o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

Najvyšší súd Slovenskej republiky 3 Cdo 225/2012 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Mesta R., Š., zastúpeného JUDr. E. S., advokátkou so sídlom v R., proti ţalovanej R., so sídlom v R., zastúpenej JUDr. V. N., advokátkou so sídlom v B., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Roţňava pod sp. zn. 4 C 55/2009, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z

1. apríla 2012 sp. zn. 1 Co 174/2011, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Roţňava rozsudkom zo
2. marca 2011 č.k. 4 C 55/2009-271 zamietol ţalobu o určenie, ţe ţalobca je výlučným vlastníkom parcely č. X. vo výmere X. m² a na nej stojacej budovy súp. č. X., zapísaných na LV č. X., vedenom pre k.ú. R. (ďalej len „nehnuteľnosti“). Dospel k záveru, ţe ţalobca neosvedčil naliehavý právny záujem na poţadovanom určení, nakoľko ku dňu rozhodnutia súdu bol vlastníkom zapísaným v katastri nehnuteľností, hoci na základe medzitým uţ zrušených predchádzajúcich súdnych rozhodnutí. Vychádzal tieţ z okolností uzavretia dohody o vydaní veci č. 15/1996 zo
3. októbra 1996, na základe ktorej ţalobca nehnuteľnosti ţalovanej vydal a ktorej neplatnosť bola predmetom konania do
4. septembra 2009, kedy súd rozhodol o zmene návrhu. Mal za preukázané, ţe aj keď ţalobca nebol osobou povinnou na vydanie nehnuteľností v zmysle § 3 zákona č. 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboţenským spoločnostiam (ďalej len „zákon č. 282/1993 Z.z.“), ako povinná osoba sa 3 Cdo 225/2012 2 správal, a vzhľadom na túto a iné skutočnosti sa ţalovaná ako nástupkyňa oprávnenej osoby voči nemu doţadovala vydania nehnuteľností dôvodne. Aj keď nebol v celom rozsahu dodrţaný formálny postup reštitúcie podľa tohto zákona, vydaním nehnuteľností ţalovanej sa dosiahol účel tam uvedený, preto by vyhovenie ţalobe znamenalo opätovné odňatie majetku oprávnenej osobe, a teda zmarenie účelu zákona. Náhradu trov konania nepriznal ţiadnemu z účastníkov, dôvodiac § 150 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalobcu rozsudkom z
5. apríla 2012 sp. zn. 1 Co 174/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, avšak v otázke naliehavosti právneho záujmu ţalobcu vec nesprávne právne posúdil. Naliehavosť právneho záujmu na určení vlastníckeho práva je daná aj vtedy, ak vlastnícke právo vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností je kvalifikovane spochybňované a zároveň nie je dôvod na ţalobu na plnenie. V prejednávanej veci má poţadované určenie pre ţalobcu preventívny význam, nakoľko by sa ním v prípade úspechu vytvoril pevný základ pre právne vzťahy účastníkov konania a predišlo by sa ďalším ţalobám. Vo vzťahu k aplikácii zákona č. 282/1993 Z.z. je ale rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne, nakoľko z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, ţe ţalovaná je oprávnenou osobou podľa zákona a nehnuteľnosti sú predmetom jeho úpravy. Ţalovaná sa z dôvodu nepresnosti v evidencii nehnuteľností tieţ dôvodne domnievala, ţe ţalobca je osobou povinnou na ich vydanie. Stotoţnil sa s názorom, ţe vyhovenie ţalobe by bolo v rozpore s účelom zákona, ktorým je náprava majetkových krívd. Náhradu trov odvolacieho konania nepriznal ţiadnemu z účastníkov s tým, ţe je tu dôvod hodný osobitného zreteľa, za ktorý povaţoval skutočnosť, ţe ţalovaná nezisťovala, kto je skutočne povinnou osobou (§ 150 ods. 1 O.s.p.). Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie, ktoré odôvodnil odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), nedostatkami v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj nesprávnym právnym posúdením veci. Namietal, ţe súdy na rozdiel od svojich predchádzajúcich rozhodnutí pouţili doteraz nepouţitý právny predpis, resp. jeho časť, keď z reštitučného zákona č. 282/1993 Z.z. aplikovali len preambulu, zdôrazňujúc zámer zákona, pričom dovtedajšie dokazovanie sa viedlo smerom k preukázaniu oprávnenosti nároku ţalovanej a jeho uplatneniu v zákonnej lehote, a k neplatnosti dohody o vydaní veci č. 15/1996 zo
6. októbra
7. Tým došlo k zmene právnej kvalifikácie veci, ku ktorej sa ale súdy znemoţnili ţalobcovi vyjadriť v súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. Okrem toho odvolací súd 3 Cdo 225/2012 3 aţ v odôvodnení svojho rozhodnutia a bez predchádzajúceho dokazovania prvýkrát počas konania vyslovil záver, ţe ţalobca bol v čase doručenia výzvy na vydanie nehnuteľností ich nájomcom; ţalobcovi tak znemoţnil na uvedenú skutočnosť reagovať. Navyše (na rozdiel od svojho predchádzajúceho rozhodnutia) nepripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie, len konštatoval, ţe nárok ţalovanej treba posudzovať i v súlade s ústavnou judikatúrou, ktorú ani nešpecifikoval. Uvedenými postupmi súdy zaťaţili konanie vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Rozhodnutie odvolacieho súdu je i nepreskúmateľné (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), nakoľko súd sa nevysporiadal s námietkami ţalobcu (nesprávne uplatnený nárok ţalovanej, neplatnosť dohody o vydaní veci č. 15/1996, spochybnenie existencie reštitučného titulu ţalobcom) spôsobom ustanoveným v § 157 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, pochybili oba súdy niţších stupňov (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), keď kogentné ustanovenia zákona č. 282/1993 Z.z. povaţovali za formálny postup, ktorý nemusí byť dodrţaný. Z týchto dôvodov navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušil, a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe moţnosť vyjadriť sa k pouţitiu preambuly zákona č. 282/1993 Z.z. mal ţalobca uţ od doručenia uznesenia odvolacieho súdu z
8. apríla 2010, (ktorým bol zrušený v poradí druhý rozsudok súdu prvého stupňa) v ktorom odvolací súd uloţil súdu prvého stupňa skúmať, či vyhovením ţalobe nedôjde k zaloţeniu novej krivdy vo vzťahu k ţalovanej, a či výkon práva ţalobcu nie je v rozpore so zákonom č. 282/1993 Z.z. a s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ţalobca túto moţnosť na pojednávaní konanom
9. augusta 2010 aj vyuţil (str. 2 ods. 4 zápisnice o pojednávaní). Tvrdenie ţalobcu, ţe za nájomcu nehnuteľností bol prvýkrát označený aţ v rozsudku odvolacieho súdu z
10. apríla 2012, označila za nepravdivé, nakoľko uvedená skutočnosť bola riešená od začiatku konania; o tom svedčí napokon i v poradí prvý (potvrdzujúci) rozsudok odvolacieho súdu z
11. februára 2007, ktorým bolo pripustené dovolanie aj v súvislosti s otázkou, či sa moţno úspešne domáhať neplatnosti dohody o vydaní nehnuteľnosti uzavretej podľa zákona č. 282/1993 Z.z., pokiaľ subjekt, voči ktorému sa nárok uplatnil, bol v evidencii nehnuteľností uvedený ako vlastník, resp. uţívateľ nesprávne. Okrem toho ţalobca si mohol túto skutočnosť overiť aj prostredníctvom identifikácie parciel č. X. z
12. novembra 1994, z ktorej pri uplatnení nároku vychádzala ţalovaná, a ktorá je okrem iného verejnou listinou a bola viackrát predloţená aj na pojednávaniach. Ostatné ţalobcom namietané vady označila za nedôvodné, a dovolanie navrhla zamietnuť. 3 Cdo 225/2012 4 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
13. Ţalobca dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky ţiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, ţe dovolanie nie je v zmysle § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. So zreteľom na obsah dovolania a tieţ na povinnosť dovolacieho súdu skúmať vţdy, či v konaní nedošlo k procesnej vade spôsobujúcej zmätočnosť, skúmal dovolací súd, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, ţe § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým 3 Cdo 225/2012 5 predmetom dovolania. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým inak nie je dovolanie prípustné. Právne relevantné nie je však samo tvrdenie dovolateľa o takejto vade, ale iba zistenie, ţe v konaní k tejto vade skutočne došlo. Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. dovolateľ netvrdil a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolateľ namieta, ţe mu v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O túto vadu konania ide v prípade procesne nesprávneho postupu súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred súdom konať a uplatňovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Podľa názoru dovolateľa malo k odňatiu jeho moţnosti konať pred súdom viesť predovšetkým nedodrţanie postupu podľa § 213 ods. 2 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku platí, ţe ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Uvedená povinnosť zaväzuje len odvolací súd a vzťahuje sa iba na prípady, kedy odvolací súd zamýšľa vec posúdiť podľa „nového,“ pri rozhodovaní doposiaľ nepouţitého ustanovenia právneho predpisu. V danom prípade o takú situáciu nešlo. Odvolací súd totiţ uţ vo svojom predchádzajúcom (v poradí druhom, zrušujúcom) rozhodnutí z
14. apríla 2010 uloţil súdu prvého stupňa zaoberať sa moţnosťou aplikácie preambuly zákona č. 282/1993 Z.z. (str. 5, ods. 5 odôvodnenia). Súd prvého stupňa, riadiac sa § 226 O.s.p., v ďalšom konaní uvedený pokyn nadriadeného súdu plnil, pričom ţalobca dostal moţnosť na vyjadrenie hneď po začatí pojednávania konaného
15. augusta 2010, a túto aj vyuţil (str. 2 ods. 4 zápisnice o pojednávaní). Následne odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom (dovolaním napadnutom) rozhodnutí z
16. apríla 2012 len konštatoval správnosť aplikácie právneho predpisu, resp. jeho ustanovenia. Ţiadne „nové“ ustanovenie právneho predpisu pri rozhodovaní nepouţil; nemal teda dôvod postupovať podľa § 213 ods. 2 O.s.p. Obdobné platí ohľadne námietky ţalobcu, podľa ktorej mu odvolací súd znemoţnil reagovať na tvrdenie, ţe je nájomcom nehnuteľností. K nej je potrebné uviesť, ţe 3 Cdo 225/2012 6 odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia túto skutočnosť neprezentoval ako svoj novo zaujatý právny záver, ale len poukázal na identifikáciu parciel č. X. z
17. novembra 1994, ktorá bola v konaní listinným dôkazom a v ktorej je ţalobca skutočne vedený ako „uţívateľ – nájomca“ nehnuteľností (str. 5 ods. 6 odôvodnenia). Pokiaľ dovolateľ tvrdil, ţe odvolací súd nekonal správne, keď napriek jeho návrhu nepripustil proti svojmu rozsudku dovolanie, dovolací súd uvádza, ţe ustanovenie § 238 ods. 3 O.s.p. oprávňuje odvolací súd zaloţiť výrokom svojho rozsudku prípustnosť dovolania (len) vtedy, ak toto rozhodnutie je zásadného právneho významu. Posúdenie existencie zásadného právneho významu vyplýva z právneho posúdenia veci, preto patrí súdu, a nie účastníkom konania. Zákonná úprava prípustnosti dovolania je kogentná; v prípade, ak odvolací súd prípustnosť dovolania nevysloví, ako je tomu v danej veci, dovolací súd nie je oprávnený skúmať, či inak ide o vec zásadného právneho významu (porovnaj napr. R 38/1993). Keďţe existencia dovolateľom namietanej vady konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. sa v dovolacom konaní nepreukázala, nemoţno prípustnosť dovolania vyvodiť ani z tohto ustanovenia. Dovolateľ namietal i nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (tzv. nepreskúmateľnosť). Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povaţuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu z
18. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998). Takáto procesná vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolací súd len pre úplnosť dodáva, ţe kritériom pre posúdenie (ne)preskúmateľnosti rozhodnutia je splnenie náleţitostí odôvodnenia ustanovených zákonom. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda nemusí odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie (II. ÚS 78/05). Dovolanie je tieţ odôvodnené nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení 3 Cdo 225/2012 7 vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce pouţil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)pouţili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde. Dovolateľ navrhol zrušiť rozsudok odvolacieho súdu ako celok. Pokiaľ dovolaním napadol výrok tohto rozsudku o trovách konania, smeruje jeho dovolanie proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter nestráca, i keď s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho pojaté (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť dovolania smerujúceho proti nemu posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.). Prípustnosť dovolania proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania je výslovne vylúčená ustanovením § 239 ods. 3 O.s.p. Keďţe ani vo vzťahu k tomuto výroku nebola preukázaná procesná vada konania zakladajúca zmätočnosť, nemoţno prípustnosť dovolania proti tomuto výroku vyvodiť ani z § 237 O.s.p. Nakoľko v prejednávanej veci nemoţno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa nezaoberal. V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania voči ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 3 Cdo 225/2012 8 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
19. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
20. januára 2013 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková