437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaţenie spoločenského uplatnenia (ďalej len „zákon č. 437/2004 Z.z.). O povinnosti ţalovanej zaplatiť súdny poplatok rozhodol
2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, o náhrade trov štátu
1 O.s.p. a o náhrade trov ţalobcovi
Na odvolanie ţalovanej a vedľajšej účastníčky Krajský súd v Košiciach rozsudkom z
ţalobcu ho mal vyzvať na vyjadrenie k moţnosti pouţitia iného právneho predpisu, neţ zákona č. 437/2004 Z.z.). Dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol aj to, ţe k odlišným skutkovým zisteniam dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa a na základe neúplného dokazovania. V dovolaní vyslovil názor, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom 3 3 Cdo 187/2010 právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), lebo bez vykonania ním navrhovaných dôkazov (pracovnej zmluvy P. H., správy Sociálnej poisťovne a ním označenej zmluvy o dielo) nebolo moţné dospieť k záveru o nedostatku pasívnej legitimácie ţalovanej. Z týchto dôvodov ţiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Ţalovaná a vedľajšia účastníčka sa k dovolaniu nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.) po zistení, ţe ţalobca (§ 240 ods. 1 O.s.p.) osobne vyhotoveným a podaným dovolaním včas napadol rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému je dovolanie procesne prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.), a ţe je v čase rozhodovania o dovolaní zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O.s.p.) v rozsahu
1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodné. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Ţalobca v dovolaní uplatnil všetky dovolacie dôvody. a/ Dovolací súd skúmal najskôr, či v konaní nedošlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ nenamietal existenciu vád v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. 4 3 Cdo 187/2010
názoru dovolateľa mu v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať tým, ţe odvolací súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania
f/ O.s.p., je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní odnímajúci účastníkovi moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Je potrebné si ale uvedomiť, ţe posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, je vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníka konania. Nevykonaním dokazovania navrhnutého dovolateľom preto nedošlo k odňatiu jeho moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď tieţ R 37/1993 a R 125/1999). b/ Dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či v konaní nedošlo k tzv. inej procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Existenciu danej vady vyvodzoval dovolateľ z toho, ţe odvolací súd dospel k odlišným skutkovým zisteniam iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa a bez dostatočného dokazovania. V zmysle § 213 ods. 3 O.s.p. v znení platnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu odvolací súd dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám vtedy, ak má za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd v danom prípade vychádzal nielen zo skutkových zistení súdu prvého stupňa, ale tieţ zo zistení, ku ktorým dospel sám na základe ním doplneného dokazovania – výsluchom svedkyne J. G. a oboznámením výpisov z obchodného registra. Z týchto zistení vyvodil svoj právny záver, ţe ţalovaná nie je v danom prípade pasívne legitimovaná. Nedôvodná je aj námietka ţalobcu, ţe k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) došlo nerešpektovaním § 213 ods. 2 O.s.p., ktorého sa
názoru ţalobcu dopustil odvolací súd. Toto ustanovenie totiţ ukladá odvolaciemu súdu povinnosť poučiť účastníkov konania, aby sa vyjadrili k moţnému pouţitiu iného ustanovenia právneho predpisu len vtedy, ak ide o ustanovenie vzťahujúce sa na prejednávanú vec, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pritom pre rozhodnutie veci rozhodujúce. V danom prípade ale rozhodujúcim – z pohľadu odvolacieho súdu – bol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ţalobcu, teda nie aplikácia 5 3 Cdo 187/2010 právneho predpisu, ku ktorému by sa – opäť z pohľadu odvolacieho súdu – pristúpilo (malo pristúpiť), ak by tento nedostatok nebol daný. c/ Pokiaľ ţalobca v dovolaní namietal, ţe zmeňujúci výrok napadnutého rozsudku spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
názoru dovolateľa odvolací súd v danom prípade nesprávne vyriešil otázku pasívnej vecnej legitimácie ţalovanej. Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník občianskeho súdneho konania (ţalobca) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný), a účastník na opačnej procesnej strane (ţalovaný) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný). Nedostatok pasívnej vecnej legitimácie znamená, ţe ten, o kom ţalobca tvrdí, ţe je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (ţalovaný), nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú ide v konaní. Ak v konaní vyjde najavo, ţe ţalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný, súd ţalobu bez ďalšieho zamietne. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa ţalobca domnieva, ţe subjekt, proti ktorému jeho ţaloba smeruje, je účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vţdy iba to, či ním skutočne je alebo nie je.
2 Občianskeho zákonníka škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť pouţili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú
tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť
pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.
1 Občianskeho zákonníka fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.
2 Občianskeho zákonníka rovnako zodpovedá aj iný prevádzkovateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzkovateľ lietadla. 6 3 Cdo 187/2010 V danom prípade bola ţalobcovi
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.