súdu prvého stupňa rozhodujúce pre určenie, či ţalobcovi vznikli akékoľvek záväzky z uvedeného oznámenia. Odvolací súd s poukazom na výklad čl. 4.2 a 4.3 dospel k záveru, ţe oznámením o ukončení všetkých obchodov sa ukončujú aj opčné obchody bez toho, aby sa jednotlivé opcie museli ukončovať samostatným uplatňovaním opčných práva. Za nesprávny preto povaţoval postup, podľa ktorého sa predčasným skončením zafixoval zisk ţalobcu z forwardových obchodov, ale nezafixovala strata ţalobcu z opčných obchodov, keď zohľadnenie ich hodnoty podmienil ďalšími úkonmi. Ak podľa zmluvy je dohodnuté, ţe sa oznámením ukončujú všetky vzájomné vzťahy, nemôţe súčasne platiť, ţe určité vzťahy trvajú naďalej, pokiaľ to výslovne nebolo dohodnuté. Po ukončení preto malo nasledovať uţ len vysporiadanie vzájomných záväzkov podľa ich hodnoty MTM v čase ukončenie obchodovania v zmysle oznámenia o ukončení z
17. októbra
18. V súvislosti so znaleckým dokazovaním povaţoval odvolací súd za správny názor súdu prvého stupňa, ţe ţalovaným uvádzané skutočnosti nenapĺňajú zákonné podmienky pre vylúčenie znalca. Stotoţnil sa však s názorom ţalovaného, ţe za účelom bezpečného ustálenia skutočného stavu a odstránenia rozporov medzi závermi znaleckého posudku podaného Ústavom súdneho inţinierstva a závermi posudkov, ktoré v konaní ako listinné dôkazy predloţili procesné strany, je potrebné doplniť dokazovanie kontrolným znaleckým posudkom a to aj s prihliadnutím na odbornú náročnosť riešenej veci, ako aj výšku predmetu konania. Ţalovaný namietal, ţe riešené otázky spadajú pod odbor Ekonómia a manaţment, odvetvie financie. Niektoré osoby, ktoré vypracovali posudok neboli znalcami zapísanými v zozname znalcov pre uvedené odvetvie a konzultant Ing. Demian nie je vôbec znalcom. Ustanovenie znalca bolo v rozpore so zákonom č. 382/2004 Z. z., keďţe v príslušnom odvetví je zapísaných viacero znalcov, pričom kaţdý z nich mohol bez neprimeraných ťaţkostí znalecký úkon vykonať. Súd prvého stupňa sa s uvedenými námietkami dôsledne nevysporiadal, hoci vzbudzujú pochybnosti o potrebnej odbornej kvalifikácii osôb, ktoré posudok vypracovali, preto odvolací súd aj s prihliadnutím na zloţitosť problematiky povaţoval za účelné vypracovanie kontrolného znaleckého posudku. Rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť
19. januára
20. 7 3 Obdo 51/2011 Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Navrhol rozhodnutie odvolacieho súdu zmeniť tak, aby bolo v daných výrokoch rozhodnuté rovnako, ako rozhodol súd prvého stupňa, to znamená, aby bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené. Ako dôvod prípustnosti dovolania uviedol skutočnosť, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, čo zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f). Rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, čo podľa § 241 ods. 2 písm. c/ zakladá dôvodnosť dovolania, pričom je rozhodnutie postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zásadným argumentom, na ktorom odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie je problém vzájomného vzťahu bodu 4.1.3 zmluvy a príslušných ustanovení VOP. Odvolací súd tak ako súd prvého stupňa správne konštatoval, ţe zmluvné ustanovenia majú prednosť pred odlišnými ustanoveniami VOP. Odvolací súd však na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k názoru, ţe čl. 4.1.3 zmluvy ( právo ţalovaného ukončiť obchody ) odporuje čl. 17.13.6.1 a čl. 17.13.6.2 VOP ( povinnosť ţalovaného vyzvať na zvýšenie kolaterálu a uzatvoriť pozície pri dosiahnutí definovaných hraníc predpokladanej straty ). Uvedené ustanovenia si však neodporujú, pretoţe čl. 4.
21. upravuje prípady kedy môţe banka uzatvoriť otvorený obchod, čo nevylučuje, aby v iných prípadoch takto nielen mohla, ale musela urobiť. Uvedené ustanovenia zmluvy a VOP si neodporujú, preto nie je dôvod na pouţite § 273 ods. 2 Obch. zák. na stanovenie prednosti zmluvy. K záveru o rozpore a potrebe dať prednosť ustanoveniu zmluvy odvolací súd vychádzal z premisy, ţe je principiálne nenoţné, aby ten istý subjekt mal na to isté právne relevantné správanie zároveň právo aj povinnosť. Prehliadol pritom, ţe aj v právnych predpisoch je obvyklé, ţe ten istý subjekt je nielen oprávnený, ale aj povinný. Dovolateľ v tejto súvislosti poukázal na znenie niektorých zákonov a príklady zo súdnej praxe, kde sa vyskytuje slovné spojenie „oprávnený a zároveň povinný“ a z ktorých vyplýva, ţe právo a povinnosť beţne koexistuje popri sebe. Podľa dovolateľa neobstoja ani ďalšie argumenty, na ktorých je zaloţené rozhodnutie odvolacieho súdu. Odvolací súd v rozhodnutí zdôrazňuje, ţe účelom kolaterálu nie je ochrana dlţníka ale len veriteľa ( banky ). Podľa neho účelom ustanovenia čl. 17.13.6.1 VOP nemôţe byť odobratie práva banky poţadovať doplnenie kolaterálu, ale poskytnutie „silnejšej zbrane“ proti dlţníkovi pre banku. Odvolací súd nepostrehol, ţe ani ţiadny s účastníkov ani súd 8 3 Obdo 51/2011 prvého stupňa nespochybňoval, ţe účelom kolaterálu je výlučne ochrana veriteľa. Súd prvého stupňa hoci uznal uvedený účel kolaterálu dospel k správnemu záveru, ţe ustanovenia, ktoré majú za účel zabrániť vzniku ďalších škôd stratových pozícií, ktoré nie sú kryté existujúcou zábezpekou, nemoţno označiť za nesúladné s podstatou kolaterálu ako zábezpeky. Odvolací súd dospel k opačnému záveru a v podstate vyslovil, ţe časť dohody umoţňujúca veriteľovi okamţité uzavretie pozície keď moţná strata dosiahne 85 % kolaterálu ( čl. 16.3.2 VOP ) je neplatná a neúčinná pretoţe odporuje účelu kolaterálu. Uvedené tvrdenie je očividne nelogické a odvolací súd nevysvetlil, prečo by ustanovenie malo byť v rozpore s účelom kolaterálu. Podľa dovolateľa odvolací súd v rozpore s § 213 ods. 1 a ods. 3 O. s. p. nerešpektoval skutkové zistenie súdu prvého stupňa, ţe pri dodrţaní dohodnutých pravidiel bankou, by bol účel kolaterálu naplnený a banka by mala všetky pohľadávky z obchodovania zabezpečené. Nesprávny je aj názor odvolacieho súdu, ţe VOP neupravujú výslovne, ale len medzi riadkami, kedy je banka oprávnená a zároveň povinná vyzvať klienta na doplnenie kolaterálu. VOP výslovne uvedenú povinnosť upravuje v čl. 17.13.6.1, čl. 17.13.6.1 a čl. 16.3.
22. Naopak opačný záver odvolacieho súdu je vyvodzovaný „medzi riadkami“ a je v zjavnom rozpore so zmluvnou dokumentáciou. Odvolací súd nesprávne vyhodnotil aj ďalšie právne a skutkové okolnosti, ktoré boli ustálené dokazovaním na súde prvého stupňa ( výška kolaterálu, protokol NBS, existencia údajnej dohody z
23. septembra 2008 ). Nesprávny je aj názoru odvolacieho súdu, ţe potenciálny zisk z dlhých forwardových pozícií mohol na základe jednostrannej vôle ţalovaného slúţiť ako iná forma kolaterálu. Uvedený názor je v evidentnom rozpore so znením zmluvy a VOP. Znenie čl. 17.2 VOP hovorí o moţnosti pouţitia inej formy kolaterálu len na základe ţiadosti, preto banka nemôţe jednostranne a dodatočne rozhodnúť, ţe určité obchody sa stávajú kolaterálom. Čl. 6 zmluvy upravuje len pravidlá započítania pohľadávok. Zisk z forwardových obchodoch je len potenciálny, ktorý sa môţe ale nemusí realizovať, preto ho nemoţno započítavať ako reálne existujúci pohľadávku. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe oznámenie o ukončení je platné. Východiskom pre takýto záver súdu je nesprávne skutkové a právne zistenia ohľadne práv a povinností ţalovaného v súvislosti s výzvami na doplnenie kolaterálu a uzatváraním otvorených obchodov. Jeho záver je svojvoľný a ničím nepodloţený, a keďţe 9 3 Obdo 51/2011 mu chýba akékoľvek odôvodnenie je nepreskúmateľný. Nesprávny je v tejto súvislosti aj jeho názor v otázke automatickej splatnosti opcií bez potreby ich osobitného uplatnenia. Dovolateľ v zhrnutí pochybení uviedol, ţe odvolací súd nepochopil podstatu elementárnych pojmov právo a povinnosť, a dospel k arbitrárnemu záveru o nemoţnosti, aby mal jeden subjekt súčasne právo a povinnosť. Z toho dospel k nezlučiteľnosti rozhodujúcich ustanovení zmluvy s príslušnými ustanoveniami VOP v otázke práva alebo povinnosti ţalovaného vyzvať na doplnenie kolaterálu a ukončenia obchodov. Pokiaľ odvolací súd poukazuje na odchylné správanie sa účastníkov vzťahu bliţšie neuvádza, aké dôsledky by malo mať takéto správanie a výklad zmluvy a VOP. Okresný súd dospel k záveru, ţe správanie účastníkov nemalo znaky, ktoré by menilo výklad zmluvy. Odvolací súd mohol dospieť k opačnému záveru, len ak by doplnil alebo zopakoval dokazovanie. Rozhodnutie odvolacieho súdu je celkom nepreskúmateľné v otázke následkov oznámenia o ukončení obchodovania, výkladu ustanovení VOP a pomenovania relevantného správania účastníkov a hodnotenia protokolu NBS. Odvolací súd sa nedostatočne oboznámil so spisom a rozhodnutím súdu prvého stupňa. V dôsledku nedostatočného odôvodnenia je problémom identifikovať kde a v akom rozsahu odvolací súd vychádza zo skutkových zistení odchylných od zistení súdu prvého stupňa. Nezopakovaním dokazovania podľa § 213 ods. 3 O. s. p došlo k odňatiu moţnosti ţalobcu konať pred súdom, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p. Dovolateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 247/2009, podľa odôvodnenia ktorého je nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia rozsudku odvolacieho súdu vadou, ktorá znamená odňatie moţnosti konať pred súdom. Nedostatok odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu porušuje právo ţalovaného na spravodlivý proces. Takto judikoval Ústavný súd Slovenskej republiky uţ v uznesení z
24. júna 2004 č. k. III. ÚS 209/04, v odôvodnení ktorého uviedol, ţe právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatneným právom a obranou proti takémuto uplatneniu, je súčasťou základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súd prvého stupňa je podľa § 226 O. s. p. je viazaný právnymi názorom odvolacieho súdu, ktoré vychádzajú zo svojvoľnej a logicky rozpornej argumentácie. Ţalobca 10 3 Obdo 51/2011 nemá v konaní ţiadnu moţnosť právnej obrany proti nezmyselným právnym záverom odvolacieho súdu. Krajský súd procesne zneuţil ustanovenie § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. nato, aby sa vyhol povinnosti opakovať dokazovanie, pričom jeho nesprávne právne posúdenie nezodpovedá ţiadnemu doposiaľ vykonanému dokazovaniu. Zrušujúce rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ), preto bolo konanie postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ), ktorá spočíva v tom, ţe došlo k hrubému porušeniu práva ţalobcu na spravodlivý proces. Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie odmietnuť. Odmietnuť ho navrhol predovšetkým z dôvodu, ţe bolo podané oneskorene. Rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť
25. januára
26. V spise je síce pripojená poštová obálka adresovaná zástupcom ţalobcu, na ktorej je pečiatka podacej pošty ( Bratislava I. ) s dátumom
27. februára
28. Uvedený dátum však výrazne predchádza dátumu uvedenému na pečiatke podateľne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (
29. marca 2011 ). Zásielka síce bola podaná ako beţná zásielka, aj tak je však nezvyčajné, aby doručovanie v rámci jedného obvodu mesta trvalo 21 dní. Navyše na obálke nie je uvedené ani číslo konania, ani ţe ide o odvolanie, ani iné označenie veci, ktorej sa týka. Za zvláštnu povaţuje aj skutočnosť, ţe všetky dovtedajšie podania ţalobca posielal súdu formou doporučených zásielok alebo osobne do podateľne okresného súdu. Navyše zásielka datovaná v Banskej Bystrici, kde je sídlo ţalobcu bola podaná pošte v Bratislave. Za tejto situácie obálka zaloţená v spise nie je dokladom o podaní dovolania a ţalobca včasnosť podania nepreukázal. Keďţe napadnuté je zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu prichádza do úvahy prípustnosť dovolania len z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. Dovolateľ odôvodňuje prípustnosť dovolania z § 237 písm. f/ O. s. p. Odňatie moţnosti konať pred súdom dovolateľ vidí v tom, ţe ( a ) odvolací súd nezopakoval dokazovanie, hoci sa stotoţnil len so základnými skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa, čo je podľa neho v rozpore s § 213 ods. 1 a 3 O. s. p., ( b ) nevysporiadal sa s podstatnými argumentmi ţalobcu uvedenými v rozsudku súdu prvého stupňa, pričom bez ďalšieho konštatoval ich nesprávnosť pouţijúc argumenty, ktoré sú v zjavnom rozpore s predpismi a judikatúrou. Táto nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia viedla k odňatiu moţnosti ţalobcu konať pred súdom. Naplnenie dovolacieho dôvodu napokon videl v tom, ( c ) ţe odvolací súd 11 3 Obdo 51/2011 si dôkladne nenaštudoval spis čo dokumentujú viaceré závaţné rozpory a nepresnosti v uznesení. Ţalovaný sa v dovolaní podrobne zaoberá s jednotlivými dôvodmi dovolania so záverom, ţe ţiaden z nich nenapĺňa podmienku prípustnosti. V súvislosti s argumentom dovolateľa ( a ) uviedol, ţe odvolací súd nezrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa pre nesprávne skutkové zistenie vyvodené z nim zisteného skutkového stavu, ale pre nedostatočne zistený skutkový stav. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa procesné porušenie nepovaţuje za naplnenie § 237 písm. f) O. s. p. ak k nemu došlo len v určitej fáze konania a v ďalšom konaní bude môcť uplatniť svoj vplyv na jeho ďalší priebeh. Keďţe odvolací súd vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvého stupňa, nebola moţnosť dovolateľa konať pred súdom absolútne zmarená, ani ak by skutočne došlo k porušeniu jeho procesných práv ( čo ţalovaný popiera ). Odvolací súd na základe dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa nedospel k odlišným skutkovým zisteniam, ale k čiastočne inému právnemu hodnoteniu, čoho dôsledkom bolo zistenie, ţe súdom prvého stupňa zistený skutkový stav nie je dostatočný. Súdu prvého stupňa preto uloţil opakovať a doplniť dokazovanie. Znamená to, ţe na súde prvého stupňa bude dokazovanie zopakované a doplnené. Ţalobca bude mať moţnosť k dokazovaniu sa vyjadriť a navrhnúť nové dôkazy. Nesprávne právne posúdenie veci zaloţené na nesprávnej argumentácii ( b ) môţe byť predmetom skúmania dovolacieho súdu a relevantným dovolacím dôvodom, len ak je dovolanie prípustné. Pokiaľ ide o údajné nedostatočné preštudovanie spisu odvolacím súdom ( c ) z dovolania nie je zrejmé, aký dovolací dôvod má nim byť naplnený. I keď v uvedenú súvislosť dovolateľ spája s odňatím moţnosti konať pred súdom, z toho ţe uvádza, ţe nemá v konaní moţnosť obrany proti nezmyselným argumentom odvolacieho súdu však vyplýva, ţe dovolateľ nebrojí proti odňatiu moţnosti konať pred odvolacím súdom, ale proti jeho právnemu posúdeniu veci. Pokiaľ ide o vytýkanú nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ţalobca vo vyjadrení uviedol, ţe i keby išlo o dramaticky zle odôvodnené rozhodnutie, ţalobcovi sa tým do budúcna neodníma moţnosť v ďalšom konaní pre súdom prvého stupňa skutkovo a právne argumentovať vo svoj prospech, tak aby jeho práva boli zachované. Rozhodnutie odvolacieho súdu však nie je arbitrárne ani nedostatočne zdôvodnené. Odvolací súd jasne na racionálnom základe zdôvodnil svoje právne závery. Rozhodnutie je v úplnom 12 3 Obdo 51/2011 súlade s § 157 ods. 2 O. s. p., presvedčivé a výstiţné. Nemoţno mu vyčítať nadmernú stručnosť a neobsahuje ţiadne vnútorne rozporné tvrdenia. Ţalobca mu vytýka, ţe sa stotoţnil s viacerými dôvodmi odvolania ţalovaného, čo však nie je arbitrárnosť. Obe procesné strany vo svojich vyjadrenia označili určité právne a skutkové otázky za podstatu sporu a odvolací súd v odôvodnení ku všetkým otázkam vyjadril svoje stanovisko a náleţite ho odôvodnil. Samotný ţalobca v dovolaní jednoznačne nedefinoval skutkovú alebo právnu otázku dôleţitú pre posúdenie veci, ktorú by odvolací súd v rozhodnutí neuviedol, nevyhodnotil a neodôvodnil. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) v dovolacom konaní riadne zastúpený ( § 241 ods. 1 O. s. p. ), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 3 O. s. p. ), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa ( § 236 ods. 1 O. s. p. ). V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, a k a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní ( neuznaní ) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné ( nevykonateľné ) na území Slovenskej republiky. 13 3 Obdo 51/2011 V ustanoveniach § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je uvedené uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo zrušené uznesenie súdu prvého stupňa a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odporcu proti napadnutému uzneseniu preto z § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nevyplýva. Proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušené podľa § 221 ods.1 O. s. p., nie je prípustné dovolanie z iných dôvodov neţ uvedených v § 237 O. s. p. ( podobne R 34/1995 ). Podľa § 237 O. s. p. je prípustné dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu, ak v konaní došlo k tam vymenovaných chybám. Ide o nedostatok právomoci súdov, nespôsobilosť osôb, ktoré v konaní vystupovali byť účastníkom konania, nedostatok procesnej spôsobilosti nezastúpeného účastníka, prekáţka právoplatne skončenej veci, prekáţka začatého konania v tej istej veci veci, konanie bez návrhu, tam kde bol potrebný ( písm. a/, b/, c/, d/, e/ ) a prípad ak vo veci konal vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd ( písm. g/ ). Z obsahu spisu dovolací súd nezistil, ţe by v konaní došlo k niektorej z uvedených procesných chýb. Ţiadnu z nich ani dovolateľ nenamietal. Vychádzajúc z obsahu dovolania dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f) O. s. p., podľa ktorého je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak bola účastníkovi konania postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom. Tohto dôvodu prípustnosti sa dovoláva ţalobca. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať treba rozumieť procesne nesprávny postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia jeho procesných oprávnení priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Pomerne rozsiahly výpočet nedostatkov a chýb, ktorým podľa dovolania trpí napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu moţno zhrnúť do niekoľkých skupín.