dotknutej kúpnej zmluvy, má riešenie otázky (ne)platnosti dotknutej zmluvy opätovne iba charakter predbeţnej otázky. Súčasne poukázal na to, ţe uplatnením spornej pohľadávky ţalovanou 1/ v dotknutom konaní vedenom pod sp.zn. 17 C 37/2009 sa stratil aj prípadný preventívny význam určovacej ţaloby o neplatnosť kúpnej zmluvy. O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p. tak, ţe o nich rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 19. apríla 2012, sp.zn. 9 Co 458/2011, rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil. Mal za to, ţe svoje rozhodnutie napokon aj náleţitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 157 O.s.p. V súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. sa preto v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Na zdôraznenie jeho správnosti povaţoval za potrebné uviesť, ţe pre posúdenie naliehavého právneho záujmu ţalobcov na podaní predmetnej ţaloby si bolo v prvom rade potrebné ujasniť, či by prípadné súdne rozhodnutie, ktoré by takejto ţalobe vyhovelo, bolo podkladom na vykonanie zmien i v zápisoch katastra nehnuteľností. Z tohto dôvodu povaţoval za potrebné pri posudzovaní naliehavého právneho záujmu ţalobcov vychádzať z ustanovenia § 34 ods. 2 Katastrálneho zákona,
ktorého, ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo neplatnosti dobrovoľnej draţby, správa katastra vyznačí stav pred týmto právnym úkonom, alebo pred dobrovoľnou draţbou, to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou 3 5 Cdo 288/2012 právnou zmenou a ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka. Práve z tohto ustanovenia zákona, ako aj z ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka vyplýva, ţe pokiaľ by i súdy vyhoveli ţalobe ţalobcov a určili neplatnosť nimi napadanej kúpnej zmluvy na ich právnom postavení by sa nič nezmenilo, nakoľko by správa katastra vyznačila stav, aký tu bol pred týmto právnym úkonom. Pokiaľ zápisy v katastri nehnuteľností nesvedčili v prospech ţalobcov, resp. ich právneho predchodcu, stav neistoty v právnom postavení ţalobcov by sa ani takýmto vyhovujúcim rozhodnutím súdu neodstránil a ţalobcovia by sa museli domáhať ochrany svojho práva, prostredníctvom ďalšej ţaloby v ďalšom súdnom konaní. Pokiaľ určovacia ţaloba nie je opodstatnená, najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak poţadované určenie má povahu len predbeţnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je, nie je právny vzťah, alebo právo, správne súd prvého stupňa po zistení, ţe ţalobcovia nemajú na podaní predmetnej určovacej ţaloby naliehavý právny záujem ich ţalobu ako nedôvodnú zamietol. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia 1/ aţ 5/. Prípustnosť dovolania namietali s poukazom na ustanovenie § 237 písm. f) O.s.p. Mali za to, ţe súd prvého stupňa aj odvolací súd svojim procesným postupom odmietli ochranu ich základného práva vlastniť majetok, porušili právo na spravodlivé súdne konanie a výkon spravodlivosti a právo na rovnosť v konaní. K odňatiu moţnosti konať pred súdom rozhodnutím vo veci neplatnosti kúpnej zmluvy malo dôjsť
ich názoru tým, ţe ich návrh bol zamietnutý, pretoţe v konaní neboli aktívne legitimovaní a súdy odmietli konať o ich návrhoch. Poukázali na to, ţe súd prvého stupňa, ani odvolací súd, sa v dostatočnej miere nevysporiadali s ich naliehavým právnym záujmom, súd prvého stupňa nevykonal nimi navrhnuté dôkazy, o ich návrhu uznesením nerozhodol a návrh M. M. na zámenu účastníka konania nezaprotokoloval, ani o ňom nerozhodol. Namietali právny záver súdov niţších stupňov o neexistencii naliehavého právneho záujmu na podaní určovacej ţaloby o neplatnosť právneho úkonu. Uviedli, ţe v danom prípade musí ísť o ţalobu o absolútnu neplatnosť právneho úkonu a nie o ţalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Mali za to, ţe rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa nie sú v súlade s čl. 20 ods. 1, ods. 3, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhli rozsudok odvolacieho 4 5 Cdo 288/2012 súdu a súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ţalovaná 1/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby dovolací súd dovolanie ţalobcov ako nedôvodné v celom rozsahu zamietol, pretoţe rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny, zároveň si uplatnila si aj právo na náhradu trov konania. Ţalovaná 2/ označila dovolanie za opodstatnené a ţiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ţalovaní 3/ aţ 5/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. 5 5 Cdo 288/2012 V danom prípade dovolaním ţalobcov nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcov 1/ aţ 5/ nie je
1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumoţnil účastníkovi vykonať práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (§ 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 4, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Vada konania 6 5 Cdo 288/2012
f/ O.s.p. je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – ďalej len „dohovor“) je umoţniť kaţdému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho poţiadavkami (I. ÚS 50/04). Dovolatelia namietali aj porušenie svojho práva na rovnosť v konaní. Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bliţšie charakterizuje § 18 O.s.p.,
ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania, kde ju ale nemoţno vykladať ako (absolútnu) viazanosť súdu procesnými návrhmi účastníkov. Pokiaľ dovolatelia namietali, ţe súdy im odňali moţnosť konať pred súdom tým, ţe nevykonali nimi navrhnuté dôkazy, treba uviesť, ţe
ustálenej judikatúry platí, ţe takýto postup súdu nemoţno zásadne povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom. Účastníci sú totiţ povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch 7 5 Cdo 288/2012 účastníkov (§ 120 ods. l veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé, ţe Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolatelia v danej veci aj vyuţili (nebolo im odňaté). Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemoţno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov
návrhov alebo predstáv ţalobcov 1/ aţ 5/ nie je ani postupom, ktorým by im súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Odvolací súd (ani okresný súd), preto svojim postupom dovolateľov nevylúčili z realizácie ţiadneho procesného práva, ktoré im Občiansky súdny poriadok priznáva. Súd prvého stupňa na pojednávaní konanom 9. septembra 2011 (č. l. 67) k návrhu ţalobcov na vykonanie ďalšieho dokazovania pripojením spisu zo Správy katastra Ţilina (bývalého štátneho notárstva Ţilina pod č. RI.1557/91 uviedol, ţe z dôvodu nadbytočnosti tento dôkaz nevykoná. Nevykonaním ţalobcami navrhovaného dokazovania nedošlo teda k odňatiu ich moţnosti konať pred súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná námietka dovolateľov týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 8 5 Cdo 288/2012 To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane 9 5 Cdo 288/2012 mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Súd prvého stupňa uviedol, ţe ţalobu zamieta z dôvodu, ţe ţalobcovia nepreukázali naliehavý právny záujem, pričom tento svoj záver aj navyše odôvodnil s poukazom na ustálenú judikatúru. S odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa sa stotoţnil aj odvolací súd. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv ţalobcov. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Ţalobcovia 1/ aţ 5/ v dovolaní ďalej namietajú, ţe súd návrh M. M. (ţalovanej 2/) na zámenu účastníka konania nezaprotokoloval, ani o ňom nerozhodol. Pokiaľ ţalobcovia namietajú, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo aj tým, ţe súd nezaprotokoloval ich návrh na zámenu účastníka (ktorý
ich tvrdení mala ţalovaná 2/ vzniesť na pojednávaní konanom na súde prvého stupňa 9. septembra 2011 a následne o tom ani nerozhodol), je potrebné uviesť, ţe túto skutočnosť mali ţalobcovia namietať v deň konania pojednávania. 10 5 Cdo 288/2012
3 O.s.p. predseda senátu alebo samosudca opraví v zápisnici chyby v písaní a iné zrejmé nesprávnosti. Predseda senátu alebo samosudca rozhoduje aj o návrhoch na doplnenie zápisnice a o námietkach proti jej zneniu. Kaţdá námietka účastníka konania proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správania účastníkov konania, ktorej súd nevyhovel, musí byť v zápisnici uvedená. Obsah zápisnice o úkonoch súdu v podrobnostiach upravuje § 52 a nasl. vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov, ktorého druhý odsek prvej vety ustanovuje, ţe predseda senátu diktuje zápisnicu o súdnom pojednávaní nahlas tak, aby prítomní diktované znenie počuli, ak predpisy o konaní pred súdmi nepripúšťajú iný postup. Ak má prítomný účastník konania (jeho zástupca) za to, ţe zápisnica o pojednávaní neodráţa presne priebeh v pojednávacej miestnosti, je to dôvodom na uplatnenie námietok do zápisnice o pojednávaní, o ktorých je súd povinný rozhodnúť. Povahou veci je pritom dané, ţe takúto námietku môţe účastník, ktorý sa konania zúčastnil (prípadne jeho zástupca) uplatniť najneskôr do skončenia tohto pojednávania. Zo zápisnice z pojednávania z
čl. 1 Dodatkového protokolu kaţdá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne uţívať majetok. Nikoho nemoţno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nielenţe ustanovuje, ţe kaţdý má právo vlastniť majetok, ale súčasne určuje, ţe vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnakú zákonnú ochranu. Z formulácie obsiahnutej v tomto článku nemoţno odvodzovať právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť vec) bez ohľadu na dodrţanie podmienok, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi (I. ÚS 128/95) a nemoţno z neho nemoţno ani vyvodzovať zabezpečenie základného práva na ochranu vlastníctva bez splnenia zákonných podmienok jej poskytnutia, ktoré sú uvedené predovšetkým v Občianskom zákonníku (I. ÚS 59/94). Obsah vlastníckeho práva nie je predmetom ústavnej úpravy, ale upravuje ho na základe ústavného zmocnenia zákon (PL. ÚS 38/95, I. ÚS 97/09). Týmto zákonom je Občiansky zákonník, ktorý obsah vlastníckeho práva vymedzuje tak, ţe vlastník veci je predmet svojho vlastníctva oprávnený drţať, uţívať, poţívať jeho plody a úţitky a nakladať s ním, čo vychádza z rímsko- právnej koncepcie obsahu vlastníckeho práva (ius possidendi, ius utendi et fruendi, ius dispondendi). Ústavný súd taktieţ opakovane judikoval, ţe moţnosť porušenia základných práv hmotného charakteru, v danom prípade základného práva vlastniť majetok
čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na ochranu majetku
čl. 1 dodatkového protokolu, treba posudzovať vţdy vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (napr. IV. ÚS 367/08, I. ÚS 197/08, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 203/09, IV. ÚS 326/07). Pokiaľ zo strany všeobecného súdu nedôjde ku konaniu, ktoré by predstavovalo zásah do práva na súdnu ochranu, nemôţe byť všeobecný súd svojím rozhodnutím zároveň sekundárnym 12 5 Cdo 288/2012 porušovateľom základného práva hmotného charakteru, medzi ktoré patrí aj právo vlastniť majetok.
konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá moţnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní ak by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím. V prípade dovolateľov však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základných práv. Jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie
subjektívnych názorov dovolateľov. Keďţe Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v konaní alebo rozhodnutí odvolacieho súdu také pochybenia, ktorými by boli zásadným spôsobom porušené ústavné princípy vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohol dospieť k záveru o porušení základného práva vlastniť majetok
čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy. Toto platí rovnako vo vzťahu k čl. 1 dodatkového protokolu. Základné právo vlastniť majetok nemoţno zamieňať s „právom na úspech v súdnom konaní“, ktoré náš právny poriadok nepozná. Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, ţe ţalobcovia 1/ aţ 5/ namietali hlavne skutočnosť, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne 13 5 Cdo 288/2012 posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcov 1/ aţ 5/ nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalovaným 1/ aţ 5/ vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcom 1/ aţ 5/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalovanej 1/ náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej sluţby, ktorú jej poskytla vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalobcov 1/ aţ 5/ (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil
1 písm. a) vo výške 58,69 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,63 € )] a DPH vo výške 20% predstavuje spolu 79,58 €. Ţalovaným 2/ aţ 5/ však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodali návrh na ich priznanie. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. 14 5 Cdo 288/2012 V Bratislave 6. decembra 2012 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.