1, ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. e/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. č. 300/2005 Z. z. a iné prerokoval na verejnom zasadnutí konanom
por. účinného do
1 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. e/, ods. 3 písm. a/, s poukazom na ustanovenie § 138 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. j/ Tr. zák. č. 300/2005 Z. z. a L. K.
1, ods. 2 písm. e/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. č. 300/2005 Z. z. Obžalovaný R. R. bol uznaný za vinného z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa
1 písm. a/, písm. c/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. Obžalovaní I. G., M. U. a O. H. boli uznaní za vinných z trestného činu mučenia a iného neľudského alebo krutého zaobchádzania
1, ods. 2 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. 5 To 11/2008 2 Obžalovaní P. S., K. S. a R. G. boli týmto rozsudkom uznaní za vinných z trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi
zák. č. 140/1961 Zb. v spolupáchateľstve
2 uvedeného Trestného zákona. Z uvedených trestných činov boli menovaní obžalovaní uznaní za vinných na tom skutkovom základe, že dňa
3, § 38 ods. 3 Tr. zák. č. 300/2005 Z. z. tresty odňatia slobody každému vo výmere 8 rokov a 6 mesiacov, so zaradením na výkon trestov
2 písm. a/ Tr. zák. č. 300/2005 Z. z. do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, obžalovanému R. R.
2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyroch) rokov, so zaradením na výkon trestu
2 písm. a/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny, 5 To 11/2008 5 obžalovanému L. K.
3, § 38 ods. 3 Tr. zák. č. 300/2005 Z. z. trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem ) rokov, na výkon ktorého bol zaradený
2 písm. a/ Tr. zák. č. 300/2005 Z. z. do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, obžalovaným I. G. a M. U.
2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. tresty odňatia slobody vo výmerách po 18 (osemnásť) mesiacov, výkon ktorých im bol
1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dvoch) rokov, obžalovanému O. H.
2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov, výkon ktorého mu bol
1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 3 (troch) rokov. obžalovanému P. S.
zák. č. 140/1961 Zb. trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) mesiacov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu jedného roka. U obžalovaných K. S. a R. G. súd
zák. č. 140/1961 Zb. upustil od uloženia súhrnného trestu.
1 Tr. por. boli obžalovaní M. S., J. K. a L. K. zaviazaní spoločne a nerozdielne nahradiť poškodenej B. S. škodu vo výške 19 603 Sk a so zvyškom nároku bola táto poškodená odkázaná na konanie o veciach občianskoprávnych.
1 Tr. por. bola obžalovaným M. S., J. K., R. R., L. K., I. G., M. U. a O. H. uložená povinnosť nahradiť spoločne a nerozdielne V., škodu vo výške 6 005 Sk.
1 Tr. por. bola poškodená S., odkázaná so svojim nárokom na náhradu škody na konanie o veciach občianskoprávnych. Tým istým rozsudkom bol obžalovaný A. H.
b/ Tr. por. oslobodený spod obžaloby pre skutok kvalifikovaný ako pokus trestného činu ublíženia na zdraví
1, § 221 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., ktorého sa mal dopustiť tak, že 5 To 11/2008 6 dňa
1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por. napadnutý rozsudok zrušil a vec s právnym názorom na postup
c/ Tr. por. vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Obžalovaný M. S. odvolanie odôvodnil aj sám vlastným podaním, ktoré sa v námietkach proti rozsudku v podstate zhoduje s tým, čo uvádzal jeho obhajca. Namietal i to, že nebolo doplnené dokazovanie zadovážením a prehratím nahrávky cez rádiostanicu, kde sú zachytené všetky rozhovory, ktoré sa cez kritickú noc odohrali a táto nahrávka by potvrdzovala, že sa na OO PZ v R. kritický deň po 21.00 hod. nenachádzal. Obžalovaný R. R. vo svojom odvolaní odôvodnenom prostredníctvom obhajcu uviedol, že závery prvostupňového súdu považuje za neúplne a nemajúce podklad vo vykonanom dokazovaní. 5 To 11/2008 8 Dotkol sa aj otázky totožnosti skutku a ponechal na úvahu odvolacieho súdu, či táto bola v zmysle § 220 ods. 1 Tr. por. zachovaná, lebo v skutkovej vete uznesenia o vznesení obvinenia a obžaloby sa také konanie, aké je popísané v napadnutom rozsudku jemu nekládlo za vinu. Poukázal na úpravu povinnosti stálej služby vo vestníku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, čiastke 74 z
1 písm. d/, písm. c/, písm. e/ Tr. por. účinného do 31. decembra 5 To 11/2008 9 2005 zrušil napadnutý rozsudok vo vzťahu k nemu v celom rozsahu a aby ho
c/ uvedeného Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby. Obžalovaný L. K. v odvolaní odôvodnenom prostredníctvom obhajkyne rozhodne popieral, že by nebohého K. S. niekoľkokrát kopol do boku a následne trikrát dupol nohou na hrudník. Uviedol, že obvinenie voči nemu je postavené na účelových a nepravdivých výpovediach synov nebohého, resp. jeho rodinných príslušníkov. Poukazoval na prvé výpovede obžalovaných P. S. a R. G., v ktorých ho neusvedčovali. Obžalovaný R. G.
1 písm. b/, písm. d/ a písm. e/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo vzťahu k nemu a aby sám rozhodol tak, že ho
c/ Tr. por. oslobodí spod obžaloby. 5 To 11/2008 10 Obžalovaný I. G. v odvolaní odôvodnenom prostredníctvom obhajcu namietal, že súd prvého stupňa rozhodol o jeho vine bez vyhodnotenia skutočností svedčiacich v jeho prospech. Poznamenal, že síce oproti obžalobe bol skutkový dej v napadnutom rozsudku, čo sa jeho osoby týka, redukovaný iba na OO PZ J. a nie aj OO PZ R., avšak iba vo všeobecnej rovine, bez toho aby bolo konkretizované, voči ktorej osobe sa čoho mal dopustiť, aby to korešpondovalo so závermi lekárskych vyšetrení v NsP R.. Uviedol, že celé jeho obvinenie je založené na pochybných a rozporných tvrdeniach dvoch obvinených, P. S. a R. G., ktorí opakovane menili svoje výpovede, pričom
neho z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, z ktorých výpovedí P. S. a R. G. súd vychádzal, keď títo boli v dvoch procesných postaveniach, jednak ako obvinené osoby a jednak ako poškodení. Poukázal na to, že k zmenám ich výpovedí došlo až po vstupe zástupcu poškodenej strany JUDr. C. I.. Zvýrazňoval kriminálnu minulosť obžalovaných P. S. a R. G. i K. S. a argumentoval tým, že motívom ich tvrdení môže byť snaha o vyhnutie sa vlastnej trestnej zodpovednosti i snaha o pomstu policajtovi. Na druhej strane poukazoval obžalovaný I. G. na hodnotenie svojej osoby, na svoje osobné a rodinné pomery i na to, že k plneniu svojich povinnosti policajta pristupoval zodpovedne a čestne a k jeho prepusteniu zo služobného pomeru v policajnom zbore zaujal negatívne stanovisko odborový orgán. Výhrady mal aj k výroku o náhrade škody, keď vyslovil názor, že V., nebola konaním obvinených poškodená a nemohla ani vystupovať v procesnom postavení poškodeného a domáhať sa náhrady nákladov spojených s liečbou zadržaných osôb. Obžalovaný I. G. na základe uvedených dôvodov odvolania navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. e/, písm. f/ Tr. por., účinného do 31. decembra 2005, vo vzťahu k nemu zrušil napadnutý rozsudok a
c/ uvedeného Trestného poriadku ho spod obžaloby oslobodil. Obžalovaný O. H. prostredníctvom svojho obhajcu v odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil dôkazy pokiaľ ide o prvú časť konania, ktorá sa stala v Magnezitovciach po príchode K. S. st. do domu jeho otca a situácia sa vyhrocovala po príchode jeho synov P. S., K. S. ml. a R. G.. Mohol síce v stresovej situácii reagovať nekontrolovane, ale neregistroval takú situáciu, že by P. S. alebo R. G. kopol do boku, iba 5 To 11/2008 11 kľačal nad P. S. pri zakladaní pút a nemohol ho kopnúť. Naopak, on sám bol kopnutý P. S. do palca pravej ruky a bol bolestivo zranený. V ďalšej časti, čo sa týka konania na OO PZ v J. a OO PZ v R., sú
neho závery prvostupňového súdu nesprávne. Považuje za lživé každé tvrdenie, že na OO PZ v J. pokračoval v útokoch na predvedených K. S. st., P. S. a R. G.. Na OO PZ v J. došiel podať vysvetlenie, čo sa na terase domu v M. stalo. Zdržiaval sa v priestoroch stálej služby a u riaditeľa OO PZ Ľ. K.. Bol v civile, nemal obušok, a teda nemohol nikoho udierať obuškom a mal bolestivo nakopnutý palec, takže ani rukou nemohol nikoho napadať. Na lekárske ošetrenie z OO PZ v J. išiel na pokyn riaditeľa, potom ako sa išiel domov prezliecť a je pravdou, že išiel na ošetrenie v jednom aute spolu so zadržaným K. S. st., avšak k žiadnemu kontaktu z jeho strany s týmto zadržaným nedošlo. Po ošetrení u lekára v R. nastúpil službu o 21.00 hod. na OO PZ v J. a na OO PZ v R. prišiel niečo pred 03.00 hod. ráno 6. júla 2001, priniesť materiály pre vyšetrovateľa a tam sa zdržiaval len pri stálej službe. Preto nevie, z akého dôvodu sa objavuje tvrdenie, že aj tam mal udrieť R. G. lakťom do tváre. Poukazoval na to, že u zadržaných išlo o osoby súdne trestané, ktoré poznali jeho, a preto ho bezdôvodne označovali za človeka, ktorý im ubližuje. Podotkol, že to bol vyšetrovateľ, ktorý nariadil lekársku prehliadku všetkých zadržaných v NsP v R., po ktorej ostali na OO PZ v R. a ráno mali byť predvedení pred vyšetrovateľa na Okresný úrad vyšetrovania PZ v R. a keďže on o tejto skutočnosti vedel, rozhodne by si nedovolil akékoľvek fyzické útoky voči zadržaným. Obžalovaný O. H. skonštatoval, že sa nedopustil trestného činu, z ktorého bol uznaný za vinného. Mrzí ho, že došlo k úmrtiu K. S. st., ale na tom nemá žiaden podiel a bol bezdôvodne prepustený zo služieb policajného zboru. Preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 písm. b/, písm. c/ Tr. por., účinného do 31. decembra 2005, napadnutý rozsudok vo vzťahu k nemu zrušil a rozhodol sám tak, že ho
c/ uvedeného Trestného poriadku spod obžaloby oslobodí. Krajský prokurátor v odvolaní smerujúcom len do výroku o vine a treste napadnutého rozsudku u obžalovaného R. R. uviedol, že až na malé výnimky, ktoré nepovažuje za dôvod 5 To 11/2008 12 odvolania, sa stotožňuje s rozhodnutím prvostupňového súdu u ostatných obžalovaných, ale nestotožňuje sa s výrokom o vine a treste u obžalovaného R. R.. Obžaloba kládla za vinu tomuto obžalovanému, že počas útokov obžalovaných S. a K. na predvedené osoby na OO PZ v R. sa k ním v niektorých časových úsekoch pripojil, v priebehu vykonávania stálej služby, pričom najmenej šesťkrát kopol do oblasti brucha, dvakrát udrel päsťou do tváre a viackrát udrel obuškom po chrbte K. S. st. a najmenej trikrát kopol do rôznych častí tela, najmenej dvakrát udrel dlaňou po hlave a viackrát udrel obuškom obvineného R. G., čo bolo kvalifikované ako trestný čin mučenia a iného neľudského a krutého zaobchádzania
1 ods. 2 písm. a/, písm. b/, ods. 4 Tr. zák. účinného do
1 písm. a/, písm. c/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb., s tým sa krajský prokurátor nestotožňuje. Krajský prokurátor zastáva názor, že krajský súd precenil konanie obžalovaného R. R. spočívajúce v tom, že neskôr už neútočil na zadržané osoby a vyhovoval ich požiadavkám na podanie vody, vykonanie telesných potrieb a pod. To, že obžalovaný R. takto konal, iba plnil jednu z jeho základných povinností pri vykonávaní stálej služby vo vzťahu k zadržaným osobám. Pokiaľ ale následne umožnil obžalovaným S. a K. pokračovať v ďalšom mučení zadržaných osôb, nemožno to považovať za jeho ľudské správanie, ani za okolnosť, ktorá by znižovala nebezpečnosť jeho konania pre spoločnosť.
prokurátora skutočnosť, že obžalovaný R. sám použil násilie voči už zraneným predvedeným osobám a že bez akejkoľvek snahy zabrániť obžalovaným S. a K. v ich konaní im umožnil mučiť tieto osoby, preukazuje, že obžalovaný R. chcel, aby predvedené osoby boli mučené. V opačnom prípade by bol obžalovaným S. a K. ako stála služba v ich konaní zabránil a keby to nebol schopný urobiť sám, mal povinnosť celú situáciu bezodkladne hlásiť operačnému dôstojníkovi Okresného riaditeľstva PZ v R.. 5 To 11/2008 13 Krajský prokurátor poukázal na článok 1 ods. 1 aj článok 4 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu a s poukazom na ne malo byť
krajského prokurátora konanie obžalovaného R. R. posúdené ako mučenie a kvalifikované ako zločin mučenia a iného neľudského alebo krutého zaobchádzania
1, ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. e/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. účinného od
1 písm. d/, písm. e/ Tr. por. účinného do 31. decembra 2005, zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o vine a treste u obžalovaného R. R. a aby
3 uvedeného Trestného poriadku rozhodol vo veci sám tak, že uzná tohto obžalovaného za vinného z vyššie uvedeného zločinu
1, ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. e/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., účinného od 1. januára 2006 a aby uložil tomuto obžalovanému trest odňatia slobody v prvej polovici trestnej sadzby, so zaradením na jeho výkon do ústavu s minimálnym stupňom stráženia a zaviazal ho k náhrade škody poškodenej B. S. spolu s ďalšími obžalovanými vo výške 19 603 Sk. Zástupca generálneho prokurátora Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu navrhol vyhovieť odvolaniu krajského prokurátora, s ktorým sa stotožnil a odvolania obžalovaných ako nedôvodné navrhol zamietnuť
por., účinného do
1, ods. 2 Tr. por., účinného do 31. decembra 2005,
ktorého bolo potrebné v danej veci postupovať v zmysle § 564 ods. 4 Tr. por. č. 301/2005 Z. z., účinného od
ktorého správne postupoval a na základe svojho vnútorného 5 To 11/2008 14 presvedčenia, zvažujúc všetky okolností prípadu, správne ustálil skutkový stav tak, ako je uvedený v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Správne zistenému skutkovému stavu zodpovedá aj právna kvalifikácia skutku u jednotlivých obžalovaných a ani v tomto smere, ani pri ukladaní trestov obžalovaným nezisťuje odvolací súd pochybenie, ktoré by si vyžadovalo zrušenie napadnutého rozsudku. Rovnako aj ďalšie výroky o náhrade škody zodpovedajú zavineniu obžalovaných a ich spoločnej zodpovednosti za spôsobenú škodu poškodeným stranám v tom rozsahu, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozsudku. Z celého radu dôkazov podrobne rozobraných v prvej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že celý incident v M. vyvolali, počínajúc nebohým K. S. st., následne jeho synovia obžalovaní P. S., K. S. ml. a R. G., ktorí prišli k domu H. a správali sa spôsobom popísaným v napadnutom rozsudku, za čo boli uznaní za vinných z trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi
zák. č. 140/1961 Zb. Z tohto dôvodu možno považovať za opodstatnený zákrok príslušníkov policajného zboru smerujúci k zadržaniu a predvedeniu týchto podozrivých osôb, ktoré sa, ako sa v konečnom dôsledku dokazovaním ukázalo, dopustili uvedeného trestného činu.
popisu tejto udalosti príslušníkmi policajného zboru, ktorí v M. robili služobný zákrok, či už tými, ktorí boli nakoniec obžalovaní, alebo vystupovali v trestnom konaní v pozíciách svedkov alebo
výpovedí ďalších svedkov z celého radu osôb nachádzajúcich sa na mieste činu v M., tieto podozrivé osoby, ktoré boli nakoniec zadržané sa správali takým spôsobom, že nemožno vylúčiť dôvodnosť použitia takých donucovacích prostriedkov, ako to príslušníci policajného zboru popisovali, a to hmatov, chvatov a založenia pút, aby mohli byť tieto osoby, jednak samotný poškodený, nebohý K. S. a neskôr obžalovaní P. S., K. S. ml. a R. G. predvedení na príslušné obvodné oddelenie policajného zboru. Konanie obžalovaných nad rámec použitia miernejších donucovacích prostriedkov, pokiaľ sa podozrivé osoby zdráhali predvedeniu, v podobe kopnutí a silných úderov obuškom, ale najmä všetko ďalšie násilné konanie obžalovaných po predvedení podozrivých osôb na OO PZ v J. a neskôr na OO PZ v R. spadá do rámca odplaty za to, čo tieto podozrivé a zadržané osoby urobili v M. pri dome A. H.. 5 To 11/2008 15 Predovšetkým sa žiada uviesť, že ani odvolací súd neuveril obhajobným tvrdeniam obžalovaných, ktoré vo svojej podstate zhrnuli do odvolacích námietok.
ich tvrdení ani jeden z nich ale ani nikto ďalší z príslušníkov policajného zboru nachádzajúcich sa na OO PZ v J. a OO PZ v R. alebo prítomných pri prevážaní zadržaných osôb z M. na OO PZ v J. alebo odtiaľ na ošetrenie do NsP v R. a z nemocnice na OO PZ v R. sa žiadneho fyzického násilia voči týmto osobám nedopustil. Obžalovaní sami to
ich obhajobných tvrdení neurobili, ani nikoho iného nevideli, že by sa takého konania voči zadržaným osobám dopustil a aj iní príslušníci policajného zboru, prípadne iní svedkovia nachádzajúci sa na OO PZ v R. to vo vzťahu k ním netvrdili, resp. priam uvádzali, že obžalovaných nevideli takto konať. Takáto obhajoba je v rozpore s objektívne zistenými skutočnosťami podloženými dôkazmi, ktoré možno považovať za objektívne. Predovšetkým to boli lekárske správy o vyšetrení zadržaných osôb v NsP v R. a výpovede týchto lekárov ako svedkov k zisteným poraneniam predvedených osôb. Potom to boli výpovede svedkov, ktorí prišli o privolaní ráno 6. júla 2001, v rámci rýchlej zdravotníckej záchrannej služby na OO PZ v R., ktorí boli prví pri nebohom poškodenom K. S., jednak lekár MUDr. P. K. a najmä zdravotná sestra M. H., ktorá aj počula ako sa zadržaný R. G. bezprostredne po udalosti vyjadroval, čo sa stalo. Hlavne však objektívne závery znaleckého posudku o príčine smrti poškodeného K. S., popis jednotlivých poranení poškodeného znalcami a mechanizmus ich vzniku, ako aj popis zranení obžalovaných P. S. a R. G., výsledky expertízneho skúmania zaistených biologických stôp, nepriame výpovede svedkov, najmä A. T., ktorá od obžalovaného P. S. sa dozvedela, ktorý policajt to bol, čo dupol K. S. na hruď, v nadväznosti na priame dôkazy výpoveďami obžalovaných P. S. a R. G. vylučujú pravdivosť obhajobných tvrdení obžalovaných príslušníkov policajného zboru. K námietkam obžalovaných S. a K. vo vzťahu k prvotným úkonom a zaisteným stopám treba uviesť, že krajský súd vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy, ktoré mal k dispozícii. Vykonával ich za aktívnej účasti obhajoby a vyhodnocoval ich zákonom predpísaným spôsobom. Pokiaľ sa niektoré dôkazy pre,
obhajoby, nedostatočnosť prvotných úkonov, stali nedostupnými, ešte to samo osebe neznehodnocuje preukaznosť tých, ktoré boli vo veci vykonané a z ktorých krajský súd v súlade so zásadou v pochybnostiach v prospech obžalovaných vyvodil tie skutkové a právne závery, ktoré sú uvedené v napadnutom rozsudku. 5 To 11/2008 16 Pokiaľ išlo o konanie tých obžalovaných, ktorí boli prítomní pri zákroku v M., z ich výpovedí, ale i z výpovedí mnohých svedkov, ktorí sa na tomto mieste nachádzali, možno uzavrieť, že tam obžalovaný R. G. neutrpel zranenie v podobe tržnej rany na hlave. Nikto z obžalovaných ani zo svedkov netvrdil, že by takéto zranenie na hlave R. G. vzniklo pri zásahu v M., a tam ani nebol zaznamenaný úder do jeho hlavy. Predmetné zranenie však bolo konštatované v lekárskej správe z ošetrenia tohto obžalovaného i svedeckou výpoveďou ošetrujúceho lekára. Muselo teda vzniknúť neskôr, buď už na OO PZ v J. alebo neskôr, až do príchodu k lekárovi. Vzhľadom na okolnosti, za ktorých bol predvádzaný na ošetrenie, je zrejmé, že si to nemohol spôsobiť sám. Preto aj Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za absolútne nevierohodné tvrdenia obžalovaných, ale aj svedkov, príslušníkov policajného zboru, že obžalovaní nijako fyzicky neútočili na zadržaných. Títo nemohli utrpieť také zranenia, ktoré boli u nich zistené, skôr pri inej príležitosti alebo pri zákroku v M.. Jednoznačne o tom svedčia aj výpovede svedkov, ošetrujúcich lekárov z NsP v R. o závažnom rozdiele charakteru poranení, ktoré oni zistili pri ich vyšetrení v R., a tým čo v konečnom dôsledku bolo zistené objektívnymi lekárskymi nálezmi u obžalovaných P. S. a R. G. a predovšetkým nebohého K. S. st. Z tohto pohľadu opodstatnene považoval krajský súd za prijateľné vysvetlenie obžalovaných P. S. a R. G., prečo v počiatočných štádiách trestného konania neuvádzali útoky na nich a K. S. st. na OO PZ v J. a v R., že sa tak stalo z obavy pred ďalším fyzickým násilím voči ním zo strany policajtov. Rozhodujúce sú výpovede P. S. a R. G. v postavení obžalovaných, najmä na hlavnom pojednávaní. V opačnom prípade by odporovalo zásadám logického myslenia, ako mohli také závažné porania menovaným obžalovaným a nebohému K. S. st. vzniknúť, keď pred príchodom na OO PZ v J. ich objektívne nemohli mať a neskôr boli u nich zistené a sami si ich nemohli spôsobiť. K odvolacím námietkam obžalovaných, že rozhodnutie súdu je založené na výpovediach obžalovaných, ktorí nie sú schopní správne vnímať, zapamätať si a reprodukovať prežité udalosti, treba uviesť, že taký jednoznačný záver znalcami urobený nebol. Ani znaleckým posudkom z odvetvia neurológie nebolo potvrdené u týchto obžalovaných také poškodenie mozgu, ktoré by im v tom bránilo. Najpodrobnejšie popisoval 5 To 11/2008 17 prebiehajúci skutkový dej obžalovaný R. G. a jeho schopnosť správne a úplne vnímať sledované a prežívané udalosti, tieto si zapamätať a aj správne reprodukovať je
záveru znalca PhDr. J. C. plne zachovaná a zodpovedá populačnej norme. Táto schopnosť nebola úplne vylúčená ani u obžalovaného S. i keď bola zreteľne narušená. Ako však správne krajský súd zhodnotil, vypovedal nepresnosti v detailoch, ale o závažných skutkových okolnostiach hovoril rovnako, ako obžalovaný R. G.. Všetky skutkové závery krajského súdu sú správne. Pokiaľ s istotou nemohol ustáliť, či všetci obžalovaní príslušníci policajného zboru sa podieľali na útokoch voči zadržaným osobám aj na OO PZ v R. ale na základe usvedčujúcich výpovedí obžalovaných P. S. a R. G. mal istotu, že obžalovaní I. G. a O. H. sa spolu s už odsúdeným M. U. podieľali na bití zadržaných osôb na OO PZ v J., a to obžalovaný O. H. spolu s obžalovanými S. a K. opakovaným udieraním obuškom i rukami a kopaním a obžalovaný I. G. formou opakovaných úderov a kopov do rôznych častí tela, správne ustálil skutok vo vzťahu k ním len v tomto rozsahu, čomu zodpovedá aj primerane upravená právna kvalifikácia skutku. Na základe dôkazov preukazujúcich zdravotný stav a zranenia zadržaných osôb predvedených na ošetrenie z OO PZ v J. do NsP v R. správne krajský súd ustálil, že dovtedy nedošlo až k takým závažným zraneniam týchto osôb, ktoré by znamenali ťažkú ujmu na zdraví. Preto mohol u týchto obžalovaných použiť právnu kvalifikáciu skutku uvedenú v napadnutom rozsudku, na rozdiel od obžaloby. Z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní bolo zrejmé, že na základe neho nemohol mať krajský súd istotu, že obžalovaný R. R. sa podieľal na útokoch voči zadržaným osobám na OO PZ v R. až v takom rozsahu a v takej intenzite a spôsobom, ako sa mu kládlo za vinu v obžalobe. Preto správne v pochybnostiach vychádzal krajský súd v prospech obžalovaného. K otázke totožnosti skutku treba uviesť, že je zachovaná vzhľadom na totožnosť spôsobeného následku. Neobstoja ani námietky tohto obžalovaného, že sa na útokoch voči zadržaným vôbec nepodieľal. Obžalovaní si práve tohto obžalovaného najviac pamätali, lebo im nosil vodu a
toho ho aj pomenovávali ako „vodáka“, ale nikdy nevylučovali aj jeho podiel na ich bití. Naopak, i keď nie až v takej intenzite a takým spôsobom, ako to bolo uvedené v obžalobe, potvrdzovali, že aj obžalovaný R. R. na nich útočil. Ani detailný rozbor časového sledu jednotlivých udalostí v kritický večer a noc až do rána týmto obžalovaným nevylučuje 5 To 11/2008 18 jeho účasť na danom skutku. Pokiaľ by malo byť pravdou, že nevidel a nepočul, čo sa deje na OO PZ v R. zo strany ďalších obžalovaných voči zadržaným osobám a ani sám sa nijako na útokoch nepodieľal, ako už bolo vyššie naznačené, bolo by to v úplnom rozpore s tými dôkazmi, ktoré potvrdzovali, že k najzávažnejším poraneniam zadržaných osôb došlo práve na OO PZ v R. O najintenzívnejších útokoch na tomto oddelení vypovedali obžalovaní P. S. a R. G. a tieto ich tvrdenia objektivizoval znalecký posudok z odboru zdravotníctva. Popis poranení zadržaných osôb a mechanizmus ich vzniku zodpovedá tomu, čo obžalovaní P. S. a R. G. uvádzali k tomu, ako bol útok na nich a nebohého K. S. st. vedený. Pokiaľ obžalovaní M. S. a J. K. v odvolaniach uvádzali, že jedenásť osôb prítomných z nejakého dôvodu v kritický deň na OO PZ v R. potvrdzovalo, že po 21.00 hod. tohto dňa sa nemohli nachádzať na OO PZ v R., lebo už odtiaľ odišli a nevrátili sa tam, vôbec to nevylučuje ich účasť na predmetnom skutku. Medzi nimi sú uvádzaní aj spoluobžalovaní R. R. a O. H. a odsúdený M. U., ktorí tiež o sebe tvrdili to isté a poznamenať treba, že z nemocnice v R. priviezli zadržané osoby na OO PZ v R. už pred 21.00 hod., ako uvádzal obžalovaný R. R., vykonávajúci stálu službu, bolo to o 20.30 hod. a útok na zadržaných
obžalovaných P. S. a R. G. pokračoval na OO PZ v R. krátko na to, ako ich všetkých priviezli a pripútali k potrubiu radiátora, ku skobe a k mreži. Nie je teda vylúčené, pokiaľ príslušníci polície Ľ. S. a P. L., striedajúci v službe obžalovaných S. a K., uvádzali, že nevideli, že by niekto voči zadržaným osobám použil násilie, že sa to stalo v čase, keď tam títo svedkovia neboli. Navyše, pokiaľ prvostupňový súd neuveril tvrdeniam svedkov príslušníkov policajného zboru z dôvodu, že sa mohli snažiť pomôcť svojim kolegom, nemožno to vylúčiť. Treba poznamenať, že príslušníci policajného zboru v pozíciách svedkov, ktorí by mohli vidieť aspoň časť predmetného skutku, mohli mať aj sami záujem na tom neuvádzať, že videli nejaké násilie zo strany obžalovaných, lebo nikto z nich neurobil nič v tom smere, aby sa nekonalo, hoci bolo jasné, že sa zadržané osoby nachádzali vo veľmi ponižujúcom postavení a niet pochýb, že k najvážnejším útokom muselo dôjsť po privezení zadržaných z ošetrenia v nemocnici v R.. Keby nebola pravdivá výpoveď obžalovaného R. G. o tom, že došlo k veľmi intenzívnym útokom voči ním predovšetkým zo strany obžalovaných S. a K. a že policajt, ktorý nastupoval ráno
1, aj ods. 2 i ods. 3 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006, obžalovaní S. a K.
písm. a/, písm. b/, písm. e/ ods. 2 a obžalovaný L. K.
písm. e/ ods. 2 a všetci títo traja obžalovaní
písm. a/ ods. 3 § 420 uvedeného trestného zákona. Keďže bolo zistené, že najzávažnejšie poranenia zadržaných osôb vedúce k ťažkej ujme na zdraví obžalovaného P. S. a k smrti poškodeného K. S. st., boli spôsobené po ošetrení v NsP v R. na OO PZ v R., potom aj záver súdu o zavinení ťažšieho následku predpokladaného v ods. 3 písm. a/ § 420 Tr. zák. iba obžalovanými M. S., J. K. a L. K. je správny. Zo znaleckého posudku z odvetvia súdneho lekárstva je zrejmé, že rozsiahle najzávažnejšie poranenia K. S. st., ku ktorým muselo dôjsť na OO PZ v R. boli takého charakteru, že aj v prípade, ak by k dupnutiu na hrudník poškodeného K. S. st. nedošlo, 5 To 11/2008 20 už predchádzajúce utrpené poranenia by viedli k smrti poškodeného, iba doba prežívania by bola dlhšia, avšak trvala by len niekoľko málo hodín. Teda niet pochybností, že na tomto najťažšom následku nesú vinu aj obžalovaní S. a K., i keď sa javí, že najbrutálnejší bol útok zo strany obžalovaného L. K. spočívajúci v opakovanom silnom dupnutí, najmenej trikrát na hrudník poškodeného. Je preukázané, že bezprostrednou príčinou smrti poškodeného K. S. st. bol úrazový šok a šok z vykrvácania do hrudnej a brušnej dutiny pri mnohopočetných poraneniach hrudníka a jeho orgánov, brušnej dutiny a jej orgánov, hlavy, zlomeninách rebier a pri trhlinách na srdcovnici, pri krvácaní do hrudnej a brušnej dutiny. Ako už bolo uvedené, poranenia na hrudníku, najmä zlomenina hrudnej kosti, trhliny na srdcovnici a krvácanie na povrch osrdcovníkového vaku srdca boli spôsobené práve v dôsledku intenzívneho dupnutia na hrudník poškodeného. Je preto evidentné, že existuje príčinná súvislosť medzi konaním obžalovaného L. K. a najťažším nenapraviteľným následkom, smrťou poškodeného K. S. st. Zavinenie tohto následku bolo spôsobené aj konaním obžalovaného L. K., preto správne aj on bol uznaný za vinného z trestného činu
3 písm. a/ Tr. zák. V napadnutom rozsudku je primerane odôvodnené prečo je použitie neskoršieho Trestného zákona, než toho ktorý bol účinný v čase spáchania skutku, pre týchto obžalovaných priaznivejšie. Odôvodnenie použitia jednotlivých alternatív
ods. 2 § 420 Tr. zák. u obžalovaných S., K. a K. je tiež správne. Vzhľadom na ustálené skutkové závery týkajúce sa konania obžalovaných I. G. a O. H., bolo správne ich konanie kvalifikované ako trestný čin mučenia a iného neľudského a krutého zaobchádzania
1, ods. 2 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. účinného v čase spáchania činu. K odvolaniu krajského prokurátora treba uviesť, že pri pochybnostiach o skutkových okolnostiach uvedených v obžalobe vo vzťahu k obžalovanému R. R. nemohol prvostupňový súd postupovať v neprospech obžalovaného. Pri žalovanom trestnom čine musí aj konanie aj úmysel páchateľa smerovať k spôsobeniu mučenia s cieľom uvedeným v spomenutom Dohovore proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu. Aj intenzita jeho konania by musela naznačovať, že chcel svojim konaním spôsobiť tie následky, ktoré charakterizujú pojem mučenia, nestačí len hocijaké násilie alebo správanie, ktoré je v rozpore so zákonom. Aj neoznámenie konania iných obžalovaných svojim 5 To 11/2008 21 nadriadeným, pokiaľ mu nemohol sám zabrániť, ešte neznamená, že naplnil znaky žalovaného trestného činu, ako naznačuje prokurátor. V tom smere sa odvolací súd stotožňuje s právnymi závermi prvostupňového súdu. Obžalovaný R. sám takto nekonal a preukázanie jeho úmyslu, že chcel tak svojou nečinnosťou umožniť iným obžalovaným mučenie alebo iné neľudské a kruté zaobchádzanie, alebo telesné utrpenie zadržaných osôb s predpokladaným cieľom nebolo dostatočne podložené dôkazmi. Preto odvolací súd nevzhliadal dôvodnosť odvolania prokurátora. Nie je však ani dôvodné odvolanie obžalovaného R. R., že neporušil žiadne svoje povinnosti. Keďže z úpravy povinnosti stálej služby vo vestníku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, čiastke 74 z 11. septembra 1997 pod písm. j/ je uvedené, že stála služba vykonáva kontrolu osôb umiestnených v cele policajného zaistenia, je zrejmé, že bolo jeho povinnosťou kontrolovať nielen to, ako sa správajú zaistené osoby, ale aj to ako sa správajú iní voči týmto osobám a urobiť opatrenia, aby sa zamedzilo nezákonného počínaniu. On sám sa však správal v rozpore so zákonom, keď použil násilie, i keď menšej intenzity, také, aké je popísané v skutkovej vete napadnutého rozsudku a je tiež zrejmé, že bolo jeho povinnosťou mimoriadnu udalosť nahlásiť operačnému dôstojníkovi. Právne úvahy krajského súdu pokiaľ sa týkajú kvalifikácie konania tohto obžalovaného ako trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa
príslušných ustanovení § 158 ods. 1 písm. a/, písm. c/, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb. uvedených v napadnutom rozsudku sú preto správne. Čo sa týka výrokov o trestoch, tieto zodpovedajú
právnej kvalifikácie konania jednotlivých obžalovaných zákonom stanoveným kritériám pri ukladaní trestov, predovšetkým spoločenskej nebezpečnosti konania obžalovaných, možnostiam nápravy a pomerom páchateľov i tomu, ktorý z páchateľov akou mierou prispel k spáchaniu trestného činu a na akom následku sa podieľal. Odvolací súd nevidí dôvod na zmiernenie uložených trestov, vzhľadom na to, že
zistených následkov sa konanie obžalovaných, najmä tých, ktorým boli uložené nepodmienečné tresty odňatia slobody, prejavovalo značnou brutalitou a bezcitnosťou. Aj napriek takému konaniu obžalovaných a nenapraviteľnému následku, nie je možné sprísňovať tresty u obžalovaných, vo vzťahu ku ktorým nebolo podané odvolanie prokurátora 5 To 11/2008 22 a trest uložený obžalovanému R. R. vzhľadom na spáchaný trestný čin a okolnosti vyznievajúce v prospech tohto obžalovaného, na ktoré poukazoval krajský súd, považuje aj odvolací súd za dostatočný na splnenie účelu trestu. Výroky o zaradení obžalovaných na výkon trestov do príslušných ústavov s minimálnym stupňom stráženia, resp. u obžalovaného R. R. do prvej nápravnovýchovnej skupiny, zodpovedajú citovaným zákonným ustanoveniam. K ponúknutej spoločenskej záruke za nápravu obžalovaného R. R. treba poznamenať, že prijatie spoločenskej záruky za nápravu tohto obžalovaného by bolo v rozpore so zákonom, pretože jej prijatie predpokladá uloženie takého trestu, ktorý nie je priamo spojený s odňatím slobody. To by však vzhľadom na závažnosť porušenia povinnosti tohto obžalovaného ako verejného činiteľa, závažné dôsledky z toho vyplývajúce, zvyšujúce stupeň spoločenskej nebezpečnosti jeho trestného činu, bolo v rozpore s účelom trestu. Napokon predpokladom dobrých možností nápravy a prevýchovy obžalovaného je v prvom rade aspoň oľutovanie spáchaného trestného činu, keď už nie aspoň zmiernenie odstrániteľných následkov trestného činu vo vzťahu k poškodeným. Obžalovaný R. R. však popieral spáchanie trestného činu a tým sa zbavil ďalšej možnej poľahčujúcej okolnosti. U tých obžalovaných, ktorým boli uložené podmienečné tresty odňatia slobody (obžalovaný I. G. a obžalovaný O. H.) možno očakávať, že vzhľadom na menej závažné trestné činy, z ktorých boli uznaní za vinných oproti ostatným obžalovaným, menšiu mieru ich zavinenia a účasti na trestnom čine, ich pomery a možnosti nápravy možno očakávať splnenie účelu trestov. Čo sa týka výrokov o náhrade škody, tie boli urobené v súlade s ustanoveniami § 228 ods. 1 Tr. por. a § 229 ods. 1 a ods. 2 Tr. por. účinného do 31. decembra 2005 a zodpovedajú aj hmotnoprávnym ustanoveniam, od ktorých sa právny nárok poškodených odvodzuje. Odvolací súd nevidí dôvod na zrušenie alebo zmenu týchto výrokov. Na základe týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako sa uvádza vo výroku tohto uznesenia. P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný. 5 To 11/2008 23 V Bratislave 17. septembra 2009 JUDr. Milan K a r a b í n , v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.