o zaplatenie 4 061,94 eur s prísl.

Najvyšší súd 2 Obdo 15/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. J. P., advokát, U., právne zast. JUDr. D. A., advokátom, U., proti ţalovanému O. D., právne zast. JUDr. I. R., advokátkou, Š., v konaní o zaplatenie 4 061,94 Eur (122 370,-- Sk) s príslušenstvom, na dovolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa

1. októbra 2011, č. k. 2Cob/70/2011-238, takto r o z h o d o l : Dovolanie ţalovaného o d m i e t a . Ţalovaný je povinný nahradiť ţalobcovi trovy právneho zastúpenia dovolacieho konania vo výške 317,32 Eur na účet jeho právneho zástupcu. O d ô v o d n e n i e : Okresný súd Michalovce rozsudkom zo dňa
3. 2008, č. k. 18Cb/42/2006-167 zaviazal ţalovaného na zaplatenie sumy 122 370,-- Sk s 13% úrokom z omeškania od
5. 2003 do zaplatenia a 4% úrokom z omeškania ročne z istiny 23 200,-- Sk od
7. 2003 do zaplatenia, 4% úrokom z omeškania ročne z istiny 5 000,-- Sk od
9. 2003 do zaplatenia, 4% úrokom z omeškania ročne z istiny 5 000,-- Sk od
11. 2003 do zaplatenia, 4% úrokom z omeškania ročne z istiny 5 000,-- Sk od
13. 2003 do zaplatenia a trov konania vo výške 95 108,-- Sk na účet právneho zástupcu. Súd zistil, ţe medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o poskytnutí právnej pomoci dňa
15. 2002, na základe ktorej sa ţalobca ako komerčný právnik zaviazal poskytovať pre ţalovaného právnu pomoc vo veciach vyplývajúcich z právnych vzťahov tak, ako je to dohodnuté v čl. I. zmluvy. V čl. II. písm. a/ bolo dohodnuté, ţe výška a spôsob odmeny sa riadi vyhláškou č. 163/2002 Z. z. a ţe ţalovaný zaplatí ţalobcovi za poskytnuté právne sluţby okrem zastupovania vo veciach súdnych a exekučných paušálnu odmenu vo výške 5 000,-- Sk mesačne a 800,-- Sk mesačného paušálu na účelné vynaloţenie výdavkov. Ďalej bolo v čl. II. 2 2 Obdo 15/2012 písm. b/ bod 2 dohodnuté, ţe vo veciach a prípadoch, ktoré nie sú zahrnuté pod bodmi a/ a b/ a vo veciach, kedy odmena za jeden úkon presahuje odmenu 5 000,-- Sk, sa odmena určí po vzájomnej dohode s primeraným pouţitím zmluvy a vyhlášky č. 163/2002 Z. z. V čl. II. písm. c/ bolo dohodnuté, ţe ţalovaný poskytne ţalobcovi odmenu v zmysle čl. II. písm. a/ vţdy do
16. dňa beţného kalendárneho mesiaca za predchádzajúci mesiac a odmenu podľa čl. II. písm. b/ bod 1, 2 poskytne ţalovaný po predloţení príslušného dokladu o ukončení veci a vyúčtovaní. V čl. IV. bolo dohodnuté, ţe zmluva sa uzatvára na dobu neurčitú, s účinnosťou od
18. 2002 s tým, ţe môţe byť ukončená dohodou, prípadne výpoveďou v trojmesačnej výpovednej lehote, pričom výpoveď začína plynúť od
19. dňa nasledujúceho mesiaca po doručení výpovede. Vychádzajúc z čl. II. písm. b/ bola dohodnutá tarifná odmena za poskytnutie právnej pomoci zo dňa
22. V zmysle čl. I. tejto dohody bolo dohodnuté, ţe ţalobca bude zabezpečovať kompletné exekučné konanie na vymoţenie daňovej pohľadávky vo výške 1 462 973,-- Sk voči daňovému dlţníkovi – R. D. D., a to v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. V článku II. tejto dohody bolo dohodnuté, ţe vychádzajúc z článku II. písm. b/ bod 2 a vyhlášky č. 591/2002 Z. z. a na náročnosť právnej pomoci sa klient a komerčný právnik dohodli na tarifnej odmene podľa hodnoty veci príslušného právneho úkonu (§ 12, § 13 citovanej vyhlášky) a komerčný právnik má nárok na odmenu po vymoţení (aj čiastočnom) pohľadávky. V súvislosti s touto dohodou ţalobca zabezpečil a vymohol daňovú pohľadávku. Po ukončení právnych sluţieb vyúčtoval faktúrou č. 26/2002 zo dňa
24. 2002 odmenu vo výške 214 269,-- Sk, z ktorej ostala sporná uplatnená suma. Súd na námietku ţalovaného povaţoval zmluvu o právnej pomoci z
26. 2002 za určitú a zrozumiteľnú, k čomu dospel gramatickým a logickým výkladom podľa ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka z umiestnenia bodu 2 v samotnej zmluve, ktorý podľa jeho názoru treba vykladať tak, ţe čo nie je upravené v čl. II. písm. a/, b/ sa odmena určí postupom podľa čl. II., písm. b/ bod
27. Podľa názoru súdu pre deň, kedy došlo k účinnému uzavretiu zmluvy, nie je rozhodujúci dátum, ktorý je uvedený na zmluve, resp. pokiaľ dátum nie je uvedený, ale rozhodujúce je, kedy skutočne došlo k uzavretiu dohody. V danom prípade logicky mohlo dôjsť k podpísaniu a uzavretiu dohody aţ následne po tom, keď bola zverejnená vyhláška č. 591/2002 Z. z. v zbierke zákonov, teda po
29. 2002, keď túto vyhlášku mali účastníci dohody k dispozícii. V tejto dohode v čl. II. bolo dohodnuté, ţe tarifná odmena bude účtovaná podľa hodnoty príslušného právneho úkonu (§§ 12-13 vyhl. č. 591/2002 Z. z.) Komerčný právnik má nárok na odmenu po vymoţení (aj čiastočne) pohľadávky. V konaní bolo preukázané, ţe pohľadávky – exekúcia bola čiastočne vymoţená. 3 2 Obdo 15/2012 Po preskúmaní všetkých úkonov právnej pomoci dospel súd k záveru, ţe všetky úkony sú účelné na vymoţenie daňovej pohľadávky, keďţe zákon s nimi spája konkrétne dôsledky pre účely daňového exekučného konania. Uviedol, ţe v danom prípade sa nejedná o úkony právnej pomoci v sporovom konaní, ktorých účelnosť je potrebné posudzovať vo vzťahu k druhému účastníkovi konania, či moţno od neho spravodlivo poţadovať, aby nahradil vzniknuté trovy úspešnému účastníkovi konania. Kritérium účelnosti úkonu právnej pomoci, na ktorý poukazuje ţalovaný, podľa ktorého je potrebné skúmať odbornú a tvorivú schopnosť advokáta pri vynaloţení úkonu právnej pomoci, nie je v samotnej vyhláške č. 591/2002 Z. z. uvedené ako kritérium účelnosti právneho úkonu, a preto je bez právneho významu. Naopak samotná vyhláška umoţňuje posudzovať pojem úkonu právnej pomoci voľnejšie, čo vyplýva z ust. § 16 ods. 4 citovanej vyhlášky, podľa ktorého za úkony právnej pomoci, ktoré nie sú uvedené v ods. 1 a 2, patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbliţšie. Podľa názoru súdu rozhodujúcim kritériom pre posúdenie, či sa jedná o úkon právnej pomoci, je skutočnosť, ţe sa jedná o úkon vo veci samej, čo v danom prípade bolo naplnené a či s týmto úkonom zákon spája následky pre vymoţenie daňovej pohľadávky, čo bolo taktieţ splnené. Tvrdenie ţalovaného, ţe úkony správcu dane po neúspešnej draţbe sú v rozpore so zákonom, sú ničím neodôvodnené, keďţe samotný zákon o správe daní naopak predpokladá takéto úkony v časti 7 zákona. Za námietku bez právneho významu povaţoval súd tieţ námietku ţalovaného, ţe súd by mal brať do úvahy pri posudzovaní trov konania záujem O., keďţe O. je v rovnakom postavení ako kaţdý iný účastník obchodného vzťahu. Súd mal za to, ţe pokiaľ ţalovaný uzavrel dohodu o právnej pomoci, musel si byť vedomý následkov z nej plynúcich. Zmenou štatutárneho zástupcu ţalovaného sa nijako nemôţu zmeniť práva a povinnosti, vyplývajúce z dohody o právnej pomoci z
32. Ďalším dôkazom, ţe ţalovaný nemal námietky proti úkonom právnej pomoci, za ktoré poţaduje ţalobca odmenu, je skutočnosť, ţe ţalobca podaním z
34. 2004 vyšpecifikoval tieto právne úkony, ktoré ţalovaný nijako nerozporoval. Z uvedených dôvodov súd zaviazal ţalovaného zaplatiť čiastku 122 370,-- Sk, ktorá predstavuje rozdiel medzi uţ priznanou čiastkou 91 899,-- Sk a fakturovanou sumou 214 269,-- Sk. Úrok z omeškania priznal ţalobcovi podľa ust. § 369 a § 502 Obchodného zákonníka po zistení úrokových sadzieb v sídle banky ţalovaného. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací, v ďalšom konaní napadnutým rozhodnutím rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd konštatoval, 4 2 Obdo 15/2012 ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p., vec správne právne posúdil a vo veci správne rozhodol. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí poukázal na rozsiahle odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotoţnil (ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Súd prvého stupňa podľa odvolacieho súdu v súlade s ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka posúdil právne úkony účastníkov konania a ich gramatickým a logickým výkladom správne dospel k záveru o ich platnosti a obsahu a tieţ správne konštatoval, ţe ţalovaný má v konaní postavenie ako kaţdý iný účastník konania. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie, ktoré odôvodnil tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Dovolateľ zdôraznil, ţe medzi vydaním uznesenia odvolacieho súdu zo dňa
36. 2009 a napadnutým rozsudkom toho istého súdu zo dňa
38. 2011, nenastala ţiadna skutočnosť, ktorá by priniesla nové poznatky o skutkovom stave, ani nedošlo k zmene právnej úpravy, spôsobilej viesť k takémuto zvratu v skutkovom a právnom posúdení veci odvolacím súdom, ktoré znamená úplné popretie jeho skutkových a právnych záverov z uznesenia zo dňa
41. Dovolateľ poukázal na odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu, ktorým rozhodnutím sa rušilo skoršie rozhodnutie odvolacieho súdu z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia. Za tohto právneho stavu je preto podľa dovolateľa napadnuté rozhodnutie nezrozumiteľné, nepreskúmateľné a nezdôvodnené. Dovolateľ má za to, ţe z napadnutého rozhodnutia nie je moţné nijako zistiť, akými právnymi úvahami sa odvolací súd riadil, keď dospel ku skutkovým a právnym záverom priamo protikladným, oproti svojim záverom, vysloveným skoršie. V dovolaní dovolateľ poukázal aj na to, ţe odvolací súd sa nevyrovnal ani so ţiadnou z odvolacích námietok, uvedených v odvolaní zo dňa
44. Dovolateľ uviedol, ţe so zreteľom na zásadu rovnosti účastníkov konania, ktorá vyplýva nielen z čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale je inkorporovaná explicitne v Občianskom súdnom poriadku v ust. § 18, musí odôvodnenie rozhodnutia napĺňať zákonné poţiadavky, a tým rešpektovať právo účastníkov konania bez ohľadu na to, v prospech ktorého účastníka je takéto rozhodnutie vynesené. Preto dovolateľ navrhuje napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolateľ si uplatnil aj náhradu trov dovolacieho konania. 5 2 Obdo 15/2012 Ţalobca vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu uviedol, ţe napadnutý rozsudok je potrebné posúdiť vo vzájomnej súvislosti s predchádzajúcimi rozhodnutiami. Poukázal na uznesenie odvolacieho súdu zo dňa
46. 2008, č. k. 2Cob/154/2007-143, v ktorom uznesení odvolací súd vyslovil svoj právny názor a náleţite vysvetlil súdu prvého stupňa, ako v konaní ďalej postupovať a v akom smere je potrebné doplniť dokazovanie. Okrem iných uviedol, ţe ak bola medzi účastníkmi dohodnutá výška odplaty tak, ţe ţalobca má nárok na tarifnú odmenu podľa hodnoty veci príslušného právneho úkonu, je úlohou súdu posúdiť, ktorý z právnych úkonov právnej pomoci, účtovaných ţalobcom, bol účelný na vymoţenie daňovej pohľadávky. Ďalej podľa vyššie uvedeného rozhodnutia odvolacieho súdu, súd prvého stupňa pochybil, keď pri rozhodnutí o úroku z omeškania vychádzal zo správy NBS o výške úrokových sadzieb za úvery poskytované v roku
47. Ak súd prvého stupňa rozhodol tak, ţe v súlade so zmluvou o právnej pomoci a dohodou zo dňa
49. 2002 priznal ţalobcovi časť uplatneného nároku, potom aj o úrokoch z omeškania, prislúchajúcich k tomuto nároku, mal rozhodnúť s ohľadom na výšku úrokov, poţadovaných za úvery poskytované bankami v sídle dlţníka v čase uzavretia zmluvy, nie v čase splatnosti faktúry. Následne súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom zo dňa
51. 2008, č. k. 18Cb/42/2006-167 a v rozhodnutí posúdil kaţdú listinu a úkony s označením príslušného zákonného ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, ako aj účelnosť úkonu v súvise s ust. § 16 ods. 4 vyhlášky č. 591/2002 Z. z. Ţalobca má za to, ţe popísanie odvolacích dôvodov proti rozsudku súdu prvého stupňa a výstiţné a stručné vyhodnotenie podstatného odvolacieho dôvodu, nie je odňatím moţnosti ţalovaného konať pred súdom, ani porušením práva na súdnu ochranu. V tejto súvislosti poukázal na konštantnú judikatúru v dovolacom konaní (Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 372/06 z
53. 2007, sp. zn. I. ÚS 243/07 z
55. 2008, sp. zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, ako aj Uznesenia ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 a sp. zn. III. ÚS 152/2010). Ţalobca je preto toho názoru, ţe nie sú splnené zákonné podmienky na dovolanie a dodal, ţe ţalovaný celú uplatnenú a súdom priznanú pohľadávku ţalobcovi zaplatil. Na základe uvedených skutočností navrhuje ţalobca dovolanie ţalovaného odmietnuť a rozhodnúť o trovách dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným 6 2 Obdo 15/2012 prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.). Dospel pritom k záveru, ţe z hľadiska jeho prípustnosti neboli splnené zákonné podmienky. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú ustanovenia § 237 aţ § 239 O. s. p. Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí z niektorou z vád uvedených v ust. § 237 O. s. p., prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti podľa ust. § 241 ods. 1 O. s. p. V prípade, ţe dovolací súd zistí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, ţe dovolanie nie je v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné. Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenený, resp. v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci a tieţ v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. 7 2 Obdo 15/2012 V danom prípade neboli splnené podmienky pre prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 238 O. s. p., pretoţe odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a prípustnosť dovolania nevyslovil. Vzhľadom na uvedené, dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. v dovolaní nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto opravného prostriedku, preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia ţalovaného, ţe mu bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením, zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môţe ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Dovolací súd dospel k záveru, ţe nie je dôvodná námietka dovolateľa, týkajúca sa nezrozumiteľnosti, nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré 8 2 Obdo 15/2012 skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
56. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
57. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
58. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
59. februára 1998). Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Vyššie citované ustanovenie bolo zavedené novelou Občianskeho súdneho poriadku vykonanou zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva, ţe zákonodarca ním „reaguje na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahujú uţ len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotoţňuje “. Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. 9 2 Obdo 15/2012 Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám, kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Súd prvého stupňa okrem iného uviedol, ţe gramatickým a logickým výkladom podľa ust. § 35 ods. 2 Obč. zák. z umiestnenia bodu 2 zmluvy o právnej pomoci zo dňa
61. 2002 dospel k záveru, ţe ust. článku II. písm. b/ bod 2 treba povaţovať za dostatočne určité a zrozumiteľné a treba ho vykladať tak, ţe čo nie je upravené v článku II. písm. a/, b/ 1 sa odmena určí postupom podľa článku II. písm. b/
62. S poukazom na ust. § 44 ods. 2 Obchodného zákonníka súd prvého stupňa dodal, ţe v danom prípade chýba jednoznačný konsenzus oboch účastníkov ústnej zmluvy, keďţe cca. 20% vymoţenej istiny môţe znamenať účtovanie odmeny aj nad 20%, pričom bývalý starosta uviedol, ţe bola dohoda na 20%. Podľa názoru súdu prvého stupňa pre deň, kedy došlo k účinnému uzavretiu zmluvy nie je rozhodujúci dátum, ktorý je uvedený na zmluve, resp. pokiaľ dátum nie je uvedený, ale rozhodujúce je, kedy skutočne došlo k uzavretiu dohody. V danom prípade preto logicky mohlo dôjsť k podpísaniu a uzavretiu dohody aţ následne po tom, keď bola zverejnená vyhláška č. 591/2002 Z. z. v Zbierke zákonov, teda po
65. Súd prvého stupňa v konaní taktieţ skúmal účelnosť jednotlivých úkonov v počte 16 úkonov, ktoré tvoria prílohu faktúry č. 26/
66. Po preskúmaní všetkých úkonov právnej pomoci dospel súd prvého stupňa 10 2 Obdo 15/2012 k záveru, ţe všetky tieto úkony sú účelné na vymoţenie daňovej pohľadávky, keďţe zákon s týmito úkonmi spája konkrétne dôsledky pre účely daňového exekučného konania. Podľa názoru súdu prvého stupňa rozhodujúcim kritériom pre posúdenie, či sa jedná o úkon právnej pomoci je skutočnosť, ţe sa jedná o úkon vo veci samej, čo v danom prípade bolo naplnené a či s týmto úkonom zákon spája následky pre vymoţenie daňovej pohľadávky, čo bolo taktieţ splnené. Súd prvého stupňa zároveň dodal, ţe námietka ţalovaného ohľadom posudzovania trov konania so zameraním sa na záujem O., je bez právneho významu, keďţe O. je v rovnakom postavení ako kaţdý iný účastník obchodného vzťahu. S odôvodnením súdu prvého stupňa sa stotoţnil aj odvolací súd. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dodal, ţe súd prvého stupňa v súlade s ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka posúdil právne úkony účastníkov konania a ich gramatickým a logickým výkladom správne dospel k záveru o platnosti a obsahu a tieţ správne konštatoval, ţe ţalovaný má v konaní postavenie ako kaţdý iný účastník konania. Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať ani to, ţe odvolací súd neodôvodnil napadnuté rozhodnutie podľa predstáv ţalovaného, resp. ţe dospel k odlišným skutkovým a právnym záverom, ako vo svojom skoršom rozhodnutí zo dňa
68. 2009 (č. l. 196 spisu), ktoré rozhodnutie bolo uznesením dovolacieho súdu zo dňa
70. 2001 zrušené (č. l. 227 spisu). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Pre úplnosť dovolací súd dodáva, ţe odvolací súd v napadnutom rozhodnutí stručným konštatovaním a právnym záverom na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa, sa vysporiadal s namietanou neplatnosťou zmluvy o právnej pomoci zo dňa 11 2 Obdo 15/2012
72. 2002, ako aj s druhom a výškou odmeny, keďţe k tomu dospel gramatickým a logickým výkladom a zároveň vyslovil, ţe v tomto vzťahu ţalovaná O. má v konaní postavenie ako kaţdý iný účastník konania. Reagoval tak na argumenty ţalovaného v odvolaní, ktoré skutkovo a právne zhodnotil súd prvého stupňa v rozhodnutí, ktoré nie je zjavne neodôvodnené a nie je ho moţné povaţovať ani za arbitrárne. Zákonodarcom upravenou fakultatívnou moţnosťou odvolacieho súdu, obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho napadnutého rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, preto vo svetle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva, nedošlo v danom prípade k porušeniu práva účastníka občianskeho súdneho konania (ţalovaného) na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu. Dovolací súd vzhľadom na zistené skutočnosti konštatuje, ţe ţalovaný nebol postupom súdu prvého stupňa, ako ani odvolacieho súdu, vylúčený z realizácie procesných práv, daných Občianskym súdnym poriadkom. Za týchto okolností tvrdenie ţalovaného, ţe mu postupom súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, nie je opodstatnené. Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepreukázala existencia ţalovaným tvrdenej procesnej vady v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p. a ţe najavo nevyšla ani ţiadna iná vada uvedená v ust. § 237 O. s. p., dovolací súd v ďalšom vychádzal z toho, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného nemoţno z ust. § 237 O. s. p. vyvodiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie ţalovaného odmietol podľa ust. § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Úspešnému ţalobcovi vzniklo podľa ust. § 243b ods. 4 v spojení s ust. § 224 ods. l O. s. p. právo na náhradu trov dovolacieho konania. Trovy dovolacieho konania predstavujú 2x úkon právnej sluţby (prevzatie a príprava zastúpenia, vyjadrenie) po 151,03 Eur a 2x reţijný paušál po 7,63 Eur podľa ust. § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/, písm. c/ a § 16 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych 12 2 Obdo 15/2012 sluţieb, t. j. celkom trovy dovolacieho konania v sume 317,32 Eur. Dovolací súd ţalobcovi náhradu dovolacích trov priznal a uloţil ţalovanému ich zaplatiť. Právnemu zástupcovi ţalobcu vyčíslené DPH Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal, pretoţe tento nedoloţil, ţe je jej platiteľom. Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
73. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
74. júna 2012 JUDr. Beata Miničová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová