Najvyšší súd 5 Cdo 176/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Doc. JUDr. Ing. V. L.L., proti ţalovanému P.P., IČO: X., zastúpenému D., s.r.o. so sídlom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 15 C 427/2004, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z
- marca 20011 sp.zn. 5 Co 248/2009, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v v Bratislave z
- marca 20011 sp.zn. 5 Co 248/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava I rozsudkom z
- apríla 2009 č.k. 15 C 427/2004-2221 uloţil ţalovanému povinnosť bezplatne uverejniť v denníku S. v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku na totoţnej strane a totoţným písmom ako bol uverejnený článok „I.L.I.“ ospravedlnenie v tomto znení: Spoločnosť P.P. oznamuje, ţe dňa X. bol v denníku S. uverejnený článok názvu „I.L.I.“, ktorého autorkou S. D. M., obsahujúci nepravdivé údaje o Doc. JUDr. Ing. V. L., CSc. a iné nepravdivé údaje. Nepravdivý S. údaj, ţe „Profesorka matematiky a fyziky L. K.K.S. povedala: „Jeho otec bol častým hosťom v riaditeľni. To, ţe I. bez problémov prechádzal, bola veľká zásluha jeho otca. Pravdou S., ţe otec Ing. I. L. pán Doc. JUDr. Ing. V. L., CSc. počas synovho štúdia na strednej škole ţiadne študijné a iné problémy za syna neriešil a pani RNDr. L. K. opísaný výrok nepovedala a pána Ing. I. L. nikdy neučila. Nepravdivé S. údaje, ţe „...v čase L. šafárenia na ministerstve sa zmenili verejné súťaţe na priame predaje a týmto spôsobom bol odsúhlasený aj predaj podniku S., kde bol jedným zo spoločníkov V. L., ale aj manţelka V. M., či V. V..“ Pravdou S., ţe podnik S. bol privatizovaný víťazom verejnej súťaţe spoločnosťou S. Doc. JUDr. Ing. V. L., CSc. nikdy nebol spoločníkom ţiadnej 2 5 Cdo 176/2011 spoločnosti spolu s manţelkami V. M. a V. V. a spoločníčkami spoločnosti S. nikdy neboli. Za uverejnenie nepravdivých a občiansku česť poškodzujúcich údajov sa vydavateľ denníka S. spoločnosť P. pánovi Doc. JUDr. Ing. V. L., CSc. ospravedlňuje. Návrh v časti zabezpečiť v denníku S. uverejnenie : Pravdou S., ţe k privatizácii podniku S. došlo v čase, kedy Ing. I. L. na ministerstve nepôsobil, ....menované sa ani privatizácie podniku S. nezúčastnili a v časti nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol. Ţalovaného zaviazal zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania. Z vykonaného dokazovania súd dospel k názoru, ţe časti článku, ktoré S. predmetom konania, boli objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv ţalobcu, boli tendenčné a nepravdivé i napriek titulu článku a s ním spojených fotografií. Meno I. L. bolo v čase uverejnenia článku všeobecne známe z pozície politickej a v rovnakom rozsahu bolo známe i meno ţalobcu z pozície podnikateľa, ako i spätosť týchto dvoch osôb vo vzťahu otca a syna. Podľa názoru súdu s odkazom na vykonané dokazovanie, najmä svedeckej výpovede RNDr. L. K. a svedka Ing. I. L., časť článku, ktorá bola predmetom konania, a to „Profesorka matematiky a fyziky L. K.S. povedala: „Jeho otec bol častým hosťom v riaditeľni. To, ţe I. bez problémov prechádzal, bola veľká zásluha jeho otca „bolo moţné hodnotiť ako absolútne nepravdivú. Zo svedeckej výpovede RNDr. L. K. mal súd jednoznačne preukázané, ţe Ing. I. L. neučila, poznala ho ako bezproblémového ţiaka, s autorkou článku nikdy nehovorila a informácie podané p. F. vôbec nepovedala tak, ako bolo uvedené v predmetnom článku. Zo svedeckej výpovede Ing. I. L. mal súd preukázané, ţe v škole nemal ţiadne problémy a pre principiálnu povahu ţalobcu, i keď by to bolo potrebné, tak by to neurobil. Súd mal preukázané svedeckou výpoveďou autorky článku, ţe vychádzala z informácií, ktoré nepreverila, preto túto časť článku súd vyhodnotil aj ako nedbanlivé prevzatie poznatkov a ich rozširovanie. Časť článku: „v čase L. šafárenia na ministerstve sa zmenili verejné súťaţe na priame predaje a týmto spôsobom bol odsúhlasený aj predaj podniku S., kde bol jedným zo spoločníkov V. L., ale aj manţelka V. M., či V. V..“ obsahovala viacero čiastkových informácií, ktoré boli zahrnuté do obsahu vety, preto súd túto časť článku skúmal ako celok s istou pointou zameranou na osobu ţalobcu. Z listu Ministerstva hospodárstva SR z
- apríla 2008 mal súd preukázanú ako pravdivú skutočnosť, ţe Ing. I. L. pôsobil na Úrade vlády SR v čase od
- júna 1992 do
- marca 1994 a súčasne od
- júna 1993 do
- marca 1994 bol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR v čase, kedy došlo k podpisu 3 5 Cdo 176/2011 zmluvy o predaji podniku S. š.p. dňa
- júla
- Súd prvého stupňa zdôraznil skutočnosť, ţe prevod majetku štátu na iné osoby S. proces dlhodobý a podpísanie zmluvy S. úkon konečný. Hoci k podpísaniu zmluvy o predaji podniku došlo dňa
- júla 1993, t.j. v čase, kedy Ing. I. L. bol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR, avšak príprava prevodu majetku štátu podniku S. š.p. bola začatá v čase, kedy Ing. I. L. ešte nebol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR. Rozhodnutie Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR o schválení privatizačného projektu bolo dňa
- apríla 1993, teda v čase, kedy Ing. I. L. ešte nebol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR a rovnako i verejná súťaţ na predaj podniku S. š.p., ktorá bola vyhlásená| dňom
- júna 1993, teda v čase, kedy Ing. I. L. ešte nebol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR. Pravdou S., ţe spoločnosť S. sa stala víťazom verejnej súťaţe v čase, kedy Ing. I. L. bol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR, avšak stalo sa tak rozhodnutím výkonného výboru Fondu národného majetku dňa
- júla 1993 a nie Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR. Z týchto preukázaných faktických informácií zo zmluvy o predaji podniku č. X. z
- júla 1993 s poukazom na formuláciu tejto časti článku bol súd toho názoru, ţe informácie v tejto časti článku S. skresľujúce, jednoznačne spôsobilé u čitateľa vyvolať vnútený dojem o nepoctivej privatizácii a vyvolať mnoţstvo nezodpovedaných otázok. Autorka článku v svedeckej výpovedi uviedla, ţe informácie nepreverovala, čím podľa názoru súdu k svojej práci pristupovala neprofesionálne, lebo jednoznačne nemala prehľad o tom, aký štátny podnik sa privatizoval a kto ho ako víťaz verejnej súťaţe kúpil. Ak by S. autorka článku informácie preverila, dozvedela by sa, ţe vo verejnej súťaţi bol schválený prevod majetku štátu podniku S. š.p., ktorého ţalobca nebol nikdy spoločníkom a ţe víťazom verejnej súťaţe, teda kupujúcim bola spoločnosť S., ktorej ţalobca bol spoločníkom v čase od
- novembra 1992 do
- februára 1997, preto v tejto časti bola informácia absolútne nepravdivá, zmätočná. Rovnako bola absolútne nepravdivá informácia o tom, ţe spoločníčkami podniku S. boli aj manţelka V. M., či V. V., a to preto, ţe spoločníkmi štátneho podniku zo zákona nemohli S. fyzické osoby a spoločníčkami spoločnosti S. v zmysle výpisu z obchodného registra, menované nikdy neboli. Preto túto časť článku súd vyhodnotil aj ako nedbanlivé prevzatie poznatkov a ich rozširovanie. S poukazom na vykonané dokazovanie súd dospel k názoru, ţe sloboda prejavu autorky článku hrubo porušila rovnováhu ochrany osobnosti ţalobcu. Súd prvého stupňa zamietol tú časť nároku, ktorá sa týkala vyjadrenia o pravde, ţe ...k privatizácii podniku S. 4 5 Cdo 176/2011 š.p. došlo v čase, kedy Ing. I. L. na ministerstve nepôsobil..., nakoľko z listu Ministerstva hospodárstva SR z
- apríla 2008 mal súd preukázané, ţe Ing. I. L. v čase od
- júna 1993 do
- marca 1994 bol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR a k privatizácii podniku S. š.p. došlo podpisom zmluvy o predaji podniku dňa
- júla 1993, teda v čase pôsobenia Ing. I. L. na Ministerstve pre správu a privatizáciu národného majetku SR. Súd návrh v časti nemajetkovej ujmy vo výške 16.596,99 € (500.000,-Sk) zamietol s poukazom na titul článku a s ním spojený fotografický materiál, ktorý bol esenciálne zameraný na inú osobu ako ţalobcu, čím intenzita zásahu nepravdivých informácií uvedených v texte článku vo vzťahu k osobe ţalobcu bola v úzadí, a preto na ochranu osobnostných práv ţalobcu sa javilo súdu uverejnenie ospravedlnenia za postačujúce. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods.3 O.s.p. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z
- marca 2011 sp.zn. 5 Co 248/2009 rozsudok súdu, v častiach napadnutých odvolaním ţalovaného, potvrdil, ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Konštatoval, ţe výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 14C 636/2004-97, zo dňa
- októbra 2006, kde navrhovateľom S. Doc. JUDr. Ing. V. L., CSc. a odporkyňou D. M. – autorka článku uverejneného v denníku S. zo dňa
- februára 2007, predmet konania S. zhodný ako predmet konania v prejednávanej veci, nadobudol právoplatnosť dňa
- januára
- Predmetným rozhodnutím bola uloţená odporkyni ako autorke článku povinnosť strpieť, aby navrhovateľ v denníku S. na náklady odporkyne uverejnil text ospravedlnenia nadväzujúci na výrok ako v prejednávanej veci. Tento výrok dňom jeho právoplatnosti zaväzuje tak jeho účastníkov konania, ako aj súdy, a teda aj odvolací súd v prejednávanej veci, a preto nemoţno nanovo pristupovať k hodnoteniu pravdivosti či nepravdivosti jednotlivých tvrdení v predmetnom článku uverejnených, ako ani celkovo posudzovať schopnosť článku zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa. Tieto skutočnosti boli uţ posudzované v rámci konania a rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I č.k. 14C 636/2004-97 so záverom, ţe článkom odporkyne došlo k porušeniu práva na ochranu osobnosti navrhovateľa a k zásahu do jeho súkromného, rodinného a profesionálneho ţivota, zníţeniu ľudskej dôstojnosti a mena, a to najmä publikovaním nepravdivých a pravdu skresľujúcich informácií s poukazom, ţe sa jednalo o mienkotvorný denník s nákladom 97 482 ks pri 29 % remitende denníka S.. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 O.s.p., s poukazom na záväznosť výroku iného právoplatného rozsudku súdu. 5 5 Cdo 176/2011 Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalovaný, ktorý ţiadal zmeniť rozsudok odvolacieho súdu a návrh v celosti zamietnuť. Prípustnosť dovolania odôvodnil tým, ţe súdy niţších stupňov porušili zásady spravodlivého procesu a svojím postupom odňali ţalovanému moţnosť konať pred súdom, keď porušili základné princípy súdneho konania a svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnili. Súčasne mal za to, ţe obe rozhodnutia vychádzajú i z nesprávneho právneho posúdenia. Namietal, ţe odvolací súd vo veci rozhodol odkazom na výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa
- októbra 2006 č.k. 14C 636/2004-97 v právnej veci ţalobcu proti ţalovanej D. M., ktorý povaţoval pre rozhodnutie vo veci za záväzný. Dovolateľ, ktorý nebol účastníkom tohto konania, mal o súdnom konaní sp.zn. 14C 636/2004 iba kusé informácie, preto bez zbytočného odkladu po doručení dovolaním napadnutého rozsudku poţiadal o nahliadnutie do spisu Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 14C 636/2004, avšak v lehote na podanie dovolania mu nebolo umoţnené do spisu nahliadnuť. Uviedol, ţe nie S. zrejmé, akou právnou úvahou odvolací súd dospel k záveru, ţe výrok S. preňho právne záväzný, a preto bez ďalšieho povaţoval údaje v článku za nepravdivé a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ak by bolo moţné aplikovať túto súdom načrtnutú konštrukciu, potom by bolo moţné dospieť iba k jedinému záveru, ţe v danej veci uţ bolo právoplatne rozhodnuté a právo ţalobcu uspokojené a ak by odvolací súd povaţoval rozhodnutie za záväzné, potom mohol dospieť iba k záveru, ţe ţalobu ţalobcu S. potrebné zamietnuť, keďţe uţ v danej veci iný súd záväzne rozhodol. Dovolateľ uviedol, ţe predpokladá, ţe výrok obsahuje uloţenie povinnosti D. M. poskytnúť ţalobcovi morálnu a relutárnu satisfakciu, ale z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva ako tento súd dospel k záveru, ţe povinnosť D. M. poskytnúť ţalobcovi morálnu a relutárnu satisfakciu uloţenú vo výroku rozsudku, S. zhodná s povinnosťou uloţenou dovolateľovi, keďţe neexistuje zhoda účastníkov konania a zároveň aj zhoda predmetu konania. Dovolateľ však nebol účastníkom konania sp.zn 14C 636/2004, nemohol aktívne uplatniť svoju obranu proti neexistencii jeho povinnosti poskytnúť ţalobcovi satisfakciu. Súd tak o povinnosti ţalovaného poskytnúť ţalobcovi satisfakciu rozhodol v podstate bez zváţenia tvrdení a dôkazov ţalovaného a zároveň nereflektoval tvrdenia a predloţené dôkazy ţalovaným v predmetnom konaní, potom odňal ţalovanému moţnosť konať pred súdom, poprel zásadu kontradiktórnosti konania, princíp rovnosti zbraní účastníkov súdneho konania. S prihliadnutím na vyššie uvedené mal dovolateľ za to, ţe odvolací súd v danej veci nemal zákonné oprávnenie rozhodnúť vo veci odkazom na záväznosť výroku iného rozsudku. Ak tak urobil, odňal mu moţnosť konať pred súdom. Poukázal ďalej na to, ţe rozhodnutie nie S. 6 5 Cdo 176/2011 presvedčivo odôvodnené, pretoţe právne závery súdu S. v extrémnom nesúlade s jeho skutkovými zisteniami. Právne závery zo skutkových zistení v ţiadnej moţnej interpretácii nevyplývajú. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali S. tieto zistenia vyvodené. Odôvodnenie neobsahuje odpovede na podstatné otázky, ktoré S. základom rozhodnutia vo veci a posúdenia, či S. tu predpoklady na obmedzenie slobody prejavu a v odôvodnení rozsudkov sa súdy nezaoberali argumentmi ţalovaného, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie vo veci. Naostatok namietal ţalovaný aj nesprávne právnej posúdenie veci. Mal za to, ţe nebol dôvod na obmedzenie slobody prejavu, nakoľko údaje v článku neoprávnene nezasahujú do osobnostných práv ţalobcu. Akékoľvek obmedzenie práva slobody prejavu v danom prípade nie S. primerané sledovanému účelu, a vzhľadom na obsah článku ţalobca nebol aktívne legitimovaný na podanie ţaloby na ochranu osobnosti ako prostriedok ochrany pred tvrdeným neoprávneným zásahom spôsobeným zverejnením predmetného článku. Ţalobca sa k dovolaniu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci S. dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. S. dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. S. dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie S. prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe S. dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, 7 5 Cdo 176/2011 alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
- V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, dovolací súd vo veci nerozhodoval a proti rozsudku odvolacieho súdu nebolo pripustené dovolanie. Napadnutý rozsudok preto nevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému S. dovolanie prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie S. prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, S. postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Z vymenovaných procesných vád S. v dovolaní výslovne namietaná vada konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. ţe účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť pred ním konať. Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie S. prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolateľ povaţoval postup súdu, ktorý o jeho povinnosti poskytnúť ţalobcovi satisfakciu, rozhodol odkazom na záväznosť výroku iného rozsudku, v ktorom nebol 8 5 Cdo 176/2011 účastníkom konania, v podstate bez zváţenia jeho tvrdení a dôkazov v predmetnom konaní, za odňatie moţnosti konať pred súdom, popretie zásady kontradiktórnosti konania, princípu rovnosti zbraní účastníkov súdneho konania. Poukázal ďalej na to, ţe rozhodnutie nie S. presvedčivo odôvodnené, pretoţe právne závery súdu S. v extrémnom nesúlade s jeho skutkovými zisteniami. Právne závery zo skutkových zistení v ţiadnej moţnej interpretácii nevyplývajú. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali S. tieto zistenia vyvodené. Odôvodnenie neobsahuje odpovede na podstatné otázky, ktoré S. základom rozhodnutia vo veci a posúdenia, či S. tu predpoklady na obmedzenie slobody prejavu a v odôvodnení rozsudku sa súd nezaberal argumentmi ţalovaného, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie vo veci. Dovolací súd k obsahu dovolania poukazuje na nasledovné. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Právo na spravodlivý proces S. naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie S. svojvoľné, neudrţateľné a nie S. prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho 9 5 Cdo 176/2011 a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní, S. aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z
- apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie S. rámcovo upravená v §157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009). Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia, či zdôvodnenia aj k inému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 154/05 z
- februára 2006). 10 5 Cdo 176/2011 Princíp dvojinštančnosti, ktorým sa riadi občiansko-súdne konanie, vyjadruje vzájomnú nadväznosť i prepojenosť odvolacieho konania s konaním uskutočneným pred súdom prvého stupňa. Z uvedeného tieţ plynie, ţe rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní musí predchádzať náleţité konanie pred súdom prvého stupňa. S. tomu tak preto, ţe postup súdu (povaţujúc ho za konanie orgánu štátu) musí zodpovedať bez akejkoľvek výnimky zákonu – princípu právneho štátu proklamovanému v čl. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky – konať len v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Dodrţiavanie povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu. Účelom odvolacieho konania S. náprava skutkových a právnych pochybení súdu prvého stupňa. Odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak S. vo výroku vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.) – tzv. skrátená forma odôvodnenia. Odvolací súd môţe podľa tohto ustanovenia postupovať, ak S. splnené dve podmienky: a/ výrok odvolaním napadnutého rozhodnutia S. vecne správny, b/ odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru, ţe tieto podmienky S. splnené, má aplikácia § 219 ods. 2 O.s.p. oporu v zákone a nemôţe S. spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Treba dodať, ţe aplikáciou § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd vyjadruje nielen svoj záver, ţe napadnuté rozhodnutie a jeho odôvodnenie povaţuje za vecne správne, ale zároveň (i keď bez výslovného vyjadrenia) aj záver, ţe námietky vznesené účastníkom konania v odvolaní nie S. dôvodné, právne významné alebo spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa. Súd by nemal S. vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí S. konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Tomu musí zodpovedať i obsah odôvodnenia rozhodnutia. Účelom odôvodnenia rozhodnutia S. logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Účelom odôvodnenia rozsudku S. predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. 11 5 Cdo 176/2011 Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 O.s.p. „s poukazom na záväznosť výroku iného právoplatného rozsudku“. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na § 159 ods. 2 O.s.p. a § 154 ods. 1 O.s.p., z ktorých však súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí nevychádzal. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru o správnosti skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, pre ktoré v zmysle ustanovenia § 219 O.s.p. toto rozhodnutie potvrdí, avšak z iných dôvodov, neţ ku ktorým dospel súd prvého stupňa, zakladá protichodný stav, keď popri právnom závere o vecnej správnosti preskúmavaného rozhodnutia odvolací súd zastáva ďalší (odlišný) názor, čo z logického hľadiska popri sebe nemôţe obstáť a bez ďalšieho sa tým nabudzuje dojem arbitrárneho rozhodovania. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, ţe „s poukazom na vykonané dokazovanie dospel k záveru, ţe sloboda prejavu autorky článku hrubo porušila rovnováhu ochrany osobnosti občana a právne predpisy, ktoré túto ochranu garantujú“. Odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) iba stručne v odôvodnení konštatoval: „ţe výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa
- októbra 2006, č.k. 14 C 636/2004-97 (ktorý nadobudol právoplatnosť
- januára 2007), zaväzuje tak jeho účastníkov, ako aj súdy, a preto nemoţno pristupovať nanovo k hodnoteniu pravdivosti jednotlivých tvrdení uverejnených v premetnom článku, ako ani celkovo posudzovať schopnosť článku zasiahnúť do osobnostných práv ţalobcu“. Odvolací súd sa pritom nezaoberal ani jednou námietkou, uvedenou ţalovaným v odvolaní. Dovolací súd, vzhľadom na hore uvedené, dospel k záveru, ţe odôvodnenie rozsudku odvolacího súdu nenapĺňa obsah uvedeného § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 ods. 2 O.s.p.), a neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia odvolacieho súdu zakladá v danom prípade vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Jej dôsledkom S. vţdy (bez ďalšieho) zrušenie rozhodnutia, ktoré ňou trpí. Ak dovolateľ vyjadril svoj názor o odňatí moţnosti pred súdmi konať tieţ nesprávnym právnym posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, ţe § 237 písm. f/ O.s.p. odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov S. v rozhodovaní najvyššieho súdu povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zhodne S. zastávaný názor všetkými senátmi občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ţe nesprávne právne 12 5 Cdo 176/2011 posúdenie veci súdmi niţších stupňov nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie S. procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu moţnosť pred súdom konať (viď R 43/2003, obdobne rozhodnutia tohto súdu sp.zn. 1 Cdo 62/2010, sp.zn. 2 Cdo 97/2010, sp.zn. 3 Cdo 53/2011, sp.zn. 4 Cdo 68/2011, sp.zn. 5 Cdo 44/2011, sp.zn. 6 Cdo 41/2011 a sp.zn. 7 Cdo 26/2010). Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O.s.p., ktorá zakladá prípustnosť dovolania ţalovaného a zároveň aj jeho opodstatnenosť, dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 2 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj otrovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie S. prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- októbra 2012 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová